{"guid": "12c4d1af-737c-4ecc-8eee-be491d64b92c:361c80dd-25e9-4514-86d2-0d5623479797", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2015:2206202653.1", "spisova_znacka": "23CoE/430/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 23CoE/430/2013 z 22. 3. 2015", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 22. marca 2015, sp. zn. 23CoE/430/2013, ECLI:SK:KSTT:2015:2206202653.1", "identifikacne_cislo": "2206202653", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Dušan Harbuta", "sudca_id": 353, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-dusan-harbuta-353", "datum_vydania": "2015-03-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53", "nazov": "§ 53 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/361c80dd-25e9-4514-86d2-0d5623479797", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2206202653.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2015:2206202653.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2015:2206202653.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/430/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2206202653
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2206202653.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Bratislava,
Pribinova 25, zastúpenej advokátskou kanceláriou Advocate s.r.o., IČO: 36 865 141, Bratislava,
Pribinova 25, v mene ktorej koná JUDr. Martin Máčaj, advokát a tiež advokátskou kanceláriou Fridrich
Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, Bratislava, Grösslingova 4, v mene ktorej koná doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., advokát, proti povinnému: Z. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. K., A. XXXX/XX, vedenej
súdnym exekútorom JUDr. Ľubomír Pekár, Šaľa, P. Pázmaňa 49/3, o zastavení exekúcie, na odvolanie
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda pod č.k. 11Er/254/2006-18 zo dňa 18.
apríla 2012 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekúcie       p o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku  z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania   podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku  z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu
exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie vo výške 77,40 eura a na jej zaplatenie zaviazal oprávnenú.
Exekúcia prebiehala na základe exekučného titulu - notárskej zápisnice spísanej dňa 22.10.2005
notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom, Notársky úrad Partizánske, N 5262/2005, NZ 49732/2005. Notárska
zápisnica obsahuje vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a súhlas s vykonateľnosťou
podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktoré v mene povinného učinil Mgr. Tomáš Kušnír, ktorý
bol povinným priamo v úverovej zmluve splnomocnený v jeho mene spísať notársku zápisnicu ako
exekučný titul. Svoje rozhodnutie o zastavení exekúcie súd prvého stupňa odôvodnil tým, že právne
úkony splnomocneného zástupcu vykonané v mene povinného v zmysle § 39 OZ sú absolútne neplatné
pre rozpor so zákonom, nakoľko pri zastupovaní povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k
zjavnému porušeniu zákona, pretože za povinnú osobu uznal záväzok a súhlasil s vykonateľnosťou
ten, ktorého záujmy sú v rozpore  so záujmami zastupovaného v zmysle § 22 ods. 2 OZ. Preto súd
považuje notársku zápisnicu za neplatnú, nakoľko obsahuje vyhlásenie o uznaní záväzku a súhlas s
vykonateľnosťou, ktoré za povinného urobil splnomocnenec advokát Mgr. Tomáš Kušnír a ktorá vznikla
na základe zmluvného zastúpenia ako neplatného právneho úkonu. O náhrade trov exekúcie rozhodol
podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a na náhradu trov exekúcie zaviazal oprávnenú, ktorá zavinila
zastavenie exekúcie, nakoľko sa domáhala plnenia na základe nespôsobilého exekučného titulu.

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnená, ktorým sa domáhala,
aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Predovšetkým namietala tú skutočnosť, že súd prvého stupňa prekročil rámec svojej preskúmavacej



