Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/157/2011 z 5. 2. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 5. februára 2014, sp. zn. 6S/157/2011, ECLI:SK:KSKE:2014:7011201006.2 Krajský súd Košice | 6S/157/2011 | ECLI:SK:KSKE:2014:7011201006.2 | 2014-02-05 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený), zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e9932f49-4719-497d-b069-a988eb602f64 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7011201006.2 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/157/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011201006
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Mihalčínová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7011201006.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčinovej a
členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Pavla Naďa, v právnej veci žalobcu: TOKAJ MUŠKÁT
SK s.r.o., Veľká Bara č. 45, zastúpený advokátom: JUDr. Pavol Gombos, Advokátska kancelária so
sídlom Moldavská cesta č. 21/A, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo SR, Lazovná 63,
Banská Bystrica (predtým Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ul. č. 13, Banská Bystrica),
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 25.08.2011 č. I/221/14995-78269/2011/990325-r,
takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca včas podanou žalobou sa domáhal zrušenia rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR č.
I/221/14995-78269/2011/990325-r zo dňa 25.08.2011, ktorým bol podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992
Zb. v znení neskorších predpisov potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský
Chlmec č. 738/230/8311/10/Ric zo dňa 23.04.2010 o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie november 2008 v sume 119.256,75 Eur.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že tento skutkový stav bol zistený správcom dane, ktorý vykonal
u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty podľa zákona č. 222/2004 Z. z. v znení
predpisov za zdaňovacie obdobie január až september 2008, november 2008 a december 2008.
O jej výsledku vyhotovil Protokol č. 738/320/6045/2010/Vaš zo dňa 24.03.2010, ktorý bol spolu s
výzvou na prerokovanie protokolu a jeho vyjadrenie kontrolovaného daňovému subjektu doručený
30.03.2010. Žalobca ako daňový subjekt v zmysle § 15 ods. 10 zákona č. 11/1992 Zb. podal písomné
vyjadrenie k protokolu dňa 13.04.2010, na základe ktorého 15.04.2010 správca dane vyhotovil Dodatok
k protokolu v deň určený vo výzve na prerokovanie protokolu, t. j. 15.04.2010 daňový subjekt, ani
jeho splnomocnený zástupca sa prerokovania protokolu nezúčastnili. Protokol bol spolu s Dodatkom
k protokolu prerokovaný. Na základe zistení daňovej kontroly správca dane vydal Dodatočný platobný
výmer č. 738/230/8311/10/Ric z 23.04.2010, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie november 2008 v sume 3.592.729,00 Sk (119.256,75 Eur) voči ktorému sa daňový
subjekt odvolal.

Daňový subjekt v daňovom priznaní za november 2008 deklaroval dodanie tovaru na základe
odberateľských faktúr vyhotovených pre odberateľa DREVO PROFIT SK s.r.o., Hlavná 600, Streda nad



Bodrogom za dodávku drevených plotov a pre odberateľa JOMADO s.r.o. Streda nad Bodrogom za
dodávku - tokajské víno samorodé suché sudové, z ktorých priznal daň (na výstupe) v celkovej sume
1.614.088,00 Sk. Reálnosť deklarovaných zdaniteľných obchodov správca dane neuznal a napriek tomu
konštatoval, že daňový subjekt vo faktúre uviedol daň, preto bol podľa § 71 ods. 6 zákona o DPH povinný
platiť túto sumu dane.

K odpočítanie dane podľa § 49 až § 51 zákona o DPH uviedol, že daňový subjekt v zdaňovacom období
november 2008 uplatnil právo na odpočítanie dane v celkovej sume 3.592.729,00 Sk z týchto faktúr:

- z dodávateľskej faktúry č. P. z 11.11.2008 od dodávateľa TOKAJ FURMINT SK s.r.o. Malá Tŕňa
181 daň v sume 1.833.500,00 Sk za dodávku tovaru - drevené ploty. K tejto faktúre daňový subjekt
nepredložil žiadne iné doklady, a preto za účelom objasnenia deklarovaného zdaniteľného obchodu
vykonal ústne pojednávanie dňa 24.11.2009 a 10.03.2010, pri ktorých žiadal konateľa Q.U. B., aby
sa k dodávke drevených plotov deklarovaných uvedenou faktúrou vyjadril. Z vyjadrenia vyplýva, že
drevené ploty boli nakúpené od dodávateľa TOKAJ FURMINT SK s.r.o. za účelom ďalšieho predaja;
boli uskladnené v skladovacích priestoroch v Strede na Bodrogom, Hlavná 600, ktoré má v prenájme
od spoločnosti DREVO SK s.r.o., Veľká Bara v zmysle nájomnej zmluvy. Obchodný kontrakt na kúpu
drevených plotov bol dohodnutý na základe ústnej dohody. Preprava pri ich nákupe, ako aj pri ich predaji
sa uskutočnila na jednom hospodárskom dvore v Strede nad Bodrogom, kde dochádzalo k presunu
tovaru. Tovar mal prekladať Q. B. (konateľ daňového subjektu) spolu s pracovníkmi spoločnosti JOMADO
s.r.o., nakladačom MANITOU patriacemu spoločnosti NAFT - SM Gastro Slovakia s.r.o. a táto služba
sa nefakturovala. Nakúpené drevené ploty od spoločnosti TOKAJ FURMINT SK s.r.o. boli vyrobené
spoločnosťou BRSC s.r.o., pracovníkmi spoločnosti JOMADO s.r.o., ktorých platila spoločnosť JOMADO
s.r.o., ale spoločnosť TOKAJ FURMINT SK s.r.o. (kontrolovaný daňový subjekt) nefakturovala za tieto
služby spoločnosti JOMADO s.r.o.. Úhrady boli realizované v hotovosti.

Správca dane z daňovej kontroly vykonanej v spoločnosti BRSC s.r.o., ktorej bol konateľom tiež Q. B.
zistil, že táto spoločnosť mala vyrábať drevené ploty pracovníkmi spoločnosti JOMADO s.r.o., si nesplnila
dôkaznú povinnosť a nepreukázala, že fakturované práce boli skutočne vykonané spoločnosťou
JOMADO s.r.o. uvedenou na faktúre. Spoločnosť BRSC s.r.o. nepreukázala, že skutočne prijala služby
od spoločnosti JOMADO s.r.o., neboli predložené zoznamy zamestnaných pracovníkov, ktorí mali
drevené ploty vyrábať, ani v akom období a kedy boli práce vykonané. Spoločnosť BRSC s.r.o.
nepredložila žiadne hmotné dôkazy - preukázateľné a nevyvrátiteľné o tom, že prijala zdaniteľné plnenie
v rozsahu od dodávateľa služby spoločnosti JOMADO s.r.o., teda neuniesla dôkazné bremeno v zmysle
§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. (Protokol č. I/183/12493-7000/2010/HorJ z 26.01.2010 a Protokol
č. I/183/12493-817/2010/HorJ zo 04.01.2010).

Na základe uvedených skutočností správca dane dospel k záveru, že kontrolovaný daňový subjekt
nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu a tým vznik daňovej povinnosti u dodávateľa v
zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH v takom rozsahu, ako je deklarované na faktúre č. P. z 11.11.2008
od dodávateľa TOKAJ FURMINT SK s.r.o..

