{"guid": "134024ab-268d-4a19-8e1d-b557e5550d85:b1a359cb-4af3-4665-9fb1-a569d74d4175", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2014:5808899906.1", "spisova_znacka": "10Co/184/2013", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/184/2013 z 29. 1. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 29. januára 2014, sp. zn. 10Co/184/2013, ECLI:SK:KSZA:2014:5808899906.1", "identifikacne_cislo": "5808899906", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Marta Kucbelová", "sudca_id": 50, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-marta-kucbelova-50", "datum_vydania": "2014-01-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b1a359cb-4af3-4665-9fb1-a569d74d4175", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5808899906.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2014:5808899906.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2014:5808899906.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/184/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5808899906
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5808899906.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie
Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľov: 1/
L. P., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXX, 2/ W. M., nar. X.X.XXXX, bytom X. nad G. XXX, Česká republika,
3/ U. I., nar. XX.X.XXXX, bytom X. nad G. XXX, Česká republika, 4/ U. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom
X. nad G. XXX, Česká republika, 5/ L. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom P., O. Z. XXX, Česká republika,
6/ R. K., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XX, Česká republika, 7/ U. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXX,
Česká republika, 8/ L. V., nar. XX. XX.XXXX, bytom E. XX, Česká republika, 9/ L. P., nar. XX.X. XXXX,
bytom Y. XXX, Česká republika, 10/ U. U., nar. X.X.XXXX, bytom B. XX, Česká republika, 11/ X. V.,
nar. XX.X.XXXX, bytom B. X, Česká republika, 12/ I. V., r.č. XXXXXX/XXXX, XXX XX B. XX, Česká
republika, 13/ R. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX, Česká republika, právne zastúpení Mgr. Igorom
Paliderom, advokát so sídlom K. XXX, proti odporcom: 1/ M. L., nar. XX.X.XXXX, bytom E., T. XXXX/
XXX, 2/ X. L., rod. M., nar. X.XX.XXXX, bytom F. XXX, obe právne zastúpené JUDr. Róbertom Slamkom,
advokátom so sídlom Y. M., E. 3/ L. V., t.č. na neznámom mieste, zastúpený K. K., súdnou tajomníčkou
OS Námestovo, 4/ U. V., nar. XX.X.XXXX, bytom E., T. XXX, 5/ R. I., nar. X.X.XXXX, bytom K., G.
XXX, 6/ R. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX, 7/ M. V., XXX N. Y. F. M., XX XXX USA, zastúpená K.
K., súdnou tajomníčkou OS Námestovo 8/ U. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXX, právne zastúpená
JUDr. Róbertom Slamkom, advokátom so sídlom Y. M., E., 9/ V. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XX, E.
pod Z., Česká republika, 10/ U. V., t.č. na neznámom mieste, zastúpený K. K., súdnou tajomníčkou OS
Námestovo, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, na základe odvolania odporcov 1/, 2/ a 8/
proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 2C/15/2008-282 zo dňa 8.1.2013, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok okresného súdu vo výroku o určenie, že pozemky v k.ú. F. zapísané na
LV XXX k.ú. F. ako C-KN parc. č. 1272/2 orná pôda 134 m2, C-KN parc. č. 1273/5 zastavané plochy a
nádvoria 43 m2, C-KN parc. č. 1274/2 záhrady 140 m2, pod B 1 M. L. v 1/2-ici úč., pod B 3, X. L. v 1/2-
ici úč. na LV XXXX k.ú. F. ako C-KN parc. č. 1272/1 orná pôda 482 m2, C-KN parc. č. 1273/1 zastavané
plochy a nádvoria 655 m2, C-KN parc. č. 1273/2 zastavané plochy a nádvoria 73 m2, C-KN parc. č.
1273/3 zastavané plochy a nádvoria 46 m2, C-KN parc. 1273/4 zastavané plochy a nádvoria 40 m2,
pod B 1 M. L. v 1/1 úč., na LV XXXX k.ú. F. ako C-KN parc. č. 1274/1 záhrady 643 m2, C-KN parc. č.
1274/3 záhrady 74 m2, C-KN parc. č. 1274/4 záhrady 499 m2, pod B 1 X. L. v 1/1 úč. patria v celosti
do dedičstva po zomrelom P. V., nar. XX.X.XXXX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX, naposledy bytom F. č.
XXX  (výrok II) a vo výroku o náhrade trov konania (výrok IV).

