Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 2CoPr/8/2012 z 25. 11. 2012
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 25. novembra 2012, sp. zn. 2CoPr/8/2012, ECLI:SK:KSPO:2012:8111220388.1
Krajský súd Prešov | 2CoPr/8/2012 | ECLI:SK:KSPO:2012:8111220388.1 | 2012-11-25 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Pracovné právo
Citované ustanovenia: § 19 zákona č. 66/1994 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/393d2de7-b73e-40a3-b7fb-45e7ab5d9734
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2012:8111220388.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2CoPr/8/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111220388
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8111220388.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov
JUDr. Márie Kupkovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobcu JUDr. Y. D., nar.
XX.X.XXXX, bytom F., E. č. X, proti žalovanej Krajskej prokuratúre Prešov, so sídlom v Prešove,
Masarykova č. 16, o náhradu mzdy s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov
zo dňa 28.11.2011 č.k. 29C 167/2011-31 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   rozsudok okrem výroku o čiastočnom zastavení konania.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovanej uložil povinnosť vyplatiť žalobcovi sumu 8.169,35
Eur s úrokom z omeškania z jednotlivo určených súm náhrady mzdy za obdobie od mája 1999 do júna
2003 počítaným z takto určených súm od 1.7.1999. V prevyšujúcej časti prvostupňový súd konanie
zastavil a žalovanej uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 660,23 Eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

V dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa poukázal na to, že žalobca je od 1.5.1999 zamestnancom
žalovanej - prokurátorom. Ukončil Právnickú fakultu v roku 1982 a od 29.11.1983 sa stal právnym
čakateľom VOP W.. Potom nepretržite vykonával funkciu vyšetrovateľa VOP W. a W. W., následne
staršieho vyšetrovateľa VOP F. a prokurátora. Funkciu prokurátora vykonával žalobca od 1.7.1993 na
VOP F. a od 1.5.1999 sa stal civilným zamestnancom žalovanej - prokurátorom. Tieto zamestnania
vykonával ku dňu vyhlásenia rozsudku spolu viac ako 17 rokov. S odvolaním sa na predchádzajúce
rozhodnutia odvolacieho súdu má žalobca právo na to, aby bol od 28.3.2000 zaradený do 11. platového
stupňa II. platovej triedy podľa § 3 ods. 1,2 zákona č. 66/1994. Vychádzajúc z tohto právneho názoru bol
vypracovaný znalecký posudok, kde znalec vyčíslil rozdiel medzi mzdou, ktorá bola žalobcovi vyplácaná
a mzdou, ktorá by mu správne prináležala. Celkovo tento rozdiel predstavuje žalovanú sumu 8.169,35
Eur a súd prvého stupňa jednotlivé čiastky mzdy rozpísal v tabuľke odôvodnenia rozsudku a to za
obdobie od mája 1999 do júna 2003. V tabuľke v druhom stĺpci uviedol začiatok omeškania, v treťom
stĺpci počet dní omeškania a vo štvrtom stĺpci uvádza dlžnú sumu v korunách. Pri výpočte úroku z
omeškania súd prvého stupňa vychádzal z toho, že najneskoršie od prvého dňa nasledujúceho mesiaca
sa žalovaná dostala do omeškania s platením náhrady mzdy (z dôvodu, že v konaní nebol preukázaný
presný deň splatnosti mzdy žalobcu). Keďže žalobca spĺňal podmienky pre zaradenie do 11. platového
stupňa II. platovej triedy, logickým dôsledkom tejto skutočnosti je, že v čase od mája 1999 do 28.3.2005
musel byť žalobca zaradený v 10. platovom stupni. Žalobcovi preto patrí náhrada mzdy v spomínanej
výške, pričom mzdy za jednotlivé mesiace boli splatné najneskôr do konca nasledujúceho mesiaca a



počnúc od prvého dňa ďalšieho mesiaca sa žalovaná dostala do omeškania, a preto má povinnosť platiť
úrok z omeškania z tej-ktorej čiastkovej sumy. Súd prvého stupňa preto v spomínanom rozsahu žalobe
vyhovel, v prevyšujúcej časti konanie zastavil v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby a zároveň
zdôraznil, že dôvodnosť nároku žalobcu vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 20.6.2011, a
preto nemal dôvod meniť svoje predchádzajúce právne posúdenie.

