Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/107/2013 z 21. 10. 2013
Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 21. októbra 2013, sp. zn. 5Co/107/2013, ECLI:SK:KSKE:2013:7108224012.1
Krajský súd Košice | 5Co/107/2013 | ECLI:SK:KSKE:2013:7108224012.1 | 2013-10-21 | Rozsudok
Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 219 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a6e3468b-8c6d-4449-8924-5a35d35e37df
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7108224012.1

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/107/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7108224012
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7108224012.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.
Táne Veščičikovej a JUDr. Andreja Šalatu, v právnej veci navrhovateľov v 1. rade P.T. B.T., K. B. J.
X, A., X. J. F.T. H.É., K. B. J. X, A., X. J. Q. E., Z.. X.X.XXXX, K. B. P. XX, A.Š., X. J. F.M. H.M., K.
B. J. X, A. navrhovatelia v 1. až 4. rade právne zastúpení P.. B. V., T., AK so sídlom Popradská 68,
Košice a X. J. Š.T. H.É., K. B. J. X, A. proti odporcovi Mesto Košice, Trieda SNP 48/A, 040 11 Košice,
o určení vlastníckeho práva, o odvolaní navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Košice I, č.k.
16C/164/2008-190 z 9.11.2012

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e  rozsudok.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa konanie o návrhu navrhovateľa v 5.rade proti odporcovi
zastavil.

Ďalším výrokom návrh zamietol.

Tretím výrokom vo vzťahu medzi navrhovateľom v 5. rade a odporcom účastníkom náhradu trov konania
nepriznal a posledným výrokom odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Navrhovateľ v 1.rade a právna predchodkyňa navrhovateľov v 2. až 5. rade (F. H., J.. B.) sa návrhom
na začatie konania zo dňa 8.8.2008 domáhali určenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v kat. území Stredné Mesto, Obec Košice- Staré Mesto zapísanej na LV č. XXXXX  ako
parc. č. 2398- v častiach: záhrady vo výmere 418 m2, záhrady vo výmere 836 m2 a záhrady vo výmere
418 m2, každý v podiele 1/2 k celku a trov konania. Svoj návrh odôvodnili tým, že sú právnymi nástupcami
svojich nebohých rodičov,  otca P. B., nar. 16.2.1912, zomrelého 22.6.1969 a matky F. B., nar. 11.1.1914,
zomrelej 18.2.2000, obaja naposledy bytom A., J. X, ktorí nadobudli kúpnou zmluvou o rodinnom
domku a dohodou o zriadení práva osobného užívania pozemku zo dňa 22.11.1967 do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov nehnuteľnosť,  nachádzajúcu sa v kat. úz. Stredné Mesto, obec Košice-Staré
Mesto zapísanú na LV č. XXXX ako parc. č. 2399- zastavané plochy a nádvoria vo výmere 523 m2, dom
súp. č. 1726. Táto kúpna zmluva bola registrovaná na Štátnom notárstve v Košiciach dňa 11.12.1967
pod. č. Pr 2024/67, Reg. I. 1101/67 - R II 396/67. Po smrti rodičov navrhovateľov a po prejednaní
dedičstva po nich sa navrhovatelia stali podielovými spoluvlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti v podiele
1/2 k celku. Po nasťahovaní sa do domu  rodičia navrhovateľov začali užívať aj pozemok okolo domu,
na ktorom vysadili ovocné stromy, sadili  zeleninu a chovali domáce zvieratá.



Súd zistil z pripojeného dedičského spisu Okresného súdu Košice I sp.zn. 24D/838/2008, najmä
z Osvedčenia o dedičstve č.k. 24D/838/2008, Dnot 9/2009 zo dňa 18.6.2009 súd zistil, že právna
predchodkyňa navrhovateľov v 2. až 5. rade  F. H., J.. B. (pôvodne navrhovateľka v 2. rade), nar.
27.11.1950, naposledy bytom A., J. X, zomrela dňa 15.12.2008 (teda po začatí konania) a dedičmi zo
zákona v 1. dedičskej skupine sa stali: 1. F. H., X. Q. E., J.. H., X. F. H.Á., X. Š. H., teda navrhovatelia v
2. až 5. rade. Vyššie uvedené osvedčenie o dedičstve nadobudlo právoplatnosť dňa 18.6.2009.

