Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25CoP/16/2016 z 21. 6. 2016
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 21. júna 2016, sp. zn. 25CoP/16/2016, ECLI:SK:KSTT:2016:2115225700.1
Krajský súd Trnava | 25CoP/16/2016 | ECLI:SK:KSTT:2016:2115225700.1 | 2016-06-21 | Rozsudok
Oblasť práva: Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti
Citované ustanovenia: § 62 ZoR, § 76 ods. 1 ZoR, § 77 ods. 1 ZoR
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/eac703fb-f2a8-4afd-a336-6c7dc39e9de0
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2115225700.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoP/16/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115225700
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2115225700.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov
senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: N. Z., nar.
XX.X.XXXX, bytom u matky, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny
Trnava, so sídlom Jána Bottu 4, Trnava, dieťa rodičov - matky: E. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom Z. XX a otca:
V. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom N. XXXX/XX, M., o návrhu matky na zvýšenie výživného, na odvolanie
otca proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 1.3.2016 č.k. 10P/92/2015-122, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej týkajúcej sa bežného výživného   m
e n í   tak, že výživné otca na maloletú zvyšuje počnúc 19.10.2015 zo sumy 100,- Eur na sumu 110,- Eur
mesačne a tým mení rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 17P/24/2011-46 zo dňa 25.10.2011 v spojení
s uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 9CoP/36/2011-69 zo dňa 7.2.2012 v časti výšky výživného.

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti zročného výživného        m e n í   tak, že
nedoplatok na výživnom za obdobie od 19.10.2015 do 30.5.2016 v celkovej výške 148,45  Eur súd   p
o v o ľ u j e   otcovi uhradiť splátkach po 5,- Eur mesačne, splatných spolu s bežným výživným, počnúc
právoplatnosťou tohto rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť
celého plnenia.

Žiaden z účastníkov     n e m á    p r á v o    na náhradu trov  konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd s účinnosťou od 19.10.2015 zvýšil výživné otcovi pre
maloletú zo sumy 100,- Eur  na sumu 150,- Eur, ktoré výživné zaviazal otca platiť vždy do 15. dňa
v mesiaci vopred k rukám matky. Zročné výživné za obdobie od 19.10.2015 do 29.2.2016 v sume
220,96 Eur povolil otcovi zaplatiť v splátkach vo výške 7 Eur mesačne spolu s bežným výživným počnúc
právoplatnosťou rozsudku s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého
plnenia. Týmto súd zmenil rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 17P/24/2011-46 zo dňa 25.10.2011 v
spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 9CoP/36/2011-69 zo dňa 7.2.2012.

Rozhodnutie prvostupňový súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 26, § 62 ods. 1, 2 a 4, § 75 ods. 1, § 77
ods. 1, § 78 ods. 1 Zákona o rodine i § 160 ods. 1 O.s.p. Vecne potom argumentoval tým, že na základe
uvedených skutkových zistení dospel k záveru, že zvýšenie výživného pre maloletú je opodstatnené,
keďže od ostatného určenia výživného rozsudkom Okresného súdu Piešťany č. k. 17P/24/2011-46 zo
dňa 25.10.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 9CoP/36/2011-69 zo dňa 7.2.2012
došlo k zmene okolností, ktoré boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom. Na
strane maloletej tým, že od ostatnej úpravy výživného od roku 2012 vyrástla, je staršia o 4 roky,
fyzicky i duševne vyspelejšia, v dôsledku čoho sa úmerne veku podstatne zvýšili aj náklady spojené s



uspokojovaním jej odôvodnených hmotných potrieb (ošatenie, obuv, jedlo, školské potreby a podobne),
ako i ďalších potrieb pre jej výchovu, vývoj a výživu. V školskom roku 2015/2016 nastúpila maloletá do
prvého ročníka na strednej škole, v dôsledku ktorej skutočnosti sa zvýšili i náklady spojené so štúdiom,
keď v čase ostatnej úpravy výživného mala maloletá 11 rokov a navštevovala základnú školu. Maloletá
má diagnostikovanú nadprodukciu hormónov štítnej žľazy Hypertyreózu a kožnú poruchu Vitilgo a za
lieky a krém platí matka mesačne sumu 50,60 eura. U matky sa zmenili pomery tým, že v čase ostatnej
úpravy výživného mala príjem v sume 1.014,21 Eur, aktuálne je matka na materskej dovolenke a poberá
rodičovský príspevok vo výške 203,20 Eur mesačne. Matke pribudla vyživovacia povinnosť k maloletému
I. N., nar. X.XX.XXXX. Matka žije v spoločnej domácnosti v rodinnom dome v Z. v jej vlastníctve s
maloletým, s jej priateľom F. N. nar. XX.X.XXXX a s maloletým I.. Priateľ matky je zamestnaný u
zamestnávateľa E. M. Z. s prímom v sume 918,47 Eur. Otec v čase ostatnej úpravy výživného podnikal
na základe živnostenského oprávnenia v oblasti prípravné práce k realizácii stavby a dokončovacie
stavebné práce pri realizácii exteriérov a interiérov s príjmom 629,06 Eur. V období od 13.8.2014 do
13.1.2016 mal otec pozastavené prevádzkovanie živnosti, v období od 20.8.2014 do 2.6.2015 bol vedený
v evidencii uchádzačov o zamestnanie, z ktorej evidencie uchádzačov o zamestnanie bol vyradený z
dôvodu, že odmietol ponuku voľného pracovného miesta. V období od podania návrhu na zvýšenie
výživného až do rozhodnutia  súdu nemal otec žiaden príjem. Otcovi pribudla vyživovacia povinnosť k
maloletému V. Z., nar. XX.X.XXXX. Otec žije v spoločnej domácnosti s manželkou N. Z., nar. X.X.XXXX,
a s ich deťmi maloletou Y. Z., nar. XX.X.XXXX, a s maloletým V. Z., v rodinnom dome v M. vo vlastníctve
jeho manželky N. Z.. Manželka otca bola v období od 26.5.2015 do 1.9.2015 vedená v evidencii
uchádzačov o zamestnanie a od 2.9.2015 je zamestnaná u zamestnávateľa E. O. s W.N. M. s príjmom
v sume 403,71 Eur.