Ďalej z dodávateľskej faktúry č. P. z 29.11.2008 od dodávateľa DREVO SK s.r.o. Veľká Bara 5, daň v
sume 1.154.079,00 Sk za dodávku tovaru - tokajské víno samorodé suché sudové a z dodávateľskej
faktúry č. P. z 28.11.2008 daň v sume 605.150,00 Sk od dodávateľa JOMADO s.r.o., Streda nad
Bodrogom 600, za dodávku BIO jablčnej šťavy.

Kontrolovaný daňový subjekt k uvedeným faktúram nepredložil žiadne iné doklady, a preto správca za
účelom objasnenia deklarovaných zdaniteľných obchodov vykonal ústne pojednávanie dňa 24.11.2009 a
10.03.2010, pri ktorých požiadal konateľa kontrolovaného daňového subjektu, aby sa k dodávke tovaru -
tokajské víno samorodé suché sudové a BIO jablčná šťava deklarované predloženými faktúrami vyjadril.
Uviedol, že deklarované tokajské víno samorodé suché sudové bolo nakúpené od dodávateľa DREVO
SK s.r.o. za účelom ďalšieho predaja. BIO jablčná šťava bola nakúpená za účelom výroby jablčného vína.
Deklarované tokajské víno, aj BIO jablčná šťava boli uskladnené v skladoch vo Veľatoch v cisternách,



ktoré sú označené názvom spoločnosti. Obchodný kontrakt na kúpu tovaru od dodávateľa DREVO SK
s.r.o. bol dohodnutý na základe ústnej dohody. Správca dane vykonal dňa 17.03.2010 miestne zisťovanie
v skladových priestoroch Veľaty, aj za prítomnosti konateľa kontrolovaného daňového subjektu, o čom
bola spísaná zápisnica toho istého dňa. Miestnym zisťovaním bolo zistené, že skladovacie priestory
nie sú označené obchodným menom spoločnosti, ktoré tam majú mať uskladnené víno a BIO jablčnú
šťavu. V sklade sa nachádza množstvo cisterien rôznych veľkosti, ktoré nie sú označené obchodným
menom spoločnosti, ktoré v jednotlivých cisternách uskladňujú víno a BIO jablčnú šťavu. Cisterny nemajú
označenie druhu ani množstva uskladňovaného vína, nie sú označené ani tie, v ktorých by mala byť
BIO jablčná šťava. Nie sú označené komoditou, ktorá v nich má byť uskladnená a nebolo preukázané
tvrdenie, že každá cisterna je označená názvom spoločnosti a komoditou, ktorá je v nich uskladnená,
čo tvrdil konateľ kontrolovaného daňového subjektu.

Správca dane na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že kontrolovaný daňový subjekt
nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu (dodanie tovaru) a tým vznik daňovej povinnosti
u dodávateľa v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o DPH v takom rozsahu, ako je deklarované na
predložených faktúrach č. P. z 29.11.2008 od dodávateľa DREVO SK s.r.o. a faktúra č. P. z 28.11.2008
od dodávateľa JOMADO s.r.o.. Nepreukázal, že deklarovaný zdaniteľný obchod aj reálne prijal a použil,
čím nepreukázal splnenie podmienok pre vznik práva na odpočítanie dane stanovený v § 49 ods. 1, 2
zákona o DPH.

Daňový subjekt v odvolaní namietol výkon daňovej kontroly, zistenia a závery správcu dane, k čomu
žalovaný uviedol:

K námietke týkajúcej sa nezákonného postupu správcu dane v súvislosti s vykonaním kontroly
zamestnancami správcu dane, ktorí nie sú organizačne začlenení u mieste príslušného správcu dane
uviedol, že daňové úrady vykonávajú v zmysle zákona č. 150/2001 Z. z o daňových orgánoch a ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení neskorších predpisov správu
daní podľa zákona č. 511/1992 Zb., ktorá zahŕňa aj výkon daňovej kontroly. Daňovou kontrolou v zmysle
§ 15 zákona č. 511/1992 Zb. sa zisťuje alebo preveruje základ dane, alebo iné skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Daňová kontrola musí byť vykonaná vždy v
mene daňového úradu, ktorý je správcom dane miestne príslušným pre výkon tejto činnosti. V danom
prípade úkony týkajúce sa začatia, priebehu a ukončenia daňovej kontroly (Oznámenie o výkone daňovej
kontroly z 10.03.2009, Oznámenie o rozšírení daňovej kontroly z 29.10.2009, všetky úkony počas
daňovej kontroly, Protokol a Dodatok k protokolu, prerokovanie protokolu ako aj jeho doručenie) boli
vykonávané v mene miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu Kráľovský Chlmec, ktorý je
podľa § 3 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. miestne príslušným pre výkon daňovej kontroly. Túto námietku
správca dane preto považuje za neopodstatnenú.

K námietke týkajúcej sa porušenia „dvojinštančnosti“ konania uviedol, že vo vyrubovacom konaní
správca dane vyhodnotil dôkazy z daňovej kontroly, ktorú vyrubil miestne príslušný správca dane, t. j.
Daňový úrad Kráľovských Chlmec. Odvolacím orgánom je orgán najbližšie nadriadený správcovi dane,
ktorý napadnuté rozhodnutie vydal a v danom prípade je ním Daňové riaditeľstvo SR, preto zásada
dvojinštančnosti konania nebola prušná.

K námietke týkajúcej sa zásahov Daňového riaditeľstva SR do výkonu daňových kontrol v daňových
subjektoch prepojených osobou Q.U. B. uviedol, že daňová kontrola nie je samostatné konanie, ale
je čiastkovým procesným postupom, ktorý sa uskutočňuje v rámci daňového konania, nie je teda
samostatnou fázou daňového konania, ale úkonom správcu dane. Správca dane daňovou kontrolou
zisťoval dodržanie ustanovení zákona o DPH. V § 15 zákona č. 511/1992 Zb. sa stanovujú náležitosti,
ktoré musí protokol obsahovať, ale vnútorný predpis spracovania protokolu o daňovej kontrole nie je
legislatívne upravený. Protokol vo vyrubovacom konaní je podkladom pre vyrubenie dane. Daňové
riaditeľstvo SR podľa § 3 ods. 5 zákona č. 150/2001 Z. z. v platnom znení zodpovedá za jednotné
uplatňovanie osobitných predpisov daňovými orgánmi, ktorými sú daňové riaditeľstvo a daňové úrady.
Preto postup Daňového riaditeľstva SR pri uplatňovaní predpisov daňovými úradmi nie je v rozpore s



platnými právnymi predpismi a nemôže mať ani za následok porušenie ústavného práva na inú právnu
ochranu na inom orgáne SR podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

K námietke poukazujúcej na zásadu proporcionality ustanovenej v § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. a
nálezy Ústavného súdu (I. ÚS 10/1998, I. ÚS 17/1999, I. ÚS 44/1999) uviedol, že Q. B. je spoločníkom
a konateľom viacerých spoločností, v ktorých prebiehajú daňové kontroly, a preto nie je dôvod na
tvrdenie, že správca dane úmyselne vytvoril stav, ktorý daňový subjekt maximálne zaťažil, podstatne
ho znevýhodnil oproti zamestnancom správcu dane, ktorého cieľom je, aby nemohol splniť požiadavky
zamestnancov správcu dane. Každý daňový subjekt pri výkone svojej podnikateľskej činnosti si musí
byť vedomí možnosti výkonu daňových kontrol na jednotlivých druhoch daní a je na jeho uvážení, ako
personálne obsadí svoju spoločnosť, aby bola schopná plniť aj povinnosti pri výkone daňových kontrol.
To isté platí aj pokiaľ je viacej daňových subjektov prepojených jednou osobou v postavení spoločníka
alebo konateľa. Napokon daňový subjekt svoju dôkaznú povinnosť počas daňovej kontroly nesplnil, ani
nevyužil svoje práva, pričom mu počas výkonu kontroly zamestnanci správcu dane vytvorili dostatočný
časový priestor, o čom svedčia výzvy na predloženie a zapožičanie dokladov, ale daňový subjekt počas
daňovej kontroly na doručené písomné výzvy nereagoval, čím sa vzdal práva, ktoré mu priznáva § 2 ods.
8 a § 15 ods. 5 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb. a zároveň porušil povinnosti, ktoré pre neho vyplývajú
a sú mu uložené v § 2, § 15 a v § 29 zákona č. 511/1992 Zb.. Z uvedených dôvodov túto námietku
považuje za neopodstatnenú.