Súd citoval § 80 písm. c) O.s.p., §§ 130 ods. 1, 134 Obč. zák. a dôvodil, že vlastníctvo je v
našom právnom poriadku chápané ako najvyššia právna moc nad vecou. Tento obsah vlastníckeho
práva je vyjadrený priamo v ust. § 123 Obč. zák., v zmysle ktorého je vlastník v medziach zákona
oprávnený vec držať, užívať, požívať jej plody a úžitky a má právo s vecou nakladať. Právo vec držať,
nazývané tiež právom držby, znamená tiež právo nakladať s vecou ako s vlastnou. Ide o východiskové
oprávnenie vlastníka, ktoré je nevyhnutným predpokladom pre výkon jeho ostatných vlastníckych
oprávnení.  Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia
zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie
štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním musia byť splnené
zároveň tieto zákonné predpoklady: a/ nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu
dobu, b/ nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas
zákonom ustanovenej doby, c) spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že
držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí, nemôže vychádzať
len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa.

Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec
nadobudol -  či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže
byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla
treba, aby vydržiteľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom
pre zápis vlastníckeho práva do príslušného katastra nehnuteľnosti, ale postačí existencia takéhoto
nadobúdacieho titulu, ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci,  dostatočne
opodstatňuje. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom k všetkým okolnostiam veci,
sa musí vzťahovať i k titulu na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Takýmto
titulom (právnym dôvodom) sa môže rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného
vlastníka, napr. kúpna zmluva, darovacia zmluva, rozhodnutie štátneho orgánu a pod.

Z vykonaného dokazovania bolo súdu taktiež preukázané, že právni predchodcovia navrhovateľov
(rodičia navrhovateľa v 1. rade ) a navrhovateľ v 1. rade po nasťahovaní sa do rodinného domu v roku
1967 resp. začiatkom roka 1968 oplotili aj pozemok parc. č. 2398/1 o výmere 1162 m2 (geometrický
plán 92/2010). Navrhovateľ v 1. rade v priebehu konania tvrdil, že bol prítomný pri rozhovore, kedy prišli
úradníci z mesta a jeho rodičom povedali, aby pozemok oplotili a aby ho užívali a že obsah kúpnej
zmluvy, ktorú uzavreli jeho rodičia pozná, že čo sa týka rozlohy pozemku bolo uvedených 1800 m2 a
že jeho matka podala ešte v roku 1986 návrh na zápis vlastníckeho práva k pozemku, ktorého určenie
vlastníckeho práva navrhovatelia v tomto konaní žiadajú. Navrhovateľ v 5. rade vo svojej výpovedi tvrdil,
že od matky navrhovateľa v 1. rade sa priamo dozvedel o tom, že ešte v roku 1968 prišli zamestnanci
národného výboru a povedali rodičom navrhovateľa v 1. rade, aby pozemok okolo rodinného domu
vyplanírovali a že keď tak urobia pozemok bude ich, pričom aj navrhovateľ v 5. rade mal vedomosť
o tom, že matka navrhovateľa v 1. rade v roku 1986 žiadala o zápis vlastníckeho práva k pozemku,
ktorý je predmetom konania a že o tejto skutočnosti sa navrhovateľ v 5. rade dozvedel priamo od matky
navrhovateľa v 1. rade. Ďalej navrhovatelia na pojednávaní tvrdili, že rodičia navrhovateľa v 1. rade sa
nasťahovali do rodinného domu v roku 1967 a že sa domnievali, že k rodinnému domu patrí aj pozemok
parc. č. 2398/1, ktorý užívali a obhospodarovali a že nadobúdací titul, ktorý by svedčil o nadobudnutí
tohto pozemku súdu predložiť nemôžu pretože o tejto skutočnosti listinné dôkazy nie sú.