N e d o t k n u t ý m   ponecháva výrok o zastavení konania voči odporcovi v 3/ rade (výrok I) a o
zamietnutí vzájomného návrhu (výrok III).

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.



o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že nehnuteľnosti špecifikované vo výrokovej časti patria
v celosti do dedičstva po zomrelom P. V., nar. XX.X.XXXX, zomrelom dňa XX.XX.XXXX, naposledy
bytom F. č. XXX. Vychádzal zo zistenia, že vlastníkom pozemkov tvoriacich predmet sporu bol v zmysle
príslušných pozemnoknižných zápisov až do svojej smrti práve menovaný P. V.. Nakoľko však v rámci
dedičského konania vedeného bývalým Štátnym notárstvom Dolný Kubín pod sp. zn. D 1171/89 po
tomto poručiteľovi neboli predmetné pozemky (len hnuteľné veci a rodinný dom bez bližšieho označenia)
zahrnuté do dedičskej podstaty, nedošlo k ich zápisu na dedičov - žijúcich súrodencov L. V. a L. I.
po 1-ici, ale boli naďalej vedené v katastri nehnuteľností na zomrelého (P. V.). Následne si predmetné
nehnuteľnosti nechal osvedčiť  L. M. (pôvodný odporca 1) formou notárskej zápisnice sp. N 817/93, Nz
674/93 v zmysle zákona č. 293/1992 Zb., na základe čoho bol zapísaný ako výlučný vlastník (Z 2906/93
z 15.12.1993). V priebehu súdneho konania dotknutý odporca zomrel a vlastnícke práva k sporným
pozemkom na základe osvedčenia o dedičstve nadobudli odporkyne 1/ a 2/, každá v  1-ici.

Prvostupňový súd konštatoval, že jedným zo základných predpokladov vydržania je dobromyseľnosť
držiteľa, vďaka ktorej sa stáva držiteľom oprávneným a jeho držba je oprávnenou držbou, t.j. relevantnou
z hľadiska vydržania. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí
byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po
celú dobu dôvodné. V tejto spojitosti za zásadné považoval, že L. M. v rámci (vyššie opísanej) notárskej
zápisnice uviedol užívanie (predmetných) pozemkov od roku 1960, kedy ich mal dostať darom od P.
V.. Podľa okresného súdu bolo toto tvrdenie pôvodného odporcu 1/ spochybnené ním samotným, keď
následne uvádza, že pozemky užíva od roku 1989 titulom darovania od L. V.. Zároveň je však zrejmé i
to, že prehlásenie L. V., že svoj podiel z vlastníctva nehnuteľnosti na parcelách č. 1272, 1273 a 1274 v
k.ú. obce F., ponecháva do trvalého užívania odporkyni 8/ - o ktoré prehlásenie odporcovia (tentokrát)
odvodzujú dobromyseľnosť - je z 8.1.1989, kedy bol vlastníkom predmetných pozemkov v tom čase ešte
žijúci P. V., preto L. V. (jeho brat) nebol oprávnený s predmetnými pozemkami nakladať.

Za irelevantnú považoval súd prvého stupňa námietku odporcov, v zmysle ktorej sa navrhovatelia mohli
domáhať  ochrany svojich práv žalobou o vydanie majetku z dedičstva od nepravého dediča (§ 485
OZ), podľa zásad o bezdôvodnom obohatení a nie podaním žaloby o určenie, že predmet sporu patrí
do dedičstva. Ustanovenie § 485 OZ totiž poskytuje ochranu oprávneným dedičom, ktorí sa nestali
účastníkmi dedičského konania, zatiaľ čo v tomto spore navrhovatelia nespochybňovali, že by oprávnení
dedičia neboli účastníkmi dedičského konania po poručiteľovi, tvrdili len, že dodatočne bolo zistené, že
do dedičstva po poručiteľovi P. V. nebol zahrnutý všetok jeho majetok.