Súd rozhodol o zvýšení výživného otca pre maloletú od podania návrhu, teda od 19.10.2015, v zmysle
ustanovenia §  77 ods. 1 Zákona o rodine, keď v konaní neboli zistené dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré možno priznať výživné i spätne pred podaním návrhu. Vo vzťahu k pomerom otca považoval
súd za rozhodujúc zistenie, že tento bol vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie z dôvodu, že
odmietol ponuku voľného pracovného miesta. Práve z tohto dôvodu a s poukazom na skutočnosť, že
vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je prvoradá, bolo potrebné skúmať nielen aktuálne príjmy otca,
ale aj jeho možnosti a schopnosti ako určujúce kritérium pre úpravu rozsahu vyživovacej povinnosti. Otec
dlhodobo podnikal ako živnostník v oblasti prípravné práce k realizácii stavby a dokončovacie stavebné
práce pri realizácii exteriérov a interiérov, keď z  oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
Trnava vyplynulo, že za posledných 12 mesiacov mali rôzne ponuky voľných pracovných miest v oblasti
stavebných prác (stavebný robotník, murár, pomocný robotník na stavbe), nástupný plat bol zverejnený
väčšinou dohodou. Ďalej z oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky vyplynulo, že priemerná
čistá mesačná mzda za rok 2014 v oblasti murár a podobní pracovníci predstavovala sumu 537,- Eur.
Na základe uvedených skutočností možno konštatovať, že otec nejaví o možnosť zamestnania skutočný
záujem, keď bol z evidencie uchádzačov o zamestnanie vyradený napriek tomu, že bol nezamestnaný
a sám sa tak svojim konaním dostal do situácie, že bol bez akéhokoľvek príjmu, nakoľko jeho aktivitu
oprávneného rodiča smerujúcu k získaniu príjmov nemožno považovať za dostatočnú. Ak teda nemal
otec príjem zo zamestnania a z evidencie uchádzačov o zamestnanie bol vyradený, súd dospel k záveru,
že otec zjavne nevyužil všetky svoje možnosti a nezúročil všetky svoje schopnosti na zabezpečovanie
tejto zákonnej vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu. Ďalej súd pri rozhodovaní zobral do úvahy
skutočnosť, že otec je spoludlžníkom spolu s manželkou N. Z. z hypotekárneho úveru v M., a.s. v
celkovej výške 80.000 Eur použitého na výstavbu rodinného domu v M., hoci vlastníčkou uvedeného
rodinného domu v M. je výlučne jeho manželka. Otec sám v konaní uviedol, že s manželkou sú
spoločne dlžníkmi z hypotekárneho úveru, ktorý použili na výstavbu rodinného domu v M. postaveného
za trvania ich manželstva a rodinný dom „napísali na manželku“, ktoré tvrdenia otca nepovažoval
súd za sporné a nemal žiaden dôvod o nich pochybovať. Takéto konanie otca totiž považuje súd za
neprimerané majetkové riziko, nakoľko otec sa zadĺžil čerpaním úveru vo výške 80.000,- Eur, ktorý úver
splácajú spoločne s manželkou v splátkach po 350,18 Eur mesačne, avšak nie je vlastníkom uvedeného
rodinného domu. Znamená to, že i z príjmu otca je a bol splácaný hypotekárny úver na výstavu rodinného
domu vo vlastníctve jeho manželky, teda otec svoje peňažné prostriedky z úveru použil na investície
do majetku vo vlastníctve iných osôb a v prejednávanej veci sa bránil tým, že nemá dostatok peňazí
platiť vyššie výživné požadované matkou a plniť si tak vyživovaciu povinnosť v zodpovedajúcom rozsahu
voči maloletej. Preto súd pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti otca k maloletej vychádzal z
predpokladaného príjmu, ktorý by mohol otec dosiahnuť, ak by sa zamestnal ako stavebný robotník s
príjmom minimálne vo výške 537,- Eur až do výšky príjmu 987,98 Eur, ktorý príjem v uvedenej výške