Pokiaľ navrhovatelia v konaní tvrdili, že ich právni predchodcovia F. B. platila daň aj za pozemok parc.
č. 2398 súdu bolo nepochybne preukázané, že v rokoch 1993 až 2000 bola daň aj za túto nehnuteľnosť
vyrubená a zaplatená F. B. a za roky 2001 a 2003 daň bola zaplatená navrhovateľom v 1. Rade,
avšak dobrá vôľa oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom k všetkým okolnostiam veci, sa
má vzťahovať k titulu na základe ktorého mohlo držiteľom vzniknúť vlastnícke právo. Takýmto titulom
(právnym dôkazom) sa môže rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka



napr. kúpnou zmluvou, darovacou zmluvou, rozhodnutím štátneho orgánu a pod. Platobný výmer na
splnenie daňovej povinnosti žiadnym takýmto právnym ani domnelým právnym úkonom nie je. Naviac
navrhovateľ v 1. rade a navrhovateľ v 5. rade vo svojej výpovedi zhodne tvrdili, že F. B. teda matka
navrhovateľa v 1. rade v roku 1986 podala návrh na zápis vlastníckeho práva k pozemku teda mala
vedomosti o tom, že nie je vlastníčkou predmetného pozemku. Ak navrhovatelia v priebehu konania
argumentovali tou skutočnosťou, že právni predchodcovia navrhovateľov sa domnievali, že k rodinnému
domu patrí aj pozemok parc. č. 2398 súd bol toho názoru, že z kúpnej zmluvy a z dohody o zriadení
práva osobného užívania jednoznačne vyplýva rozloha pozemku parc. č. 2399 - 523 m2 a ku ktorému
bolo zriadené právo osobného užívania pozemkov v prospech právnych predchodcov navrhovateľov.
Pokiaľ sa títo chopili aj držby pozemku parc. č. 2398 vo výmere 1672 m2 súd bol toho názoru, že nie
je daný na ich strane ospravedlniteľný omyl, pretože pomer plochy pozemku parc. č. 2399 (523m2) a
skutočne držaného pozemku + 1672 m2 (parc. č. 2398) dosahuje rozdiel cca 300% a táto skutočnosť
vylučuje dobrú vieru a dobromyselnosť právnych predchodcov navrhovateľov pri užívaní pozemku parc.
č. 2398/1 (pôvodne parc. č.  2398). Vzhľadom na vyššie citované ustanovenia zákona a na základe
uvedených skutočností súd návrh navrhovateľov považoval za nedôvodný a preto ho zamietol. O trovách
konania medzi navrhovateľom v 1. rade a odporcom súd rozhodol v súlade s ust. § 146 ods. 1 písm.
c)  podľa ktorého,  žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku ak
konanie bolo zastavené a o ďalších trovách podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Navrhovatelia v 1.až 4.rade v odvolaní žiadali zmeniť rozsudok a návrhu na určenie vlastníckeho práva
vyhovieť s tým, že sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností v kat. úz. Severné mesto obec Košice
Staré mesto, parc. č. 2398/1 o výmere 1162 m2 na základe geometrického plánu č. 92/2010. Zároveň
určili aj podiely pre navrhovateľov v odvolacom petite a žiadali priznať trovy konania. Alternatívne žiadali
zrušiť rozsudok a vec vrátiť na ďalšie konanie.