O trovách konania účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. s tým, že žalobcovi vznikli trovy
konania, ktoré pozostávajú zo zaplatených súdnych poplatkov a zloženej zálohy na trovy znaleckého
dokazovania.

Proti tomuto rozsudku s výnimkou výroku o zastavení konania v prevyšujúcej časti podala v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalovaná, ktorá navrhla v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť
tak, aby žaloba bola zamietnutá. Podľa jej názoru súd prvého stupňa vykonal náležité dokazovanie,
avšak vec nesprávne posúdil. V dôvodoch odvolania žalovaná uviedla, že žalobca je od 1.5.1999
zamestnancom Krajskej prokuratúry v F., do 29.47.1999 bol vojenským prokurátorom a do 30.4.1999 bol
v služobnom pomere profesionálneho vojaka Ministerstva obrany SR. Žalobca ukončil Právnickú fakultu
v roku 1982, právnym čakateľom VOP W. sa stal 29.11.1983, neskôr vykonával funkciu vyšetrovateľa
a prokurátorom VOP F. sa stal od 1.7.1993. Do ukončenia právnického vzdelania žalobca pracoval
ako profesionálny vojak na rôznych úsekoch Armády SR ako náčelník technickej opravovne, náčelník
parku a správca posádky. Žalovaná poukázala na ustanovenia § 32 a nasl. zákona č. 314/1996 Z.z.
Zdôrazňuje, že úplné vysokoškolské vzdelanie žalobca získal 7.6.1983. Od 29.11.1983 bol vyčlenený
ako profesionálny vojak na plnenie úloh Vojenskej prokuratúry a toto vyčlenenie trvalo do 29.4.1999.
Žalobca sa ako profesionálny vojak vzdal funkcie vojenského prokurátora 29.4.1999, pričom Generálny
prokurátor SR oznámil žalobcovi, že berie na vedomie jeho vzdanie sa funkcie vojenského prokurátora
a prijíma jeho návrh dohody. Služobný pomer profesionálneho vojaka so žalobcom bol skončený
30.4.1999, žalobca bol dňa 30.4.1999 profesionálnym vojakom, avšak už nie ako prokurátor. Po uzavretí
pracovnoprávneho vzťahu s Generálnou prokuratúrou SR mu bol vydaný platobný dekrét, v ktorom
mu podľa § 5 zákona č. 66/1994 Z.z. bola započítaná doba rozhodná na zaradenie prokurátora do
príslušného platového stupňa. Vzhľadom na to, že medzi žalobcom a žalovanou vznikol 1.5.1999 nový
pracovnoprávny vzťah, nebolo možné aplikovať ustanovenie § 19 zákona č. 66/1994 Z.z. Generálny
prokurátor SR rozhodol o nezapočítaní inej doby, teda praxe pred ukončením vysokoškolského
právnického vzdelania do započítateľnej praxe rozhodnej na zaradenie prokurátora do príslušného
platového stupňa pre žalobcu. Za započítanie praxe nemožno považovať to, že pri stanovení platu
žalobcu mu VOP nesprávne zohľadnila túto prax, pretože s poukazom na § 5 ods. 3 zákona č. 66/1994
Z.z. započítať prax inú ako právnickú, môže iba Generálny prokurátor SR a hlavný Vojenský prokurátor
SR, čo sa ani vtedy nestalo. Nie je možné si vykladať § 19 citovaného zákona tak, že plat určený do jeho
účinnosti nemožno meniť, i keď bol nesprávne určený. Navyše § 19 sa vzťahoval na dobu rozhodnú na
zaradenie prokurátora do príslušného platového stupňa. Žalobca však uzavrel pracovnoprávny vzťah
s rezortom prokuratúry 1.5.1999 a od predchádzajúceho zamestnávateľa teda Ministerstva obrany SR
mu bola započítaná prax v súlade s § 5 ods. 1 zákona č. 66/1994 Z.z. Žalovaná ďalej poukazuje na
nesprávnosť a nepreskúmateľnosť výroku súdu prvého stupňa v časti, ktorou rozhodoval o úroku z
omeškania. Výrok, ani odôvodnenie rozsudku podľa jej názoru neobsahujú stanovenej presnej doby
vzniku omeškania. V danom prípade išlo o opakované plnenie, pri ktorom bol plat splatný vo výplatnom
termíne nasledujúceho mesiaca. Nemožno súhlasiť s názorom súdu, ktorý vychádzal z predpokladu,
že žalovaná sa dostala do omeškania s platením náhrady mzdy (predmetom konania však nebolo
zaplatenie náhrady mzdy) najneskôr od prvého dňa nasledujúceho mesiaca. Deň splatnosti mzdy
žalobcu je v 7. deň v mesiaci. Povinnosť preukázať v konaní vznik omeškania s plnením bola na strane
žalobcu, ktorý bol v tomto smere nečinný. Návrh tejto časti trpí nedostatkami, a preto bol daný dôvod
na postup súdu podľa § 43 O.s.p., v zmysle ktorého však súd prvého stupňa nekonal. V tomto smere
nevykonal dokazovanie, ktorého výsledkom by bolo zistenie výplatného termínu u žalovanej, z ktorého
by bol následne stanovený vznik omeškania. V zmysle týchto dôvodov navrhla žalovaná podanému
odvolaniu vyhovieť.

K odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vence správny potvrdiť.
Zdôrazňuje, že odvolanie je takmer totožné, ktoré žalovaná podala proti predchádzajúcemu rozsudku z
30.10.2006. Žalovanej je známe ustanovenie § 243d ods. 1 O.s.p., podľa ktorého právny názor súdu,



ktorý o dovolaní rozhodoval, je záväzný pre súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené. No napriek tomu,
bez toho, aby aspoň slovom spochybnil rozhodnutie Najvyššieho súdu  SR sp. zn. 5 M Cdo 9/2009
opätovne podáva odvolanie takmer rovnakého znenia, o akom už bolo rozhodnuté, čo žalobca nemôže
hodnotiť inak než ako obštrukciu voči súdnemu konaniu, aby sa vo veci definitívne nerozhodlo, resp.
aby sa do nekonečna vo veci konalo. Aj mimoriadne dovolanie bolo podané až mesiac a 15 dní pred
skončením ročnej lehoty podľa § 243g O.s.p. Žalobca poukazuje na článok 149 Ústavy SR, ktorý je
totožný s článkom 3 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre a má za to, že žalovaná si toto
ustanovenie zrejme vykladá iba jednostranne.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 212 O.s.p. spolu s
konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
214 ods. 2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vo veci dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil, o veci správne
rozhodol a skutkové zistenia prvostupňového súdu majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Ako vyplýva z obsahu spisu a vykonaného dokazovania, žalobca s účinnosťou od 1.5.1999 pôsobí
ako zamestnanec žalovanej  - prokurátor. Právnickú fakultu žalobca ukončil v období roku 1982 a od
29.11.1983 sa stal právnym čakateľom VOP W.. Následne vykonával funkciu vyšetrovateľa VOP W.,
VOP W. W., staršieho vyšetrovateľa VOP F. a prokurátora. Funkciu prokurátora vykonával žalobca od
1.7.1993 na VOP F. a od 1.5.1999 sa stal prokurátorom žalovanej Krajskej prokuratúry v F..

Poukazujúc na doterajšie dokazovanie a právne závery vyjadrené v predchádzajúcich rozhodnutiach
odvolacieho súdu, ako aj záverov uvedených Najvyšším súdom SR v konaní sp. zn. 2 Cdo 88/2004,
bol dôvodný nárok žalobcu na zaradenie do 11. platového stupňa II. platovej triedy podľa § 3 ods. 1,2
zákona č. 66/1994 Z.z. v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 28.3.2000.

