{"guid": "123e185c-ef9b-4340-bdce-e379399b87ac:caaf258b-014a-4746-af5c-56b11ccf0e43", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2015:7115203856.1", "spisova_znacka": "8CoP/320/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 8CoP/320/2015 z 30. 8. 2015", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Košice z 30. augusta 2015, sp. zn. 8CoP/320/2015, ECLI:SK:KSKE:2015:7115203856.1", "identifikacne_cislo": "7115203856", "sud": {"guid": "sud_147", "nazov": "Krajský súd Košice", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-kosice"}, "sudca": "JUDr. Mária Podhorová", "sudca_id": 37, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-maria-podhorova-37", "datum_vydania": "2015-08-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Starostlivosť o maloletých"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/caaf258b-014a-4746-af5c-56b11ccf0e43", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2015:7115203856.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2015:7115203856.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSKE:2015:7115203856.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/320/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115203856
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7115203856.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti P. A. nar. XX.XX.N. I. A. nar. XX.X.N.
a C. A. nar. XX.X.N. zastúpených kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v
Prešove, Slovenská č. 87, Prešov na návrh otca C. A. nar. X.X.N. bývajúceho v Č. S. U. Č.. N. C. P. F. A.
zastúpeného LAWS, s.r.o. so sídlom Rajská 7, Bratislava proti matke C. A. rod. S. nar. X.X.N. bývajúcej
v H. F. M. N. zastúpenej Advokátskou kanceláriou Vašiv & Partners s.r.o., Vrátna č. 28, Košice v konaní
o návrhu otca na nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu o odvolaní matky proti
uzneseniu Okresného súdu Košice I zo 4. mája 2015 č.k. 18P 27/2015-133 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e     uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uznesením zo 4. mája 2015 č.k. 18P 27/2015-133 nariadil, aby odporkyňa (matka) C.
A. nar. X.X.N. navrátila maloleté deti P. A. nar. XX.XX.N., I. A. nar. XX.X.N. a C. A. nar. XX.X.N. do miesta
a pod jurisdikciu ich obvyklého pobytu v Českej republike v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia.
V prípade, že odporkyňa v uvedenej lehote maloleté deti nevráti do miesta a pod jurisdikciu obvyklého
pobytu v Českej republike, je navrhovateľ (otec) oprávnený po uplynutí tejto lehoty maloleté deti prevziať
na území Slovenskej republiky za účelom ich vrátenia do miesta a pod jurisdikciu ich obvyklého pobytu
v Českej republike. V prípade návratu odporkyne (matky) do Českej republiky spolu s maloletými deťmi
je navrhovateľ (otec) povinný zabezpečiť im primerané ubytovanie na svoje náklady až do rozhodnutia
príslušného súdu v Českej republike o úprave rodičovskej zodpovednosti voči maloletým deťom. O
trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie matka maloletých detí s poukazom na ust. § 205 ods.
2 písm. d/ a f/ O.s.p. z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne vec posúdil. Zdôraznila, že výkon opatrovníckeho
práva nebol otcom realizovaný, pretože od r. 2010 sa zdržiaval v spoločnej domácnosti len veľmi
sporadicky a v auguste 2012 opustil spoločnú domácnosť. Maloleté deti ostali žiť s ňou a hoci umožnila
styk otcovi s deťmi neobmedzene a denne, otec to využíval minimálne len raz za dva týždne, hoci býval
neďaleko. Bola na materskej dovolenke a nemala prostriedky na výživu seba, ani detí, otec prestal
platiť nájom za byt a prispieval výživné 218 € mesačne, ktoré na jej naliehanie zvýšil na 255 €. V
auguste 2013 po ukončení materskej dovolenky dostala z firmy rodičov otca výpoveď a na jar 2013
jej otec zobral firemné auto. Z dôvodu nemožnosti splácania vysokého nájomného a vysokého dlhu
bola nútená aj s deťmi presťahovať sa 1.12.2013 do lacnejšieho bytu, v ktorom sa rovnako dostala
do dlhu na nájomnom, pre ktorý jej bola daná výpoveď z bytu. Hľadala si zamestnanie, avšak bez
praxe a s tromi maloletými deťmi nemali o ňu zamestnávatelia záujem ani na neprestížnych a slabo
platených pozíciách. Bola odkázaná často na pomoc cudzích osôb, často jej pomáhal napríklad sused.