V odvolaní namietali, že sú dané dôvody odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. c), d), f) O.s.p., lebo súd
prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav vo veci, nezobral do úvahy rozhodujúce skutočnosti.
Občiansky zákonník už po novele danej zákonom č. 131/82 Zb. účinnou od 1.4.1983 vymedzil rozsah
subjektov vydržania a rozsah predmetov vydržania. Ďalej v odvolaní sa konštatuje, že aj ak ide o
pozemok, ktorý drží štát a ktorý má občan nepretržite v držbe bolo možné vydržať a ak výmera
pozemku je väčšia, než najvyššia prípustná výmera podľa § 200 a ak podľa územného plánu alebo
územného rozhodnutia možno prenechať do osobného užívania viac častí tohto pozemku, má občan
právo vybrať si len jednu z týchto častí. Výpis z evidencie nehnuteľností zo dňa 5.8.1992 svedčí o tom,
že Československý štát zastúpený Národným výborom mesta Košíc a užívateľmi B. P., B.É. F. boli pritom
užívatelia. Výpis z katastra nehnuteľností evidenčný list č. 828 svedčí o tom, že parcela č. 2398/0/3 o
výmere 418 m2 LV č. XXXXX preukazuje držanie pozemku F. H., J. X, matka a právna predchodkyňa
navrhovateľov v 2.- 4.rade. Navrhovatelia v 1.- 4.rade sú presvedčení, že dotknutá nehnuteľnosť bola v
osobnom užívaní ich právnych predchodcov, lebo v tom čase podľa platnej právnej úpravy nebolo možné
iným spôsobom vlastníctvo k pozemku nadobudnúť. Pri vlastníctve obcí podľa § 3 zák.č. 138/1991
Zb. navrhovatelia namietali, že nie je správne stanovisko odporcu, že by od štátu nemohli nadobudnúť
vlastnícke právo navrhovatelia v 1.- 4.rade. Už držba na základe § 132a ods. 1 zák.č. 131/1982 Zb.
bola všeobecne prípustná a tak nemožno prehliadnuť súčasť skutkovej podstaty vydržania bolo aj
obmedzené užívanie. V danom prípade právnym titulom držby bola kúpna zmluva o rodinnom domku a
dohoda o zriadení práva osobného užívania zo dňa 22.11.1967 a s poukazom na konštantnú judikatúru
(rozsudok NS ČR sp. zn. 22Cdo/417/98, 22Cdo/1398/2000), ak niekto nadobudne vlastníctvo k pozemku
a súčasne sa uchopí držby časti alebo celého susedného pozemku, tak ako tomu bolo v prípade
právnych predchodcov navrhovateľov v 1.- 4.rade, právnym titulom vydržania je nadobúdací titul ku
skutočne vlastnenému pozemku, tzv. putatívny titul (titulus putativus). Dobromyseľnosť taktiež bola
preukázaná, lebo navrhovatelia boli oprávnenými a dobromyseľnými držiteľmi vydržanej nehnuteľnosti.
Ich držba bola pokojná, nijakým spôsobom a nikým nerušená alebo spochybňovaná po celú dobu
vydržania, podľa § 3 písm. b) zák. č. 138/1991 Zb. nestala sa predmetom prevodu od Československého
štátu, pretože nadobudli právni predchodcovia vlastníctvo vydržaním a išlo o oprávnenú držbu. Išlo o
ospravedlniteľný omyl u nich, lebo rozdiel pozemku dosahuje asi o 300 % väčšiu výmeru, než nadobudli
navrhovatelia (vylučuje to odôvodnenie súdu prvého stupňa v rozsudku). Tieto pozemku, záhradu užívali
identicky navrhovatelia ako susediacou s parcelou č. 2399.

Vo vyjadrení k odvolaniu odporca navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny, nežiadal priznať trovy
odvolacieho konania. Odporca nevidel žiaden rozpor v judikatúre, ktorá by posudzovaní vzťahu medzi



