Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 15Co/45/2018 z 18. 2. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Prešov z 18. februára 2019, sp. zn. 15Co/45/2018, ECLI:SK:KSPO:2019:8817206496.1
Krajský súd Prešov | 15Co/45/2018 | ECLI:SK:KSPO:2019:8817206496.1 | 2019-02-18 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: OZ, ObZ, CSP, zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a4d6999c-13e0-40fa-b5e6-80fb545767c9
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2019:8817206496.1

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/45/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8817206496
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8817206496.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu
JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Viery Zoľákovej, v sporovej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: Z. N., I.L.. XX.XX.XXXX, XXX XX Č.
XXX, o zaplatenie 2.112,54 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad
Topľou č. k. XX/Csp /.-XXX zo dňa 24. januára 2018 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku.

Mení rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania v rozsahu 100 %.

Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu
2.112,54 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému v rozsahu 74 % s tým, že o výške náhrady
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

2. Vychádzal zo skutkového zistenia, že medzi žalobcom a žalovaným dňa 24.7.2013 v súlade s §
269 ods.2, § 708 a nasl., § 716 a nasl. zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka a Všeobecnými
obchodnými podmienkami banky (ďalej len „VOP") bola uzatvorená zmluva č. XXXXXXXXXX, podľa
ktorej  žalobca pre žalovaného zriadil a viedol účet č. M.. V dôsledku porušenia zmluvnej povinností
žalovaným tým, že sa dostal na účte do nepovoleného prečerpania vo výške žalovanej istiny a tento dlh
nevyrovnal, žalobca zatvoril účet žalovaného č. M., o čom žalovaného informoval posledným výpisom
z účtu. Účet je možné zatvoriť len pokiaľ je na ňom nulový zostatok, preto žalobca pred zatvorením
účtu vykonal dňa 12.06.2017 internú účtovnú transakciu (prevod), kedy debetný zostatok na účte klienta
previedol na svoj vnútorný pohľadávkový účet č. M. - „Bezhotovostný prevod Vyrovnanie zostatku zatv.
účtu" alebo „Prevedenie dlhu klienta", pričom ide o internú transakciu banky, nie o úhradu zo strany
žalovaného.

3. Na základe vykonaného dokazovania, citujúc ustanovenia § 497, § 708 ods.1, § 710 Obchodného
zákonníka, ďalej § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v spojení s ustanoveniami  § 1,  § 2, § 9,
§ 10, § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, súd prvej inštancie právne uzavrel
spotrebiteľský charakter predmetnej úverovej zmluvy v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom
tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/
EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Pri závere o tom, že spornú



zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, vyslovil potrebu na ňu aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka.

4. Z vykonaného dokazovania považoval súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca a žalovaný
uzavreli zmluvu o vedení účtu a následne zmluvu o povolenom prečerpaní  v súvislosti so zmluvou
o zriadení účtu, pričom išlo o určitú formu úveru. Samotná formulárová zmluva neupravuje konkrétne
odplaty za služby, ani podmienky, za akých by bol žalovaný povinný ich platiť. Zmluva len odkazuje
na Sadzobník poplatkov a obchodné podmienky. Nároky žalobcu uplatnené v konaní teda vyplývajú
z obsahu VOP a Sadzobníka, na ktoré zmluva poukazuje. Tak formulárová zmluva ako aj VOP a
Sadzobník sú vopred predtlačené, vopred vypracované žalobcom ako dodávateľom. Tieto žalovaný
ako spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť, nemá možnosť individuálne vyjednať
ich znenie tak, aby bolo možné uzavrieť, že na ich znení sa veriteľ a klient dohodli v rámci
zmluvnej voľnosti. Nepostačuje v žalobcom pripravenej predtlači formulárovej zmluvy konštatovať,
že s obchodnými podmienkami a Sadzobníkom sa klient oboznámil a sú  súčasťou zmluvy. Do
nepodpísaných obchodných podmienok nemôže byť zahrnuté také zmluvné dojednanie, pri ktorom
zákon výslovne vyžaduje písomnú formu (napríklad § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch).
Podmienkou platnosti písomného právneho úkonu je totiž podpis konajúcej osoby, inak nemôže vyvolať
zamýšľané právne následky s odkazom na súdnu prax.

