Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 7Co/64/2018 z 28. 10. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 28. októbra 2018, sp. zn. 7Co/64/2018, ECLI:SK:KSPO:2018:8117225073.1 Krajský súd Prešov | 7Co/64/2018 | ECLI:SK:KSPO:2018:8117225073.1 | 2018-10-28 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/15e029e5-4066-4994-8b71-81e52236acd5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8117225073.1 Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/64/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117225073
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8117225073.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr.
Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.
so sídlom v Bratislave, na ul. Pribinovej č. 25, právne zastúpeného: Advokátka kancelária JUDr. Andrea
Cviková, s.r.o. so sídlom v Bratislave, na ul. Kubániho č. 16, p r o t i žalovanému: E.I. V.R., W..
XX.XX.XXXX, F.Ý. U. L., W. G.. Y. Č.. XXX/X, o zaplatenie sumy 409,77 Eur a prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 14.03.2018 č.k. 11Csp 322/2017 - 34 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.

Žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
267,21 Eur s úrokmi z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 12.07.2015 do zaplatenia. Žalobu v
prevyšujúcej časti zamietol. Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu
30 %.

2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, že dňa 04.12.2014 strany sporu uzatvorili
formulárovú zmluvu o revolvingovom úvere. Žalovaný zmluvu podpísal dňa 01.12.2014 a k podpisu
tohto právneho úkonu zo strany žalobcu došlo neskôr dňa 04.12.2014. V časti označenej ako „Žiadosť o
poskytnutie revolvingového úveru“ a v časti označenej ako „Údaje o schválenom revolvingovom úvere“
sú totožné údaje okrem údaja o RPMN.

3. Dňa 04.12.2014 žalobca vypracoval oznámenie veriteľa o schválení úveru, ktoré mal zaslať aj
žalovanému. V ňom vypísal všetky údaje o schválení úveru podľa zmluvy a pokiaľ ide o RPMN, podľa
časti 6 formulára. Navyše v tomto oznámení rozčlenil splátku úveru na istinu a úrok a uviedol tiež
dátum splatnosti prvej splátky 05.01.2015 a poslednej 05.06.2016. Uvedená je aj periodicita splácania
mesačne s dátumom splatnosti piaty deň v mesiaci. Zo spisu ale nevyplýva, aby žalobca toto oznámenie
žalovanému aj doručil.

4. Žalovaný úver nesplácal riadne a meškal už pri prvej splátke, keďže ju zaplatil dňa 23.01.2015.
Celkovo zaplatil sumu 272,79 Eur. Listom zo dňa 18.06.2015 žalobca oznámil žalovanému zosplatnenie
úveru. V liste uviedol, že uplynutím 15 dní od jeho doručenia sa stanú splatnými všetky záväzky zo
zmluvy. Žalovanému bol tento list doručený 24.06.2015.

5. Právny vzťah medzi stranami bolo potrebné posúdiť podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.



6. Povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia §9 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z.z. musia byť uvedené v zmluve, čo znamená, že musia byť výsledkom zmluvného konsenzu
oboch jej účastníkov, a to odhliadnuc od toho, že zmluva nemusí tvoriť jeden dokument, ale pokiaľ
niektoré náležitosti zmluvy boli uvedené v tzv. oznámení veriteľa o schválení úveru, ktoré však nebolo
podpísané žalovaným, pričom v zmluve nie je ani odkaz na spomínané oznámenie ako súčasť zmluvy,
nie je možné prijať záver, že zákonná požiadavka obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere predstavujúca či už splatnosť mesačnej splátky alebo termín konečnej splatnosti úveru, bola
zachovaná týmto oznámením. Písomná forma zmluvy musí byť dodržaná aj v procese kontraktácie
jednotlivých náležitostí zmluvy. V samotnej zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je zmienka o splatnosti
mesačnej splátky a o termíne konečnej splatnosti úveru. Pokiaľ tieto náležitosti žalobca uviedol v
ďalšom dokumente, bolo potrebné, aby žalovaný tento nový návrh žalobcu ohľadne týchto náležitostí
písomne akceptoval. Musí byť totiž dodržaný proces uzatvárania zmlúv podľa § 43 a nasl. Občianskeho
zákonníka.

7. Písomná akceptácia žalovaného vo vzťahu k termínu splatnosti mesačnej splátky, termínu konečnej
splatnosti úveru, ale aj výšky RPMN chýba, a preto nedošlo k písomnej dohode strán o týchto
náležitostiach zmluvy.

