Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/629/2015 z 24. 10. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 24. októbra 2017, sp. zn. 7Co/629/2015, ECLI:SK:KSBA:2017:1510212357.4
Krajský súd Bratislava | 7Co/629/2015 | ECLI:SK:KSBA:2017:1510212357.4 | 2017-10-24 | Rozsudok
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1bde1bc4-5751-41bf-9e85-0726b00674af
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2017:1510212357.4

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/629/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510212357
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1510212357.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov
senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobkyne: F. X., J.. P., nar.
X.X.XXXX, bytom V. XXXX/XX, B., zastúpená Advokátska kancelária JUDr. Almási Gabriel, spol. s r.o.,
IČO: 36 856 592, so sídlom Šumavská 3, Bratislava, proti žalovaným: 1/ X. Z., nar. 13.11.1956, bytom
Sotinská 1475/15, Senica - Sotina, 2/ M. B., nar. X.X.XXXX, bytom P. XXX, zast. Jurek, advokátska
kancelária, s.r.o., IČO: 47253983, so sídlom Páričkova 15, 821 08 Bratislava, adresa na doručovanie
Mostová 2, 811 02 Bratislava, o určenie dedičského práva po poručiteľovi P.. V. Z., nar. X.XX.XXXX,
zomrelom dňa X.XX.XXXX, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa
11.6.2015, č.k. 40C/97/10-355, jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa  p o t v r d z u j e.

Žalobkyni sa proti žalovaným 1 a 2   p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobkyňa je dedičkou zo zákona v druhej
dedičskej skupine v zmysle  § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka po poručiteľovi P.. V. Z., nar.
X.XX.XXXX, naposledy bytom J. XXXX/X, B., ktorý zomrel dňa X.XX.XXXX a uložil  pôvodnej žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania sumu 99,50 eur titulom zaplateného súdneho poplatku
a sumu 1 274,64 eur titulom trov právneho zastúpenia, všetko k rukám právneho zástupcu žalobkyne
do 3 dní od právoplatnosti  rozsudku.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil ust. § 115,  § 474 ods. 1 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne tým, že po vyhodnotení výsledkov
vykonaného dokazovania mal za preukázané, že spolužitie žalobkyne s poručiteľom vykazovalo znaky
skutočného a trvalého spolužitia ako aj to, že žalobkyňa žila s poručiteľom v spoločnej domácnosti a z
tohto dôvodu sa starala o spoločnú domácnosť po dobu dlhšiu ako jeden rok, pričom mal za preukázanú
dlhodobosť a trvalosť tohto súžitia a súčasne aj spotrebný charakter tohto spoločenstva. Mal za to,
že nie je rozhodujúcim, či člen domácnosti bol v nej prihlásený na prechodný alebo trvalý pobyt (toto
má len evidenčný charakter), nakoľko uvedené nič nemení na úmysle žiť natrvalo v určitej spoločnej
domácnosti. Ustálil tak, že aj keď poručiteľ v určitom období, resp. po určitú dobu býval oddelene od
žalobkyne (životnej družky), mohol s ňou napriek tomu vytvoriť také spoločenstvo, ktoré sa neobmedzuje
len na občasné návštevy alebo príležitostnú výpomoc, ale v skutočnosti môže predstavovať spoločnú
domácnosť (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 292/2013, zo dňa 28. 11. 2013).
Pri posudzovaní, či spolužitie žalobkyne  a neb. P.. V. Z. vykazovalo znaky skutočného a trvalého súžitia
podľa § 115 Občianskeho zákonníka, mal za to, že nie je dôvodným zaoberať sa tým kto hradil náklady
na pohreb, ako boli použité  prostriedky vybrané z bežného účtu poručiteľa, kto po smrti poručiteľa