Z uvedeného vyplýva, že otec porušoval svoje povinnosti rodiča, keď sa o deti nestaral osobne, ani
im neumožnil životnú úroveň primeranú jeho možnostiam, tieto vystavil hmotnej núdzi, kedy nemali
prostriedky ani na jedlo, lieky a oblečenie v tom čase. Vyjadrila názor, že otec týmto svojím konaním



spoločne s jeho rodičmi naplnil skutkovú podstatu trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej
osoby podľa Trestného zákona. Za daného stavu preto nemožno hovoriť o vykonávaní opatrovníckeho
práva v zmysle článku 13 Haagského dohovoru, na čo súd vo svojom odôvodnení uznesenia nijako
nereflektoval. Rovnako zdôraznila okolnosti súvisiace so súhlasom otca s premiestnením maloletých
detí, keď 27.8.2012 sa aj v prítomnosti jeho rodičov dohodli, že by bolo najlepšie pre ňu odcestovať
aj s maloletými deťmi na Slovensko a to čím skôr, pretože v septembri mal najstarší syn P. nastúpiť
do školy, ale ona v tom čase ešte odísť nechcela. V telefonickom rozhovore 15.8.2012 otec jej
navrhol, aby odišla aj s deťmi na Slovensko, na výživu ktorých bude platiť 7.000 Kč a nájom v Českej
republike bude platiť do novembra 2012. Rovnako rodičia z otcovej strany sa vyjadrili, že nebudú na
výživu vnúčatám ďalej nijak prispievať. Keď musela v októbri 2012 narýchlo odcestovať z rodinných
dôvodov, vysťahoval zariadenie bytu, vypovedal nájom bytu a prestal ho platiť. Dňa 28.10.2014 bola
prostredníctvom Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže vykonaná mediácia medzi
ňou a otcom, avšak na rozdiel súdu, ktorý len stroho skonštatoval, že táto mediácia nepriniesla žiaden
úspech, je jasne preukázané, že obsahom dohody o riešení sporu mediáciou, ako bola pripravená
na podpis na základe výsledkov rokovania pred zamestnancami Centra bolo to, že otec súhlasí s
premiestnením detí na Slovensko výmenou za to, že ona sa zriekne vyživovacej povinnosti otca voči
maloletým deťom. Otec následne zistil, že práva na výživné na maloleté deti sa nemožno platne vzdať
a následne štyri mesiace po odchode detí podal v decembri 2014 predmetný návrh zjavne s cieľom
naďalej mať možnosť podmieňovať súhlas limitovaním výživného. Konštatovala, že sa rozhodla odísť s
deťmi na Slovensko nie kvôli nezhodám s otcom alebo z pomsty, či pre iný podobný dôvod, ale preto, že
v Čechách nedokázala pre deti vytvoriť podmienky, ktoré by boli v ich záujme. Rodinu a citové zázemie
pre deti v Českej republike nepovažuje za také, ktoré by zodpovedalo ich zdravému vývoju a návrat detí
do tohto prostredia, ktoré je možné označiť až ako „neľudské“ by pre ne znamenalo minimálne psychickú
ujmu. V tejto súvislosti poukázala aj na záver kolízneho opatrovníka, že je v záujme detí ostať s matkou
na Slovensku, k čomu sa priklonil aj psychológ E.. V.. Pokiaľ by odišla s deťmi do Českej republiky, opäť
by nemala zabezpečené základné podmienky pre svoju existenciu, na základe čoho nemožno od nej
takýto krok žiadať. Ako to vyplýva z vykonaného dokazovania (správa Úradu práce, sociálnych vecí a
rodiny Prešov) je nepochybné, že deti majú vytvorené pevné citové väzby na ňu, ktorá sa odmalička o ne
osobne starala a vytvorila citové zázemie, pričom deti v Českej republike boli vystavené hmotnej núdzi a
otec, ako aj jeho rodina sa o ne zaujímala okrajovo. S otcom detí nežijú v spoločnej domácnosti tri roky,
počas ktorých sa im venoval minimálne a už predtým bola starostlivosť o deti výhradne jej záležitosťou.
Výsledkom je, že deti s otcom nemajú vybudovaný pevný citový vzťah, a preto sa vyjadrili, že bývať
s ním nechcú. Otec mal v minulosti možnosť vytvoriť deťom potrebné podmienky, avšak toto nevyužil.
Vytkla konajúcemu súdu, že nezdôvodnil, na základe čoho dospel k záveru, že po návrate detí do Českej
republiky sa situácia zmenila a deti by už neboli vystavené ujme. Rovnako sa nezaoberal ani najlepším
záujmom maloletých detí a nútené prikázanie detí otcovi, ktorý ich od r. 2012 vystavoval hmotnej núdzi
v úsilí doslova ich vyštvať na Slovensko, deťom by nepochybne spôsobilo fyzickú a psychickú ujmu.
Zarážajúco pôsobí údiv súdu nad tým, ako si nemohla nájsť zamestnanie v Českej republike, keď krátko
na to sa zamestnala v H., čo priamo úmerne súvisí s tým, že má oporu a pomoc v domácnosti a so
zabezpečením starostlivosti o deti v čase, keď sa venovala hľadaniu zamestnania alebo bola nútená
ostať v práci dlhšie, keď jej pomáhala aktívne rodina. Vyjadrila názor, že súd mal prihliadnuť na názor
mal. P. a mal. I., ktoré sa zhodne vyjadrili, že chcú ostať bývať s mamou a predstava, že by bývali u otca a
jeho novej priateľky, sa im nepáči. Súd len povrchne zhodnotil, že maloleté deti nemôžu pochopiť zmysel
konania a môžu byť ňou ovplyvňované. Ak má súd pochybnosti, stále má možnosť maloleté deti vypočuť
sám alebo zabezpečiť ich výpoveď iným vhodným spôsobom, prípadne znalcom. Vyjadrila názor, že
súd hrubo pochybil, keď sa vo svojom rozhodnutí vôbec neriadil ust. článku 13 Haagského dohovoru,
neprihliadol na skutkové pomery a okolnosti tohto osobitného prípadu, nezohľadnil záujem maloletých
detí a nezohľadnil ustanovenia Európskeho dohovoru a rozhodol v rozpore s judikatúrou ESĽP. Súd pri
rozhodovaní nevzal do úvahy dlhoročné správanie sa otca, ktorý nejavil záujem o výchovu a hmotné
zabezpečenie maloletých detí a ktorý ani pre svoje mimomanželské vzťahy a sklon k alkoholizmu
nepredstavuje záruku toho, že by sa o svoje deti vedel riadne starať. Výpovede otca si odporujú a sú
nevieryhodné, keď v konaní pred súdom v Q. uviedol, že nemal na výživné a v predmetnom konaní
deklaruje, že nemá problém bývať vo vile s plochou 700 m2 a túto v krátkom čase zariadiť. Súd nezobral
do úvahy momentálnu situáciu detí v mieste ich terajšieho pobytu v H. a nezvážil ani riziko toho, aký vplyv
by mal na nich návrat do Českej republiky. Rovnako nezobral do úvahy vyjadrený názor maloletých detí,
ani názor psychológa a kolízneho opatrovníka, ktorí odporučili, aby zostali bývať na Slovensku so svojou
matkou. Ako vyplynulo z dokazovania, obavy otca o adaptáciu detí v novom prostredí a s vyučovacím
jazykom slovenským, sú nedôvodné, nakoľko šetrením kolízneho opatrovníka bol preukázaný opak.