Podľa § 19 zákona č. 66/1994 Z.z. v znení platnom k 1.5.1999 do doby rozhodnej na zaradenie
prokurátora do príslušného platového stupňa, sa započítavajú ku dňu účinnosti tohto zákona všetky
doby započítané podľa doterajších predpisov.

Právna úprava vzťahujúca sa na osobu žalobcu do účinnosti citovaného zákona, umožňujúca
započítanie konkrétnych dôb na účely započítacej praxe, bola obsiahnutá v zákone č. 143/1992 Zb. o
plate a odmene za pracovnú pohotovosť v rozpočtových a niektorých ďalších organizáciách a orgánoch
a Nariadení vlády č. 249/1992 Zb.

Podľa § 2 zákona č. 143/1992 Zb. sa za zamestnanca na účely tohto zákona rozumie aj príslušník
ozbrojených síl a bezpečnostných zborov a služieb v služobnom pomere.

Podľa § 6 ods. 1 Nariadenia vlády č. 249/1992 Zb. do doby rozhodnej pre zaradenie zamestnanca do
príslušného platového stupňa sa započítava doba praxe:

a/ v odbore požadovanej pracovnej činnosti u vojakov činných v službe tiež doba služobného pomeru,

b/ inej než požadovanej pracovnej činnosti v závislosti od miery jej využitia pre úspešný výkon pracovnej
činnosti v rozsahu najviac 2/3 -tín.

Podľa § 6 ods. 3 citovaného nariadenia, praxou v odbore požadovanej pracovnej činnosti sa na účely
tohto nariadenia rozumie výkon rovnakej alebo obdobnej ako požadovanej pracovnej činnosti alebo
výkon pracovných činností, pre ktorý treba vedomosti rovnakého alebo obdobného zamerania, ako pre
výkon požadovanej pracovnej činnosti.



Na účely započítania doby praxe u žalobcu  pred praxou právneho čakateľa prichádza do úvahy
započítanie doby praxe inej než požadovanej pracovnej činnosti v závislosti od miery využitia pre
úspešný výkon pracovnej činnosti v rozsahu 2/3 -tín (§ 6 ods. 1,2 Nariadenia vlády SR č. 249/1992 Zb.).
Na strane žalobcu tak je teda možné považovať jeho predchádzajúcu prax vo veliteľských funkciách za
takú, ktorá bola využiteľná pre prax prokurátora, najmä na úseku netrestnom.

V prípade osoby žalobcu tak boli splnené podmienky na zaradenie do 11. platového stupňa s účinnosťou
od 28.3.2000, počítajúc dobu od praxe právneho čakateľa VOP W. (29.11.1983) a pri započítaní rozsahu
2 rokov základnej vojenskej služby (od 1.1.1964 do 31.12.1965) a v rozsahu 2/3 -tín z doby výkonu praxe
vojaka z povolania v činnej službe do doby praxe právneho čakateľa od 1.1.1966 do 28.11.1983. Súd
prvého stupňa tak správne uzavrel, že žalobca mal právo na to, aby bol od 28.3.2000 zaradený do 11.
platového stupňa II. platovej triedy podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 66/1994 Zb. s tým, že v čase od 1.5.1999
do 28.3.2000 musel byť zaradený v 10. platovom stupni. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje
taktiež na právny názor dovolacieho súdu vyslovený v uznesení z 20.6.2011 č.k. 5 M Cdo 9/2009
- 312. Najvyšší súd SR zdôraznil, že právny názor dovolacieho súdu vyslovený v predchádzajúcom
zrušujúcom rozhodnutí (sp. zn. 2 Cdo 88/2004) bol pre súdy záväzný, pokiaľ nedošlo po zrušení veci v
súdnom konaní k zmene skutkových zistení, ktoré by boli odlišné od pôvodných výsledkov dokazovania.
Najvyšší súd SR po zistení, že k zmene skutkového základu veci v ďalšom konaní nedošlo, prezentoval
vyjadrenie, že sa nestotožňuje s názorom generálneho prokurátora, podľa ktorého súdy tým, že žalobe
čiastočne vyhoveli započítajúc 2/3 -tiny všetkej odbornej praxe žalobcu získanej aj pred dosiahnutím
vysokoškolského vzdelania, vec nesprávne posúdili. Najvyšší súd SR vo svojom ostatnom rozhodnutí
tak nemal dôvod v ďalšom konaní na tomto názore nič meniť, v celom rozsahu sa s týmto právnym
názorom stotožnil a uvedený dovolací dôvod mimoriadneho dovolateľa nepovažoval za daný.