právomoci, keď posudzoval súlad notárskej zápisnice so zákonom. Kontrolu súladu úkonu so zákonom
môže vykonať iba notár. Náprava nedostatkov notárskej činnosti je prípustná len postupom podľa § 38
a § 40 Notárskeho poriadku. Postup exekučného súdu, ktorý bez časového obmedzenia zasahuje do
platných notárskych zápisníc, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne
určeným adresátom, je v rozpore s princípom právnej istoty. Povinnému nič nebránilo domáhať sa
nápravy cestou zrušenia notárskej zápisnice de iure, alebo sa domáhať náhrady škody. Ak takto
nepostupoval, nie je možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred všeobecným súdom. Platná
notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu. V rámci rozhodovania o žiadosti
o udelenie poverenia, exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť exekučného titulu,
robiť skutkové a právne závery. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej
listiny, ktorá je exekučným titulom. V prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s uvedenými závermi,
oprávnená žiadala, aby podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, prerušil konanie a
podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného
poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor s princípom právnej istoty  a princípom ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Exekučný súd pri revízii notárskej zápisnice porušil
princíp legality, zásadu začatia konania na návrh účastníkov, rovnosť účastníkov konania, právo na
spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s
povinným na strane jednej a s oprávnenou na strane druhej. Kým povinný mal zaručený výkon všetkých
práv, oprávnená mala pred exekučným súdom nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané
odlišne, čo nemožno ospravedlniť jej postavením ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti
poskytovania krátkodobých úverov, pretože by išlo o zakázané odlišné zaobchádzanie. Odlišnosti v
zaobchádzaní a rozdiely vo výkone práva na súdnu ochranu oprávnená videla v jeho nevypočutí a
neoboznámení so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia ako
i zo spisu. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo
ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikované právne normy ust. § 44     ods. 2, § 57
ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku interpretoval ústavne nesúladným spôsobom,
porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Založil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá
nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, keď aplikoval vo veci ustanovenia smernice Rady
93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pretože smernica nemá všeobecnú
záväznosť ako nariadenie, neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok a nie je ani interpretačným
pravidlom transponovanej právnej úpravy. Exekučný súd bez toho, aby oprávnenú vypočul, rozhodol o jej
práve výrokom o zastavení exekúcie, preto oprávnený nemohol reagovať na tvrdenia a dôkazy, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, čím bola porušená zásada rovnosti zbraní. Oprávnená
nebola oboznámená s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jej právach
v súvislosti s revíziou notárskej činnosti, nebola oboznámená s obsahom dôkazov a tvrdení a nemala
možnosť sa k nim vyjadriť. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil možnosť podania opravného
prostriedku vo vzťahu k meritu veci a uskutočnením judiciálneho procesu v exekučnom konaní porušil
zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Exekučný súd však vo veci nevykonal riadne dokazovanie a
ku svojim skutkovým záverom o nevýhodnosti právneho zastúpenia pre povinného dospel bez riadneho
zistenia skutkového stavu. Udelením predmetného plnomocenstva oprávnenému nevznikli žiadne nové
práva, či výhody, povinný iba preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej
zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo
spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané
vôbec. Navyše povinný mohol plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, v
čom mu nebránila žiadna prekážka. Udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa
preto nemožno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Navyše plnomocenstvo je jednostranný právny úkon
adresovaný tretím osobám, nie je zmluvným ustanovením, preto naň nemožno aplikovať právnu úpravu
neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 53 OZ. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je
pritom dostatočne určité a zrozumiteľné. Poukázal na to, že inštitút uznania dlhu nie je možné viazať
na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právnym poriadkom
nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda súčasne s uzatvorením zmluvy, na
základe ktorej dlh/záväzok vzniká. Nejde o právo, ktoré by povinnému malo vzniknúť až v budúcnosti
a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať. Povinný mohol aj po udelení plnomocenstva sám dlh
uznať. K námietke súdu voči skutočnosti, že zástupca určil v zápisnici splatnosť dlhu, oprávnená uviedla,
že ide o podstatnú náležitosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu a je predpokladom, aby uznanie
dlhu bolo vykonané zákonným spôsobom. Preto nie je možné dospieť k záveru, že zástupca nebol
oprávnený v notárskej zápisnici uviesť, dokedy povinná dlh zaplatí. Rovnako je nesprávny záver súdu, že



zástupca nehájil záujmy povinného, keď spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Zástupca
povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to uznať dlh
vo forme notárskej zápisnice, ktorú úlohu si riadne splnil. Záver súdu, že záujmy zástupcu sú v rozpore
so záujmami zastúpeného, založil súd na dohadoch a domnienkach. O skutočnosti, či je exekučný titul
v súlade so zákonom už raz exekučný súd právoplatne rozhodol, a to v rámci rozhodovania o žiadosti
exekútora o udelenie poverenia. Keďže súd poverenie exekútorovi vydal, zistil súlad exekučného titulu
so zákonom. Revíziu exekučného titulu môže exekučný súd vykonať len v limitoch daných ustanovením
§ 41 ods. 2 EP, ak však uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom
právnej istoty a porušuje základné práva účastníkov exekučného konania.