dosahoval otec v podnikaní od 1.1.2014 do 13.8.2014, keď zobral do úvahy tiež skutočnosť, že otec sa
vzdal majetkového prospechu, a to vlastníctva rodinného domu postaveného za trvania jeho súčasného
manželstva zo spoločných prostriedkov manželov. Napokon súd zohľadnil i skutočnosť, že otec sa s
maloletou nestretáva už 13 rokov, starostlivosť o maloletú zabezpečuje v celom rozsahu  matka, otec
jej nepomáha žiadnym spôsobom vo výchove maloletej, o maloletú sa vôbec nezaujíma. Povinnosťou
oboch rodičov je venovať všetky sily dôslednému zabezpečeniu výživy maloletých detí, ktoré sú v plnej
miere odkázané výživou na svojich rodičov, keďže nie sú schopné samé sa živiť. Zo všetkých vyššie
uvedených dôvodov súd zvýšil výživné otca pre maloletú zo sumy 100,- Eur mesačne na sumu 150,- Eur
mesačne, pričom takto určenú výšku výživného považoval za zodpovedajúcu odôvodneným potrebám
maloletej ako i primeranú zárobkovým možnostiam a schopnostiam otca berúc do úvahy zásadu, že
životná úroveň detí a rodičov má byť rovnaká a vyživovacia povinnosť rodičov k maloletým deťom je
prvoradá.

Zvýšením výživného vznikol otcovi nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie od 19.10.2015 do
29.2.2016 pre maloletú v sume 220,96 Eur. Súd povolil otcovi nedoplatok na zročnom výživnom zaplatiť
v mesačných splátkach po 7 Eur v súlade s ustanovením § 160 ods. 1 O.s.p., keď zohľadnil výšku
určeného výživného otca pre maloletú, príjem otca a tiež skutočnosť, aby bol dlh zaplatený do troch
rokov. Otec je povinný zaplatiť pohľadávku na výživnom v pravidelných mesačných splátkach spolu s
bežným výživným pod hrozbou straty výhody splátok, čo znamená, že ak otec zmešká, čo i len jednu
splátku, stane sa splatným celý dlh.

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal odvolanie otec, ktorým sa domáhal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh na zvýšenie jeho vyživovacej povinnosti voči maloletej
zamietne. Argumentoval tým, že rozsudok prvostupňového súdu považuje za nesprávny a nezákonný,
keď súd z vykonaných dôkazov vyvodil nesprávne skutkové a právne závery a nerešpektoval
tiež ustálenú súdnu prax. Súd prvého stupňa pri rozhodovaní nedostatočne zohľadnil, resp. vôbec
nezohľadnil zmenu pomerov na jeho strane a jeho aktuálnu situáciu. Predovšetkým vôbec nezohľadnil
skutočnosť, že sa mu od posledného rozhodnutia narodil syn V., že mu pribudla ďalšia vyživovacia
povinnosť. V súčasnosti tak má vyživovaciu povinnosť voči trom maloletým deťom: N., Y. a V.. Má za to,
že ak by nenastala zmena pomerov na strane maloletej N., samotná táto zmena pomerov na jeho strane
by opodstatňovala dokonca zníženie výživného. Je totiž zrejmé, že pri rovnakom objeme peňažných
prostriedkov musí vyživovať viac detí,  rovnaký balík peňazí musí deliť medzi viac oprávnených. Ak
by jeho príjem nebol od posledného rozhodnutia súdu klesol, nie je objektívne možné, aby z takéhoto
(fiktívneho) príjmu vyživoval o jedno dieťa naviac a súčasne platil o 50% vyššie výživné na ďalšie dieťa.
Za vadu rozsudku považuje i ten postup súdu, podľa ktorého tento vychádza z fikcie jeho príjmu. Súd
mu vytýka, že bol bez príjmu z vlastného zavinenia, keď prestal podnikať a následne ako nezamestnaný
evidovaný na úrade práce odmietol ponuku práce, z ktorého dôvodu bol z evidencie i vyradený. Súd
pritom neskúmal bližšie dôvody jeho vyradenia, majúc za to, že v ponuke Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny Trnava  boli viaceré pracovné miesta v oblasti stavebníctva, ktoré by mohol vykonávať.
Skutočnosť je taká, že za celú dobu evidencie mu ponúkol úrad práce  jediné pracovné miesto, pričom
sa jednalo o prácu jednak z iného odvetvia (bezpečnostný pracovník SBS), ale hlavne v úplne inom
regióne Slovenska, čo pochopiteľne nemohol akceptovať, za čo bol okamžite úradom práce vyradený
z evidencie. Ak by však akceptoval tézu, že súd vychádzal z príjmu, ktorý by mohol zarobiť vo svojom
odvetví (ako sám súd uvádza, podľa Štatistického úradu SR v sume 537,- Eur v čistom), ani v tejto
situácii nie je súdom stanovené výživné primerané. Ak by totiž súd vychádzal z príjmu, ktorý sám
uvádza, súdom stanovené výživné by predstavovalo až 28% z tohto potencionálneho príjmu, čo by sa
možno dalo akceptovať, ak by mal iba jedno maloleté dieťa, on však má tri maloleté deti, voči ktorým
má vyživovaciu povinnosť. Každopádne uvedené úvahy o fikcii príjmu sú už aktuálne bezpredmetné,
pretože opäť pracuje a dosahuje príjem, keďže si od januára tohto roku obnovil živnosť a od februára
pracuje, konkrétne vykonáva pomocné  stavebné práce pre elektroinštalačnú firmu, keď jeho príjem bude
samozrejme závisieť od množstva práce, ktorú pre neho bude mať odberateľ, avšak za prvý mesiac
práce (február) si fakturoval odmenu vo výške 548,- Eur. Z takéhoto príjmu 25% predstavuje sumu 137,-
Eur, z čoho je potom zrejmé, že suma 150,- Eur na jedno dieťa, ktorú stanovil súd prvého stupňa,
je absolútne neprimeraná. Za primerané a súdnej praxi zodpovedajúce výživné pre maloletú N. tak
považuje sumu 100,- Eur. Ďalej odvolateľ poukázal i na finančnú situáciu štvorčlennej domácnosti matky
maloletej, ktorá je podstatne lepšia, ako jeho. Pokiaľ i súd poukazuje na skutočnosť, že ako výlučná
vlastníčka rodinného domu, v ktorom spoločne býva s rodinou, je jeho manželka, uvedené považoval
za vzdanie sa majetkového prospechu a nepriamo ho obviňuje zo zbavovania sa svojho majetku zrejme



