Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6CoZm/12/2016 z 28. 6. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 28. júna 2016, sp. zn. 6CoZm/12/2016, ECLI:SK:KSPO:2016:8113209332.2 Krajský súd Prešov | 6CoZm/12/2016 | ECLI:SK:KSPO:2016:8113209332.2 | 2016-06-28 | Rozsudok Oblasť práva: Obchodné právo – Zmenky Citované ustanovenia: zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, predpis č. 861/2007 Z. z., OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7c8f8df7-c56a-4ff2-96fb-0c22151d1e13 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2016:8113209332.2 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6CoZm/12/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113209332
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8113209332.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu
JUDr. Petra Šama a JUDr. Jozefa Engela v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so sídlom
Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČ: 26429705, zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36864421, proti žalovanej: V. X.,
nar. X.X.XXXX, bytom T. XX, o zaplatenie 175,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Prešov č. k. 19CbZm/84/2013-134 zo dňa 4.4.2016, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania.

N e p r i z n á v a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom konanie o zaplatenie 0,19 % zmenkového úroku denne zo
sumy 180 eur od 26.5.2009 do 11.10.2009 a zo sumy 175 eur od 12.10.2009 do zaplatenia zastavil. V
prevyšujúcej časti návrh zamietol. Náhradu trov konania odporkyni nepriznal.

V dôvodoch rozsudku súd uviedol, že navrhovateľ podal dňa 28.3.2013 na súd návrh na uplatnenie
pohľadávky podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa
ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, ktorým sa domáhal voči odporkyni
zaplatenia zmenkovej sumy 175 eur, zmenkového úroku vo výške 0,25% denne zo sumy 180 eur od
26.5.2009 do 11.10.2009 a zo sumy 175 eur od
12.10.2009 do zaplatenia, 6% ročného úroku zo zmekovej sumy zo sumy 180 eur od 26.5.2009 do
11.10.2009 a zo sumy 175 eur od 12.10.2009 do zaplatenia, zmenkovej odmeny vo výške 1/3 promile
zmenkovej sumy, teda 0,60 eur, pričom svoj návrh odôvodnil tým, že je ako indosatár nadobúdateľom
všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavila odporkyňa dňa 3.2.2009 na zmenkovú sumu 180 eur, pričom
sa zaviazala aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 26.5.2009. Indosovaná zmenka
je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia.“ Zmenka bola
vystavená dňa 3.2.2009 (dátum vystavenia) na sumu 180 eur, pričom do jej textu bol poňatý záväzok
odporkyne zaplatiť za túto zmenku pri predložení na rad zmenkového veriteľa zmenkovú sumu spolu
s 0,25 % denným úrokom od 26.5.2009. Za miesto splatenia bolo určené sídlo prvotného zmenkového
veriteľa. Indosant predložil zmenku k zaplateniu, pričom vystaviteľ doposiaľ zaplatil 5 eur, pričom na
zmenkovú sumu uhradil 5 eur a na úroky uhradil 0 eur. Keďže zmenková listina je opatrená doložkou
„bez protestu“ indosant nenechal vyššie uvedené skutočnosti zistiť verejnou listinou. Navrhovateľ je
podľa výpisu z Obchodného registra Mestského súdu v Prahe je v pod č. C81616 zapísaný s dňom
zápisu 24.1.2001 v predmete činnosti o.i. od vzniku až po 8.1.2013 činnosť ekonomických poradcov,
sprostredkovateľská činnosť. Obchodná spoločnosť Pohotovosť, s. r. o je podľa výpisu z Obchodného
registra Okresného súdu Bratislava I, oddielu Sro, vložka 23636/B zapísaná s dňom vzniku 14.3.2001 v



