Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 11CoE/32/2011 z 28. 2. 2012
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 28. februára 2012, sp. zn. 11CoE/32/2011, ECLI:SK:KSTT:2012:2208213642.1
Krajský súd Trnava | 11CoE/32/2011 | ECLI:SK:KSTT:2012:2208213642.1 | 2012-02-28 | Uznesenie
Citované ustanovenia: ZRK
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1f45dd1d-81b6-42b9-983f-063425a74c02
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2208213642.1

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoE/32/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2208213642
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2208213642.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného : JUDr. Martin Máčaj, AK so sídlom Bratislava, Pribinova
25, proti povinnej: V. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. F., S. XX, vedenej u súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 62, pod sp.zn. Ex 5888/2008, o vymoženie
558,32 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa
11. augusta 2010, č.k. 12Er/822/2008-26, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu v časti o vymoženie 345,22 Eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 321,32 Eur od 22.10.2007 do zaplatenia, v
časti o vymoženie úroku z omeškania vo výške 0,227 % denne zo sumy 213,10 Eur od 22.10.2007
do zaplatenia a v časti vymoženia trov rozhodcovského konania vo výške 167,79 Eur. Právne svoje
rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 58 ods., 1, § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 2 Zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 25 ods. 1 Zákona č. 129/2010, § 2, § 3 ods. 2, § 4 ods.
1 Zákona č. 258/2001, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, § 517 ods. 2, § 39 Občianskeho zákonníka, § 3
Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.. Vecne potom mal za to, že súd z úradnej povinnosti preskúmava,
či exekučný titul je v súlade so zákonom, a to z materiálnej aj formálnej stránky v zmysle § 34 Rozh.
por. (formálne náležitosti) a rozpor s právom - dovolenosť, rozpor s dobrými mravmi a podobne (§ 31
ods. 2, 3 Rozh. por.). Na základe takéhoto posúdenia súd zistil, že priznané plnenie vychádzajúce z
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku v súlade so zákonom nie je, nakoľko povinnú zaväzuje
na plnenie z neplatného právneho úkonu, navyše ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, a teda na
plnenie právom nedovolené, čo znamená, že exekučný titul má vady po materiálnej stránke. Zo Zmluvy
o úvere č. 1800231 uzavretej v zmysle ust. § 497 a nasledujúce Obchodného zákonníka dňa 21.02.2007
vyplýva, že ročná percentuálna miera nákladov v zmluve nie je vyčíslená. Keďže zmluva neobsahuje
údaj o RPMN, je potrebné zmluvu považovať za bezúročnú a bez poplatkov, a povinná mala povinnosť
vrátiť výlučne sumu, ktorá jej bola na úvere poskytnutá - 10.000,- Sk /331,94 Eur, nakoľko podľa
úverovej zmluvy mala splatiť celkom 19.680,- Sk/653,26 eur, pričom nesplatený úver spolu s poplatkom
predstavoval podľa odôvodnenia rozhodcovského rozsudku sumu 16.100,- Sk/534,42 eur ostáva jej
vrátiť 213,10 Eur (6.420,- Sk). Vo zvyšku uplatneného nároku pokiaľ by povinná ho plnila, došlo by
k bezdôvodnému obohateniu oprávneného. Oprávnený sa domáhal vymoženia úroku z omeškania
priznaného exekučným titulom vo výške 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne. Jednoznačne
ide o neprimerane vysokú sankciu, a teda dojednanie v neprospech spotrebiteľa, pričom v zmysle §
54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zmluvné podmienky, upravené spotrebiteľskou zmluvou, nemôžu
odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka, podľa ktorého k prvému dňu omeškania predstavovala
výška dvojnásobku diskontnej sadzby NBS 8,5 % ročne, t.j. 0,23 % denne. Ak teda účastníci dohodli
úrok z omeškania vyšší, spôsobilo to absolútnu neplatnosť tohto dojednania pre rozpor so zákonom (§
39 Občianskeho zákonníka) a toto plnenie nad rámec 8,5 % ročne, je právom nedovolené a rozhodcom



