Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15CoE/186/2012 z 18. 12. 2012
Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 18. decembra 2012, sp. zn. 15CoE/186/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6210205966.1
Krajský súd Banská Bystrica | 15CoE/186/2012 | ECLI:SK:KSBB:2012:6210205966.1 | 2012-12-18 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. g) EP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ecf43830-1fa3-4e42-b759-e69626504040
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6210205966.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15CoE/186/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6210205966
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6210205966.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Ul.
Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Ul. Gr?
sslingova č. 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti povinnému J. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
XXX XX K. č. XX, vedenej pod sp.zn. EX 11039/09 súdnym exekútorom JUDr. Rudolf Krutý, so
sídlom Exekútorského úradu Ul. Záhradnícka č. 62, 821 08 Bratislava, pre vymoženie 3.022,01 eur s
príslušenstvom a trov exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu vo Veľkom
Krtíši č. k. 2Er/465/2010-17, zo dňa 06. júna 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu   p o t v r d z u j e .

Návrh na prerušenie konania  z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu vedenú pod sp.zn. EX 11039/09 súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým, na základe poverenia vydaného Okresným súdom vo Veľkom Krtíši pod č. 5610
019353 zo dňa 07.10.2010, zastavil. Oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy
exekúcie vo výške 39,83 eur, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom rozhodcovského
súdu podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ZoRK), na podklade ktorého sa
exekúcia vykonáva, od počiatku nie je spôsobilým exekučným titulom. Bol vydaný na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky. V exekučnej veci by malo byť vymáhané plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy.
Zmluvu o úvere zo dňa 06.04.2009 a Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (VPÚ) exekučný
súd preskúmaval z hľadiska kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky.
Aplikoval ust. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka - § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany
spotrebiteľa, poukázal na ust. smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (čl. 3 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a prílohy tejto smernice ods. 1 písm. q)) a
ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ. Ako podmienku zmluvy neprijateľnú a od počiatku neplatnú
vyhodnotil rozhodcovskú doložku (čl. 18.). Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nedojednal, čo
zjavne vyplýva z jej zaradenia do VOP ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere, jej obsah bol veriteľom
vopred pripravený bez akejkoľvek možnosti voľby. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je
takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, či už z nevedomosti alebo
nemožnosti vplývať na obsah zmluvy. Keďže poverenie na vykonanie exekúcie už bolo súdom vydané,
je tu zákonný dôvod na zastavenie exekúcie podľa §  57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).



V súvislosti so zastavením exekúcie súd rozhodol o trovách exekúcie (§ 200 ods. 2 Exekučného
poriadku). Povinnosť, kto má trovy platiť, posudzoval podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a
s prihliadnutím na procesné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie, spočívajúce v tom, že
oprávnený predložil súdu nespôsobilý exekučný titul na vykonanie exekúcie, ich zaplatenie uložil
oprávnenému. Trovy priznal podľa ust. vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách
súdnych exekútorov v znení účinnom od 01.05.2008. Namiesto uplatnenej výšky 75,68 eur ich priznal
vo výške 39,83 eur.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol uznesenie okresného
súdu zrušiť a trval na pokračovaní v exekúcii.

Namietal, že exekučný súd prekročil rámec preskúmavacej právomoci, ktorá mu vyplýva z ust.
Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté
vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, je právne záväzný (§ 159 O.s.p.) a po uplynutí
lehoty na plnenie vykonateľný (§ 161 O.s.p.). Pokiaľ ide o prieskum rozhodcovských rozsudkov právny
poriadok SR priznáva plnú kontrolnú jurisdikciu pre rozhodcu postupujúceho podľa § 37 ZoRK a
redukovanú kontrolnú jurisdikciu pre všeobecný súd v  konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku
na základe žaloby (podľa O.s.p.), ktorý môže preskúmať rozhodcovský rozsudok len z taxatívne
vymedzených dôvodov (§ 40 a nasl. ZoRK). Ust. § 45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez
návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci a k
revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom
s výsledkom nerozpornosti (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Rozhodcovská doložka je platná, neprieči sa zákonu ani dobrým mravom. Nebráni dlžníkovi, aby svoje
práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi, aby uplatnil
svoje práva voči dlžníkovi na rozhodcovskom súde.

Oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením Zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere
v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Zmluva o úvere bola uzavretá podľa § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka, týmto je daný rámec jej podstatných náležitostí. Táto zmluva nemá ani
charakter spotrebiteľskej zmluvy.

Exekučný súd nevykonal náležité dokazovanie. Postupom exekučného súdu, keď bez súčinnosti
oprávneného opätovne rozhodoval o jeho právach (v súvislosti s úplnou revíziou rozsudku
rozhodcovského súdu), nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť
k týmto sa sám vyjadriť a možnosť navrhnúť dôkazy, bola oprávnenému ako účastníkovi exekučného
konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Exekučný súd založil svoje rozhodnutie na nedostatku právomoci exekučného súdu,  nedôsledne
zistenom skutkovom stave veci a nesprávnom právnom posúdení.

Obsahom odvolania oprávneného je aj „Návrh na prerušenie konania na základe § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ“.
Uviedol v ňom, že preklad - slovenské znenie písm. q) bodu 1 prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS je
nesprávne a odlišné od znenia v iných úradných jazykoch únie. Prerušenie konania navrhol s poukazom
na všetky ním dosiaľ uvedené argumenty za účelom predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru
Európskej únie, ktoré formuloval v nasledujúcom znení:

1/ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje



rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2/ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5. apríla1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku
rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na
rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ?

3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie  vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný, ani súdny exekútor sa k odvolaniu nevyjadrili.

Rozhodnutie vo veci bolo vydané vyšším súdnym úradníkom okresného súdu. Zákonný sudca predložil
vec na  rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku v znení neskorších predpisov (O.s.p.).

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu na odvolanie oprávneného  podľa § 219 ods.
1, 2  O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd zastáva zhodný názor s okresným súdom v tom, že účastníci uzavreli spotrebiteľskú
zmluvu resp. zmluvu o spotrebiteľskom úvere, s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a
vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári pre veľký počet spotrebiteľov, kedy nie je
vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Za spotrebiteľskú zmluvu v širšom
ponímaní možno považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako
aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Prípadná klauzula o aplikácii
Obchodného zákonníka (v záhlaví zmluvy sa uvádza, že sa uzatvára podľa ust. § 497 Obchodného
zákonníka) nie je prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré
patria aj ust. § 52 a nasl., týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho
zákonníka. Zmluvu o úvere zo dňa 06.04.2009 možno subsumovať pod ust. § 52 ods. 1 zákona č.
40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.01.2008 a zároveň aj pod ust. § 1 ods. 2,
3 a § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch platné v rozhodnom čase.

Rozhodnutie súdu je založené na zistení o neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorá mala v predmetnom
konaní založiť legitimitu pre exekučný titul. Potom aj exekučný titul vydaný v takomto konaní je vydaný v
rozpore so zákonom  a nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle  § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku. Pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie,
ktorého výsledkom bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mala byť vykonaná exekúcia.
Odvolací súd sa s týmto stotožňuje.

Za správny považuje názor okresného súdu, že o rozhodcovskej doložke zakotvenej iba vo Všeobecných
podmienkach poskytnutia úveru (bod 18.) nemožno vysloviť iný záver než, že je podmienkou zmluvy
neprijateľnou podľa ust. § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka a od počiatku neplatnou



podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy (od 01.01.2008), ktoré
stanovuje: „Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.“ (Zhodne
ako ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.2007, na ktoré v rozhodnutí
nesprávne odkázal okresný súd. Toto pochybenie ale nemá vplyv na správnosť výsledku rozhodnutia
okresného súdu). Rozhodcovskú doložku si povinný (spotrebiteľ) osobitne nevyjednal a nemal na výber
vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy vopred pripravenými veriteľom
pre veľký počet spotrebiteľov, ktoré povinný ovplyvniť nemohol. Povinný (spotrebiteľ) v konečnom
dôsledku zmluvu mohol len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným podmienkam
obsiahnutým vo formulárovej predtlači, vrátane rozhodcovskej doložky, ktorej  význam preukázateľne
dodávateľ povinnému (spotrebiteľovi) ani nevysvetlil (rozdiel od zásad občianskeho súdneho konania,
podľa ktorých sa bude viesť súkromný súdny proces). Uvedené okolnosti súvisiace s uzavretím zmluvy
nasvedčujú tomu a vylučujú záver o voľbe povinného (slobodne sa rozhodnúť) pri podpise zmluvy.