za účelom dosiahnutia nižšieho výživného. Uvádza, že skutočnosť je taká, že rodinný dom je postavený
na pozemku vo výlučnom vlastníctve jeho manželky, ktorá tento nadobudla darom od svojho otca v roku
2010, v ktorom aj uzatvorili manželstvo a stavebné povolenie tak bolo vydané len na manželku a preto
na ňu znelo i kolaudačné rozhodnutie. Keďže rodinný dom postavili už za trvania manželstva, uvedený
zápis v katastri nehnuteľností tak nezodpovedá skutočnosti, a de lege patrí do ich bezpodielového
spoluvlastníctva manželov (čo sa dá ľahko dovodiť z nadobúdacích titulov a dátumov na liste vlastníctva).
Skutočnosť, že kolaudačné rozhodnutie a teda i následný zápis v katastri nehnuteľností  znejú len na
manželku, považuje len za formálny nedostatok, ktorý nemali dôvod napravovať, keďže právne i bez
ohľadu na zápis v katastri platí, že stavba patrí do ich bezpodielového spoluvlastníctva, teda je spoločná.
Obvinenia súdu preto nie sú vôbec opodstatnené. Hoci vo vzťahu k výživnému nemá právny význam,
namieta i tvrdenie súdu, že sa s maloletou nestretáva a vôbec sa o ňu nezaujíma. Skutočnosť je taká,
že matka maloletej mu dlhodobo bránila stretávať sa s dcérou a on toto jej konanie musel avizovať
i orgánom polície. Teda aktuálna situácia, keď sa s dcérou nestretáva, je do veľkej miery spôsobená
konaním matky maloletej.

K odvolaniu otec predložil i listinný doklad, konkrétne faktúru, ktorou si uplatnil cenu za sekanie a
pomocné práce za mesiac február 2016 u odberateľa ELEKTRO-MORVAY, s.r.o., v sume 548,- Eur.

