{"guid": "1253a1a0-58d4-46ce-9f96-345a4f770574:21ead3ac-ccc7-46b5-8984-ffbe2c363270", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2014:3212204701.3", "spisova_znacka": "19Co/156/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19Co/156/2014 z 28. 10. 2014", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 28. októbra 2014, sp. zn. 19Co/156/2014, ECLI:SK:KSTN:2014:3212204701.3", "identifikacne_cislo": "3212204701", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Viera Škultétyová", "sudca_id": 1447, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viera-skultetyova-1447", "datum_vydania": "2014-10-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/21ead3ac-ccc7-46b5-8984-ffbe2c363270", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2014:3212204701.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2014:3212204701.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2014:3212204701.3/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín\nSpisová značka: 19Co/156/2014\nIdentifikačné číslo súdneho spisu: 3212204701\nDátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2014\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová\nECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3212204701.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\n\nKrajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň JUDr.\nAleny Záhumenskej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci navrhovateľa U., zastúpeného N. proti\nodporcovi P., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti\nrozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou, č.k. 5C/214/2012-114 zo dňa 12. decembra 2013,\ntakto\n\nr o z h o d o l :\n\nRozsudok  okresného súdu     p o t v r d z u j e .\n\nOdporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania     n e p r i z n á v a .\n\no d ô v o d n e n i e :\n\nNapadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd zaviazal\nodporcu zaplatiť mu sumu 125 Eur z titulu majetkovej škody                   a sumu 282,13 Eur z titulu\nnemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Okresný súd mal                   z vykonaného dokazovania\nza preukázané, že navrhovateľ podal dňa 05.05.2010 ako oprávnený návrh na vykonanie exekúcie na\nexekútorskom úrade a domáhal sa vymoženia pohľadávky na podklade exekučného titulu rozsudku\nStáleho rozhodcovského súdu. Súdny exekútor požiadal súd o udelenie poverenia dňa 07.06.2010.\nListom zo dňa 09.07.2010 vyzval súd oprávneného na predloženie zmluvy o úvere. Oprávnený prevzal\nvýzvu dňa 12.07.2010, na výzvu nereagoval a zmluvu nepredložil. Uznesením, č.k. 3Er/250/2010-11\nzo dňa 30.08.2010 súd okrem iného exekučné konanie zastavil pre nesplnenie podmienok konania.\nUznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.09.2010. Okresný súd po právnej stránke svoje rozhodnutie\nodôvodnil § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010, ďalej § 3 ods. 1 písm.\nd), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 písm. a),\nb), c), d) zákona č. 514/2003 Z. z., ako aj § 103, § 104 ods. 2, § 109            ods. 1 písm. b),\nods. 2 písm. c) a § 154 ods. 1 O.s.p. Súd zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel\nk záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol. V prvom rade súd skúmal, či sú splnené\npodmienky konania. Navrhovateľ namietal, že vo veci konajúci súd nie je oprávnený skúmať prieťahy v\nkonaní. Jednou z podmienok o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym\núradným postupom je predbežné prerokovanie na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné\nprerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 15 zákona. V čase začatia konania nebola splnená\npodmienka na podanie žaloby, keďže od prijatia žiadosti ministerstvom do podania žaloby neuplynula\nlehota                      6 mesiacov. Ministerstvo však nárok navrhovateľa do 6-tich mesiacov od\nprijatia žiadosti neuspokojilo, a tým bola splnená podmienka, aby súd mohol vo veci konať a o predmete\nsporu vecne rozhodnúť, pričom pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Pokiaľ ide\no navrhovateľom tvrdené nerozhodnutie v zákonnej lehote, resp. prieťahy                           v\nexekučnom konaní, súd dospel k záveru, že k takémuto nesprávnemu úradnému postupu              zo\nstrany exekučného súdu nedošlo. Exekučný poriadok v ust. § 44 ods. 2 v čase začatia exekučného\n\nkonania stanovoval 15-dňovú lehotu iba pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak súd nezistí\nrozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Táto lehota pritom plynula od doručenia\nžiadosti exekútora súdu a nie od začatia exekučného konania. V žiadnom prípade táto lehota neplatila\npre iné rozhodnutie súdu o žiadosti exekútora, ani na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie\npoverenia a ani pre rozhodnutie o zastavení exekučného konania. Pre iné rozhodnutie o žiadosti o\nudelenie poverenia tak platila iba všeobecná povinnosť konať a rozhodnúť o nej v primeranom čase\nbez zbytočných prieťahov. Exekučný súd o žiadosti rozhodol do 3 mesiacov, a to zastavením konania,\npričom v rámci tejto doby ešte pred rozhodnutím žiadal od oprávneného listinné podklady k rozhodnutiu.\nOprávnený bol nečinný. Dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia                 na vykonanie\nexekúcie do rozhodnutia o nej nemožno považovať za prieťahy v konaní, ani             za rozhodnutie\nv lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa na súdnu ochranu. Keďže nárok\nnavrhovateľa bol nedôvodný už z hľadiska jeho právneho základu, keďže súd nezistil nesprávny úradný\npostup v postupe exekučného súdu, bolo by tak bezpredmetné zaoberať sa vznikom škody, jej výškou\na príčinnou súvislosťou medzi postupom exekučného súdu a škodou navrhovateľa. Pre úplnosť však\nsúd uviedol, že ani tieto navrhovateľ nepreukázal výšku majetkovej škody relevantnými dôkazmi a na\njej preukázanie ani nenavrhol žiaden dôkaz. Táto ani nevyplýva z exekučného spisu tamojšieho súdu.\nPokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bolo by možné ju navrhovateľovi priznať                 v\nprípade, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom\nna ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ však\nnenavrhol žiaden dôkaz, ktorým by mal preukázať, že samotné konštatovanie porušenie práva nie je\ndostatočným zadosťučinením. Navrhovateľ založil                do jedného z konaní v obdobnej veci originál\nznaleckého posudku, ktorý považuje za dôležitý dôkaz vo veciach, v ktorých sa domáha náhrady škody\nvoči štátu z dôvodu nesprávnych úradných postupov exekučných súdov. Súd do tohto spisu síce založil\njeho kópiu,                 no vykonanie dôkazu touto listinou nevykonal. Tento posudok nie je dôkazom,\nktorý by mal význam v prejednávanej veci. Ide o znalecký posudok č. X/XXXX, vypracovaný znalcom\ndoc. T.. U.. L. P., U.. Na žiadosť navrhovateľa za účelom zistenia, či je právo v EÚ zakázané, aby\nmajetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované rozhodcom alebo\nrozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní. Bez ohľadu na posúdenie tejto otázky nemá akákoľvek\nodpoveď na ňu význam pre toto konanie, pretože nesprávny úradný postup spočívajúci v nerozhodnutí\nv zákonnej lehote                      v exekučnom konaní možno objektívne zistiť iba dôkazom, ktorým je\noboznámenie exekučného spisu. Z ústavnej sťažnosti, ktorú mal navrhovateľ v tejto veci podať, vyplýva,\nže navrhovateľ mienil v tomto konaní navrhnúť vypočutie svedkov, a to z osôb pôsobiacich                na\nexekučnom súde vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu. Navrhovateľ riadnym\nprocesným spôsobom v konečnom dôsledku takýto dôkaz nenavrhol, napriek tomu súd konštatuje,\nže v prejednávanej veci by bolo nadbytočné vykonávať akékoľvek dokazovanie výsluchom svedkov z\nuvedených osôb, kedy jediným objektívnym dôkazom o prípadných prieťahoch v konaní, resp. o inom\nnesprávnom úradnom postupe súdu môže byť iba exekučný spis, z ktorého sú zrejmé všetky úkony\na rozhodnutia súdu v danej veci, ako aj dĺžka konania a čas vykonávania jednotlivých úkonov. Keďže\nnávrh bol nedôvodný už v samotnom právnom základe uplatneného nároku, niet dôvod zaoberať sa\npožadovanými náhradami z hľadiska dobrých mravov, keď tento aspekt namietal odporca               a nebol\nani dôvod rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom o právnom základe uplatneného nároku. Po preskúmaní\nnávrhu na prerušenie konania dospel k záveru, že tento nie je dôvodný a návrh zamietol, a to z tých\nistých dôvodov ako predchádzajúci návrh, keďže nedošlo             k žiadnej zmene pomerov. V danej\nsúvislosti zdôraznil, že navrhovateľ nepreukázal, že ústavnú sťažnosť skutočne podal, a pokiaľ ju aj\npodal, nepovažoval takúto okolnosť samu                o sebe za dôvod na prerušenie konania. V\ntomto prípade vylúčenie sudcov okresného súdu nie je prejudiciálnou otázkou, ktorú nie je súd v tomto\nkonaní oprávnený riešiť. Uviedol, že súd prvého stupňa túto otázku v konaní riešil v súlade s ust. § 16\nO.s.p., keď námietku zaujatosti, vznesenú navrhovateľom, predložil nadriadenému súdu a nadriadený\nKrajský súd v Trenčíne bol oprávnený taktiež túto otázku riešiť a o námietke zaujatosti navrhovateľa\nrozhodol. Navrhovateľ rovnako nepreukázal, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže\nmať význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci. Na pojednávaní o trovách konania rozhodol                v\nzmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania vo výške, v\nakej budú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku. Keďže odporca trovy konania nevyčíslil v lehote\npodľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p. a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú, náhrada trov konania mu priznaná\nnebola.\n\nProti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám\nuvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom\n\nsúdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval\nvylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa\nnesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2             písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.\nh) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,\nzároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený\nskutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované\na rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd\nprvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101\nods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal             o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ\nuskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd                       o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu,\nktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom\nokolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu,\nnič nemení              na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu\npovažovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Uviedol, že konečné\nrozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto,\nže súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu              na prerušenie konania podľa § 109\nods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,\nza ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného\npojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri\nsvojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil\nviacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli\ndodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie\nsvojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s\nobsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom                        a prednesom vyjadriť\na sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho\nprocesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj\nna rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že\nv danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd\nvykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal\ntiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť\nsúdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa                      k tvrdeniam\nprotistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie\nje ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal\ndokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je                    