Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 10Co/281/2016 z 30. 5. 2018 Citácia: uznesenie Krajského súdu Bratislava z 30. mája 2018, sp. zn. 10Co/281/2016, ECLI:SK:KSBA:2018:1214229303.1 Krajský súd Bratislava | 10Co/281/2016 | ECLI:SK:KSBA:2018:1214229303.1 | 2018-05-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 9 ods. 1 zákona č. 655/2004 Z. z., § 10 ods. 2 zákona č. 655/2004 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6dbbacf8-4488-4cd2-a619-ab8aed8b3fd9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1214229303.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/281/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214229303
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1214229303.1

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a
členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: P.. P. K.,
Z.. XX. XX. XXXX, B. O. R.. Č.. X, B., zastúpený advokátkou: JUDr. Helena Dobosová, Ružová dolina č.
10, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne námestie
č. 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, 2/ ITB Land s.r.o., Mickiewiczova ul. č. 9, Bratislava, IČO: 36 365
548, zastúpený advokátkou: JUDr. Lívia Krnčoková, ul. 29. augusta č. 5, Bratislava, 3, o zaplatenie istiny
3.585,62 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo
dňa 01. júna 2016, č. k. 50C/292/2015 - 82, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti z r u š u j e a vec v r a c i a na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť
žalovaným 1/, 2/, 3/ povinnosť zaplatiť mu sumu 3.585,62 eur tak, aby mu z tejto sumy žalovaný 1/ zaplatil
sumu 1.890 eur a žalovaný 2/ sumu 852,50 eur, žalovaný 3/ (zrušený od 05. 09. 2016) zaplatil sumu
843,12 eur, titulom vydania bezdôvodného obohatenia, žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému
2/ na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. Lívie Krnočkovej, ul. 29. augusta č. 5, Bratislava, náhradu trov
konania vo výške 669,91 eur a žalovanému 1/, 3/ náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie
odôvodnil právne ust. Čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 128 ods. 2, § 151n ods. 1, § 151o
ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov a vecne tým, že nárok žalobcu na náhradu za vecné bremeno je nielen premlčaný, ale tento
nárok mu ani nevznikol, keď žalovaný 2/ nebol v konaní ani pasívne vecne legitimovaný. Uviedol, že
žalobca je na základe Osvedčenia o dedičstve zo dňa 15. 04. 2010, sp. zn. 46D/706/2009 a zo dňa
07. 07. 2010, sp. zn. č. 46D/273/2010 výlučným vlastníkom nehnuteľnosti - pozemku parcely č. XXXX/
X, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 209 m2, zapísanej na liste vlastníctva č.
XXXX, pre okres B. D., H. B. - F.. Č.. J., katastrálne územie J., na ktorom je postavená nebytová -
hospodárska budova so súpisným číslom XXXX zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX vo vlastníctve
a užívaní žalovaných s tým, že žalovaný 2/ túto budovu spolu s prislúchajúcim podielom priestoru na
spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu o veľkosti XXXXX/XXXXX nadobudol na základe
Kúpnej zmluvy V. - XXXXX/XX zo dňa 13. 01. 2014, žalovaný 3/ na základe Kúpnej zmluvy V. - XXXXX/
XX zo dňa 08. 07. 2014 a V. - XXXXX/XX zo dňa 30. 07. 2013 s prislúchajúcim spoluvlastníckym
podielom o veľkosti XXXXX/XXXXX T. XXXX/XXXXX, keď žalovanému 1/ prislúcha podiel priestoru
na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu o veľkosti XXXXX/XXXXX T. XXXX/XXXXX,
pričom na liste vlastníctva č. XXXX je vyznačená ťarcha ako záložné právo v prospech vlastníkov
nebytových priestorov a právo stavby na pozemku parcely č. XXXX/X. Poukázal na nález Ústavného
súdu SR zo dňa 03. 11. 2011, sp. zn. II. ÚS 506/2011, ktorý k otázke premlčania náhrady za vecné



