Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/60/2014 z 17. 6. 2014
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 17. júna 2014, sp. zn. 17Co/60/2014, ECLI:SK:KSTN:2014:3712211790.1
Krajský súd Trenčín | 17Co/60/2014 | ECLI:SK:KSTN:2014:3712211790.1 | 2014-06-17 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 221 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bd60f79e-3577-43fb-b237-435ab6d05378
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3712211790.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/60/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3712211790
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3712211790.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, v konaní o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Považská Bystrica zo dňa 20. septembra 2013, č.k. 7C/143/2012-16, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa   z r u š u j e   a vec mu    v r a c i a    na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody v sume 125,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 385,-
eur, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Považská Bystrica. Súd prvého
stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného
v čase podania žiadosti s poukazom na ust. § 3 ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2 a
4, § 9 ods. 1, 2 a § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Uviedol, že podľa exekučného spisu Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn.
10Er/673/2009 bolo preukázané, že dňa 14.10.2009 bola na tamojší exekučný súd doručená žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej exekučný súd rozhodol dňa
08.02.2010 tak, že vydal poverenie na vykonanie exekúcie, t.j. 117 dní po jeho doručení. Bolo tým
vyvrátené tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd bol 210 dní nečinný pri rozhodovaní o žiadosti o
udelenie poverenia. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že oneskorenie rozhodnutia súdu
o žiadosti o udelenie poverenia bolo nepochybne spôsobené tým, že navrhovateľ žiadal vykonať
exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcovským súdom, pričom šlo o plnenie
zo spotrebiteľskej zmluvy a exekučný súd musí vzhľadom na § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. v nadväznosti
na ustanovenia o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku a Zákone o spotrebiteľských úveroch
vždy ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené,
v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ ide o navrhovateľom uplatnenú skutočnú škodu, súd prvého stupňa
uviedol, že navrhovateľ nekonkretizoval, či ním uvedené náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý
zisk a neuniesol tak bremeno tvrdenia. Navrhovateľ nekonkretizoval o aké pracovné výkony, v súvislosti
s ktorými malo dôjsť k vzniku škody, ide, aké náklady na udržiavanie a správu informačného systému mu
mali vzniknúť v období tvrdeného omeškania súdu, keď malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu
súdu, aké urgencie boli zo strany navrhovateľa resp. jeho zamestnancov exekučnému súdu zaslané,
keďže z dôkazu, navrhnutého zo strany navrhovateľa t.j. exekučného spisu, vykonanie žiadnych urgencií
nevyplýva. Súd prvého stupňa na základe uvedeného konštatoval, že navrhovateľ neuniesol nielen
dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia ohľadom prípadného vzniku škody. Súd prvého stupňa tiež
skúmal existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. V danej veci
nemožno konštatovať existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou
škodou, keď mal za to, že žiadna škoda nevznikla a pokiaľ by aj navrhovateľ zdokladoval náklady na



udržiavanie a správu informačného systému, nepreukázal by ich spojitosť s nedodržaním lehoty na
rozhodnutie, t.j. žeby mu náklady nevznikli aj za situácie, ak by bolo rozhodnutie vydané v zákonnej
lehote. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenej navrhovateľom, bol súdu prvého stupňa
toho názoru, že oneskorené rozhodnutie v prejednávanej veci nezasahuje do práv navrhovateľa v takej
miere, že by bolo na mieste priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Bolo na navrhovateľovi, aby
preukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Samotné
vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie
kontaktu oprávneného resp. exekútora s povinným a tak isto nie je dôvodom k vzniku insolventnosti
povinného, pretože obvykle dôvodom neplnenia dlhu povinným je jeho nesolventnosť ešte v čase pred
rozhodnutím v základnom konaní ako aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. K argumentom
navrhovateľa, že exekučný súd sa pri rozhodovaní o jeho návrhu dopustil zbytočných prieťahov, súd
prvého stupňa uviedol, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný
súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvého stupňa nemal preukázané splnenie všetkých
podmienok nevyhnutných pre konštatovanie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, súd prvého stupňa nerozhodoval o základe veci medzitýmnym rozsudkom tak, ako
to navrhoval navrhovateľ a rovnako nepriznal navrhovateľovi majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu a
jeho návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol
podľa § 142 ods.1 O.s.p. a odporcovi ako účastníkovi, ktorý mal vo veci úspech, priznal náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva proti navrhovateľovi ako účastníkovi, ktorý vo veci
úspech nemal. Z dôvodu, že odporcovi žiadne trovy konania nevznikli, súd prvého stupňa rozhodol tak,
že mu náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.,
v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
g/ O.s.p.), súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v
spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa
týka konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom), neprichádzalo v čase jeho vydania do
úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne
oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa
o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana
konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o
prednesoch vyjadriť sa a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Čo
sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal
na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho
konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať
sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej
iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej
z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil



skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať
dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,
ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky
tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu výdajov na udržiavanie a správy informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, na publikačné výdaje, na poštovné
a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri
nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný,
odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných
svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti
súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám
súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny
úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto
vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe
postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné
úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy
o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej
sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe
nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací
zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Písomné vyjadrenie k podanému odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie z týchto dôvodov:

Ako vyplýva z obsahu súdu prvého stupňa, tento v prejednávanej veci využil možnosť predpokladanú ust.
§ 115a ods. 2 O.s.p. v náväznosti na § 200ea O.s.p., pretože hodnota uplatnenej pohľadávky neprevyšuje
sumu 1.000,- eur. Z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa v zmysle § 156 O.s.p. dňa 20.09.2013 verejne
vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania v spojení s ust. § 115a ods. 2 O.s.p., podľa ktorého
pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch. Miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli súdu v zákonnej lehote (dňa 10.09.2013) s tým, že účastníci
konania na verejnom vyhlásení rozsudku prítomní neboli. Súd rozhodoval vo veci preto podľa § 115a
O.s.p. bez nariadenia pojednávania na základe listinných dôkazov navrhnutých navrhovateľom.

Postup podľa § 115a O.s.p. predstavuje výnimku zo zásady, že súd môže vykonať skutkové zistenia len
tým z dôkazných prostriedkov, ktorými bol vykonaný dôkaz spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Skutkové
zistenia súd preto robí z listín, ktoré predložili účastníci k návrhu, prípadne ktoré si vyžiadal súd na
základe dôkazných návrhov účastníkov. Súd preto môže brať do úvahy listiny, ktoré predložili účastníci
s tým, že ak ich títo nemajú k dispozícii, môže ich zadovážiť súd sám na základe ich návrhu. Z tohto
potom následne vyplýva, že rozhodnutie bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. nemožno
založiť na tom, že niektorý z účastníkov nenamietal bremeno tvrdenia, alebo dôkazné bremeno.

Z obsahu spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal dňa 14.10.2009
na Okresný súd Považská Bystrica žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci
vedenej na jeho exekútorskom úrade pod sp. zn. EX 8850/09 v prospech navrhovateľa v procesnom
postavení oprávneného na základe jeho návrhu proti povinnému S. D. na základe exekučného titulu,
a to rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č.k. SR 08974/09, ktorý vydala Slovenská rozhodcovská,
a.s. dňa 09.07.2009, a ktorý sa stal právoplatným dňa 27.07.2009 a vykonateľným dňa 30.07.2009.



Okresný súd Považská Bystrica uznesením č.k. 10Er/673/2009-14 zo dňa 02.02.2010, ktoré bolo
navrhovateľovi doručené dňa 15.02.2010 a ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13.04.2010, zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti úroku z omeškania
nad 10 % ročne zo sumy 30,54 eur od 27.02.2009. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučný
titul je v rozpore so zákonom v časti, v ktorej exekučný titul uložil povinnej zaplatiť oprávnenému úrok
z omeškania nad 10 % ročne zo sumy 30,54 eur od 27.02.2009 do zaplatenia, nakoľko ide o rozpor
s ust. § 53 ods. 4, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády Slovenskej
republiky č. 87/1995 Z.z. Následne Okresný súd Považská Bystrica poverením č. 5306 045172 zo
dňa 08.02.2010 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie na vymoženie
uloženej povinnosti 42,48 eur, úroku z omeškania 10 % ročne zo sumy 30,54 eur od 27.02.2009 do
zaplatenia, 102,26 eur a trov exekúcie.

