Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 4Co/254/2018 z 13. 2. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 13. februára 2019, sp. zn. 4Co/254/2018, ECLI:SK:KSTN:2019:3217203222.1
Krajský súd Trenčín | 4Co/254/2018 | ECLI:SK:KSTN:2019:3217203222.1 | 2019-02-13 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 387 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e3d77443-38ef-443a-abd9-7f827cb8905b
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2019:3217203222.1

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/254/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3217203222
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alica Beňová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3217203222.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr.
Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu Mesto U. nad U., so sídlom Q. W. T. X/X, U.
nad U., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. N. U., advokátom so sídlom U., Y. 1, proti žalovanému
Y. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. nad U., K Q. XXX/XX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou T. o
vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou
zo dňa 20. júna 2018, č.k. 2C/40/2017-121 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie      p o t v r d z u j e.

Žalobcovi     n e p r i z n á v a    náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť vypratať dvojizbový byt č.
XX, nachádzajúci sa na 1. poschodí v bytovom dome súpisné číslo XXX vo vchode č. XX na ulici X.
v U. nad U., postavenom na parcele registra "C" číslo XXXX, zapísanom na liste vlastníctva č. XXXX
vedenom Okresným úradom U. nad U., katastrálnym odborom pre katastrálne územie U. nad U., a to
do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.  Vo výroku II. rozhodol tak, že žalovaný nemá  právo na
bytovú náhradu. Vo výroku III. rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobcovi náhradu trov konania
nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že dňa 19.04.2016 žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca
uzatvorili Nájomnú zmluvu č. Z XX/XXXX, na základe ktorej žalobca prenechal žalovanému do užívania
dvojizbový byt II. kategórie, č. bytu XX, na 1. poschodí v bytovom dome súp. č. XXX, vchod č. XX,
na ulici X. v meste U. nad U. (ďalej len "predmetná nájomná zmluva"). V článku III bod 1 a bod 2
predmetnej nájomnej zmluvy bola vymedzená doba nájmu tak, že žalobca prenajíma byt žalovanému
na dobu určitú do 31.07.2016. Uplynutím tejto doby sa nájom bytu skončí. Ďalší nájom po uplynutí
uvedenej dohodnutej doby nájmu môže vzniknúť medzi prenajímateľom a nájomcom len písomným
dodatkom k tejto zmluve alebo novou písomnou nájomnou zmluvou. V článku VI bod 1 predmetnej
nájomnej zmluvy je zároveň vymedzené, že nájom bytu zanikne uplynutím doby nájmu uvedenej v článku
III bod 1 tejto nájomnej zmluvy. Podľa článku VI bod 7 veta prvá nájomca je povinný dňom skončenia
nájmu odovzdať prenajímateľovi byt v stave v akom ho prevzal s prihliadnutím na obvyklé opotrebovanie.
Podľa článku VII bod 5 zmluva nadobúda platnosť dňom jej podpisu účastníkmi zmluvy a účinnosť
od 01.05.2016. Dňa 01.08.2016 bol medzi rovnakými zmluvnými stranami, teda medzi žalobcom a
žalovaným, uzatvorený Doplnok č. 1 k nájomnej zmluve uzatvorenej dňa 19.04.2016, pričom zo znenia
jeho článku 2 bod 1 vyplýva, že na základe dohody zmluvných strán sa predmetná nájomná zmluva
v súlade s článkom III bod 2 predmetnej nájomnej zmluvy mení a dopĺňa tak, že v článku III bod 1 sa
vypúšťa údaj na "dobu určitú do 31.07.2016" a nahrádza sa údajom "na dobu určitú do 31.10.2016". V
ostatných častiach zostala predmetná nájomná zmluva uzatvorená medzi prenajímateľom (žalobcom)
a nájomcom (žalovaným) nezmenená (ďalej len "dodatok k predmetnej nájomnej zmluve"). Dodatok