Vzájomný návrh, ktorým sa pôvodný odporca 1/ a odporkyňa 8/ domáhali, aby súd určil, že časť
sporných nehnuteľností patrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva, prvostupňový súd zamietol z
dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na podaní takejto žaloby, nakoľko v čase podania
návrhu bol ako výlučný vlastník predmetu sporu zapísaný práve L. M. - pôvodný odporca 1/.

Samostatným výrokom okresný súd zastavil konanie voči odporcovi 3/, ktorý zomrel ešte pred podaním
žalobného návrhu, čím došlo k strate jeho právnej subjektivity, ide teda o taký nedostatok konania, ktorý
nie je možné odstrániť.

O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešným
navrhovateľom priznal nárok na náhradu trov konania voči odporkyniam 1/ a 2/ v celkovej výške 3.509,47
eur, spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku vo výške 16,59 eur a trovách právneho zastúpenia
vo výške 3.492,88 eur. Právnym zástupcom navrhovateľov uplatnené trovy (4.538,76 eur) krátil o úkony
právnej služby, ktoré nepovažoval za účelne vynaložené, ďalej o nesprávne vyúčtované cestovné a DPH.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým okresný súd rozhodol o určení, že sporné pozemky
patria do dedičstva po zomr. P. V., nar. XX.X.XXXX podali odporcovia 1/, 2/ a 8/ odvolanie a domáhali
sa jeho zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na nové konanie. Namietali, že predmetné
pozemky nadobudli dedičstvom po L. M., otcovi zomrelom dňa XX.XX.XXXX, ktorý spolu so svojou
manželkou užíval predmetné nehnuteľnosti od roku 1989, a to na základe daru od ich príbuzného L.



V., ako vtedajšieho vlastníka, lebo sa starali o jeho brata P.. K darovaniu došlo na základe písomného
prehlásenia, ktoré považovali všetci účastníci za darovaciu zmluvu. Toto prehlásenie bolo spísané na
vtedajšom MNV a nahlas prečítané. L. V. vtedy vyhlásil, že „on daruje L. M., no s tým, že sa nebudú
miešať do pozemkov, ktoré užívajú poniže nich“.

Od roku 1989 teda užíval L. M. (spolu s manželkou - odporkyňou 8/) a po jeho smrti odporkyne 1/
a 2/ dotknuté pozemky bez akýchkoľvek rušivých zásahov tretích osôb, t.j. v dobrej viere, že im ich
daroval L. V. ako dedič po P. a K. V.. Po nadobudnutí sporných pozemkov sa právny predchodca
odvolateliek správal k pozemkom ako ich vlastník. Tieto pozemky držal, užíval, nakladal s nimi ako so
svojimi, preto je podľa odvolateliek potrebné dobromyseľnosť hodnotiť nielen zo subjektívneho hľadiska,
ale aj objektívne. Poručiteľova dobrá vôľa trvala nepretržite, navrhovatelia do podania žaloby neurobili
žiadne kroky smerujúce k tomu, aby prerušili, resp. spochybnili dobromyseľnosť a oprávnenosť držby
právneho predchodcu odporkýň 1/ a 2/. Keď v roku 1993 L. M. zistil, že „predmetné doklady nespĺňajú
formálne náležitosti a nie sú právne účinné“, rozhodol sa vyporiadať nehnuteľnosti formou prístupnou
podľa zákona a to osvedčením o držbe. Po smrti L. M. (r.2007) prešlo vlastníctvo z titulu dedenia „na
nástupkyne“.

Odvolatelia sú presvedčení, že boli splnené všetky zákonné podmienky potrebné pre nadobudnutie
vlastníctva vydržaním. S poukazom na novelu Občianskeho zákonníka č. 509/1991 nadobudol podľa
nich poručiteľ vlastníctvo k predmetným pozemkom v roku 1999, najneskoršie 1.1.2002. Súdu vytýkali,
že túto skutočnosť neskúmal, i keď na ňu poukazovali.  Odporkyne 1/, 2/ a 8/ mali zároveň za to, že
vydržali predmetné pozemky a „v niektorých prípadoch - pri niektorých pozemkoch len časť“.