predmete činnosti o.i. poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Spoločníkmi tejto spoločnosti sú Q. H.
a LUKA & BRAMER, spol. s r. o., Pribinova 25, Bratislava. Odporkyňa je fyzická osoba - spotrebiteľka.
Dňa 3.2.2009 uzavrela odporkyňa s obchodnou spoločnosťou Pohotovosť s. r. o. zmluvu o úvere č.
XXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 100 eur s tým, že odporkyňa sa zaviazala
zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 68 eur, celkovo zaplatiť čiastku
168 eur v 6 mesačných splátkach po 28 eur počnúc dňom 21.2.2009 na účet veriteľa špecifikovaný
vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. V spodnej časti tejto formulárovej zmluvy, ktorá
podľa názvu bola uzavretá v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, žalovaná vyhlásila, že
sa oboznámila a súhlasí s obsahom zmluvy o úvere, aj s obsahom plnomocenstiev v nej uvedených
a súhlasí so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy;
nemá k ním žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Podľa čl. 14 Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru nazvaného Dohoda o vyplnení zmenky, na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka
ako vystaviteľa zmenky vyplývajúcej z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi, vystavil
vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej
sumy. Ručiteľ je z takto vystavenej zmenky zaviazaný ako zmenkový ručiteľ. Zmluvné strany a ručiteľ
sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4
týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce
splátky, prípadne uhradí len časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej
splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi,
ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na
zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý
dlh. Navrhovateľ predložil originál zmenky, ktorú vystavila odporkyňa dňa 3.2.2009 na zmenkovú sumu
180 eur, pričom sa zaviazala aj k úhrade zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne od 26.5.2009.
Indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou „na platenie predložiť v
lehote 4 rokov od vystavenia.“ Podľa originálu predloženej zmenky, táto v ľavom dolnom rohu obsahuje
údaj číslo zmluvy: XXXXXXX a za miesto splatenia je určené sídlo prvotného zmenkového veriteľa a to
spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. Predmetom nároku navrhovateľa, ktorý ho uplatňuje v zmysle ustanovení
čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, nárok vyplývajúci podľa neho z uzavretej vistazmenky a
domáha sa, aby súd formálne posudzoval predmetný právny vzťah výlučne podľa zásad zmenkového
práva. Keďže sa však evidentne jedná o spotrebiteľský právny vzťah, je potrebné vyporiadať sa aj
s otázkou platnosti uzavretej zmluvy o úvere, ktorá bola kauzálnym vzťahom na vystavenie tejto
zmenky ako blankozmenky. Zmluva o úvere bola uzavretá za účinnosti zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o
Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, pričom podľa ustanovenia § 4 tohto
zákona, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať o.i. podľa písm.
k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok;
platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver
pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej
hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok, je priemerná hodnoty
ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny
štvrťrok. Podľa ustanovenia § 4 ods. 3 tohto zákona, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje
tento údaj, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V danom prípade je teda evidentné, že
spoločnosť Pohotovosť, s. r. o. uzavrela s odporkyňou zmluvu o spotrebiteľskom úvere, v ktorom chýbala
táto podstatná náležitosť zmluvy a následkom toho sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Blankozmenka, ktorá bola vyplnená ešte pôvodným veriteľom zabezpečovala tak evidentne
záväzok zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to napriek tomu, že vo formulárovej zmluve je uvedený len
odkaz na ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka a v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru si účastníci dohodli režim Obchodného zákonníka. Zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov, v znení platnom v čase uzavretia zmluvy je špeciálnou právnou
úpravou k všeobecnej právnej úprave, ktorou je v prípade spotrebiteľských zmlúv Občiansky zákonník
a v častiach, ktoré spotrebiteľa nepoškodzujú Obchodný zákonník. Podľa § 53 Občianskeho zákonníka,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To
neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak
tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky



individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak
dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa
nepovažujú za individuálne dojednané. Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa
považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Súd uviedol, že otázky
vystavenej blankozmenky je potrebné posudzovať podľa ustanovení § 10 zákona č. 191/1950 Zb. /
zákon zmenkový a šekový/ podľa ktorého, ak nebola zmenka, ktorá bola pri vydaní neúplná vyplnená
tak, ako bolo dojednané, nemožno namietať majiteľovi zmenky, že tieto dojednania neboli dodržané
okrem, ak majiteľ nadobudol zmenku zlomyseľne alebo sa pri nadobúdaní zmenky previnil hrubou
nedbanlivosťou. Podľa § 11 tohto zákona, každú zmenku, i keď nebola vystavená na rad, možno previesť
indosamentom (rubopisom). Podľa odbornej literatúry /Josef Kotásek - Změnečné právo, Vydavateľstvo:
Prospektrum spol. s r. o. 2006;/ podstatou blankozmenky je dohoda o vyplňovacom zmenkovom práve,
ktorú súčasne s vystavením listiny uzatvára vystaviteľ blankozmenky s nadobúdateľom. Dohoda nemusí
mať písomnú formu a dôkazom jej uzavretia môže byť aj jednostranne formulované vyhlásenie dlžníka
o udelení vyplňovacieho práva. Na základe tejto dohody získava majiteľ istiny právo doplniť nehotovú
listinu na zmenku za vopred určených kritérií. Ide o zvláštne neodvolateľné majetkové právo, ktoré
je spojené s listinou. Vyplňovacie právo vzniká dohodou strán a zaniká predovšetkým jeho využitím.
Vystavením blankozmenky sa podpísaný vystavuje rizikám, tlakom a situáciám, ku ktorým by inak
mohol zostať spravidla ľahostajný. Všetky nepriaznivé následky dopadajú na podpísaného. Pokiaľ bola
listina vyplnená inak, než ako bolo dohodnuté, svedčí dlžníkovi námietka protizmluvného doplnenia
blankozmenky. Ak bola doplnená vyššia suma, než ako bolo dohodnuté, je v tejto nesprávnej čiastke
obsiahnutá i správna suma nižšia. Do výšky čiastky zodpovedajúcej dohode - o porušenie dohody nejde
a námietka by preto v tejto časti nemala mať úspech. Situácia sa pre dlžníka komplikuje indosáciou
zmenky. Aby sa touto námietkou mohol brániť dlžník voči novému majiteľovi, musí mu o.i. dokázať, že
bol pri nadobúdaní zmenky v zlej viere alebo pri nadobúdaní zmenky sa previnil hrubou nedbanlivosťou.
V zlej viere jedná typicky ten, kto vedel o dohode o vyplňovacom práve, s ktorou je text zmenky v rozpore
a zmenku napriek tomu nadobudol. V hrubej nedbanlivosti koná ten, kto sa pri zachovaní základného
úsilia a starostlivosti mohol dozvedieť o vadnom doplnení blankozmenky a neurobil tak. Nadobúdateľ
zmenky má s náležitou starostlivosťou zistiť obsah dohody. Pokiaľ mohol bez väčších prekážok zistiť
obsah dohody o vyplňovacom práve a napriek tomu tak neurobil, jedná pri nadobúdaní zmenky v
hrubej nedbanlivosti a možno proti nemu uplatniť príslušnú námietku dlžníka. Pokiaľ pôvodný majiteľ
blankozmenky vyplnil údaje v rozpore s dohodou, mala by byť námietka dlžníka braná do úvahy v každom
prípade. Zatiaľ čo článok 1 § 17 sa obmedzuje na námietky interpartes, teda na námietky z vlastných
vzťahov medzi konkrétnym veriteľom a dlžníkom, je úprava námietok u blankozmenky pojatá všeobecne
a zásadne s účinnosťou pre všetkých zmenkových dlžníkov, ktorí sa vedome so súhlasom majiteľa
podpísali na blankozmenku. Navrhovateľ sa dovolával abstraktnosti zmenky a jej prísnej formálnosti,
ale keďže táto zmenka zabezpečuje spotrebiteľský záväzok, neplatí s ohľadom na ustálenú európsku
spotrebiteľskú legislatívu všeobecne uznávaná teória o tom, že súdy nie sú povinné skúmať kauzu
zmenky a majú postupovať len z hľadiska dodržania predpisov zmenkového práva. Odklon od tej
všeobecnej teórie je prezentovaný aj v Náleze Ústavného súdu Českej republiky č. Pl.ÚS 16/12, v
ktorom sa konštatuje, že zmenky, ktoré zabezpečujú spotrebiteľské záväzky, musia byť prístupné na
preskúmanie kauzy zmenky z hľadiska ochrany spotrebiteľa v záujme zachovania ich práva tak, aby
nedošlo k zneužitiu neznalosti prísne formalistických zákonných zmenkových ustanovení veriteľmi v
neprospech spotrebiteľov. Právna úprava zmeniek nie je všeobecne známou ani prevažne odborne
právnicky zdatnému okruhu účastníkov medzi ktorých spotrebitelia bez týchto znalostí určite nemôžu
patriť. Dňa 18.7.2013 vydal Ústavný súd Českej republiky nález pod sp.zn. IV.ÚS 457/10, ktorým potvrdil
názor na postavenie spotrebiteľa ako slabšej strany v oblasti zmenkového práva, ktorému je potrebné
poskytnúť ochranu, viacmenej túto ochranu nemožno dosiahnuť prostredníctvom legislatívnych zásahov
do úpravy zmenkového práva ale pomocou výkladu práva všeobecnými súdmi v konkrétnych prípadoch
ich rozhodovacej praxe. Z predložených listinných dokladov je evidentné, že ustanovenia o Dohode
o vyplnení zmenky sú uvedené na druhej strane formulárovej zmluvy - na prvej strane, ktorá je
spotrebiteľom podpísaná a ktorá by mala byť rozhodujúcou pre deklarovanie najdôležitejších zmluvných
ustanovení, nie je o zabezpečení záväzku blankozmenkou ani zmienky. Drobné písmo, ktorým je aj
bod 14. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, písaný, je nepriehľadný a táto zmluvná podmienka
ani nebola individuálne dojednaná a je zrejmé, že spôsobuje nevyváženosť v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Tým došlo k skutočnosti, že takéto zmluvné dojednanie