5. Pokiaľ ide o samotný charakter povoleného prečerpania, z bodu 8.5.4 Všeobecných obchodných
podmienok  je zrejmé, že banka môže kedykoľvek prehodnotiť výšku limitu a bez uvedenia dôvodu
limit znížiť. Jedná sa tak o povolené prečerpanie, ktoré je splatné na požiadanie. Uvedené vyplýva aj
zo Všeobecných obchodných podmienok, účinných ku dňu poskytnutia povoleného prečerpania, ako
aj ku dňu uzavretia účtu, kde podľa bodu 8.9 klient musí vrátiť banke všetky peňažné prostriedky
poskytnuté formou povoleného prečerpania na požiadanie v lehote určenej bankou v žiadosti o splatenie
povoleného prečerpania, ktorá nesmie byť kratšia ako sedem dní. Uvedenú skutočnosť súd prvej
inštancie nepovažoval za spornú, nakoľko aj žalobca v písomnom vyjadrení  potvrdil, že za žiadosť o
splatenie povoleného prečerpania sa považuje aj zníženie limitu pre povolené prečerpania na hodnotu
0,- eur. Ako je zrejmé z predloženého výpisu z účtu žalovaného, žalobca znížil žalovanému limit
povoleného prečerpania na sumu 0,- Eur.

6. S poukazom na ustanovenie § 10 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch zmluva o spotrebiteľskom
úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie, musí obsahovať aj
náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a), b), d), f), g), i) a w), zákona o spotrebiteľských úveroch. Z
predloženého formulárového dokumentu, podpísaného žalovaným, je zrejmé, že neobsahuje úrokovú
sadzbu spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch). S absenciou
uvedenej náležitosti spája zákon o spotrebiteľských úveroch v súlade s § 11 ods. 1 písm. b) v spojení
s § 11 ods. 1 písm. c) ten následok, že sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný
a bez poplatkov. Zároveň je takýto následok spojený aj s absenciou výšky poplatkov spojených so
spotrebiteľským úverom od uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienky, za akých sa tieto
poplatky môžu meniť podľa § 10 ods. 1 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch. Uvedenú náležitosť
formulárový dokument takisto neobsahuje. Súd prvej inštancie pritom neakceptoval uvedenie týchto
náležitostí iba v rámci obchodných podmienok,  sadzobníka, prípadne vývesiek banky, nakoľko takéto
dojednanie nespĺňa kritérium písomného uzavretia zmluvy a nejedná sa preto o platné dojednanie
uvedených náležitostí.

7.  Žalobcovi tak vznikol iba nárok na vrátenie istiny úveru - prečerpania na účet ako úveru v sume
2112,54 Eur a prvoinštančný súd preto nepriznal žalobcovi požadovaný úrok vo výške 28 % ročne
zo sumy 634,63 Eur od 25.2.2017 (správne od 13.6.2017) do zaplatenia. Stav na účte žalovaného je
žalovaná suma 2112,54 Eur, ktorá zodpovedá úveru poskytnutému vo forme povoleného prečerpania
na účte, ako to vyplýva z výpisov z účtu. V uvedenej časti tak považoval súd žalobu žalobcu za dôvodnú
a žalovaného zaviazal na povinnosť uhradiť žalobcovi predmetnú sumu.

8. O trovách prvoinštančného konania rozhodol súd podľa § 251, § 255 ods.1,2 a § 262  ods.1,2 CSP.
Z pôvodne uplatnenej žaloby súd prvej inštancie priznal žalobcovi celú istinu vo výške 2112,54  Eur.
Nepriznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 28 % ročne zo sumy 2112,54  Eur od 13.06.2017
do zaplatenia. Úrok z omeškania vo výške 28 % ročne zo sumy 2112,54  Eur od 13.06.2017 do dňa
vyhlásenia rozsudku predstavuje sumu 294,94  Eur. Preto úspech žalobcu predstavuje 87% a neúspech



13%. Vzhľadom na  uvedené tak súd prvej inštancie priznal úspešnejšiemu žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 74 % (87-13).

9. Proti uvedenému rozsudku v časti výroku o zamietnutí uplatneného nároku a v časti výroku o trovách
konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca elektronickým podaním zo dňa 2.3.2018, ktorým
z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. f/, h/ CSP navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 388 Civilného
sporového poriadku rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil, vyhovel žalobe
žalobcu v plnom rozsahu a zaviazal žalovaného uhradiť dlžnú sumu do troch dní od právoplatnosti
rozsudku a zároveň, aby žalobcovi priznal aj náhradu trov konania a trov odvolacieho konania vo výške
zaplatených súdnych poplatkov. Odvolateľ namietal, že  rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci a že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nestotožnil sa s argumentmi súdu prvej inštancie a považoval
napadnutý rozsudok za nesprávny.

