{"guid": "1244a709-3615-4331-a121-ee432c9719c0:e8b85da9-4e46-40f4-be3e-9ec049142899", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2014:7212213594.1", "spisova_znacka": "7Co/92/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 7Co/92/2013 z 2. 4. 2014", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Košice z 2. apríla 2014, sp. zn. 7Co/92/2013, ECLI:SK:KSKE:2014:7212213594.1", "identifikacne_cislo": "7212213594", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Katarína Benczová", "sudca_id": 62, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-katarina-benczova-62", "datum_vydania": "2014-04-02", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Vyživovacie povinnosti"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e8b85da9-4e46-40f4-be3e-9ec049142899", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7212213594.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2014:7212213594.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2014:7212213594.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7Co/92/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7212213594
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7212213594.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci navrhovateľky H. Y., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v V. na Q. ul. č.
XX, t.č. ul. F. W. č. X., právne zastúpenej Mgr. Štefanom Jakabom, advokátom Advokátskej kancelárie
so sídlom v Košiciach na Žižkovej ul. č. 6 proti odporcovi A. Y., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v V.
na Q. ul. č. XX, t.č. K. ul. č. XX, právne zastúpenému JUDr. Kristínou Piovarčiovou ml., advokátkou
Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na Štúrovej ul. č. 20, v konaní o určenie príspevku na
výživu rozvedenej manželky, o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Košice II č.k.
27P 101/2012-397 zo dňa 22.11.2013 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e   uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil navrhovateľke povinnosť nahradiť odporcovi trovy
konania vo výške 3 828,42 Eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia na účet právnej zástupkyne
odporcu.

V odôvodnení uviedol, že navrhovateľka sa podaným návrhom zo dňa 11.05.2012 domáhala, aby súd
zaviazal odporcu prispievať na jej výživu mesačne  vo výške 1 138,98 Eur vždy do 15. dňa v mesiaci
za obdobie od 11.05.2012 do 28.02.2016.

Odporca s podaným návrhom nesúhlasil.

Súd prvého stupňa rozhodol vo veci  rozsudkom č.k. 27P 101/2012-390 zo dňa 11.09.2013 s
právoplatnosťou dňa 05.11.2013, ktorým zamietol návrh navrhovateľky na určenie príspevku na výživu
rozvedenej manželky z dôvodu, že navrhovateľka v konaní nepreukázala svoju neschopnosť sama sa
živiť. Podaním zo dňa 12.09.2013 si odporca vyčíslil trovy právneho zastúpenia vo výške 3 828,42 Eur.

Následne súd citoval ust. § 142 ods. 1, § 149 ods. 1, § 151 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku
a navrhovateľke, ktorá bola v konaní neúspešná, uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania  v
celkovej výške 3 828,42 Eur, pričom pri výpočte základnej sadzby tarifnej hodnoty za 1 úkon právnej
služby vychádzal z tarifnej hodnoty 48 608,73 Eur, ktorá predstavuje súčet hodnôt opakujúcich sa plnení
požadujúcich navrhovateľkou vo výške 1 138,98 za obdobie od 11.05.2012 do 28.02.2016.  V súlade
s ust. § 10 ods. 3, § 14 ods. 1 a 5 a § 16 ods. 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len citovaná vyhláška) priznal odmenu za
7 úkonov právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie zo dňa 19.03.2013, písomné
podanie zo dňa 07.05.2013, účasť na pojednávaniach v dňoch 26.10.2012, 25.01.2013, 20.03.2013 a
11.09.2013) á 519,49 Eur  a za 1 úkon právnej služby - účasť na odročenom pojednávaní dňa 17.05.2013



vo výške 1  základnej sadzby tarifnej hodnoty  á 129,87 Eur.  Súčasťou priznanej odmeny je aj režijný
paušál (ust. § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky) 2 x 7,63 Eur  a 6 x 7,81 Eur.