Oprávnená tiež navrhla s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie konanie prerušiť a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v
nasledujúcom znení:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu
93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávnenej sa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len O.s.p.),
po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p., § 58 ods. 3 Exekučného poriadku), preskúmal
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 2 písm. a) O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne
správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednomyseľne (§ 3
ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.).

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z obsahu notárskej zápisnice, ktorá má byť exekučným titulom, vyplýva, že je v nej obsiahnuté
vyhlásenie dlžníka o uznaní záväzku, pričom v mene dlžníka konal Mgr. Tomáš Kušnír, ktorý bol
splnomocnený povinným v zmluve o úvere medzi dlžníkom a veriteľom. V notárskej zápisnici sa uvádza,
že veriteľ - oprávnený uzavrel dňa 31.03.2005 zmluvu o úvere č. 4380546 s dlžníkom - povinným.
Dňa 22.10.2005 dlžník (povinný), zastúpený Mgr. Tomášom Kušnírom, vyhlásil, že uznáva dlh voči
veriteľovi (oprávnenému) v celkovej výške 21.473 Sk v plnom rozsahu, čo do základu aj do výšky, dlh
splatí do 23.11.2005, a v prípade neuhradenia dlhu súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v §
63 Exekučného poriadku alebo so súdnym výkonom rozhodnutia podľa § 258 O.s.p., s tým aby táto
notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul.

Odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané rozhodnutie
prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie exekútorovi
na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu k tomuto
pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu pritom
vyžaduje, aby súd, ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky,
informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom
stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto práva účastníkov svojím
postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 212
ods. 3 O.s.p.) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnená podala vo veci rozsiahle



odvolanie, v ktorom predostrela širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie vysporiadal, bolo
napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných
sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,
v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že \"pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a
uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných
prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že
postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho
konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.\"

Osobitným exekučným titulom v sústave iných exekučných titulov je notárska zápisnica, v procese
uzatvárania ktorej musia byť prísne dodržané všetky formálne náležitosti, aby z hľadiska uvedeného
mohla spĺňať materiálne predpoklady vykonateľnosti. Notárska zápisnica má v tomto prípade charakter
zápisnice o právnom úkone, je v nej obsiahnutá dohoda povinnej osoby s oprávneným o splnení
záväzku a veriteľ môže na základe takejto notárskej zápisnice viesť exekúciu bez predchádzajúceho
vyhľadávacieho súdneho konania.

Predpokladom materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice sú označenie oprávnenej osoby, právny
záväzok, právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, na základe
ktorých záväzok vznikol, napríklad uvedenie zmluvy, ak ide o zmluvný záväzok), predmet a čas
plnenia a prítomnosť a riadne označenie povinnej osoby, ktorá s vykonateľnosťou výslovne súhlasí.
Obsahom notárskej zápisnice je teda osvedčenie notára, že dlžník dal súhlas s vykonateľnosťou
určitého záväzku. Notár nie je oprávnený v súvislosti so spisovaním notárskej zápisnice preskúmavať,
či právny dôvod daný hmotným právom skutočne existuje. Súhlas povinného s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Tento prejav vôle povinného
robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej
v jej obsahu. Ak podstatou tohto prejavu je vyjadrenie povinného, že súhlasí s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice, jej vykonateľnosť je jej základným účelom a cieľom, obdobne ako účelom a cieľom
každého občianskoprávneho súdneho konania je zavŕšiť vzniknutý spor právoplatným a vykonateľným
rozhodnutím súdu.

