Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/685/2013 z 23. 4. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 23. apríla 2014, sp. zn. 16Co/685/2013, ECLI:SK:KSBB:2014:6611208288.2 Krajský súd Banská Bystrica | 16Co/685/2013 | ECLI:SK:KSBB:2014:6611208288.2 | 2014-04-23 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 150 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b9e8bfb0-f6cd-47b2-934d-d4caaf0267ae Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2014:6611208288.2 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/685/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6611208288
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6611208288.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej
a sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci navrhovateľky Z. C.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom U., Z. XXX/XX, právne zastúpenej JUDr. Jánom Sitarčíkom, advokátom,
Advokátska kancelária so sídlom Lučenec, Dr. Herza 20, proti odporcom : 1) P.. A. N. - Z. N. -
JOVA, Zvolen, MDD 1, IČO 30 452 261, právne zastúpeného JUDr. Petrom Mihálym, advokátom,
Advokátska kancelária so sídlom Lučenec, Jókaiho 121/16, 2) JOVA, s.r.o., Zvolen, MDD 1, IČO 36 401
242, právne zastúpeného JUDr. Ing. Norbertom Kášom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom
Lučenec, Fiľakovská 286, 3) Železničná spoločnosť Slovensko, a.s., Rožňavská 1, Bratislava, IČO 35
914 939, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne 3/ QBE Insurance (Europe) Limited,
pobočka poisťovne z iného členského štátu, Košice, Štúrova 27, IČO: 36 855 472, v konaní o náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 49 790,88 €, o odvolaní odporkyne 3/ proti rozsudku Okresného súdu
Lučenec č. k. 21C/91/2011- 204 zo dňa 30. januára 2013 a o odvolaní navrhovateľky proti dopĺňaciemu
rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 21C/91/2011-252 zo dňa 29. 04. 2013 a proti opravnému
uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. 21C/91/2011-228 zo dňa 25. 03. 2013

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom a v spojení s opravným uznesením, p o
t v r d z u j e .

Navrhovateľka je povinná nahradiť odporcovi 2/ trovy odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z trov
právneho zastúpenia vo výške 53,45 € k rukám jeho právneho zástupcu, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil povinnosť odporcom 1/ a 3/ zaplatiť? spoločne a nerozdielne
navrhovateľke náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 25.000 € do 30-tich dní od právoplatnosti rozsudku.
Súčasne im uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne navrhovateľke aj náhradu trov konania vo
výške 3.420,04 €. Návrh voči odporkyni 2/ súd zamietol a súčasne rozhodol, že odporkyňa 1/ je povinná
zaplatiť odporkyni 2/ náhradu trov konania vo výške 790,84 €. Odporcom 1/ , 3/ zároveň uložil povinnosť
zaplatiť štátu trovy konania v sume 59,76 €.

Okresný súd vyššie uvedeným rozsudkom rozhodol o návrhu navrhovateľky, ktorá sa domáhala voči
odporcom 1/ až 3/ náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 49.790,88 €, ktorý nárok opierala o tú
skutočnosť, že jej manžel Q. Botoš (ďalej „poškodený") utrpel dňa 13. 06. 2009 pracovný úraz,
následkom ktorého na mieste podľahol. V dôsledku tejto udalosti prišla navrhovateľka o manžela,
ich spoločné tri deti o otca (z toho jedno maloleté) a tri vnúčatá o starého otca. Celá rodina bola
odkázaná na jeho pomoc a jeho manželka ostala jedinou oporou maloletému synovi. Zdôraznil, že pri
posudzovaní skutkového stavu bol viazaný aj výsledkami dokazovania v trestnom konaní vedenom



na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 22T 281/2010, ktorým rozsudkom zo dňa 08. 02. 2011
súd uznal za vinných obžalovaných P.. A. T. a R. K., ktorí inkriminovaného dňa vykonávali práce na
základe dohody o vykonaní prác u odporcu 1/, a to z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm.
a)Trestného zákona. Uvedeným rozsudkom bol súčasne obžalovaný N. E., zamestnanec odporcu 3/,
taktiež uznaný za vinného z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona. Okresný súd
preto v zmysle § 135 O. s. p. bol zo zákona viazaný vyššie uvedenými rozsudkami, ktoré stanovili
trestnoprávnu zodpovednosť zamestnancov, resp. osôb v inom pracovnoprávnom postavení (dohoda
o vykonaní práce) u zamestnávateľov, ktorými zamestnávateľmi boli odporcovia 1/ a 3/. Z uvedeného
preto následne okresný súd vyvodil, že subjektmi zodpovednými za neoprávnený zásah objektívne
spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu na strane navrhovateľky, sú práve odporcovia 1/ a 3/. Pokiaľ ide
o odporcu 2/, v tomto prípade okresný súd akceptoval jeho námietku nedostatku pasívnej legitimácie,
nakoľko navrhovateľka nepreukázala žiaden právny vzťah medzi poškodeným a odporcom 2/, ktorý
sa žiadnym spôsobom na smrti poškodeného nepodieľal. Preto v tomto rozsahu súd žalobu proti
odporcovi 2/ zamietol. V tejto súvislosti ( pasívna legitimácia ) konštatoval, že nepripustil dokazovanie
navrhované odporcom 3/ smerujúce na preukázanie zavinenia ďalšieho subjektu, ktorým mali byť
Železnice Slovenskej republiky ( ďalej len „ŽSR"). Uviedol : „Podrobnejšie skúmanie prípadného podielu
na spôsobení nehody zo strany ŽSR totiž v tomto konaní nemá praktický vplyv na rozhodnutie pri
súčasnom preukázaní zodpovednosti u odporcov 1/ a 3/ za situácie, keď navrhovateľka ako dominus litis
ako pasívne legitimovaného neoznačila aj ŽSR. Súd totiž v sporovom konaní je vždy viazaný návrhom,
a teda aj okruhom pasívne legitimovaných, a teda nemá dôvod zaoberať sa inými subjektmi ako sú
žalobcom označení žalovaní". Na tomto základe preto súd z dôvodov hospodárnosti konania nepripustil
výsluch Z. Z., výpravcu Železničnej stanice Hajnáčka, ktorý bol navrhnutý na vypočutie ako svedok na
preukázanie zodpovednosti ďalšieho subjektu, konkrétne ŽSR.