bremeno konštatoval, že za situácie, ak vecné bremeno žalovaných vzniklo na základe osobitného
zákona, žalobca by sa mohol od žalovaných domáhať vyplatenia náhrady za vecné bremeno, pričom
takáto pohľadávka žalobcu (právneho predchodcu žalobcu) mohla vzniknúť najneskôr od doby účinnosti
zákona o vlastníctve bytov č. XXX/XXXX Z. z., teda od 01. 09. 1993 a premlčuje sa vo všeobecnej
trojročnej premlčacej lehote, preto by premlčacia doba v danom prípade uplynula dňa 01. 09. 1996, a
keďže žaloba bola podaná na súd prvej inštancie až dňa 15. 12. 2014, teda po uplynutí premlčacej doby,
aj v prípade existencie uplatneného nároku a vecnej opodstatnenosti podanej žaloby, by bolo nevyhnutné
vzhľadom na žalovanými vznesenú námietku premlčania žalobu zamietnuť. Uviedol, že pre úplnosť sa
zaoberal aj posúdením uplatneného nároku žalobcu na zaplatenie náhrady za obmedzenie vlastníckeho
práva k pozemku z dôvodu jeho zaťaženia vecným bremenom zriadeným na základe zákona č. 182/1993
Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keď náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva z
dôvodu existencie práva vlastníkov nebytových priestorov (žalovaných) zodpovedajúcemu vecnému
bremenu si žalobca určil ako opakujúce plnenie za konkrétne vymedzenú dobu (cena nájmu), pričom
v žalobe si uplatnil túto cenu nájmu spätne. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 89/2008, podľa ktorého náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva vecným bremenom ako opakujúce plnenie (rentu) nemožno priznať a uviedol, že
vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim, upravený predpismi, na základe
ktorých boli zriadené, keď Občianske právo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než
vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať
a tým, že tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež, ale ich režim nie je celkom totožný s
režimom zmluvných vecných bremien, nakoľko sa riadi špeciálnou úpravou právnych predpisov, ktoré
upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli, pričom však táto úprava nie je tak komplexná, že
by vylučovala použitie všeobecnej úpravy občianskeho práva o vecných bremenách a v prípade, ak tieto
špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, tak ako je to v prípade zákona o vlastníctve bytov, riadi sa ich
režim všeobecnou občianskoprávnou úpravou. Uviedol, že pokiaľ ide o náhradu za zriadenie vecného
bremena, je nepochybné, že táto náhrada je majetkovým právom vyplývajúcim z vecného bremena,
keď absencia právnej úpravy otázky náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena v zákone o
vlastníctve bytov neznamená, že takáto náhrada za zriadenie vecného bremena nepatrí, nakoľko takýto
výklad by bol v rozpore s Ústavou SR a s Listinou základných práv a slobôd, ktorá v čl. 11 ods. 4
pripúšťa obmedzenie vlastníckeho práva len zo zákona a za náhradu, pričom za obmedzenie práva
považuje akékoľvek obmedzenie v obvyklom užívaní nehnuteľností, teda ak je vlastník nehnuteľnosti -
pozemku pod budovou, proti svojej vôli obmedzený vo výkone svojho vlastníckeho práva a vzhľadom
na okolnosti iné riešenie ochrany práv tohto vlastníka prakticky nie je možné, poskytnutie náhrady za
nútené obmedzenie vlastníctva je jediným možným spôsobom ako poskytnúť ochranu právam tohto
vlastníka a je vymožiteľná aj súdnou cestou. Poukázal na skutočnosť, že k obmedzeniu vlastníckeho
práva žalobcu k spornej parcele došlo zriadením vecného bremena, za ktoré si žalobca uplatnil náhradu
v podobe opakujúceho sa plnenia, avšak priznanie náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vo forme
opakujúceho sa plnenia nemá oporu v špeciálnom predpise (zákon o vlastníctve bytov) ani Občianskom
zákonníku (§ 151n ods. 3) a ani v inej právnej norme, ktorá by bola súčasťou slovenského právneho
poriadku, preto nemožno vlastníkovi pozemku priznať náhradu za zriadenie vecného bremena a z toho
vyplývajúceho obmedzenia vo výkone vlastníckych oprávnení v podobe opakujúceho plnenia, a to ani za
konkrétne vymedzenú dobu minulú a nepochybne ani ako opakujúce sa plnenie do budúcnosti, nakoľko
náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva v súvislosti so vznikom vecných bremien je v súlade s
ustálenou judikatúrou koncipovaná ako jednorazová náhrada, na ktorej zaplatenie vzniká právo tomu,
kto je vlastníkom nehnuteľnosti v čase zriadenia (vzniku) vecného bremena, voči tomu, v prospech
koho sa zriadilo a existuje. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí uviedol, že finančná náhrada za
zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom osoby, ktoré patrí povinnému subjektu
z vecného bremena (žalobcovi), ktoré vzniká „in rem“ a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého
pozemku bez ohľadu na zmenu vlastníctva a spôsob tejto zmeny, preto nemožno jeho vznik posudzovať
samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku, ale zásadne len vo vzťahu k vlastníkovi
zaťaženého pozemku v čase vzniku vecného bremena, a keďže je finančná náhrada za vznik vecného
bremena jednorazová a nemá charakter opakovaného plnenia, bolo by nelogické, aby pri každej zmene
vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku voči oprávneným z vecného bremena nový nárok na
finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno, nakoľko v prípade opačného výkladu by bolo možné
dospieť k absurdnému, a tým neprijateľnému záveru, že v prípade opakovaného prevodu vlastníctva
by každý nový vlastník zaťaženej nehnuteľnosti mohol voči oprávnenému z vecného bremena vznášať
nové nároky, hoci ten už náhradu za vecné bremeno poskytol jeho právnemu predchodcovi. Uviedol,
že predmetný nárok je iba jeden a má ho výlučne len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto



nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda v danej veci v čase nadobudnutia účinnosti
zákona č. 182/1993 Z. z., t. j. 01. 09. 1993 (v tom čase vlastnili pozemok právni predchodcovia žalobcu),
a preto žalobca, ktorý túto nehnuteľnosť zdedil v roku 2010 už zaťaženú vecným bremenom, nadobudol
pozemok aj s vecným bremenom, a preto nemôže od žalovaných požadovať finančnú náhradu za
užívanie jeho pozemku na účely umiestnenia stavby (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
č. k. III. ÚS 13/2010 - 24, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 22. 04. 2009, č. k. 3 Co/165/2008
- 255). Poukázal na skutočnosť, že vzhľadom na to, že medzi žalobcom a žalovanými existuje právny
dôvod, ktorý založil právo na užívanie pozemku žalovanými a toto právo vyplýva priamo zo zákona,
nie je možné v danej veci posudzovať nárok žalobcu ani ako bezdôvodné obohatenie žalovaných na
úkor žalobcu a priznať mu žalobou uplatnený nárok z tohto titulu v podobe opakujúceho sa plnenia
vo výške zodpovedajúcej bežnému nájmu pozemkov, nakoľko nemá oporu v zákone s tým, že na
skutkovom a právnom rámci prejednávanej veci sa žalobca nemôže domáhať náhrady za výkon práv,
ktoré oprávneným subjektom vyplývajú z právneho vzťahu založeného § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.
z. Uviedol, že výlučne právnym predchodcom žalobcu mohlo vzniknúť právo na zaplatenie jednorazovej
náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva zo zákonného vecného bremena, a keďže v konaní bolo
nepochybne preukázané, že sa stal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, na ktorom sa nachádza
hospodárska budova vo vlastníctve žalovaných až v roku 2010, nadobudol preto nehnuteľnosť už s
obmedzením spočívajúcim v zákonom zriadenom vecnom bremene, ktoré na neho prešlo po pôvodných
vlastníkoch, ktorým zároveň vzniklo právo na náhradu za vecné bremeno. Poukázal na skutočnosť, že
nárok žalobcu bol voči žalovanému 2/ neopodstatnený aj z dôvodu nedostatku jeho vecnej pasívnej
legitimácie, nakoľko žiadal náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva za obdobie od 13. 01. 2014 do
13. 12. 2014, pričom žalovaný 2/ nadobudol vlastnícke právo kúpnou zmluvou, ktorej vklad do katastra
nehnuteľností bol povolený až dňa 18. 06. 2015. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. §
142 ods. 1, § 149 ods. 1, § 151 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovaných v konaní, keď žalovaným
1/ a 3/ žiadne trovy nevznikli ani si žiadne trovy neuplatnili, a preto im ich náhradu nepriznal, pričom
žalovanému 2/ priznal proti neúspešnému žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslených
podľa § 10 ods. 1, § 13a ods. 1, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č.
655/2004 Z. z. za úkony právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia (á 131,13 eur + režijný paušál
8,39 eur), písomné podanie na súd - vyjadrenie (á 131,13 eur + režijný paušál 8,39 eur), účasť na
pojednávaní dňa 25. 11. 2015 (á 131,13 eur + režijný paušál 8,39 eur), účasť na pojednávaní dňa 01.
06. 2016 (á 131,13 eur + režijný paušál 8,58 eur), spolu v sume 669,91 eur vrátene 20 % DPH.

