Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17CoE/267/2011 z 18. 10. 2011
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 18. októbra 2011, sp. zn. 17CoE/267/2011, ECLI:SK:KSTN:2011:3810218113.1
Krajský súd Trenčín | 17CoE/267/2011 | ECLI:SK:KSTN:2011:3810218113.1 | 2011-10-18 | Uznesenie
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/98adbfc3-1277-4d15-bc8e-e4467d5bb6bf
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2011:3810218113.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoE/267/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3810218113
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2011:3810218113.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného D. X., s.r.o., so sídlom v D., O. X/A, IČO: 36 432
105, právne zast. advokátskou kanceláriou J. s.r.o., so sídlom v D., J. XX, IČO: 35 940 875 proti povinnej
X. W., bytom N., Z. XX/X, o vymoženie 1.061,02 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 19. januára 2011, č.k. 9Er/3319/2010-12, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu      p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora Mgr. A. F. o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že v danom prípade ide
o vykonanie exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.s., sp. zn. WHA0110238 zo dňa 30.07.2010,
ktorým bola povinná zaviazaná na plnenie zo zmluvy o úvere č. 0685530005 uzavretej dňa 02.12.2005
medzi pôvodným oprávneným a povinnou a dospel k záveru, že tento právny vzťah je potrebné
posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil
podľa § 44 ods. 2 Ex. poriadku; § 2 písm. a), b) a § 3 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
ako aj ust. § 53 ods. 1, 4; § 54 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a ustanovení Smernice Rady č. 93/13/
EHS. Uviedol, že zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania má charakter zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní tejto zmluvy konala v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by jej bol poskytnutý úver na
výkon zamestnania, povolania a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je
nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti,
čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra a preto sa považuje za dodávateľa. Zo samotnej
zmluvy je zrejmé, že povinná nemohla individuálne ovplyvniť jej obsah, bola už vopred pripravená "na
predtlačenom formulári", nakoľko sa uzatvárala vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov.
Zmluva má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm. a) zák. č. 258/2001
Z.z.. Neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú "Obchodné podmienky pre úver" (ďalej len OP), ktorých
preskúmaním, konkrétne článku 9. bodu 9.2 OP, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní
nekalú podmienku. V predmetnom bode bol upravený  spôsob riešenia sporov zo zmluvy o úvere tak,
že zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek  spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere a OP budú riešené
dohodou. V prípade nedosiahnutia dohody dlžník prijal návrh právneho predchodcu oprávneného na
riešenie vzájomných sporov v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom zriadenom
pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. podľa jeho vnútorných predpisov. Na tomto
mieste sa súd zaoberal  aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú
doložku uzatvoriť a odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn.  32Cdo/2282/2008, ktoré
uvádza, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušením čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca bude o ich
právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie
o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods.