hradil náklady spojené s predmetným bytom, ako aj tým, či bola primeraná výška nákladov na energiu
a spotrebu vody v byte na V. a J. ulici v B.. Ako nedôvodnú posúdil v konaní argumentáciu žalovanej
ohľadne výberov z účtu poručiteľa, keďže mal za preukázané, že výbery boli uskutočňované aj na
iných miestach a v iných časoch (napr. na X. C., P. C., K. atp.), preto prípadné výbery samotným
poručiteľom nevyvracali skutočnosť, že žalobkyňa disponovala platobnou kartou poručiteľa, z ktorej
aj sama uskutočňovala výbery, a to napokon absolútne nepochybne a nespochybniteľne aj v čase
hospitalizácie poručiteľa krátko pred jeho smrťou. Ako bez právnej relevancie posúdil súd prvej inštancie
aj splácanie pôžičky žalobkyňou poručiteľovi, keď spoločné vedenie domácnosti v zmysle spoločného
uhrádzania bežných životných potrieb nie je totožné s majetkovým spoločenstvom partnerov. Nakoľko
medzi žalobkyňou a poručiteľom nevzniklo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, tak súd prvej
inštancie považoval poručiteľom poskytnutú pôžičku žalobkyni za účelovo viazanú pôžičku, z ktorej
nadobudla majetok do svojho výlučného vlastníctva (osobné motorové vozidlo). Na základe vykonaného
dokazovania najmä svedeckými výpoveďami svedkov navrhnutých žalobkyňou mal ďalej za preukázané,
že po smrti svojej manželky, s ktorou neb. P.. V. Z. viedol spoločnú domácnosť v byte na J. R.. V. B.,
zostal v tomto byte bývať sám a asi v r. 2002 sa začal priateliť so žalobkyňou, pričom ich spočiatku
priateľský vzťah postupne prerástol do intímnej známosti. Ustálil tak, že asi od r. 2004 začal nebohý
P.. Z. žalobkyňu navštevovať intenzívnejšie, pričom od konca r. 2004, resp. začiatku r. 2005 začal v
byte žalobkyne prespávať niekoľko krát týždenne a neskôr fakticky denne. Pri posudzovaní intenzity
vzťahu a frekvencie prespávania poručiteľa u žalobkyne sa súd prvej inštancie zameral na kľúčové
rozhodné obdobie rok pred smrťou poručiteľa, t.j. obdobie od 5.10.2008 do 5.10.2009, preto v kontexte
s uvedeným prihliadol na výpoveď svedkyne T. Z. (netere poručiteľa), ktorá najneskôr od septembra
2007 nemala vzhľadom na jej sporadickejšie návštevy strýka prehľad v jeho osobnom živote. Keďže
objektívne okolnosti v posudzovanom prípade svedčali o súhlasnej vôli žalobkyne a neb. P.. Z. žiť v
trvalom životnom spoločenstve, v ktorom spoločne uhrádzali náklady na svoje potreby, pričom charakter
ich spolužitia možno považovať za trvalý, usúdil, že na uvedené nemalo vplyv, že si poručiteľ do bytu
žalobkyne na V. R. nenasťahoval všetky svoje veci, ale len osobné veci bežnej potreby a sezónne
oblečenie. Z výsluchu svedkyne T. X. a podporne z čestného vyhlásenia F. X. (dcér žalobkyne) mal súd
prvej inštancie za preukázané, že všetci spolu žili v spoločnej domácnosti.  Skutočnosť, že sa vzťah
poručiteľa a žalobkyne navonok javil ako vedenie spoločnej domácnosti mal za preukázanú aj z výpovedí
svedkov p. P., X.. Q., X.. G. T. X.. Q.Ň. ako blízkych priateľov poručiteľa a aj p. B. a p. Ď. aj po doplnení
jeho výpovede, susedov z V. ulice v B.. Naplnenie podmienky starostlivosti o spoločnú domácnosť
mal súd prvej inštancie za preukázanú tým, že žalobkyňa a poručiteľ sa svojou osobnou činnosťou
(spoločnými nákupmi, udržiavaním bytu v poriadku, praním drobného prádla, žehlením, prípravou jedla
a starostlivosťou o deti a psa) a tiež  finančnými príspevkami podieľali na udržiavaní domácnosti na V.
R. V. B.. Skutočnosť, že bez rozlišovania hospodárili so svojimi príjmami mal súd prvej inštancie okrem
výpovede žalobkyne, jej dcéry a nepriamo aj priateľov nebohého za preukázané aj tou skutočnosťou, že
žalobkyňa mala prístup k platobnej karte poručiteľa, ku ktorej poznala PIN kód a teda mohla disponovať
finančnými prostriedkami na bežnom účte poručiteľa. Bez relevancie tak vyhodnotil skutočnosť, že
poručiteľ sa počas pracovných dní, kedy bola žalobkyňa v práci, často zdržoval vo svojom byte na J. R.,
kde žil od nástupu na dôchodok aktívnym spoločenským životom nahrádzajúcim jeho pracovný život,
prijímal návštevy a teda udržiaval v byte poriadok a dokonca využívajúc čas v priebehu dňa pral aj
väčšie prádlo, či z času na čas tam súvisle strávil viac dní, hoci v spoločnosti svojej netere. Ustálil tak,
že centrum životných záujmov v zmysle realizovania hodnôt rodinného života mal poručiteľ sústredené
v domácnosti na V. R. V. B.. Starostlivosť poručiteľa o zachovanie a zveľadenie svojho osobného
majetku a v priebehu pracovných dní, kedy žalobkyňa ako jeho partnerka pracovala, kedy trávil čas
v byte na J. ulici, podľa názoru súdu prvej inštancie nevylučovalo vedenie spoločnej domácnosti so
žalobkyňou, nakoľko byt na J. si poručiteľ riadne udržiaval, a to aj za pomoci žalobkyne. Za rozhodujúcu
tak nepovažoval ani skutočnosť, že  trvalý pobyt mal poručiteľ naďalej hlásený na J. a k žalobkyni
si neprehlásil ani pobyt prechodný. Avšak podstatným bola skutočnosť, že práve žalobkyňa poznala
od samého začiatku závažnosť zdravotného stavu poručiteľa a v najväčšej miere mu zabezpečovala
potrebnú pomoc, vrátane vozenia do zdravotníckych zariadení, pričom však o svojom zdravotnom
stave cielene nechcel informovať súrodencov a matku, ktorých nechcel žiadať ani o pomoc, resp. túto
odmietal práve s odôvodnením, poukazujúc na výpoveď brata poručiteľa X.,  že „každá rodina má
svoje starosti a nechcel ich tým zaťažovať“. Rovnako uvedené skutočnosti považoval za preukázané
aj výsluchmi svedkov  X. Z., M. B.Á., T. B. T. F. P., ktorí rovnako potvrdili skutočnosť, že poručiteľ sa
počas pracovných dní zvykol zdržiavať vo svojom byte, ktorý udržiaval vo vzornom poriadku a  kde
si príležitostne v priebehu dňa opral, či uvaril, avšak inak (mimo pracovného času, počas víkendov,
sviatkov a dní pracovného voľna žalobkyne) aktívne ako spolužijúca osoba žil v domácnosti rodiny