Možno dodať, že zároveň takto uzavretá doložka nespĺňa ani náležitosti písomnej formy, zjavne
účastníkmi nie je podpísaná. V Zmluve o úvere zo dňa 06.04.2009 je síce uvedené: „že dlžník vyhlasuje,
že sa oboznámil a súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú na zadnej
strane tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje
prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy).......“. Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru sú však len nepodpísaný a dátumom neoznačený dokument, ani inak
bližšie identifikovaný v zmluve. Potom nemožno prijať jednoznačný záver, že rozhodcovská doložka
bola účastníkmi uzavretá v striktne (kogentne) predpísanej forme, ako vyžaduje  ust. § 4 ods. 2 prvá
veta ZoRK (písomne pod sankciou neplatnosti). Ak rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc z takto
uzavretej doložky, je dôvodné pochybovať o tom, či jeho rozhodnutie možno považovať za vydané
oprávnenou osobou.

Odvolací súd uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil z tých istých
dôvodov, ktoré uviedol v odôvodnení rozhodnutia okresný súd - ktorý judikoval nekalosť a neplatnosť
rozhodcovskej doložky podľa generálnej klauzuly ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakotvenej
do zákona od 01.04.2004.

Rozhodnutie exekučného súdu je založené na právnej úprave právneho poriadku SR - Občianskeho
zákonníka - teda súd aplikoval príslušné právne predpisy SR (pramene práva), v ktorých je smernica
Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
obsiahnutá. Nie je na škodu rozhodnutia, že exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia poukazuje na
ust. cit. smernice, ako aj ustálenú judikatúru Európskeho súdneho dvora,  i keď nemožno považovať za
správny jeho názor o priorite ustanovení smernice pred vnútroštátnou úpravou spotrebiteľských vzťahov.

Postup exekučného súdu, keď preskúmaval exekučný titul v štádiu konania po vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie, treba hodnotiť ako opodstatnený a súladný so zákonom. S poukazom na platnú
právnu úpravu Exekučného poriadku (§ 41)  a ZoRK (§ 45 ods. 1)  súd môže skúmať exekučný
titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania
alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Exekučný súd neposudzoval vecnú správnosť
rozsudku rozhodcovského súdu. Skúmal či exekučný titul bol vydaný orgánom s právomocou na jeho
vydanie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159
ods. 3 O.s.p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie
na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie
exekúciu vykonávať.

Exekučný súd náležite zistil skutkový stav, mal dostatok podkladov pre správne rozhodnutie vo
veci. Exekučné konanie je konanie vykonávacie, nie sporové, v exekučných konaniach sa spravidla
pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná v základom konaní a dokazovanie nie
je potrebné. Názor oprávneného, že keď ho súd v exekučnej veci nevypočul, či nenariadil pojednávanie,
odňal tým oprávnenému možnosť konať pred súdom, nemá oporu v platnej právnej úprave v rozhodnom
čase.



Odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil aj vo výroku o trovách exekúcie z vecne správnych
dôvodov.

Exekúcia bola od počiatku vykonávaná na podklade nespôsobilého exekučného titulu, ktorý predložil
súdu oprávnený. Ak okresný súd uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy
exekúcie podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku jeho rozhodnutie o tom, kto má platiť trovy exekúcie,
je správne. Ust. § 203 Exekučného poriadku, či už ods. 1 (ak oprávnený procesne zavinil zastavenie
exekúcie), alebo 2 (povinný je nemajetný), dopadá na prípady, kedy výnimočne oprávnený musí splniť
povinnosť trovy platiť inak vyžadovanú od povinného.

