{"guid": "12fdd7bb-b59d-4f21-8972-15e0cb489085:f6e5ae12-5b41-4ac0-bb9e-7b04b0c944cf", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2017:4414213530.1", "spisova_znacka": "19Co/205/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/205/2016 z 18. 10. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 18. októbra 2017, sp. zn. 19Co/205/2016, ECLI:SK:KSTN:2017:4414213530.1", "identifikacne_cislo": "4414213530", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Antónia Svičinová", "sudca_id": 130, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-antonia-svicinova-130", "datum_vydania": "2017-10-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f6e5ae12-5b41-4ac0-bb9e-7b04b0c944cf", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2017:4414213530.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2017:4414213530.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2017:4414213530.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/205/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4414213530
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2017:4414213530.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v spore žalobcu O. proti žalovanému F., o zaplatenie
4.873,32 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom zo dňa 05. mája 2015, č.k. 12C/324/2014-81 v spojení s opravným uznesením zo dňa 19. októbra
2015, č.k. 12C/324/2014-88, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutej časti      p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania    n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.220,14 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 3.720,14 Eur                  od
27.04.2013 do 21.05.2013 a zo sumy 1.220,14 Eur od 22.05.2013, do zaplatenia v lehote 15 dní odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku (výrok I). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II). Žalovanému
náhradu trov konania nepriznal (výrok III). Z vykonaných dôkazov súd prvej inštancie zistil, že dňa
15.10.2012 uzavreli strany sporu úverovú zmluvu                č. Q na základe ktorej poskytol žalobca
žalovanému ako fyzickej osobe úver formou preplatenia kúpnej ceny predmetu financovania na účet
predajcu. Predmetom financovia bolo osobné motorové vozidlo Škoda Octavia Diesel 00-04 1.9 TDI
Elegance. Predajná cena predmetu financovania bola 4.849 Eur. Žalovaný z ceny v hotovosti zaplatil
750 Eur. Náklady spojené s poskytnutím úveru boli 900,55 Eur a celková výška úveru 4.999,55 Eur.
Žalovaný sa zaviazal úver splatiť v 60 mesačných splátkach po 189,43 Eur.              V zmluve
bola uvedená ročná úroková sadzba 38,839531 %, RPMN 46,60 %, priemerná hodnota RPMN 50 %,
celkové náklady spotrebiteľa 6.366,25 Eur a konečná splatnosť úveru bola určená dňom 12.10.2017.
Úver bol zabezpečený zabezpečovacím prevodom vlastníckeho práva k vozidlu, na kúpu ktorého bol
úver poskytnutý. Žalovaný uhradil z úveru 2 splátky               v celkovej sume 378,86 Eur, dostal
sa do omeškania a žalobca si listom zo dňa 02.05.2013 uplatnil právo predčasného splatenia celého
úveru a vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy 7.017,32 Eur do 16.05.2013 (14 dní od odoslania
výzvy). Následne žalobca predal financované vozidlo za sumu 2.500 Eur, ktorá bola započítaná na dlh
žalovaného z úverovej zmluvy. Celkovo tak bola na dlh žalovaného z úveru započítaná suma 2.878,86
Eur. Priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver, platná ku
dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, bola 25,78 %. Súd prvej inštancie skutočnú výšku úveru
ustálil na sumu 4.099 Eur, nakoľko suma 900,55 Eur predstavovala náklady spojené s poskytnutím úveru
a nie úver poskytnutý žalobcom žalovanému. Žalovaný uhradil žalobcovi sumu 2.878,86 Eur (v splátkach
378,86 Eur a 2.500 Eur, ktorú žalobca získal ako výťažok z predaja vozidla, ktorého zabezpečovacím
prevodom vlastníckeho práva bol úver zabezpečený). Žalovanému tak vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi
sumu                     1.220,14 Eur (poskytnutý úver vo výške 4.099 Eur mínus zaplatená časť úveru vo