2.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podal v
zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že je nesprávny a navrhol ho zmeniť a žalovanému 2/
priznať náhradu trov konania v sume 280,71 eur. Uviedol, že sa v konaní domáhal zaplatenia celkovo
sumy 3.585,62 eur od troch žalovaných, ale voči žalovanému 2/ sa domáhal zaplatenia iba sumy 852,50
eur, a preto v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. d) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z.
sa mohol domáhať len zaplatenia trov, ktoré boli vyčíslené z jeho nároku, t. j. zo sumy 852,50 eur a nie
zo základu 3.585,62 eur, z ktorého dôvodu je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby v sume 41,49 eur + 9,96 eur + 20 % DPH, teda v sume 61,74 eur a nie v sume 131,13 eur.
Žalobca vo svojom odvolaní uviedol, že žalovanému 2/ mala byť preto správne priznaná náhrada trov
konania za štyri úkony právnej služby á 61,74 eur + 3 x režijný paušál 8,39 eur + 1 x režijný paušál 8,58
eur, spolu v sume 280,71 eur.

3.

Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade trov
konania považuje za správny a navrhol ho potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania v sume
88,98 eur (65,57 eur + režijný paušál 8,58 eur + 20 % DPH). Poukázal na skutočnosť, že predmetom
konania bolo zaplatenie sumy 3.585,62 eur s príslušenstvom, ktorej sa žalobca domáhal titulom vydania
bezdôvodného obohatenia v peniazoch od žalovaných ako podielových spoluvlastníkov spoločných
častí a spoločných zariadení administratívnej budovy stojacej na časti pozemku vo vlastníctve žalobcu.
Uviedol, že v zmysle ust. § 139 ods. 1, § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka, sa žalobca mohol domáhať
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia od žalovaných iba spoločne a nerozdielne, a preto bol
predmetom konania voči všetkým žalovaným spoločný záväzok vo výške 3.585,62 eur bez ohľadu
na skutočnosť, že žalobca túto sumu rozdelil medzi žalovaných podľa ich spoluvlastníckych podielov.



Poukázal na skutočnosť, že ani v platobnom rozkaze súd prvej inštancie náhradu trov konania nerozdelil
medzi žalovaných podľa ich spoluvlastníckych podielov, pričom žalobca v návrhu na jeho vydanie vyčíslil
trovy konania zo sumy 3.585,62 eur, a ak by predmetom konania mali byť tri samostatné nároky voči
trom rôznym žalovaným (delené plnenie), potom mal žalobca vyčísliť trovy konania ako spojenie vecí v
zmysle § 13 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., avšak tak neučinil, nakoľko predmetom konania
bola suma 3.585,62 eur.

