Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/620/2013 z 15. 1. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 15. januára 2014, sp. zn. 19Co/620/2013, ECLI:SK:KSTN:2014:3213200113.1 Krajský súd Trenčín | 19Co/620/2013 | ECLI:SK:KSTN:2014:3213200113.1 | 2014-01-15 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/425c6d26-de67-45b3-bba5-d5315a676a36 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3213200113.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/620/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3213200113
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3213200113.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr. Viery
Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa B. I., bytom Z. K., G. XXX/XX,
zastúpený B.. B. V., advokátom, so sídlom v E., Z. XXXX/X proti odporkyni M. T., bytom O. XX, zastúpená
B.. M. W., advokátkou, so sídlom v K., Q. XX, o zaplatenie 663,88 Eur s príslušenstvom, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, č.k. 5C/22/2013-36 zo dňa 2. júla
2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ je p o v i n n ý zaplatiť odporkyni náhradu trov odvolacieho konania v sume 50,97
Eur, do troch dní, do rúk B.. M. W..

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd svojím rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorý sa proti odporkyni domáhal uloženia
povinnosti zaplatiť mu sumu 663,88 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 %
ročne od 29.11.2012. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporkyni náhradu trov konania v sume
254,85 Eur na trovách právneho zastúpenia a v sume 39,50 Eur na iných trovách, a to v lehote troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa domáhal
zaplatenia predmetnej sumy titulom pôžičky, ktorú mal odporkyni poskytnúť v lete 2009. Vykonaným
dokazovaním však nebolo spoľahlivo preukázané, že navrhovateľ poskytol pôžičku odporkyni. Pri
rozhodovaní vychádzal z úvahy, že pokiaľ by navrhovateľ uvedenú sumu požičal odporkyni, bol by
čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka (§ 564 Občianskeho zákonníka), čo vyplynulo z výpovede
navrhovateľa a výpovede svedkyne C. I., keď obaja zhodne tvrdili, že odporkyni povedali, že peniaze
vráti, keď bude mať. V prípade, že je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka, a to je aj prípad, že dlžník
splní, keď bude môcť, tak sám veriteľ nemôže určiť čas plnenia, a to ani tým, že vyzve dlžníka na
plnenie podľa § 563 Občianskeho zákonníka. Za nadbytočnú tak považoval svedeckú výpoveď syna
navrhovateľa, ktorý mal byť prítomný pri poskytnutí pôžičky, nakoľko splatnosť pôžičky by spoľahlivo
nemohla byť preukázaná inak, než tak, že by bola ponechaná na vôli dlžníka. Za nadbytočné a
nedôvodné považoval aj dôkazy výsluchom svedkov, a to starostu obce a zamestnankyne obecného
úradu, ako aj listinné dôkazy, preukazujúce, aké pôžičky splácal navrhovateľ za svojho syna a jeho
vtedajšiu manželku a dôkaz o výbere hotovosti z účtu navrhovateľky. Takýmito dôkazmi by podľa názoru
súdu nemohla byť preukázaná žiadna podstatná okolnosť vo vzťahu k veci samej. Uzavrel, že pokiaľ by v
danej veci malo ísť o bezdôvodné obohatenie odporkyne na úkor navrhovateľa, nebolo na mieste
vykonávať žiadne ďalšie dokazovanie, keďže v tom prípade by bol nárok navrhovateľa premlčaný, lebo
odporkyňa pre ten prípad premlčanie namietla. Vec právne posúdil podľa ust. § 107 ods. 1, § 451 ods. 1
a 2, § 563, § 564 a § 657 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.



Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Navrhol, aby krajský súd rozsudok
okresného súdu zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221
ods. 2 O.s.p. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c), d), e), f) O.s.p. Rozhodnutie súdu
prvého stupňa považoval za predčasné s tým, že závery súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní,
výsledkom čoho je nespravodlivý rozsudok. Za právne relevantné považoval, že odporkyňa peniaze od
navrhovateľa reálne prevzala a použila výlučne na svoju potrebu. Uviedol, že pokiaľ by bola pravda,
že syn navrhovateľa vybral peniaze z účtu odporkyne, tak peniaze mali skončiť na tom účte, z ktorého
boli vybraté. Uviedol, že nie je také nepodstatné, či takýto účet vôbec existoval a kto z tohto účtu
vyberal. Namietal, že súd nevykonal ďalšie dokazovanie, a to výsluchom syna navrhovateľa. Pokiaľ by
súd svedka vypočul, bol by zistil, že navrhovateľ nepotreboval niesť peniaze svojmu synovi do miesta
jeho bydliska a navrhovateľ nemusel peniaze nosiť do bydliska odporkyne, a tak iný dôvod, než
zapožičanie tejto sumy vo vzťahu k odporkyni nemal. Len z dôvodu, že boli príbuzní, netrval na žiadnom
písomnom doklade a netrval ani na stanovení presného termínu vrátenia peňazí. Zdôraznil, že
otázka vrátenia peňazí bola otvorená, medzi sporovými stranami neexistovala dohoda, že čas plnenia
je ponechaný na vôli dlžníka. Odporkyňa preto mala v súlade s § 563 Občianskeho zákonníka dlh vrátiť
prvý deň potom, čo ju navrhovateľ na vrátenie peňazí vyzval. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania,
namietal súdom priznanú odmenu 43,16 Eur za úkon z 10.05.2013 za podanie návrhu na
doplnenie dokazovania.

Odporkyňa v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla, aby krajský súd rozhodnutie súdu
prvého stupňa potvrdil a odporkyni priznal náhradu trov odvolacieho konania v sume 50,97 Eur.
Zdôraznila, že medzi navrhovateľom a odporkyňou nikdy nedošlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke,
navrhovateľ v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol, a preto okresný súd nemohol k celej veci zaujať
iné stanovisko, než návrh navrhovateľa zamietnuť. Vyslovila názor, že konanie navrhovateľa je účelové,
nakoľko sa jej chce pomstiť za to, že sa dcéra odporkyne rozviedla so synom navrhovateľa a teraz
vymáha výživné na dieťa. Za zmätočné označila vyjadrenie navrhovateľa, ktorý tvrdil, že v lete
roku 2009 mal údajne odporkyni požičať 20.000,- Sk, pričom s účinnosťou od 01.01.2009 bolo možné v
platobnom styku použiť len eurá. Uviedla, že navrhovateľ v roku 2008 sumu 20.000,- Sk doniesol do jej
domu, ale ako pôžičku pre svojho syna, ktorý jej odcudzil finančné prostriedky z jej účtu. Peniaze mala
určené na pohreb, avšak potom, ako jej ich navrhovateľov syn vrátil, sumu nevrátila späť na účet, ale
prenechala pre syna navrhovateľa a jeho dieťa na potraviny a ostatné potreby domácnosti, nakoľko syn
navrhovateľa na domácnosť neprispieval. Uviedla, že samotný navrhovateľ priznal, že nešlo tu o pôžičku
medzi ním a odporkyňou, ale medzi navrhovateľom a jeho synom, keď uviedol „prišiel za mnou môj syn
M. s tým, že potrebuje 20.000,- Sk...“. Pokiaľ navrhovateľ argumentoval, že ak by sa jednalo o pôžičku
pre jeho syna, tak nepotreboval niesť peniaze svojmu synovi do miesta jeho bydliska. Uviedla, že syn
navrhovateľa bol veľmi nezodpovedný človek a všetky peniaze, ktoré zarobil, minul na hazardné hry.
Keď nepracoval, peniaze si požičiaval, resp. peniaze bral priamo z peňaženky odporkyne. Dôvodom
preto, aby navrhovateľ odovzdal peniaze synovi v bydlisku jeho syna, t. j. v domácnosti odporkyne, bola
pravdepodobne obava, že ich minie na hazardné hry skôr, ako ich prinesie domov. Z tohto dôvodu bol
navrhovateľov syn na liečení vo Z. J. a nemohol sa dostaviť ani na súdne pojednávanie.
Priznanie náhrady trov konania, ktoré navrhovateľ v odvolaní spochybňuje, považuje za oprávnené.

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie
je dôvodné. Vo veci bolo rozhodnuté bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.