Notárska zápisnica s obsiahnutým súhlasom povinnej osoby s vykonateľnosťou má len formálny
charakter, pretože obsahuje také náležitosti, ktoré sú potrebné k tomu, aby bol ako titul pre súdny výkon
rozhodnutia vykonateľný; notár ju spíše na základe dohody oprávnenej a povinnej osoby bez toho, aby
bol oprávnený skúmať jej podklad v hmotnom práve, a na základe vyhlásenia povinnej osoby, ktorým
súhlasí s jeho vykonateľnosťou. Notárska zápisnica so súhlasom s vykonateľnosťou nie je samostatným
zaväzovacím dôvodom a ani sa ním nezakladá domnienka o existencii dlhu v dobe jeho spísania.
Pre nariadenie výkonu rozhodnutia podľa takejto zápisnice je podstatné, či obsahuje všetky náležitosti
ustanovené pre jej vykonateľnosť.  Exekučný poriadok v ust.    § 41 ods. 2 písm. c) výslovne uvádza, že
notárska zápisnica je exekučným titulom, ak povinná osoba v nej s vykonateľnosťou súhlasila.

Zo zmluvy o úvere zo dňa 31.03.2005 medzi veriteľom a dlžníkom vyplýva, že priamo v tejto zmluve, ktorá
má charakter formulárovej zmluvy, a teda v jej predtlači je priamo obsiahnuté splnomocnenie, ktorým
dlžník splnomocňuje Mgr. Tomáša Kušníra, aby v jeho mene spísal notársku zápisnicu ako exekučný
titul, t.j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným
exekučným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu, na celý jeho majetok, do výšky
vzniknutej pohľadávky (resp. jej zostatku v prípade čiastočného splatenia dlhu) a jej príslušenstva.

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na
právny úkon, o ktorý ide, ani ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Notárska zápisnica, ktorá je v predmetnom konaní exekučným titulom, nemá vlastnosť materiálnej
vykonateľnosti, pretože uznanie záväzku povinného a súhlas s vykonateľnosťou nemožno považovať
za platný právny úkon z dôvodu, že medzi zástupcom (Mgr. Kušnírom) a zastúpeným (povinným)



je zjavný rozpor v ich záujmoch. Prepojenie medzi Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý mal na základe
plnomocenstva zastupovať dlžníka (povinného) pri spísaní notárskej zápisnice, a oprávnenou (veriteľom
v danom zmluvnom vzťahu) je zjavné, a je odvolaciemu súdu všeobecne známe a preto ohľadom tejto
skutočnosti nebolo potrebné vykonávať dokazovanie. Nielenže Mgr. Tomáš Kušnír bol vopred zvolený
oprávnenou ako zástupca pre povinného, nakoľko jeho meno bolo súčasťou predtlačeného formulára
úverovej zmluvy, a stávalo sa tak opakovane, ale Mgr. Tomáš Kušnír zastupoval a obhajoval aj záujmy
oprávnenej v exekučných konaniach týkajúcich sa vymoženia pohľadávok od iných úverových dlžníkov.
Je zrejmé, že oprávnená Mgr. Tomáša Kušníra ako zástupcu povinného uviedla do zmluvy za účelom
bezproblémového získania exekučného titulu v podobe notárskej zápisnice. Je vysoko pravdepodobné,
že vzhľadom na formulárový charakter zmluvy, písaný neprehľadne malými písmenami, povinný pri
uzatváraní zmluvy ani nezistil, že niekoho splnomocnil na spísanie notárskej zápisnice, ktorá je bez
ďalšieho exekučným titulom. Takéto konanie bolo zo strany oprávnenej v rozpore s dobrými mravmi
a zo strany zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra v rozpore so zákonom o advokácii.  Mgr. Tomáš Kušnír
bol za obdobné správanie zo strany stavovskej komory disciplinárne potrestaný - bolo mu uložené
verejnému napomenutiu (Bulletin SAK č. 7-8/2009, str. 56).  Neprijateľné je udelenie plnej moci priamo
oprávnenému, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami povinného (obdobne rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky (nález I. ÚS 5/2000 z 13.07.2000) a Najvyššieho súdu Českej republiky (21
Cdo 267/2000 z 10.10.2000).

