Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Sa/1/2019 z 29. 1. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 29. januára 2019, sp. zn. 5Sa/1/2019, ECLI:SK:KSKE:2019:7019200051.1 Krajský súd Košice | 5Sa/1/2019 | ECLI:SK:KSKE:2019:7019200051.1 | 2019-01-29 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 175 ods. 2 SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d4d9702e-bad1-4b0d-8f60-bcaf1956f67c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2019:7019200051.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Sa/1/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7019200051
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Hvišč, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7019200051.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudca JUDr. Ondrej Hvišč, PhD., v právnej veci žalobcu: V. F. H. Q., narodený
XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť M. L., bez dokladov totožnosti, bývajúci trvale v Z., Y., toho času
umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov M., Z. XX, M., zast. Centrom právnej pomoci,
so sídlom v Bratislave, Námestie slobody 12, za ktoré koná kancelária Košice, so sídlom v Košiciach,
Murgašova 3, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru,
Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie
azylu Policajného zboru Humenné, Nemocničná 1, Humenné,, o správnej žalobe vo veci zaistenia
žalobcu rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-SO21-37-012/2018-ZVC z 31.12.2018, takto

r o z h o d o l :

I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-SO21-37-012/2018-ZVC z 31.12.2018, a vec v
r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II./ V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Žalovaný správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-SO21-37-012/2018-ZVC z 31.12.2018 rozhodol
ako správny orgán príslušný podľa § 125 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“)
podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) uvedeného zákona o pobyte cudzincov tak, že žalobcu zaistil
na účel výkonu rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SO21-33-009/2018-ZAV z
31.12.2018, ktorým bol žalobca ako účastník konania administratívne vyhostený z územia Slovenskej
republiky. Žalovaný žalobcu zaistil dňom 31.12.2018 podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na
dobu 6 mesiacov, t. j. do 30.06.2019, na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Súčasne žalobcu
postupom podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov žalovaný umiestnil do zariadenia - Útvaru
policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.

2. V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona
o pobyte cudzincov, vychádzajúc z obsahu a záverov administratívneho konania žalovaný konštatoval,
že dňa 31.12.2018 v čase o 10.10 hod. bol žalobca kontrolovaný v priestoroch Záchytného tábora
Migračného úradu K., pričom sa nevedel preukázať dokladom, ktorý by ho oprávňoval k pobytu na
území Slovenskej republiky. Na základe uvedených skutočností vzniklo podozrenie že žalobca ako
účastník administratívneho konania má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt podľa §



2 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov. Vykonaným šetrením príslušníkmi Oddelenia azylu
Policajného zboru Humenné bolo zistené že účastník konania priletel dňa 16.11.2015 na základe Dohody
medzi vládou Slovenskej republiky, Úradom vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre
utečencov a Medzinárodnou organizáciou pre migráciu o humanitárnom transfere utečencov, ktorí
potrebujú medzinárodnú ochranu cez Slovenskú republiku (ďalej len Dohoda“) na územie Slovenskej
republiky.