K námietke, kde poukázal na nesprávnu aplikáciu § 71 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v súvislosti s
uskutočnenými obchodmi (dane na výstupe), na článok 203 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006
o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a rozhodnutie ESD C-454/98 uviedol, že Článok 203
Smernice Rady 2006/112/ES uvádza, že daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto
daň na faktúre. Tento článok je premietnutý aj do § 71 ods. 6 zákona o DPH, podľa ktorého ak platiteľ
vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto
zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane. Napriek skutočnosti, že správca dane dospel k záveru,
že zdaniteľné obchody neboli reálne uskutočnené, daňový subjekt vystavil odberateľské faktúry pre
odberateľov, na ktorých uviedol daň, a preto bol povinný v zmysle § 71 ods. 6 zákona o DPH daň z
pridanej hodnoty uvedenú na faktúrach aj odviesť do štátneho rozpočtu SR.

Ohľadne rozhodnutia ESD C-454/98, v ktorom sa rieši otázka fiktívnej dodávky, je Dodatočný platobný
výmer v rozpore s princípom neutrality zákona o DPH a judikatúrou ESD a aplikovateľnosti fiktívnej
dodávky v zmysle § 71 ods. 6 zákona o DPH. Poukázal na to, že § 71 ods. 6 zákona o DPH je v
súlade s platnou Smernicou Článkom 203 Smernice Rady 2006/112/ES. V danom prípade daňový
subjekt vystavil odberateľské faktúry, ktorými deklaroval predaj tovaru, na ktorých uviedol daň z pridanej
hodnoty, a preto bol povinný podľa § 71 ods. 6 zákona o DPH daň uvedenú na faktúrach aj odviesť
do štátneho rozpočtu. Ak daňový subjekt, ktorý vyhotovil odberateľské faktúry, na ktorých uviedol
daň z pridanej hodnoty, pričom faktúra mala byť len formálna a k dodaniu deklarovaného tovaru
skutočne nedošlo, potom mal daňový subjekt postupovať podľa § 75 ods. 7 zákona o DPH a urobiť
nápravu podaním dodatočného daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie. Samotné tvrdenie
daňového subjektu, že išlo o fiktívne dodávky tovaru nie je postačujúcou skutočnosťou, pretože Q.
B. v čase deklarovaných dodávok bol konateľom dodávateľských, ako aj odberateľských spoločností
a deklaroval predaj tovaru len medzi spoločnosťami, v ktorých bol sám konateľom, prípadne jemu
blízka osoba. Správca dane z predložených faktúr a pokladničných dokladov, vyjadrení z ústnych
pojednávaní, vykonaných miestnych zisťovaní a na základe vlastných poznatkov zistil skutočnosti, ktoré
spochybňujú reálne dodanie tovaru deklarovanými faktúrami. Daňový subjekt nemá žiaden hmotný
investičný majetok, ani dopravné prostriedky, či už vlastné alebo prenajaté, nemá žiadnych vlastných
zamestnancov, v účtovníctve nie sú zaevidované žiadne režijné náklady za dodávky elektrickej energie,
vodné, stočné, spotrebu ostatných neskladovateľných dodávok, čo len spochybňuje reálne dodanie
tovaru.

K námietke, že z dodávateľských a odberateľských faktúr bola DPH riadne priznaná uviedol, že nárok na
odpočítanie dane je viazaný na kumulatívne splnenie všetkých zákonom o DPH stanovených podmienok
a už nesplnenie jednej z nich tento nárok vylučuje. Daňový subjekt predložil faktúry od platiteľa dane



vyhotovené podľa § 71 ods. 2 zákona o DPH, čím splnil zákonom o DPH stanovenú podmienku v § 51,
ale nepreukázal a overovaním správcu dane sa nepotvrdil vznik daňových povinností u dodávateľov z
deklarovaných dodávok tovaru v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH, čo je základnou podmienkou vzniku
práva na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH.

K námietke nepredloženia dokladov na základe výziev správcu dane uviedol, že povinnosťou správcu
dane nie je vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by daňový subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní
odpočítania dane, ale je jeho povinnosťou tieto nároky daňového subjektu preveriť a umožniť mu
preukázať existenciu nároku dôkazmi. V zmysle § 29 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., dokazovanie vedie
správca dane, ale dôkazné bremeno v zmysle uvedeného ustanovenia je na daňovom subjekte, pretože
daňový subjekt je ten, ktorý je zo zákona povinný preukázať všetky skutočnosti, ktoré je je povinný
uvádzať v daňovom priznaní, alebo tie skutočnosti, na preukázanie ktorých bol správcom dane vyzvaný,
teda dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. V prípade, ak niektoré skutočnosti daňový subjekt
nepreukáže, nesie z toho dôsledky, t. j. z neunesenia svojho dôkazného bremena.

K námietke, že konateľ daňového subjektu Q. B. viackrát ozrejmil ako sa realizovali obchody v
spoločnostiach prepojených prostredníctvom jeho osoby uviedol, že skutočnosti zistené správcom
dane a to neexistencia zamestnancov, majetku, dopravných prostriedkov, skladovacie a prevádzkové
priestory, úhrady vykonáva sám sebe, tovar neopúšťa sklad, mení len majiteľa, v účtovníctve nie
sú zaevidované režijné náklady, spochybňujú reálne uskutočňovanie deklarovaných zdaniteľných
obchodov a teda reálne uskutočňovanie ekonomickej činnosti. Reálne uskutočnenie zdaniteľných
obchodov daňový subjekt preukazoval iba dodávateľskými faktúrami a pokladničnými dokladmi, ktoré
vystavoval ako za dodávateľa, tak aj odberateľa Q. B. a ich reálne uskutočnenie nepreukázal žiadnymi
ďalšími dôkazmi, ktoré by preukazovali existenciu reálne uskutočnených deklarovaných obchodov.

K námietke poukazujúcej na existenciu procesných vád, ktoré mali podstatný hmotno-právny dopad na
vyrubenú daň a boli takého charakteru a rozsahu, že s ich existenciou sa spája evidentné porušenie
zákonnosti uviedol, že z predloženého spisového materiálu postup kontrolnej skupiny v daňovej kontrole
a správcu dane vo vyrubovacom konaní bol v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb.. Správca dane
vychádzal zo základných zásad daňového konania, dostatočne zistil skutkový stav, jednotlivé dôkazy
hodnotil podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pričom prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Daňový subjekt neuniesol dôkazné
bremeno, keď sám v daňovej kontrole nepreukázal a vykonaným šetrením správcu dane sa nepotvrdilo,
že došlo k dodaniu fakturovaného tovaru zo strany dodávateľov, čím nebolo preukázané, že boli splnené
podmienky na uplatnenie odpočítania dane v zmysle § 49 zákona o DPH.

