Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2Co/146/2016 z 29. 5. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 29. mája 2018, sp. zn. 2Co/146/2016, ECLI:SK:KSBA:2018:1213230754.2 Krajský súd Bratislava | 2Co/146/2016 | ECLI:SK:KSBA:2018:1213230754.2 | 2018-05-29 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zmluvy Citované ustanovenia: zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/531424ac-bf88-4c7d-aead-b8b1d4366b5d Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2018:1213230754.2 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/146/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213230754
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1213230754.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek
senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Ivany Jahnovej, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35724803, zastúpený advokátskou kanceláriou TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36613843 proti žalovaným: 1. W. S.Á., narodená
XX.X.XXXX, bytom R.. O.. Z.. Q.. I. XX, D., 2. A. J., narodená XX.X.XXXX, bytom Z. X, I., 3. X.. X.
H., narodená XX.X.XXXX, bytom Z. X, D., žalované v 2. a 3. rade zastúpené advokátkou JUDr. Luciou
Anovčinovou, AK, Štefánikova 5, Bratislava o zaplatenie 7.520,15 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č. k. 50C/355/2014-209 zo dňa 4.3.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č. k. 50C/355/2014-209 zo dňa 4.3.2016 p o
t v r d z u j e.
II. Žalované v 2. a 3. rade m a j ú n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č. k. 50C/355/2014-209 zo dňa 4.3.2016 zamietol žalobu žalobcu
a vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne po právoplatnom skončení veci samej.
2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že dňa 29.4.2005 bola medzi právnym predchodcom
žalobcu - Slovenská sporiteľňa, a.s. (ďalej aj banka) a žalovanou 1 uzavretá zmluva o splátkovom
úvere č. 0179156557, na základe ktorej bol žalovanej 1 poskytnutý bezúčelový spotrebný úver vo
výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk), pri úrokovej sadzbe 10,60 % ročne. Žalovaná 1 sa zaviazala
splácať poskytnutý úver v pravidelných mesačných splátkach vo výške 136,73 eur (4.119,- Sk), vždy
k 10. dňu každého kalendárneho mesiaca, pričom prvá splátka bola splatná dňa 10.5.2005. Konečná
splatnosť úveru bolo dohodnutá dňom 10.4.2015. Žalovaná 1 sa zmluvne zaviazala splatiť veriteľovi
poskytnutý úver v dohodnutom čase, platiť úroky, poplatky a plniť ďalšie podmienky dohodnuté v úverovej
zmluve. Ročná percentuálna miera nákladov bola dohodnutá vo výške 5,25 %. Záväzok žalovanej 1 bol
zabezpečený ručením v osobe žalovaných v 2. a 3. rade, ktorí dohodu o ručení podpísali 29.4.2005. Súd
prvej inštancie poukázal na to, že Slovenská sporiteľňa, a.s., ako postupca dňa 24.3.2011 zmluvou o
postúpení pohľadávok č. 0568/2011/CE postúpila na žalobcu ako postupníka pohľadávku voči žalovanej
1. Žalovaným v 1., 2., a 3. rade túto skutočnosť banka oznámila listom zo dňa 12.4.2011, odovzdaným na
poštovú prepravu 21.4.2011. Žalovaná v 1. rade podmienky úverovej zmluvy nedodržala a preto ju banka
listom 16.12.2008 vyzvala k úhrade omeškaného dlhu spolu v sume 1 669,53 eur (51 200,-Sk). Žalovaná
1 pôvodnému veriteľovi uhradila 25 splátok v plnej výške (splátky splatné od 10.5.2005 do 10.5.2007) a 1
splátku (splátka splatná dňa 10.6.2007) uhradila čiastočne vo výške 26,51 eur. Po postúpení pohľadávky
žalované v 1.až 3. rade uhradili sumu v celkovej výške 1.550,- eur, ktorá bola započítaná na dlžnú
sumu. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobca sa v danom spore domáha zaplatenia istiny 7 520,15 eur,
ktorá má zodpovedať zročným a neuhradeným splátkam úveru za obdobie od 10.10.2010 do 10.4.2015,
úroku z omeškania počnúc dňom zročnosti každej splátky úveru samostatne a pri splátkach, ktorých



