Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7CoP/158/2012 z 29. 10. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 29. októbra 2012, sp. zn. 7CoP/158/2012, ECLI:SK:KSKE:2012:7211223655.1 Krajský súd Košice | 7CoP/158/2012 | ECLI:SK:KSKE:2012:7211223655.1 | 2012-10-29 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 ods. 2 OSP, § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e08e5204-0494-4945-88ec-5793cdc7c32d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7211223655.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoP/158/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211223655
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7211223655.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov
senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci navrhovateľa maloletého C. P. nar.
XX.XX.XXXX bývajúceho v O. na L. námestí č. XX zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny v Košiciach proti odporcom 1. P. P. nar. XX.X.XXXX bývajúcemu v O. na P. ul.
č. XX a 2. T. P.Ľ. nar. X.XX.XXXX bývajúcej v O. na L. námestí č. XX zastúpenej JUDr. Evou Geleneky
Hencovskou advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na Bajzovej ul. č. 2 v konaní o
prípustnosti zapretia otcovstva o odvolaní odporcu v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Košice II
zo 16.2.2012 č.k. 29C 113/2011-50 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí návrhu.

M e n í rozsudok vo výroku o trovách prvostupňového konania tak, že účastníkom náhradu trov konania
nepriznáva.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh mal. C. P. na pripustenie zapretia otcovstva
odporcu v 1. rade. Odporcovi v 1. rade uložil povinnosť nahradiť odporkyni v 2. rade trovy konania vo
výške 238,75 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právnej zástupkyne odporkyne v 2. rade.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca v 1. rade a žiadal, aby odvolací súd
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a pripustil zapretie otcovstva navrhovateľa vo vzťahu k odporcovi
v 1. rade a nezaviazal odporcu v 1. rade na náhradu trov konania, prípadne aby odvolací súd zrušil
rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil vec na ďalšie konanie. Namietal, že konajúci súd sa nezaoberal
vykonanými dôkazmi v dostatočnom rozsahu, vyhodnotil ich nesprávne a preto dospel k nesprávnym
záverom a nesprávnym skutkovým zisteniam. Ďalší dôvod odvolania vidí v nesprávnom právnom
posúdení veci. Uviedol, že k maloletému navrhovateľovi bolo po jeho narodení určené otcovstvo
súhlasným vyhlásením rodičov. Na pojednávaní 31.5.2011 v konaní o zvýšenie výživného sp.zn. 25P
249/2009 sa okrem iného vyjadril, že vo vzťahu k maloletému má povinnosť platiť výživné, ale všetky
jeho práva voči nemu sú mu odopierané ako keby nebol jeho otcom. Uvedené vyjadrenie súd do
zápisu uviedol v znení „Otec uvádza, že s návrhom na zvýšenie výživného nesúhlasí, naopak podá
návrh na zapretie otcovstva...“. Na Okresný súd Košice II podal 7.1.2008 návrh na výkon súdneho
rozhodnutia o styku s maloletým, ktoré konanie je vedené pod sp.zn. 27Em 1/2008. Podaniu návrhu
predchádzali opakované žiadosti o pomoc Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, celkom najmenej



