Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8Co/31/2015 z 11. 5. 2015
Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 11. mája 2015, sp. zn. 8Co/31/2015, ECLI:SK:KSBA:2015:1512223806.1
Krajský súd Bratislava | 8Co/31/2015 | ECLI:SK:KSBA:2015:1512223806.1 | 2015-05-11 | Rozsudok
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci
Citované ustanovenia: § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2974e2de-ae7a-403a-b579-ef15ad632b50
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2015:1512223806.1

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/31/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223806
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1512223806.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členov
senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova ul. č. 25, Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Grösslingova ul. č. 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 01.
októbra 2014, č.k. 6C 159/2012-84, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd  napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa  p o t v r d z u j e .
Odporcovi  náhradu trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvého stupňa návrh; ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia
náhrady škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 321 eur podľa zák. č. 514/2003 Z.z.,
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; a odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V
pod sp. zn. 37Er/8047/2008 súdny exekútor M.. F. G. na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu, č. k. SR 07234/08 vydaného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. dňa 05.08.2008 v
prospech navrhovateľa ako oprávneného proti povinnému F. Š., nar. XX.XX.XXXX, o vymoženie sumy
30.240,- Sk s príslušenstvom, dňa 01.12.2008 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
o ktorej žiadosti súd rozhodol dňa 18.10.2010, keď súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.
Takto ustálený skutkový stav veci posúdil po právnej stránke podľa § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1,2,3, §
25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov a § 44 ods. 1,2 Exekučného poriadku, v znení účinnom k 01.12.2008 a
dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal splnenie zákonných predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Poukázal na to, že exekučný súd sa tvrdeného
nesprávneho úradného postupu; spočívajúceho v nedodržaní zákonnej lehoty na rozhodnutie o žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie; nedopustil, keď ustanovenie § 44
Exekučného poriadku v danom období neurčovalo lehotu na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Dospel tiež k záveru, že navrhovateľ nepreukázal ani ďalší
z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu; ktorým je existencia majetkovej škody, ktorú vymedzil
len všeobecne; za pracovné výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému,
za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, poštovné a telekomunikačné výdavky
spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde; keď svoje tvrdenia o vzniku škody
napriek tomu, že ho v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno, predloženými či označenými dôkazmi
nepreukázal. Zároveň dôvodil, že navrhovateľ v konaní nepreukázal ani naplnenie tretieho predpokladu



zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a uplatňovanou majetkovou a nemajetkovou škodou, keď síce tvrdil, že vznik uplatnených
nákladov bol zapríčinený tým, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora v zákonom
stanovenej lehote, avšak toto svoje tvrdenie ničím nepreukázal; a naviac, keď exekučný súd poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie v zákonnej lehote, nemohla mu v tejto súvislosti vzniknúť žiadna
škoda.     O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi ich náhradu
nepriznal, nakoľko náhradu trov priznať nežiadal a v konaní mu ani žiadne trovy nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie dôvodiac tým, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), v konaní
rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd
prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.),
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia
veci. Namietal, že v dôsledku procesného postupu prvostupňového súdu v prejednávanej veci došlo
k degradácii zásady kontradiktórnosti a porušeniu jeho práva na súdnu ochranu a súd prvého stupňa
mu odňal možnosť konať pred súdom, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) pojednávania
napriek tomu, že trval na svojej osobnej účasti (resp. právneho zástupcu) na pojednávaní vedenom
nestranným sudcom na nestrannom súde, v dôsledku čoho nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam
odporcu, z ktorých prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a ani k dôkazom, ktoré vykonal
a na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Zároveň namietal i porušenie jeho práva na zákonného sudcu, keď súd prvého stupňa vo veci
konal a rozhodol napriek tomu, že už v návrhu na začatie konania ho upovedomil o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné
z konania vylúčiť, pričom na uvedenom nič nemení ani to, že krajský súd v uvedených skutočnostiach
dôvody na vylúčenie sudcu nevzhliadol. Poukázal na to, že súd prvého stupňa v súvislosti s majetkovou
ujmou analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a konštatoval, že napadnutý rozsudok, z
ktorého nie je zrejmé, na základe akej úvahy dospel prvostupňový súd jednoznačne a nepochybne k
presvedčeniu, že mu majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla, je potrebné ako nepreskúmateľný
zrušiť, a to aj s poukazom na jeho vnútornú rozpornosť, keď prvostupňový súd síce porušenie práva zistil,
avšak ho nekonštatoval a na tejto chybe „postavil“ svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.