10. Uviedol, že zmluva bola uzatvorená v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka, upravujúcimi
zmluvu o bežnom účte podľa § 708 a nasl. Obchodného zákonníka. Žalovaný svojím podpisom na
zmluve potvrdil, že sa oboznámil s obchodnými podmienkami, ktoré sú súčasťou zmluvy, tak ako to
vyplýva z ČI. IV. bod 4. zmluvy. Zároveň v tomto bode zmluvy bol žalovaný upozornený, že banka je
oprávnená meniť obchodné podmienky banky. V čl. IV. bod 2. zmluvy je uvedené, že za poskytovanie
produktov a služieb je banka oprávnená zúčtovať si poplatky podľa Sadzobníka poplatkov v platnom
znení, pričom žalovaný vyhlásil, že sa oboznámil s poplatkami súvisiacimi s príslušnou zmluvou. Zároveň
ani zákon č.129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nestanovuje, že všetky náležitosti zmluvy musia
byť uvedené v jednom dokumente. Tento výklad podľa odvolateľa potvrdil aj Rozsudok Súdneho dvora
z 9.11.2016 vo veci H.-XX/XX (K. H. O.. Z.). Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9
ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch sú povinnou náležitosťou úverovej zmluvy, avšak nemusia
byť nevyhnutne v samotnom texte zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných
podmienkach (ďalej aj ako „VOP alebo OP") alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy.
Táto povinnosť by mala byť ustanovená v zákone o spotrebiteľských úveroch a nepostačuje, že tak
ustáli súd vo svojom rozhodnutí. Z uvedeného teda vyplýva, že VOP/OP/sadzobník sú súčasťou zmluvy
a sú pre klienta záväzné. To sa podľa odvolateľa analogicky týka aj iných spotrebiteľských zmlúv, teda
aj zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, a teda zmluva obsahuje všetky
náležitosti v zmysle zák. č. 129/2010 Z.z..

11. V zmysle Všeobecných obchodných podmienok žalobcu bodu 3.4, 3.8, 3.12 , nepovolené
prečerpanie je prekročením v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a ako vyplýva z vyššie
uvedeného, dotknuté ustanovenie bodu 3.12 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu iba
reflektuje na ustanovenia relevantných právnych predpisov, upravujúcich vedenie bežného účtu bankou
a vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy o bežnom účte. Úrok z prekročenej čiastky
po dobu nepovoleného prečerpania je teda odplatou, ktorú klient platí banke za čerpanie prostriedkov
poskytnutých bankou nad rámec zostatku na účte klienta. S oprávnením banky požadovať úroky za
prečerpanie účtu počíta ako Obchodný zákonník, tak aj zákon o spotrebiteľských úveroch v § 18 ods. 1.
Na základe uvedeného § 18 ods. 1 citovaného zákona postačuje, aby veriteľ informoval spotrebiteľa na
trvanlivom médiu o úrokovej sadzbe. Žalobca zverejňuje výšku úrokových sadzieb v úrokovej výveske na
web stránke, a to nielen aktuálne vývesky, ale i historické: https://www.primabanka.sl</urokove-sadzby/
produkty-v-ponuke,
https://www.primabanka.sk/urokove-sadzby/produkty-mimo-ponuky. Žalobca je toho názoru, že
zverejnením vývesiek úrokových sadzieb na webovom sídle žalobcu a v pobočkách je splnená povinnosť
v zmysle § 18 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákon nevyžaduje uvedenie úrokovej sadzby
v zmluve o účte, preto je zamietnutie nároku na úrok nedôvodné. Ďalej odvolateľ uviedol, že súdu prvej
inštancie predložil Vývesku úrokových sadzieb produktov, pričom v predmetnej výveske je uvedená
výška úroku pri nepovolenom prečerpaní. Dlh žalovaného sa navyšoval z právneho titulu prekročenia,
ktoré upravuje zákon č. 129/2010 Z.z.o spotrebiteľských úveroch v §2 písm.f/ a § 18. Napokon žalobca
predložil úrokové sadzby produktov, účinné ku dňu uzatvorenia zmluvy, t.j. od 13.11.2013 a tiež účinné
od 1.1.2016 a Sadzobníky poplatkov účinné od 1.7.2013 a 1.1.2016.