Odvolanie proti rozsudku alebo uznesenie, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť v
zmysle § 205 ods. 2 O.s.p. len skutočnosťami uvedenými pod písm. a) až f) citovaného zákonného
ustanovenia.

Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že navrhovateľ ako odvolací dôvod uplatňuje dôvod podľa
§ 205 ods. 2 písm. c), d), e), f) O.s.p. Nedostatok v skutkových zisteniach podľa § 205 ods. 2
písm. c) O.s.p. vzniká v prípade, ak účastník navrhol dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázať právne
významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho nevykonal. Odvolací dôvod podľa písm. d)
citovaného zákonného ustanovenia spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa
pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré
z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré



boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj
výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a
pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní,
je treba považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu ust. § 132
O.s.p. Nesprávne hodnotenie dôkazov je možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak
nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až § 135 O.s.p. Týmto odvolacím
dôvodom možno napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je
možné usudzovať len zo spôsobu, ako k tomu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť
žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. Odvolací dôvod podľa §
205 ods. 2 písm. e) O.s.p. spočíva v tom, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a). Za nesprávne právne posúdenie
veci podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. treba považovať mylnú aplikáciu a výklad právnej normy na
zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Preskúmaním veci odvolací súd nezistil existenciu dôvodov uplatnených v podanom odvolaní.

Odvolacie námietky nie sú totiž podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilé spochybniť správnosť
napadnutého rozsudku. Základné právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky. Vyplýva preto, že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej
ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu dostať.

V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu s citovaným článkom Ústavy SR sa zaručuje
ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého
základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa článku
46 ods. 1 Ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III.
ÚS 46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak
súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi.

Navrhovateľ uplatnil žalobný návrh, ktorým sa proti odporkyni domáhal zaplatenia sumy 663,88 Eur s
príslušenstvom, ktorý súd v celom rozsahu zamietol. Dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné
bremeno, keď vykonaným dokazovaním nebolo spoľahlivo preukázané, že navrhovateľ poskytol pôžičku
odporkyni. Pri takomto závere vychádzal okresný súd z vykonaných dôkazov, a to výsluchu navrhovateľa
a odporkyne (§ 131 ods. 1 O.s.p.) a svedeckých výpovedí C. I., L. I., B. P. a B. T. (§ 126 ods.
1 O.s.p.), preto je nedôvodná námietka, že zistenia prvostupňového súdu nemajú oporu vo vykonanom
dokazovaní.

Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa
zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu (§ 657 Občianskeho zákonníka). Pre
uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá aj ústne
alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia
zmluvných strán predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť
dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu. Táto zmluva je reálnou zmluvou, k jej uzavretiu zákon vyžaduje
nielen skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, ale aj záväzok dlžníka, ktorým sa
zaväzuje vrátiť veci rovnakého druhu veriteľovi. Pokiaľ teda aj v podanom odvolaní navrhovateľ tvrdí,
že odporkyni predmetnú finančnú hotovosť reálne odovzdal a odporkyni uviedol, že „keď sa jej bude
dať, aby peniaze navrhovateľovi čo najskôr vrátila“, v konaní netvrdil a nepreukázal, t. j. neuniesol
bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno, že odporkyňa sa aj zaviazala, že peniaze vráti, čo nepochybne
možno vyvodiť z vyjadrenia navrhovateľa pred prvostupňovým súdom „odporkyňa na to nič nepovedala,
sedela a peniaze zobrala“. Rovnako ani z výpovede odporkyne nebolo možné vyvodiť, že peniaze,



ktoré nepochybne od navrhovateľa prevzala, si od odporcu požičala. Z výpovede odporkyne
nevyplynulo, že by sa zaviazala, že ako dlžníčka veriteľovi (navrhovateľovi) peniaze vráti. Zhodne ako
navrhovateľ uviedla, že navrhovateľ peniaze položil na stôl, rozmýšľala, či ich má vôbec zobrať, zobrala
peniaze s tým, že sa pred M., synom navrhovateľa, uistila o tom, že si je vedomý toho, že má peniaze
vrátiť, čo možno vyvodiť z vyjadrenia „vieš, čo ti povedal otec“.