dobromyseľnosťou a putatívnym titulom nadobudnutia vlastníctva mala vyvodzovať odlišné právne
závery a teda nie je dôvod na pripustenie dovolania voči rozsudku odvolacieho súdu. Podľa názoru
odporcu súd dostatočne zistil skutkový stav veci, náležite vec právne posúdil a svoje rozhodnutie
presvedčivo odôvodnil, odporca súhlasí so všetkými dôvodmi v rozsudku. V žiadnom prípade účinnosťou
zák.č. 138/1991 Zb. o majetku obcí nemohol byť dotknutý majetok v užívaní navrhovateľov a prešiel do
vlastníctva odporcu. Odporca pripustil, že mohlo ísť o uzatvorenie dohody o osobnom užívaní pozemku
vo vzťahu právnych predchodcov, avšak nie v celkovej výmere, ale čo do najvyššej výmery 400 m2.
Pri nadobúdacom titule skutočné listinné dôkazy neboli predložené navrhovateľmi, bez rozumných
pochybností navrhovatelia nemohli nikdy byť presvedčení o tom, že im patrí okrem ich vlastného
pozemku, a to parcela č. 2399 o výmere 523 m2 aj dotknutá parcela vo vlastníctve odporcu (o
výmere 1162 m2), resp. aj ďalšia parcela č. 2398/2 o výmere 510 m2. Navýšenie aktuálnej výmery
pozemkov navrhovateľov z 523 m2 na celkovú výmeru 2192 m2 pri súčte celého oploteného pozemku
by prestavovalo vyše 400 % zvýšenie rozsahu pozemku. Z písomných dokladov je zrejmé, a to najmä
z kúpnej zmluvy o rodinnom domku a dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku zo dňa
30.11.1967 (zápisnica N 1204/67  rozhodnutie D 632/69-9) v súvislosti s osvedčením o dedičstve zo
dňa 13.3.2000, že navrhovateľom a ich právnym predchodcom bol daný do užívania pozemok o výmere
523 m2 a diametrálna odlišná výmera navrhovateľmi vlastneného pozemku od výmery nimi skutočne
užívaného pozemku spôsobuje, že nešlo o prípadný omyl právnych predchodcov o tom, že by im
mohol patriť celý súčasne oplotený pozemok a preto nemohla vzniknúť dobromyseľná držba. Nemožno
ani pripustiť dovolanie, lebo nešlo o oprávnenú držbu vzhľadom na to, či putatívny titul nadobudnutia
dotknutej nehnuteľnosti (ktorý ani nebol úplne konkretizovaný) je rozhodnutím po právnej stránke
zásadného významu. Z hľadiska prípustnosti dovolania má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný
význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou doteraz nebola vyriešená, avšak
otázka dobromyseľnosti už bola vyriešená. Odporca nevidí žiaden rozpor v judikatúre a súd prvého
stupňa správne v rozsudku žalobu zamietol.

Odvolací súd postupom podľa § 214  ods. 2 O.s.p. po prejednaní odvolania v rozsahu vyplývajúcom z §
212 ods. 1, 3 O.s.p., preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa a tento rozsudok potvrdil  podľa § 219 ods.
1, 2 O.s.p., lebo je vecne správny, lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil a
odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu
stotožňuje, keďže dôvody napadnutého rozsudku sú správne a navrhovatelia v odvolaní v podstate iba
opakujú skutočnosti, s ktorými sa súd presvedčivo a vyčerpávajúco vyporiadal v odôvodnení svojho
rozsudku.

Súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania
najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas
konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok
hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z  § 132 až § 135 O. s.
p., preto tento odvolací dôvod tiež nie je v prejednávanej veci daný.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu  na zistený skutkový
stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného
právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci  [§ 205 ods.2 písm. f) O. s. p.] je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov
ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne  použiť alebo aplikoval správny právny
predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia
skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov
konania).

Z ust. § 153 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných
dôkazov, ako aj na základe skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich
pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Zákonná úprava obsiahnutá v ust. § 120 O.s.p. rešpektuje zásadné rozdiely medzi sporovým a
nesporovým konaním. Okrem toho akceptuje tú skutočnosť, že vzhľadom k povahe oboch týchto konaní,
dokazovanie v sporovom konaní je založené na iných základoch ako dokazovanie v konaní nesporovom.



V sporovom konaní účastník má preto povinnosť tvrdenia ( § 79 ods. 1 O.s.p. ) a povinnosť dôkaznú. To
ale neznamená, že zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej pravdy. Zákon v ust. § 120 ods. 1 veta
tretia O.s.p. vychádzal z toho, že súd síce nie je pri vykonávaní dôkazov odkázaný len na formálny návrh
účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať aj iné, účastníkmi konania nenavrhované
dôkazy. Ich vykonanie však podmieňuje ich výnimočnosťou, ako aj ich nevyhnutnosťou pre rozhodnutie
vo veci. Ide tu o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho priebehu konania bez toho, aby zákon
ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadávať. Pritom právo súdu vykonať aj účastníkmi konania
neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe možnosti a nie povinnosti. Súd prvého stupňa
sám rozhodol, ktorý dôkaz je potrebný a nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci, ak v priebehu konania
vyšiel najavo, lebo súd o ňom mal vedomosť, bez ohľadu na návrhy účastníkov konania a zároveň aj
takýto dôkaz vykonal, najmä dôkaz znaleckým posudkom. Súd totiž po takýchto dôkazoch nepátra, lebo
je vecou účastníkov konania, aby ich vykonanie navrhli a aby sa starali o svoje práva.

