Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 10Co/215/2013 z 29. 1. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 29. januára 2014, sp. zn. 10Co/215/2013, ECLI:SK:KSZA:2014:5707211228.1 Krajský súd Žilina | 10Co/215/2013 | ECLI:SK:KSZA:2014:5707211228.1 | 2014-01-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 221 ods. 1 písm. f) OSP, § 221 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/94e12ac7-4224-4cc2-a006-576e3d69f531 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5707211228.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/215/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5707211228
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5707211228.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: Z. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom
O. I., L. č. XXX/XX, právne zastúpený JUDr. Jaroslavom Hujíkom, advokátom so sídlom v K., E. č.
X, proti odporcom: 1/ Krajské riaditeľstvo PZ v Žiline, so sídlom Žilina, Kuzmányho č. 26, 2/ Allianz
Versicherung - AG Kraftschaden Ausland, Am den Treptowers 3, 12435 Berlín, Nemecká spolková
republika, o nahradenie súhlasu s vydaním predmetu úschovy, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 9C/267/2007-228 zo dňa 8. novembra 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v časti výroku o zmietnutí návrhu voči odporcovi 2/ z r u š u j
e a v zrušenom rozsahu vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Rozsudok okresného súdu v časti výroku o zamietnutí návrhu voči odporcovi 1/ ponecháva
n e d o t k n u t ý.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
vyslovenia súhlasu s vydaním predmetu úschovy - motorového vozidla zn. VW Passat Combi,
bledomodrej metalízy s ev. č. PD-435AT, výr. č. karosérie WVWZZZ3BZWE379332, výr. č .motora
AFN559237, prijatého do úschovy uznesením Okresného súdu Martin, sp. zn. Nc(s) 5/03-20 zo dňa
17.07.2003. Vychádzal z úvahy, že predpokladom úspešnosti žaloby o nahradenie súhlasu s vydaním
predmetu úschovy je preukázanie vlastníctva veci, v danom prípade vozidla, ktoré bolo vyšetrovacími
orgánmi odňaté navrhovateľovi a neskôr uložené do súdnej ochrany. V tejto spojitosti konštatoval,
že sa stotožnil s odbornými závermi vyslovenými v konaniach vedených na Okresnom súde Martin
(sp. zn. 6C/311/2002), resp. Okresným súdom v Žiline (sp. zn. 31C/342/2007), konkrétne na základe
spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 6C/311/2002 považoval za znaleckou expertízou preukázané
zváranie a brúsenie v časti na označenie čísla karosérie motorového vozidla a bloku motora, ako i
okolnosť, že vozidlo sa skladá z častí, ktoré boli vyrobené ako jeden celok. Z tohto dôvodu nebolo
preukázané tvrdenie navrhovateľa, že motorové vozidlo zakúpil v Taliansku ako nekompletné a následne
ostatné motorové súčasti postupne dokupoval. V zmysle záverov expertíznej činnosti vozidlo zadržané
príslušníkmi polície navrhovateľovi nebolo totožné s vozidlom, ktoré bolo navrhovateľom dovezené
z Talianska. Ide o iné vozidlo, „do ktorého vozidla dovezeného navrhovateľom bolo dovarené číslo
karosérie a prerazené číslo motora“. Uvedenému nasvedčuje skutočnosť, že na zadržanom vozidle boli
odstránené ďalšie identifikačné znaky. Na základe týchto skutočností prvostupňový súd dospel k záveru,
že navrhovateľ s vysokou pravdepodobnosťou hraničiacou takmer s istotou nemôže byť vlastníkom
zadržaného vozidla. Rozhodovanie o trovách konania si vyhradil na samostatné uznesenie.

Proti tomuto rozhodnutiu v časti týkajúcej sa odporcu 2/ podal odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa
zrušenia a vrátenia veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Nepopiera správnosť rozhodnutia
okresného súdu voči odporcovi 1/, ktorého účasť v tomto konaní nie je nevyhnutná, žiadna právna
prekážka však podľa odvolateľa nebráni tomu, aby súd v plnom rozsahu vyhovel jeho návrhu proti