k predmetnej nájomnej zmluve nadobudol účinnosť dňom jeho podpisu účastníkmi zmluvy, teda dňa
01.08.2016. Výzvou zo dňa 22.11.2016 vyzval žalobca žalovaného, aby uvoľnil byt okamžite po doručení
výzvy, ktorá výzva sa dostala do dispozičnej sféry žalovaného a túto žalovaný odmietol prevziať. Žalobca
je výlučným vlastníkom predmetného bytu a bytového domu súpisné číslo XXX postaveného na parcele
registra "C" parcelné číslo XXXX na ulici X. v U. nad U., zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX vedenom
Okresným úradom Bánovce nad Bebravou, katastrálnym odborom pre katastrálne územie U. nad U.. Z
rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 30.11.2017 vyplýva, že žalovaný od 01.01.2018 poberá invalidný
dôchodok vo výške 210,90 eur. Žalovaný je bývalý onkologický pacient, chodí na pravidelné kontrolné
onkologické vyšetrenia v Onkologickej dispenzárnej ambulancii vo Fakultnej nemocnici Trenčín, čo
vyplýva z predložených lekárskych správ zo dňa 19.04.2017 a 20.10.2017. Rozhodnutím Centra právnej
pomoci sp. zn  KaTN/XXXX/XXXX zo dňa 12.01.2018 bol žalovanému priznaný nárok na poskytovanie
právnej pomoci a na zastupovanie žalovaného v predmetnom spore bola určená advokátka JUDr. Z.
T., Advokátska kancelária T., s.r.o., so sídlom N. námestie č. XXX/X, XXX XX Y. Q. T.. Vykonaným
dokazovaním mal súd za preukázané, že medzi stranami sporu bol platne založený záväzkový vzťah,
a to Nájomnou zmluvou č. Z XX/XXXX uzatvorenou dňa 19.04.2016 v znení písomného dodatku
uzatvoreného dňa 01.08.2016, na základe ktorej bol žalobcom žalovanému prenechaný do užívania byt
č. XX na 1. poschodí v bytovom dome súp. č. XXX na ulici X. v U. nad U.. Žalobca listinnými dôkazmi
zároveň preukázal, že nájomný pomer medzi stranami zanikol dňom 31.10.2016 uplynutím doby určitej,
na ktorú bol dojednaný. Doba nájmu na dobu určitú do 31.10.2016 bola dohodnutá zmluvnými stranami,
teda žalobcom a žalovaným, v článku III bod 1,2 predmetnej nájomnej zmluvy v spojení s článkom 2
bod 1 dodatku k predmetnej nájomnej zmluve. Zároveň nebolo v konaní preukázané a ani tvrdené,
že by došlo medzi stranami sporu k dojednaniu ďalšieho nájmu, a to ďalším písomným dodatkom k
predmetnej nájomnej zmluve alebo novou písomnou nájomnou zmluvou. Na základe uvedeného súd
dospel k záveru, že od zániku nájmu bytu, uplynutím doby určitej dňa 31.10.2016, žalovaný predmetný
byt užíva bez právneho dôvodu. Žalobca sa preto oprávnene podanou žalobou domáha vypratania bytu,
keďže ako vlastníkovi bytu mu prislúcha právo na ochranu svojho vlastníckeho práva k bytu. Nakoľko
žalovaný predmetný byt po zániku nájmu dohodnutého na dobu určitú neodovzdal žalobcovi dobrovoľne,
súd mu uložil povinnosť vypratať predmetný byt týmto rozhodnutím.  Súd zároveň konštatoval, že keďže