výške 2.878,86 Eur), na ktorú súd prvej inštancie žalovaného zaviazal spolu s  úrokmi z omeškania vo
výške 8,25 % ročne zo sumy 3.720,14 Eur od 27.04.2013 (deň nasledujúci po zosplatnení úveru) do
21.05.2013 (deň splatnosti kúpnej ceny za odpredaj motorového vozidla) a zo sumy 1.220,14 Eur od
22.05.2013 do zaplatenia, keďže si žalovaný povinnosti vyplývajúce mu                   z úverovej zmluvy v
celom rozsahu nesplnil riadne a včas. Lehotu na splnenie povinnosti určil v súlade s § 160 ods. 1 veta
prvá O.s.p.  Súčasťou uplatnenej sumy boli aj náklady žalobcu             na predaj vozidla v sume 356 Eur a
poplatok externej agentúre - spoločnosti M.             vo výške 240 Eur za odobratie vozidla. Z vykonaného
dokazovania bolo zrejmé, že tieto náklady a poplatok boli tretími osobami žalobcovi vyfakturované a
žalobcom zaplatené,                              no nebola preukázaná ich oprávnenosť a právny základ.
Spoločnosť M., s.r.o. vyúčtovala žalobcovi poplatok za vykonanú prácu na základe zmluvy. Žalobca
však nepreukázal, za akú prácu a na základe akej zmluvy poplatok uhradil, a teda, či tento vôbec bol
jeho oprávneným nákladom v súvislosti s výkonom zabezpečovacieho prevodu práva k vozidlu. Suma
356 Eur pozostáva z platieb žalobcu za znalecký posudok, poistného na povinné zmluvné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (PZP), odmeny spoločnosti L. Q.,
s.r.o. vo výške 8 % na základe rámcovej komisionárskej zmluvy                    a platby živnostníkovi T. L.
F. A. za odhlásenie vozidla. Oprávnenosť                    a právny základ týchto platieb ako nákladov na
predaj vozidla žalobca taktiež nepreukázal. Žalobca nepredložil znalecký posudok a ani žiadnu zmluvu
s uvedenými subjektmi, z ktorej by vyplýval ich nárok na uvedené platby a za čo konkrétne tieto platby
patria. Žalobca nepredložil ani poistnú zmluvu, z ktorej by boli zrejmé podmienky poistenia a výška
poistného PZP. Úverová zmluva obsahuje ustanovenie o PZP, no bez čísla poistnej zmluvy, bez uvedenia
poistníka a ďalších potrebných údajov. Podľa oznámenia poisťovne U. Q. X., a.s. malo ísť o poistné 21
Eur za obdobie od 26.04.2013 do 05.06.2013. V zmysle zákona o povinnom zmluvnom poistení však
poistenie zodpovednosti zaniká aj zápisom prevodu držby motorového vozidla na inú osobu v evidencii
vozidiel. Kedy došlo                      k zápisu prevodu držby však žalobca nepreukázal a je pravdepodobné,
že k tomuto došlo skôr, než 05.06.2013, keďže T. L. F. A. vystavil faktúru za odhlásenie vozidla už dňa
04.06.2013. Žalobca tak spoľahlivo a bez rozumných pochybností nepreukázal ani to, že oprávnene za
žalovaného uhradil poistné na PZP v sume 21 Eur. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu v
tejto časti zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 1 ods. 2, § 2  písm. a), písm.
b), § 9 ods. 1, ods. 2 písm. y), § 11 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1, ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 10c, § 3 ods. 1 Nariadenia vlády
Slovenskej republiky č. 87/1995, o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 151 ods.
1 O.s.p.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca a domáhal sa, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým bola žaloba zamietnutá - v časti
nepriznaných nákladov žalobcu spojených s výkonom zabezpečovacieho prevodu práva vo výške 596
Eur zmenil tak, že žalobe aj v tejto časti vyhovie. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. b),
d) O.s.p., keď namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Za inú vadu považoval žalobca nesprávne hodnotenie dôkazov súdom, keď tento nehodnotil dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Súčasťou jeho nároku v danej veci boli náklady na predaj vozidla v sume 356 Eur a poplatok externej
agentúre - spoločnosti M., s.r.o. vo výške 240 Eur                 za odobratie vozidla, ktoré náklady špecifikoval
na pojednávaní dňa 16.04.2015 tak, že suma 35 Eur predstavuje náklady na znalecké ohodnotenie
motorového vozidla, suma 60 Eur predstavuje poplatok za odhlásenie motorového vozidla s evidencie
vozidiel, suma 240 Eur províziu z predaja motorového vozidla a suma 21 Eur predstavuje poistné za
obdobie                            od 26.04.2013 do 05.06.2014. Za účelom preukázania vzniknutých výdavkov
predložil súdu faktúry, ktoré dokladajú výšku týchto výdavkov, ako aj výpisy z účtu, ktoré potvrdzujú,
že tieto skutočne uhradil. Právny základ jeho nároku sú účelne vynaložené náklady v súvislosti s
výkonom zabezpečovacieho prevodu práva vyplývajúce z ustanovenia § 553d ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, ktorý uzavrel, že z vykonaného dokazovania
bolo zrejmé , že tieto náklady a poplatky boli tretími osobami žalobcovi fakturované a žalobcom
zaplatené, no nebola preukázaná ich oprávnenosť a právny základ. Poukázal na skutočnosť, že hlavnou
náplňou jeho podnikateľskej činnosti je poskytovanie úverov a pôžičiek a nie predaj ojazdených vozidiel
prostredníctvom autobazárov alebo komisionálny predaj motorových vozidiel, nakoľko nemá dostatočné
materiálne, ani personálne zabezpečenie, aby bez spolupráce s tretími osobami mohol takúto činnosť
vykonávať. Preto zaplatiť spoločnosti L. Q., s.r.o. odplatu za predaj motorového vozidla vo výške 240 Eur
na základe faktúry č. XX/XXXX/PR C vo výške 8 % z kúpnej ceny motorového vozidla. Za diskutabilný