Nesúhlasil so záverom prvostupňového súdu, že v konaní nepreukázal vznik škody, keďže výšku škody,
ktorú presne špecifikoval na základe účtovnej agendy, ktorú vzhľadom na ochranu osobných údajov,
obchodného tajomstva a dôverných informácií, nebolo možné korešpondenčne predložiť, mienil na
pojednávaní preukázať aj predložením znaleckého posudku, ktorého vypracovanie by zabezpečil, avšak
prvostupňový súd dokazovanie neprípustne skrátil iba na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa
ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že vo veci mieni rozhodnúť. Zdôraznil, že všetky problémy, ktoré
boli v jeho právnej sfére vyvolané nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu a ktoré
jasne a zrozumiteľne opísal v podanom návrhu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušenie práva.
Odporca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, keď
prvostupňový súd vykonal všetky navrhnuté dôkazy, správne ustálil skutkový stav veci, ktorý aj správne
právne posúdil, keď z dôvodu, že nedošlo k namietanému nesprávnemu úradnému postupu, návrh ako
nedôvodný zamietol. Odvolacie námietky navrhovateľa považoval za neopodstatnené, nakoľko vo veci
rozhodol zákonný a nestranný sudca, boli splnené všetky podmienky na prejednanie veci v neprítomnosti
navrhovateľa (§ 101 ods. 2 O.s.p.) a súd prvého stupňa neodňal navrhovateľovi svojim postupom ani
možnosť konať pred súdom.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach dôvodov podaného
odvolania, ktorými je viazaný, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.),  a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
V  posudzovanej  veci vykonal súd prvého stupňa všetko dokazovanie potrebné  na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa, ktorým sa



domáhal zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj na
posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal odporca na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.),
zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým
záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli naplnené
zákonné podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú navrhovateľovi nesprávnym
úradným postupom orgánu štátu, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 9 ods. 1, 2, § 17
ods. 1,2,3, § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov a § 44 ods. 1,2 Exekučného poriadku, v znení účinnom k 01.12.2008,
svoje dôvody, pre ktoré návrhu navrhovateľa nevyhovel a neprihliadol tak na jeho námietky proti postupu
Okresného súdu Bratislava V v exekučnej veci sp. zn. 37Er/8047/2008, aj dostatočne v súlade s § 157
ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými
pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne
posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s
predmetom konania, a preto možno odôvodnenie jeho rozhodnutia považovať za presvedčivé. Obsah
odvolania navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa z hľadiska ním uvádzaných tvrdení v podanom odvolaní, keď ani v odvolacom konaní
neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu
skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvého stupňa
založil svoje rozhodnutie. V odvolacom konaní tiež nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo
vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť
rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.).
Súd prvého stupňa postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku
objektívnej zodpovednosti za škodu spôsobenú súdom v občianskom súdom  konaní v zmysle  zákona
č.  514/2003 Z.z., podľa ktorého musia byť  súčasné splnenie tri podmienky, a to: 1/ existencia škody ako
majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, 2/ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup
súdu a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom.
V preskúmavanej veci je správny záver súdu prvého stupňa, že v exekučnom konaní vedenom pod
sp. zn. 37Er/8047/2008 k nesprávnemu úradnému postupu nedošlo, keď uvedený záver zodpovedá
vykonaným dôkazom (§ 132 O.s.p.), nakoľko súd prvého stupňa vzal do úvahy všetky rozhodujúce
skutočnosti tvrdené navrhovateľom, ako aj listinné dôkazy založené v spise a svoje skutkové závery
založil na ich správnom zhodnotení, v ktorom postupe nebol zistený žiaden logický rozpor.
Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že exekučný súd v konaní sp. zn.
37Er/8047/2008 nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
po uplynutí zákonnej lehoty 15 dní v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď pre posúdenie
otázky dodržania lehoty 15 dní na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora podľa § 44 Exekučného
poriadku je; s poukazom na ust. § 238  Exekučného poriadku; rozhodujúce znenie citovaného
ustanovenia v čase začatia exekučného konania, kedy zákon lehotu na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie neurčoval; a teda exekučný súd v danej veci nemohol o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi
M.. F. G. rozhodnúť až po uplynutí zákonnej lehoty.
Vecne správny je tiež záver prvostupňového súdu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody
a nemajetkovej ujmy, keď nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce vznik skutočnej škody a samotný
paušálny výpočet údajných nákladov spojených s uplatnením práv vyplývajúcich mu z exekučného titulu
v predmetnom exekučnom konaní vznik škody; tak ako to správne konštatoval i súd prvého stupňa;
nepreukazuje. Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani argumentácia navrhovateľa, že nemohol
pred rozhodnutím súdu z dôvodu ochrany obchodného tajomstva predložiť listinné dôkazy, ktoré by
preukazovali vznik nákladov (a teda aj tvrdenej škody), ktoré mienil predložiť až na pojednávaní; ktorého
sa nezúčastnil, keď navrhovateľ mal od podania návrhu dostatok času a príležitostí predložiť, prípadne
aspoň označiť dôkazy na preukázanie vzniku škody.
Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za škodu či nemajetkovú ujmu okrem nezákonného rozhodnutia
alebo nesprávneho úradného postupu a  vzniku samotnej škody predpokladá i existenciu príčinnej
súvislosti medzi týmto rozhodnutím alebo postupom a vznikom škody.
Prvostupňový súd dospel k správnemu záveru i v tom, že navrhovateľ v preskúmavanej veci nepreukázal
ani existenciu príčinnej súvislosti medzi údajným vznikom škody a nesprávnym úradným postupom,
nakoľko z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by navrhovateľovi ním tvrdené náklady (vznik
ktorých ani nepreukázal) nevznikli, ak by exekučný súd v konaní sp. zn. 37Er/8047/2008 o žiadosti
súdneho exekútora rozhodol skôr.



Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, že mu súd prvého stupňa odňal možnosť konať pred súdom tým,
že vec prejednal a vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 01.10.2014 v jeho neprítomnosti, odvolací
súd ju považuje za nedôvodnú a účelovú, keďže navrhovateľ, resp. jeho právny zástupca, boli na toto
pojednávanie riadne predvolaní už dňa 02.07.2014 (č.l. 71 spisu), pojednávania sa nezúčastnili a ani
nepožiadali z dôležitého dôvodu o jeho odročenie; pričom o nezaujatosti vec prejednávajúcej zákonnej
sudkyne rozhodol Krajský súd v Bratislave; a teda boli splnené všetky zákonné predpoklady (§ 101 ods.
2 O.s.p.) na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní dňa 01.10.2014 v jeho neprítomnosti.
Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že písomné podanie zo dňa 24.09.2014,
ktorým navrhovateľ požiadal o odročenie pojednávania určeného na deň 01.10.2014, obsahovalo i jeho
návrh na prerušenie konania do skončenia konania vedeného na Ústavnom súde SR o jeho ústavnej
sťažnosti, ktorej predmetom je porušenie práva na zákonného sudcu a nestranný súd. Z obsahu spisu v
preskúmavanej veci však vyplýva, že o tomto návrhu súd prvého stupňa nerozhodol z dôvodu, že totožný
návrh navrhovateľa na prerušenie konania už uznesením zo dňa 23.01.2014, č.k. 6C 159/2012-51,
potvrdeným uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.05.2014, č.k. 3 Co 209/2014-70, zamietol
a naviac nebolo preukázané, že navrhovateľ ústavnú sťažnosť, ktorá má byť dôvodom prerušenia
konania; doručil ústavnému súdu.
Odvolací súd po preskúmaní vyššie uvedeného procesného postupu prvostupňového súdu dospel k
záveru, že ním nedošlo k odňatiu možnosti účastníkov konať pred súdom a súd prvého stupňa ním ani
nezaťažil konanie inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Z ustanovenia § 2 O.s.p. vyplýva povinnosť súdov v občianskom súdnom konaní dbať na to, aby
nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby
sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb. Táto povinnosť súdu sa vzťahuje na práva vyplývajúce
z hmotnoprávnych predpisov, avšak rovnako i na procesné práva účastníkov v konaní pred súdom.
Súd je potom; so zreteľom na nevyhnutnosť ústavne konformného výkladu; v občianskom súdnom
konaní povinný zvoliť procesný postup vychádzajúci z takého výkladu právneho predpisu, ktorým zabráni
zneužitiu procesných práv zo strany niektorého z účastníkov konania (porovnaj napr. Nález Ústavného
súdu SR vo veci sp. zn. III. ÚS 11/2011, uverejnený v Zbierke nálezov Ústavného súdu pod č. 64/2011)
Zneužitím (procesného) práva je aj konanie  procesnej strany v občianskom súdnom spore, ktoré je
v rozpore s účelom procesnej normy či daného procesného inštitútu a ktorým; v rozpore s citovaným
ustanovením § 2 O.s.p. a rovnako ust. § 6 O.s.p.; marí riadny postup v konaní.
