Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 8CoE/69/2012 z 27. 3. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 27. marca 2013, sp. zn. 8CoE/69/2012, ECLI:SK:KSTN:2013:3210201446.1 Krajský súd Trenčín | 8CoE/69/2012 | ECLI:SK:KSTN:2013:3210201446.1 | 2013-03-27 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 57 ods. 1 písm. g) EP, § 58 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b5830787-ae54-46ee-9254-1bdab842ff3e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2013:3210201446.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8CoE/69/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3210201446
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Čekanová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3210201446.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so
sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, právne zast. Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
IČO: 36 613 843, so sídlom v Bratislave, Údernícka 5, proti povinnej: B. I., bytom I. E. I., X. W.. XXXX/
XX, o vymoženie 2.165,85 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 10. mája 2012, č. k. 4Er/403/2010-16, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Okresný súd Bánovce nad Bebravou poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie príslušenstva na základe rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Bratislava,
Karloveské rameno 8 , sp. zn.: SR 14476/09 zo dňa 15.02.2010. Rozhodcovská doložka je
súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa
v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Súd má v ktoromkoľvek štádiu
exekúcie povinnosť skúmať jej prípustnosť a v prípade, že zistí existenciu dôvodov, pre ktoré je
exekúcia neprípustná, môž ex offo exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju. V danom prípade
je dôvodom neprípustnosti exekučný titul, ktorý je podkladom pre exekúciu, a ktorý bol vydaný
v rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľnou podmienkou
spôsobujúcou jej neplatnosť. Slovenský právny poriadok priamo ukladá v niektorých prípadoch aj bez
návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni
ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie
rozhodcovského rozsudku. Oprávnený ako dodávateľ a povinná ako spotrebiteľ uzavreli dňa 16.06.2006
Zmluvu o poskytnutí flexipôžičky ( vo formulárovej podobe ), ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy
s poukazom na znenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom na znenie § 2
zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský aj s
ohľadom na predmet činnosti dodávateľa. Z okolností utvárania zmluvy a s ohľadom na povahu strán
zmluvy je zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti
a zmluvu uzatvoril s povinnou ako s fyzickou osobou nepodnikateľom. Na základe uvedeného mal
súd jednoznačne preukázané, že ide spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi
je nutné okrem zmluvných dojednaní, aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu
na dohodu strán. Súčasťou Zmluvy o flexipôžičke sú aj Všeobecné obchodné podmienky VÚB, a.s. na
poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám., ktoré v Článku II. upravujú rozhodcovskú doložku,
ktorá uvádza nasledovné: 5. Banka uzavretím tejto zmluvy navrhuje, aby prípadné spory vzniknuté z
tohto obchodu boli rozhodnuté prednostne v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom
Asociácie bánk v zmysle zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku. Dlžník vyjadruje súhlas s návrhom
banky na riešení sporov stálym rozhodcovským súdom. Podľa vnútroštátneho práva, sa zmluvné



podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka
nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa od ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských
zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa § 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka obsahuje exemplikatívny príkladný,
a teda neuzavretý výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet
je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a precizovaný. Týmto spôsobom zákonodarca reaguje
na nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte je s účinnosťou od 01.03.2010 výslovne uvedená
aj neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa
uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase uzatvorenia zmluvy nenachádzala nemožno
vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, nie je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v
spotrebiteľskej zmluve. Súd vychádza z teleologického výkladu, teda z príslušného prameňa práva
ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v
Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v SR ako členskom štáte Európskej únie minimálne
taký štandard ochrany, aký stanovuje smernica Rady 93/13/EHS. Dojednanie rozhodcovskej doložky
v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka neplatná. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj o úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby
mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť
podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné
obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, to znamená, že spotrebiteľ ju mohol prijať
buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený.
Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so
sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy
neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom,
sú ustanovenia smernice Rady 93/13/ES, a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne
presné a zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva Európskej
únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde
teda o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie
výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a
nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom
právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň
ochrany, aká je stanovená smernicou Rady 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať
predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený
predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd
opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM
Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená
podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES),
ktorá nebola individuálne dohodnutá, a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo
zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky,
aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. V rozhodovanej veci na
základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky rozhodoval rozhodcovský
súd zvolený oprávneným. Je namieste si uvedomiť aj okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského
súdu, ktorý v predmetnej veci rozhodoval, je podnikateľský subjekt založený v zmysle Obchodného
zákonníka za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku. Oprávnený zmluvu uzatvára
rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci rozhodcovskom konaní
zaplatil rozhodcovskému súdu poplatok. Záujmom zriaďovateľa rozhodcovského súdu teda zrejme
bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie
ktorých bude prislúchať odmena. Uvedená okolnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie. Dojednanie
rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k
tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka a tiež smernica Rady 93/13/EHS. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví
súd na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne
zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok,



ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne dané. Z uvedeného tak vyplýva,
že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, ak zistí, že sú dané dôvody
na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Súd je preto povinný v priebehu celého exekučného
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z
týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. V
danom prípade rozhodnutie súd opiera práve o neexistenciu relevantného exekučného titulu uplatnením
príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj Exekučného poriadku. Súd akceptoval na
jednej strane dôležitý záujem štátu na rešpektovaní materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia,
ktorej prelomenie musí byť výnimočné z pohľadu princípov determinujúcich právny štát (princíp právnej
istoty prameniaci z konečného súdneho rozhodnutia) a na druhej strane základné právo občana -
spotrebiteľa na ochranu inter alia pred nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vyplývajúce
o. i. z Charty základných práv Európskej únie. Tomuto právu zodpovedá povinnosť štátu garantovať
vysoký stupeň ochrany práv spotrebiteľov a postarať sa, aby spotrebiteľov nečestné zmluvné podmienky
nezaťažovali (čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 EHS). Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-40/08
ASTURCOM č. 51 judikoval dokonca, že čl. 6 smernice treba považovať za kogentné ustanovenie.
Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup ako
zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymáhalo, ak okrem iného odporuje dobrým mravom.
Formálna právoplatnosť rozhodnutia podľa ustálenej judikatúry a právnej teórie vyjadruje, že rozhodnutie
nemožno preskúmať na základe riadnych opravných prostriedkov a nenastane odkladný (suspenzívny
účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto
právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei
iudicatae), o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom.
Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné
riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilnou.
V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre
určité okruhy právnych vzťahov (pre určité právne normy) sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatné
neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná a z vážnych dôvodov existujú z nej
výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá
prihliadať, určuje zákonodarca a súdu patrí do kompetencie aplikácia takejto vyjadrenej právnej úpravy,
pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými
zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom. Tieto princípy sa vzťahujú aj na
rozhodcovské rozsudky, ktoré nadobudnú účinky právoplatného rozhodnutia súdu (§ 35 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Toto ustanovenie v spojení s § 159 Občianskeho súdneho
poriadku určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je
viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ustanovenie
§ 15 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré v sebe zakotvuje osobitný prieskumný
inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia.
V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie
úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte, a to umožniť
exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom,
ktorý vykazuje niektoré z vád uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní je tak potrebné na účely § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne
právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 Občianskeho súdneho poriadku a môže ho
preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní aj čo do
jeho materiálnej správností a môže skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 268 Občianskeho
súdneho poriadku (resp. v súčasnom § 57 Exekučného poriadku), či sú tu nedostatky uvedené v
§ 40 písm. a) alebo b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, alebo či rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní) potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému
súdu jeho preskúmanie. Toto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu
žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o
týchto otázkach. Môže samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom
konaní (§ 1 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané



právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinnosti uloženej
rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené
alebo priečiace sa dobrým mravom. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje
len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať
všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku
svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je
súkromnoprávnym konaním. Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie týchto inštitútov
súkromného práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich
významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové metódy. Pravidlá
správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho
hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu zmluvná podmienka
nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v
spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka
až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo
štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný,
nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým
mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú
zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu o plnenie z
takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky zastaví. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou
bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore
s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej
rozhodcovskej zmluvy, pretože iba tak môže naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS - postarať
sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali.
V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože
v krízových situáciách a pri vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených
záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v
súkromnoprávnom procese, požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane
princípu dobrých mravov je plne opodstatnená. V prípade rozhodovania rozhodcom nejde o výkon
verejnej moci ( nález ÚS ČR IV. ÚS 174/02 judikuje: "rozhodčí soud není orgánem veřejné moci
a tudíž ani jeho rozhodčí nálezy nemohou být rozhodnutím orgánu veřejné moci... Jeho moc tedy
není delegována svrchovanou moci státu, ale pochází od soukromé vlastní moci stran určovat si svůj
osud". Na základe uvedených skutočností dospel súd k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky
v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie viazaný a táto
je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore s
ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, ako
je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, teda exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Podľa
§ 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a
v akej výške platí trovy exekúcie. Nakoľko z uvedeného zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť
súdu rozhodnúť o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie jedným rozhodnutím, môže súd rozhodnúť
o trovách exekúcie samostatne po vydaní, príp. po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne
posúdenie veci súdom prvého stupňa. Mal za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej
preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti. Poukázal na ust. § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. a § 159 O.s.p., z ktorých vyplýva, že právoplatný
rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti, ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, čo je
prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je
vykonateľný, teda spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho
dvora C - 40/08, kde sa v bode 37 uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov,
ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali
konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na
podanie týchto oprávnených prostriedkov. Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže
vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa,
ktorý nepozná svoje práva a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v



spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o
neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na uvedené nemožno potom vyvodzovať z európskeho
práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať
exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil
si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému
súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem
prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007
sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo
a iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho
zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských
úveroch č. 258/2001 Z. z.. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť
uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. To znamená, že pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola
uzavretá zmluva o úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred týmto dátumom z tejto zmluvy
posudzovať podľa ust. § 52 až 54 OZ. Tieto právne vzťahy zo zmluvy o úvere sa v súlade s § 261 ods. 1
písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov.
S poukazom na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd zastával názor, že namietaným postupom a rozhodnutím súdu dochádza k neoprávnenému
zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovanie princípov právnej istoty,
čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré
prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň takýto postup môže založiť
zodpovednosť štátu za škodu. Dal do pozornosti súdu aj dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ,
z ktorej vyplýva, že úvahy a postup súdu nie je správny. Cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľom
rozhodnúť sa, kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladala
výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto
ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky.
Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi, ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej
doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba
v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa rozhodne v občianskoprávnom konaní a zmluvná
podmienka, ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za
neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej
doložky. Poukázal na to, že oprávnený, resp. jeho právny predchodca, si predložením rozhodcovskej
zmluvy len plnil svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 93b zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Dal
to pozornosti aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3M Cdo 11/2010 zo dňa
26.09.2011. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo
výške 63,93 eur.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní,
má pre účastníkov rozhodcovského konania skutočne rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný
podľa osobitných predpisov. Súd však môže v exekučnom konaní kontrolovať zákonnosť postupu
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Umožňuje mu to ustanovenie § 45 zákona o
rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého môže súd exekučné konanie zastaviť (a podľa názoru
odvolacieho súdu tomu zodpovedá aj zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie)
buď na návrh (odsek 1) alebo aj bez návrhu účastníka konania (odsek 2), ak rozsudok trpí zmätočnosťou,
pretože rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského
konania (§ 1 ods. 3), alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne
rozhodol súd, alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní. Rovnako môže
exekučný súd postupovať, ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom
(§ 45 ods.1 písm. c/, ods.2). V tomto prípade ide o protiprávnosť výroku rozsudku rozhodcovského súdu.



Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi
s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu,
v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ
nebol uvedenou doložkou viazaný.

Systém ochrany zavedený spomínanou smernicou vychádza z myšlienky, že sa spotrebiteľ nachádza
v nerovnom postavení voči predávajúcemu alebo poskytovateľovi, čo sa týka jeho vyjednávacej
schopnosti, tak úrovne informovanosti, ktorá ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky dopredu
vyhotovené predávajúcim alebo poskytovateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Smernica
musí byť vykladaná v tom zmysle, že nebráni prijať vnútroštátnu úpravu, ktorá pripúšťa súdny prieskum
neprimeranej povahy zmluvných podmienok, týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo
primeranosti ceny a odmeny, i keď sú tieto podmienky spísané jasným a zrozumiteľným jazykom.

V danom prípade súd prvého stupňa vo veci dôsledne aplikoval ustanovenia § 57 ods. 1 písm.
g/, § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom
konaní, ako aj ustanovenia § 52, § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka, a vykonal aj správny výklad
citovaných zákonných ustanovení. V postupe súdu prvého stupňa odvolací súd nezistil rozpor s
pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinného. Odvolací súd poukazuje na to, že
predložená zmluva o poskytnutí flexipôžičky zo dňa 16.06.2006 vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy
podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia.
Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie
záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo
aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2
Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a
preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa
v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov
právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom
zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú
pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej
zmeny. Predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa. V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom
opodstatnene poukázal na to, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, nakoľko spôsobuje
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej, a ako taká je absolútne
neplatná.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.