žalobkyne. Výsluchom svedka T. Z. mal za preukázané, že v čase, kedy mala u strýka prespávať, sa
mala v byte zdržovať práve počas pracovných dní, keďže sama uviedla, že cez víkendy chodievala
domov a neskôr sa frekvencia jej návštev podstatne znížila, pričom potvrdila, že strýko v byte nespal
vždy, keď tam bola a neopomenul ani fakt, že svedkyňa nevedela o tom, že jej strýko bol preukázateľne
hospitalizovaný už v lete r. 2007, v ktorom období mala podľa jej výpovede u neho práve pravidelne,
dokonca dennodenne bývať a tiež mu pomáhať s domácnosťou. Skutočnosť, že rodina poručiteľa,
žijúca mimo Bratislavu, nevedela o jeho vzťahu a spolužití so žalobkyňou, resp. nepoznala charakter a
intenzitu ich vzájomného vzťahu, podľa súdu prvej inštancie nepotvrdzovalo, že tento reálne neexistoval,
keď navyše v konaní bolo vypočutých viac svedkov (p. Q., P., Q., G.), s ktorými udržiaval poručiteľ
blízke priateľské a zjavne užšie vzťahy než s príbuznými, ktorí túto skutočnosť naopak potvrdzovali.
V tejto súvislosti ako bez výpovednej hodnoty posúdil výpoveď svedka P., ktorého poručiteľ poznal
iba veľmi zbežne a teda by bolo naopak nepravdepodobným, aby sa mu so záležitosťami takéhoto
charakteru zveroval. I napriek tomu, že v zázname o hospitalizácii z r. 2008 bol ako najbližší príbuzný
uvedený brat poručiteľa X. Z., mal za to, že táto skutočnosť nebola spôsobilá dostatočne spochybniť
vyššie uvedené závery o spoločnej domácnosti žalobkyne a nebohého P.. Z.. V prospech žalobkyne
súd prvej inštancie vyhodnotil skutočnosť, že poručiteľ ako kontaktnú osobu v čase hospitalizácie v r.
2007 ako aj 2009 (t.j. tesne pred smrťou) označil práve žalobkyňu, s ktorou bol dokonca aj onkológ
so súhlasom pacienta oprávnený konzultovať jeho zdravotný stav. Vzhľadom k uvedenému súd prvej
inštancie ustálil, že spolužitie žalobkyne a nebohého P.. Z. malo už od konca r. 2004, resp. začiatku
r. 2005 charakter spoločnej domácnosti, po zhoršení zdravotného stavu nebohého P.. Z. najneskôr
na jeseň r. 2008 už nevyhnutne vyžadoval starostlivosť inej osoby, a keďže táto starostlivosť nebola
zabezpečená profesionálnou opatrovateľskou službou, vyžadovala si vedenie spoločnej domácnosti so
starajúcou sa osobou. V danom prípade  mal súd prvej inštancie za to, že zo strany žalobkyne nešlo o
dočasnú výpomoc, čo mal za preukázané aj tým, že žalobkyňa práve z dôvodu potrebnej starostlivosti
o chorého priateľa pri organizačných zmenách neprijala iné ponúkané miesto, v dôsledku čoho v máji
r. 2009 ukončila pracovný pomer, a tiež  úmyslom poručiteľa zosobášiť sa so žalobkyňou, v ktorej časti
potvrdil výpoveď žalobkyne aj svedok G. a podporne bol potvrdený aj obsahom čestného vyhlásenia P.
O., založenom v dedičskom spise.

3. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 1,  § 224 ods. 4 v spojení
s § 224 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „ O.s.p.“) a procesne úspešnej
žalobkyni priznal proti žalovanej náhradu trov konania v celkovej výške 1 374,14 eur, pozostávajúcu zo
zaplateného súdneho poplatku vo výške 99,50 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 1 274,64 eur.
Pri určovaní výšky náhrady trov právneho zastúpenia žalobkyne súd prvej inštancie postupoval v súlade
s ust. § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. v znení
neskorších predpisov o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len
„vyhláška“) a priznal právnemu zástupcovi žalobkyne v súlade s § 13a ods. 1 písm. d/ vyhlášky nárok
na odmenu za  poskytnutie právnych služieb (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd
- návrh na začatie konania, účasť na pojednávaní 15.10.2010, účasť na pojednávaní 10.2.2011, účasť
na pojednávaní 8.4.2011, účasť na pojednávaní 16.6.2011, účasť na verejnom zasadnutí odvolacieho
súdu 5.11.2013, príprava a prevzatie novým právnym zástupcom, účasť na pojednávaní 20.11.2014,
účasť na pojednávaní 29.1.2015, účasť na pojednávaní 20.3.2015, účasť na pojednávaní  23.4.2015,
účasť na pojednávaní 11.6.2015,  písomné podanie na súd - vyjadrenie žalobkyne 17.3.2015,  písomné
podanie na súd - záverečné stanovisko  22.4.2015) + režijný paušál (3 x 7,21 eur,  2 x 3,63 eur,  1 x
7,81, 2 x 8,04 eur, 6 x 8,36 eur).