Matka, ani kolízny opatrovník odvolacie návrhy nepodali, k doručenému odvolaniu otca sa písomne
vyjadrila matka maloletej, v ktorom vyjadrení uviedla, že súd prvého stupňa výživné zvýšil, keďže sa
na strane maloletej zmenili pomery. Výdavky sa zvýšili predovšetkým s jej nástupom na strednú školu,
ďalej má zdravotné problémy, preto nevidí dôvod na znižovanie výživného, takisto od podania jej návrhu
uplynula dosť dlhá doba, kedy súd skúmal pomery otca, či je schopný výživné v tejto výške platiť, preto
nevie prečo by malo byť rozhodnutie zmenené v prospech otca, keďže to nie je ani v záujme maloletej.
I sám otec v odvolaní nespochybnil skutočnosť, že výdavky na maloletú sa zvýšili. Otec uviedol, že má
vyživovaciu povinnosť k trom deťom a maloletú N. uviedol na prvé zo svojich troch detí, čo mu pripadá
ako zámerné zavádzanie a klamanie, lebo nemá o dcéru žiadny záujem, za celé roky od rozvodu jej
nič navyše ako otec nedal a od tej doby, ako je so svojou manželkou, prerušil všetky kontakty. Síce
poukazuje na skutočnosť, že má tri vyživovacie povinnosti, ale s tým musel rátať a to i jeho manželka, že
výživné sa bude zvyšovať, maloletá rastie, navštevuje strednú školu, má závažné zdravotné problémy.
Matka tiež poukázala na to, že doteraz určená suma výživného otca neobmedzovala, práve naopak,
mal druhé dieťa, svoj rodinný dom neustále zveľaďuje. Vôbec nepovažuje za nesprávnosť rozsudku, v
ktorom súd vychádzal z fikcie platu otca, preto prosí aby súd na tomto rozhodnutí i zotrval, nakoľko je to
v záujme maloletej. Výživné žiada pre maloletú, nie pre seba a to by si mal otec uvedomiť v prvom rade.
Pokiaľ ide o uvádzanie ako výlučnej vlastníčky rodinného domu manželky otca, tento postup považuje
za účelový a jeho jediným dôvodom je maloletá N.. Pokiaľ ide o stretávanie sa otca s maloletou N.,
tento ju začal navštevovať za prítomnosti jej neznámych ľudí, následne medzi nimi vznikali len hádky,
ale nikdy otca nezaujímalo, či má jeho dcéra všetko, čo potrebuje, dokázal chodiť len na políciu, na
súdy a žiadať ich o pokutu, že mu maloletú nedáva. Žiada preto súd, aby ponechal a nemenil rozsudok
súdu prvého stupňa.

Kolízny opatrovník sa k odvolaniam otca tiež vyjadril, keď poukázal na to, že od poslednej úpravy
výživného na maloletú N. uplynula dlhšia doba, maloletá je fyzicky staršia, vyspelejšia, od septembra
2015 navštevuje strednú školu, náklady na jej výživu, ošatenie a zabezpečenie školských potrieb sa
výrazne zvýšili, preto odporúča napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu v celom rozsahu potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má základné
zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ podľa obsahu použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti
týkajúcej sa bežného a zročného výživného bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 2
písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 81 ods. 1 O.s.p.),  postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 214 ods. 2  O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej
tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2  O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke
súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k
záveru, že odvolanie otca je čiastočne dôvodné a rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej



časti výživného, keď vykonané dokazovanie súdom prvého stupňa poskytovalo priestor pre konečné
rozhodnutie odvolacieho súdu, zmeniť v zmysle § 220 O.s.p.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť, či prvostupňový súd správne v súlade so
skutkovými zisteniami a so zákonom zvýšil výživné otca na maloletú, včítane jeho nedoplatku.

Podľa § 62 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich
zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samy sa živiť. Obaja rodičia pritom
prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa
má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý z rodičov bez ohľadu na svoje schopnosti,
možnosti a majetkové pomery je povinný plniť si svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo
výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa
podľa osobitného zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti pritom súd prihliada na to, ktorý z
rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri
skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky
povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.

Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného ako aj na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd
aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového
prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75
ods. 1 Zákona o rodine).

V zmysle § 76 ods. 1 Zákona o rodine výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú
zročné vždy na mesiac dopredu.

Podľa § 77 ods. 1 Zákona  o rodine právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo
dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté deti možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov
spätne odo dňa začatia konania ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

Predovšetkým sa žiada uviesť, že ani odvolací súd (zhodne so súdom prvého stupňa) nemal v
prejednávanej veci pochybnosti o dôvodnosti zvýšenia výživného na maloletú (tu napriek opačnému
názoru otca dieťaťa, podľa ktorého súd so zmenou pomerov na strane maloletej, ktorú zmenu ani sám
nespochybňuje však zároveň nezohľadnil zmenu pomerov i na jeho strane, tu v smere zníženia jeho
reálnych schopností a možností na zvýšené výživné). Tu treba mať predovšetkým na pamäti, že za
zmenu pomerov i podľa súdom prvého stupňa citovaného § 78 ods. 1 Zákona o rodine sa považuje
podstatná zmena kritérií rozhodných pre určenie miery vyživovacej povinnosti, pričom k záveru o takejto
zmene možno vždy dospieť len zistením stavu v čase rozhodovania pôvodným rozhodnutím, v čase
rozhodovania o zmene (resp. podľa okolností prípadu v konkrétnej veci aj v časovom úseku medzi nimi)
a ich vzájomným porovnaním a komplexným zhodnotením. Ak z hľadiska rozhodovania o výživnom
rozhodnými kritériami sú na jednej strane odôvodnené potreby výživou oprávnenej osoby (či aj viacerých
osôb v takomto postavení - ktoré postavenie u výživného rodičov k deťom prislúcha maloletému dieťaťu
alebo aj viacerým maloletým deťom toho istého rodiča, o aký prípad išlo aj u otca i matky maloletej
N.) a na druhej strane možnosti a schopnosti osôb výživou povinných (tými sú obvykle obaja rodičia
dieťaťa, i keď ukladanie povinnosti platiť výživné konkrétnou peňažnou sumou vo výroku súdneho
rozhodnutia spravidla dopadá len na rodiča nemajúceho dieťa v osobnej starostlivosti a majúceho takýto
nedostatok vyvažovať práve platením výživného), potrebné je vyhodnotenie, ktoré z čiastkových zmien
u jednotlivých účastníkov príslušného rodinnoprávneho vzťahu  prevažujú a či aj poskytujú podklad pre
zmenu skoršieho rozhodnutia. Ak je tu dôvod na zmenu, treba zhodnotiť v akom smere (zvýšenie, resp.
zníženie výživného), rozsahu (miera zvýšenia či zníženia) a od ktorého času.