13-krát, čo je zadokumentované zápismi. Činnosť tohto úradu spočívala len v napísaní zápisu o jeho
sťažnosti, prípadne o pohovore s matkou, ale vôbec mu nepomohli stretávať sa s maloletým. Okresný
súd Košice II v konaní o výkon rozhodnutia žiadal o pomoc písomne v počte asi 20-krát. Výzva matke
maloletého a súdom uložené pokuty neviedli k plneniu jej povinnosti umožniť mu styk s maloletým.
Rozsah jeho styku s maloletým je stanovený rozsudkom Okresného súdu Košice II z 5.2.2009 sp.zn.
23P 67/2007 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 30.7.2009 sp.zn. 7CoP 135/2009, ktoré spisy
navrhuje pripojiť, pretože v nich je podrobne popísaná manipulácia matky maloletého s dieťaťom a
najmä tiež v znaleckom posudku z odboru psychológie, ktorý vypracovala PhDr. Ľ. L. ako podklad k
rozhodnutiu o styku. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp.zn. 25P 249/2009 mu uznesením
z 31.5.2011 uložil povinnosť oznámiť a doručiť súdu kópiu podania návrhu na zapretie otcovstva v lehote
jedného týždňa. Následne ho listom z 15.6.2011 vyzval, aby obratom predložil súdu kópiu návrhu na
zapretie otcovstva k maloletému dieťaťu. Listom zo 7.7.2011 ho opätovne vyzval na predloženie návrhu
na zapretie otcovstva pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty. Konajúci súd svojou nečinnosťou, resp.
neúčinnou činnosťou v konaní o výkon rozhodnutia o styku s maloletým za obdobie viac ako štyroch
rokov neprekonal odpor matky maloletého permanentne mu zamedzovať styk s dieťaťom, ale svojím
konaním a pod hrozbou uloženia pokuty ho donútil podať návrh na zapretie otcovstva, resp. návrh na
konanie o prípustnosti konania o zapretie otcovstva. Matka maloletého má negatívny postoj k vykonaniu
testov otcovstva a vo svojich vyjadreniach predložených súdu uviedla, že maloletý považuje za svojho
otca P. P.. Na základe súčasnej nepriaznivej situácie v realizácii styku s maloletým považuje za dôležité
a v záujme maloletého preukázanie, či je biologickým otcom maloletého a pokiaľ bude preukázané, že
nie je otcom dieťaťa, nebude sa dožadovať plnenia si otcovských práv a povinností k nemu, čo umožní
matke maloletého ukončiť psychické a fyzické týranie maloletého odmietaním jeho kontaktu s ním a jeho
rodinou. Uvedenú okolnosť považuje za dôležitú a ktorá je v prednostnom záujme mal. C..

Odporkyňa v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu odporcu v 1. rade uviedla, že sa v plnom rozsahu
stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa, skutkový stav považuje za náležite a dostatočne zistený
a právne posúdenie za adekvátne. Odporca v 2. rade v odvolaní neuviedol žiadne argumenty, ktoré
by odôvodňovali zrušenie alebo zmenu napadnutého rozsudku. Vyjadrila názor, že tvrdenia odporcu
v 1. rade, že sú mu odopierané jeho práva ako keby nebol otcom maloletého nie sú dôvodom na
konanie o zapretie otcovstva, ale na konanie o úpravu rodičovských práv, ktoré aj na Okresnom súde
Košice II prebieha. Domnieva sa, že nie je v záujme maloletého, aby mu boli robené genetické testy
len pre potvrdenie otcovstva, ktoré nebolo nikým a nikdy spochybnené. Odporca v 1. rade sa navyše
nedomáhal zapretia otcovstva v lehote ustanovenej v § 93 Zákona o rodine. V prípade určenia otcovstva
súhlasným vyhlásením rodičov je teda možné návrh na zapretie otcovstva podať len, ak je otcovstvo
určenej osoby vylúčené, čo nie je prípad odporcu v 1. rade (nijaký dôkaz v tomto smere nepredložil,
ani nenavrhol). Po tejto lehote už môže byť navrhovateľom len maloletý a samotný maloletý zastúpený
kolíznym opatrovníkom s konaním o zapretie otcovstva nesúhlasil. Nie je to v jeho záujme a nakoľko
jediným aktívne legitimovaným na podanie takéhoto návrhu je maloletý, súd dospel k správnemu záveru,
ak takýto návrh zamietol. Rovnako sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa o trovách konania,
nakoľko odporca v 1. rade podal v mene dieťaťa návrh v rozpore so záujmami maloletého, ktorý
prestavuje zjavne bezdôvodnú obranu práva a navyše nenavrhol, aby jej trovy neboli priznané z dôvodov
hodných osobitného zreteľa, ani takéto dôvody neoznačil a dôkazy od nich nepredložil. Rozhodnutie o
trovách konania preto považuje za správne a žiada, aby odvolací súd odvolanie otca zamietol a priznal
jej náhradu trov odvolacieho konania vo výške 79,58 € za úkony - vyjadrenie k odvolaniu 58,69 €, režijný
paušál 7,63 € + 20 % DPH.