považoval záver súdu prvej inštancie, že nepreukázal,              za akú prácu a na základe akej
zmluvy uhradil poplatok spoločnosti M., s.r.o. za vykonanú prácu, keď na pojednávaní jasne uviedol,
že išlo za poplatok za odobratie motorového vozidla. Poukázal na hlavu 6 § 6 úverových zmluvných
podmienok, z ktorého vyplýva, že spoločnosť alebo ňou splnomocnená tretia osoba je oprávnená
predmet financovania lokalizovať a znemožniť ďalšie užívanie predmetu financovania klientovi alebo
tretej osoby, pričom klient je povinný poskytnúť spoločnosti alebo splnomocnenej osobe súčinnosť.
Podľa hlavy 7 § 6 úverových zmluvných podmienok má spoločnosť ďalej nárok na náhradu všetkých
nákladov spojených so zosplatnením a prípadným speňažením, vrátane nákladov vymáhania dlhu
klienta prostredníctvom tretích osôb. Pokiaľ súd prvej inštancie argumentoval, že mu nebol predložený
znalecký posudok, a preto výdavky za znalecký posudok nepriznal, poukázal na vyúčtovanie č. 24/2013
D.. J. v danej veci, ktorý znalecký posudok spracoval a vyúčtoval si sumu 35 Eur, ktorú mu uhradil.
Pokiaľ súd považoval uvedený výdavok za nepreukázaný, mal  ho vyzvať na doloženie tohto listinného
dôkazu do spisového materiálu, ktorý by zabezpečil. Poukázal na skutočnosť, že predložil potvrdenie
U. X., a.s. o tom, že uhradil na základe poistnej zmluvy                           č. XXXXXXXXXX zákonné
poistenie vo výške 21 Eur za poistné obdobie od 26.04.2013                     do 05.06.2013, ktorý
výdavok mu nebol priznaný s odôvodnením, že nepredložil poistnú zmluvu. Vyslovil názor, že uvedené
potvrdenie je dostatočným dôkazom preukazujúcim výšku zaplateného poistného a jeho právny základ,
nakoľko z neho jasne vyplýva, že poistné bolo zaplatené za motorové vozidlo, ktoré bolo predmetom
úverovej zmluvy a ako i dobu trvania poistenia. Dôkazy, ktoré predložil súdu, považuje za dostatočné na
preukázanie oprávnenosti, ako aj výšky jeho výdavkov, ktoré uhradil a ako aj to, že tieto boli vynaložené
účelne. Pokiaľ súd považoval predložené listinné dôkazy za nedostatočné, mal žalobcu vyzvať na
predloženie doplňujúcich dôkazov. Pokiaľ takýto dôkaz považoval za nevyhnutný                      pre
rozhodnutie vo veci bez ohľadu na návrhy strán sporu, mal súd tento dôkaz vykonať. Poukázal tiež na
skutočnosť, že žalovaný žiadnym spôsobom nerozporoval ani výšku nákladov vynaložených v súvislosti
s výkonom zabezpečovacieho prevodu práva, ani nutnosť ich vynaloženia, pričom v konaní nebolo
preukázané, že by išlo o nadhodnotené, neprimerané náklady, ani, že by boli fiktívne alebo vymyslené.
Domáhal sa vydania opravného uznesenia.