4. Proti uvedenému rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z dôvodu, že súd prvej
inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala, že súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie založil najmä na dôkazoch navrhnutých žalobkyňou a s jej rozsiahlou argumentáciou
sa nevysporiadal. Poukázala na to, že súd prvej inštancie sa absolútne opomenul vysporiadať so
spotrebami energií v jednotlivých bytov a skutočnosťou, že v rozhodnom období v byte na J. ulici býval
len poručiteľ a v byte na V. ulici bývala žalobkyňa a jej dcéra T., pričom súd prvej inštancie odignoroval
spotrebu vody, plynu a elektrickej energie v byte na J. ulici a X. ulici. Uviedla, že ak súd prvej inštancie mal
za to, že poručiteľ žil v spoločnej domácnosti so žalobkyňou v byte na V. ulici,  mal sa vysporiadať s tým,
kto minul energie na J. ulici. Nesúhlasila ani s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v časti, ktorou
súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa odišla z práce z dôvodu zlého zdravotného stavu poručiteľa.
Mala za to, že k skončeniu pracovného pomeru žalobkyne u jej zamestnávateľa došlo na základe
rozhodnutia zamestnávateľa o znížení stavu zamestnancov. Právne posúdenie súdom prvej inštancie



považovala za zmätočné, jednostranné a nepresvedčivé, najmä vo vzťahu k vyhodnocovaniu výsluchov
svedkov. Mala za to, že v napadnutom rozhodnutí sa súd prvej inštancie nevysporiadal s odôvodnením
rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave v zrušujúcom rozhodnutí, a to čestnými vyhláseniami, ich
pôvodom, spoločnými prvkami a podobne. Trvala na tom, že poručiteľ považoval za svoj domov byt
na J. R., čo bolo potvrdené aj žalobkyňou na pojednávaní dňa 20.3.2015. Nesúhlasila s tým, že ona
a jeho ostatní príbuzní o neho nejavili záujem, bol to poručiteľ, ktorý sa odmietol presťahovať. Závery
súdu prvej inštancie ohľadne pôžičky, ktorú mal žalobkyni poskytnúť poručiteľ, považovala za nesprávne,
s poukazom na vyjadrenie žalobkyne na pojednávaní na odvolacom súde dňa 5.11.2013, na ktorom
uviedla, že pôžičku získala od E. O. F., nie od poručiteľa, čo považovala za ďalší dôkaz neexistencie
spoločnej domácnosti žalobkyne s poručiteľom. Vzhľadom k uvedenému žiadala, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

5. K odvolaniu žalovanej sa žalobkyňa vyjadrila podaním zo dňa 17.3.2015. Mala za to, že po rozsiahlom
dokazovaní bolo dostatočne preukázané, že jej spolužitie s poručiteľom vykazovalo znaky skutočného
a trvalého spolužitia, ako aj to že žila s poručiteľom v spoločnej domácnosti po dobu dlhšiu ako jeden
rok. Tvrdenia žalovanej v podanom odvolaní považovala len za špekulácie a dohady bez priameho
dôkazu. Poukázala na výsluchy svedkov bez rodinného prepojenia s ňou, ktorí potvrdili jej spolužitie
s poručiteľom počas viacerých rokov. Svedkyňa V. P. vo svojej výpovedi uviedla, že poručiteľ jej často
hovoril detaily z ich života a o jej dcérach a potvrdila, že poručiteľ na sklonku života býval u nej a do bytu
na J. chodil upratať či poliať kvety. Svedok P. G. ako blízky priateľ poručiteľa uviedol, že s ňou poručiteľ
mal krásny vzťah a fungovali ako rodina a vyjadril sa, že sa s ňou chcel poručiteľ zosobášiť a požiadal
ho, aby mu išiel za svedka. Svedkyňa A. Q. (svokra poručiteľa) potvrdila, že poručiteľ s ňou žil viac ako
dva roky, pričom keď ochorel ona sa starala tak o ňu ako aj o neho, pričom videla ako si pekne nažívajú.
Skutočnosť, že žila s poručiteľom a viedli spoločnú domácnosť vyplynula aj z výpovede svedkov V. Q., D..
L. B. a F. Ď.. Hoci výpoveď jej dcéry (T. X. a čestné vyhlásenie jej dcéry (F. X.) žalovaná spochybnila ako
nedôveryhodné, nemožno opomenúť ani tieto dôkazy v jej prospech. Sám brat poručiteľa X. Z. uviedol,
že mu nie je neznámou osobou, že ju pozná osobne z návštevy u ich matky a tiež z príležitosti osláv
narodením jeho manželky. Rovnako aj svedkyňa T. Z. mala vedomosť o tom, že poručiteľ mal priateľku.
Mala za to, že súd prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy a patrične sa s nimi vysporiadal.
Argumentáciu žalovanej ohľadne spotreby energií, výberov z bankomatov a splácania pôžičky považoval
za špekulácie, pričom ani jeden z týchto nepriamych dôkazov nebol spôsobilý vyvrátiť, že s poručiteľom
viedla spoločnú domácnosť. Vzhľadom k uvedenému žiadala, aby odvolací súd odvolanie žalovanej
zamietol, napadnutý rozsudok potvrdil a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

6. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p. „) ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §
378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania
si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je podané
dôvodne.

9. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo
veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobkyňou uplatnených nárokov, a jeho výsledky aj náležite
v súlade s v čase rozhodovania účinným ust. § 132 O.s.p. zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval
správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie
aj veľmi podrobne a náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.6.2016 odôvodil. V
odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých
založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Podrobne sa zaoberal
tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré
nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi



skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v
hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd
prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol koherentný, jeho rozhodnutie je
konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti nároku žalobkyne. Rozhodnutie
je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie
na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a
aj spravodlivé. S odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné
dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam
žalovanej.

10. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v
postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa  procesných podmienok  (§ 380 ods.2 C.s.p).

11. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala určenia dedičského práva, a síce, že je dedičkou po
poručiteľovi P.. V. Z., zomrelom dňa X.XX.XXXX, a to podľa § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka z
dôvodu, že žila s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou v spoločnej domácnosti.
Žalovaná v dedičskom konaní po neb. P.. Z. vedenom na notárskom úrade notárky P.. X. P. pod sp. zn.
1 D 630/2009, Dnot 71/2009 poprela jej dedičské právo a bola odkázaná, aby si svoje dedičské právo
uplatnila na súde žalobou.

12. Nakoľko žalovaná (F. Z.) v priebehu odvolacieho konania dňa 1.3.2016 zomrela, odvolací súd
uznesením zo dňa 25.8.2017 č.k. 7Co/629/2015-448 rozhodol o pokračovaní  v odvolacom konaní
namiesto žalovanej F. Z. s jej dedičmi: X/X. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XXXX/XX, Q. - Q.T. a 2/ M.
B.J., nar. X.X.XXXX, bytom P. XXX, ako žalovanými.

13. Podľa § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka,  ak nededia poručiteľovi potomci, dedí v druhej skupine
manžel, poručiteľovi rodičia a ďalej tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roku pred
jeho smrťou v spoločnej domácnosti a ktorí sa z tohto dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli
odkázaní výživou na poručiteľa.

14. Dedičia zo zákona sú rozdelení do troch dedičských skupín. Dôvodom dedenia zo zákona v zmysle
týchto skupín nemusí byť vždy len príbuzenský vzťah (deti, rodičia a súrodenci) alebo manželský vzťah.
V zmysle ustanovení § 474 ods. 1 a § 475 Občianskeho zákonníka dedia v druhej a aj v tretej skupine
dedičov aj tí, ktorí žili s poručiteľom najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou s spoločnej
domácnosti a ktorí sa z toho dôvodu starali o spoločnú domácnosť alebo boli odkázaní výživou na
poručiteľa. Príbuzenský vzťah medzi poručiteľom a takýmto dedičom sa nevyžaduje.

15. V tejto skupine zákonných dedičov zákon uvádza aj osoby, ktoré s poručiteľom žili v spoločnej
domácnosti kvalifikovaným spôsobom, alebo boli výživou odkázaní na poručiteľa. Pôjde o osoby, ktoré
s poručiteľom prípadne ani nie sú v príbuzenskom pomere, ale žili s ním vo vzťahu, ktorý z hľadiska
citového, mravného a hospodárskeho sa podobal rodinnému vzťahu a v niektorých prípadoch ho možno
aj nahrádzal. Spoločnou podmienkou pre tieto ďalšie osoby je, že pred smrťou poručiteľa s ním žili
najmenej rok v spoločnej domácnosti a z tohto dôvodu sa starali o spoločnú domácnosť alebo boli na
neho odkázaní výživou. Musí teda ísť o spotrebné spoločenstvo, ktoré spĺňa podmienky uvedené v
ustanovení § 115. Ustanovenie § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka  sa teda vzťahuje napríklad na
spolužitie druha a družky, spolužitie dospelých súrodencov, rôzne prípady neúplných rodín, spolužitie
poručiteľa s nevlastnými deťmi a obvykle aj na pestúnov.