4.

Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 2/ uviedol, že predmetom konania bola síce konkrétna
suma, ale nešlo o právny vzťah veriteľa a dlžníka, ale o inštitút bezdôvodného obohatenia podľa § 451
Občianskeho zákonníka s tým, že podiel jednotlivých žalovaných bol vyčíslený sumou zodpovedajúcou
ich podielom na nehnuteľnosti, nakoľko sa na jeho úkor neobohatili rovnakou mierou, keď poukázal na
skutočnosť, že v žalobe nežiadal od žalovaných zaplatiť sumu 3.58562 eur spoločne a nerozdielne,
ale konkrétnu finančnú čiastku, čo zákon nevylučuje, pričom ak by žiadal od jednotlivých žalovaných
vyššiu čiastku aká zodpovedá podielu jednotlivých žalovaných na nehnuteľnosti, sám by sa bezdôvodne
obohatil. Poukázal na skutočnosť, že ak sa žalovaný 2/ domáha náhrady trov konania z celkovej sumy,
potom sa v časti náhrady trov žalovaného 1/ a 3/ bezdôvodne obohatí, nakoľko mu bude plnené bez
právneho dôvodu, keďže právna zástupkyňa žalovaného 2/ nebola právnou zástupkyňou žalovaného
1/ a 3/, pričom skutočnosť, že žalovaný 2/ nemá nárok na náhradu trov konania z celej žalovanej sumy
vyplýva aj z toho, že súd prvej inštancie žalovaným 1/ a 3/ náhradu trov konania nepriznal a voči tomuto
výroku nebolo odvolanie podané.

5.

Žalovaný 2/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že aj v prípade bezdôvodného obohatenia
ide o právny vzťah veriteľa a dlžníka, pričom s poukazom na ust. § 139 ods. 1, § 511 ods. 1
Občianskeho zákonníka, sa žalobca mohol domáhať vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaných
ako podielových spoluvlastníkov iba spoločne a nerozdielne s tým, že svojvoľné prerozdelenie žalobcom
požadovanej sumy na jednotlivých spoluvlastníkov bez opory v zákone, nemá vplyv na skutočnosť,
že predmetom konania bola suma 3.585,62 eur. Uviedol, že v zmysle ust. § 511 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ak dlh splní jeden z dlžníkov, povinnosť ostatných zanikne, a preto by žalobca nemal nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3.585,62 eur od každého žalovaného. Žalovaný 2/ vo
svojom vyjadrení uviedol, že sa nedomáha náhrady trov právneho zastúpenia aj za žalovaných 1/ a 3/,
ale jeho náhrady trov konania, ktoré mu vznikli a vyčíslil ich v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004
Z. z. z predmetu konania v sume 3.585,62 eur a poukázal na ust. § 513 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého, ak je dlžník zaviazaný na rovnaké plnenie niekoľkým veriteľom, ktorí sú podľa zákona, podľa
rozhodnutia súdu alebo podľa zmluvy voči nemu oprávnení spoločne a nerozdielne, môže ktokoľvek z
veriteľov žiadať celé plnenie a dlžník je povinný splniť v celom rozsahu tomu, kto o plnenie požiada prvý.

6.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), túto prejednal bez nariadenia
pojednávania, keďže odvolanie sa týka tej časti rozsudku, ktorá má povahu uznesenia a nejde o vec
samu (§ 378 ods. 1 C. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti nepreskúmateľný.

7.

Podľa § 470 ods. 1 C. s. p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8.

Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom



prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

9.

Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z., základná sadzba tarifnej
odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov
právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

10.

Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z., ak nie je ustanovené
inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých
sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj
hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej
vydanie je predmetom súdneho sporu.

11.