Vzhľadom na vykonané dokazovanie následne okresný súd uzavrel, že v prejednávanom prípade ide
o vážne a zásadné narušenie osobnostných práv chránených ust. § 11 a nasl. OZ, konkrétne práva
na súkromie, ktorého súčasťou je aj rodinný život zahrňujúci právo fyzickej osoby vytvárať, udržiavať a
rozvíjať vzájomné vzťahy a v ich rámci uplatňovať vlastnú osobnosť. Predpoklady na priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy súd odvodil od ustanovení § 13 ods. 2 OZ, nakoľko zásah do života žalobkyne a jej
rodiny je trvalý a neodstrániteľný.

Pri stanovení výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal súd zo závažnosti spôsobenej
ujmy, ako aj z okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo. Sumu 25.000 € považoval za primeranú
okolnostiam zásahu do práv poškodeného, jeho sociálneho a ekonomického postavenia, ako aj reálnych
možností, ako by poškodený mohol svojej rodine pomáhať najmä po materiálnej stránke. Okrem tejto
relatívne ľahko určiteľnej ekonomickej otázky materiálne vyčísliteľnej strate na zárobku poškodeného a
jeho finančného prínosu do rodiny ako osoby, ktorá vedela vykonávať rôzne mužské práce v domácnosti,
ktoré sú inak finančne náročné, je tu i ďalšia otázka, a to otázka straty, ktorú utrpela navrhovateľka
po stránke emočnej a zdravotnej, kde súd musel uplatniť voľnú úvahu. Navrhovateľkou požadovanú
sumu 49.790,88 € považoval za neprimerane vysokú, napriek tomu, že uznal, že smrťou poškodeného
bol značne narušený život navrhovateľky a vlastne celej jej rodiny. Poukázal na to, že žalobkyňa trpí
psychickou traumou, prudko sa jej znížila životná úroveň, a rodina stratila nie len živiteľa ale aj osobu,
ktorá veľkou mierou pomáhala v chode domácnosti a bola oporou v rôznych situáciách. Maloletý syn
taktiež trpí psychickými problémami spojenými so smrťou otca, musí sa liečiť a starší syn musel odísť?
z práce zo zahraničia a teraz sa nevie zamestnať na trhu práce. Život celej rodiny sa teda úmrtím
poškodeného zmenil, pričom išlo o zmenu náhlu, nečakanú a celkovo sa značne zhoršila materiálna
ako aj sociálna situácia celej rodiny. Na záver okresný súd zdôraznil, že pri určovaní výšky náhrady
súd zohľadnil aj okolnosti, za ktorých došlo k smrti poškodeného, najmä na to, že zo strany odporcov
sa nejednalo o úmyselne spôsobenú ujmu, ale že tu šlo o súbeh viacerých relatívne malých porušení
predpisov a nedbanlivostných konaní, ktoré však spoločne vyústili do smrti poškodeného.

Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 29. 04. 2013 (sp. zn. 21C/91/2011 - 252) doplnil Okresný súd Lučenec
výrok vyššie uvedeného rozsudku tak, že návrh navrhovateľky vo výške presahujúcej sumu 25.000
€ zamietol. V odôvodnení tohto rozsudku poukázal na ust. § 166 ods. 1, 2 O. s. p., v zmysle
ktorého okresný súd nerozhodol o niektorej časti predmetu konania, ktorým by súd rozhodol o celej
navrhovateľkou uplatnenej sume náhrady nemajetkovej ujmy 49.790,88 €. Okresný súd preto doplnil



dopĺňacím rozsudkom výrok o sumu prevyšujúcu priznanú čiastku 25.000 € tak, že návrh navrhovateľky
vo zvyšku uplatnenej sumy, ktorá prevyšuje práve sumu 25.000 € zamieta.

O náhrade trov konania rozhodol okresný súd v zmysle ust. § 142 ods. 3 O. s. p. vychádzajúc z toho, že
navrhovateľka nebola v plnej miere úspešná, avšak výška plnenia, na ktoré boli odporcovia zaviazaní,
v plnej miere závisela od úvahy súdu. Vo vzťahu k náhrade trov odporcu 2/, súd ale vychádzal z ust. §
142 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého odporca 2/ bol voči navrhovateľke v plnej miere úspešný, a preto
mu súd priznal náhradu trov konania, na ktorú zaviazal navrhovateľku.

Okresný súd súčasne rozhodol i o náhrade trov konania štátu v zmysle § 148 ods. 1 O. s. p.

Opravným uznesením Okresného súdu Lučenec č. k. 21C/91/2011-228 zo dňa 25. 03. 2013 došlo
k oprave označenia subjektu povinného nahradiť trovy konania odporcovi 2/, keď pri vyhotovení
samotného rozsudku zo dňa 30. januára 2013 došlo ku chybe pri opise tohto rozhodnutia z dôvodu,
že v rozsudku bolo nesprávne uvedené, že odporkyňa 1/ je povinná zaplatiť odporcovi 2/ náhradu
trov konania vo výške 790,84 €, hoci takáto povinnosť bola pri vyhlásení rozsudku uložená samotnej
navrhovateľke, čo vyplýva jednak zo zápisnice z pojednávania, ako aj z odôvodnenia samotného
rozsudku vo veci samej. V dôsledku tejto chyby došlo následne k oprave rozsudku v jeho štvrtom
výroku tak, že povinnosť zaplatiť náhradu trov prvostupňového konania odporcovi 2/, bola uložená
navrhovateľke v súlade s odôvodnením rozsudku vo veci samej.

Proti rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. 21C/91/2011-204 zo dňa 30. januára 2013 podala v
zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.) odvolanie odporkyňa 3/, z dôvodov podľa
ust. § 205 ods. 2 písm.a), c), d) a f) O. s. p. Najmä namietala, že okresný súd vo svojom rozhodnutí
neprihliadol na tú skutočnosť, že existujú významné zákonné povinnosti objednávateľa prác (ŽSR) a v
konaní vôbec neriešil vzťah medzi objednávateľom a zanedbaním povinností a predpisov vyplývajúcich
zo Zákona o železniciach Slovenskej republiky, zo Zákona o dráhach a z všeobecne záväzných právnych
predpisov o bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ktoré boli porušené inými subjektmi, ako odporcom
v rade 3/. Zdôraznil, že prevádzkovateľ dráhy - ŽSR, ktorý objednal výmenu betónových podvalov, ako
zamestnávateľ, bol povinný zabezpečiť, aby zamestnanci aj iného zamestnávateľa, ktorí mali vykonávať
práce na jeho pracoviskách a v jeho priestoroch, dostali potrebné informácie a pokyny na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci platné pre jeho pracoviská a priestory. Práve ŽSR nedôsledne
realizoval výkon svojej kontrolnej činnosti, čím umožnil porušovanie príslušných zákonných ustanovení
zo strany službu konajúceho výpravcu, ktorý ohrozil bezpečnosť zamestnancov a bezpečnosť vlakovej
dopravy. Najmä zdôraznil, že ak navrhovateľka ako dominus litis v žalobnom návrhu neoznačila ŽSR
ako pasívne legitimovaného účastníka konania, nemôže byť uvedená skutočnosť na ťarchu odporkyne
3/. Za pracovný úraz nebohého Q. C. preto podľa nej zodpovedá jeho zamestnávateľ, u ktorého
bol v čase úrazu v pracovnom pomere, teda odporca v 1/ rade. Naopak, odporca v 3/ rade a ani
samotný rušňovodič N. E. (odsúdený v trestnom konaní ako vinný z prečinu usmrtenia podľa § 149
ods. 1 Trestného zákona), nebol zo strany ŽSR ako prevádzkovateľa dráhy upozornený, že na trati sa
nachádzajú osoby vykonávajúce výmenu podvalov. Odvolateľ nesúhlasil ani s uzatvorením nehodovej
udalosti, keď poukázal na list č. 540/2009 - OIK zo dňa 25. 08. 2009, ktorým podal námietku k uzavretiu
nehody A5 zo dňa 13. 06. 2009. Súčasne namietal aj skutočnosť, že okresný súd nevykonal ním
navrhované dôkazy. Ohľadne výšky priznanej nemajetkovej ujmy navrhovateľke namietal, že okresný
súd nezohľadnil aj spoluzavinenie samotného poškodeného a súčasne neprihliadal ani na skutočnosť, že
zamestnanec odporcu 3/ nekonal úmyselne, vykonával svoju funkciu ako rušňovodič, a to za okolností,
kedy nemal dôvod predpokladať, že na trati sa budú pohybovať ľudia, ktorých by mohol ohroziť. Z tohto
dôvodu je podľa názoru odporkyne 3/ výrok rozsudku o priznaní nemajetkovej ujmy nepreskúmateľný,
vrátane uvedenia dôsledkov neoprávneného zásahu odporcu 3/ do práv navrhovateľky na ochranu
jej súkromného života. Odporkyňa v 3/ rade sa nepovažovala v predmetnej právnej veci za pasívne
legitimovanú, nakoľko nositeľom hmotnoprávnej povinnosti je ten subjekt, ktorý neoprávnený zásah do
osobnostných práv spôsobil. Ide teda o výlučne osobnú povinnosť tohto subjektu, ktorá neprechádza
na ďalšiu osobu.



Okresnému súdu ďalej vytýkal, že neskúmal, v akom pomere sa ten - ktorý škodca podieľal na vzniku
škody a podľa toho stanovil jeho podiel na náhrade, keď prvostupňový súd nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu, a to ust. § 438 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a v tejto súvislosti aj nedostatočne
zistil skutkový stav.

Odporkyňa 3/ sa nestotožnila ani s rozhodnutím o náhrade trov konania a navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil, vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie alebo aby návrh voči odporkyni
3/ zamietol.

Proti dopĺňaciemu rozsudku Okresného súdu v Lučenci č. k. 21C/91/2011-252 zo dňa 29. 04. 2013
podala odvolanie navrhovateľka v zákonom stanovenej 15 - dňovej lehote, ktorým sa domáhala, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil tak, že navrhovateľke prizná nemajetkovú
ujmu aj v zvyšnej časti, teda v časti presahujúcej sumu 25.000 €. Okresný súd podľa nej opomenul
prihliadnuť na skutočnosť, že úmrtím jej manžela „sa v priebehu jedného dňa otočil osud celej rodiny
nebohého", keď manželka prišla o manžela, tri deti o otca a vnučka o starého otca, ako aj rodičia o
syna. Navrhovateľke boli preto úmrtím manžela spôsobené ťažké depresívne stavy, jeho smrťou stratili
možnosť ďalšieho vzťahu s najbližším človekom, s ktorým trávili všetok voľný čas a žalobkyňa sa s
následkom smrti manžela lieči doposiaľ z psychických problémov, ako aj mladší syn. Rodina bola počas
života nebohého odkázaná na jeho pomoc, keď naviac, práve manželka, jeho deti a vnúčatá z dôvodov
pochybenia zamestnancov odporcov po celý život nebudú poznať pocit manželskej a rodičovskej lásky,
čím došlo k strate možnosti rozvíjať ďalšie citové väzby manželov, ako aj citové vzťahy detí a vnúčat s
otcom a starým otcom, o čo sú trvalo ochudobnení. Poukázala i na judikatúru iných súdov Slovenskej
republiky. Navrhla, aby odvolací súd vyhovel jej návrhu v celom rozsahu.

Navrhovateľka podala odvolanie aj do opravného uznesenia Okresného súdu Lučenec č. k. 21C/91/2011
- 228 zo dňa 25. 03. 2013, nakoľko sa po úmrtí manžela dostala do veľmi ťažkej životnej aj sociálnej
situácie, a od smrti manžela trpí núdzou a nemá žiadne finančné prostriedky na zabezpečenie svojich
životných potrieb, ako aj potrieb svojho syna. Poukázala na to, že v priebehu konania nebol ustálený
okruh odporcov, a preto bola nútená podať návrh voči všetkým trom žalovaným, keď ani v priebehu
konania nebolo jednoznačné, kto je zodpovedný za smrť manžela navrhovateľky, či odporca 1/ alebo
2/. Tieto skutočnosti mal preto prvostupňový súd vziať do úvahy pri rozhodovaní a aplikovať tak ust. §
150 O. s. p., nakoľko sú tu dané dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania
voči odporcovi 2/.

Odporkyňa 3/ v písomnom vyjadrení k odvolaniam navrhovateľky proti dopĺňaciemu rozsudku a
proti opravnému uzneseniu uviedla, že primerané finančné zadosťučinenie by malo byť peňažnou
protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy, pričom v predmetnom prípade bolo navyše preukázané
jednorazové odškodnenie manželky a syna úrazovou rentou podľa príslušných predpisov o sociálnom
poistení, ktoré má prednosť pred ustanoveniami o náhrade nemajetkovej ujmy. Keďže v prejednávanom
prípade nebolo preukázané, že by došlo na strane navrhovateľky k zníženiu jej dôstojnosti alebo jej
vážnosti v spoločnosti, a to v značnej miere, a súčasne nebola zohľadnená miera zavinenia ďalších osôb
podieľajúcich sa na vzniku škody, nie sú naplnené predpoklady pre priznanie nároku navrhovateľky a v
napadnutom rozsudku prvostupňového súdu chýba uvedenie podrobných skutkových záverov a úvah
súdu o dôsledkoch neoprávneného zásahu odporcu v 3/ rade do práv navrhovateľky na ochranu jej
súkromného života. Keďže odporca 3/ nepochybne do osobnostných práv navrhovateľky nijakým a už
nie vôbec neoprávneným spôsobom nezasiahol, nie je preto v danej veci pasívne legitimovaným.

Odporca 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky proti opravnému uzneseniu uviedol,
že odporca 2/ už pri prvom úkone, ktorý mu patril, uviedol skutočnosti a dôkazy, ktorými namietal
svoju pasívnu legitimáciu. Už pri prvom úkone preukázal, že reálne nikdy nevykonával žiadnu
ekonomickú činnosť a nikdy nebol v pracovnom alebo obdobnom pomere s poškodeným. Napriek tomu
navrhovateľka ako dominus litis aj po preukázaní nedostatku pasívnej legitimácie odporcu 2/ nežiadala
konanie voči nemu zastaviť. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnuté opravné uznesenie potvrdil ako
vecne správne.



Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolania viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolaní v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods.
2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu, ako aj napadnutý dopĺňací rozsudok okresného súdu
a napadnuté opravné uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako rozhodnutia
vo výroku vecne správne.

Podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Slovenská republika podľa čl. 1 ods. 2 ústavy uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného
práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie medzinárodné záväzky. Prednosť pred
zákonmi majú medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách (čl. 7 ods. 5 ústavy).
Slovenská republika je zmluvnou stranou Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z 04.
11. 1950, majúceho ako mnohostranná medzinárodná zmluva status analogický s ústavnými zákonmi.

Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života,
obydlia a korešpondencie.

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Špecifickosť subjektívnych osobnostných práv spočíva v ich predmete, ktorým je priamo osobnosť
človeka, fyzickej osoby v jej celistvosti. Právo na ochranu osobnosti Občiansky zákonník upravuje ako
jednotné právo. V dôsledku toho je treba jednotlivé práva, ktoré v tomto jednotnom rámci vznikajú,
chápať ako práva čiastkové, líšiace sa navzájom vzťahom k rôznym hodnotám, stránkam osobnosti,
avšak vychádzajúcim z osobnosti tvoriacej fyzickú a mravnú jednotu. Ako základné hodnoty osobnosti
každej fyzickej osoby uvádza Občiansky zákonník v § 11 výslovne život, zdravie, občiansku česť, ľudskú
dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej povahy.

Podľa ust. čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných práv a slobôd publikovaného
pod č. 209/1992 Zb., každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia
a korešpondencie. Právo na súkromie v rôznych poňatiach môže zahŕňať tak ochranu rodinného života,
súkromie obydlia, listové tajomstvo, ako aj ochranu cti, povesť človeka, či ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním údajov o osobe. Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný život. Európsky súd
pre ľudské práva v rozsudku zo 16. 12. 1992 vo veci Niemetz proti Nemecku uviedol, že „nepovažuje za
možné alebo potrebné pokúsiť sa o vyčerpávajúcu definíciu pojmu „súkromný život". Mohlo by však byť
príliš reštriktívne limitovať tento pojem „výsostným okruhom", v ktorom môže jednotlivec žiť svoj vlastný
osobný život, ako sa rozhodne a úplne z tohto okruhu vylúčiť vonkajší svet neobsiahnutý v tomto okruhu.
Rešpektovanie súkromného života musí tiež obsahovať do určitej miery právo zakladať a rozvíjať vzťahy
s ostatnými ľuďmi."

Ak teda medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci
ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému
zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom tretej osoby do
práva na súkromie, resp. práva na rodinný život, môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká
ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t. j. nemajetková ujma
postihujúca inú, ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová,
emocionálna ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť
citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a tak isto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou
osobou.

Osobnosť, ktorá je chránená prostredníctvom všeobecného osobnostného práva, v prípade, ak
došlo k zásahu do tohto práva, má možnosť využiť právne prostriedky ochrany osobnosti, ktoré sú
exemplifikatívne uvedené v ust. § 13 Občianskeho zákonníka. Prichádzajú do úvahy, pokiaľ hrozí alebo
je spôsobená ujma v osobnostnej nemajetkovej sfére a majú rôznu povahu. Ktoré z týchto právnych



prostriedkov príslušná fyzická osoba na ochranu svojej osobnosti uplatní, bude závislé v prvom rade na
jej vôli, ovplyvnenej predovšetkým intenzitou a povahou protiprávneho zásahu. Zásah do emocionálnej
sféry fyzickej osoby, spôsobený protiprávnym konaním tretej osoby, následkom ktorého je úmrtie blízkej
osoby, zakladá právo domáhať sa ochrany osobnosti podľa ust. Občianskeho zákonníka o ochrane
osobnosti. Realizácia tejto ochrany je vo výlučnom záujme osôb, ktoré sú v takom úzkom vzťahu k
postihnutej fyzickej osobe, že ochrana integrity jeho osobnosti aj po jeho smrti je ich osobným záujmom;
ide o najbližších príbuzných, a to manžela a deti, a ak ich niet, o rodičov. Vzhľadom na vyššie uvedené
právne ustanovenia, ako aj právne závery je nevyhnutné vyvodiť, že úmrtím manžela navrhovateľky,
ku ktorému došlo v dôsledku pracovného úrazu, teda pri výkone a plnení si pracovných povinností,
na základe pracovnoprávneho vzťahu u odporcu 1) došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostného
práva navrhovateľky, a to jej práva na súkromný a rodinný život. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia
konštatoval, že týmto neoprávneným zásahom došlo k závažnému zásahu do práva navrhovateľky
na súkromie, ktorého súčasťou je aj rodinný život, zahŕňajúci právo fyzickej osoby vytvárať, udržiavať
a rozvíjať vzájomné vzťahy a v ich rámci uplatňovať aj vlastnú osobnosť. Predpoklady na priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy odvodil aj z ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko zásah do
života navrhovateľky a jej rodiny je trvalý a neodstrániteľný, a teda argumenty odporkyne 3), spočívajúce
v tom, že na strane navrhovateľky nedošlo v značnej miere k zníženiu jej dôstojnosti alebo jej vážnosť
v spoločnosti, je rozporuplná, nedôvodná a nenáležitá, ak dôsledkom tohto neoprávneného zásahu je
smrť manžela navrhovateľky ako jej najbližšej osoby v živote a akékoľvek morálne zadosťučinenie nie je
postačujúce. Aj v rozhodnutí okresného súdu je konštatované, že manžel navrhovateľky zomrel relatívne
mladý a zdravý, bol teda predpoklad ešte dlhého spoločného žitia v rodine, rodina žila usporiadaným
životom, pochádzajú z nej 3 deti, ešte tohto času jedno maloleté, o ktorého sa navrhovateľka i osobne
stará. Navrhovateľka aj v súčasnej dobe naďalej trpí depresívnymi stavmi, ak stratila možnosť ďalšieho
vzťahu s manželom, s ktorým zdieľali spoločný život. Námietka odporcu 3), že v tomto smere okresný
súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, resp. i vykonal dokazovanie je nedôvodná, ak súd sa
jednoznačne oboznámil s potvrdením zo psychiatrickej ambulancie Z.. P. o návšteve navrhovateľky (č.
l. 183 spisu) a súčasne vychádzal aj z výpovede samotnej navrhovateľky, ktorá pociťuje stratu manžela,
ako stratu veľkej opory v živote, ktorý sa staral nielen o ňu ako o manželku, ale aj o rodinu, pomáhal jej s
maloletým synom, ktorý je postihnutý, pričom vykonával všetky práce okolo domu, snažil sa čo najlepšie
zabezpečiť rodinu, pretože aj nehoda sa stala počas brigádnických prác, ktoré vykonával popri riadnom
zamestnaní, len aby si privyrobil. Navrhovateľke sa tak úplne zrútil a zmenil život, keď smrť manžela
ťažko znášajú aj jej deti.

Aj v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR ( napr. 1Cdo 77/2009, 5Cdo 265/2009, 4Cdo 168/2009,
2Cdo 194/2011 ) sa uplatňuje jednotný názor, v zmysle ktorého súčasťou práva na ochranu súkromia
chráneného ust. § 11 Občianskeho zákonníka, je aj rodinný život, spočívajúci v udržiavaní a
rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami, a konanie,
ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim znaky
neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny.

I odvolací súd musí konštatovať, že úmrtím manžela navrhovateľky došlo k pretrhnutiu najzákladnejších
vzťahov medzi manželmi navzájom, ak manželstvo vytváralo plnohodnotnú rodinu, vrátane starostlivosti
o deti, a teda pretrhnutie vzťahov manželských, ako aj rodičovských. Námietku odvolateľa, že na strane
navrhovateľky nedošlo k neoprávnenému zásahu do súkromného a rodinného života tak, ako to tvrdil
odporca 3) v odvolaní, je nedôvodná, keď pri náhrade nemajetkovej ujmy nejde len o hmotnú satisfakciu,
ale aj o gesto slušnosti a spravodlivosti aspoň čiastočne zmierniť následky tohto zásahu do jej práv.

Okresný súd dôvodne zaviazal odporcov 1) a 3) na úhradu nemajetkovej ujmy, ak z vykonaného
dokazovania jednoznačne mal za preukázané, že k neoprávnenému zásahu došlo konaním
zamestnancov odporcu 1) a 3). Okresný súd, ako aj odvolací súd bol pri posudzovaní skutkového
stavu viazaný výsledkami dokazovania v trestnom konaní, vedenom na Okresnom súde Lučenec pod
sp. zn. 22T 281/2010, na základe ktorého bol za vinného z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2
písm. a) Trestného zákona uznaný obžalovaný P.. A. T. a R. K., ktorí inkriminovaného dňa vykonávali
práce na základe dohody o vykonaní práce u odporcu 1) a súčasne bol za vinného uznaný aj N. E.,
zamestnanec odporcu 3), ktorý bol taktiež uznaný za vinného z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1
Trestného zákona. Okresný súd bol viazaný vyššie uvedenými rozsudkami, ktoré stanovili trestno-právnu



zodpovednosť zamestnancov, resp. osôb v inom pracovno-právnom postavení (dohoda o vykonaní
práce) u zamestnávateľov, ktorými zamestnávateľmi boli práve odporcovia 1) a 3), preto aj za subjekty
zodpovedné za neoprávnený zásah objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, dôvodne považoval
odporcov 1) a 3).

K uvedenému odôvodneniu rozhodnutia okresného súdu odvolací súd dodáva, že pre posúdenie
pasívnej legitimácie nie je dôvodný argument, že odporkyňa 3) je právnická osoba a povinnosť poskytnúť
zadosťučinenie podľa § 13 Občianskeho zákonníka je subjektívne spätá s tým, kto sa zásahu do týchto
práv iného dopustil, pričom ide o výlučne osobnú povinnosť tohto subjektu, ktorá neprechádza na ďalšiu
osobu. So zreteľom na argumentáciu odporcu 3) je preto potrebné uviesť, že pre právnické osoby je
charakteristické to, že svoju vôľu nevytvárajú samostatne, ale prostredníctvom tých fyzických osôb, ktoré
sú na to určené. Len prostredníctvom fyzických osôb právnická osoba tiež prejavuje svoju vôľu navonok,
koná, robí právne úkony, zakladá právne vzťahy, vstupuje do právnych vzťahov, uplatňuje práva a plní
povinnosti z týchto vzťahov. Ak bezprostredným pôvodcom zásahu do osobnosti bola fyzická osoba,
ktorá bola právnickou osobou použitá na výkon jej činnosti, treba vyriešiť otázku, či konanie tejto fyzickej
osoby je zásahom, za ktorý nesie zodpovednosť ona sama (bezprostredne konajúca fyzická osoba)
alebo táto právnická osoba. Ust. § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka neobsahujú úpravu, ktorá
by osobitne riešila túto otázku.

Podľa § 853 Občianskeho zákonníka platí, že občiansko-právne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené
ani týmto, ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom
aj účelom im najbližšie. Odvolací súd má za to, že právnym vzťahom zodpovednosti za nemajetkovú
ujmu spôsobenú na osobnostných právach fyzickej osoby (§ 11 a nasledujúce Občianskeho zákonníka),
sú obsahom a účelom najbližšie právne vzťahy zodpovednosti za majetkovú ujmu (škodu), spôsobenú
v majetkovej sfére poškodeného.

V zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že škoda je spôsobená právnickou osobou
alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto
osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa
pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.

Analogicky (§ 853 Občianskeho zákonníka v spojení s § 420 ods. 2 tohto zákonníka), pokiaľ bol
neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou
osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený
priamo právnickou osobou (pozn. pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť je určujúca existencia miestneho
časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti). Rovnaký právny názor je zastávaný aj v už
spomenutej publikácii Československé občianske právo, prvý zväzok, Obzor Bratislava, 1973, str. 167 a
168 a tiež v Zborníku III. najvyššieho súdu, SEVT, 1980, str. 182. Rovnako aj Ústavný súd SR v uznesení
z 23. 08. 2007 sp. zn. I. ÚS 137/07 uviedol, že: „podľa všeobecných ustanovení občianskeho hmotného
práva je otázka zodpovednosti za škodu konštituovaná tak, že za škodu, resp. za ujmu zodpovedá ten,
kto ju spôsobil, pričom v prípade škody, resp. ujmy, spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých
fyzických osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila".

Vzhľadom na vyššie uvedené je preto zrejmé, že zamestnanci odporcu 1) P.. A. T. a R. K., ktorí boli
v obdobnom pracovno-právnom pomere s odporcom 1) a ktorí sa dopustili prečinu usmrtenia podľa §
149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona, spôsobili, resp. prispeli k neoprávnenému zásahu do práv
navrhovateľky pri výkone práce podľa uzatvorenej dohody alebo v priamej súvislosti s ním a súčasne,
ak N. E. bol zamestnancom odporcu 3), ktorý bol taktiež uznaný za vinného z prečinu usmrtenia podľa
§ 149 ods. 1 Trestného zákona, ku ktorému došlo pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, resp. v
priamej súvislosti s ním, sú potom subjektmi zodpovednými za neoprávnený zásah objektívne spôsobilý
vyvolať nemajetkovú ujmu práve právnické osoby, a to odporcovia 1) a 3). V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na to, že predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je súčasne : 1/
existencia ujmy ( spočívajúca v poškodení duševného zdravia navrhovateľky ), 2/ porušenie právnej
povinnosti, resp. protiprávny úkon ( spočívajúci v protiprávnom konaní zamestnancov odporcu 1/, a
3/ , ktorí sú zodpovední za narušenie osobnostných práv navrhovateľky, 3/ príčinná súvislosť medzi



touto ujmou a protiprávnym konaním. Príčinná súvislosť znamená, že medzi protiprávnym úkonom na
strane jednej a ujmou na strane druhej existoval vzťah príčiny a následku. Vzťah príčiny a následku musí
byť bezprostredný (priamy). Nepostačuje, ak tento vzťah je iba sprostredkovaný. Zákon totiž existenciu
príčinnej súvislosti vyžaduje práve a len medzi protiprávnym úkonom a v súvislosti s ním vzniknutou
ujmou. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba
sprostredkovaný. Škodlivý následok ( ujma ) nemusí byť vždy vyvolaný jedinou príčinou. Môže ísť len o
jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o odškodnenie ktorého ide; vždy však musí
isť o príčinu podstatnú. V takomto prípade už z pôsobenia prvotnej príčiny sa musí dať vyvodiť existencia
vecnej súvislosti so vznikom škodlivého následku. Nie je totiž rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná
súvislosť príčiny a následku (porovnaj R 21/1992). Uvedená hlavná podstatná príčina bola vyhodnotená
aj v rámci trestného konania. V prípade porušenia povinností aj ŽSR, ako na to poukazovala odporkyňa
3/, nešlo o podstatnú hlavnú príčinu medzi protiprávnym konaním a ujmou na strane navrhovateľky, ale
o ďalšie príčiny, v dôsledku ktorých k úmrtiu poškodeného došlo.

Okresný súd dôvodne nepovažoval za pasívne legitimovaného odporcu 2), ak v konaní nebol
preukázaný žiaden právny vzťah medzi poškodeným, teda nebohým manželom navrhovateľky a
odporcom 2) a tento sa ani žiadnym spôsobom na smrti poškodeného nepodieľal.

Odvolací súd teda konštatuje, že okresný súd dôvodne považoval za pasívne legitimovaných v
prejednávanom prípade práve odporcu 1) a 3), ktorých zaviazal na náhradu nemajetkovej ujmy, ak
súčasne jednoznačne nepovažoval za odporcu ŽSR, teda ďalší subjekt, ktorý nebol v konaní označený
za odporcu navrhovateľkou. Aj odvolací súd zdôrazňuje, že navrhovateľ ako dominus litis neoznačil ako
pasívne legitimovaného ŽSR, súd je v sporovom konaní týmto návrhom viazaný, a teda aj okruhom
pasívne legitimovaných, preto okolnosti zodpovednosti subjektu, ktorý v danom konaní nevystupoval
ako účastník konania, dôvodne neskúmal, a ani v tomto smere nevykonal dokazovanie. K uvedenému
uvádza odvolací súd nasledovné:

Doterajšia jednotná rozhodovacia prax súdov priznáva náhradu nemajetkovej ujmy, upravenej v § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka vo forme jednorazového odškodnenia. K tejto náhrade zaviazal súd
odporcu 1) a 3) spoločne a nerozdielne, nakoľko zodpovednosť tak odporcu 1), ako aj 3), vyvodil ako
vzťah vyplývajúci zo spôsobenej nemajetkovej ujmy. K otázke možnej interpretácii náhrady škody v tom
zmysle, že by bolo možné pod pojem škoda podradiť i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, spočívajúcej
v strate blízkej osoby, odvolací súd poznamenáva, že platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi
právom na ochranu osobnosti upravenom v § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka (s ním
spojeným právom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch) a právom na náhradu škody v zmysle
§ 415 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Medzi týmito dvomi inštitútmi je pojmová a obsahová
odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko
späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Na rozdiel od toho právo na náhradu škody patrí tak fyzickej,
ako aj právnickej osobe, nemá absolútnu, ale len relatívnu povahu a má majetkovú povahu. Zásadný
rozdiel je aj medzi odškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody, ako majetkovej ujmy,
ktorý spočíva v tom, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu,
akú ujmu mohol zásah vyvolať (nemožno presne zistiť skutočnú ujmu). V prípade náhrady škody treba
však výšku škody presne uviesť a preukázať. Právo na náhradu škodu a právo na ochranu osobnosti
fyzickej osoby podľa platnej právnej úpravy teda predstavujú dve celkom samostatné práva, ktoré
sú podmienené rôznou sférou ochrany, zabezpečovanej Občianskym zákonníkom (viď i rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 168/2009). Odlišnosť tejto nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka od škody podľa ust. § 420 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, potvrdzuje
tiež v ust. § 16 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu
osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.
Podľa súčasne platnej právnej úpravy možno teda nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv
usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t. j. podľa § 11
a nasledujúcich Občianskeho zákonníka.