16. Pojem domácnosti vyplýva z ustanovenia § 115 Občianskeho zákonníka. V zmysle tohto ustanovenia
ju tvoria občania, ktorí spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. Iba samo
spolužitie osoby v domácnosti  poručiteľa, t.j. bývanie v spoločnom byte však ešte samo osebe
nezakladá dedičský nárok takejto osoby podľa ustanovenia § 474 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
prípadne ustanovenia § 475 Občianskeho zákonníka. Okrem presne určenej minimálnej dĺžky trvania
tohto vzťahu, t.j. najmenej po dobu jedného roka pred smrťou poručiteľa, je potrebné, aby súčasne
bola splnená aspoň jedna z ďalších dvoch podmienok - starostlivosť o spoločnú domácnosť z tohto



dôvodu, alebo odkázanosť výživou na poručiteľa. Starostlivosť o spoločnú domácnosť predpokladá, že
spolužijúca osoba svojou osobnou činnosťou, finančne, či akýmkoľvek iným spôsobom prispieva na
udržiavanie tejto domácnosti, teda že jej udržiavanie je motívom tejto jej činnosti. Pritom pri spoločnej
domácnosti v zmysle ustanovenia § 115 Občianskeho zákonníka  sa spravidla vyžaduje spoločné
bývanie.

17. Odvolací súd v prejednávanej veci uvádza, že pri posudzovaní existencie spoločnej domácnosti
medzi poručiteľom a žalobkyňou, je potrebné reflektovať na spoločenské zmeny v spoločnosti, ako
aj okolnosti daného prípadu. V čase zoznámenia sa poručiteľa a žalobkyne bol poručiteľ  vdovec a
žalobkyňa rozvedená žena s dvoma deťmi, jednalo sa o osoby v zrelom veku, ktoré v plnom rozsahu
fungovali samostatne a zabezpečovali si svoje základné potreby a zároveň mali vyriešenú bytovú otázku.
Preto pri vyhodnocovaní podmienky existencie spoločného bývania, je potrebné prihliadnuť na konkrétne
okolnosti v danom prípade. Vzhľadom k tomu, tak z užívania bytu na J. R. V. B. poručiteľom a užívania
bytu na V. R. V. B. žalobkyňou, bez ďalšieho nemožno vyvodiť neexistenciu spolužitia v spoločnej
domácnosti. Pre posúdenie existencie spoločnej domácnosti nie je rozhodujúcim ani bydlisko jej členov
podľa evidencie obyvateľstva. Toto evidenčné bydlisko nemusí byť vždy miestom, kde konkrétna osoba
skutočne žije. V kontexte s uvedeným je podstatným, či poručiteľ a žalobkyňa spolu žili trvalo a či
spoločne uhrádzali svoje potreby.

18. Spolužitie sa považuje právom za trvalé, ak sú tu objektívne zistiteľné okolnosti, ktoré  svedčia o
úmysle viesť takéto spoločenstvo trvale, nielen na prechodnú dobu. Stručne je možné všeobecne zhrnúť,
že spoločnú domácnosť pre účely dedenia tvoria fyzické osoby, tvoriace spotrebné spoločenstvo, teda
osoby ktoré: spolu trvale  (najmenej po dobu 1 roka) a na základe vlastnej vôle žijú, tak ako členovia
rodiny, starajú sa o spoločnú domácnosť, spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby, spravidla spolu
bývajú. Je však potrebné uviesť, že s prihliadnutím na konkrétne okolnosti tej, ktorej veci, aplikačná prax
v jednotlivých odôvodnených prípadoch upustila od naplnenia všetkých vyššie uvedených všeobecných
predpokladov vedenia spoločnej domácnosti. V danom prípade odvolací súd má z vykonaných dôkazov
za preukázané, že úmyslom poručiteľa a žalobkyne bolo spoločne a nie na prechodnú dobu viesť
spoločný život. Vzhľadom na to, že sa poznali od detstva a ich vzťah sa rozvinul v zrelom veku, po
prežitých životných skúškach a vytrval aj v čase zhoršenia zdravotného stavu poručiteľa až do jeho
smrti, možno bez ďalšieho uviesť, že vôľou oboch bolo žiť spolu trvale. Spochybniť uvedené môže len
osoba, ktorá s nimi bezprostredne v danom čase žila, prípadne sa s nimi pravidelne stretávala, preto
argumentácia žalovanej, že súd prvej inštancie vychádzal najmä z dôkazov produkovaných žalobkyňou,
nie je správna. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vzťahy poručiteľa s jeho rodinou boli len
sporadické, pravidelne sa nenavštevovali, citové väzby neboli medzi nimi natoľko silné na to, aby sa im
poručiteľ zveroval so svojim osobným životom. Preto, ak v kontakte s poručiteľom a žalobkyňou boli iné
osoby mimo blízkej osoby rodiny poručiteľa, je prirodzené, že len oni mohli dosvedčiť okolnosti spolužitia
poručiteľa a žalobkyne, a je bez vplyvu, kto tento dôkaz navrhol vykonať.

19. Pri posudzovaní podmienky spoločného uhrádzania potrieb, dáva odvolací súd rovnako do
pozornosti špecifiká konkrétneho prípadu. Tak ako správne konštatoval v napadnutom rozhodnutí súd
prvej inštancie medzi poručiteľom a žalobkyňou nedošlo k vzniku bezpodielového spoluvlastníctva,
preto každý z nich bol naďalej výlučným vlastníkom vecí a aj počas spolužitia nadobúdal veci do
výlučného vlastníctva. Ako správny hospodár tak každý z nich zveľadoval svoje výlučné vlastníctvo,
uhrádzal náklady s ním spojené, v záujme jeho zachovania. Spoločným uhrádzaním potrieb však nie
je len uhrádzanie nákladov spojených s bývaním, ale aj uhrádzanie nákladov spojených s bežným
fungovaním domácnosti, trávenie voľného času a iné. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, že poručiteľ a žalobkyňa sa spoločne podieľali
na uhrádzaní potrieb v domácnosti na V.U. R., a to spoločnými nákupmi, udržiavaním bytu v poriadku,
praním drobného prádla, žehlením, prípravou jedla a starostlivosťou o deti žalobkyne a psa.