Ustanovenie § 109 O.s.p. umožňuje účastníkovi konania v rámci výkonu svojich procesných práv podať
i návrh na prerušenie konania, o ktorom je súd zásadne povinný rozhodnúť; pred rozhodnutím vo veci
samej, prípadne najneskôr súčasne s ním; a to tak, že ak sú na to splnené podmienky (§ 109 ods. 1,2
O.s.p.) návrhu vyhovie, alebo tento zamietne. Ani právo podať návrh na prerušenie konania však nesmie
byť zneužívané na iné účely, než vyplývajú z podstaty a charakteru daného procesného inštitútu; najmä
nesmie slúžiť na sťaženie realizácie práv iných účastníkov konania, či komplikovanie procesu ochrany
práv a záujmov fyzických a právnických osôb, s cieľom predĺžiť konanie a oddialiť vydania rozhodnutia
vo veci samej. V takom prípade ide totiž o výkon práva, ktorým sa vo výsledku dosahuje nedovolený
účinok takéhoto; zdanlivo dovoleného a právnou normou predpokladaného; správania, ktorému nesmie
byť zo strany súdu poskytnutá ochrana ani právne účinky, ktoré inak; ak o zneužitie práva nejde; s daným
správaním (procesným úkonom) právna norma spája a ktoré zaručuje.
Ako už odvolací súd uviedol vyššie, o návrhu účastníka na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1,2
O.s.p. je súd zásadne povinný rozhodnúť. Výnimočne, ak je celkom nepochybné, že podaním návrhu na
prerušenie konania účastník zneužíva jeho procesné práva (právo podať návrh na prerušenie konania),
keď v skutočnosti nemá (objektívne nemôže mať) v úmysle dosiahnuť prerušenie konania a podaním
návrhu sleduje iný cieľ (napr. oddialiť rozhodnutie vo veci samej), však nemusia byť podaniu takéhoto
návrhu priznané právne účinky, spočívajúce i v povinnosti súdu o takomto návrhu rozhodnúť.
V posudzovanej veci navrhovateľ návrh na prerušenie konania podal za stavu, keď súd prvého stupňa
jeho; v poradí prvý; návrh na prerušenie konania z totožných dôvodov (prebiehajúce konanie na
Ústavnom súde SR ktorej predmetom je porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný
súd) uznesením zo dňa 23.01.2014, č.k. 6C 159/2012-51 ako nedôvodný zamietol, ktoré uznesenie ako
vecne správne potvrdil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 16.05.2014, č.k. 3 Co 209/2014-70.
Dôvodom zamietnutia tohto návrhu bola; súdmi oboch stupňom bezpečne zistená; skutočnosť, že
Ústavný súd SR v konaní sp. zn. III. ÚS 424/2013 svojim uznesením zo dňa 10.09.2013 ústavnú sťažnosť
navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomoci. Navrhovateľ teda v čase podania; v poradí druhého;
návrhu na prerušenie konania; dokonca pred jeho podaním; mal vedomosť o tom, že takýto návrh je
nedôvodný a tiež o tom, že jeho  ústavná sťažnosť; ktorá bola jediným dôvodom prerušenia konania;
už bola odmietnutá, a teda vedel, že konanie, do skončenia ktorého žiadal konanie v posudzovanej



veci prerušiť, už neprebieha. Preto je potrebné bez akýchkoľvek pochybností jeho opätovné podanie
návrhu na prerušenie konania hodnotiť ako zneužitie jeho procesných práv, konkrétne zneužite jeho
práva podať návrh na prerušenie konania s cieľom oddialiť rozhodnutie vo veci samej. Z tohto dôvodu
odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď procesnému úkonu (návrhu
na prerušenie konania zo dňa 24.09.2014) nepriznal účinky a pokiaľ následne vec prejednal a vo veci
rozhodol na pojednávaní dňa 01.10.2014 v neprítomnosti navrhovateľa bez toho, aby o tomto návrhu
rozhodol, neodňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom a ani nezaťažil konanie inou vadou, ktorá
by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a bola tak dôvodom zrušenia napadnutého
rozsudku.
Nedôvodná je tiež odvolacia námietka navrhovateľa, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, keď o ním
podanej námietke zaujatosti v preskúmavanej veci rozhodol Krajský súd v Bratislave, ktorý uznesením
zo dňa 16.10.2012, č.k. 2NcC 72/2012-13, zákonnú sudkyňu JUDr. Katarínu Rusňákovú z prejednávania
a rozhodovania danej veci nevylúčil.
Súdu prvého stupňa teda nemožno vytknúť žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri skutkovom
a právnom posúdení nároku navrhovateľa na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu v  konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp.
zn. 37Er/8047/2008, pričom ani v odvolaní navrhovateľ neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by
odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom. Súd prvého stupňa sa v rámci
predmetného konania vyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami uvádzanými v podanom
návrhu a svoje rozhodnutie vydal v súlade s platnou právnou úpravou, pričom svoje  rozhodnutie riadne
a presvedčivo odôvodnil, a preto ani v tomto smere nemožno námietky navrhovateľa považovať za
opodstatnené.
Vzhľadom na uvedené  odvolací súd  napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako
vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd  podľa § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s § 142
ods.1  O.s.p., a úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nepodal v
odvolacom konaní návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu  trovy odvolacieho konania podľa §
151 ods. 1 vety prvej O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.