zročnosť nastala po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru dňa 10.5.2011, od tohto dňa. Takto ustálený
skutkový stav posúdil súd prvej inštancie po právnej stránke podľa ustanovení § 497 odsek 1 zákona č.
513/1991Zb. - Obchodný zákonník, § 524 odsek 1, § 525 odsek 2, § 52 odseky 1,2,3, § 53 odseky 1,4,
§ 54 odsek 2, § 39 zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník, § 2 písmená a), b), c), § 3 odseky 1,2,
§ 4 odsek 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 92 odsek 8 zákona č. 483/2001 Z. z.
o bankách a ustanoveniami Smernice Rady Európy č. 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách.
3. Súd prvej inštancie poukázal na to, že prejednávaný úverový zmluvný vzťah je vzťahom
spotrebiteľským, keď pre posúdenie charakteru úverovej zmluvy uzatvorenej podľa Obchodného
zákonníka treba uviesť, že Občiansky zákonník je vo vzťahu k Obchodnému zákonníku lex generalis. Vo
vzťahu medzi všeobecným právnym predpisom a špeciálnym právnym predpisom, ktoré majú rovnakú
právnu silu, ktoré nie sú vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti, platí zásada lex specialis derogat
legi generali, čo znamená, že pokiaľ špeciálny predpis obsahuje odlišnú právnu úpravu, má prednosť
pred všeobecným zákonom. Lex specialis neruší platnosť lex generalis, len vylučuje jeho aplikáciu. V
danej veci Obchodný zákonník ako právna norma aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských
zmlúv nevylučuje, ani komplexne neupravuje osobitným spôsobom a keďže ide o kogentné ustanovenia
Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné ich v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať,
pričom nie je rozhodujúce či ide o relatívne obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový
vzťah alebo fakultatívny obchodný záväzkový vzťah. Právna ochrana spotrebiteľa je jednou z priorít
oblastí záujmu nielen práva Európskej únie, ale aj právneho poriadku Slovenskej republiky. Nie je
prípustné, aby sa kogentné normy určené na ochranu spotrebiteľa obchádzali zvolením iného zákona,
ktorý primárne nie je určený na úpravu či realizáciu spotrebiteľských vzťahov, t.j. vzťahov, ktoré vznikajú
pri nákupe tovarov a poskytovaní služieb spotrebiteľom, ktorí nekonajú pri uzatváraní zmluvy v rámci
svojej podnikateľskej či inej zárobkovej činnosti. Zvolenie režimu Obchodného zákonníka nie je prípustné
v prípadoch tzv. typových spotrebiteľských zmlúv, keď z celého kontextu uzatvorenej zmluvy je zrejmé, že
sa uzatvára v zmysle Obchodného zákonníka len preto, aby sa vylúčili právne normy určené na ochranu
spotrebiteľa. Nie je ani prípustné, aby dvom spotrebiteľom v porovnateľnej situácii neboli garantované
rovnaké právne prostriedky a ochrana len s ohľadom na to, že dodávateľ zvolí režim iného zákona. Aj
pri zmluvách uzatváraných v zmysle Obchodného zákonníka je potrebné pri realizácii či aplikácii práva
postupovať podľa ustanovení o spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku, napríklad aj podľa
§ 53 ods. 3 písm. b), v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve
sa považujú najmä ustanovenia, ktoré dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy
na iného dodávateľa aj bez súhlasu spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti
alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa. Súd prvej inštancie zdôraznil, že v čase uzatvorenia
úverovej zmluvy platil aj zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého bol veriteľ a
spotrebiteľ jednoznačne definovaný a boli určené aj podmienky poskytnutia úveru keď podľa ustanovení
uvedeného zákona v čase uzatvorenia úverovej zmluvy sa spotrebiteľským úverom rozumie dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky alebo v inej právnej forme, zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ
zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Celkovými nákladmi
spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sú všetky náklady vrátane úroku a poplatkov, ktoré
sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru a podobne. Slovenská republika ako člen Európskej
únie je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť,
aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
(čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník a ktorý nadobudol účinnosť
dňa 1.5.2004, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34).
Túto smernicu je nevyhnutné podľa názoru súdu prvej inštancie využívať ako interpretačné pravidlo
k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je
podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.6.2000 v spojených prípadoch C-240/98,
C-241/98, C- 242/98, C-243/98 a C-244/98, Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero
und Salvat Editores SA proti José M. Sánchez Alcón Prades, José Luis Copano Badillo, Mohammed
Berroane a Emilio Vinas Feliú, v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže
dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej



povinnosti. Podľa ustanovenia čl. 3 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Podľa ustanovenia čl. 3 ods. 2 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993,
podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto
nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou
zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne
dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy
naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo
dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať
dôkaz. Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 členské štáty zabezpečia,
aby nekalé podmienky použil v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej existencia možná bez nekalých podmienok. Podľa
čl. 4 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia čl.
7 nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré
bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy. Dojednanie všeobecne
zmluvnej podmienky o postúpení pohľadávok banky už v čase samotného vzniku zmluvy považoval súd
prvej inštancie za neprijateľné. Súhlas s takýmto závažným úkonom ako je postúpenie pohľadávok,
nemožno dojednať podľa názoru súdu prvej inštancie vo forme štandartnej zmluvnej podmienky, skrytej v
usporiadanom texte Všeobecných obchodných podmienok. Akákoľvek zmena zmluvného vzťahu môže
byť pre spotrebiteľa prekvapivá a predovšetkým spôsobilá privodiť zhoršenie jeho právneho postavenia
smerom k uplatňovaniu jeho spotrebiteľských práv. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie kvalifikoval
článok 19 bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s. za neprijateľnú
podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. b) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého za neprijateľné podmienky
uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré dovoľujú dodávateľovi previesť práva
a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu
vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa, v spojení s ustanovením § 4 ods. 6 zákona
č. 258/2001 Z. z., ktorý bol taktiež účinný v čase uzatvorenia zmluvy a podľa ktorého veriteľ môže
postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný predpis, ktorým je Občiansky zákonník. Vzhľadom na
to, že predmetná zmluva o úvere zo dňa 29.4.2005 bola uzatvorená aj za účinnosti zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách, podľa ktorého v ustanovení § 92 ods. 7 v znení k času uzatvorenia zmluvy bola banka
povinná dlžníkovi doručovať výzvu ak bol nepretržite v omeškaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, kedy mohla potom svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou, aj bez súhlasu klienta. Uvedené ustanovenie v rovnakom znení bolo platné aj v
čase postúpenia pohľadávky banky proti žalovanej v 1. rade na žalobcu dňa 24.3.2011. Keďže súdu
prvej inštancie bola predložená len výzva Slovenskej sporiteľne zo dňa 16.12.2008 bez potvrdenia o
vykázaní doručenia žalovanej v 1. rade, tento listinný doklad nepreukazuje skutočnosť, že predmetná
výzva bola zo strany banky aj skutočne žalovanej v 1. rade doručená. Z ustanovenia § 92 ods. 8 cit.
zákona tiež vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá
nesplácanému dlhu. Vyplýva to priamo zo znenia tohto ustanovenia slovným spojením "pohľadávka
zodpovedajúca nesplácanému dlhu", ako aj z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu (pôvodne §
92 ods. 7), ktorá doslovne uvádza : " V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia
svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou." Pokiaľ
teda Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpila zmluvou dňa 24.3.2011 žalobcovi predmetnú pohľadávku z
úveru v celom rozsahu, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách, pretože ku dňu
postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti)
a Slovenská sporiteľňa, a.s. nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z
neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 24.3.2011 je preto neplatným
právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru je
pritom úkonom, ktorý možno podradiť pod pojem spravovanie úveru, a tak žalobca nebol oprávnený
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť predmetného úveru. Postúpenie pohľadávky bez súhlasu klienta bankou v
danom prípade s poukazom na rozhodovaciu prax súdov považoval súd prvej inštancie za neoprávnené
postúpenie pohľadávky banky na žalobcu. V zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách
môže byť spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky len pohľadávka alebo časť
pohľadávky, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky). Na postúpenie celej, teda aj nesplatenej časti
úveru (živý úver) z banky alebo pobočky zahraničnej banky na inú osobu, a to aj osobu ktorá nie