12. Odvolateľ namietal tiež výrok o náhrade trov konania s tým, že súd pri rozhodovaní o trovách konania
postupoval nesprávne, keď pri určení hodnoty sporu neprihliadal iba na žalovanú istinu. Ak sú úroky len
príslušenstvom pohľadávky, pri posudzovaní miery úspechu sa na ne neprihliada (rozsudok KS Trnava



č.k. XXCoPr/X/XXXX z 27.7.2016, uznesenie NS SR č.k.XObo/XXX/XXXX z 27.11.2008). Vzhľadom na
uvedené, súd nemal pri posudzovaní úspechu prihliadať na úspech v časti príslušenstva a mal dospieť
k záveru, že v konaní bol v rozsahu 100% úspešný žalobca podľa výpočtu 2112,54 Eur žalovaná istina
a úspech v časti 2112,54 Eur, vtedy žalovaný bol úspešný v rozsahu 0%, teda čistý úspech žalobcu je
vo výške 100%.

13. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

14. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa §
34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“),
vzhľadom na včas podané odvolanie oprávnenou osobou (§ 359 v spojení s § 362 ods. 1 CSP) preskúmal
napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia
§ 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok vo vyhovujúcej časti vo veci samej nebol napadnutý
odvolaním, nadobudol právoplatnosť (§ 226, § 228 ods. 1 CSP), a preto nebolo oprávnením, ani
povinnosťou odvolacieho súdu túto časť prvoinštančného rozhodnutia preskúmavať.

15. Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii
práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny
právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

16. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že sporové strany uzavreli dňa 24.7.2013 Zmluvu o
spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb, obsahom ktorej bola zmluva o zriadení
účtu, zmluva o vydaní a používaní platobnej karty a zmluva o poskytovaní služieb elektronického
bankovníctva. Súd prvej inštancie správne postupoval, keď predmetné zmluvy vyhodnotil ako zmluvy
spotrebiteľské, pričom svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Právna povaha zmluvy ostáva zachovaná
aj v prípade uzavretia zmluvy o povolenom prečerpaní na účte, ktorá sa zároveň riadi ustanoveniami
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretie zmluvy (ďalej len „Zákon o
spotrebiteľských úveroch“).

17. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

18. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex specialis s dopadom na
všetky spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch, vrátane úverov.
Odvolací súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka mali
byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na typy
upravené v Obchodnom zákonníku.

19. Ide pritom o veľmi zásadne nekauzistické ustanovenie zákona (,,...ani inak zhoršiť svoje zmluvné
postavenie“) sledujúce inter alia vylúčenie dopadu nepriaznivejšieho právneho následku na spotrebiteľa
oproti následku, ktorý konkurenčne dopadá na spotrebiteľa podľa  ,,tohto“  zákona. Je logické
sa domnievať, že zákonodarca tým rozumel Občiansky zákonník (arg. ,,tohto zákona “ sa rovná
zákona, v ktorom je naň priamy odkaz). (porov. dôvodovú správu k § 54 ods. 1 OZ na http://
www.rokovania.sk/Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=9083, § 54 Ustanovenie v ods. 1 v
súlade so Smernicou vyjadruje kogentnosť úpravy neprijateľných podmienok s tým, že v spotrebiteľských
zmluvách nie je možné dojednať také práva alebo povinnosti odchylne od zákonnej úpravy, ktoré by
boli v neprospech spotrebiteľa. Neplatné sú také dojednania v spotrebiteľských zmluvách, ktorými by
sa spotrebiteľ vzdával tých práv, ktoré mu zákon priznáva alebo dojednať také ustanovenie,  ktoré by
zhoršili jeho postavenie ako účastníka zmluvy....“).

20. Súd prvej inštancie uvedené ustanovenie aplikoval dôsledne a podľa názoru odvolacieho súdu v
súlade so zmyslom a cieľom predpokladaným zákonom.

21. Za stavu dualistickej právnej úpravy (dvojaká právna úprava rovnakých inštitútov súkromného
práva) je úplné vylúčenie občianskoprávnej úpravy inštitútov súkromného práva a naopak paušalizované



použitie obchodného práva typického predovšetkým pre podnikateľskú sféru,  nenáležité (viď dôsledky
pre spotrebiteľov v ďalšej časti odôvodnenia).

22. Ako už odvolací súd uviedol, prvostupňový súd označil dohodnutú zmluvu správne ako spotrebiteľský
úver a ako absolútny obchod. Odvolací súd nemá pochybnosti o súlade ustanovenia § 54 ods. 1 OZ s
právom Európskej únie, ktoré umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie
ustanovenia, než aké odporúča smernica Rady 93/13/EHS (čl. 8 smernice Rady 93/123 EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie
opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia
maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, porov. tiež  rozsudok  súdneho dvora vo veci H.-XXX/XX).