3. Opravným uznesením zo dňa 19.10.2015, č.k. 12C/324/2014-88 súd prvej inštancie s poukazom na
§ 164 O.s.p. opravil nesprávny výrok I., v ktorom bola duplicitne uvedená sumy, z ktorej je žalovaný
povinný platiť úrok z omeškania, čím vyhovel návrhu žalobcu             na vydanie opravného uznesenia.

4. Žalovaný sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

5. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolaní žalobcu došlo k zmene právnej úpravy
sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(O.s.p.), podľa ktorého rozhodoval súd prvej inštancie.                          V prechodných ustanoveniach (§
470 ods. 1) CSP stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Súčasne však                   v § 470 ods. 2 CSP uviedol, že zostávajú zachované
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona. V zmysle
týchto ustanovení odvolací súd posudzoval otázku dôvodnosti podaného odvolania žalobcom, nakoľko
toto bolo podané za účinnosti O.s.p. Procesne vec posudzoval podľa ustanovení CSP.

6. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné  v napadnutej časti
ako vecne správny potvrdiť.

7. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol odvolaním žalobcu spochybnený vo výroku, ktorým bola uložená
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.220,14 Eur s príslušenstvom  (výrok I.) a v časti výroku
presahujúcom nepriznané náklady žalobcu spojené                                  so zabezpečovacím prevodom
práva, v ktorom bola  žaloba zamietnutá (výrok II.), v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol
právoplatnosť a odvolací súd sa ho nedotýkal.

8. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd
prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý
jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil,                  z akých dôvodov, a ktoré tvrdenia strán



sporu mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli
a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie
zodpovedá požiadavkám ust. § 157 ods. 2 O.s.p., účinného do 30.06.2016. Námietky žalobcu, uvedené
v podanom  odvolaní, preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní
neboli preukázané, ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie
vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v
odvolaním napadnutej časti a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP.  poukazuje.

9. Žalobca v podanom odvolaní uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d), O.s.p. (účinného do
30.06.2016), v súčasnosti § 365 ods. 1 písm. f) CSP a dôvodil, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

10. Podstata odvolacieho dôvodu podľa citovaných zákonných ustanovení spočíva predovšetkým v
nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je,
že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli stranami sporu prednesené,
prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov strán
sporu. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s
osobitným zreteľom                na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové
zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potreba považovať taký výsledok hodnotenia
dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa ust. § 132  O.s.p., účinného do 30.06.2016 (§ 191
CSP). Podľa citovaných zákonných  ustanovení hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Nesprávne hodnotenie dôkazov
možno vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by
si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie
dôkazov odporuje citovaným zákonným ustanoveniam. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť
výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, ktorého nesprávnosť je možné vyvodiť                         zo
spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie
je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.

11. V sporovom občianskom súdnom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak
povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne
nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou
tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu
nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné
bremeno, ako procesný inštitút                            v civilnom sporovom  konaní,  spočíva v zodpovednosti strany
sporu za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno
viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany sporu, táto dôkazné bremeno neuniesla, čoho následkom
je  rozhodnutie súdu vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu
rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, keď neboli preukázané určité skutočnosti, významné
podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila
povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a v § 120 ods. 1 prvej vety
O.s.p., účinného do 30.06.2016, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec.

12. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov
na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán
sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.