Vo včas podanej žalobe žalobca namietal, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, pretože nezodpovedá ustanoveniu § 30 ods. 1, 3 a § 48 ods. 6 zákona č.
511/1992 Zb. Rozhodnutie žalovaného obsahuje len opis obsahu pôvodného rozhodnutia správcu
dane, odkazy na zákonné ustanovenia a konštatovanie, že správca dane postupoval v danom
prípade v súlade so zákonom, pričom žalovaný bez výhrad prijal úvahy správcu dane bez toho,
aby sa ako odvolací orgán riadne vyporiadal so všetkými námietkami žalobcu. Ďalej uviedol, že v
spoločnostiach personálne prepojených osobou spoločníka, resp. bývalého konateľa Q. B., Q. B. konal
výlučne v rámci svojich zákonných oprávnení tým, že platby uskutočňoval v hotovosti, ústne uzatváral
zmluvy, zamestnancov, dopravné prostriedky a prevádzkové priestory sústreďoval do jednej spoločnosti
v záujme rýchlejšieho, pružnejšieho a jednoduchšieho napĺňania podnikateľského plánu, pričom
povinnosť fakturovať dopravu a poskytnuté služby medzi jednotlivými spoločnosťami mu nevyplývala
z nijakého právneho predpisu. Žalobca si je vedomý skutočnosti, že pri takom veľkom rozsahu
podnikateľskej činnosti, ktorá bola vykonávaná spoločnosťami personálne prepojenými p. Q. B. nie je
vylúčená možnosť vzniku drobných nedostatkov ako je absencia niektorých dokladov (napr. druhotné
účtovné doklady), alebo neuskutočnenie niektorých úkonov (napr. označenie prevádzkarne obchodným
menom). Tieto pochybenia však nemôžu viesť k záveru správcu dane, že predmetné zdaniteľné
obchody neboli uskutočnené. Za uvedené nedostatky mohol byť žalobca postihnutý podľa zákona o
živnostenskom podnikaní, to však nevyvracia nároky žalobcu na odpočítanie dane z predmetného
tovaru.



Žalobca rovnako ako v odvolaní vytýkal žalovanému porušenie zásady dvojinštančnosti konania v
súvislosti s tým, že vzhľadom na veľký počet daňových kontrol u daňových subjektov prepojených
osobou p. Q. B. riaditeľ Daňového úradu Kráľovský Chlmec nebol objektívne schopný rozhodovať o
začatí týchto daňových kontrol, ale len formálne podpisoval oznámenia alebo upovedomenia o ich začatí.
Preto vzniká podozrenie, že začatie, formu, spôsob a priebeh vykonania daňových kontrol v týchto
spoločnostiach plánovalo, riadilo a zabezpečovalo Daňové riaditeľstvo SR. Žalobca ďalej žalovanému
vytýkal, že Daňové riaditeľstvo SR nebolo oprávnené riadiť a unifikovať kontroly vykonávané Daňovým
úradom Kráľovský Chlmec, ako tomu bolo v prípade daňových kontrol v obchodných spoločnostiach
prepojených osobou p. Q. B..

Žalobca ďalej namietal, že správca dane v dodatočnom platobnom výmere vyhodnotil plnenia voči
odberateľom žalobcu z rovnakých dôvodov ako prijaté obchody tak, že neboli reálne uskutočnené a boli
vyhotovené faktúry za tovar fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva, pričom s poukazom na ustanovenie
§ 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. ponechal daň na výstupe. Ak aj správca dane považoval dodávky za
fiktívne, potom sa mal žalovaný v rozhodnutí o odvolaní vyporiadať s námietkou žalobcu, že v rozsudku
ESD C-454/98 vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné považovať za dodávky podliehajúce dani a
z uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné aplikovať ustanovenie § 71 ods. 6 zákona č.
222/2004 Z. z.. Správca dane a žalovaný teda v týchto prípadoch postupovali tak, že na jednej strane
pre účely dane z pridanej hodnoty tvrdili, že zdaniteľné obchody neboli reálne vykonané, ale na druhej
strane pre účely dane z príjmov išlo podľa ich posúdenia o reálny predaj tovaru a výnosy z tohto predaja
majetku.

Žalobca ďalej namietal porušenie zásady proporcionality v súvislosti paralelným výkonom daňových
kontrol obchodných spoločností personálne prepojených p. Q. B.. Zákonnou povinnosťou daňových
orgánov v tomto prípade bolo poskytnúť žalobcovi reálnu možnosť uplatniť svoje práva a splniť svoju
dôkaznú povinnosť. Postupom daňových orgánov sa však vytvoril stav, ktorým sa žalobca neprimerane
zaťažil a dostal sa do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Súčasťou zámeru
zaťažiť žalobcu a spoločnosti personálne prepojené p. Q. B. boli aj stovky výziev, miestnych zisťovaní a
ústnych pojednávaní, kde daňové orgány vyžadovali účasť p. Q. B. ako osoby nezastupiteľnej a od p. Q.
B. vyžadovali tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Do situácie ukracujúcej práva žalobcu sa
žalobca nedostal sám tým, že jeho spoločník a bývalý konateľ Q. B. založil viac obchodných spoločností,
ale táto protiprávna situácia bola zavinená postupom správcu dane a žalovaného, čo je v rozpore s § 2
ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. a s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR.

Žalobca taktiež namietal, že daňovú kontrolu uňho za predmetné zdaňovacie obdobie vykonávali
zamestnanci, ktorí neboli organizačne začlenení ako zamestnanci Daňového úradu Kráľovský Chlmec
- správca dane. Túto námietku uplatnil aj v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru, pričom
poukázal na nález Ústavného súdu SR č. II. ÚS 118/08-61 zo dňa 10.12.2009, v zmysle ktorého
miestne príslušný správca dane vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov,
t.j. totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je daná aj totožnosťou jeho
zamestnancov. Zamestnanci miestne príslušného správcu dane neboli z daňového konania vylúčení,
preto nebol dôvod, aby bola predmetná kontrola vykonávaná zamestnancami správcu dane, ktorí
neboli organizačne začlenení do Daňového úradu Kráľovský Chlmec. Týmto postupom správcu dane
došlo k porušeniu ustanovenia § 3 a § 24 zákona č. 511/1992 Zb., v dôsledku čoho je tento postup
protizákonný. Žalovaný sa s týmito námietkami dostatočne nevyporiadal, iba konštatoval, že úkony boli
vykonávané „pod hlavičkou“ a „v mene“ miestne príslušného správcu dane. Podľa žalobcu jediným
spôsobom podľa platnej právnej úpravy. ako mohol správca dane dosiahnuť legitímne vykonanie
kontroly zamestnancami organizačne pričlenenými k miestne nepríslušnému správcovi dane, bolo
delegovanie miestnej príslušnosti v zmysle § 4 zákona č. 511/1992 Zb., či už z dôvodu vylúčenia
všetkých zamestnancov miestne príslušného správcu dane alebo z dôvodu hospodárnosti (resp. z
dôvodu, že miestne príslušný správca dane nedisponoval dostatočným personálnym obsadením), a to
ešte pred začatím daňovej kontroly. Pre takýto postup sa však vyžaduje vydanie rozhodnutia Daňového
riaditeľstva SR a jeho riadne doručenie daňovému subjektu. Právnu argumentáciu citovaného nálezu
Ústavného súdu SR si osvojil aj Krajský súd v Košiciach napr. v rozsudkoch č. k. 6S/15346/2010-25 zo
dňa 09.09.2010 alebo 6S/19701/2010-28 zo dňa 28.10.2010. Podľa žalobcu, ak daňová kontrola bola



vykonávaná v rozpore s § 3 ods. 1 zákona č.511/1992 Zb., teda v rozpore s ustanovením o miestnej
príslušnosti, sú všetky právne akty vydané v rozpore s týmto ustanovením a všetky úkony vykonané
miestne nepríslušným daňovým úradom nezákonné. Protokol o daňovej kontrole z takto realizovanej
daňovej kontroly nemôže zakladať povinnosti pre kontrolovaný subjekt a nemôže byť právnym aktom,
ak je založený na protiprávnom postupe.

Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť.

K námietkam uvedeným žalobcom v podanej žalobe uviedol, že zhrnutím poznatkov získaných v
súvislosti s daňovými kontrolami vykonanými v spoločnostiach, ktoré riadila osoba - Q.Á. B. vyplynulo, že
tovar, prípadne aj služby sa poskytovali v reťazci spoločnosti prepojených touto osobou, ktorý bol pre nich
v postavení konateľa spoločníka, prípadne fyzická osoba - podnikateľ. Jeho povinnosťou v rámci daňovej
kontroly bolo vysvetliť samotnú existenciu a pohyb tovaru drevených plotov fakturovaných od dodávateľa
TOKAJ FURMINT SK s.r.o., tokajského vína fakturovaného od dodávateľa DREVO SK s.r.o. a BIO
jablčnej šťavy fakturovanej od dodávateľa JOMADO s.r.o. a predloží dôkazné prostriedky k týmto svojim
tvrdeniam. Túto povinnosť si ako konateľ žalobcu nesplnil. Dôvodom neuznania odpočítania dane zo
sporných dodávateľských faktúr bola skutočnosť, že neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal reálne
uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov, čím nepreukázal, že dodávatelia fakturované
zdaniteľné obchody skutočne zrealizovali a on ich aj prijal a použil na dodávku tovarov ako platiteľ,
čím nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľov žalobcu v zmysle § 19 ods. 1 zákona o
DPH, t. j. nebolo preukázané splnenie základných podmienok pre vznik práva na odpočítanie v zmysle
§ 49 ods. 1 zákona o DPH, a preto žalobcovi ani nevznikol nárok na odpočítanie dane z uvedených
predmetných faktúr.

Žalovaný nespochybnil skutočnosť, že príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka umožňujú jednej
fyzickej osobe, v danom prípade Q. B. založiť viacero spoločnosti. Právnická osoba má v zmysle §
19a ods. 1 Obchodného zákonníka spôsobilosť nadobúdať práva a povinnosti; v zmysle § 20 ods. 1
a 2 Obchodného zákonníka právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na
to oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zo zákona (štatutárne
orgány). Preto právne úkony Q. B. ako štatutárneho orgánu, prípadne splnomocneného zástupcu sú
právnymi úkonmi jednotlivých spoločností, ako právnických osôb. Podľa jeho vyjadrenia bol v celom
reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preverovaným skutočnostiam mohol
iba on podať vyjadrenie a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole. Takéto konanie žalobcu (Q. B.)
nevytváralo predpoklady ekonomickej činnosti, v rozsahu ako to deklaroval žalobca v daňovom priznaní
a dokladoch predložených ku kontrole. Hlavným cieľom deklarovaných zdaniteľných obchodov sa javí,
v reťazci viacerých spoločností deklarovať umelo vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpať
finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu a to formou nadmerných odpočtov. Teda cieľom toho bolo
získať daňovú výhodu.

Žalovaný ako odvolací orgán z predloženého spisového materiálu zistil, že kontrolná skupina pri výkone
daňovej kontroly a správca dane vo vyrubovacom konaní posudzovali všetky aspekty deklarovaných
obchodov v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Hodnotila dôkazy podľa svojej úvahy
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadala na všetko, čo
v daňovej kontrole vyšlo najavo.

K rozhodnutiu č. I/221/16016-84444/2011/990325-r, na ktoré žalobca poukazuje v žalobe uviedol, že toto
rozhodnutie bolo zrušené z dôvodu, že odôvodnenie napadnutého Dodatočného platobného výmeru v
časti „zdaniteľné obchody“ obsahovalo len vymenovanie odberateľských faktúr bez ich vyhodnotenia
a prijatého záveru a v časti „odpočítanie dane“ odôvodnenie obsahovalo zistené skutočností a odkaz
na dožiadania, ktorými mali byť preverované sporné fakturované plnenia od dodávateľov, ktoré správca
dane tiež nevyhodnotil a zo zistení nevyvodil záver.

K námietke, že postupom žalovaného bola porušená zásada dvojstupňovosti konania uviedol, že vo
vyrubovacom konaní, v ktorom správca dane vyhodnotil dôkazy z daňovej kontroly bol daň vyrubená



miestne príslušným správcom dane, t. j. Daňovým úradom Kráľovský Chlmec. Odvolacím orgánom je
orgán najbližšie nadriadený správcovi dane, v danom prípade to bolo Daňové riaditeľstvo SR, ktoré
aj napadnuté rozhodnutie vydalo a teda v žiadnom prípade nebola porušená zásada „dvojstupňovosti“
konania.

K námietke týkajúcej sa zásahov Daňového riaditeľstva SR do výkonu daňových kontrol uviedol,
že daňová kontrola nie je samostatné konanie, ale je čiastkovým procesným postupom, ktorý sa
uskutočňuje v rámci daňového konania, nie je teda samostatnou fázou daňového konania, ale úkonom
správcu dane. Náležitosti, ktoré musí protokol obsahovať sú upravené v § 15 ods. 11 zákona č. 511/1992
Zb., avšak vnútorný predpis spracovania protokolu o daňovej kontrole nie je legislatívne upravený.
Protokol je vo vyrubovacom konaní podkladom pre vyrubenie dane. Daňové riaditeľstvo zodpovedá za
jednotné uplatňovanie osobitných predpisov daňovými orgánmi, ktorými sú daňové riaditeľstvo a daňové
úrady. Preto má za to, že jeho postup pri uplatňovaní predpisov daňovými úradmi nie je v rozpore s
platnými právnymi predpismi a nemôže mať ani za následok porušenie ústavného práva na inú právnu
ochranu na inom orgáne SR podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

K námietke poukazujúcej na rozsudok ESD C-454/98 uviedol, že Článok 203 Smernice Rady 2006/112/
ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty stanovuje, že daň z pridanej hodnoty platí každá
osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Tento článok Smernice je premietnutý aj do § 71 ods. 6 zákona o
dani z pridanej hodnoty, podľa ktorého, ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu
sumu dane, ako je povinný platiť, podľa tohto zákona je povinný platiť túto vyššiu sumu dane to znamená,
že ak daňový subjekt vyhotoví odberateľskú faktúru, ktorou deklaruje predaj tovaru, na ktorej uvedie daň
z pridanej hodnoty, je povinný v zmysle ustanovenia § 71 ods. 6 zákona o DPH daň uvedenú na faktúre
odviesť do štátneho rozpočtu. Preto, ak žalobca vyhotovil odberateľskú faktúru, na ktorej uviedol daň
z pridanej hodnoty, pričom faktúra bola len formálna a k dodaniu deklarovaného tovaru nedošlo, mal
povinnosť daň z pridanej hodnoty, ktorú uviedol na odberateľskej faktúre odviesť do štátneho rozpočtu,
alebo mal právo postupovať podľa § 75 ods. 7 zákona o DPH a urobiť nápravu podaním dodatočného
daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobie.