je bankou je potrebné úverový vzťah lege artis ukončiť (vyhlásiť mimoriadnu splatnosť) a takýmto
spôsobom sa dopracovať k pohľadávke, ktorú následne v súlade so zákonom môže postúpiť aj osobe,
ktorá nie je bankou" (uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/119/2013 zo dňa 29.05.2014).
Predmetný splátkový úver vo výške 9958,18 eur poskytla Slovenská sporiteľňa, a.s. žalovanej v 1.
rade na základe zmluvy zo dňa 29.4.2005. V zmysle tejto zmluvy mala konečná splatnosť úveru nastať
dňa 10.4.2015. Pohľadávku z tohto úveru Slovenská sporiteľňa, a.s. postúpila na žalobcu zmluvou o
postúpení pohľadávok zo dňa 24.3.2011. Podľa čl. 7.6, bod 7.6.1 Všeobecných obchodných podmienok
Slovenskej sporiteľne, a.s. bola táto oprávnená ako veriteľ v prípade porušenia zmluvnej povinnosti
zo strany dlžníka okrem iného vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru alebo zmluvu o úvere vypovedať,
prípadne od nej odstúpiť. Právny predchodca žalobcu žiadnu z týchto možností nevyužil a pohľadávku
postúpil na žalobcu bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, respektíve bez toho, aby
zmluvný vzťah zanikol výpoveďou zmluvy o úvere alebo odstúpením od nej. Táto skutočnosť je zrejmá
z toho, že až žalobca vyhlásili mimoriadnu splatnosť úveru a to listom zo dňa 10.5.2011. Pokiaľ teda
nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, respektíve pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou
zmluvy o úvere, respektíve odstúpením od nej, nie je možné urobiť záver o tom, že by úver s úrokmi z
neho vo výške 10,6 % ročne bol splatný. Splatnými sa mohli do tej doby stať len jednotlivé splátky úveru,
so zaplatením ktorých bola žalovaná v 1. rade v omeškaní. Na základe uvedeného súd prvej inštancie
uzavrel, že zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 24.3.2011 je absolútne neplatným právnym úkonom v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a správne skonštatoval, že žalobca nie je v danom súdnom konaní
aktívne legitimovanou stranou sporu. Súd prvej inštancie preto žalobu v celom rozsahu zamietol.
4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobnému návrhu vyhovie alebo aby, rozsudok zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne
právne posúdil a že nedostatočne zistil jej skutkový stav. Žalobca poukázal na to, že v konaní predložil
relevantné oznámenie postupcu adresované žalovaným v 1.,2., a 3. rade o postúpení pohľadávky spolu
s podacím hárkom preukazujúcim odoslanie tejto písomnosti žalovaným v 1., 2., a 3. rade, čo bez
ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd
má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby skúmal platnosť zmluvy. Z tohto oznámenia
je treba vychádzať a nie je potrebné prejudiciálne skúmať existenciu a platnosť zmluvy o postúpení
pohľadávok. Na podporu svojej argumentácie odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp.
zn. 4 Obo210/2001 a uznesenia Krajského súdu v Nitre vo veci sp. zn. 8Co/564/2015 a 9Co/133/2013.
Žalobca ďalej vyjadril názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 o bankách, nemožno
spájať s jeho aktívnou legitimáciou ako postupníka pohľadávky, pretože účelom uvedeného ustanovenia
je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok,
ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa
dôvodovej správy bolo hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva
a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené
v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Žalobca
poukázal na názor Doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M, publikovaný v časopise Súkromné právo č.
1/2015, podľa ktorého účelom § 92 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách je úprava výnimiek z bankového
tajomstva. Predmetné ustanovenie nehovorí nič o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávky, ale
iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Žalobca tvrdí,
že zo znenia ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže
byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli
postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom
ustanovení výslovne uvedené. Namietal, že žalovaná 1 bola v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní
po dobu 1230 dní a preto boli v tomto prípade podmienky ustanovenia § 92 odsek 8 zákona o bankách
splnené. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Okresného súdu Prievidza v spore sp. zn. 12C/63/2014.
Zmluvné strany si v zmluve o splátkovom úvere dojednali plnenie v splátkach s presne stanoveným
termínom splatnosti jednotlivých splátok. Žalovaná 1 sa dostala do omeškania, uvedené termíny neplnila
a právnemu predchodcovi žalobcu tým vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti.
Právny predchodca toto svoje oprávnenie nevyužil, ale mimoriadnu splatnosť vyhlásil až žalobca a
to listom zo dňa 10.5.2011 označeným ako „Výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti úveru.“ Postúpením pohľadávky sa stal žalobca veriteľom pohľadávky, vrátane práva vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť celého úveru v prípade jeho nesplácania. Žalobca na podporu svojich tvrdení
poukázal na rozhodovaciu prax odvolacích súdov a aj súdov prvej inštancie. Žalobca súdu prvej inštancie
vytýka aj to, že v danej veci nepostupoval podľa ustanovenia § 153a odsek 1 zákona č. 99/1963 Zb. -
Občiansky súdny poriadok (ďalej aj OSP) a vo veci vzhľadom na uznávací prejav žalovanej v 1. rade



nerozhodol rozsudkom pre uznanie. Ak žalovaná v 1. rade ako dlžník nárok žalobcu v konaní uznala
čo do dôvodu aj výšky, má jej uznanie účinky aj voči ručiteľom. Súdu z ustanovenia § 153 a odsek 1
OSP nevyplýva možnosť, ale povinnosť rozhodnúť rozsudkom pre uznanie vždy vtedy, keď účastník
konania pred súdom uzná nárok, ktorý je predmetom konania. Uvedené vyplýva zo znenia ustanovenia
a direktívneho „rozhodne". Ak by zákonodarca predmetným ustanovením sledoval iný účel, tak by to
zároveň pretavil do jeho znenia a použil slovné spojenie „môže rozhodnúť", čím by dal súdu možnosť
posúdiť vec aj inak, než znie uznávací prejav.
5. Žalované v 2. a 3. rade v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Poukázali na to, že
nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že odoslanie oznámenia o postúpení pohľadávky postupcom bez
ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu, nakoľko (okrem toho, že neboli splnené náležitosti na postúpenie
pohľadávky), podľa § 526 Občianskeho zákonníka platí to, že oznámenie o postúpení pohľadávky
postupcom je jednostranným hmotnoprávnym úkonom pre ktorého platnosť a spôsobilosť vyvolať
právom predvídané následky sa vyžaduje jeho dôjdenie do sféry dispozície adresáta, ktorému je
určený. Táto listina mala byť doručovaná prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s., avšak nie je zrejmé
a ani nebol predložený dôkaz o tom, že žalovaným, bola listina aj skutočne doručená, teda že sa
dostala do sféry ich dispozície. K relevantnému oznámeniu postúpenia pohľadávky preto nedošlo,
a žalobcom uvádzané rozhodnutia sa nevzťahujú na riešenú situáciu. Žalované v 2. a v 3. rade
nesúhlasia ani s tvrdením žalobcu, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Slovenská sporiteľňa,
a.s. sa v konaní pred prvoinštančným súdom vyjadrila, že nevyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru.
Tu treba podotknúť, že napriek tvrdeniam žalobcu, žalobca nie je oprávnený vyhlásiť mimoriadnu
splatnosť úveru, keďže nie je oprávnený na vykonávanie bankovej činnosti. Toto právo je výlučným
oprávnením banky. Žalobca nepreukázal doručenie výzvy. K nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu
žalované v 2. a 3. rade poukázali aj na to, že bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok, v
zmysle ktorého bola Slovenská sporiteľňa, a.s. oprávnená kedykoľvek postúpiť svoje pohľadávky na
tretiu osobu, za súčasného dojednania, že spotrebiteľ ako klient je na takýto úkon oprávnený len s
predchádzajúcim písomným súhlasom banky, zakladá hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, keď výrazným spôsobom obmedzuje spotrebiteľa - klienta nakladať s pohľadávkou,
ktorá by mu potenciálne mohla vzniknúť proti banke, ktorá na druhej strane môže svojou pohľadávkou
voči klientovi voľne nakladať bez akýchkoľvek obmedzení. Toto dojednanie je spôsobilé obmedziť alebo
dokonca neúmerne sťažiť možnosť klienta - spotrebiteľa domáhať sa svojho práva, čo potvrdzuje aj to,
že pohľadávky Slovenskej sporiteľne, a.s. boli v iných prípadoch viacnásobne postúpené, medzi inými aj
na spoločnosti so sídlom mimo Slovenskej republiky (napríklad na Britských panenských ostrovoch). K
uznávaciemu prejavu žalovanej v 1. rade uviedli, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter predmetného
zmluvného vzťahu, podlieha tento pod právny režim Občianskeho zákonníka podľa ktorého je potrebné
vyhodnotiť aj dôsledky uznávacieho prejavu žalovanej v 1. rade. Z ustanovenia § 548 odsek 3
Občianskeho zákonníka vyplýva, že uznanie dlhu dlžníkom je účinné voči ručiteľovi, len keď s ním vysloví
súhlas. Žalované v 2. a 3. rade zažalovaný dlh neuznali a ani nevyslovili súhlas so žiadnym uznaním
dlhu žalovanou v 1. rade.

6. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie vo veci bolo podané počas platnosti Občianskeho súdneho
poriadku. Dňom 1. júla 2016 bol Občiansky súdny poriadok zrušený a nahradil ho zákon č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok. Podľa § 470 odsek 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. To znamená, že nová právna úprava vychádza
síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem ( § 470 odsek 1 CSP ), rešpektuje ale
procesný účinok odvolania do 30.6.2016, pretože právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované.

7. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP ).
Vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385
ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie,
nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.



9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na
základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam, a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý
proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť, alebo
okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich
náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).
10. Rozsudok súdu prvej inštancie je presvedčivý, premisy zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery,
ku ktorým dospel, sú racionálne. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia
rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2
CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukazuje už len na určité
najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu v odvolaní.

11. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že suma, ktorej zaplatenie je predmetom tohto sporu, je
nárokom zo zmluvy o splátkovom úvere č. 0179156557 uzatvorenej dňa 29.4.2005 medzi právnym
predchodcom žalobcu, Slovenskou sporiteľňou, a.s. (bankou) ako veriteľom a žalovanou v 1. rade ako
dlžníkom. Splnenie záväzku žalovanou v 1. rade je zabezpečené ručením žalovanými v 2. a 3. rade.
Súd prvej inštancie preskúmavaný právny vzťah správne vyhodnotil ako vzťah spotrebiteľský a zároveň
postupoval správne, keď sa v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, teda či
je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok.