Kolízny opatrovník navrhovateľa sa k odvolaniu nevyjadril.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods.
2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmal rozsudok spolu s konaním, ktoré mu prechádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p.
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a vo vzťahu



k výroku o zamietnutí návrhu dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav,
posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal
na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátene toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie
napadnutého rozsudku v tejto časti presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje. K odvolacím námietkam odporcu v 1. rade odvolací súd dodáva, že pre rozhodnutie súdu
o pripustení zapretia otcovstva je potrebné skúmať splnenie dvoch podmienok vyplývajúcich z ust. §
96 ods. 1 Zákona o rodine a to, či rodičom dieťaťa uplynula lehota stanovená na zapretie otcovstva
a či je to potrebné v záujme dieťaťa. Záujem dieťaťa na zapretí otcovstva je potrebné skúmať, ako
skonštatoval správne súd prvého stupňa najmä z hľadiska osobného stavu dieťaťa, to znamená, či
existujú skutočnosti vylučujúce otcovstvo muža doposiaľ určeného za otca dieťaťa (napríklad neplodnosť
určeného otca alebo iný muž bezpečne preukázal, že je otcom dieťaťa) a preto má dieťa záujem
zosúladiť faktický stav so stavom právnym. V žiadnom prípade nemožno za záujem dieťaťa považovať
revidovanie otcovstva len z dôvodu pochybnosti o otcovstve (v tomto prípade pochybnosti otca), ktoré by
mali byť eventuálne vylúčené v následnom konaní o zapretí otcovstva za účelom zlepšenia vzájomných
vzťahov medzi rodičmi, prípadne otcom a dieťaťom. Skúmanie aktuálneho vzťahu medzi dieťaťom a
otcom, frekvencia ich vzájomných stretnutí v tomto prípade bránenie styku otca a dieťaťa matkou dieťaťa
nie sú skutočnosťami podstatnými pre záver o tom, že zapretie otcovstva je v záujme dieťaťa potrebné.
Podstatnou skutočnosťou je, že v tomto konaní nebola preukázaná existencia okolností vylučujúcich
otcovstvo odporcu v 1. rade. Z celkového postoja odporcu v 1. rade v tomto konaní jednoznačne vyplýva,
že záujem dieťaťa na konaní o zapretí otcovstva odôvodňuje práve revidovaním jeho otcovstva z dôvodu
bezúspešného domáhania sa styku s dieťaťom. Ako už bolo vyššie uvedené, tieto okolnosti nemožno
považovať za záujem dieťaťa z hľadiska rozhodovania o prípustnosti zapretia otcovstva. Vzhľadom na
uvedené odvolací súd v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok vo výroku o zamietnutí návrhu ako
vecne správny potvrdil a podľa § 219 ods. 2 O.s.p. sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 220 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 143 O.s.p. odporca, ktorý nemal úspech vo veci, má právo na náhradu trov konania proti
navrhovateľovi, ak svojím správaním nedal príčinu na podanie návrhu na začatie konania.

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcovi v 1. rade povinnosť nahradiť odporkyni
v 2. rade trovy konania vo výške 238,75 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právnej
zástupkyne odporkyne v 2. rade. Rozhodnutie o trovách konania právne odôvodnil ust. § 142 ods. 1
O.s.p. a konštatoval, že odporca v 1. rade je povinný zaplatiť trovy konania podľa § 149 ods. 1 O.s.p.
na účet právnej zástupkyne odporkyne v 2. rade, pretože za maloletého navrhovateľa podal nedôvodný
návrh na začatie konania.