Pokiaľ súd prvého stupňa za daných okolností uzavrel, že z vykonaného dokazovania nebolo spoľahlivo
preukázané, že by navrhovateľ poskytol pôžičku odporkyni, odvolací súd sa s týmto právnym záverom
súdu prvého stupňa stotožňuje. Preto, aby prvostupňový súd mohol tento záver vysloviť, mal v čase
svojho rozhodnutia v dostatočnom rozsahu zistené skutočnosti, rozhodné pre posúdenie veci, čo vyplýva
nielen z obsahu spisu, ale aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ súd prvého stupňa
v dôvodoch svojho rozhodnutia teoreticky polemizuje s tvrdením navrhovateľa, že uvedenú sumu
odporkyni požičal, jeho ďalšie úvahy ohľadne dôvodnosti uplatneného žalobného návrhu súvisia s tým,
či medzi účastníkmi konania bola uzatvorená dohoda o čase plnenia. Podľa názoru odvolacieho súdu
sú tieto úvahy len podporné a akcentujú názor súdu prvého stupňa, že žalobný návrh navrhovateľa je
v celom rozsahu nedôvodný.

Pokiaľ navrhovateľ v podanom odvolaní namieta, že súd nevykonal ďalšie dokazovanie, predovšetkým
výsluchom jeho syna M., a tým zjednodušil celý priebeh dokazovania, odvolací súd uvádza, že táto
námietka nie je dôvodná. Účastník konania má síce podľa Občianskeho súdneho poriadku označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie,
ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je v zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. vždy vecou súdu
a nie účastníkov konania. V danom prípade s ohľadom na vyššie uvedené dôvody nevykonanie dôkazu
výsluchom svedka M. I. nemá za následok neúplnosť skutkových zistení, súd mal v danom prípade
dostatok iných dôkazov, ktoré umožňovali riadne zistenie skutkového stavu.

Pokiaľ ide o ostatné námietky uplatnené v odvolaní, tieto odvolací súd nepovažoval za právne
relevantné. Aj v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu vyplýva, že v odôvodnení súdneho
rozhodnutia v odvolacom konaní súd nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v podanom
odvolaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, ktoré zostali
sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní.

S ohľadom na uvedené krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil.

Odvolanie navrhovateľa smerovalo aj proti výroku o náhrade trov prvostupňového konania. Navrhovateľ
v podanom odvolaní spochybňuje správnosť priznania odmeny advokátke za úkon - písomné podanie
na súd, podanie návrhu na doplnenie dokazovania zo dňa 10.05.2013 v sume 43,16 Eur

Ustanovenie § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení do 30.06.2013 upravuje, že odmena
vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za úkon právnej služby - písomné podanie na súd alebo
iný orgán vo sa veci samej.

V posudzovanej veci odporkyňa podaním zo dňa 10.05.2013 vzhľadom na rozhodnutie súdu zo dňa
02.05.2013, ktorým súd účastníkom a ich právnym zástupcom uložil, aby v lehote 10 dní predložili
súdu návrhy na doplnenie dokazovania, navrhla doplniť dokazovanie o výsluch svedka B. T., zdôvodnila
návrh na vykonanie tohto dôkazu. Podaný návrh zároveň obsahuje námietku premlčania a ďalšiu
argumentáciu, ktorou odporkyňa spochybňuje dôvodnosť uplatneného žalobného návrhu. Aj odvolací
súd sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa, že za vykonaný úkon právnej služby odporkyni,
resp. jej právnej zástupkyni patrí odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny, vrátane režijného
paušálu.

Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.



O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a §
151 ods. 1 O.s.p. a priznal odporkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech a uplatnila si náhradu
trov odvolacieho konania, vzniknuté trovy odvolacieho konania. Trovy odvolacieho konania pozostávajú
z odmeny právnej zástupkyne odporkyne za 1 úkon právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. c) vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. v platnom znení v sume 43,16 Eur a režijný paušál 7,81 Eur (§ 16 ods. 3 citovanej
vyhlášky), spolu 50,97 Eur.

Podľa § 149 ods. 1 O.s.p. súd uložil navrhovateľovi zaplatiť na náhradu trov odvolacieho konania právnej
zástupkyni odporkyne.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .