Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12CoE/65/2013 z 30. 7. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 30. júla 2013, sp. zn. 12CoE/65/2013, ECLI:SK:KSBB:2013:6708212022.1 Krajský súd Banská Bystrica | 12CoE/65/2013 | ECLI:SK:KSBB:2013:6708212022.1 | 2013-07-30 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. a) EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ebeb1930-1df0-47e0-9bd2-fff0916b703d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6708212022.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12CoE/65/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6708212022
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6708212022.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, za ktorú
koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému A. B., nar. XX. XX.
XXXX, bytom D.. O. XXXX/XX, XXX XX W., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým,
so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 7456/2008, o
vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 441,48 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen, č. k. 24Er/839/2008-21, zo dňa 21. 12. 2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd exekúciu zastavil, p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým uznesením (ktoré vydala vyššia súdna úradníčka) okresný súd exekúciu
vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým zastavil v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1
písm. a/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších
predpisov (ďalej „EP“) (I. výrok). O trovách exekúcie rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi náhradu
trov exekúcie nepriznal (II. výrok) a zároveň súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého z vykonávania
exekúcie nevylúčil (III. výrok).

Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu pri Slovenskej rozhodcovskej, a. s, sp. zn. SR
04739/08 zo dňa 05. 06. 2008. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe zmluvy o úvere, ktorú súd
posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú aplikujúc ustanovenie § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej „OZ“) a § 1 ods. 2, § 3 ods. 2, § 4 ods. 2 písm. j/, ods.
3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
(ďalej „Zákon o spotrebiteľských úveroch“). Oprávnený danú zmluvu uzavrel v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti, pričom v danom prípade návrh zmluvy bol pripravený na predtlačenom formulári,
ktorý oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa opakovane. Povinný mal postavenie
spotrebiteľa, dodávateľ uzatvoril zmluvu s povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom.

V odôvodnení súd poukázal aj na európsku právnu úpravu dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľských
zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa, konkrétne čl. 3 ods. 1, ods. 3, čl. 6 ods. 1, ods. 1 písm. e/, q/
prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej „smernica 93/13/EHS“) a čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 1 Smernice Rady 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o
aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ako aj na právny



názor vyplývajúci z rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci C-334/92, C-240/98, C- 168/05 a vo veci
C-243/08.

Vzhľadom na to, že okresný súd ustálil, že ide v danom prípade o zmluvu spotrebiteľskú, skúmal ex
offo, či zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Vychádzal pritom zo základnej zásady
spotrebiteľských zmlúv, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky, t.
j. také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa.

Exekučný súd konštatoval, že ustanovenie § 53 ods. 3 OZ obsahuje exemplikatívny, príkladný, a
teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Súd preto nie je pri
posudzovaní neprijateľných zmluvných podmienok týmto výpočtom viazaný s tým, že rozhodujúce
sú ciele, účinky a dôsledky zmluvných podmienok. V posudzovanej veci
je podkladom pre vykonanie exekúcie exekučný titul vydaný rozhodcovským súdom, ktorý vo veci
rozhodoval na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo Všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru. Dojednanie rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom je nielen podmienkou, ktorá je v zmysle
čl. 2 písm. a/ smernice 93/13/EHS v spojení s ustanovením prílohy ods. 1 písm. q/ smernice 93/13/
EHS výslovne nekalá, ale ide aj o podmienku, ktorej účinkom a dôsledkom bolo to, že rozhodcovský
súd oprávnenému priznal ako náhradu za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa neprimerane
vysokú sankciu - úrok z omeškania 0,25 % denne tak, ako si ho oprávnený v rozhodcovskom konaní
uplatnil. „Zmluvné“ dojednanie úroku z omeškania vo výške 0,25% denne obsiahnuté vo Všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru je podľa cit. ustanovení smernice 93/13/EHS samo osebe nekalou
podmienkou uvedenou v spotrebiteľskej zmluve, avšak účinkom dojednania rozhodcovskej doložky
bolo, že ustanovený rozhodcovský súd plnenie na základe tejto neprimeranej podmienky oprávnenému
priznal.

Okresný súd zdôraznil, že rozhodcovský súd nielenže opomenul aplikáciu príslušných európskych
a vnútroštátnych právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa, ale neskúmal ani neprijateľné
zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve a oprávnenému priznal plnenie, a to
úrok z omeškania v sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne v rozpore s dobrými mravmi.
Dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej povinnosti v tejto výške je nielen v rozpore s príslušnými
ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale je aj v príkrom
rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou. Sankcia v uvedenej výške
je sama osebe v hrubom nepomere vo vzťahu k zabezpečovanej zmluvnej povinnosti plniť
včas. Rozhodcovský súd neskúmal ani skutočnosť, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje ročnú
percentuálnu mieru nákladov (RPMN), pričom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch ide o jednu z
obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere, ktorej účastníkom je spotrebiteľ. Zákon sankcionuje absenciu
tejto náležitosti tým, že v takom prípade sa poskytnutý úver v zmysle § 4 ods. 3 druhá veta
zákona o spotrebiteľských úveroch považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou,
ktorá vo svojich účinkoch a dôsledkoch viedla k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú
mu poskytujú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS a smernice Rady 87/102/EHS, Občianskeho
zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch. V danom prípade dojednanie
rozhodcovskej doložky predstavuje právny úkon obchádzajúci zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou
neplatnosťou, na čo má súd povinnosť prihliadnuť ex offo.

Záverom rozhodnutia okresný súd uviedol, že vzhľadom k tomu, že v predmetnej exekúcií sú dané
viaceré dôvody zakladajúce zastavenie exekúcie, pričom jej pokračovanie bez ohľadu na osobu
konajúceho súdneho exekútora by odporovalo vnútroštátnym všeobecne záväzným právnym predpisom
SR, ale aj citovaným normám práva EÚ a judikatúre Súdneho dvora EÚ, na ktoré súd vo svojom
rozhodnutí poukázal, súd za daného stavu nevylúčil súdneho exekútora z vykonávania exekúcie.
Súdnemu exekútorovi tiež nepriznal náhradu trov exekúcie, nakoľko súdny exekútor si náhradu trov
exekúcie na výzvu súdu nevyčíslil a exekučný spis nepredložil.

Proti uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Vytýkal okresnému súdu,
že sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, ktorá mu
v rámci zverenej právomoci neprináleží. Podľa jeho názoru exekučný súd „nie je legitímne schopný



vykonávať úkony“ smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom
takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Zdôraznil, že k takémuto revíznemu postupu došlo v
situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej
nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 EP. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí
dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať
svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie žalovaného (povinného) tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na
inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Extenzívna interpretácia ust. § 44
ods. 2 EP tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom
žalobcu (oprávneného) na súdnu ochranu. Poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS
331/09 a I. ÚS 212/06, z odôvodnenia ktorých vyplýva, že v prípade dvojakého výkladu právneho
predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným.
Podľa jeho názoru ustanovenie § 41 zákona č. 244/2002 Z.z. zákona o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „ZoRK“) pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby
sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia
rozhodcovských súdov. Potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového
obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom. Všeobecný súd
nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu
bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Naviac žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať
žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Oprávnený tiež uviedol,
že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, a to
ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Exekučný
súd nemôže ani naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Oprávnený videl pochybenie okresného súdu aj v tom, že interpretoval a následne aplikoval ustanovenie
§ 45 ods. 2 ZoRK tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsahu
rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/, c/ ZoRK. Tvrdil, že
súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného
konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

Uplatnil aj odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej aj „O.s.p.“) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/
O.s.p., v zmysle ktorého súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.
Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo
ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského
konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Poukázal aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku
č. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Oprávnený, aj keď výkon a ochrana
jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom
výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu
nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné
zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu.
Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil
a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike
povahu prameňa práva. Exekučný súd aplikoval ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá
všeobecnú záväznosť. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o
jeho právnom postavení, nemal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty
a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný
súd dal povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu, došlo k
zmareniu exekúcie s poukazom aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým
rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu
k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak
porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania
exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a
porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces.



Podľa názoru oprávneného súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav. Nevykonal náležité
dokazovanie, pričom rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave a ak
súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania
nenavrhli.
Oprávnený namietal aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Poukázal na ustanovenie § 45 ZoRK a uviedol, že ak
by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými
dôvodmi stanovenými v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd
si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol
oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený
skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa
jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia
na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a
skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre
spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo
akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s
právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne,
avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim
uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v
zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov.
Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou
odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru.
Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný
podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania
vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška
úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie
pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter
a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na
skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové
vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné vzťahy dohodnúť. Záverom opätovne
uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť
exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na
základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu
vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania
poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene
postoja súdu.

Vzhľadom na tieto odvolacie námietky oprávnený žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Oprávnený zároveň v podanom odvolaní alternatívne navrhol, aby súd podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predložil nasledujúce prejudiciálne otázky.

Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol predložiť Súdneho
dvora Európskej únie prejudiciálnu otázku, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje,
že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené
a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná



strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu
podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola
podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade vnútroštátnymi
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“?

Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu, zabráni vymožiteľnosť
reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyššou súdnou úradníčkou. Zákonná sudkyňa uviedla, že
odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4, druhej vety O.s.p. vec predložila na rozhodnutie
odvolaciemu súdu.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu v napadnutej časti
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Vychádzajúc z obsahu podaného odvolania má odvolací súd za to, že odvolaním bol napadnutý výrok,
ktorým okresný súd exekúciu zastavil. Preto odvolaním nenapadnuté výroky uznesenia okresného
súdu o nevylúčení súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého z vykonávania exekúcie a nepriznaní mu
náhrady trov exekúcie zostali nedotknuté (§ 206 ods. 3 O. s. p.).

Pokiaľ oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odvolací
súd uvádza:

Vzťah Exekučného poriadku a Občianskeho súdneho poriadku je vzťahom špeciálneho právneho
predpisu k predpisu všeobecnému. Otázky upravené v Exekučnom poriadku nemožno posudzovať
podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Exekučný poriadok
vylučuje použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností
konanie prerušiť. Exekučné konanie je možné prerušiť, iba ak to výslovne ustanovuje právny predpis
(napr. Zákon o konkurze a vyrovnaní). Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní
sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa §
56 EP.
Odvolací súd uvádza, že úlohou Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“) je poskytnúť výklad práva Únie (výkladu zmlúv;
platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie) a nie uplatňovať právo na
skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru neprislúcha
rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych
názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej
otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre vydanie
jeho rozhodnutia je potrebné rozhodnúť o výklade práva Únie. „Pánom“ rozhodnutia o predložení
prejudiciálnej otázky nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci) súd, ktorý dospel k názoru, že
pre kvalifikované s právom Únie konformné rozhodnutie potrebuje interpretačnú pomoc Súdneho dvora
Európskej únie. Aj v prípade, ak ide o rozhodnutie, proti ktorého nie je prípustný opravný prostriedok,
Súdny dvor Európskej únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (v týchto
súvislostiach odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 6. 10. 1982 vo veci
CILFIT C-283/81). Táto situácia nastane v prípade, ak predložená otázka je irelevantná, vecne zhodná
s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní (teória act éclairé) a v prípade, ak je správne
uplatňovanie práva Únie také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti (teória acte clair).
Odvolací súd nepovažuje v danom prípade oprávneným predložené prejudiciálne otázky za právne
relevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, preto nie je daný dôvod na ich predloženie Súdnemu
dvoru EÚ.



Okresný súd odvolaním napadnutým rozhodnutím exekúciu zastavil, lebo predmetný rozhodcovský
rozsudok nie je vykonateľný exekučný titul. Bol vydaný rozhodcovským súdom na základe neplatného
ustanovenia zmluvy - neplatnej rozhodcovskej doložky. Okresný súd rozhodcovskú doložku v
spotrebiteľskej zmluve posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku aplikujúc na zistený skutkový
stav vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými
podmienkami. Zásadné je, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru, že zmluvná podmienka
obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vzniknutých na
základe zmluvy na strane spotrebiteľa, treba ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či
sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k smernici,
resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.

Naviac odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia úniového práva (ohľadom aplikácie Smernice Rady č.
93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) je natoľko zrejmá, že nie
je potrebné predložiť prejudiciálne otázky na Súdny dvor Európskej únie v súlade s doktrínou acte clair.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd odvolateľom podaný návrh na prerušenie konania z dôvodu
predloženia prejudiciálnej otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru EÚ v zmysle ust. § 109 ods. 1 písm.
c/ O.s.p. zamietol.

Z obsahu spisu krajský súd zistil, že súdny exekútor žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie doručenou okresnému súdu dňa 29. 10. 2008 požiadal exekučný súd o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného Pohotovosť, s. r. o. so sídlom
v Bratislave proti povinnému A. B. na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok
vydaný rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská
a.s. so sídlom v Bratislave, sp. zn. SR 04739/08 zo dňa 05. 06. 2008, právoplatným dňa 30. 06.
2008 a vykonateľným dňa 03. 07. 2008. Z exekučného titulu je zrejmé, že rozhodcovský súd
vyhovel nárokom oprávneného, ktoré si uplatnil na základe zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným
a povinným dňa 05. 12. 2007 (okresným súdom omylom uvedený dátum uzavretia zmluvy 05.
09. 2007) a žalovanému (povinnému) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu 441,48
Eur (13.300,- Sk vtedy platnej meny) spolu s 0,25% úrokom z omeškania denne zo sumy 431,52 Eur
(13.000, - Sk) od 02. 01. 2008 do zaplatenia a nahradiť mu trovy rozhodcovského konania v sume 145,22
Eur (4.375,- Sk); všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým aj právnym zdôvodnením napadnutého
rozhodnutia. Rovnako ako okresný súd oboznámiac sa s obsahom predmetnej zmluvy o úvere zo
dňa 05. 12. 2007 ako aj Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (č.l. 18-19 spisu),
ktorých súčasťou je rozhodcovská doložka zastáva názor, že vec správne právne posúdil, keď vychádzal
pri rozhodovaní zo záveru, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať
ako spotrebiteľský vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských
úveroch v nadväznosti na ustanovenia Občianskeho zákonníka svoje rozhodnutie náležite zdôvodnil.
Spotrebiteľská zmluva je inštitút, ktorý je treba vnímať komplexne a ktorý sa nesporne týka viacerých
typov zmlúv. Pri posúdení charakteru predmetnej úverovej zmluvy je nutné vychádzať z
právnej úpravy platnej v čase uzavretia tejto zmluvy o úvere. Aj keď ustanovenie § 53 Občianskeho
zákonníka platného ku dňu uzavretia zmluvy ustanovovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna
zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa §
55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, teda Občiansky
zákonník definoval spotrebiteľské zmluvy bez odkazu na Obchodný zákonník
(ktorými ustanoveniami sa mala uzavretá zmluva o úvere spravovať), iba z tejto skutočnosti nie je možné
vyvodiť, že posudzovaná zmluva nie je spotrebiteľskou zmluvou. Platí, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere neprestáva byť spotrebiteľskou zmluvou (širší pojem) a snaha použiť pri zmluve a Zákone o
spotrebiteľských úveroch podporne Obchodný zákonník, naráža na prednosť Občianskeho zákonníka
a vykonávacích predpisov k nemu. Odvolací súd tiež dodáva, že túto zmluvu možno považovať za
spotrebiteľskú aj v zmysle ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v čase
uzavretia zmluvy. V zmysle tohto ustanovenia každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka
alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom



neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa
primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ odvolateľ namietal nemožnosť preskúmavania rozhodcovského rozsudku, odvolací súd uvádza,
že súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených
procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého
exekučného konania, oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný
titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie
a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po
stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným
v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011
zo dňa 13. 10. 2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09. 02. 2012). Či ide o rozhodnutie
formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom
bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t.j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť
označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má
nútene vykonať sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Uvedený postup exekučného súdu
nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal,
či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, a teda či ho vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd
viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd.

Odvolací súd nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa §
37 Zákona o rozhodcovskom konaní má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu (§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní). Súčasne ale s týmto tvrdením
odvolací súd zdôrazňuje vzhľadom na oprávneným predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok,
že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul,
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc.

Odvolací súd v týchto súvislostiach poukazuje aj na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012, v ktorom sa NS SR okrem iného zaoberal
aj otázkou, či v exekučnom konaní Zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku)
právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor. Dovolací súd v danej veci
judikoval, že „oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského
súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia
Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu.
Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné
subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus
iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú
písané pre bdelých“). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a
tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali
svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura
sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,
ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto
smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu
nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z
princípu ochrany práv spotrebiteľa.“
Otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v
odôvodnení uznesenia sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo 23. 11. 2011 uviedol, že „okresný
súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu



už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie,
a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné
konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal v tomto rozhodnutí aj na ustálenú
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. 01.
1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí
byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.
Neobstojí ani odvolacia námietka oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, pretože, ako už bolo vyššie uvedené, v exekučnom konaní
sa už dokazovanie na objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia
exekučného titulu. Pre záver o vyslovení neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť
sa s písomným vyhotovením zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú,
štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text ako aj text pripojených Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, vzhľadom na veľkosť a hustotu písma nie je čitateľný a prehľadný.

Okresný súd sa správne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami,
na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Rozhodcovská doložka začlenená do
rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v
neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l OZ). Rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka
je neplatná, pokiaľ uprednostňuje veriteľa pred spotrebiteľom (§ 53 ods. 4
OZ), a preto rozhodcovský rozsudok (číslo listu 4-5 spisu) nie je spôsobilým exekučným titulom (§ 41
ods. 2 EP). Rozhodcovská doložka (bod 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, číslo listu 19
spisu) jednoznačne preferuje riešenie sporu rozhodcovským súdom v prospech veriteľa, lebo si môže
zvoliť rozhodnutie sporu rozhodcovským súdom. Platí totiž, že vždy, keď formulárová úverová zmluva
obsahuje nie individuálne dohodnutú alternatívu riešenia sporu, a to buď rozhodcovským súdom alebo
všeobecným súdom, ale výber ponecháva aj na veriteľovi, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda
neplatnú (§ 53 ods. 4 OZ), lebo spotrebiteľovi sa nedáva žiadna možnosť dohodnúť si s veriteľom osobu/
orgán, ktorý rozhodne ich prípadný spor zo spotrebiteľskej zmluvy.

Pokiaľ bola právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní,
je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť
spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok,
ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.

Odvolací súd dodáva, že hodnotenie okresného súdu vo vzťahu k úroku z omeškania vo výške 0,25
% denne, potom ako okresný súd správne dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v
predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je nadbytočné. Platí totiž,
že len v prípade platne dohodnutej rozhodcovskej doložky a rozhodnutia sporu rozhodcovským súdom
je dôvodné skúmať aj obsah vydaného rozsudku, teda, či „zaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné“ alebo „právom nedovolené“, prípadne „odporuje dobrým mravom“ (§ 45 ods. 1
písm. c/ Zákona o rozhodcovskom konaní).

Odvolací súd po preskúmaní dôvodov odvolania a postupu exekučného súdu uznesenie okresného súdu
v napadnutej časti podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.