je potrebné považovať za neprimeranú zmluvnú podmienku a v rozpore ako s dobrými mravmi tak
poctivým obchodným stykom. Navyše prvý nadobúdateľ zmenky, obchodná spoločnosť Pohotovosť s.
r. o. vyplnila zmenku v rozpore so skutočnou dlžnou sumou, ktorá ku dňu vyplnenia blankozmenky
pre neho vyplynula z uzavretej zmluvy o úvere vzhľadom na to, že v zmluve nebola uvedená ročná
percentuálna miera nákladov a týmto nárok prvého nadobúdateľa zmenky mohol v zmenke obsahovať
iba suma poskytnutého úveru bez poplatkov a bez úrokov. Následne na to, čo sa Pohotovosti s. r. o. na
základe takto vyplnenej zmenky nepodarilo v rozhodcovskom konaní uspieť a nadobudnúť predmetné
sumy, zmenku rubopisom postúpil ďalšiemu nadobúdateľovi zmenky. Súd v tejto súvislosti poukázal
na to, že po prijatí spoločného stanoviska ustálila sa rozhodovacia prax súdov v obvode Krajského
súdu v Prešove tak, že je potrebné prihliadnuť k tomu, že ak spotrebiteľská úverová zmluva, ktorá
predstavuje kauzálny vzťah a zabezpečenie zmenkou sledovalo zabezpečiť nároky z nej plynúce, môže
obsahovať všeobecné podmienky podľa § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale tieto nemôžu vytvárať
nové zmluvné záväzky, napríklad uzatvárať dohody o platení zmluvnej pokuty, uzatvárať ručiteľské
vyhlásenia, uzatvárať rozhodcovské zmluvy, poprípade uzatvárať dohodu o vyplnení zmenky, ktoré
zmluvy majú byť samostatnými právnymi úkonmi na osobitných listinách, a nemôžu byť súčasťou
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, naviac nepodpísaných dlžníkom. Nie je možné uzavrieť
dohodu o vyplnení zmenky odkazom na Všeobecné obchodné podmienky, ktoré by mali byť súčasťou
úverovej zmluvy. Ak je aj dané v úverovej zmluve prehlásenie, že dolu podpísaný dlžník vyhlasuje, že sa
oboznámil a súhlasí s obsahom tejto zmluvy o úvere, ako aj s obsahom plnomocenstiev v nej uvedených
a súhlasí so všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy, nemá
k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať, tak takéto prehlásenie dlžníka neznamená uzavretie
dohody o vyplnení zmenky už vzhľadom na znenie § 53 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, že za
individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak,
zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne
dojednané a sú neplatné pre ich neprijateľnosť. Keďže podaním doručeným súdu dňa 22.12.2015
navrhovateľ zobral čiastočne návrh späť v časti o zaplatenie zmenkového úroku vo výške 0,19 % denne,
v tejto časti súd konanie zastavil podľa § 96 O.s.p. a vo zvyšku nedôvodný návrh zamietol. O trovách
konania súd
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., ale keďže úspešnej odporkyni trovy konania nevznikli, tieto jej
nepriznal.

Proti tomuto rozsudku voči výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, ako aj voči výroku o
náhrade trov konania, podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhuje rozsudok zmeniť a návrhu
na uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovieť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.
Ako dôvod uviedol, že dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená,
že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci
navrhli. Súd neuvádza, na základe ktorej zo strán vykonal dokazovanie „listinnými dokladmi“, alebo
či tieto dôkazy vykonal na základe vlastného uváženia. Súd musí k otázke vykonávania iných, ako
účastníkmi navrhnutých dôkazov, pristupovať vyvážene, aby nedošlo k narušeniu rovnosti strán v
spore. Navrhovateľ predložil ako dôkaz svojich nárokov platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa
všetky formálne a materiálne náležitosti predpokladané zákonom č. 191/1950 Zb., dokázal jasne,
úplne a zrozumiteľne svoje právo na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva. Voči forme a
obsahu zmenky zo strany odporcu nebolo žiadnych námietok a preto neexistovala okolnosť, ktorá
by odôvodňovala vykonávanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre rozhodnutie vo veci. V danej veci
súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej
zmenky. Odporca mohol na základe čl. 5 ods. 3, 6 Nariadenia vzniesť námietky voči zmenke. Ak
tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej
zásady konštruovanej Nariadením. Súd samotný nie je legitimizovaný na to, aby postupom podľa §
120 ods. 1 veta prvá in fine O.s.p. vznášal námietky voči zmenke za odporcu. Ak tak súd učinil, ide
o porušenie princípu kontradiktórnosti súdneho konania a rovnosti účastníkov konania. Súd z vlastnej
iniciatívy, bez návrhov odporcu a bez legitímneho podnetu na ťarchu navrhovateľa vykonal dokazovanie,
ktoré údajne preukázalo charakter odporcu ako spotrebiteľa. Odporca sa tejto obrany nedovolával,
uplatnenú pohľadávku nerozporoval a svojím konaním ju prakticky uznal. Súd iniciatívne rozširoval
okruh dokazovaných skutočností v tom smere, aby získal pre neho dostatočný podklad pre zamietnutie
návrhu na uplatnenie pohľadávky. Uvedené správanie súdu je neprijateľné v právnom štáte, predstavuje
výrazný zásah do práva na spravodlivý súdny proces, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
ako aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských a základných slobôd. Súdom uvádzané údajne nesporné