Vychádzajúc z uvádzaného potom otcovi maloletej síce nebolo možné upierať racionálny základ jeho
námietok - založený na názore o faktickom zhoršení jeho situácie v súvislosti s narodením sa mu
ďalšieho dieťaťa so súčasnou manželkou, s tým že ešte má z tohto vzťahu tiež i skoršiu vyživovaciu
povinnosť k maloletej Y., ktorá vyživovacia povinnosť mu však trvala už v čase ostatnej úpravy výživného
na Karolínu, na ktoré deti tak sumu pôvodne použiteľnú len pre dve deti bude potrebné rozdeliť medzi
deti tri a celkom logicky je tak na každé dieťa potrebné počítať len s časťou celkovej sumy, pričom
komplexnejším nazeraním na problém bolo treba dôjsť k záveru, že tu zmeny pomerov na strane otca



nemali charakter takých zmien, ktoré by mali možnosť zvýšenia výživného na N. celkom vylúčiť a to
ani vzhľadom na ďalšiu zásadnú námietku otca, ktorou bola zmena jeho príjmu oproti ostatnej úprave
výživného na N., ku ktorej námietke sa odvolací súd následne tiež vyjadrí.

Podľa odvolacieho súdu totiž maloleté dieťa reprezentujúce skôr vzniknutú vyživovaciu povinnosť nemá
znášať dôsledky nie dostatočne uváženého prístupu výživou povinného rodiča k jeho zaťažovaniu sa
ďalšími vyživovacími povinnosťami. Uvedené v praxi znamená, že rodič, ktorý má už trvajúcu vyživovaciu
povinnosť s logickou perspektívou jej rastu (keďže tu napriek nedostatku dôvodov spochybňovať
finančnú nákladnosť potrieb detí útleho veku predsa len medzi vekom dieťaťa a nákladnosťou jeho
potrieb existuje istá priama úmera - v podobe obvyklého zvyšovania potrieb detí so zvyšovaním ich veku)
musí pristupovať k vytváraniu si ďalších vyživovacích povinností už s vedomím existencie (a aj potreby
riadneho uspokojovania) tých skorších. Ak potom spravidla neskoršie vyživovacie povinnosti majú pôvod
v novšom partnerskom vzťahu výživou povinného rodiča a bývajú uspokojovanými v rámci vedenia
spoločnej domácnosti všetkými príslušníkmi „novej“ rodiny výživou povinného rodiča, plnenia skoršej
vyživovacej povinnosti a to podľa okolností prípadu i v zvýšenej miere sa nemožno zbaviť len s poukazom
na potreby členov novej rodiny, pričom nemožno opomenúť, že zvýšenie počtu osôb odkázaných
výživou na povinného rodiča kladie aj zvýšené nároky na jeho schopnosť riadne uspokojiť všetky
takéto vyživovacie povinnosti. Keďže ale absolutizácia takéhoto pravidla by v skutočnosti účastníkom
rozpadnutého rodinného vzťahu prakticky upierala právo na nový rodinný život, namieste je výklad,
podľa ktorého je to práve súd, kto má s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu určiť, či
zaťaženie výživou povinného rodiča ďalšími vyživovacími povinnosťami má charakter rizika vôbec
neovplyvňujúceho nazeranie na jeho schopnosti a možnosti plniť skoršiu vyživovaciu povinnosť, alebo
je tu predsa len priestor pre zohľadnenie takejto (reálne existujúcej) skutočnosti.

Práve o prípad možnosti a tiež potreby zohľadnenia existencie ďalších dvoch vyživovacích povinností
otca (odvolateľa), pričom jednej z nich už trvajúcej pri ostatnej úprave výživného na maloletú N., aspoň
len čiastočného išlo podľa názoru odvolacieho súdu aj v tejto konkrétnej veci.