V zákonom stanovenej lehote podala proti uzneseniu navrhovateľka odvolanie. Uviedla, že napadnutým
uznesením ju súd prvého stupňa neprimerane zaťažil, pričom pri rozhodovaní o trovách konania
nezohľadnil všetky dôvody, ktoré ju viedli k uplatneniu  nároku na súde.  Súčasne súd prvého stupňa
nezohľadnil ani skutočnosti, na ktoré v konaní poukazovala a ktoré boli preukázané aj v iných konaniach
napríklad v konaní o rozvod manželstva vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 31C
134/2009. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 14/99 zo
dňa 01.09.2009 a ust. § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a namietala, že súd neprihliadol
ani na jej majetkové, sociálne a osobné pomery. Zastávala názor, že v danom prípade je dôvodné
aplikovať ust. § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a to vzhľadom na existujúce dôvody hodného
osobitného zreteľa. Uviedla, že v čase podania návrhu na začatie konania tu boli dôvody na určenie
príspevku na výživu rozvedenej manželky, pretože nebola schopná sama sa živiť, presťahovala sa do
prenajatého bytu a zabezpečovala starostlivosť o maloletého syna, na ktorého výživu odporca pravidelne
neprispieval. Súčasne jej bolo podpálené motorové vozidlo, ktoré využívala na podnikateľskú činnosť,
a preto si nemohla zabezpečiť dostatok finančných prostriedkov. Poukázala na skutočnosť, že odporca
jej zamedzil vstup do prevádzky zlatníctva a zadržal všetky jej skladové zásoby, čím jej znemožnil
vykonávať podnikateľskú činnosť.  Ďalej navrhovateľka  uviedla, že práve odporca zapríčinil rozvrat ich
manželstva a svojim konaním spôsobil zníženie životnej úrovne navrhovateľky. Opätovne poukázala na
to, že odporca je obvinený vo veci spáchania zločinu - poškodzovania cudzej veci, ktorou je jej motorové
vozidlo. Zdôraznila, že nie je v jej možnostiach nahradiť odporcovi trovy konania, a to s poukázaním na
jej majetkové pomery a zabezpečovanie osobnej starostlivosti o ich syna. Zastávala názor, že napadnuté
uznesenie je nespravodlivé, preto ho navrhla zrušiť.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol napadnuté uznesenie ako vecne správne
potvrdiť. Dôvody uvádzané navrhovateľkou v odvolaní považuje za neopodstatnené a mylné,
nezakladajúce zákonný dôvod na odvolanie proti uzneseniu o povinnosti nahradiť trovy konania.
Navrhovateľka svoje odvolanie odôvodňuje v prevažnej miere existenciou dôvodov hodných osobitného
zreteľa na jej strane, ktoré boli v konaní podľa jej názoru dostatočne preukázané. Poukázal na to, že
všetky argumenty navrhovateľky uvedené v odvolaní boli predmetom konania vo veci samej, ktoré bolo
právoplatne skončené a súd jej návrh v celom rozsahu zamietol. Uviedol, že kritériom na priznanie
nároku na náhradu trov konania je miera úspechu vo veci. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej
žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo
veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe
vyhovelo v plnom rozsahu. Účastník, ktorý mal plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých
účelne vynaložených trov proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Konanie bolo iniciované
navrhovateľkou, ktorá bola v priebehu celého konania zastúpená advokátom, ktorý ju mal poučiť nielen
o jej uplatnených nárokoch, ale aj o prípadných možnostiach vyplývajúcich z prípadného neúspechu v
konaní. Samotná výška trov sa odvíja od výšky uplatneného nároku, teda výšky príspevku na výživu,
ktorého sa navrhovateľka v konaní domáhala. Vyjadril názor, že samotná výška uplatneného nároku bola
navrhovateľkou určená v dôsledku nesprávnej aplikácie analógie podľa ust. § 62 ods. 3 Zákona o rodine.
Na uvedenú skutočnosť poukázal aj vo svojom vyjadrení z 18.3.2013. Domnieva sa, že navrhovateľka
si musela byť vedomá vzhľadom na výšku uplatneného nároku, aké prípadné trovy konania môžu z
uvedeného vzísť. Považuje za nespravodlivé, aby sa pri úvahe o náhrade trov konania zohľadňovali iba
pomery na strane navrhovateľky. V súvislosti s predmetným konaním aj jemu vznikli značné výdavky
spojené s právnym zastúpením, preto nevidí žiaden legitímny dôvod, aby navrhovateľka ako neúspešný
účastník v konaní neniesla žiadnu zodpovednosť za jeho výsledok. Opätovne poukázal na hlavný dôvod
odvolania navrhovateľky a to dôvody hodné osobitného zreteľa. Keďže žiadna zo skutočností tvrdených
navrhovateľkou sa v konaní vo veci samej spoľahlivo nepreukázala, absentuje tu existencia dôvodov
hodných osobitného zreteľa na jej strane, pre ktorý by mal súd upustiť od uloženia povinnosti nahradiť mu
trovy konania. Rozhodnutím súdu sa navrhovateľka neocitla v takej závažnej sociálnej alebo majetkovej
situácii, ktorá by predstavovala dôvod hodný osobitného zreteľa. Naopak, z konania vo veci samej
jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľka je zdravá žena, v ekonomicky produktívnom veku, venuje sa
aktívne podnikateľskej činnosti, z ktorej má nemalé príjmy a vedie nákladný život.