Pokiaľ ide o výšku uplatňovaných mzdových nárokov žalobcu, táto vyplýva z obsahu podaného
znaleckého posudku č. 2/2006 súdnej znalkyne z odboru ekonómie a manažmentu, odvetvia
účtovníctva, daňovníctva a personalistiky a ich rozsah účastníkmi konania nebol namietaný. Z dôvodu,
že mzda, na akú žalobcovi vznikol nárok za obdobie od mája 1999 do júna 2003 mu nebola riadne a
včas vyplatená, má nárok aj na priznanie úrokov z omeškania (§ 40 ods. 2 zákona č. 314/1996 Z.z. v
spojení s § 256 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. v znení do 31.3.2002, § 257 ods. 2 v spojení s § 259
zákona č. 154/2001 Z.z., § 1 ods. 2 zákona č. 311/2002 Z.z.).  V zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis, ktorým je
v danom prípade vládne nariadenie č. 87/1995 Z.z., ktoré v ustanovení § 3 v znení platnom do 30.6.2003
stanovilo, že výška úrokov z omeškania predstavuje dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou
bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Žalobcovi tak patrí úrok
z omeškania v rozsahu 17,6 % ročne z rozdielu nevyplatenej mzdy, na ktorú mal nárok, a to v čase od
1.7.1999 do 1.12.2001, v rozsahu 15,5 % ročne v období od 1.1.2002 do 1.4.2002, v rozsahu 16,5 %
ročne od 1.5.2002 do  1.10.2002, v rozsahu 16 % ročne za november 2002 a napokon 13 % ročne od
1.12.2002 do 1.8.2003.

Je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa v dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia presne a
konkrétne uviedol, na akú mzdu v danom období mal žalobca nárok a od ktorého konkrétneho dňa
vzniklo omeškanie žalovanej v súvislosti s nevyplatenou mzdou. Samotná žalovaná nespochybňuje, že
mzda žalobcu bola splatná vždy v nasledujúcom mesiaci, a to konkrétne v 7. deň mesiaca. Žalobca však
úrok z omeškania v prípade z každej jednotlivo určených súm - nevyplatenej mzdy, žiada priznať až od
prvého dňa nasledujúceho mesiaca po splatnosti mzdy. V zmysle takto uplatneného nároku postupoval
aj súd prvého stupňa a v tomto rozsahu žalobcovi priznával úrok z omeškania v správnom rozsahu
a správnym spôsobom. Súd prvého stupňa napokon postupoval správne aj pri rozhodovaní o trovách
konania účastníkov v závislosti od výsledku konania o veci po zistení, že žalobca bol neúspešný len
v nepatrnej časti, a preto podľa § 142 ods. 3 O.s.p. mu patrí náhrada vzniknutých trov. Tieto trovy
pozostávajú zo zaplatených súdnych poplatkov a zloženej zálohy na znalecké dokazovanie, a to v
celkovom rozsahu 660,23 Eur.

Poukazujúc na všetky tieto dôvody odvolací súd rozsudok v jeho napadnutej časti a teda okrem výroku
o čiastočnom zastavení konania potvrdil postupom podľa § 219 O.s.p.



O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. Žalobcovi ako úspešnému účastníkovi v  odvolacom konaní trovy nevznikli a žalovaná vzhľadom
na výsledok tohto štádia konania nemá právo na náhradu trov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.