skutočnosti neboli tvrdením ani jedného z účastníkov. Súd tieto údajne nesporné fakty vyabstrahoval
z dokazovania, ktoré si sám navrhol. Odporca, ani navrhovateľ sa k týmto skutočnostiam nevyjadrili.
Súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej
interpretácii príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Predmetom konania je výlučne
zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Súd predovšetkým ignoroval § 17 ZŠZ, z ktorého vyplýva,
že odporca vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky,
ktoré vyplývajú z jej vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť
odporca, tým menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR spisovej značky 5 Obo/3/2008 zo dňa 22.10.2008. Je síce prípustné za určitých okolností uplatňovať
tzv. kauzálne námietky voči navrhovateľovi, avšak námietka musí byť vznesená zo strany odporcu a
predovšetkým odporca v tejto situácii nesie dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Nie
je prípustné, aby túto úlohu prevzal súd a
suploval aktivitu odporcu. Súd porušuje poučovaciu povinnosť súdu prekročením § 5 ods.1 O.s.p.. Súd
porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, súd prihliadol na skutočnosti
a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa
Nariadenia vykonané bez návrhu. Poukázal v tejto súvislosti na rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa
22.8.2002 sp. zn. 25Cdo/1839/2000, kde pri rozhodovaní vychádzal z rovnakej právnej úpravy, aká je
aplikovateľná aj v tomto konaní. Pokiaľ súd odkázal na Nález Ústavného súdu Českej republiky IV.ÚS
457/10 je dôležité uviesť, že vo veci, ktorou sa zaoberal Ústavný súd ČR, došlo zo strany odporcu
k obrane - odporca vzniesol námietky voči zmenkovému platobnému rozkazu. Podobne aj v konaní
Pl.ÚS 16/12 ide o postup podľa skráteného konania, kde sa Ústavný súd ČR zaoberal návrhom na
zrušenie § 175 O.s.p.. Vo veci navrhovateľ podal námietky voči zmenkovému platobnému rozkazu v
rámci stanovenej zákonnej trojdňovej lehoty. Samotný zákon o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001
Z.z. pripúšťal aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka.
Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Z
uvedeného vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky
s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Vyplýva to z formulácie § 4 ods. 6 zákona a
spojenia „v čase vyplnenia“ zo slov „vyplnenú veriteľom“, z ktorej je zrejmé, že zákonodarca pripúšťal, že
zmenky budú vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie „v čase vystavenia“,
resp. by vylúčil vyplňovanie zo strany veriteľa. Z uvedeného vyplýva, že dohoda o vyplňovacom
práve nemohla byť neplatná a nemôže byť ani neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí
spotrebiteľských úverov, pretože právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. Súd
zovšeobecňuje svoje tvrdenia keď uvádza, že odporca v čase uzatvárania dotknutej zmluvy o úvere
nebol schopný posúdiť zákonné dôsledky uzavretej dohody o vyplnení zmenky. V tejto súvislosti
navrhovateľ odkázal na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 28.11.2013 sp. zn.
43CoZm/18/2013. V ďalšom odkázal na odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn.
10Co/79/2013 zo dňa 5.9.2013, ktoré bolo vydané v skutkovo a právne zhodnej veci navrhovateľa, ako
aj na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43CoZm/10/2013 zo dňa 21.11.2013.

Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie a na tomto
pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa. Právnym dôsledkom
takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa
(§ 213 ods. 1, 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.).

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do
tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne
uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne
vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke súdov SR (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 1, 3 O.s.p.).
Odvolací súd mal na
zreteli i to, že v súlade s článkom 17 ods. 1 Nariadenia EP a Rady (ES) č.861/2007 (ďalej len Nariadenie),
Slovenská republika informovala Komisiu o tom, že na základe procesného práva Slovenskej republiky,
bude možné v súlade s článkom 17 Nariadenia, podať opravný prostriedok „odvolanie“ (§ 201 a nasl.
O.s.p.) na „krajské súdy“. V odvolacom konaní začatom podaným odvolaním podľa článku 17 Nariadenia



rozhoduje odvolací súd Slovenskej republiky podľa procesného práva Slovenskej republiky (článok 19
Nariadenia).