nájom predmetného bytu bol dohodnutý na dobu určitú, žalovaný nemá právo na bytovú náhradu (výrok
II. tohto rozsudku). Súd k tomu uvádza, že v prípade zániku nájmu dojednaného na určitý čas nájomcovi
zásadne neprináleží akákoľvek forma bytovej náhrady, ako to vyplýva z § 712a ods. 9 Občianskeho
zákonníka, pričom v posudzovanom prípade ani osobitný zákon, ktorým je zákon č. 189/1992 Zb.,
nestanovuje inak. Ako to vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia § 4 zákona č. 189/1992 Zb., zákon
ustanovuje len dve výnimky z vyššie uvedenej zásady, podľa ktorej nájomca nemá právo na bytovú
náhradu. Podľa zákona ide o prípad, ak nájom bytu skončil pred uplynutím dohodnutej doby z dôvodu,
že byt bez zavinenia nájomcu nie je možné ďalej užívať. V danej veci o takýto prípad nejde. Nájom bytu
sa skončil uplynutím dojednaného času nájmu, nie pred jeho uplynutím. Ďalšiu výnimku tvorí prípad, ak
ide o služobný byt alebo o byt osobitného určenia a nájomca pred jeho užívaním ukončil užívanie iného
bytu. Žalovaný netvrdil a ani nepreukázal, že by sa v posudzovanej veci jednalo o tento prípad. Žalovaný
v spore tvrdil, že vypratanie predmetného bytu bez bytovej náhrady by bolo v rozpore s dobrými mravmi.
Pre výkon subjektívnych občianskych práv má zásadný význam ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov, nesmie
byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru súdu a ustálenej súdnej praxe toto ustanovenie má v
oblasti občianskeho práva len interpretačný a aplikačný dosah, z dôvodu ktorého ním nie je možné
konštituovať dosiaľ neexistujúce práva a povinnosti a už v žiadnom prípade nemôže byť aplikované
v priamom rozpore s konkrétnym ustanovením Občianskeho zákonníka alebo iného zákona. Dobrými
mravmi sa rozumie súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji
osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú uznávané rozhodujúcou časťou
spoločnosti a majú povahu noriem základných. Dobré mravy sú meradlom hodnotenia konkrétnych
situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti v súlade so všeobecnými morálnymi
zásadami demokratickej spoločnosti. Súd v danom prípade pri posúdení uvedenej obrany žalovaného
hodnotil konkrétne okolnosti daného prípadu. Z obsahu predmetnej nájomnej zmluvy nepochybne
vyplýva, že nájom je dohodnutý na presne špecifikovanú vymedzenú dobu, teda nešlo o zabezpečenie
bývania na dobu neurčitú, resp. "natrvalo". V predmetnej nájomnej zmluve je jednoznačne uvedené,
že uplynutím tejto doby sa nájom predmetného bytu skončí, okrem prípadu uzavretia novej písomnej
nájomnej zmluvy, prípadne písomného dodatku v zmluve. Uzavretie novej nájomnej zmluvy, resp.
dodatku je pritom viazané na opätovnú písomnú dohodu oboch strán. Uvedených skutočností si musel
byť žalovaný pri podpise predmetnej nájomnej zmluvy vedomý. V tejto súvislosti súd zároveň uvádza, že



