Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24CoP/46/2019 z 15. 10. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 15. októbra 2019, sp. zn. 24CoP/46/2019, ECLI:SK:KSTT:2019:2718201577.1
Krajský súd Trnava | 24CoP/46/2019 | ECLI:SK:KSTT:2019:2718201577.1 | 2019-10-15 | Rozsudok
Oblasť práva: Rodinné právo – Rozvod
Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-23
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b5d2e0cf-230d-4df9-965f-8ac09ec7d6dd
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2718201577.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoP/46/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2718201577
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2718201577.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a
sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci rozvodu manželov -
navrhovateľky: H. R., nar. X.X.XXXX, trvale bytom R., M. T. XXXX/XX, právne zastúpená: JUDr. Alena
Arbetová, advokátka so sídlom Holíč, Námestie sv. Martina 3A, proti druhému manželovi: N. R., nar.
X.XX.XXXX, trvale bytom R., M. T. XXXX/XX, právne zastúpený: JUDr. Ján Pekar, advokát so sídlom
Skalica, Potočná 191/39, o rozvod manželstva, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného
súdu Skalica č.k. 9Pc/13/2018-42 zo dňa 10. decembra 2018 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie  p o t v r d z u j e .

II. Žiaden z účastníkov   n e m á    p r á v o   na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie manželstvo účastníkov - H. R., rod. S., nar. X.X.XXXX
a N. R., nar. X.XX.XXXX, uzavreté dňa 13.5.1995 v Holíči, zapísané v knihe manželstiev matričného
úradu Holíč, vo zväzku 7, ročník 1995, na strane 9, pod poradovým číslom 18, rozviedol. O náhrade trov
konania rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.  Rozhodnutie odôvodnil
s použitím § 22, § 23 ods. 1 a 2 Zákona o rodine, § 52 Civilného mimosporového poriadku a vecne tým,
že súd  zo zisteného skutkového stavu veci a z vykonaného dokazovania vyvodil ten právny záver, že
návrh na rozvod manželstva bol podaný dôvodne. Súd konštatuje, že manželstvo účastníkov konania je
rozvrátené, pričom tento rozvrat je potrebné vyhodnotiť ako vážny a trvalý. Súd zistil, že jeho príčiny sú
tak na strane manžela ako aj navrhovateľky, t.j. obidvaja sa o rozvrat zaslúžili rovnakou mierou. Zo strany
manžela dochádzalo často k porušovaniu povinností manželov, najmä povinnosti starať sa spoločne
o deti či povinnosti spoločne rozhodovať o veciach týkajúcich sa rodiny, na druhej strane z viacerých
situácií možno usúdiť, že navrhovateľka nerešpektuje dôstojnosť manžela (napr. tým, že mu odmieta
oznamovať, s kým komunikuje na sociálnych sieťach), resp. nevytvára zdravé rodinné prostredie,
keď dáva prednosť stretnutiam so svojimi kamarátkami pred spoločným trávením času s manželom.
Súd vykonaným dokazovaním zistil, že príčiny rozvratu nie je možné odstrániť, keďže navrhovateľka
jednoznačne odmietla perspektívu zmiernenia vzťahov v manželstve. Nemá záujem o mediáciu alebo
návštevu manželskej poradne. Manžel priznal, že ich vzájomný vzťah s manželkou bol posledný rok
komplikovanejší. Aj napriek jeho snahe o väčšiu komunikáciu o ňu manželka nemala záujem. Súd
konštatuje, že každý z manželov mal a aj v súčasnosti má inú predstavu o chode domácnosti, prípadne o
spoločnom trávení času, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že manžel často nedokázal svoje
pracovné záležitosti a záľuby prispôsobiť potrebám navrhovateľky. Je nepochybné, že práve neochota
manžela zmeniť svoj prístup k niektorým oblastiam spoločného života malo za následok, že zo strany
navrhovateľky prišlo voči nemu k ochladnutiu citov.