odporcovi 2/. Z obsahu spisu totiž nevyplýva žiadny prejav vôle odporcu 2/ nadobudnúť predmetné
motorové vozidlo, odporca 2/ ostal v konaní nečinný, nepodal v zákonnej lehote návrh, aby mu bol
predmet úschovy vydaný, neurobil žiadne právne kroky k tomu, aby bol návrh navrhovateľa o vydanie
vozidla z úschovy spochybnený, v podstate možno konštatovať, že o predmetné motorové vozidlo ani
nemá záujem.
Okresný súd sa podľa navrhovateľa nad mieru nevyhnutnú pre rozhodnutie o návrhu zaoberal opäť
okolnosťami, ktoré už v minulosti riešil Okresný súd Martin vo veci 6C/311/2002 a nie vecnými dôvodmi
o ktoré navrhovateľ opiera svoje vlastnícke právo k predmetu úschovy. V tejto spojitosti odvolateľ
zásadne popiera záver okresného súdu, že nie je vlastníkom motorového vozidla, nakoľko vozidlo bolo
zaistené práve jemu, taktiež jemu bolo vydané právoplatným rozhodnutím Obvodného oddelenia PZ
v Bojniciach zo dňa 30.10.2000 z dôvodu, že nie sú pochybnosti o jeho práve na vozidlo a za takejto
situácie mu bolo vozidlo opätovne proti jeho vôli odňaté. Tento postup polície považuje za šikanózny.
Za situácie, keď sa o vozidlo iná osoba neuchádza, považuje za nedôvodné poukazovanie na obsah
súdneho spisu OS Martin sp. zn. 6C/311/2002, nakoľko ak by bolo preukázané, že vozidlo je inej
osoby než navrhovateľa, bola by ho polícia už dávno oprávnenej osobe vydala. Odporca 2/ nemá
žiadny dôkaz o tom, že by mu vozidlo patrilo, nakoľko všetky vykonané expertízy nepotvrdili, že by
išlo o motorové vozidlo odcudzené v Turčianskych Tepliciach nemeckému občanovi p. S.. Ak aj takéto
vozidlo odcudzené bolo, nie je to vozidlo, ktoré bolo zaistené navrhovateľovi, nakoľko on ho doviezol z
Talianska, v podstate len skelet, ostatné časti na kompletizáciu vozidla zakúpil na burzách a od rôznych
predajcov. Z tohto dôvodu nemôže vylúčiť, že niektorá súčiastka mohla pochádzať aj z odcudzeného
vozidla, nevynímajúc vozidlo odcudzené v Turčianskych Tepliciach. V tejto súvislosti poukázal na závery
posudku Kriminalistického ústavu, v zmysle ktorých chemickou analýzou a metalografickým skúmaním
bolo zistené, že podkladový nástrek všetkých dverí na motorovom vozidle je iný, než podkladový nástrek
karosérie. Tento záver potvrdzuje tvrdenia navrhovateľa a zároveň je v úplnom rozpore so závermi
znaleckého posudku Slovdekry, konštatujúcimi, že predmetné motorové vozidlo je vyrobené fabricky
ako celok. Uvedené tvrdenie považuje navrhovateľ za účelovú konštrukciu firmy s cieľom prisvedčiť
„podozreniam“ polície. Taktiež podľa odvolateľa nemožno ignorovať, že metalografickým skúmaním, čo
je jediná metóda preukázania pôvodu vozidla spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti bolo zistené, že
motor predmetného motorového vozidla nie je totožný s motorom, ktorý sa nachádzal v motorovom
vozidle odcudzenom v Turčianskych Tepliciach. Bolo síce zistené prerazenie pôvodných čísiel motora,
ale zo stôp po pôvodných číslach motora, ktoré zostali zachované sa zistilo, že sa pôvodné čísla
nestotožňujú s číslami motora na vozidle odcudzenom v Turčianskych Tepliciach. Takisto číslo karosérie
nie je totožné s číslom vozidla odcudzeného v Turčianskych Tepliciach a hoci bolo zistené, že plech
v oblasti karosérie, kde sa číslo nachádza bol prevarený, toto je však podľa navrhovateľa možné
vysvetliť haváriou vozidla, ktoré zakúpil. Okrem spomenutého rozporu záverov posudku Slovdekry so
závermi posudku Kriminalistického ústavu sa súd vôbec nevysporiadal s výpoveďami svedkov, ktorí
jednoznačne potvrdili ako bolo motorové vozidlo kompletizované, pričom podľa odvolateľa celá jeho
snaha pedantným spôsobom zabezpečiť, aby vozidlo vyzeralo ako nové, sa obrátila proti nemu. Za
absolútne nedôveryhodné označil potvrdenie od firmy Vamas, jednak preto, že je do neho robený zásah
políciou (je prepisované), ale aj z dôvodu, že nikto v súvislosti s udaním názvu nejakého kódu alebo
kódov totožných s vozidlom odcudzeným v Turčianskych Tepliciach nepreukázal, že toto potvrdenie sa
zakladá na pravde. Naopak z posudku Kriminalistického ústavu vyplýva, že vo vozidle neboli nájdené
žiadne iné identifikačné znaky. Je preto podľa navrhovateľa vykonštruované tvrdenie, ktoré nemá
dôkaznú hodnotu. Záverom okresnému súdu vytkol, že na základe vykonaného dokazovania - „ v
podstate žiadneho“ dospel k nesprávnym skutkovým záverom o pochybnostiach, že by mu vozidlo malo
byť vydané z úschovy.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom
v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p. (z tohto titulu nedotknutým ostal rozsudok v časti týkajúcej sa odporcu
1/) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) rozsudok v napadnutej časti zrušil a
vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. f/, ods. 2 O.s.p.