8. Pokiaľ ide o termín konečnej splatnosti úveru, je nepochybné, že tento termín musí byť určený
dátumovo (minimálne mesiacom a rokom, pokiaľ by bola jasne v zmluve uvedená splatnosť mesačnej
splátky). Nemožno termín splatnosti nahrádzať matematickým výpočtom jednotlivých splátok. Napokon
je to zrejmé aj zo skutočnosti, že zákonodarca počet splátok stanovil pri ďalšej povinnej náležitosti zmluvy
uvedenej v § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z., a preto nemohol mať na mysli počet splátok
aj pri náležitosti predstavujúcej termín konečnej splatnosti úveru. Spotrebiteľ totiž musí mať jasno už pri
uzatvorení zmluvy akú dlhú dobu a do kedy má úver splácať, pretože práve to je účelom uvedeného
zákonného ustanovenia.

9. Zmluva o spotrebiteľskom úvere nemusí síce byť obsiahnutá v jednom dokumente, ale ako to vyplýva
z odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmluve musí byť jasný odkaz
na konkrétny dokument, ktorý by navyše musel byť odovzdaný žalovanému ako spotrebiteľovi ešte pred
uzavretím zmluvy, čo v prípade oznámenia veriteľa o schválení úveru nepochybne nebolo a ani nemohlo
byť z časového hľadiska naplnené.

10. Tieto závery teda znamenajú, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bezpoplatkový s
poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. Žalovaný by teda mal žalobcovi
vrátiť len sumu reálne poskytnutého úveru, ktorý v danom prípade predstavoval 540 Eur, nakoľko strany
si dohodli aj poplatok za poskytnutie úveru vo výške 60 Eur, ktorý sa započítal do sumy dohodnutého
úveru, ako to vyplýva aj z textu zmluvy. Bolo pritom nepochybne preukázané, že žalovaný doposiaľ
žalobcovi zaplatil čiastku 272,79 Eur, a preto jeho dlh predstavuje sumu 267,21 Eur (540 Eur - 272,79
Eur). Súd preto žalobe o zaplatenie istiny vyhovel len v tejto časti a vo zvyšku ju ako nedôvodnú zamietol.

11. Výrok o trovách odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 a ods. 2 CSP.

12. Proti tomuto rozsudku, a to konkrétne proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, podal
v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby jeho žalobe bolo v
celom rozsahu vyhovené. Ako dôvod uviedol, že údaj o RPMN sa dohodnúť nedá a účastníci zmluvy sa
preto nemôžu na ňom dohodnúť, tak ako je to napr. o výške úveru, či o dobe splatnosti úveru. Ak má byť
údaj o RPMN určený tak, že je vypočítaný na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy, potom to
znamená, že pri jeho určení sa vychádza z údajov jestvujúcich v danom čase. Medzi tieto údaje patrí aj
dátum prvého čerpania úveru, ktorý je známy v čase uzavretia zmluvy, nie v čase, keď sa podáva žiadosť
o poskytnutie úveru. Zákonná úprava určenia RPMN teda nielen svojim textom, ale aj spôsobom jeho
určenia vychádza z toho, že nejde o údaj dohodnutý, ale určený presne stanoveným spôsobom. Ak by
žalovaný neurčil údaj RPMN schváleného úveru, či revolvingu postupom podľa zákona č. 129/2010 Z.z.,
teda aby tento údaj neurčil výpočtom podľa vzorca stanoveného zákonom v čase uzavretia zmluvy, ale
by uviedol hodnotu zhodnú s predpokladanou RPMN určenou v bode 5 zmluvy, potom by porušil zákon
č. 129/2010 Z.z. Porušenie by vyplývalo práve z toho, že by uviedol rovnakú RPMN ako údajne navrhol



žalobca v zmluvnom vzťahu, pretože v takom prípade by takto určená RPMN nebola vypočítanou podľa
zákona č. 129/2010 Z.z.