2. Aj napriek tomu, že manželia stále žijú v spoločnej domácnosti a intímne sa spolu nestýkajú len
tri mesiace, najmä v ohľadom na postoj navrhovateľky, ktorá odmietla možnosť obnoviť manželské
spolužitie, súd po starostlivom uvážení dospel k záveru, že ďalšie trvanie manželstva by bolo v rozpore
s jeho účelom, ako aj so záujmami manželov. Manželia nemajú spoločné záľuby ani priateľov, nedokážu
sa dohodnúť na základných bodoch chodu domácnosti či trávení spoločných chvíľ. Najväčší problém
však súd vidí v tom, že od začiatku manželstva mali manželia oddelené financie. Práve uvedená
skutočnosť ich podľa názoru súdu oddeľovala počas celej doby trvania manželstva a viedla k tomu, že
najmä navrhovateľka začala podozrievať manžela, že pred ňou ukrýva peniaze. Súd sa však uvedeným
argumentom navrhovateľky nezaoberal, keďže už samotná skutočnosť, že každý z manželov mal svoj
bankový účet, mala za následok, že manželia nemali prehľad o vzájomných financiách. Aj napriek tomu,
že medzi nimi existovala dohoda o uhrádzaní jednotlivých potrieb rodiny, súd je toho názoru, že manželia
od začiatku manželstva spolu nehospodárili. V tejto súvislosti súd poukazuje na porušenie povinnosti
manžela rozhodovať o veciach týkajúcich sa rodiny spoločne, keď v prípade predaja starého vozidla a
kúpy ojazdeného sa s navrhovateľkou neporadil a bez jej vedomia si požičal časť peňazí na zaplatenie
kúpnej ceny od svojho brata. Z uvedeného možno konštatovať, že medzi manželmi už dlhší čas (vozidlo
manžel kúpil v roku 2013) neprebieha komunikácia na takej úrovni, aká je medzi manželmi potrebná.
Nedostatok komunikácie možno ilustrovať aj na tom príklade, že navrhovateľka obvinila manžela, že jej
nedovolí uvedené vozidlo šoférovať, tento však argumentoval, že doteraz ho nešoférovala z dôvodu, že
je potrebné si zvyknúť na jeho rozmery (nakoľko sa jedná o model kombi), pričom on ho často využíva
na pracovné účely. Súd uvádza, že pokiaľ by pohnútky obidvoch manželov boli úprimné, dokázali by sa
dohodnúť na spoločnom užívaní vozidla. Na základe uvedeného súd dodáva, že manželstvo nevytvára
harmonické spoločenstvo, manželia nevytvárajú zdravé životné prostredie a zo strany manželky nie
je ochota situáciu v manželstve zmeniť, z ktorého dôvodu súd vyhodnotil rozvrat manželstva ako
nezmeniteľný a nenapraviteľný a manželstvo účastníkov rozviedol.

3. O trovách konania rozhodol súd podľa § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na
náhradu trov konania, nakoľko neboli naplnené podmienky, v zmysle ktorých by podľa CMP bolo možné
účastníkovi trovy konania priznať.

4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie druhý manžel s tým, že v žiadnom prípade s rozvodom
nesúhlasí. Za hlavný dôvod rozpadu manželstva navrhovateľka uviedla vzájomné odcudzenie a tiež,
že on nemá skutočný záujem o rodinu a že nemá k nej citový vzťah, považuje ho len za otca svojich
detí. Má za to, že tvrdenie navrhovateľky nezodpovedajú skutočnému názoru navrhovateľky na ich
vzájomný vzťah. V návrhu boli použité formulácie, ktoré nepochybne boli navrhovateľke pri písaní návrhu
predložené a má vážne pochybnosti o tom, že navrhovateľka napriek tomu, že podala návrh na rozvod
manželstva neuvažuje týmto spôsobom. K navrhovateľke má naďalej vytvorený citový vzťah, taký ako
je bežný medzi manželmi. Počas manželstva jej riadne pomáhal v starostlivosti o deti a snažil sa vždy aj
po finančnej stránke zabezpečiť potreby rodiny. Najprv pracoval ako živnostník a neskôr začal pracovať
v spoločnosti G. G., spol. s.r.o. Deti vodieval do škôlky a keď bolo potrebné išiel s nimi aj k lekárovi,
samotná skutočnosť, že každý mali samostatný účet, čo videl súd ako najväčší problém v ich manželstve,
nemôže byť dôvodom k tomu, aby sa mohlo konštatovať, že ich manželstvo neplní svoje funkcie. Medzi
ním a navrhovateľkou existovala dohoda o uhrádzaní jednotlivých poplatkov, ktoré boli povinní platiť
v súvislosti s užívaním ich domácnosti. Boli dohodnutí o tom, ako bude platené poplatky spojené so
štúdium detí, pričom on platil poplatky za dcéru S. a navrhovateľka za dcéru U.. Samotnú skutočnosť,
že v poslednom období je vzťah medzi ním a navrhovateľkou komplikovanejší nemožno považovať za
hlboký a trvalý rozvrat ich manželstva. Snaží aj v súčasnosti s navrhovateľkou komunikovať s tým, aby
si všetky vzniknuté problémy vysvetlili a aby naďalej mohli žiť ako manželia. Navrhol preto, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrh navrhovateľky zamietne.