V tejto súvislosti je potrebné poukázať i na uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 183/2011-16,
ktorým odmietol ako zjavne neopodstatnené sťažnosti oprávnenej v obdobných prípadoch (oprávnená
namietala porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie v exekučných konaniach, v ktorých
boli exekúcie vyhlásené za neprípustné a zastavené, pričom exekučným titulom bola notárska zápisnica
spísaná zástupcom povinného splnomocneným na takýto úkon priamo vo formulárovej úverovej
zmluve). V tomto uznesení ďalej konštatuje, že jedným z predpokladov vedenia exekučného konania
je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať, a preto je podľa
názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci
z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska
formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie
exekučného konania. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu
(§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih (čas), kedy tak
má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že
všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný
v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s už citovaným
ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú,
pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Z charakteru zmluvy medzi oprávnenou a povinným a priamo    v nej obsiahnutým plnomocenstvom
je zjavné, že osoba splnomocnenca je osobou vystupujúcou v prospech oprávnenej. Odvolací súd
považuje notársku zápisnicu za nulitný akt  z dôvodu nedostatku plnej moci od povinného pri spisovaní
notárskej zápisnice a pri vyslovení súhlasu s jej vykonateľnosťou. Súd prvého stupňa teda správne
rozhodol, keď exekúciu zastavil.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,
keď exekúciu zastavil. Preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v časti zastavenia
exekúcie v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd návrhu oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. nevyhovel
a tento zamietol, pretože ustanovenia právnych predpisov, ktoré vo veci aplikoval, nie sú v rozpore s
Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnená namietala nesúlad ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení



neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.
V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v  štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom  exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec
exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie
poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade
s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na prerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k
tejto otázke už vyjadril v uznesení č. k. II. ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Rovnako v  už vyššie spomínanom uznesení IV.
ÚS 183/2011 Ústavný súd uviedol, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania
ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie tohto konania. Ústavný súd sa vyjadril
v podobnom duchu aj v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania
bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z
hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny
dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej
otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a
medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať
absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o
vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie
o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania,
a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v
konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc
aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), musí mať bezprostredný
súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke



právnej. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je možné za
neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť
kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej
pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto
zmluvy.

Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, ktorá nemá základ v prejednávanom spore,
a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Plnomocenstvo udelené Mgr. Tomášovi Kušnírovi na
spísanie notárskej zápisnice obsahujúcej uznanie dlhu a súhlas s jej vykonateľnosťou, ktoré je súčasťou
formulárovej zmluvy, je neplatné z dôvodu, že nebolo udelené v súlade so zákonom vzhľadom na
ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa plnomocenstva (§ 22 ods. 2 OZ). Medzi zástupcom
a zastúpeným bol zjavný rozpor záujmov, keď zástupca, ktorý v iných veciach ale aj v predmetnom
exekučnom konaní zastupoval oprávnenú, nemôže riadne hájiť záujmy protistrany. Plnomocenstvo na
spísanie notárskej zápisnice obsahujúcej uznanie dlhu a súhlas s jeho vykonateľnosťou nebolo platné
a účinné, a preto notársku zápisnicu v takom prípade nemožno považovať za exekučný titul. Odpoveď
na predmetnú otázku by v prejednávanej veci nič nezmenila.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Odvolací súd aj túto otázku považuje za akademickú, pretože nemá súvis s prejednávanou vecou,
vzhľadom na vyššie uvedené. Napriek tomu odvolací súd dodáva ešte nasledovné:

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že  systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách. V
prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť všetky



relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Dôsledkom je zamietnutie žiadosti
o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57
ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie
je možné v exekučnom konaní vymôcť. Nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo
všeobecnosti môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Toto nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v
rozpore s článkom 47 Charty o práve na spravodlivý proces. Posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.
Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je založená na koherencii a
vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej.
Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na zodpovedané a neriešili sa problémy, ktoré problémami
v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo
konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné
v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa
s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného odvolací súd nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť
a požiadať Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho
úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Oprávnená vo svojom odvolaní výrok o trovách exekúcie výslovne nenapáda, avšak výrok o trovách je
v zmysle § 212 ods. 2 písm. b) O.s.p. závislým výrokom, teda odvolací súd ho považuje za napadnutý
aj v prípade, že odvolanie výslovne proti nemu nesmeruje.