Ide o exekúciu na peňažné plnenie, kedy sa výška odmeny spravuje ust. § 4 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti  SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení novely účinnej
od 1.5.2008 čo značí, že základom na určenie odmeny súdneho exekútora je zásadne výška vymáhanej
(do 30.4.2008 to bola výška „vymoženej“)  pohľadávky, to však neplatí v prípadoch, v ktorých § 6 a §
14 až § 16 Vyhlášky určuje inak.

Exekúcia bola zastavená v štádiu prebiehajúcej exekúcie, po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie.
Teda odmena exekútora sa určuje spôsobom stanoveným podľa § 14 ods. 1 Vyhlášky, ktoré zakotvuje,
že ak je exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho
exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej
činnosti najmenej 33,19 eura (ods. 1). Paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je
3,32 eura (ods. 2). § 15 Vyhlášky stanovuje, ktoré úkony exekučnej činnosti sa odmeňujú paušálnou
sumou. Takýto postup exekučného súdu vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR  sp.zn. 3 M Cdo
16/2005. Zároveň je treba riadiť sa príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku (§ 196, § 200 ods.
1).

Súdny exekútor vo vyúčtovaní trov exekúcie zo dňa 16.11.2011 vyčíslil svoju odmenu vo výške 63,07
eur (bez DPH). Špecifikoval z akých úkonov exekučnej činnosti táto odmena pozostáva: spísanie návrhu
na vykonanie exekúcie do zápisnice 16,60 eur,  získanie poverenia na vykonanie exekúcie 3,32 eur,
upovedomenie o začatí exekúcie oprávnenému 3,32 eur, príkaz na začatie exekúcie  3,32 eur, exekučný
príkaz 3,32 eur a zriadenie exekučného záložného práva na nehnuteľnosť 33,19 eur. Okresný súd
správne konštatoval, že exekútorovi neprináleží odmena vo výške 33,19 eur za zriadenie exekučného
záložného práva podľa § 6 Vyhlášky a ani odmena za spísanie návrhu na vykonanie exekúcie vo výške
16,60 eur podľa § 21a, z dôvodov uvedených v jeho uznesení. Správne exekútorovi priznal odmenu vo
výške 33,19 eur, nakoľko  je nepochybné, že exekútor vykonal v exekúcii odôvodnene aspoň jeden úkon
- získanie poverenia na vykonanie exekúcie, za ktorý by mu patrila odmena 3,32 eur (čo je menej než
33,19 eur - zákonné minimum odmeny bez DPH, na ktoré má súdny exekútor pri zastavení exekúcie
nárok podľa § 14 ods. 2 Vyhlášky). Exekútorovi patrí aj  daň z pridanej hodnoty v sadzbe 20 % z daňového
základu (z odmeny).

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol
z týchto dôvodov.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Prerušenie podľa uvedeného ustanovenia je obligatórne, čiže súd je povinný konanie prerušiť, akonáhle
nastanú prekážky tu uvedené.

Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o
výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr
EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože



v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno
vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať
o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O.s.p. nevyplýva, že všeobecný
súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke
o výklade právneho aktu EÚ len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto
procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona
platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.  Predpokladom povinnosti začať konanie o
predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho
dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu
úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je
rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho
výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym
súdom  v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená
Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu
konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie
ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

K prvej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, treba zdôrazniť,
že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze (en bloc)
rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Naopak, procesný postup a výsledok
rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný
súd skúmal konkrétnu rozhodcovskú doložku, a to z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu
neprijateľných zmluvných podmienok. Zaoberal sa dôsledne otázkou, či predmetná rozhodcovská
doložka ne/predstavuje v danom prípade hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa, k čomu súd viedlo prvotné zistenie, že v danej veci ide o typovú spotrebiteľskú
zmluvu zakotvujúcu rozhodcovskú doložku. Až na základe uvedeného skúmania dospel súd k
záveru,  že nakoľko rozhodcovskú doložku v bode 18. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
si spotrebiteľ preukázateľne osobitne nevyjednal, splynula s ostatnými štandardnými podmienkami,
dodávateľ spotrebiteľovi nevysvetlil význam rozhodcovskej doložky - rozdiel od zásad občianskeho
súdneho konania, či pravidlá, podľa ktorých sa bude viesť súkromný súdny proces a nedal mu po
preukázateľnom poučení na výber rozhodnúť sa, že je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou a
neplatnou podmienkou.