3. Účastník konania bol následne umiestnený v Núdzovom tranzitnom centre ktoré sa nachádza
v priestoroch záchytného tábora Migračného úradu v K.. Účastník konania pricestoval na územie
Slovenskej republiky na doklady Červeného kríža s udelením dlhodobým vízom Slovenskej republiky.
Nakoľko sa do skončenia platnosti víza nepodarilo vykonať transfer účastníka konania do tretej krajiny v
zmysle hore uvedenej Dohody, účastník konania požiadal na Oddelení cudzineckej polície policajného
zboru Michalovce o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky, ktorý mu bolo v
zmysle ustanovenia § 58 písm. d) zákona o pobyte cudzincov aj schválený. Lustráciou v informačných
systémoch Policajného zboru Slovenskej republiky bolo zistené, že účastník konania počas doterajšieho
pobytu na území Slovenskej republiky následne požiadal ešte päťkrát o predĺženie tolerovaného pobyt.
Posledné konanie o predĺženie tolerované ho pobytu na území Slovenskej republiky začalo Oddelenie
cudzineckej polície Michalovce dňa 20.6.2018, táto žiadosť bola dňa 3.7.2018 aj schválená s tým že
účastníkovi konania bol schválený tolerovaný pobyt do 30.12.2018. Lustráciou v informačných systémov
Policajného zboru Slovenskej republiky bolo zistené, že účastník konania si nepodal ďalšiu žiadosť
o predĺženie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky, teda na základe poslednej žiadosti
sa mohol na území Slovenskej republiky zdržiavať do 30.12.2018. Podľa zistenia správneho orgánu
účastník konania má na území Slovenskej republiky svojich rodinných príslušníkov, s ktorými spoločne
pricestoval na územie Slovenskej republiky a až doteraz s nimi spoločne býval. V Núdzovom tranzitnom
centre v K. a ktorí budú spoločne s účastníkom konania administratívne vyhostení z územia Slovenskej
republiky. Na území Slovenskej republiky nemá žiadne zázemie ani žiaden iný vzťah, či už rodinný
alebo sociálny. Z toho dôvodu pol dňa 31.12.2018 v čase od 10.10 hod. v zmysle ustanovenia § 79
odsek 1 zákona o pobyte cudzincov predvedený na Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné, kde
s účastníkom konania bolo začaté správne konanie vo veci administratívneho vyhostenia z územia
Slovenskej republiky z dôvodu, že účastník konania má na území Slovenskej republiky neoprávnený
pobyt. Správny orgán dňa 31.12.2018 rozhodol vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení
účastníka konania o jeho administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky
a na územie všetkých členských štátov. Na základe uvedených skutočností správny orgán považuje za
preukázané, že v prípade účastníka konania je potrebný postup podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o
pobyte cudzincov. Účastníkovi konania bolo z dôvodu jeho neoprávneného pobytu vydané rozhodnutie o
administratívnom vyhostení a v čase konania a administratívnom vyhostení nepožiadal o udelenie azylu
na území Slovenskej republiky. V danom prípade považoval správny orgán za potrebné postupovať
podľa § 88 odsek 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a zabezpečiť výkon administratívneho
vyhostenia, nakoľko správny orgán je povinný, v prípade že účastník konania má neoprávnený pobyt,
rozhodnúť o jeho administratívnom vyhostení. Uvedená doba zaistenia je nevyhnutná, počas ktorej
správny orgán vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k určeniu krajiny do ktorej by mohol byť
vyhostený, pričom toto určenie spočíva predovšetkým v komunikácii s príslušnými štátnymi orgánmi,
preverení totožnosti cestou Interpolu v krajinách jeho predošlého predpokladaného pobytu, zabezpečení
náhradného cestovného dokladu potrebného k vycestovaniu a v samotnom technickom a praktickom
zabezpečení realizácie vyhostenia účastníka konania z územia Slovenskej republiky.

4. K reálnej dobe potrebnej na vykonanie neodkladných úkonov na účel výkonu administratívneho
vyhostenia bol dotazovaný aj Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, ktorý bude realizovať
výkon administratívneho vyhostenia. Zo stanoviska Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v
Sečovciach vyplýva, že reálna doba potrebná na vykonanie neodkladných úkonov na účely výkonu
administratívneho vyhostenia, v prípade že cudzinec spolupracuje je do šesť mesiacov.

5. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci
administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť
povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.

6. Správny orgán sa zaoberal aj týmito alternatívami pričom účastník konania nesplnil podmienku
podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, pretože nepreukázal finančné zabezpečenie pobytu vo



výške podľa § 6 zákona o pobyte cudzincov. Taktiež je zrejme z doterajšieho spôsobu jeho života, že
účastník konania si nie je schopný zabezpečiť primeranú nehnuteľnosť na bývanie, prípadne primerané
ubytovanie počas pobytu na území Slovenskej republiky a finančné prostriedky na pokrytie pobytu
pre seba. Predchádzajúcim pobytom si nevytvoril dostatočné finančné prostriedky na pokrytie ďalšieho
pobytu na území Slovenskej republiky či už po stránke materiálnej alebo nemateriálnej, čo vyplýva z
jeho súčasnej finančnej situácie.

7. Pri zaoberaní sa inými normatívnymi prostriedkami na dosiahnutie účelu sa správny orgán opieral o
správnu úvahu a o skutočnosť, že účastník konania je bez dostatočných finančných prostriedkov, ktorými
by zabezpečil vhodné ubytovanie pre seba, čo by mohlo mať za následok ujmu účastníkovi konania
na verejný poriadok a zdravie. Bez uvedených základných potrieb a finančných prostriedkov sa môže
dostať do stavu núdze či už sociálnej, hmotnej, finančnej alebo aj protiprávnej, čo nebude prospievať k
bytiu a životu účastníka konania na území Slovenskej republiky.

8. Správny orgán si je vedomý povinnosti v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte
cudzincov skúmať po celý čas zaistenia, či trvá účel zaistenia. Presnú dobu zaistenia účastníka konania
nie je možné predbežne presne určiť a je ju možné odhadnúť hlavne z aplikačnej praxe. Dĺžka zaistenia
závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí komunikácia medzi štátnymi
orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat účastníka konania týka ako aj
vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržiavanie postupu, ktoré upravujú
medzinárodné dohody, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi.

9. Účelnosť zaistenia je jednoznačná vzhľadom na situáciu, v ktorej sa účastník konania nachádza.
V Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce má účastník konania zabezpečenú zdravotnú
starostlivosť ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni.