Ak tu na jednej strane bol nepochybným postup maloletej N. (oproti času predošlého rozhodovania) na
strednú školu a tiež vznik zvýšených výdavkov s tým spojených, čiže okolnosti predstavujúce podklad
pre úvahy o zvýšení výživného; na druhej strane sa odvolaním dôvodne vytýkalo súdu prvého stupňa,
že tu nebolo celkom dostatočne (v skutočnosti vôbec) prihliadané na okolnosť vzniku otcovi ďalšej
vyživovacej povinnosti k V., pri zotrvaní vyživovacej povinnosti i k maloletej Y.. Napriek tomu, že tu išlo
o prípad pribudnutia takejto povinnosti s vedomím existencie tých skorších, odvolací súd má za to, že
neprihliadnutie na vznik novšej vyživovacej povinnosti pri skúmaní miery schopnosti výživou povinného
zabezpečiť riadne plnenie i tých skorších má celkové opodstatnenie len tam, kde neskoršie vyživovacie
povinnosti vznikli zo vzťahu, ktorý  nevykazuje znaky aspoň základnej stability. Navyše v čase vzniku
tejto vyživovacej povinnosť otec aktívne podnikal a v nasledujúcom roku bol jeho príjem podľa Daňového
priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2013 najsilnejší, pričom základ dane za toto zdaňovacie
obdobie predstavoval sumu 14.595,04 Eur.

Pretože ale o takýto zmienený prípad v prejednávanej veci nešlo (spolužitie otca s jeho súčasnou
manželkou pri narodení sa im už dvoch detí a takto trvajúce i v čase rozhodovania odvolacieho súdu už
dlhšiu dobu za nestabilné považovať nešlo), bolo to dôvodom na čiastočne prihliadnutie aj na existenciu
ďalšej vyživovacej povinností otca (tu k maloletému V.) a to i preto, že vyživovaciu povinnosť manželky
otca k V. nar. XX.X.XXXX bolo treba pre jeho stále relatívne nízky vek v čase účinnosti zvýšenia
výživného na maloletú N. považovať za v nezanedbateľnej miere krytú výkonom osobnej starostlivosti
o neho.

Na druhej strane ale nešlo nevšímať si, že aj matke pribudla ďalšia vyživovacia povinnosť a to zhruba o
rok neskôr so vznikom tretej vyživovacej povinnosti otca (k maloletému V. z terajšieho vzťahu, nakoľko
ten sa narodil XX.X.XXXX a syn matky I. X.XX.XXXX), čo rozsah vyživovacích povinností otca k deťom
prevyšujúcich tie na strane matky redukoval len na jednu osobu.

Na ťarchu otca však muselo ísť aj jeho vyradenie z evidencie uchádzačov o zamestnanie od 3.6.2015,
teda ešte pred účinnosťou zvýšenia výživného na maloletú N. napadnutým rozsudkom, pre odmietnutie
ponuky voľného pracovného miesta, preto súd prvého stupňa pri určovaní výživného na N. správne
vychádzal z predpokladaného príjmu, ktorý podľa názoru odvolacieho súdu môže byť určený vzhľadom



na profesiu otca ako priemerný čistý príjem v sume 590,- Eur vychádzajúc z Oznámenia Štatistického
úradu Slovenskej republiky zo dňa 22.12.2015 (v oblasti stavebnomontážnych jednoduchých stavieb
567,- Eur, v oblasti murár a podobný pracovníci 537,- Eur a v oblasti betonári 668,- Eur), ktorý príjem sa
napokon po opätovnom zapojení otca do podnikateľskej činnosti dňom 14.1.2016 ani výrazne neodlišuje
od jeho prvého dosiahnutého príjmu za január 2016 v sume 548,- Eur (navyše otec začal podnikať až
od polovice januára), teda nie je nereálnym.

Pri riadení sa týmito úvahami a tiež vychádzajúc zo zaužívanej súdnej praxe, podľa ktorej na výživné
možno počítať s dielom 25 - 30% z príjmu zárobkovo činného rodiča nemajúceho dieťa v osobnej
starostlivosti, potom časť príjmu otca použiteľnú na výživné predstavovalo rozpätie od 147,50  Eur (25%
z 590,- Eur) do 177,- Eur (30% z rovnakej sumy). Ak potom nespochybnené výdavky N. len v súvislosti s
jej zdravotným stavom sú 50,35 Eur mesačne a s nástupom na strednú školu jednorázovo predstavovali
180,- Eur, keď jej ostatné bežné výdavky v súvislosti s jej vekom (dospievanie) sú bezpochyby výrazne
zvýšené oproti jej výdavkom v čase ostatnej úpravy výživného (spred štyroch rokov), dôvodnou bola
požiadavka, aby sa na takejto sume zvýšených výdavkov podieľal i otec dieťaťa (nemajúci N. v osobnej
starostlivosti a uspokojujúci jej potreby len platením výživného).

Ak by takto k sume doterajšieho výživného (100,- Eur mesačne) malo pribudnúť prinajmenšom 20,- Eur;
podľa odvolacieho súdu primeraným výživným na N. po jeho zvýšení a zároveň výživným nachádzajúcim
sa v rámci vyššie vymedzeného rozpätia (i keď bližšie jeho hornej hranici) by bolo výživné aspoň v sume
120,- Eur mesačne.