Záverom odvolatelia argumentovali, že nespadá do právomoci súdu určiť v samostatnom konaní, že
majetok patrí do dedičstva po nebohom P. V., nakoľko iba súdny komisár môže zisťovať poručiteľov
majetok. Navrhovatelia sa podľa odvolateliek mali domáhať určenia, že poručiteľ bol v deň smrti
vlastníkom vyššie uvedených nehnuteľnosti a iba na základe takéhoto rozhodnutia by mohol súdny
komisár predmetnú nehnuteľnosť zahrnúť do majetku poručiteľa a následne dedičstvo prejednať.

V písomnom vyjadrení k odvolaniu sa navrhovatelia 1/ až 13/ stotožnili s rozsudkom prvostupňového
súdu a žiadali ho potvrdiť. Poukázali na skutočnosť, že v čase, kedy mal L. M. získať vlastníctvo
sporných pozemkov na základe neformálnych úkonov, platila povinná registrácia zmluvných prevodov
nehnuteľností. Opomenutie tohto postupu, ktorý bol jasným spôsobom zakotvený v platnej právnej
úprave, zakladá na strane L. M. neospravedlniteľný omyl v otázke nadobúdacieho titulu.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.),  po zistení, že odvolanie podal k tomu
oprávnený účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. (z tohto titulu
nedotknutými ponechal výroky o zastavení konania voči odporcovi v 3/ a o zamietnutí vzájomného
návrhu) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s
§ 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p.  rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

Predložená odvolacia argumentácia nie je spôsobilá vyvrátiť správnosť záverov okresného súdu, ktoré
si odvolací súd osvojil a v konkrétnostiach na ne odkazuje. Nad ich rámec, s cieľom zdôraznenia
ich správnosti dodáva, že už len samotná skutočnosť, že odporcovia v konaní prezentovali niekoľko
domnelých titulov, od ktorých by sa malo odvodzovať (ich) subjektívne presvedčenie, že so zreteľom
na všetky okolnosti sú odvolatelia vlastníkmi nehnuteľnosti, umožňuje vysloviť zásadnú pochybnosť o
dobromyseľnosti. Dokonale ilustračným je z tohto pohľadu záverečná reč (č.l. 257 spisu), kde právny
zástupca odporcov „pre istotu“ uviedol všetky „do úvahy prichádzajúce“ právne tituly.  V nejasnom
charaktere podaní pokračujú aj odvolatelia, ktorí na jednej strane argumentujú, že vlastníctvo k sporným
pozemkom vzniklo titulom vydržania poručiteľovi (L. M.) a oni (odvolatelia) nehnuteľnosti získali titulom
dedenia, v rozpore s tým na inom mieste (toho istého odvolania) odvolatelia uvádzajú, že to oni (t.j.
odporkyne 1/, 2/ a 8/, nie ich právny predchodca) vydržali pozemky, resp. pri niektorých pozemkoch len
ich časť (takéto neurčité tvrdenie o „časti“ pozemkov navyše nebolo v priebehu celého konania pred
okresným súdom konkretizované, resp. ani prednesené).



Nakoľko odvolatelia upustili od pôvodného tvrdenia (prezentovaného v notárskom osvedčení, resp.
bez akejkoľvek predchádzajúcej súvislosti s dokazovaním i v záverečnej reči) o darovacej zmluve z r.
1960 (ohľadne ktorej nebol v konaní predložený žiaden dôkaz a zároveň je zjavné, že od roku 1960
tieto „darované pozemky“ pôvodný odporca 1/ vôbec neužíval), odvolací súd, súc viazaný konkrétnymi
odvolacím námietkami sa zaoberal len tvrdením o relevancii (v poradí druhého tvrdeného) domnelého
titulu nadobudnutia vlastníctva - darovacej zmluvy z roku 1989. Odvolatelia nespochybnili jednoznačný
záver okresného súdu, že v čase vykonania toho právneho úkonu L. V. nebol vlastníkom nehnuteľností,
nemohol nimi teda účinne právne disponovať. Okrem toho prehlásenie (o darovaní) vykazovalo i
formálne nedostatky z hľadiska náležitostí právnych úkonov týkajúcich sa prevodu vecných práv k
nehnuteľnostiam, čoho si bol, ako to vyplýva zo skutkových tvrdení samotných odporcov vedomý aj
L. M., preto v neskoršom období pristúpil k osvedčovaniu vlastníckeho práva notárskou zápisnicou (z
tohto pohľadu je zároveň zrejmé i to, že v r. 1993, kedy bolo notárske osvedčenie vydané, ešte nemohla
uplynúť 10-ročná vydržacia doba, nakoľko pri hypotetickej akceptácii danej darovacej zmluvy, začala
plynúť v roku 1989).