20. Námietky žalovanej o účelovosti vzťahu žalobkyne k poručiteľovi je potrebné vyhodnocovať v
kontexte s okolnosťami konkrétneho prípadu. Neboli pochybnosti o dobrom úsudku poručiteľa a
vzhľadom k jeho vzdelaniu nemožno mať ani pochybnosti o tom, že mal vedomosť o tom, že existencia
vzťahu so žalobkyňou môže mať vplyv na rozhodovanie v majetkových veciach v prípade jeho smrti.
Ako slobodný človek mohol kedykoľvek urobiť potrebnú dispozíciu so svojím majetkom pre prípad
smrti, čo však neurobil. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa v ďalšom konaní po
zrušujúcom rozhodnutí odvolacím súdom správne zameral nielen na odstránenie zistených rozporov,



ale neopomenul v posudzovanom prípade zamerať pozornosť na rozhodné obdobie, a to obdobie 1
roka pred smrťou poručiteľa, čo v danom prípade je minimálne obdobie od 5.10.2008 do 5.10.2009. K
uvedenému obdobiu sa nemohla relevantne vyjadriť svedkyňa T. Z., nakoľko už v danom čase v byte
poručiteľa prespávala len sporadicky raz za tri týždne, čo bolo potvrdené aj výsluchom svedka M. B..
Rovnako svedkyňa T. B. sa s poručiteľom stretávala veľmi sporadicky (a naposledy  ho navštívila na
prelome marca a apríla 2008,) a ani najbližšia rodina v danom čase nebola v pravidelnom kontakte s
poručiteľom. Odvolací súd  poukazuje na výsluch A. Q. (svokry poručiteľa), ktorá bola v pravidelnom
blízkom kontakte s poručiteľom, ktorej výpoveď potvrdzuje existenciu spoločného spolužitia poručiteľa
a žalobkyne. Vzhľadom na to, že medzi poručiteľom a žalobkyňou nedošlo k vzniku bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, každý z nich nadobúdal veci do svojho výlučného vlastníctva. Preto ak
žalobkyňa uhrádzala poručiteľovi peňažné prostriedky, či už získané od tretej osoby alebo patriace
priamo jemu, ktoré použila na nákup motorového vozidla, uvedená skutočnosť nemala vplyv na
posudzovanú vec, nakoľko je nesporným, že motorové vozidlo žalobkyňa nadobudla do výlučného
vlastníctva. Na správnosť týchto záverov nemala vplyv ani skutočnosť, že poručiteľ vlastnil motorové
vozidlo a užíval ho len sporadicky. V prejednávanej veci je potrebné na uvedené prihliadať v širšom
kontexte, aj s ohľadom na vek vozidla, jeho výbavu a iné okolnosti prípadu, pričom v tejto časti žalovaná
okrem spochybnenia dôvodu nadobudnutia motorového vozidla žalobkyňou neuviedla žiadne relevantné
tvrdenia, spochybňujúce dôvodnosť nadobudnutia motorového vozidla žalobkyňou.

21. Námietky žalovanej, že žalobkyňa neskončila pracovný pomer so zamestnávateľom  z dôvodu zlého
zdravotného stavu poručiteľa, posúdil odvolací súd ako nedôvodné. Nebolo sporným, že k ukončeniu
pracovného pomeru medzi žalobkyňou a jej zamestnávateľom došlo k 31.5.2009. Z obsahu spisu
vyplýva, že poručiteľ mal vážnejšie zdravotné problémy už v roku 2007, pričom jeho zdravotný stav
sa zhoršoval. Poručiteľ o svojom zdravotnom stave komunikoval so žalobkyňou, nie s blízkou rodinou
(vychádzajúc aj z výsluchu svedkyne T. Z., ktorá uviedla, že nemala vedomosť o tom, že mal v roku 2007
zdravotné problémy). To že blízka rodina poručiteľa mala len sporadické vedomosti o jeho zdravotnom
stave a poručiteľ nemal potrebu sa im bližšie o svojom zdravotnom stave zverovať, vyplýva aj z výsluchu
brata poručiteľa X. Z., ktorý uviedol „na naše otázky vždy odpovedal, že každá rodina má svoje starosti
a nechce nás tým zaťažovať:“ V kontexte prejednávaného prípadu toto vyjadrenie možno vyhodnotiť
tak, že citovú väzbu a tým aj skutočnú oporu v živote mal poručiteľ v inej osobe ako v blízkej rodine.
Práve žalobkyňa bola tou osobou, ktorá mala od počiatku vedomosť o zdravotnom stave poručiteľa,
pomáhala mu, starala sa o neho a stála pri ňom. To, že zdravotný stav poručiteľa sa pred smrťou zhoršil
a vyžadoval pomoc a v danom čase prebiehali aj organizačné zmeny u zamestnávateľa žalobkyne,
bolo pri skončení jej pracovného pomeru u zamestnávateľa len „kamienkom do mozaiky“ a urýchlilo
rozhodovanie žalobkyne starať sa v plnom rozsahu o poručiteľa. Preto pochybnosti o úmysle a dôvodoch
na strane žalobkyne vznášané žalovanou stranou, nie sú namieste.

