{"guid": "12d503cc-9155-4ad0-a2be-f8e995e71175:5e105045-a991-4c8c-afaf-d2872162097a", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2013:3812217746.1", "spisova_znacka": "16CoE/17/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 16CoE/17/2013 z 22. 1. 2013", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trenčín z 22. januára 2013, sp. zn. 16CoE/17/2013, ECLI:SK:KSTN:2013:3812217746.1", "identifikacne_cislo": "3812217746", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Soňa Langová", "sudca_id": 347, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-sona-langova-347", "datum_vydania": "2013-01-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "nazov": "§ 44 ods. 2 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-44.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-44"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-44"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5e105045-a991-4c8c-afaf-d2872162097a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3812217746.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2013:3812217746.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2013:3812217746.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16CoE/17/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812217746
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3812217746.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Astrová 2/A, IČO: 36 432 105, právne zast. R. M. U. a O., F., so sídlom V., M. XX, IČO
XX XXX XXX, proti povinnej U. U., bytom O., V. XXX/X, o vymoženie 1.538,54 eur s príslušenstvom,
na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 02. októbra 2012, č.k.
15Er/3456/2012-14, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa    p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdnej exekútorky U.. L. F., Exekútorský
úrad V., so sídlom R. X/R., o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 20.09.2012 domáhal
vykonania exekúcie proti povinnej pre vymoženie istiny vo výške 1.538,54 eur s prísl. na podklade
exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ a.s., IČO: 35 862 882, Trnavská cesta 7, Bratislava,
sp.zn. WH-B/0411/02012 zo dňa 15.05.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18.06.2012 a
vykonateľnosť dňa 22.06.2012. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručil súdny
exekútor dňa 28.09.2012. Súd v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ich
súlad resp. rozpor so zákonom  a dospel k záveru, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok nie je
spôsobilým exekučným titulom, ktorý by mohol tvoriť podklad na vykonanie exekúcie. Z predloženého
exekučného titulu - vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku súd zistil nasledovné skutočnosti.
Dňa XX.XX.XXXX bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou uzavretá zmluva o
úvere č. XXXXXXXXXX  (ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky), na
základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver vo  výške 1.659,70 eur, ktorý sa povinná zaviazala
splácať v mesačných splátkach. Súd v prvom rade skúmal samotnú zmluvu, ktorá vytvára právny
rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom a dospel k záveru, že
tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Na základe
uvedeného súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom
úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní tejto zmluvy konala v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by jej bol poskytnutý úver na
výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je
nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra, kde týmto predmetom (okrem
iných) je „poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov“. Z toho dôvodu
sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že
povinná nemohla individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené, nakoľko sa uzavierali
vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne
postavenie účastníkov zmluvy má súd za to, že úver bol povinnému poskytnutý ako spotrebiteľovi.



Zmluva medzi oprávneným a povinným má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia §
2 písm. a/ zákona č.258/2001 Z.z.; predmetom zmluvy je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov
vo forme pôžičky zo strany veriteľa a povinnosť dlžníka peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd dospel k záveru, že ide
o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah
zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinnou) je
potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti,
že povinná si neplnila riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený
svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v článku 9 bod
9.2 obchodných podmienok, kde rozhodca bez vypočutia povinnej vydal rozhodcovský rozsudok.
Preskúmaním predmetných obchodných podmienok, ako neoddeliteľnej časti zmluvy o úvere, konkrétne
článku 9 bod 9.2 vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku k čomu
ho viedli nasledovné dôvody. Tu sa súd zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej
zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Podľa ustanovenia § 8 ods. 5 (predtým ods. 3) zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch spory o platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere a o
právach a povinnostiach vyplývajúcich z tejto zmluvy rozhoduje súd. Na druhej strane vzhľadom ku
skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk, ktorú upravuje
čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj s poukazom na ustanovenia § 1
ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. takéto zmluvné dojednanie nie je možné v
spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý
v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom
konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú
možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade
s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu
v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o
rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou
rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o úvere
ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu resp. postup jeho dodatočného ustanovenia.
V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné
ustanovenie rozhodcovskej doložky na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj
samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako
k uzatvoreniu zmluvy o úvere povinná vôbec pristúpila. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného
dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto rozhoduje v tomto prípade, je
veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej
formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch
uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Ak by aj rozhodcovská doložka dávala na výber
medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom
sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci
exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú
doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje princípu zákazu jednostrannosti určenia riešenia
sporov aj s prihliadnutím na § 106 O.s.p. (ktorý pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu
pred štátnym súdom), ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Ochranu spotrebiteľa
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského
vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver a preto zmluvná podmienka v
štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do
takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný
rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre
exekútora. O túto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak by spotrebiteľ podľa neho mal možnosť vybrať
si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské
konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo
podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Podľa názoru súdu je
dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle
§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor súd  opiera o to, že spotrebiteľ  sa v
porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale
aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené
dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah, čo v ich vzťahu spôsobuje