Je možné stotožniť sa s námietkami odvolateľa smerujúcimi k procesu dokazovania pred okresným
súdom. Skutkové zistenia sú v občianskom súdnom konaní výsledkom vykonania dôkazov (§ 122
O.s.p.) a ich hodnotenia (§ 132 O.s.p.). Skutkové zistenie teda môže činiť len ten súd, ktorý dôkaz
vykonal (zásada priamosti ako jeden z pojmových znakov dôkazného konania). Na tento postup súdu
(vykonanie dôkazov) nadväzuje právo účastníka vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Takéto právo však



možno realizovať, len ak sa dôkazy na pojednávaní zákonným spôsobom vykonajú. Právo vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s možnosťou účastníka vyjadriť sa v zmysle § 118 ods. 4
O.s.p. k dokazovaniu ako skutkovej stránke veci na záver pojednávania. Uvedené znamená, že sudca
po vykonaní každého jednotlivého dôkazu umožní účastníkom, aby sa k nemu bezprostredne vyjadrili
a uviedli všetko, čo považujú za zásadné pre hodnotenie dôkazu. Práve vyjadrenie k vykonaniu dôkazu
je jedným z podkladov, na základe ktorých súd pri rozhodovaní vo veci samej hodnotí dôkazy, vrátane
okolnosti, či je potrebné vykonať i ďalšie dôkazy.
Z tohto pohľadu vykazuje konanie pre okresným súdom zjavné nedostatky. Zo zápisnice z pojednávania
vyplýva, že súd „oboznámil prítomných účastníkov s výsledkami dokazovania, s pripojeným spisom
6C/311/2002, Nc(s) 5/03, listinnými dôkazmi, ktoré sú trvalo pripojené a sú súčasťou spisu“. Je
nepochybné, že možno vykonať dokazovanie za použitia listín, vrátane tých, ktoré tvoria obsahovú
súčasť súvisiacich spisov, avšak spôsobom predpísaným v § 122 a nasl. O.s.p., t. j. v danom prípade
prečítaním alebo prednesením (tzv. konštatovanie) ich podstatného obsahu. Spôsob vykonania dôkazu
musí pritom jednoznačne vyplývať zo zápisnice o pojednávaní, t.j. musí byť uvedené, že bola prečítaná
určitá presne označená listina alebo jej presne označená časť, alebo musí zo zápisnice vyplývať, že
sudca vlastnými slovami oboznámil obsahový základ listiny - tento spôsob má význam tam, kde význam
listiny pre zistenie skutkového stavu nevyžaduje doslovné prečítanie tejto listiny alebo jej časti. Nadväzne
(po špecifikácii vykonaných dôkazov v zápisnici o pojednávaní) musí byť z rozsudku zrejmé, z ktorého
konkrétneho na pojednávaní vykonaného dôkazu súd vyvodil ten-ktorý skutkový záver.
V súdenej veci nedošlo k vykonaniu listinných dôkazov v zmysle opísaných požiadaviek, protokolácia
„oboznamuje s pripojeným spisom“ nedáva dostatočný podklad pre záver či dokazovanie listinnými
dôkazmi, ktoré sú v spise založené bolo vykonané v súlade s § 129 O.s.p., následne nebolo, resp.
nemohlo byť rešpektované ani právo navrhovateľa vyjadriť sa k výsledkom dokazovania. V dôsledku
opísaného postupu súdu prvého stupňa nie je zrejmé, ktoré konkrétne dôkazy vykonal a akým
spôsobom. Napokon, odôvodnenie rozsudku neumožňuje zistiť, ktorý skutkový záver súd vyvodil z
ktorého konkrétneho dôkazu, nezodpovedá preto (rozsudok) parametrom/požiadavkám zákonného
rozhodnutia (§ 157 O.s.p.) vyplývajúcim z práva na spravodlivé súdne konanie.