1, § 6 ods. 1 a § 8 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných
strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola
rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o úvere ako rozhodcovská doložka. Jednostrannosť a nekalosť
tohto zmluvného dojednania súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom,
je v tomto prípade veriteľ,  pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred
pripravenej formulárovej zmluve, ktorú  používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a
neurčitého počtu. Podľa názoru okresného súdu je dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej
zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 Obč. zákonníka, v znení účinnom
ku dňu uzatvorenia zmluvy, neplatná. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s
dodávateľom nachádzal v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň
informovanosti, a táto situácia ho viedla k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom
bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Povaha zmluvy je adhézna, teda
spotrebiteľ ju mohol ako celok buď prijať, alebo odmietnuť. Keďže obsah rozhodcovskej doložky bol
dodávateľom vopred pripravený, len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý
všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre
posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj
aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/EHS). Použitie ustanovení smernice sa opiera o
nepriamy účinok práva EÚ na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného
výkladu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je
poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak
aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak,
aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe
predmetnej rozhodcovskej doložky okresný súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci
C-243/08 zo dňa 04.06.2009 N. Z. U.. proti E. I. Z..  V zmysle tohto stanoviska Súdneho dvora spĺňa
všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej
zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd
spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej
doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným
a miesto rozhodcovského konania bolo v Bratislave. Ak by aj rozhodcovská doložka dávala na výber
medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom
sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci
exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú
doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje princípu zákazu jednostrannosti určenia riešenia
sporov aj s prihliadnutím na § 160 O.s.p., ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Ďalej
okresný súd uviedol, že hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho
výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ust. § 53 ods. 3 Obč. zákonníka v znení platnom ku
dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v
právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ust. § 53 ods. 1 Obč. zákonníka v znení platnom ku
dňu uzatvorenia zmluvy). Výpočet nekalých zmluvných dojednaní je neustále dopĺňaný a precizovaný.
V tomto výpočte je s účinnosťou od 01.01.2008 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka -
požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto
príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od
spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Podľa
názoru prvostupňového súdu rozhodcovská doložka obsiahnutá v predmetnej zmluve o úvere spĺňa
všetky podmienky tak, aby z pohľadu ustanovení §§ 53 a 54 Obč. zákonníka platného ku dňu uzatvorenia
zmluvy, ako aj z pohľadu smernice Rady 93/13/EHS, bola kvalifikovaná ako nekalá. Existujúca, ale
neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si
rozhodca odvodil svoju právomoc z takto uzatvorenej rozhodcovskej doložky a následne vydal exekučný
titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené
ďalej spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské
konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť vedená
exekúcia. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti, exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, podľa § 44 ods. 2 Ex. poriadku, zamietol.



Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Podané
odvolanie odôvodnil v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. tým, že súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f)
O.s.p. tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. tým, že sa účastníkovi konania - oprávnenému postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom. Oprávnený mal za to, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe
ktorej bol rozhodcovský rozsudok vydaný. Poukázal na to, že v zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z.z.
doručený rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, a teda predstavuje
prekážku res iudicata. Konaním súdu došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, pretože konal nad rámec
zákona. Exekučný súd v rámci exekučného konania nemôže, podľa názoru oprávneného, zaujímať
právne stanoviská k výroku exekučného titulu a pri zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia sa nemôže
opierať o dôvody právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti poukázal na nález ÚS SR č. ÚS 2/2000
ako i rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/159/2009 a konštatoval, že exekučný súd môže predložené
dokumenty skúmať, ale nie po stránke hmotnoprávnej a procedurálnej, pretože na to nemá právomoc.
Mal za to, že ani ust. § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní neumožňuje exekučnému súdu
skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku. Konaním exekučného súdu mu bolo odňaté právo
domáhať sa upokojenia svojej pohľadávky v exekučnom konaní, pretože tento bez zákonného dôvodu
vyslovil právoplatné a vykonateľné rozhodnutie za nevykonateľné. Poukázal na znenie ustanovení § 52
a nasl. Obč. zákonníka účinné v čase uzavretia zmluvy. Taktiež dal do pozornosti výrok rozhodnutia
SD EÚ v prípade N. Z. (C-243/08) a O. (C-40/08). Zdôraznil i znenie dôvodovej správy NR SR k ust.
§ 53 ods. 4 písm. r) Obč. zákonníka, v zmysle ktorej  dojednanie neprijateľnej rozhodcovskej doložky
nespôsobuje bez ďalšieho jej neplatnosť v celom rozsahu. Nie je potom namieste, aby exekučný súd
suploval vôľu spotrebiteľa, t.j. ak spotrebiteľ nemá záujem na uplatnení svojich práv, žiadnym spôsobom
nenapadol rozhodcovský rozsudok, je absurdné, aby jeho vôľu nahrádzal súd tak, že nad zákonný rámec
zasiahne na úkor oboch zmluvných strán. Zdôraznil, že slovenská verzia Prílohy smernice 93/13/EHS
zo dňa 05.04.1993, bod 1 písm. q) je zavádzajúca, pretože ostatné jazykové znenia ukazujú, že atribút
neupravenosti právnymi predpismi sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že zmluva nesmie od
spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil druhom arbitráže, ktorý nie je upravený právnymi predpismi. To
však nie je prípad rozhodcovského konania upraveného zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní. Domnieval sa preto, že rozhodcovská doložka, ktorou sa všetky spory súvisiace so zmluvou
podriaďujú rozhodcovskému konaniu podľa zákona o rozhodcovskom konaní, nie je v zmysle smernice
nekalou podmienkou. V tejto súvislosti poukázal i na ďalšie rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. V závere
oprávnený vytýka prvostupňovému súdu, že v prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú
doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou oboch strán, a konanie by prebiehalo na „štátnom“ súde,
exekučný súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v tak závažnej veci,
akou by bol prípadný neskorší súdny proces, dokázala náležite naplánovať.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 O.s.p. a zistil, že uznesenie  súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p.,
pretože je vo výroku vecne správne. V nadväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu
poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje a na zdôraznenie správnosti
dodáva nasledovné:

Preskúmaním spisu odvolací súd nezistil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa ani v
jednej z namietaných okolností odvolateľom, a teda ani dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm.
f) O.s.p.

V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôvodne aplikoval ust. § 44 ods. 2        Ex. poriadku, ako
aj ust. §§ 53 a 54 Obč. zákonníka a ust. Smernice Rady 93/13/EHS a vykonal aj správny výklad týchto
zákonných ustanovení.



Keďže v prejednávanej veci je predmetom exekúcie rozhodcovský rozsudok, súd prvého stupňa sa
správne zaoberal skúmaním materiálnej a formálnej stránky daného exekučného titulu. Takýto postup
súdu je v súlade so zákonom, s ust. § 45 zák. č. 244/2002 Z. z., ktorý umožňuje za určitých podmienok
odoprieť vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Nemožno prijať názor oprávneného, že exekučný
súd v rámci postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nie je oprávnený posudzovať samotný
právny vzťah (zmluvu), ktorý bol základom pre priznaný nárok exekučným titulom. Ak má exekučný
súd posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje na plnenie, ktoré je charakterizované v ust. §
45 ods. 1 písm. c), resp. nemá nedostatok podľa § 40 písm. a) alebo b) zákona č. 244/2002 Z. z.,
nevyhnutne je potrebné vychádzať v prípade spotrebiteľského úveru z úverovej zmluvy, na základe ktorej
bol oprávnenému priznaný nárok rozhodcovským rozsudkom.

Odvolací súd sa stotožňuje aj so závermi súdu prvého stupňa, že daná rozhodcovská doložka
obsiahnutá v článku 9, bod 9.2 OP je neprijateľnou podmienkou v súlade s ust. § 53 ods. 1, §
53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. v nadväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora, ako aj na
interpretačnú Smernicu Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993. Pokiaľ  rozhodcovská doložka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, správne
súd prvého stupňa uzavrel, že takéto dojednanie je podľa § 53 ods. 5  Obč. zákonníka, neplatné.
Pri výklade ustanovení Obč. zákonníka o spotrebiteľských zmluvách je pritom potrebné vychádzať aj
z prílohy Smernice Rady 93/13/EHS, ktorá za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča ako vzor
aj zmluvnú podmienku "neposkytnúť spotrebiteľovi právo, alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať
žalobu, alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom,
alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah,
malo spočívať na inej zmluvnej strane".

V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že predmetná
rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa javí ako absolútne
nevyvážená a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy
bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké
výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie
sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998
o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj
keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre
zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú
založené na všeobecných právnych zásadách.  Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že spotrebiteľ
nebol ukrátený na svojich právach a má možnosť domáhať sa práva na spravodlivý proces, v súlade so
všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto
dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej
rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť
tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ v skutočnosti
ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v
mieste svojho bydliska. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ
podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto
treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii
uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu
spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde  o spotrebiteľský úver. Súd prvého
stupňa preto vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve
alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola
spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na
návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenie pre exekútora.



Odvolací súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bola
zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, potvrdil ako vecne
správne.

Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch uvádza, že toto
uznesenie prijal jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie    n i e      j e     p r í p u s t n é .