od skončenia doby nájmu predmetného bytu do vyhlásenia rozsudku v danej veci uplynula dostatočne
dlhá doba, a teda žalovaný a osoby s ním žijúce v predmetnom byte mali reálne možnosť riešiť otázku
bývania, pričom od počiatku mali vedomosť o tom, že v predmetnom byte nejde o bývanie "navždy". V
prípade syna žalovaného a jeho družky ide pritom o osoby v produktívnom veku, čo vyplýva z dátumov
narodenia uvedených vo vyjadrení žalovaného. V demokratickej trhovej ekonomike si každý jednotlivec
otázku bývania je povinný riešiť sám za existencie podpory štátu a možnosti využitia pomoci štátu v
prípadoch sociálne znevýhodnených osôb. V danom prípade podľa názoru súdu právu na bývanie však
nemožno poskytnúť väčšiu ochranu ako právu vlastníckemu. Na tom nemenia nič ani osobné pomery
žalovaného, ktorému svedčí povinnosť vypratať predmetný byt, ani dĺžka bývania žalovaného v byte.
Súd na základe vykonaného dokazovania preto nezistil, že by výkon vlastníckeho práva žalobcu bol
v rozpore s dobrými mravmi. Zároveň nebola v spore žiadnym spôsobom preukázaná diskriminácia
žalovaného pri riešení jeho bytovej otázky.  Na okolnosti konkrétneho prípadu, a to predovšetkým na
osobné, príjmové a majetkové pomery žalovaného, keď žalovaný preukázal, že je bývalým onkologickým
pacientom s nevyhnutnosťou pravidelnej kontroly zdravotného stavu a jeho príjem predstavuje invalidný
dôchodok a na skutočnosť, že v predmetnom byte bývajú podľa tvrdenia žalovaného tiež maloleté osoby,
súd prihliadol pri stanovení lehoty na splnenie súdom uloženej povinnosti. V súlade s § 232 ods. 3
C.s.p. súd stanovil na vypratanie bytu žalovanému lehotu 60 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia,
prihliadajúc na druh ukladanej povinnosti a vyššie uvedené skutočnosti.  Právne rozhodnutie ďalej
odôvodnil ust. § 685 ods. 1, § 686 ods. 1, § 710 ods. 2, § 126 ods. 1 Obč. zákonníka.  O náhrade trov
konania súd rozhodol podľa § 257 C.s.p., keď vzhľadom na existenciu dôvodov hodných osobitného
zreteľa žalobcovi ako úspešnej strane sporu náhradu trov konania nepriznal. Súd pri rozhodovaní o
náhrade trov konania prihliadol predovšetkým na osobné, majetkové a príjmové pomery žalovaného
a zohľadnil tú skutočnosť, že žalobca je mestom s vlastným rozpočtom a ustáleným hospodárením.
Uloženie povinnosti žalovanému k náhrade trov konania žalobcu za súčasného uloženia povinnosti na
vypratanie bytu by bolo podľa názoru súdu vzhľadom na okolnosti daného prípadu neprimerane tvrdé a
aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p. je preto v tomto spore namieste.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol ho zmeniť tak, že
odvolací súd žalobu zamietne. Namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdenie veci. Vytýkal súdu prvej inštancie, že
pri rozhodovaní vychádzal len z toho, že nájom predmetného bytu bol uzatvorený na dobu určitú, pritom
uzatváranie nájomnej zmluvy nezodpovedalo konaniu, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Poukázal
na to, že vôľou strán, minimálne žalovaného, bolo uzatvoriť nájom predmetného bytu na dlhodobé
užívanie. Mal za to, že žalobca chcel obísť zákonnú úpravu, pretože cieľom bolo poskytnúť bývanie
na dlhodobé užívanie.  Ďalej poukázal na to, že žalobca ako prenajímateľ určitým  právnym úkonom,
len naoko (tzv. simulovaným právnym úkonom) zastieral iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny
úkon), je simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov
urobiť tento úkon. Dôvodil, že išlo o zastieraný právny úkon, pretože vôľou žalovaného bolo uzatvoriť
nájomnú zmluvu na dlhodobé užívanie. Ďalej poukázal na to, že úmyslom žalobcu ako prenajímateľa
bolo vyhnúť sa ochrany nájmu bytu, čo je v rozpore s dobrými mravmi, čo súd prvej inštancie vôbec
nebral do úvahy. Mal za to, že nemožno chrániť len legitímny záujem žalobcu - prenajímateľa a obísť
zákonnú ochranu žalovaného - nájomcu , keď nájom bytu nie je výlučne obchodný vzťah a má aj sociálny
rozmer.  Tvrdil, že žalobca ho donútil podpísať nájomnú zmluvu na dobu určitú, ale on mal úmysel byt
užívať na dlhodobé užívanie. Ďalej dôvodil, že bol uvedený do omylu, pretože nie je znalý práva a mal
za to, že nájomnú zmluvu uzatvára na dobu neurčitú a ak by hradil riadne nájom, zmluva by sa tak
automaticky predlžovala. Tiež poukázal na to, že žalobca je subjektom, ktorého základnou úlohou pri
výkone samosprávy je starostlivosť o všestranný rozvoj územia a o potreby jeho obyvateľov. Uviedol, že
je bývalý onkologický pacient, ktorý je odkázaný na starobný dôchodok a bývajúci v predmetnom byte,
a ktorý nemá tak inú možnosť bývania, preto ak žalobca realizuje svoje právo vlastníka na vypratanie
bytu, ide podľa jeho názoru o výkon v rozpore s dobrými mravmi. Ďalej poukázal na to, že strata domova
je najextrémnejšou formou zásahu do práva na rešpektovanie obydlia. Komukoľvek hrozí zásah takého
rozsahu, by v zásade mal možnosť nechať posúdiť primeranosť tohto opatrenia nezávislým súdom z
hľadiska relevantných zásad podľa článku 8 Dohovoru, a to aj vtedy, ak podľa vnútroštátnej legislatívy
právo na držbu nehnuteľnosti zaniklo, poukazujúc na rozsudky v obdobných veciach a na článok 21 ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.



