Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 16Co/256/2013 z 22. 10. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica z 22. októbra 2013, sp. zn. 16Co/256/2013, ECLI:SK:KSBB:2013:6612210435.1 Krajský súd Banská Bystrica | 16Co/256/2013 | ECLI:SK:KSBB:2013:6612210435.1 | 2013-10-22 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-52nas Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7b1e325a-761a-478c-b3ab-385df89e2aff Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6612210435.1 Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/256/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612210435
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6612210435.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ
KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO:36 613 843 proti odporcovi M. B., nar.
XX.X.XXXX, bytom M. R. S. XXXX/XX, U., právne zastúpeného JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom,
Advokátska kancelária so sídlom J. Kráľa 5/A, Lučenec, za účasti vedľajšieho účastníka na strane
odporcu Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Nám. legionárov 5, Prešov, IČO:
42 176 778, právne zastúpeného JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, Advokátska kancelária J. Kráľa
5/A, Lučenec, o zaplatenie 7 577,83 € s príslušenstvom, o odvolaní odporcu a vedľajšieho účastníka na
strane odporcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 14C/15/2013-106 zo dňa 2. apríla 2013,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil povinnosť odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 7.577,83
€ s príslušenstvom titulom nároku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 1017727454 uzavretej dňa 02.
09. 2008 medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom. V odôvodnení rozhodnutia okresný
súd uviedol, že odporcovi bol na základe jeho žiadosti poskytnutý úver, a to úverové prostriedky vo výške
5.642,96 € a odporca sa zaviazal uhrádzať poskytnuté finančné prostriedky v pravidelných mesačných
splátkach riadne a včas. Keďže odporca si neplnil svoje zmluvné povinnosti, nesplácal poskytnutý úver,
došlo k zosplatneniu celej pohľadávky, a to ku dňu 12. 07. 2009. Vzhľadom na tieto skutočnosti považoval
nárok navrhovateľa na zaplatenie istiny vo výške 5.296,88 € a úroku vo výške 2.092,12 €, ako aj zmluvnej
pokuty vo výške 188,83 € za dôvodný a v celom rozsahu návrhu vyhovel. Nestotožnil sa s tvrdeniami
vedľajšieho účastníka konania na strane odporcu ohľadom toho, že v zmluve nebol dohodnutý úrok,
resp. uvedená úroková sadzba. K námietke odporcu a vedľajšieho účastníka na strane odporcu ohľadne
premlčania nároku navrhovateľa v trojročnej premlčacej lehote uviedol, že navrhovateľ si svoj nárok
(právo) uplatnil v trojročnej premlčacej dobe, jeho nárok nie je premlčaný, a preto námietka premlčania
nebola vznesená dôvodne.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v konaní.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 - dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.), odvolanie
odporca a vedľajší účastník na strane odporcu.
Vedľajší účastník na strane odporcu v odvolaní namietal, že okresný súd v danej veci neaplikoval právne
normy spotrebiteľského práva. Mal za to, že je potrebné pri správnej interpretácii a aplikácii ustanovení
spotrebiteľských zmlúv smerujúcich k ochrane spotrebiteľa vychádzať z „teórie výhodnosti“, ktorá v
každom konkrétnom prípade vždy odôvodňuje preferenčné použitie tých zákonných ustanovení, ktoré
sú na prospech spotrebiteľa. Odôvodnenosť použitia „teórie výhodnosti“ je daná úmyslom zákonodarcu
vyvážiť objektívne existujúcu nerovnováhu v zmluvnom vzťahu spotrebiteľa a dodávateľa. Namietal,
že okresný súd nepodrobil zmluvu súdnej kontrole v zmysle ustanovení Zákona o spotrebiteľských
úveroch, a to § 4 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z.. Pokiaľ ide o samotnú zmluvnú pokutu ako aj úrok z



omeškania 0,1% denne z dlžnej čiastky, považoval uvedenú kumuláciu sankcií spojených s omeškaním
spotrebiteľa - dlžníka za neadekvátne vysokú k plneniu, ktoré majú zabezpečovať. V tejto súvislosti
poukázal na ust. § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka. Naviac, poukázal na neprijateľnosť
drobného textu v spotrebiteľských zmluvách, ktorý spôsobuje neprehľadnosť, celkovú nezrozumiteľnosť
a formálnu nedostupnosť zmluvného dojednania, ktorá skutočnosť sa premietla aj do obsahu ust. §
53c Občianskeho zákonníka účinného od 01. 06. 2010. Namietal, že súd neskúmal akú sumu odporca
- spotrebiteľ navrhovateľovi a jeho právnemu predchodcovi doposiaľ uhradil s tým, že v danej veci
nebola predložená zo strany navrhovateľa evidencia všetkých došlých úhrad odporcu v predmetnej veci.
Opätovne zdôraznil, že v danej veci dôvodne vzniesol námietku premlčania a navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a návrh v celom rozsahu zamietol.
Proti vyššie uvedenému rozsudku okresného súdu podal odvolanie i odporca, ktorého obsah je identický
s odvolaním vedľajšieho účastníka a tiež zotrval na vznesenej námietke premlčania.
Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka namietal, že tento nie je oprávnený
na podanie odvolania. Pokiaľ ide o námietku premlčania vznesenú vedľajším účastníkom, aj k tomuto
úkonu uviedol, že vedľajší účastník nemôže sám vzniesť námietku premlčania, pretože nejde o úkon
procesný, ale o úkon podľa hmotného práva. Vzhľadom na tieto skutočnosti uviedol, že súd na námietku
premlčania vznesenú vedľajším účastníkom by nemal prihliadať, nakoľko ju uplatnila neoprávnená
osoba. K námietke vedľajšieho účastníka ohľadom výšky RPMN uviedol, že pohľadávka mu bola
postúpená a je teda zrejmé, že navrhovateľ netvoril obsah zmluvy a nestanovil ani výšku RPMN.
Ohľadne náhrady trov konania uviedol, že pokiaľ vznikli vedľajšiemu účastníkovi trovy konania v
podobe jeho právneho zastúpenia, dochádza tým len k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a
nehospodárnosti konania, k zneužitiu zákonnej ochrany spotrebiteľa, účelu a zmyslu inštitútu náhrady
trov právneho zastúpenia a tieto nemožno považovať za trovy účelne vynaložené. Navrhol, aby odvolací
súd odvolanie vedľajšieho účastníka odmietol.
V rámci odvolacieho konania oznámilo združenie HLAS SPOTREBITEĽA, občianske združenie so
sídlom Ul. J. Bánika 2009/2, Zvolen, vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu.
Následne oznámením zo dňa 14. 10. 2013 uvedené združenie oznámilo, že na vstupe do konania netrvá
a z predmetného konania vystupuje.
Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie odporcu a vedľajšieho účastníka
na strane odporcu viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu
podľa § 221 ods. 1 písm. f), h) O. s. p. zrušil a vec mu vrátil podľa § 221 ods. 2 O. s. p. na ďalšie konanie
z nasledovných dôvodov :
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Okresný súd návrhu navrhovateľa vyhovel, a pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany
odporcu, resp. vedľajšieho účastníka na strane odporcu, túto nepovažoval za vznesenú dôvodne.
Odvolací súd preto prioritne skúmal, či predmetné vznesenie námietky premlčania je dôvodné, pretože
dôvodným uplatnením námietky premlčania na súde prestáva byť subjektívne právo vynútiteľné. Podľa
platného právneho stavu súd nemá možnosť premlčanie práva odpustiť, ba práve naopak, premlčané
právo veriteľovi nemôže priznať.
Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predmetnú zmluvu o úvere uzavretú dňa 02. 09. 2008
medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom považuje za zmluvu v zmysle ust. § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka. Pokiaľ však ide o inštitút premlčania v danom prípade okresný súd nedôvodne
aplikoval na daný právny vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to § 100 ods. 1 a § 101.
Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej zákonom. Premlčaniu podliehajú všetky práva
zo záväzkových vzťahov s výnimkou (§ 387 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka).
Ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky (§ 397 Obchodného
zákonníka).
V prejednávanom prípade je zmluvný vzťah medzi odporcom a právnym predchodcom navrhovateľa
založený zmluvou o úvere zo dňa 02.09.2008. Predmetná zmluva podľa svojho obsahu nevznikla
reálnym odovzdaním druhovej veci (peňazí) dlžníkovi, ale vznikla už dohodou zmluvných strán o jej



obsahu, z ktorej vyplýval záväzok právneho predchodcu navrhovateľa poskytnúť v prospech dlžníka
finančné plnenie formou úveru a zároveň záväzok dlžníka takto poskytnuté plnenie navýšené o úrok
splácať dohodnutým spôsobom. Predmetnú zmluvu preto okresný súd správne vyhodnotil aj ako zmluvu
o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Z ust. § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného
zákonníka vyplýva, že uvedená zmluva o úvere patrí medzi tzv. absolútne obchody. Uvedené znamená,
že sa vždy spravuje Obchodným zákonníkom bez ohľadu na to, kto je subjektom úverového vzťahu
(podnikateľ alebo iná osoba). Tak je tomu aj pokiaľ sa jedná o premlčanie práva z úverovej zmluvy.
Samotný inštitút premlčania upravuje tak Občiansky zákonník, ale právnu úpravu premlčania komplexne
upravuje aj Obchodný zákonník. Je potrebné preto využiť interpretačné pravidlo na riešenie vzťahu
Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka, ktoré je vymedzené v § 1 Obchodného zákonníka.
Toto interpretačné pravidlo rieši vzťah medzi oboma zákonníkmi na základe zásady subsidiarity a
na zásade lex specialis derogat legi generali (osobitný zákon ruší všeobecný zákon). Kombinácia
právnych úprav v oboch zákonníkoch má niekoľko rovín. V jednej rovine ide o vzťahy, ktoré obchodný
zákonník nerieši vôbec. Takýmto záväzkovým vzťahom je napr. bezdôvodné obohatenie, ktoré ako
celok upravuje Občiansky zákonník a jeho úprava sa potom použije na obchodnoprávne vzťahy. V
druhej rovine sú to vzťahy, ktorých všeobecnú úpravu obsahuje Občiansky zákonník a právna úprava
týchto vzťahov v Obchodnom zákonníku túto úpravu len dopĺňa. Ide napr. o úpravu dotýkajúcu sa
zmluvnej pokuty, či uzatvárania zmlúv v Obchodnom zákonníku výslovne označenú slovným spojením
„niektoré ustanovenia o ...“, napr. „niektoré ustanovenia o zmluvnej pokute“, „niektoré ustanovenia
o uzavieraní zmlúv a pod.“. Tretiu rovinu predstavujú prípady, keď právna úprava daného inštitútu,
aj keď sa nachádza aj v Občianskom zákonníku, sa na obchodné vzťahy nepoužije práve preto, že
Obchodný zákonník obsahuje komplexnú úpravu daného inštitútu použiteľnú pre všetky záväzkové
vzťahy spadajúce pod režim Obchodného zákonníka. Takou je i právna úprava inštitútu premlčania,
keď o úplnosti právnej úpravy premlčania svedčí aj názov dielu XI. Obchodného zákonníka, ktorý znie
„premlčanie“. Zákonodarca neoznačil tento diel „niektoré ustanovenia o premlčaní“ tak, ako to urobil v
iných častiach zákona, čím chcel naznačiť už v názve jednotlivých dielov, že tieto ustanovenia dopĺňajú
právnu úpravu, ktorá sa nachádza v Občianskom zákonníku. Na aplikáciu Občianskeho zákonníka
v prípade premlčania práva zo zmluvy o úvere absentuje základná podmienka požadovaná ust. § 1
ods. 2 Obchodného zákonníka, t. j., že túto otázku nemožno riešiť podľa Obchodného zákonníka.
Dĺžku premlčacej doby pri práve na plnenie z úverovej zmluvy však nemožno riešiť, a to vzhľadom na
komplexnosť právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku, podľa § 397 Obchodného zákonníka.
Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Výkladom citovaného ustanovenia možno dôjsť k záveru, že v prospech spotrebiteľa zakotvuje
kogentnosť inak dispozitívnych noriem uvedených v občianskom zákonníku, čím zároveň spotrebiteľovi
garantuje určitý minimálny štandard ochrany. Skutočnosť, že sa predmetné ustanovenie týka len zákazu
odchýlenia sa od dispozitívnych ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa, a nie
aj odchýlenia od jeho kogentných ustanovení, je pritom zrejmá a logická už len z toho dôvodu, že
od kogentných ustanovení zákona sa nemožno odchýliť ani vo všeobecnosti, bez ohľadu na to, či
je účastníkom zmluvného vzťahu spotrebiteľ, alebo nie. Garantovať štandard ochrany spotrebiteľa v
prípade kogentných ustanovení zákona je teda bez významu. Právna úprava premlčania v Občianskom
zákonníku je však kogentnej povahy, a preto ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka na premlčanie
aplikovať nemožno, a to ani v prípade, keď je kogentná právna úprava premlčania v Občianskom
zákonníku odlišná od kogentnej právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. V takomto
prípade je tiež potrebné vychádzať zo záverov formulovaných už v predchádzajúcom odseku o
komplexnosti a prednosti právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku v zmysle zásady lex
specialis derogat legi generali, ale najmä z gramatického, či logického výkladu citovaného ustanovenia
§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Okrem už spomínaného záveru, že sa toto ustanovenie
vzťahuje len na dispozitívne ustanovenia Občianskeho zákonníka totiž nemožno opomenúť jeho
aplikovateľnosť len na situácie, keď k odchýleniu od dispozitívnych ustanovení Občianskeho zákonníka
dochádza prostredníctvom „zmluvných podmienok upravených spotrebiteľskou zmluvou“. Povedané
inak, uvádzané ustanovenie poskytuje spotrebiteľovi zvýšenú ochranu len v prípade, ak k odchýleniu
od kogentných ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa došlo v rámci zmluvných
dojednaní obsiahnutých v spotrebiteľskej zmluve. V prejednávanej veci však o uvedený prípad nejde,
keď zmluva o úvere neobsahuje osobitné dojednania o premlčacej dobe, ale „voľba“ premlčacej doby
podľa Obchodného zákonníka bola ex lege daná výberom zmluvnej formy - zmluvy o úvere, ktorú
jej účastníci uzatvorili. Naviac právna úprava premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku nebola



prijatá výslovne za účelom ochrany spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 25. 02. 2010 sp. zn. 32Cdo /3337/2010 a rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 4/2012. Možno teda zhrnúť, že pokiaľ právny
predchodca navrhovateľa s odporcom uzatvoril zmluvu o úvere, nebol správny záver okresného súdu
o tom, že plnenie z úverovej zmluvy, ktoré je predmetom tohto konania sa premlčuje v trojročnej
premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Bez ohľadu na vyššie uvedené je ale zrejmý
správny záver okresného súdu vo vzťahu k námietke premlčania vznesenej zo strany odporcu, resp.
vedľajšieho účastníka na strane odporcu, ak uviedol, bez ohľadu na nesprávne právne posúdenie, že
nárok navrhovateľa premlčaný nie je, a žaloba podaná navrhovateľom bola podaná včas, teda v priebehu
štvorročnej premlčacej lehoty.
Na vyššie uvedenom právnom závere ale nič nemení to, že navrhovateľ svoj nárok na zaplatenie dlžnej
sumy odvodzuje od úverovej zmluvy zo dňa 02. 09. 2008 uzatvorenej medzi právnym predchodcom
navrhovateľa ako obchodnou spoločnosťou, predmetom podnikateľskej činnosti ktorej je poskytovanie
úverov a pôžičiek z vlastných zdrojov a odporcom, ktorý pri uzatváraní predmetnej zmluvy zjavne
nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Uvedený záver možno
urobiť z označenia zmluvných strán v rámci zmluvy o úvere, výpisu z obchodného registra právneho
predchodcu navrhovateľa, ako i z výsluchov odporcu na pojednávaní. Predmetná zmluva je teda
zmluvou spotrebiteľskou (§ 52 ods. 1 OZ). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak je predmetom
konania splnenie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy, a teda uzavretím uvedenej zmluvy vznikol vzťah
spotrebiteľský, ustanovenia upravujúce právne vzťahy spotrebiteľského charakteru je potrebné aplikovať
nielen na samotnú spotrebiteľskú zmluvu, ale aj na právne úkony, ktoré na spotrebiteľskú zmluvu
nadväzujú a majú vplyv na obsah tohto zmluvného vzťahu. Uvedenú zmluvu teda nemožno posudzovať
bez zreteľa na existenciu ustanovení upravujúcich spotrebiteľské vzťahy a právny záväzok konajúceho
súdu aj ex officio zabezpečovať, aby spotrebiteľ nebol viazaný dojednaniami, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Okresný súd bol
teda povinný aj bez návrhu skúmať, či predmetná zmluva obsahuje alebo neobsahuje podmienky, ktoré
predstavujú neprimerané zvýhodnenie postavenia spotrebiteľa (odporcu) v porovnaní s postavením
dodávateľa (navrhovateľa).
Úlohou okresného súdu po vrátení veci odvolacím súdom je najmä posúdiť zmluvu o úvere z hľadiska
toho, či táto obsahuje alebo neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky (§ 53 Občianskeho zákonníka),
či má náležitosti vyplývajúce z ust. § 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii.
Súd v záujme vyššej kvality života nemôže rezignovať z pozície strážcu vyváženosti ustanovení
spotrebiteľských zmlúv. Podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený Smernicou Rady 93/13/
EHS o nekalých zmluvných podmienkach vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s
predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred
predajcom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Práve Smernica Rady 93/13/EHS si stanovila za cieľ
vyvážiť faktickú nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu. Naviac,
odporca ako aj vedľajší účastník na strane odporcu, už pred prvostupňovým súdom poukázal na tú
skutočnosť, že v danej veci je nevyhnutné aplikovať právne normy spotrebiteľského práva, prvostupňový
súd sa však s touto námietkou žiadnym spôsobom nevysporiadal. Bude preto úlohou prvostupňového
súdu pristúpiť k vyššie uvedenej súdnej kontrole zmluvných podmienok v zmysle námietok, na ktoré
odporca a vedľajší účastník na strane odporcu poukázal v konaní.
Pokiaľ navrhovateľ v rámci odvolacieho konania spochybňoval oprávnenie vedľajšieho účastníka na
strane odporcu na podanie odvolania, ako aj samotné vznesenie námietky premlčania, k uvedenému
odvolací súd uvádza nasledovné :
Účel procesnej pomoci v sporovom konaní, ktorú má vedľajší účastník poskytovať (hlavnému)
účastníkovi konania môže byť naplnený, len ak účastník, na strane ktorého chce vedľajší účastník
vystupovať, s vedľajším účastníctvom súhlasí. I keď sa určitý subjekt stáva vedľajším účastníkom už v
momente, keď súdu dôjde jeho procesný úkon obsahujúci prejav vôle vstúpiť do konania v procesnom
postavení vedľajšieho účastníka, má bez pochyby účastník konania, ktorého chce vedľajší účastník
v konaní podporovať, procesné právo vyjadriť svoj nesúhlas s jeho vstupom do konania. Treba mať
totiž na pamäti, že v dôsledku rovnakých procesných práv a povinností môže vedľajší účastník v
procesnom zmysle zasahovať do priebehu konania a ovplyvňovať ho. Účastník konania má preto právo
svojím nesúhlasom zabrániť tomu, aby pred súdom na jeho strane v pozícii vedľajšieho účastníka konal
ten, koho účasť v konaní si neželá. Povahe a účelu občianskeho súdneho sporového konania by sa
jednoznačne priečil vstup vedľajšieho účastníka do konania na strane účastníka konania, ktorý by bol



tomuto účastníkovi nanútený. S účinnosťou od 1. septembra 2003 ustanovenie § 201 O. s. p. „posilnilo“
postavenie vedľajšieho účastníka v tých prípadoch, v ktorých z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a (ním podporovaným) vedľajším účastníkom. V týchto prípadoch
je právo podať odvolanie vedľajším účastníkom jeho samostatným procesným právom nezávislým od
postoja, vôle a úkonov (hlavného) účastníka konania. Zmyslom takej procesnej úpravy je zabrániť tomu,
aby vedľajší účastník čelil dôsledkom vyrovnania vzťahu medzi ním a účastníkom konania bez možnosti
ovplyvniť výsledok konania aj podaním odvolania proti vôli účastníka konania, ktorého v konaní taký
vedľajší účastník podporuje.
Ustanovenie § 201, veta druhá, O. s. p. zdôrazňuje samostatnosť procesného oprávnenia vedľajšieho
účastníka podať odvolanie v tých veciach, v ktorých z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom. Uvedené ustanovenie v spojení s § 93
O. s. p. nemožno však v žiadnom prípade vykladať tak, že vedľajší účastník má právo podať odvolanie
iba vtedy, ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania jeho vzťahu s účastníkom konania.
Rozhodovacia prax súdov zastáva názor, že legitimácia vedľajšieho účastníka na odvolanie je vo
všeobecnosti daná, ak sa ním podporovaný účastník nevzdal práva podať tento opravný prostriedok,
alebo ak s odvolaním vedľajšieho účastníka nevyjadril nesúhlas. Z obsahu spisu je zrejmé, že odvolanie
v danej veci nepodal len vedľajší účastník, ale i samotný odporca, ktorý týmto úkonom prejavil súhlas so
samotným odvolaním vedľajšieho účastníka, ktorý ho v konaní podporuje. Len v prípade, ak by odvolanie
podal len vedľajší účastník, musel by sa súd zaoberať tým, či a aké stanovisko zaujal k tomuto odvolaniu
účastník podporovaný vedľajším účastníkom. V tomto prípade však odvolanie podal i samotný odporca,
a preto nie je možné v žiadnom prípade vyvodiť právny záver, že by odvolanie podané vedľajším
účastníkom bolo odvolaním, podaným neoprávnenou osobou. Aj v zmysle rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 272/2012 vyplýva, že oprávnenie vedľajšieho účastníka podať
odvolanie skúma odvolací súd nielen podľa ust. § 201, druhá veta, Občianskeho súdneho poriadku, ale
aj podľa § 93 ods. 4 O. s. p.. Vzhľadom na túto skutočnosť odvolací súd v zmysle ust. § 218 ods. 1 písm.
b) O. s. p. nepostupoval, nakoľko odvolanie podala osoba oprávnená.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd považoval odvolanie odporcu ako aj
vedľajšieho účastníka na strane odporcu za dôvodné, najmä pokiaľ poukazoval na úplnú absenciu
súdnej kontroly zmluvných podmienok v zmysle námietok, na ktoré poukazoval v priebehu konania, a
okresný súd v tomto smere rozhodnutie vôbec neodôvodnil. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
aj na ust. § 157 ods. 2 O. s. p.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu je požiadavka riadneho odôvodnenia rozhodnutia jedným zo
základných atribútov spravodlivého procesu. Dodržiavanie povinnosti odôvodniť rozhodnutie má zaručiť
transparentnosť a kontrolovateľnosť rozhodnutia súdov a vylúčiť ľubovôľu, alebo len vecne správne
(zákonu celkom zodpovedajúce) rozhodnutie a náležité, teda, zákonom vyžadovaným spôsobom
odôvodnené rozhodnutie, napĺňa ústavné kritériá vyplývajúce preň z Ústavy Slovenskej republiky a
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozhodnutie súdu musí dať dostatočné dôvody,
na základe ktorých je založené. Rozsah povinností rozhodnutie riadne odôvodniť, sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle všetkých okolností každej veci. Je preto vylúčené,
ak v odôvodnení rozhodnutia úplne absentuje súdna kontrola súdnych podmienok zmluvy o úvere a
akákoľvek aplikácia ustanovení spotrebiteľského práva na daný právny vzťah. Vydanie rozhodnutia
neobsahujúceho dostatočné odôvodnenie možno považovať za odňatie možnosti účastníka konať pred
súdom. Nedostatok dôvodov zároveň robí rozhodnutie v inštančnom postupe nepreskúmateľným pre
jeho neurčitosť. Odvolaciemu súdu neostávalo iné, len napadnutý rozsudok okresného súdu podľa §
221 ods. 1 písm. f), h) O. s. p. zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvého
stupňa v novom rozhodnutí rozhodne i o náhrade trov celého, teda i odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O. s. p. ).
Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:



Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.