Po takomto prieskume napadnutého rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že uplatnené odvolacie
dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu či zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa v napadnutých
výrokoch o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti i o náhrade trov konania.

Predmetom odvolacím súdom preskúmavaného rozhodnutia je nárok zo zmenky uplatnený
navrhovateľom na základe uvedeného Nariadenia EP a Rady (ES) č. 861/2007 o európskom konaní
vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Cieľom prijatia Nariadenia bolo zjednodušenie a zrýchlenie
cezhraničného konania v spotrebiteľských a obchodných veciach s nízkou hodnotou sporu (bod 4
Preambuly Nariadenia). Cieľom takéhoto konania by malo byť zjednodušenie prístupu k spravodlivosti.
Narušenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu pre nerovnováhu vo fungovaní procesnoprávnych
prostriedkov poskytovaných veriteľom v rôznych členských štátoch, vedie k potrebe prijatia právnych
predpisov Spoločenstva zaručujúcich rovnaké podmienky pre veriteľov a dlžníkov celej Európskej únii
(bod 7 Preambuly Nariadenia). V záujme uľahčenia uznávania a vykonávania rozsudku by sa mal
rozsudok vydaný v jednom členskom štáte v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu
uznať a byť vykonateľný v inom členskom štáte bez potreby doložky vykonateľnosti a bez akejkoľvek
možnosti namietať proti jeho uznaniu (bod 30 Preambuly Nariadenia). Je možné čiastočne s odvolateľom
súhlasiť, že konanie podľa uvedeného Nariadenia má v zásade písomnú povahu (viď čl.5 ods.1, čl.
8, čl. 9 ods.1 Nariadenia). Pokiaľ sa však potreba ústneho pojednávania ukáže ako potrebná (nutná),
alebo ak o to požiada niektorá zo strán, súd by mal nariadiť vo veci pojednávanie. Nutným je nariadiť
ústne pojednávanie najmä vo veciach skutkovo a právne zložitých, v ktorých súd považuje za potrebné
vec s účastníkmi prejednať za ich prítomnosti. Odvolací súd je toho názoru, že ak v predmetnej veci
prvostupňový súd sám i bez procesnej iniciatívy účastníkov realizoval ex offo prieskum uplatnených
zmenkových nárokov aj z pohľadu samotnej kauzy, ktorá predchádzala vystaveniu zmenky, a poskytol
priestor účastníkom konania, aby sa k týmto dôkazom vyjadrili na pojednávaní, nekonal v rozpore s
Nariadením ani v rozpore s vnútroštátnym procesným právom.

Opodstatnenosť ex offo prieskumu uplatnených zmenkových nárokov, založeného na poskytnutí
ochrany spotrebiteľovi bola jasným, zrozumiteľným a najmä presvedčivým zdôvodnením napadnutého
rozhodnutia vysvetlená a nemožno označiť za dôvodnú odvolaciu námietku o porušovaní rovnosti
procesných strán v konaní.

To, že sa pri takomto postupe súd nedopustil procesného či hmotnoprávneho pochybenia podporujú
aj závery zo zjednocujúceho stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu SR prijatého na zasadnutí dňa 20.10.2015,
podľa ktorého

„ I. Ak navrhovateľ ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu na
povahu procesného nástroja, ktorý navrhovateľ použil, že:
a) pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou
povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku, je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku
v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu, v ktorom má nárok základ;

b) pokiaľ súd nevzhliadne žiadnu nekalosť či neprípustnosť predloženého návrhu, súd pristúpi k
prieskumu uplatneného nároku v rozmedzí prípadne vznesených námietok zohľadňujúc ich rozsah a
povahu, pri rešpektovaní povinnosti posúdiť prípadnú absolútnu neplatnosť úkonu, ak to z vykonaného
dokazovania vyplynie.

II. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň dohody o vyplňovacom
práve, aplikujúc právnu úpravu platnú a účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

III. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky (bez ohľadu na to, či je
spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa okolností prípadu posúdiť
nárok na uplatnený úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými mravmi, ak výška uplatneného nároku
podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje.“



K tomuto odvolací súd dodáva, že z vykonaného dokazovania je evidentné, že predmetná zmenka bola
vystavená ako zabezpečovacia zmenka plnenia z úverovej spotrebiteľskej zmluvy. Svedčí o tom rovnaké
číslo zmluvy i rovnaké číslo zmluvy uvedené na zmenke. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje
znenie § 4 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia
úverovej zmluvy, podľa ktorého platí, že v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa, alebo inej
osoby sa zakazuje splniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo šek
na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a
zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského
úveru a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku
prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný
ju dlžníkovi na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky
alebo postúpenia práv zo zmenky. Z uvedeného textu teda vyplýva, že predmetná zmenka mohla byť
vyplnená len v súlade so znením tohto ustanovenia, k čomu však nedošlo, pretože zmenková suma
presahuje výšku maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru.

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť aj to, že súd i pri rešpekte k špecifickej a prísne
formálnej povahe inštitútu zmenky je vždy povinný prihliadnuť k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade
spotrebiteľov súd nesmie prehliadnuť ich špecifické záujmy a postavenie. Pri svojej rozhodovacej
činnosti musí súd hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia zneužívaniu práv
v dôsledku aplikácie zmenkového inštitútu
neprimerane v neprospech niektorého z účastníkov zmenkového vzťahu.

V tomto smere odvolací súd odkazuje aj na judikované závery, vyplývajúce z rozhodnutí Súdneho
dvora EÚ, podľa ktorých súdy sú povinné aj bez návrhu posúdiť nekalý charakter neprijateľnej zmluvnej
podmienky, aby sa skutočne dosiahol sledovaný zmysel a cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS.
Tu možno spomenúť napr. rozhodnutie vo veci Mostaza Claro C-168/05, Godart C-429/05 alebo Oceano
Gruppo Editorial C-240/98 až C-244/08. Čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách stanovuje: „Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná
pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“ Vzhľadom na povahu a
význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú Smernica 93/13/EHS
zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi
pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku
(viď napr. v rozsudku C 76/10 čl. 50). V súvislosti s rozsudkom na základe uznania treba spomenúť aj
rozhodnutie COFIDIS C-473/00, v ktorom súd rozhodol, že s ohľadom na potrebu ochrany spotrebiteľa
a naplnenie čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý predstavuje kogentné pravidlo európskeho
práva, súd nemá aplikovať a prihliadnuť na také procesné pravidlo vnútroštátneho práva, ktoré vo svojich
účinkoch bráni naplneniu myšlienky a zmyslu ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami
zavedenej Smernicou Rady 93/13/EHS.

Z hľadiska právneho posúdenia veci je žiadúce dať do pozornosti i skutočnosti vyplývajúce z dôvodov
vyššie uvedeného zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých okrem iného

„určujúcim pri hľadaní práva má byť, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych
okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov.
Je povinnosťou všeobecného súdu zohľadniť všetky relevantné individuálne okolnosti súdenej veci a
prihliadnuť na ne aj cez prizmu dobrých mravov, keďže nesúlad právneho úkonu s nimi vedie k jeho
neplatnosti. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými
mravmi je zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na
ňu prihliadať aj v prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex officio, keďže na
absolútnu neplatnosť úkonu súd musí prihliadať ex lege. Dobré mravy pôsobia ako korektív najmä v
takých situáciách, kedy sú práva a povinnosti strán právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. Sociálno-
právne chápanie zmluvnej slobody sa môže uplatniť len za predpokladu približne vyváženého pomeru
síl účastníkov zmluvy a len za tohto predpokladu sa môže stať prostriedkom primeraného vyrovnania
záujmov, ako už bolo vyslovené niekoľkokrát aj v rozhodnutiach ÚS SR.



Všeobecne je potrebné rešpektovať základnú zmenkovo-právnu doktrínu, že zo zmenky samotnej ako
abstraktného cenného papiera nie je možné bez ďalšieho určiť, či ide o spotrebiteľa. Vzhľadom na
abstraktnosť cenného papiera žalovaný, pokiaľ je spotrebiteľom mal by túto skutočnosť namietať. Pokiaľ
však súd spoľahlivo zistí na základe skutočností
vyplývajúcich zo žalobného návrhu (bez ohľadu podľa akého procesného predpisu sa nárok uplatňuje),
že na strane žalovaného ide o spotrebiteľa, poskytne mu ochranu prostredníctvom právnej úpravy o
ochrane spotrebiteľa (obdobne to ustálila aj rakúska právna prax). Ako judikoval aj Ústavný súd Českej
republiky v náleze sp. zn. Pl ÚS 16/12 zo dňa 16.10.2012 súčasné napätie spojené so zmenkami je
spôsobené ich nevhodných používaním (zneužívaním) najmä voči subjektom, po nich nemožno znalosť
špecifickej a značne rigidnej zmenkovej úpravy spravodlivo požadovať. Tu najvyšší súd poukazuje
na nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. IV. ÚS 457/10 zo dňa 18.7.2013, ktorý sa nestotožnil
so záverom všeobecného súdu, že nie je možné po indosácii zmenky vznášať kauzálne námietky, ak
nie sú splnené podmienky § 17 ZZŠ (ak nadobúdateľ nekonal vedome na škodu dlžníka). Konštatoval,
že v prípade spotrebiteľov nie je možné odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Označil
za výkladovú svojvôľu, ak súd zobral za základ pre svoje rozhodnutie záver, že v prípade nesplnenia
dispozície § 17 ZZŠ , nie je možné ku kauzálnym námietkam prihliadať. Nemecká judikatúra dokonca v
konkrétnom prípade označila odvolanie sa žalobcu na § 17 ZZŠ za zneužitie práva.