5. Navrhovateľka odvolanie nepodala. K doručenému odvolaniu druhého manžela podala písomné
vyjadrenie s tým, že manžel vyvstaval odvolanie na svojom absurdnom tvrdení, že jej názor jej vnútili
iné osoby. Manžel hľadá vinníka všade inde, len nie u seba, hoci to bolo práve jeho správanie, jeho
neúcta voči nej, nezáujem o rodinu a ich postupné odcudzovanie sa, ktoré boli katalyzátorom rozvratu
ich manželstva. Aj v návrhu, aj na pojednávaní dostatočne uviedla dôvody rozvratu manželstva a
jej odmietavý postoj k jeho ďalšiemu trvaniu. Manželove správanie naznačuje poruchu akéhokoľvek
kontaktu s realitou. Tak ako nikdy predtým, ani teraz nerešpektuje jej názor, nerešpektuje ani jej súkromie
a odmieta rešpektovať jej rozhodnutie. Manžel sa k nej chová spôsobom, ktorý v nej budí veľkú obavu,



vôbec nevie kam až bude schopný vo svojom správaní voči nej zájsť. Jeho správanie za posledné
obdobie ju utvrdilo v tom, že už s ním nikdy nechce byť ani len v kontakte a určite nie tvoriť s ním nejaký
zväzok. Ich manželstvo nie je schopné plniť svoj účel, nakoľko manžel nechová žiadnu úctu k nej ako
ku človeku a ani ako k manželke. Jeho správanie voči nej má veľmi výrazné črty správania sa k veci.
Opakovane jej prehľadáva mobilný telefón, kde jej číta správy a takto zasahuje do jej súkromia. Hoci má
samostatnú izbu, manžel jej súkromie nerešpektuje ani v nej, bez zaklopania vojde do vnútra, uprene
sa na ňu len díva a bedlivo sleduje, čo robí. Následne ju zasype otázkami s kým si píše a podobne.
Jej opakovanie žiadosti o upustenie od tohto vôbec nerešpektuje. Prehľadáva jej osobné veci aj v jej
neprítomnosti. Jej protesty ignoruje, tak ako ignoruje jej protestovanie voči jeho fyzickému obťažovaniu,
čo ju nevýslovne obťažuje, je jej to nepríjemné, k manželovi cíti averziu a nechce s ním byť. Vyhýba
sa stretnutiam s ním, väčšinu času trávi v detskej izbe, kde sa už dávno presťahovala. S manželom
vôbec nekomunikuje s výnimkou vecí, ktoré sa týkajú ich spoločných detí. Navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