12. Žalobca svoju aktívnu legitimáciu odvodzuje od zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0568/2011/CE zo
dňa 24.3.2011, uzavretej medzi ním ako postupníkom a Slovenskou sporiteľňou, a.s., ako postupcom.
Touto zmluvou boli na žalobcu ako postupníka postúpené pohľadávky, vrátane ich príslušenstva a
všetkých súvisiacich práv a nárokov s pohľadávkami spojenými, ako aj práv plynúcich zo zabezpečenia
pohľadávok. V zmysle čl. II. bod 2.1. zmluvy o postúpení „pohľadávka“ je každá jednotlivá pohľadávka
postupcu voči dlžníkovi, vrátane jej príslušenstva, uvedená a špecifikovaná v prílohe č. 1 k tejto zmluve.

13. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na nedostatku vecnej aktívnej legitimácie
na strane žalobcu, ktorý nepreukázal splnenie podmienok pre postúpenie pohľadávky z jeho právneho
predchodcu na žalobcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 24.3.2011.

14. V zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách účinného v čase
uzatvorenia zmluvy o postúpení, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom
rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka. Banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových
vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom. Predmetné ustanovenie bolo novelizované s účinnosťou od 1.1.2017,
teda po postúpení žalovanej pohľadávky, pričom v súlade s prechodným ustanovením § 122 k úpravám
tohto zákona účinným od 1.1.2017 ustanoveniami tohto zákona sa od 1. januára 2017 spravujú aj právne
vzťahy upravené týmto zákonom, ktoré vznikli pred 1. januárom 2017; vznik týchto právnych vzťahov,
ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2017 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 31.
decembra 2016. Z tohto dôvodu je pri skúmaní splnenia predpokladov postúpenia žalovanej pohľadávky
potrebné na vec aplikovať § 92 ods. 8 zákona o bankách v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky.

15. Aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existencie tvrdeného práva na strane žalobcu alebo



pasívnej existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného je imanentnou súčasťou súdneho konania
(viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009).

16. Z článku 7.6 Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne a.s. vyplýva, že v prípade
porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka bola banka okrem iného oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
úveru alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť. V prejednávanej veci banka túto
možnosť nevyužila a žalobcovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu
splatnosť, respektíve aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ však pôvodný
veriteľ nevyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru (vyhlásil ju až žalobca listom zo dňa 20.4.2011), a
zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou ani odstúpením od zmluvy, nemožno vychádzať z toho, že žalobou
uplatnená pohľadávka z úveru bola ku dňu postúpenia splatná v celom rozsahu, pretože splatnými
boli len tie splátky úveru, so zaplatením ktorých bola žalovaná v 1. rade v omeškaní. Povinnosťou
banky ( právneho predchodcu žalobcu ) pred postúpením pohľadávky bez súhlasu dlžníka bolo písomne
vyzvať dlžníka na splatenie omeškaného peňažného záväzku. Banka mohla postúpiť len pohľadávku,
ktorá v čase jej postúpenia bola už splatná. V zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách je
zákonným predpokladom pre platné postúpenie potrebné doručenie takejto výzvy dlžníkovi a omeškanie
dlžníka napriek výzve dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Podľa názoru odvolacieho súdu, časť druhej vety
za bodkočiarkou predmetného ustanovenia sa vzťahuje len na možnosť banky postúpiť pohľadávku
aj napriek jej čiastočnej úhrade v prípade, ak omeškanie klienta presiahlo jeden rok a nemá vplyv
na povinnosť banky vyplývajúcu z prvej vety predmetného ustanovenia, písomne vyzvať dlžníka na
plnenie. Žalobca nepreukázal, že uvedená výzva na zaplatenie dlhu vo výške podľa zmluvy o postúpení
pohľadávky bola žalovanej 1 doručená.

17. Odvolací súd poukazuje na dôvodovú správu k ustanoveniu § 92 ods. 8 zákona o bankách (pôvodne
išlo o § 92 ods. 7) z ktorého vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky,
ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu uvádza: „V odseku
7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému
dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka
splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi,
za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej
odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. Odvolací súd opakuje, že v predmetnom
prípade banka túto možnosť nevyužila a žalobcovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol
mimoriadnu splatnosť, respektíve aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, respektíve odstúpením).
Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, alebo pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol
výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že by celý predmetný úver bol
ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením
ktorých bola žalovaná 1 v omeškaní. Pokiaľ teda banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom
rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách. Keďže ku dňu postúpenia
pohľadávky 24.3.2011 nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka
nebola oprávnená postúpiť celú svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému
subjektu. Z toho jednoznačne vyplýva, že zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 24.3.2011 je pre rozpor
so zákonom neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

18. K námietkam odvolateľa odvolací súd dodáva, že úpravou § 92 ods. 8 zákona o bankách mal
zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po
stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí
úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku
voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá vyhlási mimoriadnu splatnosť pohľadávky a pritom nepodlieha
dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže
poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.
Je potrebné zásadne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje
postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky
voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok, keďže ide o pohľadávky, v
ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na
uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej
pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok, konkrétne aby bol ohľadom tejto pohľadávky
klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Pokiaľ tieto predpoklady
nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ustanovenie §



525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda jej postúpenie je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore
so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.

19. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, keď skonštatoval, že z ustanovenia § 92
ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky,
ktorá zodpovedá nesplácanému, omeškanému dlhu a v preskúmavanej veci nebolo preukázané, že
postúpená pohľadávka bola k času jej postúpenia splatná v celom postúpenom rozsahu a preto je z
tohto dôvodu zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 29.4.2005 pre rozpor so zákonom v zmysle §
39 Občianskeho zákonníka neplatným právnym úkonom a žalobca nie je v tomto spore aktívne vecne
legitimovaným subjektom.

20. Zákonodarca v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, určil podmienky
pre postúpenie pohľadávok banky alebo pobočky zahraničnej banky na tretiu osobu . Podľa názoru
odvolacieho súdu je ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, vo vzťahu k
ustanoveniu § 524 Občianskeho zákonníka, ako ustanoveniu , ktoré upravuje právny inštitút postúpenia
pohľadávky právnou normou lex specialis, ktorá sa uplatní prednostne. Dodržanie zákonných
podmienok stanovených v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. pre postúpenie pohľadávky bankou
alebo pobočkou zahraničnej banky v prípade, ak banka alebo pobočka zahraničnej banky nedisponuje
súhlasom klienta (dlžníka) s postúpením pohľadávky, je predpokladom platného postúpenia pohľadávky
bankou alebo pobočkou zahraničnej banky na tretiu osobu.

21. Žalobca v odvolaní namietal, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s jeho
aktívnou legitimáciou ako postupníka pohľadávky. Podľa názoru žalobcu toto ustanovenie rieši úpravu
výnimiek z bankového tajomstva a nie platnosť postúpenia pohľadávky. Svoj názor žalobca podložil
článkom doc. JUDr. Kristiána Csacha, PhD., LL.M. s názvom Postúpenie pohľadávok z pohľadu ochrany
citlivých údajov, bankového tajomstva, povinnosti mlčanlivosti a ochrany spotrebiteľa, v ktorom zastáva
názor, že aj keď neboli dodržané podmienky určené v predmetnom ustanovení (bolo porušené bankové
tajomstvo), ale banka (právny predchodca žalobcu) a ani žalobca za to nenesú žiadne následky.
Banka teda na žalobcu postúpi pohľadávku platne. Odvolací súd s takýmto výkladom nesúhlasí. Banky,
ako finančné inštitúcie sú regulované štátom a podliehajú pod dohľad Národnej banky Slovenska.
Banky vykonávajú činnosť na základe bankového povolenia. Pokiaľ by mohli neobmedzene postúpiť
pohľadávku z bankového úveru nebankovej inštitúcii, ktorá nie je nositeľom bankového povolenia,
obchádzali by zákon.

22. Žalobca poukazoval aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.
4Obo 210/01, týkajúce sa vzťahov postupníka a dlžníka pri postúpení pohľadávky a bol toho názoru,
že u postupníka dochádza k založeniu aktívnej legitimácie oznámením postupcu dlžníkovi o postúpení
pohľadávky. Podľa názoru odvolacieho súdu však neexistuje žiadny právny dôvod, ktorý by umožňoval
stanoviť výnimku zo základných princípov týkajúcich sa absolútnej neplatnosti právneho úkonu v prípade
postupovania pohľadávok na tretie osoby. Aj zmluva o postúpení pohľadávky, ako každý iný právny
úkon musí vyhovovať všetkým zákonným podmienkam platnosti. Odvolací súd poukazuje na to, že
česká justícia, ktorá vychádza z právnej úpravy o postúpení pohľadávky , ktorá je totožná s právnou
úpravou platnou v Slovenskej republike konštatovala, že predpokladom právnej účinnosti postúpenia
pohľadávky je oznámenie tohto postúpenia dlžníkovi podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Dlžník
je až od tohto okamihu povinný plniť postupníkovi, ako svojmu veriteľovi s tým, že pokiaľ mu postúpenie
pohľadávky oznámi samotný pôvodný veriteľ - postupca, nemá povinnosť nič preukazovať a dlžník je
povinný postupníkovi bez ohľadu na to, či je zmluva o postúpení pohľadávok platná plniť a takýmto
plnením záväzok dlžníka zaniká. Od tejto situácie, však je nutné odlišovať stav, (ako je tomu aj v
posudzovanej veci ), kedy k splneniu záväzku voči avizovanému postupníkovi nedôjde a jeho zaplatenie
sa stane predmetom súdneho sporu. V takomto prípade je potom nutné v rámci skúmania aktívnej
legitimácie na vymáhanie pohľadávky riešiť aj otázku platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, kedy
v dôsledku jej neplatnosti k zmene v osobe veriteľa nemôže dôjsť. Len platná zmluva o postúpení
pohľadávok totiž môže mať za následok zmenu v osobe veriteľa, keď veriteľ (postupník) nadobúda nie
len postupovanú pohľadávku, ale spolu s ňou tiež aktívnu vecnú legitimáciu k jej uplatneniu (rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky z 21.5.2003, č. k. 32Odo 293/2002 - uverejnený v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk NS ČR pod č. 16/2004).