nemalo byť priznané. Dôvodnou výškou je tak iba úrok z omeškania vo výške 0,023 % denne, vo zvyšku
súd preto exekúciu aj v tejto časti zastavil, rovnako ako aj v časti priznanej zmluvnej pokuty vo výške 300
Sk, ktorá je neprimeraná k výške splátky prislúchajúcej na istinu. Stav zastavenia podstatne väčšieho
rozsahu navrhovanej exekúcie spôsobil oprávnený, keď si neoprávnene v rozhodcovskom konaní
uplatnil niektoré nároky, priznanú síce rozhodcom a preto otázku odmeny rozhodcu si musia vyriešiť
rozhodca a oprávnený a nemožno spravodlivo požadovať od povinnej, aby doplácal na nezákonnosť
ich postupu, a preto súd zastavil exekúciu aj v tej časti, v ktorej si oprávnený uplatnil vymoženie trov
rozhodcovského konania.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený a navrhol ho zrušiť, namietajúc pritom
predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Oprávnený uviedol, že zmluvu
uzavretú účastníkmi konania nie je možno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle
Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom k 21.02.2007. Oprávnený poskytuje
svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle §
497 nasledujúce Obchodného zákonníka. V predmetnej Zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná
náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov. Nakoľko predmetom úverov
poskytovaných zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. sú peňažné prostriedky, zmluvy o úvere
tak nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované Zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o
spotrebiteľskom úvere. Podľa názoru oprávneného, dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je
neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na
skutočnosť, že oprávnený nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úverov. Oprávnený poukazuje na
skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov v čase uzatvorenia predmetnej Zmluvy
o úvere, nebolo možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy vymedzenie výšky úrokovej sadzby,
ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť ( uznesenie NS SR, sp.zn. 3Obdo3/1996). Oprávnený zároveň
poukázal na tú skutočnosť, že v čase uzatvorenia predmetnej Zmluvy o úvere bol právny vzťah z
nej vyplývajúci, tzv. ,,absolútny obchod“, čiže úroky z omeškania bolo možné dohodnúť a následne
požadovať bez akýchkoľvek zákonných obmedzení.

Povinná odvolací návrh nepodala, k odvolaniu oprávneného sa nevyjadrila.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 37 ods. 1 Exekučného
poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku),
po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru,  že
odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Predmetom exekučného konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp.zn. 12Er/822/2008 bolo
vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 558,32 Eur spolu s prísl., na základe poverenia vydaného
súdom prvého stupňa dňa 13.10.2008. Uznesením napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zastavil
exekúciu v časti o vymoženie 345,22 Eur s 0.25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 321,32 Eur od
22.10.2007 do zaplatenia, v časti o vymoženie úroku z omeškania vo výške 0,227 % denne zo sumy
213,10 Eur od 22.10.2007 do zaplatenia a v časti vymoženia trov rozhodcovského konania 161,79 Eur.
Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa
o čiastočnom zastavení predmetnej exekúcie.

Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom
výkone judikovaného práva vyjadreného exekučným titulom, ktorého povaha určuje rozsah materiálneho
preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia §
44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného titulu
zameriava na skúmanie hmotno-právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť, možnosť
plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi a teda skúma, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda
či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného
titulu. Ustanovenie § 45 zák. o rozhodcovskom konaní ( ďalej len ,,ZoRK“) umožňuje exekučnému
súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, z hľadísk uvedených v tomto ustanovení,
a to sčasti aj bez návrhu. Na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského
rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v



rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, a nesmie zaväzovať
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď
rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú
hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45
ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním
teda viazaný v zmysle § 159 O. s. p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo
do jeho materiálnej správností Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby
sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom. Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení
ZORK je i eurokonformný. Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98
Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM
a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones), uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/
EHS  vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza
v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto
situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez
toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných
strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné.
Smernica č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený
výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne,
že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol touto podmienkou viazaný.

Zo Zmluvy o úvere pripojenej v spise bolo zistené, že oprávnený ako veriteľ a povinná ako dlžník,
uzavreli dňa 21.02.2007 Zmluvu o úvere pod č. 1800231, ktorou sa oprávnene zaviazal poskytnúť
dlžníkovi úver v sume 10.000,- SK/331,94 eur a dlžník sa zaviazal zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú
o príslušný poplatok vo výške 9.680,- Sk/321,32 eur, t.j. celkovo zaplatiť čiastku 19.680,- Sk/653,26 Eur
v 12 mesačných splátkach po 1.640 ,-Sk/54,44 eur počnúc dňom 25.03.2007. Podľa obsahu zmluvy,
neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len VPPÚ).
Z článku 17 týchto podmienok vyplýva, že oprávnená a povinný sa dohodli na rozhodcovskej doložke
tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo  zrušenie,
budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská
a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, ak žalujúca strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského
súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b)
pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán
podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť,
výklad alebo  zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na
súde bola podaná na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Z  formy a obsahu  zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára
mal oprávnený už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinnej, pričom
povinná obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohla ovplyvniť ani neovplyvnila.

Podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase
uzavretia predmetnej zmluvy o úvere, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku,
pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale nesporné,
že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení
od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým
znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho
poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie
spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné
ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka je nevyhnutné
aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust. § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa



č. 634/1992 Zb. Námietka odvolateľa, že § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné aplikovať
na daný právny vzťah, s poukazom na vyššie uvedené preto neobstojí.

Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval v pozícii
dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i
veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinná pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonala v
rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ju v zmysle § 52
ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom
i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o  úvere sa
zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnej ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky
vo forme úveru a povinná ako spotrebiteľ sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť
celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné
náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z., keď zároveň nebolo
preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods.
2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere
je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod   (§ 261 ods. 3
písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis
derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred
všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi
posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o
spotrebiteľských úveroch. Na základe vyššie uvedeného, sa preto odvolací súd stotožňuje s názorom
súdu prvého stupňa, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá  zmluva o spotrebiteľskom úvere v
zmysle ust. § 2 zák. o  spotrebiteľských úveroch.

Odvolací súd berúc zreteľ na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania a požiadavku
Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil
kontrole prednostne rozhodcovskú doložku.

Oprávnený na výzvu odvolacieho súdu v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. vo svojom písomnom vyjadrení
k možnému použitiu § 53 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k posúdeniu účastníkmi dojednanej
rozhodcovskej doložky z hľadiska (ne)prijateľnosti a (ne)platnosti tejto zmluvnej podmienky uviedol,
že predmetná rozhodcovská doložka je platná, pretože bola dohodnutá vo forme tzv. nevýhradnej
rozhodcovskej doložky, ktorá umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď
prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Oprávnený zároveň poukázal na tú
skutočnosť, že v zmysle Smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania,
ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy a v danom prípade rozhodcovské konanie prebiehalo
podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade so Zákonom o rozhodcovskom konaní.

Povinná sa k predmetnej výzve odvolacieho súdu nevyjadrila.

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované
ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V
ods. 3 Občiansky zákonník príkladmo demonštratívne vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách.  V ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 účinnej od 21.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať



od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.

Podľa  čl. 2 písm. a) Smernice Rady 93/13/EHS, na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú
zmluvné podmienky definované v čl. 3.

Podľa čl. 3 ods.1,2 Smernice Rady 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery  spôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa
nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný
ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti a predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté,
nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj
napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu.

Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu
záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby
súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc  a to i v tom období, keď ich zásady
neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil  jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými
zmluvnými podmienkami v  zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu
na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému
konaniu. Táto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa
§53 ods.1, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj
keď si to spotrebiteľ výslovne neželá, v prípade ak konanie vyvolá dodávateľ (oprávnený).Rozhodcovská
doložka síce umožňuje obrátiť sa spotrebiteľovi na príslušný súd Slovenskej republiky, ale len v prípade,
ak predmetný spor vyvolá spotrebiteľ a keďže v prejednávanej veci oprávnený ( dodávateľ) v zmysle
rozhodcovskej doložky inicioval rozhodcovské konanie, povinná nemala možnosť vyjadriť nesúhlas.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná
a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,
resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za
použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za



svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa
nedošlo.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom rozpore
s cit. ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. Keďže ale v čase
uzavretia predmetnej zmluvy (ku dňu 21.02.2007) Občiansky zákonník citované ustanovenie, ktoré bolo
zavedené až novelou účinnou od 1.1.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j Občianskeho zákonníka
vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 1.1.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších
predpisov, neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods.
1 Občianskeho zákonníka za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú
smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

Predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka a preto je neplatná. Keďže
medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich
zák. č. 244/2002 Z.z., nebola tak založená ani právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a
rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne
neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom
v zmysle ust.§ 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný (Pozri
rozhodnutie NS SR pod sp.zn. 3 M Cdo 20/2008). Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok
rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej
zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 ZoRK), súd exekúciu v celom rozsahu v zmysle
ust. § 57 ods.2 Exekučného poriadku zastaví.

S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom Zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
ako vecne správne v zmysle ust. § 219 O.s.p. potvrdil, keď vzhľadom na vyššie uvedené bude dôvodným,
aby prvostupňový súd následne zastavil exekúciu aj v časti, v ktorej vydal poverenie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa bude rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 251 ods. 4 a §
224 ods. 4 O. s. p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti  tomuto  uzneseniu  odvolanie nie je prípustné.