6. Navrhovateľka podala aj ďalšie vyjadrenie, v ktorom namieta dlhý čas predloženia spisu Krajskému
súdu.

7. K doručenému vyjadreniu podal vyjadrenie druhý manžel zdôrazňujúc, že mal záujem riešiť
momentálnu situáciu, ale navrhovateľka nemá o rozhovor s ním záujem. Všetko ignoruje a je do seba
uzatvorená. Naznačila, že spraví čokoľvek ohľadom ich rozvodu. V osobe, v ktorej by bolo aspoň trocha
lásky, úcty, porozumenia a spomienky na spoločné rodinné chvíle, bola by ochota spraviť a riešiť všetko
pre svoju rodinu. Navrhovateľke v živote nikdy nič nezakazoval, preto mala možnosť chodievať na
rôzne priateľské návštevy a oslavy. V živote sa snažil a zároveň snaží pomôcť, keď niekto potrebuje.
Navrhovateľku vzhľadom na zmenu jej chovania vôbec nespoznáva, keď sa snaží robiť všetko tak, ako
by nemala záujem o rodinu. Nikdy nezažil niečo také, čo sa snaží momentálne navrhovateľka prejaviť
voči nemu, pretože sa mali radi a žili spolu 22 rokov spoločného života.  Navrhovateľka momentálne
pracuje ako opatrovateľka vo Švajčiarsku. Keď príde domov, je po celú dobu len na internete a sociálnych
sieťach, má zrejme úplne iné priority života a závislosť na sociálnych sieťach. Je závislá na internete, čo
vedie k zanedbávaniu dôležitých oblastí života. Menia sa jej priority, celkový spôsob života a správanie.
Začala žiť viac virtuálnym životom. Povedala, že si chce užívať. S navrhovateľkou sa už dohodli na
príspevkoch plnoletým dcéram, ktoré študujú na vysokej škole. S navrhovateľkou sa inak dohodol aj
na tom, že od 01.01.2019 mu bude prispievať sumou 150,-- Eur za nájom, elektrinu, TV a internet a
rozhlas. Doteraz platil všetky hypotéky, splátky počas manželstva on, ako aj rôzne opravy, úpravy bytu,
ktoré bolo nutné zabezpečiť. Naďalej platí rôzne poplatky ohľadom bývania, údržby bytu, automobilu a
podobne. Snažil sa riešiť ich manželskú krížu aj prostredníctvom manželskej poradne, ale navrhovateľka
zareagovala hneď takým spôsobom, že nehodlá sa zúčastniť sedenia v manželskej poradni. Nevie čoho
sa obáva. K navrhovateľke má naďalej vytvorený citový vzťah a bolo by v prospech celej rodiny, ak by
obnovili spolužitie. Zotrval na svojom odvolaní.

8. Aj k tomuto vyjadreniu podala odvolanie navrhovateľka s tým, že trvá na podanom návrhu a nemieni
svoje rozhodnutie zmeniť. Vzťahy medzi nimi sú vážne narušené a tento stav je trvalý. Pre rozvod
manželstva sú splnené všetky podmienky a nič na tom nezmení ani to, že manžel s tým nesúhlasí.
Niekoľko krát aj na pojednávaní uviedla, že nemá záujem o manželskú poradňu, pretože už nechce byť
v tomto manželskom zväzku a jej stanovisko k uvedenému sa nezmení. Manžel ju začal obviňovať, že je
žena nižších mravov, čo ju uráža, vzápätí sa chová ako keby sa nič nestalo. Jeho narážky na ňu už nevie
zniesť, rovnako ako jeho vyhrážky ohľadom predlžovania rozvodu a následného vyporiadania BSM. Toto
všetko ju psychicky vyčerpáva a dostáva do depresií, čo ju viedlo k tomu, že si začala hľadať podnájom
a má ho zabezpečený od 01.05.2019. K hľadaniu nájmu ju viedol strach a obavy z manžela, ktorý ju
opätovne obťažuje a opätovne robí to, čo už uviedla v predchádzajúcich vyjadreniach. Prijala prácu vo
Švajčiarsku, kde chodí vždy na päť týždňov. Keď sa po piatich týždňoch vráti, je pre ňu deprimujúce
ako manžel využíva neprávoplatnosť ich rozvodu, ako ju uráža, vyhráža sa jej prieťahmi v súdnom
konaní, pričom na ňu sústavne tlačí rôznymi spôsobmi, i napriek tomu, že sa mu vyhýba a odmieta s
ním akýkoľvek kontakt. Manžel absolútne nerešpektuje jej rozhodnutie, ani súkromie, jej nesúhlas, ani
odpor voči nemu. Dlhodobo ju obťažuje takým spôsobom, ktorý je pre ňu ponižujúci a dochádza u nej k
zhoršeniu kvality života. Navyše manžel do jej obťažovania zaťahuje aj ich plnoleté deti, ktoré odmietajú
sa zdržiavať v domácnosti otca a vracajú sa domov len, keď sa ona vracia zo Švajčiarska. Navrhla
napadnutý rozsudok prvej inštancie potvrdiť a priznať jej náhradu trov konania.