Z vyššie uvedeného je potom zrejmé, že na základe žiadosti súdneho exekútora doručenej na
Okresný súd Považská Bystrica dňa 14.10.2009 rozhodoval Okresný súd Považská Bystrica čiastočným
zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 02.02.2010.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 08.02.2010, a to rozhodnutím o poverení, pričom k
rozhodnutiu o poverení došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby, teda omeškanie predstavuje viac
ako 7 mesiacov.

Ako vyplýva z doposiaľ vykonaného dokazovania, žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá na pravde.

Navrhovateľ podal na súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie prostredníctvom súdneho
exekútora dňa 14.10.2009 a k čiastočnému zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia došlo uznesením,
ktoré bolo vydané exekučným súdom dňa 02.02.2010. Až následne súd prvého stupňa udelil súdnemu
exekútorovi dňa 08.02.2013 poverenie na vykonanie exekúcie. K rozhodnutiu súdu o udelení poverenia,
resp. o čiastočnom zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tak nedošlo v
navrhovateľom tvrdenej lehote viac ako 7 mesiacov.

Zároveň však tým, že súd prvého stupňa vo veci nenariadil pojednávanie, nedal navrhovateľovi možnosť
reagovať na rozpory v ním tvrdenom skutkovom stave uvedenom v návrhu a stave zistenom z
exekučného spisu, ktoré sa preukázali ako zásadne odlišné. V takomto postupe súdu prvého stupňa
videl v konečnom dôsledku odvolací súd upretie práva účastníka konania konať pre súdom, pretože ako
vyplýva z vyššie uvedeného, základná premisa tvrdená v návrhu (rozhodnutie o poverení s omeškaním
viac ako 7 mesiacov) sa ukázala ako nepravdivá. Ťažko tu potom možno konštatovať, že by sa malo
jednať o zhodné tvrdenie účastníkov.

Súd prvého stupňa sa následne dostatočným spôsobom nevysporiadal s tým, či rozhodnutie súdu o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia v náväznosti na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v
lehote 117 dní od doručenia predmetnej žiadosti, predstavuje nesprávny úradný postup súdu tak, ako to
predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného a účinného ku dňu vzniku škody.

Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom, by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné ďalej uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.,
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.

Odvolaciu námietku zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený
sudca, odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa, o
námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie,
bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.10.2012 pod sp. zn.
19NcC/534/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudca Okresného súdu Považská Bystrica I.. O. I. nie
je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania
vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí,



že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý
údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil
zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z. Odvolací súd
tiež poukazuje na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa,
ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu,
že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu
tohto okresného súdu.

Okrem toho odvolací súd dodáva, že nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prejednal vec
v neprítomnosti navrhovateľa, odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2
O.s.p., pretože sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil a že o veci rozhodoval
nezákonný sudca a rovnako nie je pravdou, ani tvrdenie navrhovateľa, že súd ignoroval žiadosť
o odročenie pojednávania, že súd rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania o tom, že
navrhovateľ žiadal odročenie pojednávania, prípadne, že sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
odporcu s prihliadnutím na skutočnosť, že žiadne vyjadrenie odporcu sa v spise nenachádza. Preto
žiadna z týchto odvolacích námietok neobstojí.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového, jedinečnosti daného deja,
ktoré súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný
návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach,
pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch,
ktoré sa z 90% sa nevzťahujú na prejednávaný prípad tak, ako bolo vyššie konštatované.

V konečnom dôsledku však za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj
nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom súčasťou práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníkov súdneho konania, aby sa súd vyrovnal s ich argumentami a
návrhmi, a to aj s prihliadnutím na zachovanie princípu dvojinštančnosti súdneho konania.

Pokiaľ teda vychádzame z toho, že predpokladom zistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom je splnenie troch základných predpokladov: 1/ nesprávny úradný
postup, 2/ vznik škody alebo majetkovej, či nemajetkovej ujmy, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym
postupom a vznikom škody s tým, že súd prvého stupňa sa z tohto pohľadu vecou dostatočným
spôsobom nezaoberal, ako aj v náväznosti na procesný postup súdu prvého stupňa, ktorým bola odňatá
možnosť účastníkov konať pred súdom, nezostávalo odvolaciemu súdu nič iné, len rozsudok súdu
prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch uvádza, že toto
uznesenie prijal jednohlasne.

Poučenie:

Proti  tomuto  uzneseniu odvolanie       n i e    j e    p r í p u s t n é .