4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

5. Odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci úplne zistil skutkový stav veci,
na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zistenia a vec aj správne právne
posúdil.

6. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku podľa       § 387
ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalovaného uvádza nasledovné:

7. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že nájomný vzťah medzi žalobcom ako
prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom bol uzavretý len na dobu určitú. Podľa nájomnej zmluvy
č. M zo dňa 19.04.2016 a jej doplnku č. 1 zo dňa 01.08.2016 predmetná zmluva bola uzavretá do
30.10.2016. Občiansky zákonník upravujúci zánik nájmu bytu v ust. § 710 ods. 2  stanovuje, že ak
bol nájom bytu dohodnutý na určitý čas, zanikne tiež uplynutím tohto času. V posudzovanej veci boli
splnené hmotnoprávne predpoklady pre vypratanie žalovaného z predmetného bytu, keďže doba nájmu,
na ktorý bol nájom dojednaný uplynula. V takom prípade, keď žalovaný býva v byte bez právneho
dôvodu, možno dospieť k záveru, že žaloba na vypratanie predmetného bytu je dôvodná. Odvolací
súd taktiež poukazujúc na ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vlastník má právo
na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, môže sa domáhať
vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zdržuje. Nakoľko žalovaný tým, že uplynutí nájmu bytu vo
vlastníctve žalobcu, neoprávnene užíva, súd prvej inštancie vyhovením žalobnému návrhu žalobcovi,
poskytol ochranu vlastníckeho práva. S ohľadom na námietku žalovaného, či výkon práv žalobcu, ktorý
sa proti žalovanému domáhal vypratania bytu, nie je v rozpore s dobrými mravmi podľa ust. § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka, aj odvolací súd v súlade s názorom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že
táto námietka nie je dôvodná.

8. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

9. Uvedené zákonné ustanovenie má len aplikačný a interpretačný význam pre výkon subjektívnych
občianskych práva a nemá vlastnú normotvornú platnosť. Výkon práv a povinností podľa tohto
ustanovenia predpokladá existenciu práva alebo povinnosti a ak takéto právo alebo povinnosť
neexistuje, nemôže ho súd založiť svojím rozhodnutím. Súd môže rozhodnutím výkon práva alebo
povinnosti odoprieť.

10. Citované ustanovenie musí byť vykladané a uplatňované v súlade s Ústavou SR (čl. 152
ods. 4 ústavy). Prostredníctvom tohto zákonného ustanovenia a pri prerokovaní a rozhodovaní
občianskoprávnej veci, ktorá sa dotýka základných práv a slobôd sa umožňuje dosiahnuť s ohľadom na
jej konkrétne okolnosti rovnaký cieľ a účel, ktorý sleduje Ústava SR (ďalej len „ústava“), t.j. spravodlivá
rovnováha medzi ochranou legitímneho cieľa vo verejnom záujme a zaručenými základnými právami a
slobodami jednotlivca.

11. Otázkami ochrany súkromia a obydlia, ochrany vlastníctva a výkonu tohto práva v súlade s dobrými
mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zaoberal aj Ústavný súd SR v náleze z 10.
júla 2001 sp. zn. I. ÚS 13/00, v ktorom uvádza, že : „Ústavou Slovenskej republiky vytvorená ochrana
práva na súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana súkromia
v rôznych životných situáciách. Do sféry ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydlia
znemožňujúci ho užívať je spôsobilý zároveň zasiahnuť aj do súkromného a rodinného života jednotlivca.
Podľa okolností konkrétnej veci sa ten istý zásah teda môže dotknúť tak práva na ochranu súkromia,
ako aj práva na ochranu obydlia.“.

12. Aj podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, ktorý zaručuje právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromia a rodinného života, v spojení s čl. 1 a čl. 3 ods. 4 ústavy sa musia uplatniť obdobné
zásady ako v prípade čl. 21 ods. 3 ústavy, pretože pod „neoprávneným zasahovaním“ treba rozumieť
také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje legitímny cieľ, nedbá na podstatu a



zmysle obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením
na dosiahnutie legitímneho cieľa. V prípade oboch článkov výsledok posúdenia vzťahu primeranosti
medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah
spočíval na relevantných a dostatočných dôvodoch.

13. Právo vlastniť majetok, ktorý zaručuje aj právo ho užívať je zaručené v čl. 20 ústavy. Žalobca ako
vlastník predmetného bytu domáha sa ochrany svojho vlastníckeho práva.