Otázka odvolateľa pod 1/ návrhu na prerušenie konania, je podľa názoru odvolacieho súdu otázka
akademická, ktorá nemá základ v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporuje uzatvorenie rozhodcovskej doložky v takom znení, aké formuloval v návrhu na prerušenie
konania pod 2/, ktorú oprávnený využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach.

Smernica Rady 93/13/EHS v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny
a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Členské štáty si mohli vybrať, do
akej miery prevezmú  smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa umožnilo členským štátom
prekročiť rámec smernice, teda upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča smernica
(čl. 8 smernice). Ak nie je rozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec obsahuje klauzulu o rozhodcovskej
doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky.



Pre slovenského zákonodarcu to nemá zásadný význam,  znenie nie je až tak dôležité. Preto nezaváži
ani, že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod q) je nesprávny v porovnaní s prekladom do iných
jazykov, možno uviesť, že slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie smernice pod písm. q) prílohy
v jej znení.

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 Občianskom zákonníku). To znamená,
že  súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv.
generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, čiže nad rámec  zoznamu podmienok  uvedených v  prílohe
smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Potom nemožno napr. vylúčiť, že súd
so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako
neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre
rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo
strany spotrebiteľa. Pritom individuálne vyjednanie treba vykladať z pohľadu spotrebiteľa, čo znamená,
že nespočíva iba v púhej možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým je o
dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži.

V zmysle kritérií neprijateľnej podmienky sa za neprijateľnú považuje podmienka, ktorá 1. je obsiahnutá
v štandardnej  formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú  nerovnováhu

v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v
konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho
dvora Pannon C-243/08, rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).

Rozhodovacia  prax je jednotná v názore, že akceptovateľnosť rozhodcovského konania v
spotrebiteľských veciach je namieste napríklad osobitným vyjednaním. Teda nie nanútením arbitráže
spotrebiteľovi. Takýto názor zastáva aj vo veci konajúci odvolací súd, pričom v argumentácii poukazuje
na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6 CoE 167/2012 zo dňa 30.08.2012, že: „Arbitráž
môže fungovať, no nie ako netransparentná pasca na neznalých spotrebiteľov, ale za transparentných
podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu
ide. Na individuálne dojednanie je však potrebné náležite rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy
ustanovený v Občianskom zákonníku. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje
jednu z nekalých obchodných praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď
nepoznajú pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú náležitú pozornosť
tejto časti formuláru, nemožno zneužívať k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov,
pričom na tomto nič nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných
podmienok resp. vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera.
Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných
podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd nielen že neprijíma,  ale aj
odsudzuje ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby
porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd
akceptoval rozhodcovskú doložku. Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí
to platiť aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených
záujmoch osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní
spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o
férovom arbitrážnom konaní vrátane  rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre
spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie. O to sa ale súd musí postarať, pretože štát
má medzinárodný záväzok chrániť hospodárske záujmy spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ) “.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej
potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje. Z hľadiska správnosti rozhodnutia



a prijatého právneho názoru exekučného súdu uvedená otázka nie je zásadnou, pre rozhodnutie
prejednávaného sporu nie je relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje.

Na margo tretej otázky, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, odvolací súd
uvádza.

Ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil
Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98)
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia  posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách
s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť
z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. V
zmysle práva Slovenskej republiky je to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku, oba spočívajú v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v exekučnom
konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za
predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty
základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve
na spravodlivý proces.

Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii  a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Napokon dodávateľ s odbornou starostlivosťou mal a musel vedieť, že nemá používať neprijateľné
podmienky  a má  poznať aj dôsledky ich používania. Oprávnený musí počítať s tým, že plnenie z
nekalej podmienky mu súd nemôže vymôcť. Exekúcia vedená na podklade ničotného rozhodcovského
rozsudku, ktorý má svoj základ v neprijateľnej rozhodcovskej doložke, je neprípustná a exekučný súd
na to prihliada.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.