10. Ďalej správny orgán skúmal ekonomickú situáciu účastníka konania a dospel k záveru, že nemá
dostatočné finančné prostriedky na zabezpečenie pobytu na území Slovenskej republiky. Na základe
šetrení ako aj listinných dôkazov správny orgán dospel k záveru, že zaistením nie sú porušené práva
účastníka konania a s ohľadom na platnú legislatívu, by prepustenie znamenalo nerešpektovanie zákona
štátu na ktorého výsostnom území sa účastník konania nachádza a pokračovanie v páchaní priestupku
na úseku pobytu cudzincov. Na základe vyššie uvedeného má správny orgán za to že uprednostnenie
verejného záujmu je dostatočne odvodené s ohľadom na zásah do práv účastníka konania. Teda je
preukázaná zákonnosť zaistenia účastníka konania. Po preskúmaní všetkých skutočnosti a dôkazov
správny orgán konštatuje, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o administratívnom vyhostení, ktoré
stále trvá, je zaistenie účastníka konania v súlade s čl. 5 odsek 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), z ktorého vyplýva, že pozbaviť osobnej slobody možno
osobu, proti ktorej sa vedie konanie o vyhostení.

11. Účelom zaistenia účastníka konania je mať osobu fyzický k dispozícii, aby mohlo dôjsť k naplneniu
cieľa zaistenia a to je jeho vycestovaniu z územia Slovenskej republiky. Pretože účastník konania
nemá vydaný cestovný doklad, má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, nemá dostatok
finančných prostriedkov, rozhodol správny orgán o jeho zaistení. Na základe šetrení ako aj z listinných
dôkazov správny orgán dospel k záveru, že zaistením nie sú porušené práva účastníka konania s
ohľadom na platnú legislatívu, no prepustenie by znamenalo ohrozenie rešpektovania zákona štátu na
ktorého výsostnom území sa účastník konania nachádza.

II.
Správna žaloba

12. Obsahom správnej žaloby vo veci zaistenia z 14.01.2019, podanej v mene žalobcu Centrom
právnej pomoci, Kancelária Košice v zákonom stanovenej lehote (§ 225 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z.
Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov ďalej len „SSP“), bolo vyjadrenie nesúhlasu s
preskúmavaným rozhodnutím v celom jeho rozsahu z dôvodu, že „žalovaný nedostatočne zistil skutkový
stav veci a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam napadnuté
rozhodnutie žalovaného je taktiež nedostatočne odôvodnené v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia čo
spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť.“ Centrum právnej pomoci ďalej v žalobe poukázalo na dikciu § 32
ods. 1, § 47 ods. 3 Správneho poriadku a na znenie článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.



13. Zástupca žalobcu v žalobe uvádza, že žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil
krajinu vyhostenia, pretože prijal záver, že do krajiny pôvodu ho nie je možné vyhostiť z dôvodu
hrozby ohrozenia jeho života a zdravia pre prebiehajúci ozbrojený konflikt v M.. Žalovaný a zariadenie
pre cudzincov preto mienia vykonať úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu do inej krajiny mimo
schengenského priestoru, pravdepodobne do krajiny posledného pobytu žalobcu, t.j. do Y.. Žalovaný
neurčil v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu lehotu na vycestovanie, keďže zabezpečí
jeho administratívne vyhostenie z dôvodu absencie cestovných dokladov.

14. Zástupca žalobcu v žalobe ďalej uvádza, že na osobnom stretnutí so žalobcom ten uviedol, že
nechce napadnúť rozhodnutie žalovaného o jeho administratívnom vyhostení, pretože si je vedomý toho,
že po bezúspešnom ukončení procesu jeho presídlenia do inej krajiny, nebude viac oprávnený zdržiavať
sa na území Slovenskej republiky, nemá záujem o azyl na území Slovenskej republiky, ani tu nechce
zostať, pretože naša kultúra je jeho rodine cudzia a aj preto sa chce vrátiť do Y., v ktorom žil pred
príchodom na Slovensku po jeho úteku zo M.. Nesúhlasí však so zaistením, pretože má za to, že pokiaľ
ho Slovensko akceptovalo na svojom území po dobu troch rokov a o skončení procesu presídlenia vedeli
slovenské orgány už oveľa skôr, mali začať proces jeho návratu a jeho rodiny ešte počas ich umiestnenia
v evakuačnom Tranzitnom centre v K. bez toho, aby museli byť umiestnení v zaistení. Žalobca súhlasí
s návratom do Y. ale nesúhlasí s tým, aby bol držaný v zaistení, pretože na území Slovenskej republiky
neporušil vedome žiadne predpisy. V totožnej situácii sa ocitli aj manželka a dcéry žalobcu.