Krajský súd v Košiciach  (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len O.s.p.), vzhľadom
na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ust. § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Odvolací súd zdôrazňuje, že náhrada trov konania je procesnou povinnosťou, ktorej obsahom je záväzok
na zaplatenie sumy, ktorá sa úplne alebo sčasti zhoduje s trovami zaplatenými iným účastníkom,
štátom alebo iným subjektom občianskeho súdneho konania. Dôvodom na uloženie náhrady trov
konania je výsledok konania, zavinenie niektorých trov alebo náhoda, ktorá trovy konania spôsobila.
Zásadne sa uhrádzajú trovy účelne vynaložené na uplatňovanie alebo bránenie práva. V sporovom
konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci (zásadou
zodpovednosti za výsledok), ktorá znamená, že účastník konania, ktorý bol v spore úspešný má nárok
na náhradu trov konania. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov
konania celkom alebo sčasti, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 O.s.p.. Zo
znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu
umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých
konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti a k dosiahnutiu spravodlivosti pre
účastníkov konania. Úvaha súdu, či ide o výnimočný prípad, a či sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa na nepriznanie trov konania musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci
a nesmie odporovať dobrým mravom. Ustanovenie § 150 O.s.p. preto nemožno vykladať tak, že
možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady  rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať
náhradu trov úspešnému účastníkovi konania, vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí
byť v rozhodnutí aj náležite  odôvodnený.  Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného
zreteľa treba prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých
účastníkov konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť,
ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka.
Neúspech žalobcu v konaní nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa v zmysle ust. § 150 O.s.p.,
avšak  významnými z hľadiska aplikácie ust. § 150 O.s.p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu
nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod..

Po preskúmaní obsahu spisu dospel odvolací súd k záveru, že  navrhovateľkou tvrdené skutočnosti
neodôvodňujú aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a nepriznanie náhrady trov konania odporcovi, ktorý mal
vo veci plný úspech. Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 27P 101/2012-390 zo dňa
11.09.2013 s právoplatnosťou dňa 05.11.2013 totiž vyplýva, že súd zamietol návrh navrhovateľky ako
nedôvodný, pretože navrhovateľka v konaní  nepreukázala neschopnosť sama sa živiť. Z dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa je zrejmé, že majetkové pomery navrhovateľky sú v skutočnosti
lepšie ako tie, ktoré boli v konaní z jej strany prezentované. Navrhovateľka má príjem zo spoločnosti
Dargent s.r.o., pričom dňa 15.06.2013 sa stala spoločníčkou a zároveň konateľkou ďalšej spoločnosti
Glitters s.r.o. so splateným peňažným vkladom vo výške 2 500 Eur, z čoho je zrejmé, že navrhovateľka
naďalej vykonáva podnikateľskú činnosť za účelom dosiahnutia zisku. Za neopodstatnenú považuje
odvolací súd odvolaciu námietku navrhovateľky, ktorá sa týkala zabezpečovania osobnej starostlivosti
o maloletého syna a skutočnosti, že odporca nepravidelne prispieval na jeho výživu. Uvedené tvrdenia
majú totiž význam v konaní o určení (zvýšení resp. znížení) výživného pre maloleté dieťa a nie v konaní
o určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky podľa  ust. § 72 Zákona o rodine.  Z rovnakého



dôvodu je nedôvodná aj odvolacia námietka navrhovateľky, že odporca je obvineným v trestnej veci
spáchania zločinu poškodzovania cudzej veci, a to motorového vozidla navrhovateľky, pretože uvedené
je predmetom trestného konania. Po komplexnom posúdení všetkých okolností relevantných pre
rozhodovanie o náhrade trov konania, zastáva odvolací súd názor, že v danom prípade by nebolo
spravodlivé požadovať od odporcu znášanie náhrady trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s účelným
bránením práva proti navrhovateľke, ktorá požadovala určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky
až vo výške 1 138,98 Eur mesačne, ktorá zjavne vybočuje z rozsahu vyživovacej povinnosti bývalých
manželov, ktorý je daný primeranosťou (§ 72 ods. 1 Zákona o rodine) a od ktorej je závislá tarifná
hodnota veci pre stanovenie tarifnej odmeny advokáta. Odvolací súd sa súčasne stotožňuje aj s výškou
trov konania, na ktorej náhradu zaviazal súd prvého stupňa navrhovateľku, nakoľko táto je v súlade
s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.
Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne
podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p..

O trovách odvolacieho konania účastníkov odvolací súd nerozhodoval, pretože návrh na ich priznanie
predložený nebol (ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust.  § 151 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "27P/101/2012", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}