Aktuálne Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 290/15 zo dňa 16. 9. 2015, vychádzajúc
z obsahovo totožnej zmenkovo-právnej úpravy ako v SR, konštatoval, že všeobecné súdy sú aj
pri rešpektovaní špecifickej, prísne formálnej povahe inštitútu zmenky a jeho historickým koreňom
povinné vždy prihliadnuť aj k okolnostiam konkrétnej veci. V prípade spotrebiteľov, o ktorých sa
jednalo v prípade dotknutia práv v prejednávanej veci konaním remitenta (prvého majiteľa ako veriteľa)
zmenky, potom všeobecné súdy nesmú odhliadnuť od ich špecifických záujmov a postavenia. Pri
svojej rozhodovacej činnosti musia hľadať také interpretačné a aplikačné východiská, ktoré zabránia
zneužívaniu práv v dôsledku aplikácie zmenkových inštitútov neprimerane v neprospech niektorého z
účastníkov zmenkového vzťahu.

Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že nemá dôvod odkloniť sa od takýchto všeobecne akceptovaných
výkladových pravidiel členských štátov EÚ. Tu je potrebné tiež akcentovať už v citovanom českom
ústavnom náleze sp. zn. IV. ÚS 457/10 vyslovené pravidlo, že zákaz zneužitia práva je silnejší než
dovolenie dané právom a pokiaľ právna norma určité správanie aprobuje a iná za predpokladu, že je
zneužívané, ho zakazuje, takéto konanie v skutočnosti nie je výkonom práva, ale protiprávnym úkonom.
Výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím, súdy nesmú poskytnúť ochranu, keďže takýto postup by bol v
rozpore s ústavou chránenými právami.“

Ak prvostupňový súd z dôkazov realizovaných spôsobom súladným s Nariadením i O.s.p. privodil záver
o tom, že na strane odporcu je spotrebiteľ, a vyvodil dôsledky z obsahu spotrebiteľskej zmluvy i dohody
o vyplňovacom práve, majúce za následok zamietnutie podaného návrhu v prevyšujúcej časti, je jeho
záver správny.

I odvolací súd je toho názoru, že obsah článku 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru - Dohody o
vyplňovacom práve k zmenke je pojatý do formulárovej zmluvy. Dohoda o vyplňovacom práve k zmenke
nebola individuálne vyjednaná. Povinnosti úverového dlžníka nahrádza navrhovateľom zdôrazňovaný
abstraktný zmenkový záväzok. Aj
bez poukazu na aplikáciu § 4 ods.6 zák. č. 258/2001 Z. z. (v znení účinnom ku dňu vystavenia predmetnej
zmenky) je preto možné v tejto veci konštatovať, že vo svojej podstate článok 17 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru je svojim obsahom a účelom obchádzaním zákona na ujmu práv
spotrebiteľa. Súdna prax v niekoľkých svojich rozhodnutiach (napr. NS SR 4Obo161/2007) judikovala, že
obchádzanie zákona obsahom alebo účelom urobeného právneho úkonu spravidla znamená, že právny
úkon neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten
cieľ, aby zákon dodržaný nebol. O nedovolenosť a teda aj o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ide
tiež v prípade, keď sa tento prieči dobrým mravom. Obchádzanie zákona spočíva i v zámernom použití
prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom zakázané a v dôsledku čoho vzniknutý stav z hľadiska
pozitívneho práva sa javí ako nenapadnuteľný. Konanie „in fraudem legis“ predstavuje postup, keď sa
niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a
nežiaduci.



Z neplatnej dohody o vyplňovacom práve k zmenke nemohol preto platne vzniknúť ani zmenkový
záväzok.

Správny je aj výrok o trovách konania. Neúspešný žalobca nemá právo na náhradu trov konania a
úspešnej žalovanej trovy konania nevznikli, preto prvostupňový súd správne žalovanej náhradu trov
konania nepriznal.

Z týchto dôvodov podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa v jeho napadnutej časti t.j. vo výrokoch o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti i o náhrade
trov konania.

Žalobca v odvolacom konaní nebol úspešný a žalovanej preukázateľné trovy v súvislosti s odvolacím
konaním nevznikli. Preto odvolací súd pri aplikácii ust. Čl. 16 Nariadenia i ust. § 224 ods. 1 a § 142 ods.
1 O.s.p. náhradu trov odvolacieho konania žalovanej nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.