Obligatórnou podmienkou vydržania je (okrem iných) dobromyseľná držba. Dobromyseľným je taký
držiteľ, ktorý sa domnieva, že mu držaná vec patrí, hoci tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadne existencie
svojho práva v omyle, ktorý (omyl) sa môže vzťahovať k skutočnostiam, osobám alebo k právnej úprave.
Základom oprávnenej držby je pritom omyl ospravedlniteľný. Pomôckou z tohto hľadiska je kritérium,
že dobrá vôľa držiteľa musí byť daná so zreteľom na všetky okolnosti, a to z hľadiska objektívneho,
nie len z hľadiska osobného presvedčenia konajúcej osoby. Inými slovami, je potrebné posúdiť, či pri
bežnej opatrnosti, ktorú s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu možno na dotknutej osobe požadovať,
nemal, resp. nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí. V súdenej veci ide o omyl v
právnom postavení prevodcu. Aplikačná prax v zásade nevylučuje dobromyseľnosť v prípade, že niekto
odvodzuje vydržanie od toho, že vlastnícke právo previedol nevlastník. Ide však o kvalitatívne odlišné
prípady, napríklad, keď nadobúdateľ veci nevie, že pôvodný vlastník odstúpil od právneho titulu (zmluvy),
ktorým vlastníctvo nadobudol. Za skutkových okolností daných v posudzovanej veci, kedy bolo zrejmé,
že vlastník nehnuteľností stále žije (odporkyňa 8/ sa o neho osobne starala), nemožno za štandardnú
opatrnosť považovať také konanie, keď sa nadobúdateľ nehnuteľnosti (hoci ide o príbuzného) uspokojí
s oznámením prevodcu (nevlastníka), že mu prenecháva do trvalého užívania nehnuteľnosti (prípadne
svoj budúci podiel na nich), hoci je mu známe, resp. minimálne sa nepresvedčili o opaku, že vlastník
nehnuteľnosti je nažive, žiadne dedičské konanie (ani iný prevod) vo vzťahu k predmetu jeho vlastníctva
neprebehlo a prevodca (nevlastník) v dôsledku toho nemôže disponovať žiadnym oprávnením nakladať
s takýmito nehnuteľnosťami.

Nedôveryhodnosť „skutkového základu“, z ktorého vyvodzujú svoj nárok odvolatelia v plnej miere
dokresľujú v prvostupňovom konaní (nie však už v odvolaní, preto ide z pohľadu viazanosti odvolacieho
súdu jednotlivými odvolacími dôvodmi o bezpredmetné tvrdenia) prezentované skutkové tvrdenia (č.l.
217, 257 spisu) odporcov o údajnej kúpnej zmluve (ako ďalšom „potencionálnom“ nadobúdacom titule),
uzavretej s od L. V. v roku 1993. Odhliadnuc od už konštatovanej skutočnosti, že uvádzanie rôznych
právnych titulov svedčí o účelovosti tvrdení odvolateľov  a absencii jednoznačného právneho titulu,
od ktorého by odvodzovali dobromyseľnosť, podstatou tohto tvrdenia je, že uhradili 10.000 Sk titulom
kúpnej zmluvy, pričom navrhovatelia uvádzajú, že túto sumu vrátili. Odporcovia v podstate ani netvrdili,
že táto kúpna zmluva je právny titul, na ktorom zakladajú svoje vlastnícke právo, pokiaľ by to aj tvrdili,
uvedené by ako relevantný titul zakladajúci dobromyseľnú držbu neobstálo z dôvodu rozpornosti s inými
skutkovými tvrdeniami samotných odporcov (predovšetkým  tvrdeniami, že pozemky získali darom).