Najlepším záujmom maloletých detí v tomto prípade je nepochybne zostať bývať s ňou na Slovensku.
Tiež uviedla, že otcovi v styku s maloletými deťmi nijako nebránila ani počas pobytu v Českej republike,
ani po presťahovaní do H. a argument otca, že cestovanie za deťmi do H. raz za niekoľko týždňov je
finančne náročné, je absurdný už z toho dôvodu, že naposledy takýto presun absolvoval súkromným
lietadlom svojich rodičov. Otec má v P. firmu, do ktorej kvôli pracovným povinnostiam v minulosti bez
problémov dochádzal každý týždeň a je zrejmé, že možnosť resp. nemožnosť styku otca s deťmi závisí
len od jeho vôle. Z týchto dôvodov navrhla, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil a návrh v
celom rozsahu zamietol. Písomným podaním adresovaným odvolaciemu súdu 21.8.2015 oznámila, že
Okresný súd Q. rozsudkom zo 7.7.2015 sp.zn. 15C 371/2013 zveril maloleté deti P., I. a C. po dobu
pred i po rozvode manželstva rodičov do jej starostlivosti a otcovi uložil povinnosť platiť výživné pre
každé dieťa a tiež povinnosť uhradiť nedoplatky na výživnom za predchádzajúce obdobie. Žiadala, aby
pri rozhodovaní o navrátení maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu prihliadol odvolací súd na
význam skutočností a výrokov uvedených v rozsudku Okresného súdu Q.. Zdôraznila, že z odôvodnenia
rozsudku Okresného súdu Q. je možné vyvodiť, že ak sa o úprave pomerov k maloletým deťom pre
dobu pred i po rozvode manželstva rodičov na domovskom súde rozhodlo, nie je dôvod, aby boli deti
navrátené späť do Českej republiky.

Otec maloletých detí vo vyjadrení k odvolaniu zdôraznil, že všetky matkou uvádzané tvrdenia sú
nepravdivé, špekulatívne, priam naplňujúce skutkové znaky trestného činu krivého obvinenia a žiadnym
relevantným spôsobom nepreukazujú tvrdenie matky, že nemal o maloleté deti od r. 2010 javiť záujem.
V tejto súvislosti poukázal na vyjadrenie matky k výzve o návrat maloletých detí do krajiny obvyklého
pobytu z 12.3.2015, kde konštatovala, že otec berie maloleté deti každý druhý víkend (piatok až nedeľa),
boli s otcom v októbri 2014, počas vianočných prázdnin 2014, ako aj počas polročných prázdniny
vo februári a deti sú v jeho spoločnosti rady. Správa Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v H.
obsahuje vyjadrenie mal. P. a mal. I., že s otcom si telefonujú, chodia na výlety, chcú k nemu chodiť
na prázdniny a majú rady oboch rodičov. Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že matka v žiadnom
prípade nepreukázala, že by svoje opatrovnícke právo vo vzťahu k maloletým deťom nevykonával a ak
by s ním nemali vytvorené väzby, potom by neprezentovali svoj kladný vzťah k nemu tak, ako to vyplýva
z dokazovania. Tvrdenia matky sú protichodné, keď na jednej strane vo svojich podaniach vyjadruje, že
o maloleté deti javil záujem nielen on, ale aj jeho rodičia a v odvolaní tvrdí, že nevykonával opatrovnícke
právo, lebo o deti nejavil záujem, rovnako ani jeho rodina, teda tvrdenia matky sú zbytočne mätúce
a zavádzajúce. Takisto tvrdenie, že nemal byť sám schopný zabezpečiť každodennú starostlivosť o
deti, či vyslovený názor naplnenia skutkovej podstaty týrania blízkej, resp. zverenej osoby považuje za
špekulatívne, účelové a v žiadnom rozsahu nepreukázané, teda jednoznačne irelevantné. Zdôraznil, že
bol nútený opustiť spoločnú domácnosť z dôvodu snahy uchrániť maloleté deti od neustálych hádok,
ktoré medzi ním a matkou maloletých detí vznikali, ale ani táto skutočnosť neznamenala ukončenie
starostlivosti alebo záujmu z jeho strany vo vzťahu k maloletým deťom, čo nakoniec uvádza aj matka
maloletých detí v odvolaní. Uviedol, že matke oznámil minimálne štyri mesiace dopredu, že prestane
uhrádzať nájomné v novembri 2012, teda mala dostatok času na to, aby zabezpečila nájom primeraný
svojim príjmom. Vo vzťahu k príjmom matky uviedol, že v období jún - august 2012 mala príjem zo
skráteného pracovného pomeru (B. spol. s r.o.), poberala aj rodičovský príspevok a on jej dával výživné
6.000 Kč. Z výpovede matky tiež vyplýva, že po tom, čo dostala výpoveď zo zamestnania v auguste 2013,
poberala dva mesiace podporu v nezamestnanosti 8.642 Kč, ďalšie dva mesiace 6.648 Kč a posledný
mesiac 5.900 Kč a dostala odstupné za tri mesiace. Z toho vyplýva, že situácia matky nebola taká
zlá, ako opisuje, alebo úmyselne vystavila maloleté deti nebezpečenstvu hmotnej núdze. Matka úplne
ignoruje skutočnosť, že bola zamestnaná v spoločnosti jeho rodičov, s čím boli spojené okrem príjmu z