značnú nerovnováhu. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah
predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha
zmluvy je teda adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah
rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený.  Len veľmi ťažko možno predpokladať,
že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky
nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na
základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/ES),
a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení
smernice sa opiera o nepriamy účinok  práva EU na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v
povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním
smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom
rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu.
Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť
spotrebiteľom  minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená  smernicou 93/13/EHS, tak aj
vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice  a vnútroštátneho práva tak,
aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe
predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES)  vo veci C-243/08
zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor
konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v
zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky
spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa,
spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá.
Teda podľa stanoviska Súdneho dvora  spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len
dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode
ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci
na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval
všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným. Je namieste si uvedomiť aj
okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý v predmetnej veci rozhodoval, je podnikateľský
subjekt - obchodná spoločnosť, právnická osoba založená v zmysle Obchodného zákonníka za účelom
podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku. Oprávnený zmluvy o finančnom prenájme uzatvára
rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci rozhodcovskom konaní
zaplatil rozhodcovskému súdu poplatok. Záujmom zriaďovateľa rozhodcovského súdu teda zrejme
bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie
ktorých bude prislúchať odmena. Uvedená okolnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie. Pre
účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa
vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa
ustanovenia §  53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy),
ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach
značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnému ku dňu
uzatvorenia zmluvy). Výpočet neprijateľný podmienok môže a má dopĺňať judikatúra. Tento výpočet
je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. Týmto spôsobom zákonodarca reaguje
na nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte je s účinnosťou od 01.01.2008 výslovne uvedená aj
neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená
podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala, nemožno vyvodiť,
že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej
zmluve. Súd vychádza z teleogického výkladu, a teda vychádzal z príslušného prameňa práva ako celku
s akcentom na jeho ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom
zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v SR ako členskom štáte minimálne taký štandard ochrany, aký
stanovuje smernica 93/13/EHS. Rozhodcovská doložka obsiahnutá vo VOP zmluvy o pôžičke podľa
názoru súdu spĺňa všetky podmienky tak, aby z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka
platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS (výkladovej pomôcky
ustanovení spotrebiteľského práva) bola kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore
s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je
neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská
doložka  nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc
z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto



rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred
podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom
by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2  Exekučného
poriadku zamietol. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu
v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za
spôsobilý exekučný titul. Pre uvedený rozpor exekučného titulu a tým aj i návrhu a žiadosti o udelenie
poverenia nielen s Exekučným poriadkom ale aj úniovým právom, súd žiadosť zamietol v celom rozsahu.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodil tým, že súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a oprávnenému sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom. Poukázal na to, že v zmysle § 37 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, doručený rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Účinky
rozhodcovského rozsudku teda majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom
nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje
svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Konkrétne to
teda znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný
rozsudkom všeobecného súdu, čo vyplýva z ust. § 159 ods. 2 O.s.p. Uviedol, že exekučný  súd nie
je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozhodcovského rozsudku či
rozsudku všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný,
nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Poukázal na znenie
§ 45 ods. 1 písm. c/ zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a mal za to, že z neho vyplýva, že
rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná zmluva obsahuje neprijateľnú
podmienku. Nie každá neprijateľná podmienka totiž spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi.
Dôvodil, že úverová zmluva, ktorej plnenie je predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú
zmluvu, na jej základe bol povinnému poskytnutý úver bankou, pôsobiacou na území SR  v súlade so zák.
č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktorá podlieha dohľadu NBS. V tomto smere poukázal na uznesenie NS SR
sp.zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011 a uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 9CoE 27/2011
zo dňa 21.12.2011. Záverom namietal, že § 93b ods. 1 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách zakotvovalo
povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy,
pričom rozhodcovská doložka v zmluve bola naformulovaná a dojednaná na základe splnenia zákonnej
povinnosti banky a ako taká nemôže prestavovať neprijateľnú podmienku.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti
na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa,
s ktorým sa stotožňuje a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:

Ustanovenie § 44 ods. 2 Ex. por. ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia
preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba
rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu
vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto
exekučného titulu.

Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona
o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť
exekúciu (resp. zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) napriek právoplatnému



rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a/, b/ cit. zákona, alebo ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie podľa súdnej
praxe umožňuje zastaviť exekúciu, resp. zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné.
Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice
je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže
znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny
dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej
podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z
tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných
zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej
úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na
ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa
zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a preto ich vykonanie
nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré
sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za
odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na
škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).

Odvolací súd konštatoval, že bol správny záver súdu prvého stupňa o tom, že v tomto prípade
zmluva o úvere zo dňa XX.XX.XXXX, uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného ako
veriteľom a povinnou ako dlžníkom, súčasťou ktorej sú Obchodné podmienky pre úver (verzia 2/2006),
obsahujúce i rozhodcovskú doložku (čl. 9.2), je typizovanou spotrebiteľskou zmluvou. Základnou črtou
spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor
na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Predmetná úverová zmluva túto charakteristiku spĺňa.
Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností Obchodné podmienky pre úver, ktoré
povinná ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Je tiež
nepochybné, že povinná je a v čase uzavretia zmluvy bola spotrebiteľom, pretože nebolo preukázané, že
by pri uzatváraní zmluvy konala v rámci výkonu svojej podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti, resp.
že jej bol úver poskytnutý na účely výkonu povolania, podnikania alebo zamestnania. Na druhej strane
právny predchodca oprávneného pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti, ako to vyplýva z výpisu z obchodného registra.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že predmetná
rozhodcovská doložka sa javí ako nevyvážená, a preto predstavujúca neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná
riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre
spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými
zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných
pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. O neprijateľnú zmluvnú
podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a
štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,
spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, alebo podať návrh na štátnom súde, ak
by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.

Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku a správne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol
(§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.



Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie    n i e    j e    p r í p u s t n é   .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15Er/3456/2012", "guid": "8253468d-9350-44d6-9d22-5174fb0ff932:9cdff502-3841-4561-bdfb-7c9093dd93f3", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "8794f06c-05dc-4b1e-b93f-c8d073576c00:45162f60-3ba8-4c99-a411-611506a16a90", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2012:7611205841.1", "spisova_znacka": "9CoE/27/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 9CoE/27/2011 z 13. 2. 2012", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2012-02-13", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7611205841.1"}], "citovane_v": [{"guid": "12d503cc-9155-4ad0-a2be-f8e995e71175:ee7f3f0a-d5de-46df-aa9a-2590566402ad", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2013:3812217746.1", "spisova_znacka": "16CoE/17/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 16CoE/17/2013 z 22. 1. 2013", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2013-01-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3812217746.1"}]}