Za nesprávnu považuje krajský súd tiež námietku smerujúcu k navrhovateľmi zvolenej forme žaloby.
Odhliadnuc od vnútornej protirečivosti tohto tvrdenia, keď odvolateľky na jednej strane popierajú nárok
navrhovateľov a na druhej strane predmetnou argumentáciou predkladajú navrhovateľom návod, ako
by sa mali správne svojho nároku domáhať, je odvolací súd toho názoru, že z pohľadu účelu určovacích
žalôb (ktorým je nepochybne predchádzanie ďalších sporov do budúcnosti) je výrok, že „veci patria do
dedičstva“ vyhovujúci, na rozdiel práve od odvolateľmi požadovaného výroku, a to, že „poručiteľ bol
ku dňu smrti vlastníkom veci“. V prípade požadovaného určenia „do dedičstva“ súd - ako je tomu i v
súdenej veci - posudzuje i okolnosti (v zmysle zmien vo vlastníctve), ku ktorým došlo od smrti poručiteľa



do podania určovacej žaloby (čo môže predstavovať dlhé časové obdobie), zatiaľ čo pri rozhodovaní
„len“ o tom, že „poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom vecí“, by súd na takéto skutočnosti prihliadať
nemohol. V dôsledku uvedeného by  následne notár v dedičskom konaní disponoval právoplatným
rozhodnutím súdu o tom, že poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom veci, ale zároveň i aktuálnym výpisom
listu vlastníctva, kde by bol ako osoba vlastníka zapísaný (v okolnostiach súdenej veci) vydržiteľ titulom
notárskeho osvedčenia a to bez právoplatného vyriešenia tohto rozporu. Takýto postup nepochybne
nevedie k odstráneniu spornosti a predídeniu ďalšej súdivosti, naopak, notár ako subjekt, ktorý v
dedičskom konaní nie je oprávnený sporné skutkové okolnosti vydržania skúmať (nehovoriac o tom,
že tretia osoba zapísaná v liste vlastníctva, nie je dedičom a teda účastníkom dedičského konania), by
predmetnú nehnuteľnosť nezaradil (z dôvodu spornosti) do dedičstva a dedičia by sa museli opätovne,
ďalšou žalobou (pri osvojení si logiky odvolateľov však nie je ani zrejmé, s akým petitom, keďže určenie
do dedičstva vylučujú)  domáhať súdnej ochrany, čo je v príkrom rozpore s prevenčnou funkciou
určovacích žalôb. Pokiaľ sa odvolatelia v tejto spojitosti odvolávajú na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 5Cdo 85/2009, ide o nepresné a skresľujúce tvrdenie, nakoľko v tomto rozhodnutí Najvyšší
súd  nevyslovil žiadny názor k opísanej problematike. Odvolateľmi prezentovaný právny názor je len
opisom (z odôvodnenia) názoru Krajského súdu v Bratislave v danej veci, ktorý názor nie je záväzný a
predovšetkým  v aplikačnej praxi nie je jednoznačne prijatý.

Z konštatovaného vyplýva vecná správnosť napadnutého výroku rozsudku okresného súdu ako dôvod
jeho potvrdenia odvolacím súdom. Z rovnakého dôvodu potvrdil odvolací súd aj súvisiaci výrok o trovách
prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 224 ods. l O.s.p. v spojení s § 142
ods. l O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. V odvolacom konaní procesne neúspešným
odporkyniam 1/, 2/ a 8/ tento dielčí (procesný) nárok nevznikol, navrhovateľmi uplatnený úkon právnej
služby - vyjadrenie  k odvolaniu - odvolací súd vyhodnotil ako neúčelný, nakoľko predstavuje len
sumarizáciu rozhodnutia okresného súdu, obsahu odvolania a stručné vyjadrenie k nemu odkazujúce
na závery prvostupňového rozsudku.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné    n i e   j e  .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2C/15/2008", "guid": "2107755c-79cc-4284-b4e1-675bd099f4d2:88300b1a-41b4-4c74-8e94-34d10fe826e7", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}