14. V prípade žalôb o vypratanie bytu je pre posúdenie, či výkon určitého práva alebo povinnosti je
či nie je v rozpore s dobrými mravmi, tak ako už bolo vyššie uvedené, je náležité posúdenie záujmu
vlastníka uplatňujúceho ochranu svojho vlastníckeho právo (vo vzťahu k vyprávanej veci) a na druhej
strane záujem vypratávaného subjektu, u ktorého sa môže za určitých okolností javiť jeho vypratanie
za neprimerane tvrdé. Aj v kontexte s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské
práva, právo na obydlie je právom základným, no podľa názoru odvolacieho súdu jeho ochranu nemožno
považovať za bezhraničnú, keď povinnosťou súdu je vychádzať z preukázaných skutočností rozhodných
pre posúdenie danej veci.

15. Z okolností, za ktorých v danom prípade došlo k uzavretiu predmetnej nájomnej zmluvy (najskôr k
uzavretiu na dobu určitú do 31.07.2016, následne na dobu určitú do 30.10.2016), nemožno ani vyvodiť
záver, že predmetná nájomná zmluva je neplatná pre obchádzanie ochrany nájomcu. V prejednávanej
veci bolo potrebné posúdiť, k čomu (pokiaľ sa jedná o dobu trvania nájomného vzťahu) v skutočnosti
smerovala vôľa účastníkov nájomnej zmluvy. Odvolací súd má za to, že žalovaný v dobe uzatvárania
nájomnej zmluvy musel vedieť, že uzatvára zmluvu na dobu určitú a žalobca považoval nájomnú zmluvu
za zmluvu  uzavretú na dobu určitú. Z uvedeného vyplýva, že vôľa účastníkov smerovala k uzatvoreniu
nájmu na dobu určitú (do 30.10.2016). Neobstojí preto ani námietka odvolateľa, že v danom prípade
uzavretia nájomnej zmluvy išlo o zastieraný právny úkon, pretože vôľou žalovaného bolo uzavrieť
nájomnú zmluvu na dlhodobé užívanie.  Pokiaľ právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon,
platí tento iný úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§41a
ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka). Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť určitým právnym
úkonom urobený len „naoko“  (tzv. simulovaným právnym úkonom) zastieraný iný právny úkon (tzv.
disimulovaný právny úkon), je simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle
konajúcich subjektov urobiť tento úkon. V takých prípadoch platí zastieraný právny úkon; podmienkou
ale je, že zastieraný právny úkon zodpovedá vôli  subjektov a že spĺňa náležitosti požadované zákonom
pre jeho platnosť. Pokiaľ by bol sám zatieraný právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by
tiež neplatný (§ 39 Obč. zákonníka). V danom prípade, ako už bolo konštatované, z okolností uzavretia
predmetnej nájomnej zmluvy muselo byť aj žalovanému zrejmé, že sa nájomná zmluva uzatvára na
dobu určitú.  Nebola tiež dôvodná námietka odvolateľa, že žalobca ho donútil podpísať nájomnú zmluvu
na dobu určitú, keď na toto svoje tvrdenie neposkytol žiaden dôkaz. Neobstojí ani námietka odvolateľa,
že pri uzatváraní  nájomnej zmluvy bol uvedený do omylu, pretože nie je znalý práva, nemá právnické
vzdelanie. V tejto súvislosti je potrebné poukázať  na ustanovenie § 49a OZ, v zmysle ktorého je omyl
relevantný vtedy, a teda má za následok  neplatnosť právneho úkonu, ak mýliaci sa (žalovaný) konal
v omyle, ktorý druhý účastník (žalobca) vyvolal bez toho, aby sa pri tom dopustil ľsti, resp. mýliaci sa
(žalovaný) konal v omyle, ktorý druhý účastník (žalobca) síce nevyvolal, avšak musel  mu byť známy,
resp. mýliaceho sa (žalovaného) uviedol druhý účastník  do omylu  úmyselne, t. j. ľsťou. Žiadna z týchto
skutočností v danej veci nenastala a okolnosť, že žalovaný nie je znalý práva je s ohľadom na vyššie
uvedené irelevantné.

16. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa§  387 ods. 1 CSP
ako vecne správny potvrdil.

17.  O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
CSP. Žalobca bol v konaní úspešný. Žalobcovi však žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, a preto
odvolací súd žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.



Poučenie:

:  Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).