Ďalšou namietanou skutočnosťou zo strany nielen odporcu 3), ale aj samotnej navrhovateľky bola otázka
výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. V tomto prípade okresný súd jednoznačne v odôvodnení



svojho rozhodnutia uvádzal, že pri ustálení tejto výšky vychádzal nielen zo závažnosti spôsobenej ujmy
(trvalý a neodstrániteľný zásah do práva navrhovateľky na osobný a súkromný rodinný život v dôsledku
násilného pretrhnutia vzťahu s manželom ako najbližšou osobou v živote, s ktorou zabezpečovali
spoločne starostlivosť aj o svoje deti, prípadne vnúčatá), ako aj z okolností, za ktorých k porušeniu
práva došlo (ak vyhodnotil, že zo strany žalovaných nešlo o úmyselne spôsobenú ujmu, ale išlo o súbeh
viacerých relatívne malých porušení predpisov a nedbanlivostných konaní, ktoré však spoločne vyústili
do smrti poškodeného). Okresný súd tak jednoznačne prihliadal nielen na závažnosť spôsobenej ujmy,
v dôsledku čoho považuje v tomto rozsahu námietku navrhovateľky za nedôvodnú, ale i na okolnosti,
za ktorých k porušeniu prišlo, ak pri vykonaní dokazovania vychádzal z listinných dôkazov (spisu
Okresného súdu Lučenec č. k. 22T 281/2010, správy Generálneho riaditeľstva odboru bezpečnosti a
inšpekcie Bratislava, Inšpektorátu práce Banská Bystrica, Protokolov k úrazu, stanovísk inšpektorátu
práce spolu s vyjadreniami), a súčasne vychádzal aj z výpovedí svedkov P.. A. T., R. K., N. E., P..
A. D., Bc. U. K.. Následne sa okresný súd vysporiadal aj s námietkou odporkyne 3), že poškodený
sa dopustil pochybení, a preto spoluzavinil svoju smrť, a to tak, že vychádzal zo záverov Protokolu a
Správy ŽSR, ktoré zhodne uvádzajú, že na strane poškodeného nebolo zistené žiadne zavinenie. Ak
odporca 3) poukazuje na skutočnosť, že mal poškodený podľa znaleckého posudku, ktorý je súčasťou
trestného spisu N. E. svojim konaní porušiť predpis Bz1 - teda bezpečnosť zamestnancov v podmienkach
ŽSR, je nutné uviesť, že ide o bezpečnostné predpisy týkajúce sa ŽSR, u ktorého poškodený nebol v
pracovnom ani inom obdobnom právnom pomere a uvedený záver je v rozpore so samotnou správou
ŽSR, v ktorej je uvedené, že zavinenie poškodeného zistené nebolo. Naviac je nutné poukázať na to,
že Bz1 ako bezpečnosť zamestnancov v podmienkach ŽSR, ako aj články uvedených bezpečnostných
predpisov, ktorých porušenia sa mal podľa tohto znaleckého posudku poškodený dopustiť, nie sú v
priamej príčinnej súvislosti s úmrtím poškodeného. K uvedenému je však nevyhnutné poukázať na
samotný rozsudok Okresného súdu Lučenec sp. zn. 22T 281/2010, v zmysle ktorého práve zavinením
zamestnancov odporcu 1) a 3) došlo k pracovnému úrazu a následnému úmrtiu poškodeného. Práve
P.. T., ako zamestnanec odporcu 1) nevydal ako vedúci prác príslušným vedúcim pracovných skupín
bezpečnostné štítky a preukázateľne ich nepoučil o výzve k opatrnosti a ostražitosti a nezabezpečil
dostatočné informovanie o fakte, či sa v čase odchodu vlaku zo Železničnej stanice Hajnáčka druhá
pracovná skupina už nachádza mimo priestoru ohrozenia, kde im nehrozilo nebezpečenstvo spojené
s chodom vlaku, pričom obvinený R. K., ako vedúci druhej pracovnej skupiny, tiež zamestnanec
odporcu 1), dostatočne nezabezpečil ustanovenie o odstúpení z priestoru možného ohrozenia v čase do
06.30 hod. a neinformoval ani výpravcu Železničnej stanice Hajnáčka o nasadenie ľahkého koľajového
prostriedku, neurobil preukázateľný zápis o obsahu poučenia do svojho záznamníka BOZP a zúčastnil
sa priamo na premiestnení ľahkého koľajového prostriedku na pracovné miesto priamo v priestore
možného ohrozenia. Naviac, obvinený N. E., ako zamestnanec odporcu 3), sa pohyboval rýchlosťou
vyššou ako dovoľuje prechodné obmedzenie rýchlosti a nevaroval osoby v blízkosti koľají pomocou
húkačky na hnacom dráhovom vozidle, dostatočne nesledoval trať a návesti a zároveň nevykonal
žiadne opatrenia, ktorými by mohol zamedziť nehodovej udalosti, v dôsledku čoho došlo čelnou časťou
prichádzajúceho osobného motorového vlaku k zachyteniu poškodeného, ktorý nestihol vystúpiť mimo
koľaj a nachádzal sa v priestore ohrozenia. Z uvedeného je preto zrejmé, že k úmrtiu poškodeného,
resp. k samotnému pracovnému úrazu došlo v priamej príčinnej súvislosti s konaním zamestnancov
odporcu 1) a 3) a nie je možné pričítať poškodenému spoluzavinenie spočívajúce v tom, že nestihol
okamžite odstúpiť, ak prichádzajúci osobný motorový vlak sa pohyboval rýchlosťou vyššou, ako dovoľuje
prechodné obmedzenie rýchlosti a poškodený nebol žiadnym spôsobom varovaný húkačkou na hnacom
dráhovom vozidle a ak zamestnanec odporcu 3) dostatočne nesledoval trať a návesti a nevykonal žiadne
opatrenia, ktorými by mohol zamedziť nehodovej udalosti. Ani okolnosť, že poškodený nevyhovel dňa
09. 06. 2009 periodickej odbornej skúške ako zámočník koľajových konštrukcií, nemožno vyhodnotiť ako
spoluzavinenie poškodeného, ak mu odporca 1/ ako zamestnávateľ prideľoval prácu, ktorú poškodený
v rámci pracovnoprávneho pomeru vykonával.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto odvolací súd žiadnu z námietok odporcu 3/ nepovažoval
za dôvodnú, vrátane námietky nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu, a k tejto
skutočnosti, ako aj otázkam vykonaného dokazovania prvostupňovým súdom uvádza nasledovné :

Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov



budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania. Treba dodať, že aj
podľa judikatúry Ústavného súdu SR nepatrí do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných
slobôd, právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazom súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy
preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 252/03).

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil. Okresný súd je vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a
jeho argumenty podporujú príslušný záver o čiastočne dôvodnom nároku navrhovateľky z titulu náhrady
nematkovej ujmy. Odporca 3/ v odvolaní neuvádza žiadne nové relevantné skutočnosti, ani dôkazy, ktoré
by neboli posúdené, či vyhodnotené prvostupňovým súdom a okresný súd sa správne v odôvodnení
rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované
za rozhodujúce, pretože všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia. Prvostupňový súd správne právne odôvodnil prečo návrhu vyhovel,
ak boli súčasne splnené všetky predpoklady pre vznik zodpovednosti odporcu 1/ a 3/ na náhradu
nemajetkovej ujmy navrhovateľke v zmysle § 11, § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Aj odvolací
súd považoval výšku nemajetkovej ujmy priznanú prvostupňovým súdom za primeranú, vzhľadom na
závažnosť spôsobenej ujmy ako aj okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. V tomto rozsahu
sa vzťahuje rozhodnutie odvolacieho súdu i k odvolaniu navrhovateľky proti dopĺňaciemu rozsudku, v
ktorom bola taktiež namietaná výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľke. Okresný súd
prihliadal na okolnosti trvalého pretrhnutia vzájomných manželských a rodinných vzťahov, ako aj k strate
možnosti rozvíjať ďalšie citové väzby manželov a citové väzby detí a vnúčat s otcom a starým otcom.
Výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy preto i odvolací súd považuje za primeranú faktorom a
princípom spravodlivého usporiadania vzťahov účastníkov, a preto je aj rozhodnutie o zamietnutí návrhu
v časti prevyšujúcej sumu 25.000 € považuje za vecne správne.

Pokiaľ ide o náhradu trov prvostupňového kraja a rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorý pri priznaní
tejto náhrady postupoval v zmysle ust. § 142 ods. 3 O. s. p. v tomto rozsahu považuje taktiež odvolací
súd rozhodnutie prvostupňového súdu za vecne správne, ak rozhodovanie o výške plnenia záviselo od
úvahy súdu. Odvolací súd sa preto stotožňuje s právnym záverom okresného súdu o priznaní náhrady
trov konania navrhovateľke v plnom rozsahu. V tejto súvislosti odvolací súd potvrdil i opravné uznesenie
týkajúce sa výroku o náhrade trov konania odporcu 2/ (v poradí štvrtý výrok rozsudku prvostupňového
súdu), ktorým opravným uznesením došlo k zmene označenia subjektu, ktorý je povinný uvedené trovy
nahradiť. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu zo dňa 30. januára 2013 na str. 8 ods. 2 okresný
súd jednoznačne uviedol, že vychádzal z ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v konaní,
a keďže v prípade účastníka odporcu 2/ došlo v prvostupňovom konaní k jeho úspechu, priznal mu
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci
úspech nemal. Výslovne uviedol: „Žalovaný 2/ bol voči žalobkyni v plnej miere úspešný, a preto mu súd
priznal náhradu trov konania, na ktorú zaviazal navrhovateľku". Je preto zrejmé, že k oprave rozsudku
Okresného súdu Lučenec zo dňa 30. januára 2013 došlo v zmysle ust. § 164 O. s. p. dôvodne, a preto
aj opravné uznesenie zo dňa 25. 03. 2013 považuje odvolací súd v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. ako
vecne správne. Z obsahu spisu nevyplývajú dôvody na aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O. s. p., a to ani z
dôvodu zlej finančnej situácie navrhovateľky, o to viac, ak jej bola týmto rozhodnutím priznaná náhrada
vo výške 25 000 eur.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Navrhovateľka a odporkyňa 3/ neboli
v odvolacom konaní úspešné, preto im súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odporca 1/
bol v odvolacom konaní úspešný, avšak náhradu trov odvolacieho konania si v zmysle § 151 ods. 1,
veta prvá, O. s. p. neuplatnil, a keďže ide o konanie návrhové, odvolací súd o náhrade trov odvolacieho



konania odporcu 1/ nerozhodoval. Pokiaľ ide o odporcu 2/, tento bol taktiež v odvolacom konaní úspešný,
preto mu súd priznal náhradu trov odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z jedného úkonu právnej
služby, a to za vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 23. 04. 2013, ktoré vyjadrenie bolo podané k odvolaniu
navrhovateľky proti opravnému uzneseniu Okresného súdu Lučenec č. k. 21C/91/2011-228 zo dňa
25. 03. 2013. V prípade tohto odvolacieho konania navrhol odporca 2/ napadnuté opravné uznesenie
potvrdiť ako vecne správne, a keďže bol odporca 2/ úspešný a opravné uznesenie bolo odvolacím
súdom potvrdené, priznáva mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej
služby v zmysle § 14 ods. 3 písm. b) vyhlášky v spojení s § 10 ods. 1, 8 vyhlášky vo výške 45,64 €
(1/2 zo sumy 91,29 €) + 7,81 € ako paušálna suma v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky. Spolu tak trovy
právneho zastúpenia odvolacieho konania predstavujú sumu 53,45 €, ktorú je navrhovateľka, ako v
odvolacom konaní neúspešná účastníčka konania vo vzťahu k odvolaniu proti opravnému uzneseniu,
povinná nahradiť odporcovi 2/ tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.