9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34CSP.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP.), oprávnenou osobou (§ 359 CSP proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie druhého  manžela nie je dôvodné, v dôsledku
čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny  s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil.

11. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom  na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na
správne  hoci stručné odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod,
pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.

12. Podľa čl. 1 základných zásad zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len Zákon o rodine), manželstvo je zväzkom muža a ženy. Spoločnosť tento jedinečný zväzok
všestranne chráni a napomáha jeho dobro. Manžel a manželka sú si rovní v právach a povinnostiach.
Hlavným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí.

13. Podľa čl. 4 základných zásad Zákona o rodine, všetci členovia rodiny majú povinnosť vzájomne si
pomáhať a podľa svojich schopností a možností zabezpečovať zvyšovanie hmotnej a kultúrnej úrovne
rodiny.

14. V  zmysle § 18 Zákona o  rodine manželia sú si v  manželstve rovní v  právach a  povinnostiach, sú
povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne
o  deti a  vytvárať zdravé rodinné prostredie.

15. V  zmysle § 19 ods. 1 Zákona o  rodine o  uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom
sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a  majetkových pomerov.
Uspokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o  deti a  domácnosť.

16. V  zmysle § 22 Zákona o  rodine k  zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v
odôvodnených  prípadoch.

17. Podľa § 23 súd môže manželstvo na návrh niektorého z  manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi
manželmi tak vážne narušené a  trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a  od
manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia (ods. 1). Súd zisťuje príčiny, ktoré viedli
k  vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi a  pri rozhodovaní o  rozvode na ne prihliada. Súd pri
rozhodovaní o  rozvode vždy prihliadne na záujem maloletých detí (ods. 2). Súd pri posudzovaní miery
rozvratu vzťahov medzi manželmi prihliada na porušenie povinností manželov podľa § 18 a § 19 (ods. 3).

18. Manželstvo je zväzok muža a ženy, ktorý vzniká na základe ich dobrovoľného a  slobodného
rozhodnutia uzavrieť manželstvo po splnení podmienok ustanovených týmto zákonom (§ 1 ods. 1 Zák. o
rodine); pričom účelom manželstva je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí
riadnu výchovu detí.

19. So zreteľom na obsah zhora citovaných ustanovení je potom zjavné, že ak už uzavretie manželstva
je prejavom dobrovoľného a  slobodného rozhodnutia neskorších manželov a  to s  vedomím utvorenia
takto rodiny vyznačujúcej sa jednak atribútom trvalosti založeného spoločenstva a  na druhej strane