pracovnoprávneho pomeru aj výhody spočívajúce v možnosti využívania automobilu vo vlastníctve tejto
spoločnosti pre potreby matky v neobmedzenom rozsahu (t.j. aj pre potreby maloletých detí) a využívania
mobilného telefónu a vzhľadom na to, že došlo zo strany zamestnávateľa k ukončeniu zamestnaneckého
pomeru, bolo nepochybné, že tieto hnuteľné veci vo vlastníctve bývalého zamestnávateľa matky nemohli
ostať v jej držbe a užívaní. Matka mala teda viacero príjmov, a to zo zamestnaneckého pomeru a s
ním spojené nepeňažné benefity, rodičovský príspevok, výživné pre maloleté deti a neskôr trojmesačné
odstupné a podporu v nezamestnanosti. V súvislosti s nemožnosťou nájdenia si práce na území
obvyklého pobytu dal do pozornosti súdu, že matka predložila päť emailov, ktoré mali svedčiť o tom,
že si aktívne hľadala zamestnanie, ale neúspešne. Zdôraznil, že z obdobia, keď bola evidovaná
na úrade práce pochádzala jedna aktívna snaha matky o nájdenie si práce, všetky sú štylizované
nereprezentatívne, nemajú pripojený životopis (prípadne motivačný list), ani pri jednej emailovej správe
nie je potvrdené doručenie adresátovi alebo vyrozumenie o tom, že s uchádzačom (matkou) budú



alebo nebudú ďalej pokračovať vo výberovom konaní, resp. samotné pozvanie na výberové konanie na
príslušnú pozíciu. Tieto tvrdenia matky preto považuje taktiež za zavádzajúce, zmätočné a v súvislosti
s predmetom právnej veci irelevantné. Považuje za absurdné, že neustále je spor o to, ako sa údajne
o maloleté deti nestaral, nejavil o ne záujem, pričom podobné tvrdenia odzneli zo strany matky aj na
adresu jeho rodičov napriek tomu, že je evidentné, či už on alebo jeho rodičia, nielenže zabezpečovali
ich spolužitie ako manželov, ale poskytovali túto podporu aj potom, ako on opustil spoločnú domácnosť,
ktorú zdieľal s matkou detí, rovnako matka úplne opomína rekonštrukciu nehnuteľnosti za pomoci
jeho rodičov. Nepopiera starostlivosť matky o maloleté deti počas manželstva, predovšetkým osobnú,
ale je neprípustné, aby on bol považovaný za osobu, ktorá nevykonáva svoje opatrovnícke právo a
ktorá údajne nemá záujem o maloleté deti. Takisto dal do pozornosti, že je logické, že ako aktívny
zamestnanec, podnikateľ a osoba vyvíjajúca snahu o rekonštrukciu nehnuteľnosti, ktorá mala slúžiť
na účely zabezpečenia potrieb rodiny, do ktorej spadá matka s maloletými deťmi, nemôže 24 hodín
denne každý deň v týždni prejavovať voči maloletým deťom osobnú starostlivosť, ktorá však nie je
jedinou formou vykonávania rodičovských práv a povinností voči maloletým deťom, resp. vykonávanie
jeho opatrovníckeho práva vo vzťahu k deťom. Rovnako dal do pozornosti súdu, že pokiaľ by si tak
ako uvádza matka, svoju vyživovaciu povinnosť vo vzťahu k deťom neplnil a nejavil o ne svoj záujem
už od r. 2010, čím by boli deti jeho konaním tak vážne poškodené a súčasne celková situácia by
bola tak neznesiteľná, ako opisuje matka, vyvstáva otázka, prečo potom podala návrh na úpravu
rodičovských práv a povinností až v auguste 2012 a aj napriek jeho snahe dohodnúť sa na podmienkach
starostlivosti o maloleté deti vrátane výšky výživného, túto snahu ignorovala a je otázne, či sa potom
vyššie uvedeným konaním práve matka nedopustila porušenia svojich rodičovských práv a povinností
vo vzťahu k deťom. Zdôraznil, že bolo jednoznačne preukázané, že svoje opatrovnícke právo v čase
premiestnenia maloletých detí matkou mimo krajinu ich obvyklého pobytu vykonával. Matka ignoruje
skutočnosť, že v tomto súdnom konaní sa nejedná o úpravu práv a povinností rodičov k maloletým
deťom, ale zjavne nezvláda uniesť svoje dôkazné bremeno v predmetnej právnej veci a neustále ignoruje
skutočnosť, že maloleté deti boli z krajiny svojho obvyklého pobytu premiestnené matkou neoprávnene.
K údajnému súhlasu s premiestnením maloletých detí mimo krajinu obvyklého pobytu uviedol, že
dohadovaniu (27.8.2012), ktorému predchádzali iné rozhovory, zjavne nemohlo dôjsť k dohode, keďže
v uvedenom čase matka ešte nechcela odísť, ako to vyplýva aj z obsahu jej odvolania, teda ide o
ďalší zavádzajúci výrok matky, ktorý sama neguje. Z pohľadu prístupu matky k vyriešeniu otázok (styk
s deťmi a platenie výživného) a dosiahnutia relevantnej dohody v predmetnej veci, považuje tvrdenie
matky o tom, že mal údajne dať súhlas na premiestnenie maloletých detí na územie iné, ako je krajina
ich obvyklého pobytu a tiež následné marenie rokovaní za irelevantné, špekulatívne a zavádzajúce.