23. Súdom prináleží súdna kontrola zmluvných podmienok a dokonca aj abstraktná kontrola zmlúv
s cieľom vylúčiť zo života bežných ľudí neprimerané podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu života a tak
naplniť cieľ čl. 6 citovanej smernice ,,postarať sa, aby spotrebiteľov neprijateľné klauzuly v zmluvách
nezaväzovali“.

24. Odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré
sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až
§ 54 Občianskeho zákonníka. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, neboli žiadne pochybnosti a v
konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá
zmluva bez ohľadu na právnu  formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (predtým porov. § 23a
zákona č. 634/1992 Z.z., ktorý za spotrebiteľskú zmluvu označil explicitne aj zmluvu podľa Obchodného
zákonníka).

25.  V zmysle odvolacích námietok si žalobca naďalej uplatňuje aj úroky na základe žalobného návrhu.

26. Na spotrebiteľský úver formou prekročenia sa vzťahujú taxatívne vymedzené ustanovenia Zákona
o spotrebiteľských úveroch. Je potrebné pripomenúť, že zmyslom zákonnej úpravy spotrebiteľských
úverov je poskytnutie dostatočnej miery ochrany a informovanosti spotrebiteľovi v súvislosti s
poskytnutým úverom, ako aj jeho zmluvnými právami a povinnosťami.

27. V predmetom spore sa žalobca domáhal vo vzťahu k žalovanému splnenia povinnosti platiť úroky
zo sumy nepovoleného prečerpania vo výške 28 %, ktorá pre žalovaného vyplývala z bodu 3.12
všeobecných obchodných podmienok, v zmysle ktorých je majiteľ účtu povinný po dobu nepovoleného
prečerpania platiť z prekročenej čiastky úrok vypočítaný na základe úrokovej sadzby „Úrok pri
nepovolenom prečerpaní účtu“.

28. Odvolací súd uvádza, že uvedenie úrokovej sadzby v rámci všeobecných obchodných podmienok
s následným odkazom na vývesku úrokových sadzieb nenapĺňa účel sledovaný Zákonom o
spotrebiteľských úveroch. Na to, aby sa spotrebitelia mohli rozhodnúť na základe úplnej znalosti
veci, mali by sa im pred uzavretím zmluvy o úvere poskytnúť primerané informácie o podmienkach
a nákladoch spojených s úverom a o ich povinnostiach, ktoré si spotrebiteľ môže vziať so sebou a
zvážiť. Zmluva o úvere by mala zrozumiteľným a stručným spôsobom poskytovať všetky potrebné
informácie, aby sa mohol spotrebiteľ oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami, ktoré mu z nej
vyplývajú. V záujme zabezpečenia úplnej transparentnosti by sa spotrebiteľovi mali poskytnúť informácie
o úrokovej sadzbe úveru pred uzavretím zmluvy o úvere, ako aj pri jej uzavieraní.Všeobecné obchodné
podmienky však predstavujú rozsiahly, pre priemerného spotrebiteľa na porozumenie náročný text,
vopred pripravený dodávateľom, bez možnosti spotrebiteľa zmeniť ich obsah. Z tohto dôvodu existuje
nezanedbateľné riziko, že spotrebiteľ si nebude v čase uzavretia zmluvy vedomý svojich zmluvných
povinností a zaviaže sa tak splneniu povinnosti, pri znalosti ktorej by k uzavretiu zmluvy nepristúpil.
Nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že všeobecné obchodné podmienky spotrebiteľ nepodpisuje,
nemožno tak preto dospieť k záveru o prejavení súhlasu žalovaného s ich obsahom.  Informácia
spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch prispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať
rozsah svojho záväzku. Žalovaný ako spotrebiteľ však túto možnosť nemal, keďže výška úroku a
poplatkov nebola uvedená v zmluve o spotrebiteľskom úvere. (napr. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. XCdo XXX/XXXX).