Na základe uvedeného odvolací súd doplňuje, že námietky navrhovateľov tak v časti materiálneho
obsahového hľadiska nie sú opodstatnené, lebo nesúvisia so zisteným skutkovým stavom, ktoré dôkazy
súd prvého stupňa podľa názoru odvolacieho súdu vyhodnotil správne a zákonne. Zhodnotil vykonané
dôkazy podľa § 132 O.s.p. a to podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, starostlivo pritom prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,
čo uviedli účastníci.

Len pre zvýraznenie dôvodov v rozsudku súdu prvého stupňa poukazuje odvolací súd na ustálenú
súdnu prax, podľa ktorej titulom vstupu do držby a právnym dôkazom možno rozumieť len taký
právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka, napr. kúpnou zmluvou, rozhodnutím štátneho
úradu, darovacou zmluvou a napr. platobný výmer na splnenie daňovej povinnosti takýmto titulom
jednoznačným nie je z hľadiska domnelého právneho úkonu, lebo navrhovatelia v 1.a napokon
aj v 5.rade zhodne potvrdili, že Mária Bérešová, teda matka navrhovateľa v 1.rade v roku 1986
podala návrh na zápis vlastníckeho práva k pozemku a teda musela mať vedomosť o tom, že nie
je vlastníčkou predmetného pozemku a dobromyseľnosť vstupu do držby je prvoradou podmienkou
vydržania vlastníckeho práva. V konaní toľkokrát zdôrazňovaný rozdiel medzi výmerou, vychádzajúcou
z kúpnej zmluvy a z dohody o zriadení práva osobného užívania parcely č. 2399 - 523 m2, ku ktorému
bolo zriadené práva osobného užívania pozemku v prospech právnych predchodcov navrhovateľov ako
aj uchopenie sa držby pozemku parcela č. 2398 vo výmere 1672 m2 je diametrálne odlišné a ide o taký
kontrastný rozdiel, že na strane navrhovateľov v žiadnom prípade nešlo o ospravedlniteľný omyl, lebo
pomer plochy 523 m2 a skutočne držaného pozemku vo výmere 1672 m2 opodstatňuje záver, že pri
rozdiele 300 % držaného pozemku, ide o vylučujúci dôvod dobrej viery a dobromyseľnosti navrhovateľov
a ich právnych predchodcov so zreteľom na skúmanie zákonných podmienok držby. Súd prvého stupňa
preto správne žalobu zamietol.

Okrem toho treba prisvedčiť odporcovi vzhľadom na diametrálne odlišnú výmeru navrhovateľmi
vlastneného pozemku od výmery nimi skutočne užívaného, či vôbec prípadný omyl právnych
predchodcov navrhovateľov bol omylom, lebo v súčasnosti oplotený pozemok následne nemohol vôbec
spôsobiť vznik dobromyseľnej držby. Námietky navrhovateľov, že oni by, t.j. navrhovatelia alebo právni
predchodcovia nepristúpili na zámenu svojho asanovaného domu za dom na J. X V. A. bez väčšej
záhrady, je právne bezvýznamné z hľadiska splnenia zákonnej podmienky dobromyseľnosti držby.
Navrhovateľ v 1.rade však uviedol na pojednávaní, že jeho rodičia dostali za asanovaný dom pri
vyvlastnení aj nejakú finančnú náhradu, čo taktiež spôsobilo nedostatok dobromyseľnosti vstupu do
držby právnych predchodcov navrhovateľov. Prípadný omyl navrhovateľov, keď predmetom dohody o
zriadení práva osobného užívania mal byť celý pozemok o výmere 2192 m2 nie je potom z hľadiska
zákonných podmienok ospravedlniteľný a tak nenastal ani stav dobromyseľnosti právnych predchodcov
navrhovateľov. Navrhovatelia v 2.- 4.rade taktiež nesplnili zákonnú podmienku dobromyseľnosti vstupu
do držby, lebo títo predmetný pozemok prakticky ani neužívali ako vlastný, čo potvrdili pri výpovedi a
vyplýva to z ich vyjadrení. Okrem iného v pomeroch za účinnosti novely Občianskeho zákonníka podľa
§ 135a OZ od 1.4.1983 s prihliadnutím na § 200 predtým platného OZ, u navrhovateľov by prichádzalo
do úvahy uzatvorenie dohody o osobnom užívaní pozemku, a to aj v prípade vydržania tohto práva, len
čo do najvyššej prípustnej výmery 400 m2 (avšak určite nie k celému pozemku o celkovej rozlohe 1672
m2 pri súčte výmery parciel č. 2398/1 a 2398/2).



Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že bez rozumných pochybností navrhovatelia a ich právni
predchodcovia nemohli byť presvedčení o tom, že im patrí okrem vlastného pozemku vo výmere 523
m2 aj dotknutá parcela vo vlastníctve odporcu, resp. aj ďalšia parcela v žiadanej výmere podľa žaloby.

Treba ešte dodať, že subjektívne pocity držiteľa pozemku nevyvodzujú ešte zákonný podklad pre
vydržanie, ak tieto pocity sú vyvolané neobjektívnymi a účelovými skutočnosťami oprávnenosti držby.
Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom k všetkým okolnostiam veci sa musí
vzťahovať i k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Z dôkazov
vykonaných na pojednávaní vyplýva, a najmä z výpovede navrhovateľa v 5.rade, že ak on od matky
navrhovateľa v 1.rade sa priamo dozvedel o tom, že ešte v roku 1968 prišli zamestnanci národného
výboru a povedali rodičom navrhovateľa v 1.rade, aby pozemok okolo rodinného domu vyplanírovali a
že keď tak urobia, pozemok bude ich vlastníctvom, pričom aj navrhovateľ v 5.rade mal vedomosť o tom,
že matka navrhovateľa v 1.rade v roku 1986 žiadala o zápis vlastníckeho práva k pozemku, ktorý je
predmetom konania, avšak ďalej na pojednávaní navrhovatelia tvrdili, že rodičia navrhovateľa v 1.rade
sa nasťahovali do rodinného domu v roku 1967 a len sa domnievali, že k rodinnému domu patrí aj
pozemok parcela č. 2398/1, ktorý užívali a obhospodarovali a tak oni nemôžu predložiť nadobúdací titul,
ktorý by svedčil o nadobudnutí predmetného pozemku a že o tejto skutočnosti listinné dôkazy nie sú,
tieto tvrdenia spochybňujú dobromyseľnosť držby navrhovateľov. Napokon odvolací súd poukazuje aj
na ustálenú či rešpektovanú súdnu prax ohľadne posúdenia držby, lebo posúdenie toho, či je držiteľ s
prihliadnutím na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí, nemôže vychádzať len z
hodnotenia subjektívnych predstáv držiteľa (rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon/1178/96, ďalej aj uznesenie
NS SR 6MCdo/1/2011 z 30.4.2012 o dobromyseľnosti ako mravnej kategórii).

Odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny a o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol s
poukazom na § 224 ods.1 § 142 ods. 1 O.s.p., lebo úspešný odporca si neuplatnil náhradu trov a na
tieto nemajú právo neúspešní navrhovatelia.

Odvolací súd nepovažuje pripustenie dovolania za možné proti svojmu výroku rozsudku so zreteľom na
otázku zásadného významu, t.j. či putatívny titul nadobudnutia dotknutej nehnuteľnosti, parcely č. 2398/1
prináleží ku kúpnej zmluve o rodinnom domku a dohode o zriadení práva osobného užívania pozemku
zo dňa 22.11.1967 so zreteľom na zakladanie dobrej viery oprávneného držiteľa a jeho dobromyseľnosti
ohľadom držby, lebo nejde o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu vzhľadom na ustálenú
súdnu prax v riešenej otázke.

Odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvého stupňa, že podľa § 164 O.s.p. je povinný opraviť sp. zn.
16C/164/2008 v rozsudku z 9.11.2012.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.