V konaní o prípustnosti zapretia otcovstva podľa § 96 ods. 1 Zákona o rodine je aktívne legitimovaným
na podanie návrhu na začatie konania iba dieťa, pričom zákon nerozlišuje medzi dieťaťom maloletým a
plnoletým. Pokiaľ je navrhovateľ dieťaťom maloletým, musí byť podľa ust. § 96 ods. 1 vety druhej Zákona
o rodine zastúpený kolíznym opatrovníkom. Z uvedeného ustanovenia však nevyplýva, že maloletý
navrhovateľ musí byť už pri podaní návrhu zastúpený osobitne ustanoveným kolíznym opatrovníkom,
na čo v konečnom dôsledku správne poukázal súd prvého stupňa, a v tomto prípade návrh za maloleté
dieťa podáva ktorýkoľvek z rodičov ako jeho zákonný zástupca podľa § 28 ods. 1 písm.b/ a § 31
ods. 1 Zákona o rodine. V prípade nepripustenia zákonného zastúpenia maloletého dieťaťa pri podaní
návrhu by bolo rozhodnutie o podaní alebo nepodaní návrhu podľa § 96 ods. 1 ale aj 2 ponechané
neprípustne na úvahu vopred ustanoveného opatrovníka maloletého dieťaťa (opatrovník ustanovený
maloletému dieťaťu na podanie návrhu) a samotné konanie v prípade maloletého dieťaťa by mohlo byť
úplne vylúčené. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že postup súdu prvého stupňa bol správny,



keď akceptoval zákonné zastúpenie maloletého navrhovateľa otcom (odporcom v 1. rade) a následne
dieťaťu ustanovil pre konanie kolízneho opatrovníka. Správnosť tohto postupu vyplýva aj z uznesenia
Ústavného súdu SR II. ÚS 320/09-9. Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že odporca v 1. rade nebol
nikdy navrhovateľom, pretože urobil úkon - podanie návrhu na začatie konania - ako zákonný zástupca v
mene maloletého navrhovateľa. Z vyššie citovaného ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že právo
na náhradu trov konania má účastník, ktorý mal vo veci plný úspech proti účastníkovi, ktorý vo veci
úspech nemal. V tejto prejednávanej veci bol návrh zamietnutý, teda úspešnými účastníkmi vo veci sú
odporcovia v 1. a 2. rade a neúspešným je navrhovateľ. Odporkyňa v 2. rade si uplatnila náhradu trov
konania, teda boli splnené podmienky na rozhodnutie súdu o trovách konania podľa ust. § 151 ods.
1 O.s.p.. Vzhľadom na výsledok konania teda majú odporcovia právo na náhradu trov konania voči
neúspešnému navrhovateľovi. Vzhľadom na to, že navrhovateľ je maloletým dieťaťom odkázaným na
výživu svojich rodičov, teda odporcov v 1. a 2. rade sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle ust.
§ 150 ods. 1 O.s.p., pre ktoré súd výnimočne nemusí náhradu trov konania priznať. Súd prvého stupňa v
tomto prípade nesprávne právne posúdil vec - nesprávne aplikoval právnu normu, keď zaviazal odporcu
v 1. rade nahradiť trovy konania odporkyni v 2. rade, preto odvolací súd zmenil rozhodnutie o trovách
konania na súde prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. a s použitím ust. § 150 ods. 1 O.s.p. náhradu trov
konania úspešným účastníkom nepriznal.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142
ods. 1 O.s.p. tak, že náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal, nakoľko na náhradu trov
konania by mal právo úspešný navrhovateľ, ktorý si náhradu trov konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Odvolací súd považuje na záver za potrebné zdôrazniť, že ide o špecifický predmet konania, ako aj okruh
účastníkov so značne mätúcim procesným postavením, avšak aj v tomto prípade je potrebné aplikovať
všeobecné zásady rozhodovania o trovách konania účastníkov vyplývajúce z ust. § 142 a nasl. O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.