K námietke porušenia zásady proporcionality, ktorá je zakotvená v § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.
uviedol, že princíp proporcionality, t. j. primeranosť znamená predovšetkým primeraný vzťah medzi
cieľom (účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné
na dosiahnutie cieľa. Prioritnou úlohou orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty,
ktorým vznikne povinnosť platenia dane za podmienok uvedených v príslušných hmotno-právnych
predpisoch upravujúcich jednotlivé druhy daní, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu a tým naplnili
jeho príjmovú časť. V prípade nároku na vrátenie dane je oprávnenie daňových orgánov tieto nároky
pred ich vrátením preveriť. Jednou z foriem realizácie tejto úlohy je aj výkon daňovej kontroly upravený
v § 15 zákona č. 511/1992 Zb., ktorou správca dane zisťuje alebo preveruje základ dane, alebo iné
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Daňová kontrola sa
vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa zákona alebo osobitného
predpisu. V danom prípade daňová kontrola u žalobcu trvala od 15.04.2009 do 15.04.2010, teda trvala
dobu nevyhnutne potrebnú pre zistenie všetkých skutočností pre správne určenie dane. Žalobcovi
počas kontroly bol daný dostatočný priestor na predkladanie dôkazov a vyjadrení, ale on ani po
výzvach správcu dane dostatočne nevyužil priestor na preukázanie svojich tvrdení. K námietkam
týkajúcim sa spôsobu vykonania daňovej kontroly uviedol, že s obsahu predloženého spisového
materiálu bezpochyby vyplýva, že úkony týkajúce sa začatia, priebehu a ukončenia daňovej kontroly
boli vykonávané v mene miestne príslušného správcu dane, t. j. Daňového úradu Kráľovský Chlmec. Vo
veci „postupu daňových orgánov pri daňových kontrolách voči spoločnostiam personálne prepojenými
Q.R. B.“ žalobca poukázal aj na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn.
6S/19704/2010 zo dňa 28.04.2011, v ktorom okrem iného uviedol, že pri správe dani vykonávanej
daňovým úradom alebo colným úradom daňovú kontrolu vykonáva zamestnanec správcu dane podľa §
1a písm. j), 1. alebo 2. bodu na základe poverenia miestne príslušného správcu dane a teda v súlade s
ustanovením § 15 ods. 1 účinného od 30.12.2010. Daňová kontrola bola vykonaná v súlade so zákonom
o správe daní a poplatkov.



K námietke, že nemá k dispozícii niektoré dôkazy z dôvodu, že mu neboli vydané všetky odovzdané
podklady uviedol, že tie, ktoré uviedol v samotnej žalobe sa v spise správcu dane nenachádzajú, ale
zároveň podotkol, že v danom prípade išlo o reťazce viacerých spoločností prepojených osobou Q.
B. deklarujúcich umelo vytvorené zdaniteľné obchody s cieľom odčerpania finančných prostriedkov zo
štátneho rozpočtu. Skutočnosti uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia
správcu dane spochybňujú reálne uskutočnenie žalobcom deklarovaných zdaniteľných obchodov.
Poukázal aj na rozsudky Súdneho dvora ES vo veci C-255/02, prípad Halifax; rozsudok vo veci C-110/99,
prípad Emsland-Stärke a rozsudok Najvyššieho súdu ČR č. Afs 61/2008 z 27.11.2008, v zmysle ktorých
za dodanie tovaru v zmysle zákona o DPH nemožno považovať umelo vytvorené transakcie, ktoré
fakticky dodanie tovaru len predstierajú a z takto vykázaných transakcií nie je možné ani úspešne
uplatniť nárok na odpočet dane v zmysle § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH. Právo nárokované platiteľom
dane by malo byť odopreté, pokiaľ relevantná hospodárska činnosť nemá žiadne objektívne vysvetlenie
než práve získanie nároku na odpočet dane. Plnenie, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci
obvyklých obchodných podmienok, absentujú akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s
cieľom získania výhod upravených zákonom, nemožno považovať inak, len za zneužitie objektívneho
daňového práva.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p. na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie
správneho orgánu právneho predchodcu žalovaného, administratívny spis žalované, ako aj správneho
orgánu prvého stupňa a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Žalobca ako platiteľ dane podal za zdaňovacie obdobie november 2008 riadne daňové priznanie dňa
17.12.2008 evidované pod č. 514938/2008, v ktorom deklaroval nadmerný odpočet v sume 1.978.641,00
Sk. Dodatočné daňové priznanie platiteľ dane nepodal.

Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi
v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť .

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 2 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči
nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané (§ 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.).

V zmysle § 71 ods. 1, 6 zákona č. 222/2004 Z. z. pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku
pre zdaniteľnú osobou a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný
vyhotoviť faktúru. Ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane ako je
povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s
daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona č. 511/1992 Zb. daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane
zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo
vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto
zákona alebo osobitného predpisu.

Podľa § 15 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. kontrolovaný daňový subjekt je vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane povinný predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce
jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa ods. 10 druhej vety.



Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný
uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v
priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona č. 511/1992 Zb. rozhodnutie obsahuje
odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom
rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých
sa rozhodovalo.

Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 479/2009
Z. z.“) orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov je Finančné riaditeľstvo SR.

Podľa § 11 zákona v spojení s článkom 4 veta prvá zákona č. 479/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012
sa zrušuje zákon č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov, t.j. ruší sa Daňové
riaditeľstvo SR (§ 2 a § 3 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch).

Nákup drevených plotov, tokajského vína samorodného suchého sudového, jabĺk a jablčnej šťavy
v už uvedených množstvách žalobca preukazoval iba dodávateľskými faktúrami a pokladničnými
dokladmi (výdavkové a príjmové pokladničné doklady), pričom všetky faktúry, ako aj pokladničné doklady
vystavoval pán Q. B. ako konateľ žalobcu a konateľ dodávateľov TOKAJ FURMINT SK, DREVO
SK, s.r.o., GALAFRUIT, s.r.o. a JOMADO, s.r.o. Súd sa stotožňuje so závermi právneho predchodcu
žalovaného, že posudzované plnenia nesledovali skutočný obchodný účel a boli len nástrojom na
získanie daňovej výhody - finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu. Žalobca ako kontrolovaný
daňový subjekt bol v rámci daňovej kontroly povinný preukázať splnenie zákonných predpokladov
pre vznik nároku na odpočítanie DPH. Táto povinnosť, t. j. dôkazné bremeno vyplýva pre žalobcu z
ust. § 29 ods. 8 zák. č. 511/1992 Zb. V prípade, ak žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, t. j.
nepredložil dôkazy, ktorými by preukázal splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet
DPH, správcovi dane svedčilo právo vymerať mu daň podľa dôkazov, ktoré mal k dispozícii alebo ktoré
si zaobstaral bez súčinnosti žalobcu.