29. Odvolací súd, rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci H.-XX/XX, v zmysle ktorého
článok 10 ods. 1 a 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 3 písm. m) tejto
smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný
dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené
písomne alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti musí byť zachovaná
požiadavka dobrej viery v záväzkovo-právnom vzťahu. V tomto smere odvolací súd pripomína závery
Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. R. Ú. XXXX/XX cit.:  „Je třeba zdůraznit, že obchodní
podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv mají sloužit především
k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání technického a vysvětlujícího
charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě formulované a
malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele nevýhodná a o kterých
předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí doložka nebo ujednání o
smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním vztahu poctivě a takovému
jednání nelze přiznat právní ochranu.“

30. Podľa názoru odvolacieho súdu, ak banka uvedie podstatné obsahové náležitosti (výška úrokovej
sadzby počas doby prekročenia) len v rámci rozsiahlych, pre priemerného spotrebiteľa na porozumenie
náročných všeobecných obchodných podmienok, takéto hodnotenie nemožno hodnotiť inak ako
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. V
tejto súvislosti odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na rozsudok Okresného súdu Prešov sp.zn. XC/
XXX/XXXX zo dňa 15.10.2015 a rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. XXCo/XX/XXXX zo dňa
24.11.2016, ktorými bola zmluvná podmienka v totožnom znení určená za neprijateľnú.

31. Správne súd prvej inštancie aplikoval v prejednávanej veci aj ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia predmetnej úverovej zmluvy o
tom, že predmetný úver treba považovať za úver, ktorý je bez úrokov a bez poplatkov.

32. V zhode so súdom prvej inštancie totiž aj odvolací súd súhlasí so záverom, že predmetná úverová
zmluva neobsahuje povinnú náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm.i/ Zákona o spotrebiteľských úveroch.
V tomto smere nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu spočívajúcou vo výklade čl. 10 ods.
1, 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES v súvislosti s rozhodnutím Súdneho
dvora Európskej únie pod č. H.-XX/XX, K. H. M., F..M.. B. N. Z., pretože aj právna doktrína (závery
teoretikov, vrátane odborných článkov) upriamuje pozornosť súdov pri súčasnej právnej úprave na
nemožnosť priamej aplikácie tohto rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie v rozhodovacej činnosti
súdov a pochopiteľne aj na nemožnosť priamej aplikácie uvedených článkov Smernice Európskeho
parlamentu a Rady č. 2008/48/ES pokiaľ ide o reguláciu konkrétnych práv a povinností sporových
strán, ktoré sú fyzickými osobami alebo právnickými osobami. V tomto smere práve doktrína poukazuje
na to, že smernice vydané Európskym parlamentov a Radou ako zdroj komunitárneho práva nie sú
priamo aplikovateľné na vnútroštátnu reguláciu práv a povinností individuálnych subjektov (fyzických
a právnických osôb) a účinok smernice možno dosiahnuť len prostredníctvom tzv. eurokonformného
výkladu vnútroštátneho právneho poriadku, eventuálne aj v súčinnosti s výkladom, ktorý prinášajú
rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie.

33. V tejto súvislosti však treba konštatovať, že ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z. (najmä ustanovenie
§ 9 ods. 2 písm. tohto zákona v znení platnom a účinnom v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy)
sú natoľko striktné, že ich nemožno preklenúť ani uvedeným eurokonformným výkladom uvedenej
smernice a akceptovaním východísk, ktoré prináša rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie sp.zn.
H.-XX/XX, K. H. M., F..M.. B. N. Z. (pozri k tomu bližšie Anton Pavúk: Prečo rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie K. H. M. H. N. Z. nie je spôsobilý zmeniť rozhodovaciu prax slovenských súdov,
najpravo.sk, 21.12.2016).

34. Z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie je zrejmé, že žalovaný výbermi vyčerpal sumu
2.112,54 Eur a tak mu vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi len túto sumu.

35. Vychádzajúc z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa  § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil  v zamietavom výroku.



36.      K odvolacej námietke žalobcu, týkajúcej sa nesprávneho postupu súdu prvej inštancie pri
rozhodovaní o trovách konania odvolací súd dopĺňa, že pre pomerné rozdelenie trov konania je
rozhodujúci pomer úspechu a neúspechu v uplatnenej istine bez príslušenstva, keďže príslušenstvo,
teda úrok z omeškania žalobca nevyčíslil vo svojej žalobe (uznesenie NS SR sp. zn. XObo/XXX/XXXX).
Žalobca bol tak úspešný vo vzťahu k istine v celom rozsahu, preto odvolací súd zmenil rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku o trovách konania v súlade s § 388 CSP a návrh na náhradu trov konania
priznal žalobcovi v rozsahu 100 % podľa § 255 ods. 1 CSP.

37. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 CSP
vzhľadom na čiastočný úspech žalobcu v odvolacom konaní.

38. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov, § 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).