22. Vo vzťahu k ďalším odvolacím námietkam odvolací súd uvádza, že pre posudzovanie existencie
spoločnej domácnosti medzi poručiteľom a žalobkyňou v rozhodnom období (5.10.2008 - 5.10.2009)
je bez významu, koľko osôb bolo prihlásených v byte na J. a V. R. V. B.. Žalovanou argumentovaná
spotreba vody a energií v uvedených bytoch, nemá potrebnú výpovednú hodnotu, nakoľko je nesporným,
že k spotrebe v oboch bytoch dochádzalo, a to nielen v rozhodnom období pre rozhodnutie vo veci (od
5.10.2008 do 5.10.2009), ale aj v predchádzajúcom období. Výsluchom svedkov nebolo preukázané,
čo poručiteľ  byte robil, ako často žil sám, preto výška spotreby energie a vody pri nerovnakých
podmienkach či už ohľadom výmery bytu, charakteru a energetickej náročnosti spotrebičov a periód dňa,
počas ktorej k spotrebe dochádzalo, nemohla ovplyvniť správnosť záverov napadnutého rozhodnutia.

23. Odvolateľkou namietaný „dvojaký meter“ pri posudzovaní dôkazov súdom prvej inštancie  tak
neobstojí. Odvolací súd dáva do pozornosti, že súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav
konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania - je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica
takúto konfrontáciu ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Rovnako aj hodnotenie
dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver,
ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané
z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového
postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli účastníkmi tvrdené a ktoré boli predmetom dokazovania  musí
sudca už od začiatku dokazovania rozlíšiť tie, ktoré sú vôbec pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje
a ani dobre nemôže predpisovať pravidlá, z ktorých by malo vychádzať ako hodnotenie jednotlivých
dôkazov, tak hodnotenie ich vzájomnej súvislosti. Je tomu tak preto, že hodnotenie dôkazov je



zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú jednak čiastkové, jednak komplexné závery sudcu
o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov, ktoré sú potom podkladom pre záver o
tom, ktoré skutočnosti účastníkmi tvrdené má súd za preukázané a ktoré tak tvoria zistený skutkový
stav. Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť
pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o
zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých
výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok
nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z
dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním
konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových
tvrdení, súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých
zostávajúcich dôkazov. V prvom prípade ide o posúdenie vierohodnosti poznatku z hľadiska druhu
dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona dôkaz vykonáva. Tak napr. pri svedeckej
výpovedi sudca hodnotí najprv všeobecne vierohodnosť výpovede s prihliadnutím na to, aký má svedok
vzťah k účastníkom a k prejednávanej veci a aká je jeho rozumová a duševná úroveň, a ďalej vzhľadom
na okolnosti, ktoré sprevádzali jeho vnímanie určitých skutočností, vzhľadom na spôsob reprodukcie
týchto skutočností, na chovanie pri výpovedi a pod. Poznatky, ktoré získa týmto hodnotením obsahu
svedeckej výpovede, potom sudca porovná s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných
dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod.
Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností,
ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať
skutkové tvrdenia. V uvedenej veci nemožno súdu prvej inštancie vyčítať žiadne pochybenia (napr. že
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní
najavo), preto ani nie je možné polemizovať s jeho skutkovými závermi, napr. namietať, že súd mal
uveriť inému svedkovi, že niektorý dôkaz nie je pre skutkové zistenie dôležitý, že z vykonaných dôkazov
vyplýva iné skutkové zistenie a pod.

24. Čo sa týka ostatných odvolacích námietok uvedených v odvolaní žalovanej, odvolací súd ich
nepovažuje za dôvodné. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku s § 157 ods. 2 O.s.p.
účinným v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd prvej inštancie sa ním dôsledne riadil.
Z odôvodnenia rozhodnutia je možné zistiť, ktoré skutočnosti považoval  za preukázané a ktoré nie, z
ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a ako vec právne posúdil,
odôvodnenie rozsudku je v tejto časti dostatočné, v dôsledku čoho nemožno rozsudok považovať
za arbitrárny či nepreskúmateľný. Ďalšie odvolacie argumenty žalovanej  odvolací súd považoval pre
rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už
konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý
ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov
konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS
200/09 a podobne). Na základe uvedeného,   na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu žalovanej odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

25. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie  podľa § 387 ods.2 C.s.p.
(vrátane  výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie) ako vecne a právne správne potvrdil.

26. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262
ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešnej  žalobkyni proti neúspešným
žalovaným 1/ a 2/ s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa
§ 262 ods. 2 C.s.p.  po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktorý vydá súdny úradník.

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0  (§ 393 ods.
2 C.s.p.).



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy  (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).