13. Rovnako je nesprávny záver súdu o bezúročnosti úveru pre neuvedenie termínu konečnej splatnosti
úveru. Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/15 vyslovil podstatnú vec, podľa ktorej článok 23
Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v
článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a
poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť
rozsah svojho záväzku. Bezúročný môže byť úver len vtedy, ak ide o náležitosť, ktorej neuvedenie je
spôsobilé objektívne spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa. Rozsah záväzku spotrebiteľa definujú iné
ukazovatele, a to celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, RPMN a výška úveru. Zmluva o úvere
je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa nielen v listine označenej ako zmluva o spotrebiteľskom
úvere, ale aj zmluvnými dojednaniami. Obsah zmluvy tvoria zmluvné dojednania, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy. Aj Súdny dvor Európskej únie vo veci C- 42/15 vyslovil, že jednotlivé náležitosti môžu
byť aj vo viacerých dokumentoch, ak podľa vôle strán majú tvoriť celok a ak sú známe spotrebiteľovi
už pri podpise zmluvy. V rozsudku Súdneho dvora EÚ sa výslovne uvádza, že článok 10 ods. 1 a
2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom
úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m/ tejto smernice sa má
vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument,
ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne
alebo na inom trvalom nosiči. Podľa zmluvných dojednaní deň splatnosti poslednej splátky úveru je
dňom konečnej splatnosti úveru. Doba trvania zmluvy a tiež termín konečnej splatnosti úveru sú riadne
uvedené. Zákonný pojem „termín konečnej splatnosti“ pritom nie je požiadavkou na uvedenie presného
dátumu, pretože v takom prípade by zákonodarca použil spojenie dátum. Podporne je možné poukázať
aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, kedy samotný Súdny dvor EÚ uvádza,
že ohľadne splatnosti splátok nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa
odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s
istotou identifikovať dátum týchto splátok. Logickým dôsledkom a prepojením tohto záveru s náležitosťou
termín konečnej splatnosti je to, že postačuje také uvedenie údajov, ktoré termín konečnej splatnosti
umožňuje identifikovať na základe v zmluve uvedených údajov.

14. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 CSP preskúmal rozsudok v jeho
napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania
a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

15. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

16. V danom prípade je potrebné stotožniť sa so záverom, podľa ktorého pri uzatváraní zmluvy o
spotrebiteľskom úvere dňa 04.12.2014 nebola dodržaná predpísaná písomná forma. V bode 5 zmluvy
sa nachádza žiadosť žalovaného o poskytnutie úveru vo výške 600 Eur. Táto žiadosť bola žalovaným
podpísaná v Sabinove dňa 01.12.2014. Žalobca úver s požadovanými parametrami neschválil, čo
nepochybne vyplýva z bodu 6 zmluvy, nakoľko zmenil údaj o výške RPMN. Žalobca zmluvu podpísal
v Bratislave dňa 04.12.2014.

17. Žiadosť o poskytnutie úveru obsiahnutá v bode 5 zmluvy predstavuje návrh na uzavretie zmluvy
podľa ustanovenia § 43a Občianskeho zákonníka. Ak žalobca zmenil výšku RPMN, fakticky išlo v
zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka o odmietnutie návrhu žalovaného, ktoré je
potrebné považovať za nový návrh. Ustanovenie § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka nerozlišuje medzi
zmenami podstatnými a nepodstatnými, a teda za nový návrh je potrebné považovať i prijatie návrhu
obsahujúce zmeny nepodstatné, tak ako v tomto prípade týkajúce sa výšky RPMN. Z odôvodnenia
rozhodnutia pritom vyplýva ďalšia podstatná skutočnosť majúca vplyv na nedodržanie predpísanej
písomnej formy uzatvorenej zmluvy. V prípade úveru vo výške 600 Eur, suma 60 Eur predstavujúca
poplatok za poskytnutie úveru mala byť uhradená započítaním pri poskytnutí úveru. Je teda nepochybné,
že žalobca do spotrebiteľského úveru zahrnul i poplatok za jeho poskytnutie. Súčasťou celkovej výšky



spotrebiteľského úveru nie je poplatok za poskytnutie úveru, pretože uvedený poplatok, ktorý má
charakter odmeny poskytovateľovi služby, treba považovať len za náklady spotrebiteľského úveru. Ak
žalobca do celkovej výšky spotrebiteľského úveru zahrnul aj poplatok za poskytnutie úveru, ide o postup
v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti veriteľa, ktorý mohol podstatne narušiť ekonomické
správanie spotrebiteľa vo vzťahu k poskytnutiu úveru, pričom takéto konanie zákonodarca považuje za
nekalú obchodnú praktiku a súčasne ju zakazuje. Žalovanému teda bol poskytnutý úver v skutočnosti
nie vo výške 600 Eur, ale vo výške 540 Eur. Vo vzťahu k úveru vo výške 540 Eur však žiadna písomná
zmluva uzatvorená nebola.

18. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase
uzatvorenia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Jej nedodržanie však
nie je sankcionované neplatnosťou. Dôsledkom nedodržania písomnej formy vyplývajúcej z ustanovenia
§ 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy je to, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

19. Rovnako je zrejmé, že ak žalobca pri výpočte RPMN do celkovej výšky úveru zahrnul aj poplatok za
jeho poskytnutie, bez akýchkoľvek pochybností došlo k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet je závislý
od celkovej výšky úveru. Taktiež nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov v neprospech
spotrebiteľa je sankcionovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru v súlade s
ustanovením § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy.

20. Správnym je i záver, podľa ktorého zmluva o úvere neobsahuje termín konečnej splatnosti úveru,
ako jednu z podstatných náležitostí zmluvy o úvere, vyžadovanú ustanovením § 9 ods. 2 písm. f/ zákona
č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy.

21. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere v čl. 22 zaviedla úplnú harmonizáciu svojich ustanovení spočívajúcu v tom, že
členské štáty pri implementácii smernice nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve
ustanovenia, ktoré sa od ustanovení smernice odchyľujú.

22. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský
štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba
foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Smernica je mäkším právnym nástrojom ako
nariadenie , pretože umožňuje zladenie požiadavky na jednotu úniového práva s vôľou zachovať
rozmanitosť národných úprav. Smernica sa ako právny predpis často používa napr. v oblasti vnútorného
trhu , kde existujú podstatné rozdiely medzi úpravami jednotlivých členských štátov, aby sa umožnilo
ich postupné zjednotenie. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie je adresovaná iba
členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného
záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky
právnej istoty. Až kým smernica nie je správne prebratá do vnútroštátneho práva dotknuté subjekty
nemajú možnosť poznať rozsah svojich práv. Na tento stav právnej neistoty nemá vplyv ani prípadný
rozsudok Súdneho dvora o nesplnení transpozičnej povinnosti členského štátu alebo rozsudok Súdneho
dvora, ktorým bol určitým ustanoveniam tejto smernice priznaný priamy účinok. Až momentom správnej
transpozície smernice nastáva právna istota, kedy fyzické a právnické osoby už musia poznať svoje
práva vyplývajúce zo smernice a možno od nich požadovať, aby si uplatnili svoje práva. Ustanovenia
smernice majú priamy účinok len vtedy, ak sú súčasne splnené nasledujúce podmienky a to, že uplynula
transpozičná lehota smernice, smernica nie je správne transponovaná alebo nie je zabezpečená
jej úplná účinnosť, ustanovenie smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre
členský štát musí byť dostatočne jasné, presné a nepodmienené a priama aplikácia nesmie mať za
následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, alebo založenie resp. sprísnenie trestnej
zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení. To znamená, že smernica nikdy nemôže
mať horizontálny priamy účinok v sporoch medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Je logické, že ak si
členský štát nesplnil svoju povinnosť a netransponoval smernicu správne alebo načas, nemôžu dôsledky
tohto protiprávneho konania štátu znášať fyzické alebo právnické osoby a preto im nemôže byť uložená
na základe neprebratej, resp. nesprávne prebratej smernice žiadna povinnosť.



23. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovať termín konečnej splatnosti úveru je skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú
harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona
povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil,
že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom
práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto
konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Slovenská republika teda nesprávne
transformovala do svojho právneho poriadku Smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru.

24. Požiadavka smernice k tejto otázke je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia smernice „dĺžka
trvania zmluvy o úvere“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva
uvádzala termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

25. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluvy musia obsahovať
„dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Niet
žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jasne požaduje vyjadrenie
tak doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje
požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica.
Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „dĺžka trvania zmluvy o úvere“
pridal slová „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“.

26. Právne bezvýznamným je i poukaz žalobcu na skutočnosť, podľa ktorej termín konečnej splatnosti
úveru je vymedzený v zmluvných dojednaniach dňom splatnosti poslednej splátky. V samotnej zmluve
o úvere podpísanej zmluvnými stranami, sa takýto údaj nenachádza a zmluvné dojednania majúce
charakter všeobecných zmluvných podmienok žalovaným a ani žalobcom podpísané nie sú. Vo vzťahu
k tejto náležitosti teda nebola dodržaná písomná forma zmluvy. S jej nedodržaním zákon spája sankciu
v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti, čo vyplýva z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č.
129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy.

27. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 CSP rozsudok
v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

28. O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že úspešnému žalovanému v
súvislosti s odvolacím konaním žiadne trovy nevznikli.

29. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).