15. Centrum právnej pomoci dožiadaním Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) zistilo,
že žalobcovi bol zo strany UNHCR priznaný štatút takzvaného mandatárneho utečenca pod mandátom
OSN od januára 2001. UNHCR následne navrhlo žalobcovi presídlenie do USA, ktoré však jeho prijatie
zamietlo. UNHCR preto oslovilo so žiadosťou o presídlenie Austráliu, no aj tá v roku 2004 presídlenie
zamietla. UNHCR následne opätovne v roku 2014 požiadalo o presídlenie USA, ktoré opätovne zamietli.
UNHCR následne požiadalo o presídlenie žalobcu Brazíliu a Taliansko, pričom iba Brazília bola ochotná
akceptovať presídlenie žalobcu na svoje územie. Zo strachu pred vysokou kriminalitou v Brazílii, však
žalobca presídlenie do Brazílie odmietol. UNHCR následne žalobcu oznámením zo dňa 5. januára
2018 informovalo o skončení procesu presídlenia. Napriek tomu však jeho postavenie mandatárneho
utečenca naďalej trvá.

16. Ďalej žalobca v žalobe uvádza: „Keďže žalobca pricestoval na územie Slovenskej republiky legálne
na základe medzinárodnej zmluvy medzi vládou Slovenskej republiky, UNHCR a Medzinárodnou
organizáciou pre migráciu, máme za to že k vyriešeniu postavenia situácie žalobcu, v ktorej sa ocitol v
príprave jeho návratu na územie Y. zo strany slovenských štátnych orgánov malo dôjsť už v predstihu
a to ešte pred uplynutím povolenia k jeho tolerovanému pobytu na území Slovenskej republiky a počas
fungovania evakuačného Tranzitného centra v K., čím by sa predišlo jeho zaisteniu, nakoľko žalobca
sa mieni dobrovoľne vrátiť na územie Libanonu a dobrovoľne opustiť územie Slovenskej republiky.“ Z
tohto dôvodu považuje žalobca jeho zaistenie za nezákonné a nie nevyhnutné, v dôsledku čoho je jeho
držanie v zaistení v rozpore s článkom 5 ods. 1 písmeno f) Dohovoru.

17. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného nevyplýva či slovenské štátne orgány
zapojené do realizácie medzinárodných humanitárnych transferov zvážili a vyhodnotili ako alternatívne
opatrenie voči zaisteniu, po dobu prípravy jeho odsunu, umiestnenie žalobcu v azylovom zariadení
Ministerstva vnútra s povinnosťou hlásenia pobytu, nakoľko v prejednávanej veci sa síce nejedná o
žiadateľa o azyl na území Slovenskej republiky, ale predsa len ide o takzvaného mandatárneho utečenca
pod ochranou OSN (UNHCR), ktorý pricestoval na územie Slovenskej republiky legálne na základe
medzinárodnej zmluvy Dohody uzatvorenej medzi vládou Slovenskej republiky a UNHCR a IOM. V tomto
smere považujeme napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné.

18. Taktiež má zástupca žalobcu za to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neodôvodnil náležite a na
individuálnom princípe prejednávania veci dĺžku stanovenej doby zaistenia žalobcu. V zmysle ustálenej
rozhodovacej praxe všeobecných súdov je takéto pochybenie podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje
zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia.
Žalovaný napadnutým rozhodnutím rozhodol o zaistení žalobcu do 30.06.2019 teda využil maximálnu
dobu zaistenia žalobcu, pričom podľa jeho tvrdenia vychádza z vyhodnotenia osoby žalobcu ako aj
z vyjadrenia zariadenia pre cudzincov. Žalovaný však v napadnutom rozhodnutí nijakým konkrétnym



spôsobom neozrejmil svoju právnu úvahu prečo pristúpil k zaisteniu žalobcu až na maximálnu dobu 6
mesiacov.

19. Vychádzajúc z hore uvedených žalobných námietok žalobca navrhol zrušiť preskúmavané
rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu z 31.12.2018, nariadiť, aby bol žalobca bezodkladne
prepustený zo zaistenia a zaviazať žalovaného k náhrade trov súdneho preskúmavacieho konania.
Zároveň vyjadril súhlas s prejednaním veci v neprítomnosti žalobcu.

III.
Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe

20. V písomnom vyjadrení z 21.1.2019 sa žalovaný vyjadril k jednotlivým námietkam tak, že zotrval
na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej vo výrokovej časti a v odôvodnení preskúmavaného
rozhodnutia z 31.12.2018 o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.

21. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením právneho zástupcu že nedostatočne zistil skutkový stav veci a na
základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam z dôvodu, že od dňa
31.12.2018 mal žalobca na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt, bolo mu vydané rozhodnutie
o administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých
členských štátov. Oddelenie azylu Policajného zboru v Humennom, ako útvar Policajného zboru nemalo
vedomosť o prebiehajúcom procese presídlenia žalobcu a už vôbec nie o tom, že tento proces bol
ukončený. Ako základný útvar služby hraničnej a cudzineckej polície rieši prípady cudzincov, ktorí sú na
neoprávnenom pobyte na území Slovenskej republiky. V prípade žalobcu sa tento ocitol v takej situácii až
31.12.2018, kedy aj bolo začaté konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej
republiky. Do dňa 30.12.2018 mal žalobca na území Slovenskej republiky udelený tolerovaný pobyt, teda
do tohto dátumu nebolo možné zo strany orgánov Policajného zboru pristúpiť k začatiu konania vo veci
jeho administratívneho vyhostenia, resp. ako uvádza žalobca, začať proces jeho návratu.