i jej harmonického fungovania, uvedené aspekty by mali v  manželstve pretrvávať po celý čas jeho
existencie. I  keď naplnenie takto vymedzeného účelu manželstva môže z  času na čas alebo aj  častejšie
robiť obtiaže (či už z  dôvodov na strane jedného z  manželov, alebo na strane oboch), keď na manželov
sú kladené do istej miery zvýšené nároky, ako napr. povinnosť manželov žiť spolu, vzájomne rešpektovať
svoju dôstojnosť, pomáhať si a vytvárať zdravé rodinné prostredie podľa § 18 vety druhej Zákona o
rodine (tu najmä v porovnaní s  osobami žijúcimi vo voľných partnerských zväzkoch), ani  v  prípade
rodiny založenej manželstvom nemožno však nechať bez povšimnutia faktor dobrovoľnosti a  slobody
rozhodnutia. Týmto treba rozumieť u  už existujúceho manželstva aj právo oboch manželov reagovať
najmä na vývin ich vzájomných vzťahov vyhodnocovaním toho, či dôvody vedúce k  dobrovoľnému a
slobodnému rozhodnutiu vytvoriť s  niekým trvalé životné spoločenstvo stále existujú a  ak tomu tak nie
je, aké sú príčiny takéhoto stavu a  či tento treba považovať za trvalý (nezvratný) alebo naopak za taký,
ktorý vykazuje len znaky dočasnosti. Takto i  manželia majú povinnosť permanentne svoj vzťah zlepšovať
a  podľa možnosti každý z  nich tomu druhému poskytovať čo najviac dôvodov na to, aby ho presvedčil
o  správnosti ich rozhodnutia vstúpiť do manželstva a  správať sa v  ňom tak, aby prevážili len pozitíva,
pre ktoré by sa pre jeho životného partnera stali bezpredmetnými úvahy o  neuspokojivosti spolužitia a
o jeho možnom ukončení. Práve tým je definovaný rozdiel medzi prípadmi, v  ktorých prehodnotením
niekdajšieho dobrovoľného a  slobodného rozhodnutia vstúpiť do manželského zväzku spravidla  obaja
manželia dospejú k  záveru, že takto vytvorené životné spoločenstvo je skutočne tým, o  ktoré treba
stáť a  naďalej ho udržiavať a  (na druhej strane) tými prípadmi, v  ktorých výsledkom hodnotenia je
záver (v tomto prípade už i  len na strane jedného z  manželov), podľa ktorého dôvody pre dobrovoľné
a  slobodné zotrvávanie v  manželskom zväzku pominuli a  nie je tu už dôvod predpokladať, že by
akýmkoľvek spôsobom mohlo dôjsť k  náprave už narušených vzťahov.

20. V ustanovení § 23 Zákona o rodine  je uvedená všeobecná hmotnoprávna podmienka na rozvod
manželstva, ktorou je existencia vážneho narušenia a trvalého rozvratu vzťahov medzi manželmi
spôsobujúca nemožnosť plnenia účelu manželstva a kumulatívne neexistencia ďalšej perspektívy
obnovenia manželského spolužitia. Ustanovenie § 23 predpokladá objektívnu existenciu rozvratu
vzťahov bez ohľadu na subjektívne stanovisko manželov a na zavinenie niektorého z manželov.
Objektívny rozvrat vzťahov znamená, že medzi manželmi je skutočný stav nasvedčujúci nemožnosti
plniť účel manželstva, resp. rodiny založenej manželstvom.

21. Rozvrat vzťahov medzi manželmi je daný, keď manželstvo účastníkov neplní svoju funkciu,
minimálne od podania návrhu, tento stav je vzhľadom na prejavený postoj navrhovateľky nezmeniteľný a
už aj nenapraviteľný. Nezhody manželov sa prehĺbili natoľko, že ich manželstvo neplní žiadnu zo svojich
predpokladaných funkcií.

22. Pre určitý nadhľad treba mať na zreteli, že v manželstve je prirodzený vznik nezhôd, je však relatívne,
či budú mať za následok aj vážne narušenie a trvalý rozvrat vzťahov.

23. V danom prípade samotné konanie na súde  trvá už 2 roky a podľa obsahu spisu nedošlo k žiadnej
zmene medzi manželmi a popis navrhovateľky  že jeho správanie a snaha o zblíženie zo strany druhého
manžela  ju obťažujú a naďalej ho odmieta svedčia o jej  citovom odcudzení. Z ostatného vyjadrenia
druhého manžela vyplýva už  rozdelenie si znášania nákladov a dohoda o prispievaní dospelým dcéram.
Je teda zrejmé, že vo vzťahoch medzi manželmi nedošlo ani len k náznaku, ktorý by mohol viesť  k
úvahe o ich zmierení. Za takýchto okolností a vzhľadom na uplynutie času, aj odvolací súd je názoru,
že medzi manželmi ide o vážny  a trvalý rozvrat ich manželstva.

24. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci
samej, vrátane vecne správneho a odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého výroku o náhrade trov
konania, v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

25. O   trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku.

26. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:



Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).



Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).