V tejto súvislosti odvolací súd nemohol akceptovať názor súdu prvého stupňa, podľa ktorého by mohol
otec dosiahnuť, ak by sa zamestnal ako stavebný robotník príjem až do výšky 987,98 Eur, ktorý príjem
v uvedenej výške dosahoval otec v podnikaní od 1.1.2014 do 13.8.2014 (?), keďže možnosť dosahovať
takýto príjem otcom z vykonaného dokazovania nevyplýva. Rovnako pokiaľ súd prvého stupňa zobral
do úvahy tiež skutočnosť, že otec sa vzdal majetkového prospechu, a to vlastníctva rodinného domu
postaveného za trvania jeho súčasného manželstva zo spoločných prostriedkov manželov, nemožno
opomenúť prehlásenie otca, ktoré nie je dôvodné spochybňovať, že i keď je rodinný dom v katastri
nehnuteľností vlastnícky zapísaný na manželku otca, tento bol postavený manželmi zo spoločných
prostriedkov za trvania ich manželstva, preto i napriek takémuto zápisu do bezpodielového vlastníctva
patrí a práve takýmto spôsobom sa otec postaral o bývanie pre svoju súčasnú rodinu a preto je i logickým,
že aj on sa musí podieľať na splácaní spoločného úveru čerpaného na výstavbu rodinného domu. Na
druhej strane však nemohlo obstáť odvolávanie sa otca na nedostatok finančných prostriedkov v čase
jeho evidencie na príslušnom úrade práce, i keď jeho skutočný príjem za uvedené obdobie preukázaný
nebol, je nepochybné že ho mal, pretože musel z niečoho žiť a zabezpečovať potreby svojej rodiny, keď
jeho súčasná manželka poberala od októbra 2010 až do mája 2015 len rodičovský príspevok, pretože
bola na materskej dovolenke s maloletým V., od 26.5.2015 do 1.9.2015 bola v evidencii uchádzačov
o zamestnanie, odkiaľ bola vyradená z dôvodu zamestnania sa, s následným priemerným príjmom vo
výške 403,71 Eur, čo skutočne pri výdavkoch celej rodiny a splácaní hypotekárneho úveru a to i s
tvrdenou pomocou od rodičov oboch manželov nemohlo postačovať.

Odvolací súd preto výživné zvýšil na takúto sumu (na rozdiel od súdu prvého stupňa, ktorý pristúpil v
prospech zvýšenia sumou ešte o 30,- Eur mesačne vyššou) a to od 19.10.2015, pretože takýmto dňom
začalo konanie (v tejto súv. por. i § 82 ods. 1 O.s.p). Týmto podľa § 220 O.s.p. aj spôsobom uvedeným v
prvej vete výroku tohto svojho rozsudku zmenil vecne nie celkom správny rozsudok súdu prvého stupňa
v časti bežného výživného.

Ďalšou odvolacou argumentáciou predostretou otcom sa už odvolací súd nepovažoval za potrebné
osobitne zaoberať, keďže bola z jeho pohľadu irelevantná, nespôsobilá ovplyvniť počiatok a výšku
zvýšenia výživného.

V dôsledku takto určeného výživného, (keďže otec maloletej v odvolaní sám potvrdil, že doposiaľ stále
platí na maloletú N. len ostatné určené výživné 100,- Eur), mal otec zaplatiť na výživnom nedoplatok do
rozhodnutia odvolacieho súdu v celkovej sume 148,45,- Eur (8,45 Eur od 19.10.2015 do 31.10.2015 -
t.j. 0,65 Eur výživné vo zvýšenom rozsahu za deň x 19 dní, 140,- Eur od 1.11.2015 do 31.5.2016 Eur -
t.j. 20,- Eur výživné vo zvýšenom rozsahu za mesiac x 7 mesiacov).



Vzhľadom na pomery otca, výšku bežného výživné, ale najmä na výšku nedoplatku, odvolací súd s
použitím § 160 ods. 1 O.s.p. povolil otcovi predmetný nedoplatok uhradiť v mesačných splátkach,
ktoré podľa zaužívanej súdnej praxe musia byť rozvrhnuté tak, aby celý dlh na výživnom bol uhradený
najneskôr v horizonte troch rokov. V dôsledku toho vzhľadom na výšku dlhu najnižšou možnou splátkou
v danom prípade bola po zaokrúhlení splátka 5,- Eur mesačne. Splátky budú splatné rovnako ako bežné
výživné, počínajúc právoplatnosťou rozsudku. Odvolací súd zároveň s použitím § 160 ods. 1 O.s.p. určil,
že omeškanie s plnením čo i len jednej splátky bude mať za následok zročnosť celého plnenia, teda
stratu výhody splátok poskytnutú otcovi.

O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 146 ods. 1 písm. c) v spojení s § 81 ods. 1 O.s.p., v
odvolacom konaní s použitím § 224 ods. 1 O.s.p.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.