Za rovnaké považuje aj tvrdenie matky, že ona mala záujem mediačnú dohodu podpísať a že jej
neuzatvorenie je dôvodom jeho správania. Dal do pozornosti súdu, že na predmetnej dohode absentuje
jeho podpis rovnako, ako podpis matky. Čo sa týka údajného nútenia matky, aby opustila s maloletými
deťmi územie Českej republiky a to nepriamym spôsobom z jeho strany a zo strany jeho rodiny, tieto
vyjadrenia považuje takisto za irelevantné a účelové, ktoré nie sú žiadnym relevantným spôsobom
preukázané a hlavne sú nepravdivé. Matkou uvádzané citácie sú vytrhnuté z kontextu, z ktorých preto nie
je možné jednoznačne určiť jeho názor, ale takisto ani postoj a vyjadrenia matky, z dôvodu čoho vzniká
nebezpečenstvo skreslenia významu jednotlivých vyjadrení a celkového postoja oboch zúčastnených
strán. Vzhľadom na uvedené je absolútne neprípustné, aby matkou uvádzané tvrdenia údajne výslovené
ním, preukazovali udelenie súhlasu s premiestnením maloletých detí do krajiny inej ako je krajina ich
obvyklého pobytu. Je nepochybné, že zakaždým podmieňoval odchod maloletých detí z krajiny ich
obvyklého pobytu doriešením aj ďalších podstatných otázok s tým súvisiacich (styk s deťmi a platenie
výživného na nich). Podľa tvrdení matky, mal odstúpiť od predmetnej mediačnej dohody po rade právnika
a vyslovuje predpoklad, že sa tak malo stať kvôli nedoriešenej otázke financií a výživného. Tieto tvrdenia
matky považuje za dohady a špekulácie. V prvom rade kvôli tomu, že vždy podmieňoval udelenie
súhlasu vyriešením konkrétnych otázok a takisto písomnou formou prípadnej dohody. V ďalšom rade
z dôvodu, že úplne absentuje prepis vyjadrení matky. Dôvod, že dohoda v písomnej forme nebola zo
strany zúčastnených strán uzatvorená, pritom nemusí byť len na jeho strane - je evidentné, že sa chcel
nielen dohodnúť, ale mať to aj v súlade s právnym poriadkom Českej republiky, ale táto jeho požiadavka
nebola splnená (ani podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nie je možné sa práva dopredu
vzdať). Mediačná dohoda mala byť výsledkom zmierlivého konania a takisto mala spĺňať podmienku
súladu s platným právnym stavom a je absurdné, aby bola výsledkom takéhoto konania dohoda v
predloženom znení. V žiadnom prípade sa nejedná o absenciu jeho snahy vyriešiť vzniknutú situáciu.
Práve skutočnosť, že sa na príslušný orgán obrátil ako prvý, jednoznačne preukazuje opak. Je však
neprijateľné, aby nemohol využiť svoje právo rozhodnúť sa, či pristúpi k takejto dohode alebo nie,



najmä, ak je v rozpore s platným právnym stavom. Bez opatrnosti poukázal na to, že ide o neplatné
ustanovenie, a to aj napriek tomu, že by sa podľa predkladanej dohody matka vzdala práva na výživné
len do doby, kým budú upravené rodičovské práva a povinnosti. V predmetnom konaní bolo jednoznačne
preukázané, že do dnešného dňa nedal matke súhlas na premiestnenie maloletých detí mimo krajiny
ich obvyklého pobytu a jej tvrdenia v tejto súvislosti sú irelevantné v celom rozsahu. K tvrdeniu matky
o nebezpečenstve, že by návrat maloletým deťom spôsobil fyzickú alebo psychickú ujmu uviedol, že
sú vyjadrenia matky špekulatívne, nepravdivé a účelové a nijakým relevantným spôsobom ani jedným
zo svojich vyjadrení toto nebezpečenstvo nepreukázala. Dokonca, v súvislosti, že maloleté deti majú
v dôsledku jeho prístupu mať s ním vážne narušené väzby a vzájomnú dôveru, bolo už vyššie v texte
preukázané, že ide o nepravdivé tvrdenia matky (vyjadrenie detí, že ocka majú rady, že sa na neho
tešia a pod., takisto jeho záujem a prístup k maloletým deťom - trávenie spoločného času, spoločný
kontakt, ktorý prebiehal nielen na území Českej republiky, ale aj po premiestnení maloletých detí na
územie Slovenskej republiky). Jediné, čo sa maloletým deťom P. a I. nemá pozdávať je, že má mať
novú priateľku. Takisto boli vyvrátené v predmetnom konaní tvrdenia matky, že ani starí rodičia t.j.
jeho rodičia, nemali prejavovať záujem a starostlivosť o maloleté deti. Svoju vyživovaciu povinnosť voči
deťom plnil aj po odchode zo spoločnej domácnosti v r. 2012 a práve matka bezdôvodne nevykonala
kroky zamedzujúce tomu, aby sa maloleté deti dostali do ponižujúceho postavenia (nebola ochotná
sa dohodnúť na podmienkach starostlivosti o maloleté deti do času, kedy v predmetnej veci rozhodne
príslušný súd, napriek tomu, že minimálne štyri mesiace dopredu jej oznámil, že sa nebude podieľať
na uhrádzaní nájmu, čo sa absolútne nedotklo plnenia povinnosti platiť výživné na maloleté deti,
ktoré časom zvýšil, matka neprijala potrebné opatrenia na zamedzenie vzniku ponižujúcej situácie pre
maloleté deti). Matka v odvolaní vyjadruje názor, že by nemalo byť správne, keby boli maloleté deti jemu
zverené. Konštatoval, že v predmetnom súdnom konaní ide o navrátenie maloletých detí do krajiny ich
obvyklého pobytu, keďže tieto boli premiestnené do inej krajiny neoprávnene, nie o úpravu rodičovských
práv a povinností rodičov k maloletým deťom, ale matka úplne ignoruje, čo je skutočným predmetom
tohto konania. V predmetnom konaní boli poskytnuté ním záruky vo vzťahu k maloletým deťom aj voči
matke, bola jednoznačne preukázaná špekulatívnosť a nepravdivosť tvrdení matky a maloleté deti by
sa mali vrátiť do im známeho prostredia, keďže v ňom pred ich premiestnením z krajiny obvyklého
pobytu dlhodobo žili a má za to, že návrat maloletých detí nepredstavuje nebezpečenstvo spôsobenia
ich fyzickej alebo psychickej ujmy. K odvolaniu matky „súd len veľmi povrchne zhodnotil, že podľa
neho maloleté deti nemôžu pochopiť zmysel konania a môžu byť tiež ovplyvňované matkou“, súhlasil s
názorom súdu v plnom rozsahu a názor matky považuje za irelevantný, nakoľko aj samotné správanie
a vyjadrovanie matky smeruje k tomu, že sama má problém rozlíšiť, čo je v skutočnosti predmetom
tohto súdneho konania. Názor matky „okolnosti prístupu otca a jeho rodiny k deťom opísané vyššie