Všeobecné konštatovanie okresného súdu, že sa stotožňuje s odbornými závermi z iných súdnych
konaní nemôže nahradiť riadne vykonanie dokazovania, okresný súd v podstate nahradil vlastné
právne závery odkazom na závery z iných konaní, ktoré ani podrobne nerozviedol, úplne opomínajúc
i skutočnosť, že navrhovateľ vzniesol aj ďalšie námietky, ktoré v predchádzajúcich konaniach
zodpovedané neboli, predovšetkým tvrdenie navrhovateľa poukazujúce na odlišné závery odborného
skúmania Vamas-u a Kriminalistického expertízneho ústavu (táto správa bola zrejme súčasťou
niektorého z pripojených spisov) a Slovdekry. Zatiaľ čo Kriminalisticko-expertízny ústav a Slovdekra
totiž nenašli pri znaleckom skúmaní na zaistenom vozidle žiadne tzv. produkčné číslo, spoločnosť
Vamas toto číslo našla na šiestich skrytých miestach, na základe čoho dopytom na výrobcu zistila
prislúchajúce VIN číslo a vozidlo bolo jednoznačne identifikované ako kradnuté. Pre zodpovedanie tohto
„rozporu“ možno postačí jednoduchý dopyt na niektorý z dotknutých subjektov (napr. či sú oprávnené
a spôsobilé zisťovať utajené produkčné čísla), prípadne preskúmateľná úvaha okresného súdu, prečo
túto námietku nepovažuje za opodstatnenú, v každom prípade ide o skutočnosť, ktorá nemôže ostať bez
povšimnutia súdu. Hoci všeobecný súd nie je povinný účastníkom konania zodpovedať každú (rozumej i
nepodstatnú) otázku, ktorá vystane v priebehu konania, namietaná skutočnosť sa javí vecne súvisiacou
s predmetom konania.

Zásadnými sú tiež pochybenia vo vzťahu k odporcovi 2/. Primárny význam (z pohľadu celého súdneho
konania) doručovacej povinnosti súdu vo vzťahu k návrhu na začatie konania vyplýva (i) z explicitnej
úpravy procesného predpisu (§ 79 ods. 4 veta prvá O.s.p., resp. § 114 ods. 2 O.s.p.) a je logickým
vyjadrením ústavnej zásady rovnosti účastníkov súdneho konania. Doručenie návrhu na začatie konania
(s prílohami), je totiž nevyhnutným predpokladom pre to, aby odporca mal možnosť sa vôbec oboznámiť
s nárokom voči nemu uplatňovaným, a jeho konkrétnym skutkovým a právnym odôvodnením a v
nadväznosti na to zvoliť príslušnú proti/argumentáciu.
Z obsahu spisu vyplýva, že napriek závade v doručení návrhu odporcovi 2/ (č.l. 32 spisu) a následne
i závadách pri doručovaní predvolaní na pojednávanie, súd konal vo veci, uskutočnil pojednávanie v
neprítomnosti odporcu 2/ a ani po zistení (č.l. 79-80 spisu), že navrhovateľom uvedený zástupca odporcu
2/ bol vymazaný (už v čase pred začatím konania) z príslušného obchodného registra nevykonal v tomto
smere relevantnú nápravu. Adresoval síce následne návrh vo veci samej odporcovi 2/ prostredníctvom
dožiadaného - nemeckého súdu, nezabezpečil však preklad listín do nemeckého jazyka, v dôsledku



čoho odporca 2/ prijatie listín odmietol. V ďalšom štádiu konania okresný súd už pristúpil i k prekladu
svojich čiastkových procesných rozhodnutí (pred ich doručením odporcovi 2/), návrh vo veci samej však
odporcovi 2/ nedoručil. Bez odozvy súdu ostala i iniciatíva spoločnosti Allianz - Slovenská poisťovňa,
a.s., ktorá z podnetu nemeckého partnera požiadala súd o oznámenie, o akú vec sa jedná. Okrem
toho, hoci preklady procesných uznesení boli správne doručované cestou dožiadaného súdu, nie je
zrejmé, z akého dôvodu okresný súd následne, v záverečnom štádiu konania, doručoval predvolanie
na vyhlásenie rozsudku opätovne na adresu zástupcu odporcu 2/ (č.l. 225 spisu), ohľadne ktorého už
dávno disponoval zistením, že bol vymazaný z obchodného registra. Uvedené skutočnosti jednoznačne
ilustrujú dôvod navrhovateľom akcentovanej pasivity odporcu 2/, ktorým dôvodom je nesprávny postup
okresného súdu pri doručovaní návrhu vo veci samej. Túto skutočnosť - nerešpektovanie procesných
práv odporcu 2/ - však nie je možné vykladať v neprospech takto dotknutého účastníka konania.

Všetky opísané skutočnosti (procesnej povahy) svojou intenzitou bez ďalšieho vedú ku konštatovaniu
odňatia možnosti (účastníkom) konať pred súdom a nadväzne k nevyhnutnosti zrušiť napadnutý
rozsudok v odvolaním dotknutej časti. V ďalšom postupe okresný súd po účinnom doručení prekladu
návrhu a výzvy na vyjadrenie k veci odporcovi 2/, pri dodržaní procesných zásad dokazovania posúdi
uplatnený nárok z hľadiska príslušných hmotno-právnych noriem a vo väzbe na vecnú argumentáciu
účastníkov konania.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e odvolanie prípustné.