v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a\nnie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil\nskutkový základ dokazovaním, ktoré obsah                 a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal\nvykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia\nzaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju\nako škodu, ktorá vznikla               v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka povinného. Súd však úplne\nignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného\nsystému                        a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,\npoštovné                     a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou\nsúd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov\npri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ                  v tomto konaní\nje jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými\nvetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky\npočas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny\núradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v\nkonaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej\nškody,                       a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil.\nPoukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí\nvôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci  bez\nzbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre\ntúto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.\nRozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval\nho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,\nže sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú\nirelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli\n\nvyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu,\nsvedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal\npreto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné\nprejednanie.\n\nOdporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.\n\nKrajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho\npojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je\npotrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom                v náväznosti na\n§ 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim\nodôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.\n\nOkresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko               v hodnotení\nskutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich\nnáležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky, sp. zn. III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku\nnavrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku\nktorým na základe týchto premís okresný súd dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,\nracionálne aj spravodlivé.\n\nNavrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd\nrozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 05.10.2010, pričom konanie                  na exekučnom súde\nzačalo dňa 05.05.2010, to znamená, že k rozhodnutiu o žiadosti                            o udelenie poverenia\ndošlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 153 dní.\n\nAko vyplýva z vykonaného dokazovania pred okresným súdom, žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá\nna pravde.\n\nAko konštatoval súd prvého stupňa, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom\nsúdneho exekútora na Okresný súd Bánovce nad Bebravou dňa 07.06.2010 a k zastaveniu konania pre\nnečinnosť práve na strane navrhovateľa, ktorý nereagoval na výzvu zo strany súdu prvého stupňa, resp.\npre nesplnenie podmienok konania dochádza uznesením Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo\ndňa 30.08.2010, ktoré nadobúda právoplatnosť dňom 25.09.2010.\n\nOdvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní\nod doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby\nvykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,\nkeď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie\npoverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, alebo rozhodne o zastavení exekučného\nkonania. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie, pretože\nexekučný súd exekučné konanie zastavil práve pre nečinnosť na strane oprávneného, teda navrhovateľa\nv tomto konaní, a teda pre nesplnenie podmienok konania.\n\nZároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní                s poukazom na\n§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti                          na ustanovenia Zákona\no ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone                               o spotrebiteľských úveroch,\nje exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na\nplnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Tento prieskum exekučný súd v dôsledku\nnečinnosti navrhovateľa nemohol vykonať. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa\nrozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na\núrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom\nprípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej  veci sa nejednalo po právnej stránke\no zložitú vec.\n\nZároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu               v dôsledku prieťahov\nv exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže\nurčiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv\n\nfyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky (1ÚS 27/02,                    1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie\nsťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval\ntakými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený\nprieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva            na prerokovanie\nveci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. S ohľadom na\nkonkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným\nprieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov Ústavného súdu\npotom možno konštatovať, že zastavenie exekučného konania pre nedoloženie potrebných dokladov zo\nstrany oprávneného po výzve exekučného súdu, na ktorú oprávnený (teda navrhovateľ) nereagoval (za\nstavu, kedy právny predpis v tomto čase v sebe nezakotvoval žiadnu lehotu, v ktorej má exekučný súd\nzamietnuť žiadosť o udelenie poverenia, resp. zastaviť exekučné konanie, čo nie je možné zamieňať\ns pojmom vydanie poverenia) v lehote 3 mesiacov od doručenia žiadosti súdneho exekútora              o\nudelenie poverenia na exekučný súd, nemožno považovať za prieťahy v súdnom konaní.