Súd hodnotí všetky v žalobe uvedené námietky, ktoré sa priamo netýkali predmetných zdaniteľných
plnení, ako nedôvodné. Žalobca tvrdil, že rozhodnutia žalovaného neobsahujú dostatok dôvodov,
je nepreskúmateľné a nezodpovedá požiadavkám uvedených v § 30 ods. 1, 3 a v § 48 ods. 6
zák. č. 511/1992 Zb. Rozhodnutia žalovaného obsahujú konštatovanie skutkového stavu zisteného
vykonanou daňovou kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia vyhodnocoval z pohľadu
žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu DPH. V dôvodoch svojho rozhodnutia sa žalovaný
podrobne vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami. Žalovaný v napadnutých rozhodnutia
uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia. Zdôvodnil, akými úlohami bol
vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov a aplikácii relevantnej právnej úpravy.

Nemožno súhlasiť s tvrdeniami žalobcu, že jediným a ťažiskovým dôkazom, na ktorom boli postavené
žalobou napadnuté rozhodnutia je totožnosť osoby (Q. B.) ako spoločníka, resp. konateľa v
spoločnostiach, medzi ktorými dochádzalo k zdaniteľným plneniam. Dôvodom neuznania odpočítania
dane z predmetných plnení nebola totožnosť osoby ako spoločníka, resp. konateľa v spoločnostiach,
medzi ktorými došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia. Týmto dôvodom bola skutočnosť, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal reálne uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov,
t. j., že už uvedení dodávatelia skutočne zrealizovali fakturované zdaniteľné obchody a žalobca ich
prijal a použil na dodávky tovarov ako platiteľ DPH. Z výsledkov daňovej kontroly vykonanej u žalobcu
za predmetné zdaňovacie obdobie vyplynulo, že tovar sa pohyboval v reťazci obchodných spoločností
prepojených na osobu Q. B., ktorý bol v postavení konateľa a spoločníka. Tovar, ktorý bol deklarovaný na
sporných faktúrach bol uskladnený v jednom sklade, neopustil tento sklad a menil iba vlastníka z jednej
spoločnosti, kde bol konateľom Q. B. do ďalšej spoločnosti, kde menovaný tiež vystupoval ako konateľ.



Podľa vyjadrenia konateľa žalobcu tovar bol v rámci jedného skladu premiestňovaný z jedného miesta
v sklade na ďalšie skladovacie miesto. Konateľ žalobcu pritom nevedel preukázať ani spôsob tohto tzv.
preskladnenia tovaru, ani s tým súvisiace režijné náklady a nezdôvodnil ani obchodný, resp. ekonomický
účel takýchto presunov tovaru, ktoré mali byť ponímané ako obchodné aktivity medzi jednotlivými
obchodnými spoločnosťami, ktorých bol konateľom. Q. B. bol podľa svojho vyjadrenia v celom reťazci
svojich obchodných spoločností nezastupiteľný a iba on mohol podávať vyjadrenia a predkladať dôkazné
prostriedky ku kontrole. Preto je logické, že kontrolné orgány vyžadovali od neho predloženie dôkazov
preukazujúcich uskutočnenie zdaniteľných obchodov, pričom zdôrazňovali skutočnosť, že tieto dôkazy
môže vzhľadom na svoju nezastupiteľnosť predkladať iba konateľ žalobcu, ktorý je súčasne konateľom
aj dodávateľských obchodných spoločností.

Konštatovanie správcu dane, ako aj žalovaného v ich rozhodnutiach o tom, že u žalobcu nebol vytvorený
predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu, ako to deklaroval v podaných daňových priznaniach, v
dôsledku čoho žalobca ani nevykonával reálnu ekonomickú činnosť, je v súlade so zisteniami správcu
dane. Žalobca nezamestnával žiadnych zamestnancov, nevlastnil žiaden hnuteľný alebo nehnuteľný
majetok, dopravné prostriedky, neúčtoval žiadne režijné náklady v súvislosti s podnikateľskou činnosťou.
Tvrdenie žalobcu, že výkony uňho, tzv. preskladňovanie tovaru vykonávali zamestnanci spoločnosti
Jomado, s. r. o, bez preukázania tohto tvrdenia nepostačuje pre záver, že žalobca vykonával reálnu
ekonomickú činnosť.

Žalobca v žalobe namietal, že správca dane nedisponuje žiadnym priamym ani nepriamym konkrétnym
dôkazom, ktorý by vyvrátil uskutočnenie zdaniteľných plnení a dodanie tovaru. K tomuto tvrdeniu
súd dodáva, že podaným daňovým priznaním za príslušné zdaňovacie obdobia si žalobca uplatnil
hmotnoprávny nárok na vrátenie nadmerného odpočtu DPH. Z ust. § 29 ods. 8 a § 15 zák. č. 511/1992
Zb. vyplýva, že je povinnosťou platiteľa DPH preukázať oprávnenosť uplatňovaných nárokov na odpočet
DPH. Ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z. podmieňuje vznik práva na odpočet DPH
zaplatenej za dodanie tovaru alebo služby tým, aby bolo preukázané dodanie tovaru alebo služby inou
zdaniteľnou osobou - touto inou zdaniteľnou osobou je osoba, ktorá vystavila faktúru za dodanie tovaru
alebo služby. Preto nebolo povinnosťou správcu dane v rámci daňovej kontroly zabezpečovať dôkazy,
ktoré by vyvracali uskutočnenie sporných zdaniteľných plnení, naopak, bolo povinnosťou žalobcu
preukázať ich uskutočnenie.

Žalobca namietal aj postup žalovaného, ktorý v súvislosti so začatím, spôsobom a priebehom výkonu
daňových kontrol spoločností personálne prepojených pánom Q. B. porušil zásadu dvojstupňovosti
konania. Ďalej namietal prekročenie kompetencií žalovaného formou priamych zásahov do výkonu
daňových kontrol u subjektov prepojených prostredníctvom osoby Q. B. a koordinácie týchto daňových
kontrol. K týmto námietkam súd uvádza nasledujúce:

V náleze Ústavného súdu SR č. k. I ÚS/238/06-39 zo dňa 16. 12. 2008 sa konštatuje, že „daňová
kontrola nepredstavuje samostatné daňové konanie, ale je čiastkovým procesným postupom, ktorý
sa uskutočňuje v rámci daňového konania; nie je teda samostatnou fázou daňového konania, ale
úkonom správcu dane“. Obsahové náležitosti protokolu o daňovej kontrole stanovuje § 15 ods. 1 zák.
č. 511/1992 Zb. Vnútorný proces spracovania protokolu o daňovej kontrole však legislatívne nie je
upravený. Pre použitie protokolu o daňovej kontrole ako podkladu pre vydanie rozhodnutia správcu
dane je rozhodujúce, či daňová kontrola bola realizovaná v súlade so zákonom, či skutkové zistenia
obsiahnuté v protokole postačujú pre vydanie rozhodnutia správcom dane. Preto žalobcom tvrdené
nelegitímne zásahy Daňového riaditeľstva SR do výkonu daňových kontrol u subjektov prepojených
prostredníctvom Q. B. nemôžu predstavovať porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

Za zákonný považuje súd postup správcu dane, ktorý ponechal daň na výstupe, pokiaľ išlo o žalobcom
tvrdené zdaniteľné obchody, týkajúce sa predaja drevených plotov, tokajského vína samorodého
suchého sudového a jabĺk, hoci tieto obchody podľa zistení správcu dane neboli reálne uskutočnené a
žalobcovi tak nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru. Uvedený postup správcu dane bol v
súlade s ust. § 71 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z. z., ktorého obsahom je premietnutie čl. 203 Smernica Rady
2006/112/ES o spoločnom systéme DPH („daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto



daň na faktúre“). Žalobca vystavil odberateľské faktúry, ktorými deklaroval predaj uvedených komodít,
na ktorých uviedol DPH, preto bol povinný v zmysle ust. § 71 ods. 6 zákona o DPH daň uvedenú v
predmetných faktúrach odviesť do štátneho rozpočtu SR. Ak žalobca vystavil tieto faktúry len formálne
a k dodaniu deklarovaných tovarov nedošlo, mal právo postupovať podľa § 75 ods. 7 zákona o DPH a
urobiť nápravu podaním dodatočného daňového priznania za príslušné zdaňovacie obdobia.