pritom obsahujú dostatok príčin, pre ktoré ovplyvňovanie matkou pravdepodobne nebolo potrebné“
konštatoval, že tento výrok matky znie prinajmenšom podozrivo a podporuje jeho názor, že konanie
matky v predmetnej právnej veci vrátane jej vyjadrení je v prevažnej miere špekulatívne, zavádzajúce a
účelové, najmä ak sama mnohokrát si vo svojich vyjadreniach protirečí. Matka rozporuje jeho tvrdenie
týkajúce sa finančnej náročnosti cestovania za maloletými deťmi do H., ktoré má byť absurdné, keďže
naposledy takýto presun absolvoval súkromným lietadlom svojich rodičov a uviedol, že snažil sa spraviť
maloletým deťom zážitok, rozhodol sa vypožičať na tento účel lietadlo a je absurdné považovať tento
postup za obvyklý a bežne využívateľný práve minimálne z dôvodu finančnej náročnosti. K problematike
nájmu opäť uviedol, že ide o nehnuteľnosť vo vlastníctve jeho matky a nie je vylúčené, že aj pri
zariaďovaní tejto nehnuteľnosti budú mu opäť nápomocní rodičia. Záverom zdôraznil, že v predmetnej
právnej veci ide o nápravu situácie, kedy jeden z rodičov neoprávnene premiestnil maloleté deti do inej
krajiny ako je krajina ich obvyklého pobytu, nie o úpravu rodičovských práv a povinností. Je nepochybné,
že ako otec maloletých detí vykonával a stále vykonáva opatrovnícke právo, súhlas na premiestnenie
maloletých detí z krajiny obvyklého pobytu neudelil a nebezpečenstvo, že by návrat maloletých detí
spôsobil im fyzickú alebo psychickú ujmu nevzniká, keďže s ním a jeho rodičmi maloleté deti majú citové
väzby a prostredie, do ktorého majú byť navrátené, je im známe. Žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie
súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Kolízny opatrovník maloletých detí sa k odvolaniu matky nevyjadril.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku
2 cit. zák. ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.



Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa §
212 ods. 2 písm. a/ O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo vzťahu k výrokom
o nariadení návratu maloletých detí do miesta a pod jurisdikciu ich obvyklého pobytu v Českej republike
do 15 dní od právoplatnosti uznesenia, práva otca, v prípade, ak matka v uvedenej lehote maloleté deti
nenavráti do miesta a pod jurisdikciu ich obvyklého pobytu v Českej republike, prevziať maloleté deti na
území Slovenskej republiky po uplynutí súdom určenej lehoty za účelom ich vrátenia do miesta a pod
jurisdikciu ich obvyklého pobytu v Českej republike a povinnosti otca zabezpečiť primerané ubytovanie
matke a maloletým deťom na svoje náklady až do rozhodnutia príslušného súdu v Českej republike
o úprave rodičovskej zodpovednosti voči maloletým deťom, dospel k záveru, že súd prvého stupňa
dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil, v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a
to každý dôkaz jednotlivo, ako aj všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na
všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, odôvodnenie rozhodnutia je
presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, preto uznesenie podľa § 219
ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil a podľa ods. 2 tohto ustanovenia sa v odôvodnení obmedzil len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii
matky odvolací súd konštatuje, že tieto tvorili jej obranu už na súde prvého stupňa, s ktorými sa súd
prvého stupňa v napadnutom uznesení dostatočne vyporiadal. Odvolací súd však považuje za potrebné
opakovane zdôrazniť, že z právnej úpravy týkajúcej sa predmetu konania citovanej v napadnutom
uznesení súdu prvého stupňa vyplýva jej základný cieľ, a to zaistenie bezodkladného návratu detí
protiprávne premiestnených alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte. Premiestnenie alebo
zadržanie dieťaťa sa považuje za protiprávne vtedy, ak ním dôjde k porušeniu práva starostlivosti o dieťa,
ktoré ma osoba, inštitúcia alebo ktorýkoľvek iný orgán podľa právneho poriadku štátu, v ktorom malo
dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním. To však za predpokladu,
že toto právo starostlivosti o dieťa (opatrovnícke právo) bolo v dobe premiestnenia alebo zadržania
skutočne vykonávané alebo by bolo takto vykonávané, keby nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu.
Potrebné je však zdôrazniť, že v tomto konaní súd nerozhoduje ani o výchove a výžive detí, ani o styku
rodičov s deťmi, ale výlučne o tom, či bude dieťa do miesta obvyklého pobytu vrátené alebo nie. Pokiaľ
dôjde k protiprávnemu premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa a pokiaľ je podaný rodičom návrh na
vrátenie dieťaťa do jedného roku od protiprávneho zadržania alebo premiestnenia, musí súd nariadiť
vrátenie dieťaťa do miesta jeho obvyklého pobytu. Túto povinnosť nemá len vtedy, ak je daná niektorá z
výnimiek uvedených v článku 13, prípadne článku 20 Dohovoru. Navyše článok 11 Nariadenia zároveň
stanovuje, že pri rozhodovaní o návrhu na vrátenie dieťaťa je výnimka z povinnosti nariadiť návrat
dieťaťa stanovená v článku 13 písm. b/ Dohovoru obmedzená na minimum, pretože aj pri existencii
okolností predvídaných v tomto ustanovení musí súd nariadiť vrátenie dieťaťa, pokiaľ boli prijaté vhodné
opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho návrate. Podľa článku 2 ods. 11 Nariadenia pojem
„neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie“ znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa,
ak: a/ je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá
má právne účinky podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred
premiestnením alebo zadržaním a b/ za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto
opatrovnícke právo aj vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo,
ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané
spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže
rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.