\n\nPreto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,\nprípadne ušlým ziskom, by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému\npostupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona                            č. 514/2003 Z. z.\n\nV náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať\nprípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.\nz. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej\npremisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod\nsa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2\ncitovaného zákona.\n\nČo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom\nsúdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by\nsúd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel\nk nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov, a že rozhodnutie súdu prvého\nstupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\n\nOkresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo\nstrany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z\nobsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému\nbola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne\nzo dňa 18.10.2012                        pod sp. zn. 17NcC/441/2012-16, kedy krajský súd rozhodol, že\nsudca Okresného súdu Bánovce nad Bebravou Mgr. Marek Anovčin nie je vylúčený z prejednania a\nrozhodovania veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací\nsúd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom                          na\nvylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia\nnavrhovateľa svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu\nza majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na\nto, že Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal\nporušenie svojich základných práv                   na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že\nkrajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto\nokresného súdu.\n\nOkrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec  v neprítomnosti\nnavrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa                        ust. § 101 ods. 2\nO.s.p. s tým, že súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení                        v rozsudku zaoberal,\nz akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie\nnedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie,\nresp. zrušenie pojednávania. V tomto smere odvolací súd                      v celom rozsahu poukazuje\nna vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa na strane 3 ods. 2 napadnutého\nrozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).\n\nRovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že odporca sa k\npodanému návrhu vyjadril písomne s tým, že toto vyjadrenie bolo zároveň doručené pred nariadením\nsamotného pojednávania navrhovateľovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 14.03.2013, pričom\ntermín pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený                na 23.05.2013, teda navrhovateľovi\nnebola súdom odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani\npo poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.                      o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí\npredložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach,\nv ktorých sa nenariaďuje pojednávanie podľa ust. § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo\nveci samej, pretože                           na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada.\nSkutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v ust. §\n205a. Poučenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi\nnavrhovateľa dňa 14.03.2013, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.\n\nZároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska\nskutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,\nodvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh, ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a\nnezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa\nspočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.\n\nOdvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne\npredpisy, a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.\n\nO náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1                              v spojení\ns § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho\nkonania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu\nmu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.\n\nRozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.\n\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozsudku odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5C/214/2012", "guid": "0be1c574-c581-410b-ae2f-aba674f39fcd:1285e790-e0f2-4858-948f-ed9e1aba65fa", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}, {"guid": "63e48320-3759-4d84-a37a-37ecf4954072:b17f48a3-8ac5-4774-b168-36bc60ad149b", "ecli": null, "spisova_znacka": "3Er/250/2010", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 3Er/250/2010 z 30. 7. 2018", "sud": "Okresný súd Považská Bystrica", "datum_vydania": "2018-07-30", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/63e48320-3759-4d84-a37a-37ecf4954072:b17f48a3-8ac5-4774-b168-36bc60ad149b"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:24d99eaa-7923-4bfa-8c54-5d1beca4ecf2", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.332.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 332/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/2016 z 31. 5. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-05-31", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.332.2016.1"}, {"guid": "ussr:a627648a-9bb4-4fba-a459-fcda22c9f78c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.438.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 438/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 438/2015 z 4. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-04", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.438.2015.1"}]}