23. K námietke žalobcu týkajúcej sa uznávacieho prejavu žalovanej v 1. rade odvolací súd uvádza, že
procesný inštitút rozsudku na základe uznania nároku (§153a OSP platného do 30.6.2016) bol zavedený
do občianskeho súdneho konania vzhľadom na celkovú tendenciu posilňovania zodpovednosti
účastníkov konania za jeho výsledok, zákonom č. 232/1995 Z. z.. Podľa § 153a odsek 1OSP ak počas
konania žalovaný uzná pred súdom nárok uplatnený žalobou alebo jeho základ alebo ak sa žalobca
vzdá pred súdom svojho nároku, súd rozhodne rozsudkom na základe uznania alebo vzdania sa nároku.
Podľa odseku 3 tohto ustanovenia rozsudkom na základe uznania alebo vzdania sa nároku nemožno
rozhodnúť spor, ktorý účastníci nemôžu skončiť súdnym zmierom. Aplikácia tohto inštitútu umožňuje
súdu redukovať činnosť, pokiaľ je daná vecná opodstatnenosť žaloby, teda ak uplatňovaný nárok nie je
v rozpore so zákonom. Podľa § 153 a odsek 3 OSP ako procesného predpisu platného do 30. 6. 2016
rozsudkom na základe uznania nároku nebolo možné rozhodnúť spor, ktorý účastníci nemohli skončiť
súdnym zmierom. Podľa § 99 odsek 2 OSP súd rozhodoval o tom, či zmier schváli, neschválil ho ak
je v rozpore s právnymi predpismi. Procesnoprávne následky uznania nároku môže vyvolať preto tento
úkon len v sporovom konaní, ktoré je možné skončiť súdnym zmierom a povinnosťou súdu je skúmať, či
uzavretie zmieru by vzhľadom na povahu veci a súlad s hmotnoprávnymi predpismi bolo možné. Právny
základ predmetného sporu spočíva v spotrebiteľskej zmluve. Zmluva o pristúpení Slovenskej republiky
k Európskej únii má charakter medzinárodnej zmluvy a má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.
V rámci takto vymedzeného legislatívneho priestoru sú vnútroštátne súdy povinné aplikovať pramene
komunitárneho práva, vrátane výkladových princípov, ako aj judikatúru Súdneho dvora európskej únie.
Nerovný stav medzi spotrebiteľom a dodávateľom plnenia môže byť podľa rozhodnutia Súdneho
dvora Európskej únie C-240-244/98,Oceano Grupo Editorial, C-168/05, Mostaza Carlo kompenzovaný
pozitívnym vonkajším zásahom vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Judikatúra Súdneho dvora
Euróskej únie priznáva vnútroštátnemu súdu právo prihliadať na zákonné prekážky alebo zákonné
dôvody, brániace priznať plnenie voči spotrebiteľovi a to bez ohľadu na uznávací prejav žalovaného
spotrebiteľa. Táto možnosť priznaná súdu sa považuje za nevyhnutnú na zabezpečenie účinnej ochrany
spotrebiteľa, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento spotrebiteľ o svojich
právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením. V prípade spotrebiteľských sporov nie je uznanie
dlhu žalovaným spotrebiteľom pred súdom skutočnosťou, ktorá by zbavovala súd povinnosti preskúmať
právny základ uplatneného nároku. Preto bol správny postup súdu prvej inštancie, keď nezohľadnil
uznávací prejav žalovanej a žalobu žalobcu pre nedostatok jeho aktívnej legitimácie v spore zamietol.
24. V odvolaní žalobca neargumentuje žiadnymi novými skutočnosťami a dôkazmi podstatnými pre vec
samú v zmysle § 366 CSP ( § 205a OSP ) s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho
rozhodnutia nevysporiadal. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených,
pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na
ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Rozhodnutia všeobecných súdov, na ktoré žalobca
v odvolaní poukazoval, nemajú z hľadiska preskúmavanej veci žiadnu relevanciu. Z uvedených dôvodov
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 odseky 1,2 CSP ako vecne správne potvrdil.
25. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 v spojení s § 262
odsek 1 CSP. Žalovaným 2 a 3, ktoré mali v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 CSP o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,



e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).



Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).