Z dikcie vyššie citovaných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z.
jednoznačne vyplýva, že ak je predmetom konania peňažné plnenie, základná sadzba tarifnej odmeny
sa určí podľa tarifnej hodnoty práva rovnajúcej sa výške tohto peňažného plnenia, ktoré je predmetom
sporu, teda je v žalobe špecifikované v žalobnej žiadosti (petite).

12.

Z obsahu žaloby žalobcu, ktorú podal na súd prvej inštancie dňa 15. 12. 2014 vyplýva, že sa domáhal
uložiť žalovaným 1/, 2/, 3/ povinnosť zaplatiť mu sumu 3.585,62 eur tak, že z tejto sumy mu bude
žalovaný 1/ povinný zaplatiť sumu 1.890 eur, žalovaný 2/ sumu 852,50 eur a žalovaný 3/ sumu 843,12
eur, titulom vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku parcely č. XXXX/X, druh pozemku
zastavané plochy a nádvoria o výmere 209 m2, ktorý je v jeho výlučnom vlastníctve tým, že na
tomto pozemku sa nachádza stavba - hospodárska budova so súpisným číslom XXXX v podielom
spoluvlastníctve žalovaných.

13.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že aj napriek nie perfektnej formulácii žalobného petitu
v zmysle ust. § 43 ods. 2 a § 79 ods. 1 O. s. p., je možné jednoznačne s poukazom na obsah
žaloby ustáliť, že žalobca si na rovnakom skutkovom a právnom základe uplatnil voči žalovaným
samostatné peňažné nároky, z čoho vyplýva podstatná skutočnosť, že ak by súd prvej inštancie chcel
po vykonanom dokazovaní žalobe vyhovieť, v dôsledku viazanosti žalobným návrhom, by nemohol
jednotlivým žalovaným uložiť inú povinnosť na plnenie akú od každého z nich podľa žaloby žalobca
požadoval, teda nemohol by uložiť žalovaným 1/, 2/, 3/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalobcovi istinu 3.585,62 eur s príslušenstvom, ale iba povinnosť zaplatiť konkrétnu sumu požadovanú
od konkrétneho žalovaného, t. j. v prípade žalovaného 2/ iba sumu 852,50 eur.

14.

Súd prvej inštancie sa preto vo výroku, ktorým uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému 2/ trovy
právneho zastúpenia za úkony právnej služby splnomocneného advokáta vyčíslené z tarifnej hodnoty
sporu v sume 3.585,62 eur a nie zo sumy 852,50 eur dopustil pochybenia, pričom v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia vôbec neuviedol, z akej tarifnej hodnoty sporu pre účely určenia základnej
sadzby tarifnej odmeny advokáta vychádzal, nakoľko iba nekriticky prevzal vyčíslenie trov z podania
právnej zástupkyne žalovaného 2/ zo dňa 08. 06. 2016 (č. l. 80 spisu), čím je napadnutý výrok nielen
vecne nesprávny, ale aj nepreskúmateľný a vo svojich záveroch pre nedostatok akýchkoľvek dôvodov
aj arbitrárny.

15.



Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil podľa § 389
ods. 1 písm. b) C. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 ods. 1 C. s. p., v
ktorom bude povinnosťou súdu prvej inštancie opätovne kvalifikovaným spôsobom rozhodnúť o nároku
na náhradu trov konania žalovaného 2/ v intenciách vyššie uvedeného právneho názoru odvolacieho
súdu, ktorým je súd prvej inštancie viazaný (§ 391 ods. 2 C. s. p.) a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť
záver, ktorý je nutné správne, dostatočne presvedčivo a logicky odôvodniť v súlade s požiadavkami
vyplývajúcimi z ust. § 234 ods. 2 C. s. p. v spojení s ust. § 220 ods. 2 C. s. p.

16.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov žalobcu a žalovaného 2/ (§ 396 ods.
3 C. s. p.).

17.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to
zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.



(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania
(§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).