Novela Exekučného poriadku účinná od 1. novembra 2013 (z. č. 299/2013 Z. z.) zrušila možnosť podať
odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku.

Podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku, o odvolaní proti výroku o náhrade
trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa
predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho
súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.

V zmysle § 374 ods. 4 O.s.p. ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje
proti rozhodnutiu súdneho úradníka, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa, rozhodnutie sa podaním
odvolania zrušuje a opätovne rozhoduje sudca.

V zmysle § 374 ods. 4 O.s.p. proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je prípustné odvolanie vždy
a v prípade, že ide o také rozhodnutie, ktoré ak by bolo vydané sudcom, odvolanie by nebolo prípustné,
takéto rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka sa zo zákona zrušuje a vo veci opätovne rozhoduje
sudca.

Keďže predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, pričom bolo napadnuté
odvolaním podaným pred 1. novembrom 2013, v zmysle ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného
poriadku v spojení s § 374 ods. 4 veta tretia O.s.p., s účinnosťou od 1. novembra 2013 sa zo zákona
zrušilo v časti trov konania a v tejto časti musí opätovne rozhodnúť sudca súdu prvého stupňa.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11Er/254/2006", "guid": "944177bc-2db1-46e3-9f56-2514cf4445ae:e5f7bb28-ccd5-4b0b-ab12-0fbf0dbead8b", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c849904d-d005-4511-97ab-7bde5ed2caee", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 533/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 533/2013 z 11. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-11", "citacie_n": 454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c849904d-d005-4511-97ab-7bde5ed2caee"}, {"guid": "ussr:050bd929-24b6-4abe-94e6-317fd3bb4857", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 378/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 378/2013 z 28. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-28", "citacie_n": 456, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:050bd929-24b6-4abe-94e6-317fd3bb4857"}, {"guid": "ussr:ba43f441-22c3-49af-ad04-3017098ae393", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 379/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 379/2013 z 28. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-28", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ba43f441-22c3-49af-ad04-3017098ae393"}, {"guid": "ussr:b8915ace-6414-499d-bcd9-6f6c3d849a7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 183/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 183/2011 z 12. 5. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-05-12", "citacie_n": 462, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b8915ace-6414-499d-bcd9-6f6c3d849a7d"}, {"guid": "ussr:12334ede-465c-4fe2-ab56-52b552f49734", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 78/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 78/2011 z 17. 3. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-03-17", "citacie_n": 2320, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:12334ede-465c-4fe2-ab56-52b552f49734"}, {"guid": "ussr:a1fec582-d8e9-4d63-b90a-bfd777cc9682", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 545/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 545/2010 z 9. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-09", "citacie_n": 2649, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a1fec582-d8e9-4d63-b90a-bfd777cc9682"}, {"guid": "12c4d1af-737c-4ecc-8eee-be491d64b92c:7bff919c-295d-4948-889b-2c6bc9677c3d", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2015:2206202653.1", "spisova_znacka": "23CoE/430/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 23CoE/430/2013 z 22. 3. 2015", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2015-03-22", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2206202653.1"}, {"guid": "22866e9f-e9e5-4eaf-bafe-2349af443c80:e541cdf4-477f-4150-9160-cefbc8d1abfb", "ecli": null, "spisova_znacka": "11Er/254/2006", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Rožňava sp. zn. 11Er/254/2006 z 13. 2. 2012", "sud": "Okresný súd Rožňava", "datum_vydania": "2012-02-13", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/22866e9f-e9e5-4eaf-bafe-2349af443c80:e541cdf4-477f-4150-9160-cefbc8d1abfb"}], "citovane_v": []}