Podľa článku 2 ods. 9 Nariadenia pojem „opatrovnícke právo“ zahŕňa práva a povinnosti súvisiace
s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa. Vychádzajúc z vyššie
uvedených článkov Nariadenia pod miestom obvyklého pobytu dieťaťa na účely konania o jeho navrátení
treba rozumieť miesto, kde dieťa bývalo na základe zhodnej vôle rodičov (vykonávajúcich spoločne
opatrovnícke právo) bezprostredne pred protiprávnym premiestnením alebo zadržaním (uznesenie NS
SR 6Cdo 1/2013). Právny záver o neoprávnenom premiestnení alebo zadržiavaní detí vyžaduje teda
splnenie troch predpokladov, a to existenciu opatrovníckeho práva, výkon opatrovníckeho práva v čase
premiestnenia alebo zadržania a to buď spoločne alebo samostatne a porušenie opatrovníckeho práva.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa nepochybne vyplynulo, že rodičia maloletých detí
vykonávali opatrovnícke právo spoločne bezprostredne pred premiestnením, resp. zadržaním detí na
území Slovenskej republiky v Českej republike, na ktorom závere nemení nič ani skutočnosť, že
rodičia maloletých detí nežili v spoločnej domácnosti od augusta 2012, nota bene právo starostlivosti
o maloleté deti (opatrovnícke právo) bolo v dobe premiestnenia skutočne vykonávané v Českej



republike a bolo by takto vykonávané naďalej, keby nedošlo k premiestneniu maloletých detí do
Slovenskej republiky. Odvolací súd zdôrazňuje, že obvyklý pobyt maloletých detí sa skúma výhradne
v období bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, pričom dĺžka pobytu
pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním a po ňom sa v súvislosti s určením obvyklého
pobytu detí zásadne neporovnáva. Faktické zadržiavanie detí na území Slovenska ich obvyklý pobyt
nezakladá. Súd prvého stupňa správne skúmal opatrovnícke právo k maloletým deťom podľa článku
3 a článku 5 písm. a/ Dohovoru a to podľa právneho poriadku štátu, na území ktorého mali deti svoj
obvyklý pobyt bezprostredne pred ich zadržaním. V zmysle uvedenej právnej úpravy je teda potrebné
skúmať, či rodič, ktorý premiestnil deti z krajiny obvyklého pobytu alebo ich neoprávnene zadržiaval
mimo krajiny obvyklého pobytu tak mohol urobiť bez súhlasu druhého rodiča alebo bez rozhodnutia súdu
alebo iného správneho orgánu a zároveň, či v čase premiestnenia alebo zadržania detí sa opatrovnícke
právo aj skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne alebo by sa bolo vykonávalo, ak by
k premiestneniu alebo zadržaniu nedošlo. Z právnej úpravy rodinnoprávnych vzťahov, ktoré v Českej
republike upravuje zákon č. 94/1963 Zb. o rodine v platnej znení vyplýva, že rodičovská zodpovednosť je
súhrn práv a povinností pri starostlivosti o maloleté dieťa zahrňujúca najmä starostlivosť o jeho zdravie,
jeho telesný, citový, rozumový a mravný vývoj, pri zastupovaní maloletého dieťaťa, pri správne jeho
majetku (§ 31 ods. 1). Rodičovská zodpovednosť patrí obom rodičom (§ 34 ods. 1). Ak sa rodičia
nedohodnú o podstatných veciach pri výkone rodičovskej zodpovednosti, rozhodne súd (§ 49). Z
uvedeného teda nepochybne vyplýva, že obaja rodičia majú vo vzťahu k maloletým deťom rovnaké
práva a povinnosti, o podstatných veciach týkajúcich sa maloletých detí musia rozhodovať spoločne
a pokiaľ sa nedohodnú, rozhodne súd. Obaja rodičia detí teda majú zo zákona opatrovnícke právo k
deťom s tým, že ani rozhodnutím súdu o zverení detí do starostlivosti niektorého z rodičov nenadobúda
ani jeden z rodičov samostatné opatrovnícke právo vo vzťahu k rozhodnutiu o pobyte maloletých detí
(uvedená práva úprava je totožná s úpravou rodičovských práv a povinností v Slovenskej republike). V
tejto prejednávanej veci teda nevznikli žiadne pochybnosti o tom, že obaja rodičia boli v čase zadržania
maloletých detí na území Slovenskej republiky nositeľmi opatrovníckeho práva, t.j. práva a povinností
súvisiacich so starostlivosťou o maloleté deti a ani jeden z nich nemohol samostatne rozhodnúť o mieste
pobytu detí, resp. o jeho zmene bez súhlasu druhého. V tomto prípade matka detí nepreukázala ,
že otec s trvalou zmenou miesta pobytu detí z Českej republiky na Slovensko súhlasil, hoci jej táto
povinnosť vyplýva z článku 13 písm. a/ Dohovoru. V tomto prípade k dohode rodičov o premiestnení detí
na Slovensko nedošlo a keďže matka nedisponovala súhlasom otca ani rozhodnutím súdu o nezhode
rodičov v podstatných veciach týkajúcich sa maloletých detí, teda trvalou zmenou pobytu detí, došlo jej
svojvoľným rozhodnutím k porušeniu opatrovníckeho práva otca k maloletým deťom a neoprávnenému
zadržiavaniu maloletých detí mimo obvyklého pobytu detí.