Žalobca v daňovom konaní ako aj v žalobe namietal, že nemohol si splniť svoju dôkaznú povinnosť, ani
realizovať svoje právo na súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods. 2 zákona
č. 511/1992 Zb. a ani právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
pretože výkonom daňovej kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, v ktorých konateľom
bol Q. B., vytvorili zamestnanci správcu dane stav, v ktorom žalobca nemohol reálne splniť požiadavky
zamestnancov správcu dane, svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje zákonné práva. V dôsledku
toho sa žalobca dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Tvrdil, že týmto
postupom daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v ustanovení § 2 ods.
2 zákona č. 511/1992 Zb. ktorá patrí medzi zákonné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods. 1
Ústavy SR. Tento princíp podľa žalobcu znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným
štátom a použitými prostriedkami, ktoré musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa.

K uvedenej žalobnej námietke súd uvádza, že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku
52 ods. 2 Charty základných práv EÚ a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú
základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ ako aj
Ústavného súdu SR. Ten v náleze č. PL ÚS 3/00 poskytol výklad tejto zásady:

„Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom) sledovaným štátom
a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom smie byť sledovaný;
prostriedky, ktoré štát použije smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je vhodné;
použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.

Kritérium alebo princíp vhodnosti znamená, že stav, ktorý štát vytvorí zásahom a stav, v ktorom treba
sledovaný cieľ vidieť ako uskutočnený, sa nachádzajú vo vzájomnej súvislosti - cieľ musí byť v súlade
s prostriedkom.

Nevyhnutnosť znamená, že neexistuje iný stav, ktorý štát bez veľkej námahy môže rovnako vytvoriť,
ktorý občana zaťažuje menej a ktorý súvisí so stavom, v ktorom treba sledovaný účel pokladať za
uskutočnený. Inými slovami cieľ nesmie byť dosiahnutý rovnako účinným, ale menej zaťažujúcim
prostriedkom.

Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL.ÚS 67/07 tak, že
„obmedzenie, resp. zasahovanie do ústavou chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné
len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a
je nevyhnuté v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými
prostriedkami a sledovaným cieľom“.

Nespornou skutočnosťou je, že žalobca ako fyzická osoba - podnikateľ bol súčasne spoločníkom a
konateľom niekoľko desiatok obchodných spoločností, ktoré uskutočňujú medzi sebou ako platiteľa dane
z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody. Menovaný súčasne vykonával v týchto spoločnostiach všetky
činnosti súvisiace s obchodno-ekonomicky a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností.
Podľa vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku
všetkým preberaným skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenia a predkladať dôkazné prostriedky ku
kontrole, preto bol súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme
najúplnejšieho zistenia skutkového stavu.



Žalobca, ktorý bol súčasne konateľom aj veľkého počtu ďalších obchodných spoločností, nemohol
byť z toho dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie je konateľom aj v
iných obchodných spoločnostiach. Žalobca preto nemôže namietať nezákonnosť postupu správcu
dane len z dôvodu, že bol nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými kontrolami daňových
subjektov - obchodných spoločností, ktoré sú prepojené jeho osobou. Pritom nutnosť a nevyhnutnosť
súbežného vykonávania daňových kontrol u daňových subjektov takto personálne prepojených osobou
žalobcu žalovaný ako aj správca dane zdôvodnili. Reálnosť uskutočnených obchodov bolo možné
preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností, v ktorých žalobca bol konateľom.
Snahou správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t. j. kto bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú
obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných spoločností, v ktorých je žalobca konateľom, sa tovar
do tohto reťazca dostal, resp. kedy tovar a cez ktorú spoločnosť opustil tento reťazec obchodných
spoločností. Preto postup správcu dane bol v súlade so zásadou proporcionality. Cieľom (účelom)
sledovaným štátom (správcom dane) bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu žalobcovi zo štátneho rozpočtu, pričom použitie prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu bolo
potrebné a nevyhnutné - dospieť k uvedenému cieľu bolo možné len súbežným výkonom kontrol v
reťazci obchodných spoločností personálne prepojených osobou žalobcu, nie samostatnými izolovanými
daňovými kontrolami jednotlivých obchodných spoločností. Žalobca, ktorý bol súčasne konateľom
ďalších obchodných spoločností, si musel byť vedomý toho, že pri uplatňovaní nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť dôvodnosť uplatnených nárokov predmetom
daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane. Pri týchto daňových kontrolách správcovia dane
realizujú svoje zákonné oprávnenie.

Nemožno preto akceptovať námietku žalobcu týkajúcu sa veľkého počtu súčasne vykonávaných
daňových kontrol v obchodných spoločnostiach, ktorých konateľom bol žalobca. Veľkému počtu
spoločností personálne a majetkovo prepojených jeho osobou musel zodpovedať aj počet daňových
kontrol.

Je nesporné, že žalobca založením veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený realizovať
ústavné právo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy orgánov
daňovej správy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.

Žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutí žalovaného ako aj dodatočných platobných výmerov správcu
dane v dôsledku toho, že predmetnú daňovú kontrolu z dane z pridanej hodnoty u žalobcu za už
uvedené zdaňovacie obdobia vykonávali zamestnanci správcu dane, ktorí neboli organizačne začlenení
ako zamestnanci miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu Kráľovský Chlmec. Žalobca
toto tvrdenie odôvodnil nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 118/08 zo dňa 10.12.2009. S touto
žalobnou námietkou sa už podrobne vyporiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení č. k.
8Sžf/51,52/2012 - 107 zo dňa 22.08.2013, na ktoré súd odkazuje a ktoré právnemu zástupcovi žalobcu je
dobre známy, lebo predmetné uznesenie mu bolo doručené. Právny názor vyslovený Najvyšším súdom
Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 22.08.2013 je pre krajský súd záväzný, z ktorého dôvodu už
krajský súd vo vzťahu k tejto žalobnej námietke ďalšie právne dôvody neuvádza, ale iba na ne odkazuje
a opakuje, že oznámenie o výkone daňovej kontroly, jej rozšírenie, všetky úkony počas daňovej kontroly,
protokol z daňovej kontroly a jeho prerokovanie bolo vykonané miestne príslušným správcom dane, t.
j. Daňovým úradom Kráľovský Chlmec.

Pretože žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb.
a zákonom č. 222/2004 Z. z., súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods.
1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisov).



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.