13. V danej veci žalobca svoj nárok uplatnený žalobou (v rozsahu týkajúcom sa prieskumnej činnosti
odvolacieho súdu) v rozsahu 596 Eur ako náklady žalobcu na predaj vozidla - 35 Eur znalecký posudok,
21 Eur povinné zmluvné poistenie zodpovednosti                      za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla, 240 Eur odmena spoločnosti                            L. Q., s r.o. na základe komisionálnej zmluvy,
60 Eur platba za odhlásenie vozidla, odôvodňoval nákladmi na výkon zabezpečovacieho prevodu práva
s poukazom na ust. § 553c ods. 5 Občianskeho zákonníka. Predovšetkým odvolací súd zdôrazňuje,
že žalobca uplatnil v žalobe náklady spojené s výkonom zabezpečovacieho prevodu práva v rozsahu
356 Eur (35+21+240+60)  a nie v rozsahu 596 Eur, ako udáva v podanom odvolaní, preto odvolaciu



námietku žalobcu, presahujúcu žalobou (ako i v priebehu prvoinštančného konania) uplatnenú sumu,
považoval odvolací súd za nedôvodnú.

14. Súd prvej inštancie žalobu v rozsahu nároku žalobcu na zaplatenie 356 Eur s príslušenstvom ako
náklady spojené s výkonom zabezpečovacieho prevodu práva zamietol pre neunesenie dôkazného
bremena žalobcom, keď tento síce preukázal fakturáciu uvedených nákladov tretími osobami a
zaplatenie požadovaných súm, nepreukázal však oprávnenosť týchto nákladov a ich právny základ,
nakoľko nepredložil znalecký posudok a ani žiadnu zmluvu s uvedenými subjektmi, z ktorej by vyplýval
jeho nárok na uvedené platby. Žalobca nepredložil ani poistnú zmluvu, z ktorej by boli zrejmé podmienky
poistenia a výška poistného PZP. Úverová zmluva obsahuje ustanovenie o PZP, no bez čísla poistnej
zmluvy, bez uvedenia poistníka a ďalších potrebných údajov.

15. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal existenciu žiadneho konkrétneho zmluvného vzťahu s tretími osobami, ktorým
predmetné platby poskytol, z ktorého by súd mohol vyvodiť, že sa jednalo zo strany žalobcu skutočne
o účelne vynaložené náklady v súvislosti s výkonom zabezpečovacieho prevodu práva vo vzťahu k
zmluvnému vzťahu so žalovaným (§ 553d Občianskeho zákonníka).

16. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní tvrdil, že ho súd mal vyzvať na predloženie doplňujúcich
dokladov, ak mal pochybnosti o oprávnenosti a právnom základe vynaložených nákladov v súvislosti
s výkonom zabezpečovacieho prevodu práva, odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca i žalovaný boli
súdom prvej inštancie poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p., účinného do 30.06.2017, že všetky dôkazy a
skutočnosti musia predložiť a označiť najneskôr                         do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí
dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti, predložené a označené neskôr súd neprihliada. Uvedené
poučenie súdu prevzal žalobca dňa 12.01.2015. Opakované poučenie podľa citovaného zákonného
ustanovenia bolo súdom prvej inštancie stranám sporu dané na pojednávaní dňa 16.04.2015 pred
vyhlásením uznesenia                o skončení dokazovania. Pokiaľ žalobca relevantné dôkazy, preukazujúce
jeho tvrdenia, napriek riadnemu poučeniu, súdu prvej inštancie nedoručil, a ani neoznačil, neuniesol
bremeno dôkazu. Žalobca nie je procesným subjektom, ktorého by sa procesné povinnosti,               a to
bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu netýkali, a preto, pokiaľ chcel v konaní úspešne uplatniť svoj nárok,
musel nielen tvrdiť, že v súvislosti s výkonom zabezpečovacieho prevodu práva došlo z jeho strany k
uzavretiu zmluvných vzťahov s tretími osobami, z ktorých mu vznikla povinnosti plniť s tým, že išlo o
účelne vynaložené náklady, ale na svoje tvrdenia predložiť, alebo označiť dôkazy.

17. Vzhľadom na uvedené žalobca dôkazné bremeno neuniesol a musí niesť následky  nesplnenia si
svojej procesnej povinnosti označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, následkom čoho je potom
neunesenie dôkazného bremena a neúspech v tomto súdnom konaní, pokiaľ ide o jeho nárok na
zaplatenie 356 Eur ako nákladov na výkon zabezpečovacieho prevodu práva.

18. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v
napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255              ods. 1 CSP
tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy v odvolacom
konaní nevznikli.

20. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)               (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/324/2014", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}