Súd prvého stupňa sa pri rozhodovaní o návrhu otca na nariadenie návratu maloletých detí do krajiny
obvyklého pobytu dôsledne riadil článkom 11 Nariadenia a pri posúdení veci riadne skúmal podmienky
stanovené v článku 11 ods. 4, podľa ktorého súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13 písm.
b/ Haagského dohovoru, ak sa preukázalo, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany
dieťaťa po jeho návrate. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pri aplikácii
článku 13 písm. b/ Dohovoru sa v rámci Európskej únie prednostne použije článok 11 Nariadenia,
ktorého vzťah k Dohovoru je komplementárny (I.ÚS 114/08), čo v konečnom dôsledku znamená, že pri
rozhodovaní o návrhu na nariadenie návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je výnimka z povinnosti
nariadiť návrat stanovená v článku 13 písm. b/ Dohovoru obmedzená na minimum, pretože aj napriek
existencii okolností predvídaných v tomto ustanovení musí súd nariadiť navrátenie dieťaťa, pokiaľ boli
prijaté vhodné opatrenia k zaisteniu ochrany dieťaťa po jeho návrate. Nariadenie je záväzné ako celok
a je priamo použiteľné v členských štátoch podľa Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a jeho
cieľom je zabezpečiť rovnakú právnu ochranu pre deti  všetkých štátov Európskej únie. Z uvedeného
dôvodu preto v prípade únosového konania v rámci členských štátov EÚ nie je osobne potrebné skúmať
sociálnu a právnu ochranu maloletých detí v tom ktorom z členských štátov. Odvolací súd sa stotožnil so
záverom súdu prvého stupňa, že v tomto prípade neexistuje žiadne vážne nebezpečenstvo, že by návrat
detí ich vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ich inak priviedol do neznesiteľnej situácie. Súd
prvého stupňa napokon v záujme komplexnej ochrany práv maloletých detí a matky podmienil návrat
maloletých detí splnením primeraných záruk, keď uložil otcovi povinnosť zabezpečiť matke a maloletým
deťom na svoje náklady primerané ubytovanie až do rozhodnutia príslušného súdu v Českej republike o
úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom, prípadne rozvodu manželstva. Zisťovanie názoru
maloletých detí v súvislosti s návratom do miesta obvyklého pobytu tak Dohovoru, ako aj Nariadenie
podmieňuje dosiahnutím veku a stupňa vyspelosti, v ktorom je vhodné ich názory zohľadniť. V tomto



prejednávanom prípade mal mal. P. 9 rokov, mal. I. 8 rokov a mal. C. 4,5 roka. Vzhľadom na vek
maloletých detí je celkom zjavné, že mentálna vyspelosť detí nie je na úrovni, v ktorej by bolo možné
čo i len predpokladať, že by boli schopné pochopiť predmet konania (čo robí problém častokrát osobám
dospelým a práva znalým) a vôbec chápať pojem návratu do miesta obvyklého pobytu a to aj s poukazom
na tú skutočnosť, že v konaní o návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu sa nerieši zásadne
otázka úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým deťom. Zjavne ani matka nezisťovala názor
detí v čase, keď sa rozhodla s nimi trvale zotrvať v Českej republike.

K argumentácii matky v priebehu konania na súde prvého stupňa ako aj v odvolaní odvolací súd dodáva,
že vybočuje z rámca predmetu tohto konania a v prevažnej miere sa týka okolností podstatných pre
rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností, v rámci ktorého súd skúma, u ktorého
z rodičov sú lepšie podmienky pre zabezpečenie starostlivosti o maloleté deti, či nie sú podmienky
pre striedavú osobnú starostlivosť, akým spôsobom je potrebné upraviť styk detí s rodičom, ktorému
nebudú zverené do osobnej starostlivosti a ako má ktorý z rodičov prispievať na výživu maloletých
detí. Zmyslom Dohovoru a Nariadenia práve je, aby maloleté deti boli v čo najkratšom čase vrátené do
krajiny obvyklého pobytu a pod jurisdikciu štátu obvyklého pobytu za účelom urýchleného začatia alebo
pokračovania v konaní o úprave rodičovských práv a povinností k deťom. Z tohto pohľadu je potom
potrebné vykladať aj najdôležitejšiu zásadu, ktorou sa riadia všetky konania týkajúce sa maloletých detí,
ktorou je najlepší záujem dieťaťa. Komplikovanie a predlžovanie konania o návrate maloletých detí do
krajín obvyklého pobytu, čím dochádza k ponechaniu detí v členskom štáte, do ktorého boli neoprávnene
premiestnené alebo sú v ňom neoprávnene zadržiavané, nemôže byť potom v ich najlepšom záujme.
Z týchto dôvodov ani odvolací súd nezistil potrebu vykonania ďalších dôkazov v súlade s odvolacím
návrhom matky. Odvolací súd tiež dodáva, že rozsudok Okresného súdu Q. zo 7. júla 2015 sp.zn. 12Nc
3395/2012-418, ktorým boli maloleté deti P., I. a C. zverené do starostlivosti matky nemá žiaden vplyv
na konanie a rozhodnutie súdu o návrate maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Z vyššie
uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil podľa §
219 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "18P/27/2015", "guid": "15fb6b5b-ae73-42af-a630-cab2e1b59cf8:ce3ea1e5-6464-45e3-98ec-a6e89dd40766", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c76163d8-ebbe-4dbe-8f8e-59d7b8af3563", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 114/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/08 z 12. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-12", "citacie_n": 841, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c76163d8-ebbe-4dbe-8f8e-59d7b8af3563"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:dda93b3b-8a11-45ba-be5f-8a5876603b8a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 37/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 37/2016 z 3. 2. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-02-03", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.37.2016.1"}]}