22. Ďalej žalovaný uvádza, že žalobca však ešte počas svojho oprávneného pobytu na území Slovenskej
republiky mal možnosť riešiť svoju situáciu a využiť napríklad služby IOM, ktoré realizuje okrem iného
program dobrovoľných návratov. To však nevyužil, napriek tomu, že UNHCR ho už 5. januára 2018
informovalo o ukončení procesu presídlenia a bol, podľa informácií žalovaného, dopredu oboznámený
o svojich ďalších možnostiach zotrvania na území Slovenskej republiky, teda aj o možnosti byť zaistený.

23. Čo sa týka odmietnutia jeho presídlenia do Z. žalovaný konštatuje, že z verejne prístupných
zdrojov je skutočne zrejmé, že bezpečnostná situácia v Z. nie je ideálna. Podľa informácie napríklad z
internetovej stránky Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky zverejnenej v časti konzulárne
a cestovateľské informácie vyplýva, že kritická bezpečnostná situácia je predovšetkým v mestách L.
X. V. F. M. B., na každodennom poriadku sú napríklad drobné krádeže, ministerstvo varuje aj pred
ozbrojenými prepadmi a odporúča vyhýbať sa chudobným štvrtiam, či výletom vo večerných hodinách.
Toto tvrdenie však podľa názoru žalovaného nie je možné vzťahovať na územie celej Z.. Žalovaný
uvádza: „Je potrebné si uvedomiť, že Z. je piatym najväčším štátom sveta, je federáciou pozostávajúcu
z 27 štátov, pričom nie je v každom štáte je bezpečnostná situácia na takej katastrofálnej úrovni ako hore
uvedených oblastiach. Podľa nášho názoru, žalobca iba účelovo zmaril svoje presídlenie na územie
Brazílie, nakoľko naďalej dúfal v presídlenie do inej „lukratívnejšej“ krajiny. Týmto svojím konaním sa
vlastným pričinením dostal do súčasnej situácie v ktorej sa nachádza.“

24. Ohľadom otázky právneho zástupcu žalobcu v súvislosti s vyriešením postavenia situácie žalobcu,
v ktorej sa ocitol a k príprave jeho návratu na územie Y. žalovaný uvádza, že správny orgán v rámci
vlastných kompetencií a v zmysle platných právnych predpisov začal riešiť postavenie žalobcu, až
keď sa tento ocitol v pozícii cudzinca s neoprávneným pobytom na území Slovenskej republiky. Zo
strany Oddelenia azylu policajného zboru, resp. iného útvaru policajného zboru nebolo možné pristúpiť
k procesu jeho návratu ešte pred uplynutím povolenia k jeho tolerovanému pobytu na území, teda v
období, keď sa na území Slovenskej republiky ešte zdržiaval oprávnene.

25. Oddelenie azylu policajného zboru v Humennom konštatuje, že nie je kompetentné sa vyjadrovať k
činnosti iných organizácií participujúcich na plnení úloh vyplývajúcich pre Slovenskú republiku z Dohody.
Ako už bolo vyššie uvedené, Oddelenie azylu policajného zboru v Humennom žiadnym spôsobom



neparticipovalo na realizácii medzinárodných humanitárnych transferov. Na druhej strane orgány, ktoré
boli zapojené do humanitárnych transferov, neposudzujú a nevyhodnocujú alternatívne opatrenia voči
zaisteniu, ktoré je v kompetencii správneho orgánu, ktorý vydáva rozhodnutie o zaistení a to až v čase,
keď takýto cudzinec má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt a policajný útvar začína
konanie vo veci zaistenia.

26. Čo sa týka možnosti umiestnenia žalobcu v azylovom zariadení podľa § 2 písm. o) č. 480/2002
o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) „azylovým zariadením je
záchytný tábor, pobytový tábor, prijímacie centrum a humanitné centrum“. Núdzové tranzitné centrum,
v ktorom sú umiestňovaní cudzinci, ktorí majú byť presídlení do tretej krajiny na základe Dohody, je
situované v priestoroch Záchytného tábora migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

27. Ďalej žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na § 2 písm. b) a h) zákona o azyle. V tejto súvislosti
uviedol, že v prípade žalobcu tento bol viackrát vyrozumený o možnosti požiadať o udelenie azylu na
území Slovenskej republiky, čím by boli zároveň vytvorené podmienky na jeho zotrvanie v zariadeniach
migračného úradu. „Žalobca však vehementne a dôrazne deklaroval, že nemá záujem o udelenie azylu
na území Slovenskej republiky a naopak chce územie Slovenskej republiky opustiť.“ Ako vyplýva z hore
uvedeného, v azylovom zariadení môžu byť umiestnený iba žiadateľa, čo však nie je prípad žalobcu.

28. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením právneho zástupcu žalobcu, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného je nedostatočne odôvodnené v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia, čo spôsobuje jeho
nepreskúmateľnosť. K reálnej dobe potrebnej na vykonanie neodkladných úkonov na účel výkonu
administratívneho vyhostenia bol dotazovaný aj Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce,
ktorý bude realizovať výkon administratívneho vyhostenia. Zo stanoviska Útvaru policajného zaistenia
pre cudzincov Sečovce vyplýva, že reálna doba potrebná na vykonanie neodkladných úkonov na účel
výkonu administratívneho vyhostenia v prípade, že cudzinec spolupracuje je do šesť mesiacov. Z dôvodu
že žalobca v konaní o administratívnom vyhostení alebo v konaní o zaistení absolútne nespolupracoval
so správnym orgánom, odmietol komunikovať, podpisovať a preberať písomnosti, rozhodol o jeho
zaistení na dobu 6 mesiacov, pretože podľa názoru žalovaného, šesť mesiacov je reálna doba potrebná
na vykonanie neodkladných úkonov na účel výkonu administratívneho vyhostenia v prípade ak cudzinec
nespolupracuje.

29. Záverom žalovaný uvádza že došlo k chybe pri písaní napadnutého rozhodnutia, a že ohľadom
označenia trvalého pobytu žalovaného, má byť správne uvedené mesto Z. v Y.. Navrhuje správnu žalobu
zamietnuť.

IV.
Dôvody rozhodnutia správneho súdu

30. Krajský súd v Košiciach, ako správny súd, v konaní vo veciach zaistenia (§ 221 - § 230 SSP)
preskúmal rozhodnutie žalovaného z 31.12.2018 o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona
o pobyte cudzincov, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, a to tak v právnych
medziach vznesených žalobných námietok (žalobné body podľa § 226 ods. 1 písm. d/ SSP), ako aj
procesným postupom podľa § 134 ods. 2 písm. e) a § 206 ods. 3, 6 SSP a dospel k záveru o potrebe
zrušenia preskúmavaného administratívneho rozhodnutia z dôvodov uvedených v ustanovení § 230 ods.
1 písm. c) SSP a vrátenia veci na ďalšie konanie žalovanému. Správny súd sa stotožnil s obsahom
žalobných námietok uvedených v správnej žalobe vo veci zaistenia z 14.1.2019 čo do preukázania účelu
zaistenia.

31. Vychádzajúc z obsahu výrokovej časti tohto rozsudku bolo povinnosťou správneho súdu v prvom
rade formulovať právne závery vyplývajúce z obsahu administratívneho a súdneho preskúmavacieho
konania, ktoré viedli súd k zrušeniu preskúmavaného rozhodnutia, a to procesným postupom podľa §
134 ods. 2 písm. e) a § 206 ods. 3, 6 SSP. Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide
o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d) SSP. Podľa § 6 ods. 2 písm. d) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach
o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia. Ustanovenia § 134
ods. 2 písm. a) až f) SSP predstavujú výnimku z takzvanej dispozičnej právnej zásady, ktorou je
ovládané správne súdnictvo a ktorá má svoje procesné vyjadrenie v ustanovení § 134 ods. 1 SSP,
podľa ktorého správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.



Právna úprava konania vo veciach zaistenia podľa § 221 - § 230 SSP neobsahuje ustanovenie, ktoré by
vylučovalo aplikáciu IV. hlavy SSP, do ktorej je systematicky začlenené aj ustanovenie § 134 ods. 2 SSP
reprezentujúce v správnom súdnictve aplikáciu právnej zásady oficiality. Pri rešpektovaní tejto procesno-
právnej zásady je dané procesné oprávnenie správneho súdu reagovať aj nad rámec vznesených
žalobných námietok uvedených v správnej žalobe na nedostatky administratívneho rozhodnutia, ktoré
predstavujú jeho právnu neudržateľnosť v súdnom preskúmavacom konaní a potrebu jeho zrušenia a
vrátenia veci žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Ide okrem iného o všeobecné právne
požiadavky na právnu kvalitu administratívneho rozhodnutia a jeho súlad s obsahom administratívneho
konania a tým aj s obsahom administratívneho spisu.

32. Podľa § 88 ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, policajt je
oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo
výkonu trestu vyhostenia.

33. Podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar
rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

34. Podľa § 89 ods.1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci
zaistenia môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia
pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.

35. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, zariadenie je povinné skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či účel zaistenia trvá.

36. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného
útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a
je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do
krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny
dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené
právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení
sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o
administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a
na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží
zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí
o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.

37. Podľa § 32 ods.1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), správny orgán
je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre
rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

38. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako
použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodol a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladu rozhodnutia.

39. Podľa § 206 ods.1 SSP, vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely
tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt
cudzincov.



40. Podľa § 206 ods.3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia
alebo v čase vydania jeho rozhodnutia (ods.4).

41. 22. Podľa článku 5 ods.1 písm.f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z
03.09.1953 (vyhlásené pod č. 209/1992 Zb.), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe
postupu stanoveného zákonom; zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa
zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o
vypovedaní alebo vydaní.

42. V rozhodnutí žalovaného o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-SO21-33-007/2018-ZVC z
31.12.2018 v časti „Odôvodnenie“ na strane 4. rozhodnutia sa nachádza nasledovné konštatovanie:

„Z uvedeného dôvodu rozhodol správny orgán o administratívnom vyhostení účastníka konania, pričom
v zmysle § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov neurčil krajinu, do ktorej má byť účastník konania
administratívne vyhostený.“

43. V danej právnej súvislosti súd poukazuje na obsah rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS
264/09-81 z 19.10.2010, z ktorého vyplynulo, že „konanie o zaistení a konanie o vyhostení sú síce dve
odlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované. Uvedené konštatovanie
podľa ústavného súdu vyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým bol v danom prípade výkon
administratívneho vyhostenia. Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej
dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto
pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné
tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody... Podľa
ústavného súdu obmedzenie slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je
úzka súvislosť. I keď definitívny záver, týkajúci sa zaistenia, padne v inom konaní, súd nemôže ani pri
rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu.“

44. Už v minulosti sa kasačný súd vyjadril, že zaistenie nie je účelné a efektívne, nakoľko žalovaný
správny orgán pochybil, ak pristúpil k zaisteniu žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte
cudzincov za účelom vykonania administratívneho vyhostenia na podklade rozhodnutia o vyhostení, v
ktorom absentuje uvedenie krajiny, do ktorej má byť sťažovateľ vyhostený ako aj skúmanie prekážok
vyhostenia (rozsudok sp. zn. 10Szak 12/2016 zo 17.10.2016). Ústavný súd Slovenskej republiky v
tejto súvislosti vo vyššie označenom rozhodnutí uvádza, že konanie o zaistení a konanie o vyhostení
sú oddelené konania a neposúdením vyhostiteľnosti ako podmienky zaistenia porušil všeobecný súd
procesný komponent osobnej slobody sťažovateľa. Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia
cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa prechádzalo svojvôli pri zaistení. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný,
nie je zaistenie efektívne, ani účelné.

45. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného správny súd zistil, že žalovaný správny orgán
sa nezaoberal otázkou vyhostiteľnosti žalobcu do konkrétnej krajiny. V žalobe zástupcu žalobcu sa
nachádza konštatačná informácia, že „Žalovaný a zariadenie pre cudzincov preto mienia vykonať úkony
smerujúce k vyhosteniu žalobcu do inej krajiny mimo schengenského priestoru, pravdepodobne do
krajiny posledného pobytu žalobcu, t.j. do Y..“ Táto informácia však nie je zachytená v administratívnom
spise a taktiež nie je obsahom preskúmavaného rozhodnutia, ani rozhodnutia o administratívnom
vyhostení č. PPZ-HCP-SO21-33-007/2018-ZVC z 31.12.2018. V správnom súdnictve zásadne platí,
že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom
administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo z takéhoto
konania, nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26.11.2015 sp.
zn. 10Sza/19/2015).

46. Keďže absencia tejto skutkovej okolnosti, t.j. zaoberanie sa reálnosťou vyhostiteľnosti žalobcu do
konkrétnej krajiny, je právne významná pre posúdenie zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia, nebolo
možné prehliadnuť, že žalobca v konaní poukazoval na túto otázku o absencii krajiny vyhostenia a teda
jeho vyhostiteľnosti. S tým súvisí tá skutočnosť, že v rozhodnutí o vyhostení ani v preskúmavanom
rozhodnutí o zaistení žalobcu nie je určená krajina, do ktorej má byť tento vyhostený. Bez toho, aby



bolo ustálené, do ktorej krajiny bude žalobca vyhostený, nebude dostatočne dobré možné preskúmať
jeho vyhostiteľnosť.

47. Vychádzajúc z hore uvedenej právnej argumentácie správny súd konštatuje, že žalovaný pri
formulovaní dôvodov preskúmavaného rozhodnutia nepostupoval dôsledne a preto správny súd takéto
rozhodnutie so zistenými vadami v odôvodnení rozhodnutia, nemohol ponechať v platnosti.

48. V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného odstrániť vytýkané obsahové vady rozhodnutia z
31.12.2018 o zaistení žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, tak, ako sú uvedené
v bodoch 32 až 36 odôvodnenia tohto rozsudku.

49. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu a predovšetkým zo základných informácií, ktoré
v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia mal žalovaný správny orgán k dispozícii v rámci
administratívneho konania, súd preskúmaval napadnuté rozhodnutie žalovaného najmä z toho pohľadu,
či vznesené žalobné námietky sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

50. Pokiaľ ide o obsah ďalších žalobných námietok uvedených v žalobe z 14.1.2019, správny súd
uvádza, že žiadna zo žalobných námietok uvádzaných v žalobe, nemala podľa jeho právneho názoru,
vzhľadom na obsah administratívneho spisu žalovaného a ním formulované dôvody preskúmavaného
rozhodnutia, právny potenciál pre zrušenie rozhodnutia o zaistení z 31.12.2018, pri aplikácii žalobcom
požadovaných právnych dôvodov uvedených v § 230 ods. 1 písm. a) SSP, podľa ktorého ak správny
súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy
veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení a nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu
zo zaistenia. Preskúmavané rozhodnutie žalovaného totiž napriek svojim odstrániteľným vadám
obsahovalo základné východiskové právne hodnotenie preskúmavanej právnej veci, ktoré neodporovalo
skutkovým zisteniam vyplývajúcim z obsahu administratívneho spisu a znamenalo v konečnom dôsledku
obhájenie nevyhnutnosti zaistenia žalobcu pre účely administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 1
písm. b) zákona o pobyte cudzincov.

51. Pokiaľ ide o námietku zástupcu žalobcu vytýkajúcu žalovanému jeho nezákonné zaistenie, a to
predovšetkým v súvislosti s tým, že zo strany slovenských štátnych orgánov malo dôjsť k vyriešeniu
postavenia situácie žalobcu už v predstihu a to ešte pred uplynutím povolenia k jeho tolerovanému
pobytu na území Slovenskej republiky a počas fungovania evakuačného Tranzitného centra v K., čím by
sa predišlo jeho zaisteniu, nakoľko žalobca sa mieni dobrovoľne vrátiť na územie Y. a dobrovoľne opustiť
územie Slovenskej republiky uvádzam, že sa stotožňujem s právnym názorom žalovaného v rozsahu
zdôvodnenia odseku 25 tohto rozsudku. Žalovaný správny orgán ma vymedzenú vecnú pôsobnosť
zákonom za striktného dodržania čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

52. Ohľadom dĺžky stanovenej doby zaistenia žalobcu je potrebné uviesť, že táto bola riadne zdôvodnená
a v kontexte rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11.12.2015 sp. zn. 10Sza/23/15 možno
konštatovať, že táto je stanovená zákonným spôsobom. Vzhľadom na to, že bude nutná komunikácia
medzi príslušnými štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a krajinou, do ktorej bude žalobca vyhostený,
je táto doba s prihliadnutím na všetky okolnosti (nespolupracujúce sa správanie žalobcu) primeraná.

53. Nie je bez významu na tomto mieste spomenúť doterajšie správanie žalobcu a to v súvislosti s
jeho dobrovoľným presídlením do niektorých možných štátov, ktoré je popísané v bodoch 15 a 23
odôvodnenia rozsudku. UNHCR navrhlo žalobcovi presídlenie do USA a ďalších štátov, z ktorých pričom
iba Brazília bola ochotná akceptovať presídlenie žalobcu na svoje územie. Zo strachu pred vysokou
kriminalitou v Z., však žalobca presídlenie do Z. odmietol. Z uvedeného dôvodu UNHCR následne
žalobcu, oznámením zo dňa 5. januára 2018, informovalo o skončení procesu presídlenia. Teda od
5. január žalobca vedel, že po skončení platnosti tolerovaného pobytu bude jeho pobyt na území
Slovenskej republiky neoprávneným, napriek tomu nevykonal právne relevantné kroky k legalizácii
svojho pobytu na území Slovenskej republiky. Žalovaný správny orgán, vzhľadom na všetky vyššie
spomínané okolnosti, nemal možnosť postupovať iným spôsobom, ale len tak, že zaistil žalovaného na
nevyhnutnú dobu.

54. Vychádzajúc z hore uvedených skutkových a právnych dôvodov správny súd vo veci rozhodol tak,
ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, ktorej súčasťou je aj výrok o zamietnutí žaloby v



prevyšujúcej časti, v ktorej sa žalobca domáhal právneho postupu podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP,
teda pri zrušení napadnutého rozhodnutia aj nariadenia žalovanému bezodkladne prepustiť žalobcu zo
zaistenia.

55. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanoveniami § 167 a nasl. SSP tak, že žiadnemu
z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže rozhodnutie žalovaného bolo zrušené z
iných právnych dôvodov, než na základe námietok uvedených v správnej žalobe z 14.1.2019.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku
to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.