{"guid": "123432b9-3edf-4edc-9b46-1fd904b92e26:40e3f455-284a-40b6-93d5-46db882a4925", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3807208689.2", "spisova_znacka": "17CoE/207/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17CoE/207/2016 z 26. 10. 2016", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trenčín z 26. októbra 2016, sp. zn. 17CoE/207/2016, ECLI:SK:KSTN:2016:3807208689.2", "identifikacne_cislo": "3807208689", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Zdenka Reisenauerová", "sudca_id": 1011, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zdenka-reisenauerova-1011", "datum_vydania": "2016-10-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Odmietajúce odvolanie"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-386", "nazov": "§ 386 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-386", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-386"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-386"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/40e3f455-284a-40b6-93d5-46db882a4925", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3807208689.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3807208689.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3807208689.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoE/207/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3807208689
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3807208689.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného B., s.r.o., so sídlom v Z., B. XX, IČO: 35 807 598,
právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova
4, IČO: 36 864 421 proti povinnému: G. K., bytom J. O. XXXX/XX, K., o vymoženie istiny vo výške
1.149,17 Eur (34.620,- Sk) s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Prievidza 12. júla 2011, č.k. 15Er/1468/2007-15 takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/  O.s.p.     z a m i e t a .

Uznesenie súdu prvej inštancie     p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil
podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. V odôvodnení  uviedol, že návrhom zo
dňa 09.06.2007 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie istiny
vo výške 34.620,- Sk s príslušenstvom na podklade exekučného titulu Rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., IČO: 35922761,
Trnavská cesta 70, Bratislava sp.zn. SR 0417/07 zo dňa 23.01.2007, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 12.02.2007 a vykonateľnosť dňa 15.02.2007. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdnemu
exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému udelené tunajším súdom dňa 31.07.2007. Z predloženého
exekučného titulu - vyššie uvedeného rozhodcovského rozsudku súd zistil, že dňa 15.08.2006 bola
medzi oprávneným a povinným uzavretá zmluva o úvere (ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj
Všeobecné obchodné podmienky), na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver, ktorý sa povinný
zaviazal splatiť v dohodnutých splátkach a lehotách podľa splátkového kalendára. Oprávnený pripojil
k exekučnému titulu aj zmluvu o úvere č. 3650244 zo dňa 15.08.2006 z ktorej vyplýva, že oprávnený
poskytol povinnému ako dlžníkovi sumu vo výške 20 000,-Sk za poplatok vo výške 14.380,- Sk, pričom
povinný sa zaviazal vrátiť úver s poplatkom v celkovej výške 34.380,- Sk v 9 mesačných splátkach po
3.820,- Sk eur počnúc dňom 19.09.2006. Súd po preskúmaní pripojeného exekučného titulu a zmluvy
o úvere, i keď vo veci bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, opätovne prehodnotil procesné
podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a po tom, čo zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci
je nespôsobilý exekučný titul, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súd v prvom rade skúmal
samotnú zmluvu, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným a
dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, nakoľko z obsahu
spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti, resp.  že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania,
a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral
predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z
výpisu z obchodného registra. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy
a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred
pripravené \"na predtlačenom formulári\", nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet



spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy mal súd za to,
že úver bol povinnému poskytnutý ako spotrebiteľovi. Vzhľadom k uvedenému, bez ohľadu na označenie
zmluvy súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov,
obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom
(oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Súd
poukázal na znenia ustanovení § 53 ods.1, 4, § 54 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka, čl. 2 písm.
a), čl. 3 ods.1-3 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Uviedol, že v danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti
vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v
zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v čl. 17 Všeobecných obchodných podmienok, kde rozhodca
bez vypočutia povinnej vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním predmetných Všeobecných
obchodných podmienok, ako neoddeliteľnej časti zmluvy o úvere, konkrétne čl. 17 vzhliadol súd v takto
ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku k čomu ho viedli nasledovné dôvody: V článku
17. Všeobecných obchodných podmienok uzavreli zmluvné strany rozhodcovskú doložku, na základe
ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie,
budú riešené: a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská
a.s. so sídlom Trnavská cesta 70, 821 02 Bratislava, IČO: 35922761, Zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I. Oddiel Sa. Vložka č. 3530/B (\"ďalej len rozhodcovský súd\") ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom, ustanoveným podľa vnútorných
predpisov  rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu
o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad,
alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej doložky. Ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou  v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Súd sa zaoberal
aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Uviedol,
že vzhľadom ku skutočnosti, že rozhodcovské konanie de facto reprezentuje realizáciu právnych záruk,
ktorú upravuje čl. 46 Ústavy SR ako právo na súdnu a inú právnu ochranu ako aj s poukazom na
ustanovenia § 1 ods. 1, § 3 ods. 1 a § 51 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z. takéto zmluvné dojednanie
nie je možné v spotrebiteľskej zmluve úplne vylúčiť. Takouto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd
Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie
sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich
právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie
o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3
ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme
osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola rozhodcovská
zmluva súčasťou zmluvy o  úvere ako rozhodcovská doložka. Rovnako dohodu vyžaduje v zmysle
ustanovenia § 6 ods. 1 a § 8 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní aj voľba rozhodcu
resp. postup jeho dodatočného ustanovenia. Možnosť výberu  spôsobu riešenia sporu  povinným  je
podľa názoru súdu len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu
a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu oprávnený. V prevažnej väčšine sporov zo
spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu
nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej zmluvnej úpravy síce  mal   možnosť ovplyvniť alternatívu
riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil povinný možnosť
domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Úpravu zmluvne zakotvenú oprávneným do
rozhodcovskej doložky formou rozväzovacej podmienky stanovenej v článku 17. /posledná veta/, súd
posúdil ako nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. V danom prípade bola voľba
rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie
rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne
aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako
k uzatvoreniu zmluvy  povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania
súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy, je
v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej
vopred pripravenej formulárovej zmluve. Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu



a rozhodnutiu súkromným osobám alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia,
má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje),
vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou
mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade
táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo
v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber riešenia
sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní
viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, a na ich základe opakovane
zvolil pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský súd, keď podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor
riešil pred všeobecným súdom. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom
základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky
odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať
za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na
vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský
rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý k tvrdeniam súdu o
aplikácii smernice Rady 93/13/EHS uviedol, že smernice vydávané v rámci acquis communautire
(t.j. európskeho práva) majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty
spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje
do svojho systému. Keďže smernica rady 93/13/EHS bola implementovaná do právneho systému
platného v Slovenskej republike ešte v rámci prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže
používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom
je táto smernica obsiahnutá. K tvrdeniu súdu o tom, že zmluva uzavretá medzi oprávneným a
povinným je zmluvou spotrebiteľskou uviedol, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere boli
podľa predmetných ustanovení Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy definované spôsobom,
z ktorého jednoznačne vyplýva, že zmluvu o úvere nebolo možné podriadiť pod právny režim
spotrebiteľských zmlúv. Dôvodil, že predmetná zmluva o úvere bola v čase svojho vzniku tzv.
absolútnym obchodom a nebolo ju možné podriadiť pod vtedy platný právny režim spotrebiteľských
zmlúv, resp. zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Považoval za nepochybné, že rozhodcovská doložka
obsiahnutá v zmluve o úvere je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej
zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo
súdneho konania. podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre
spotrebiteľa nevýhradná nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
(Magál, M. - Kubina, p.: Rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách. Justičná revue, 2008, č. 4,
s. 616 a nasl.). Dodal, že je nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné,
a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zrušil.

3.  Ďalším podaním, doručeným súdu prvej inštancie dňa 10.09.2012 oprávnený navrhol, aby odvolací
súd prerušil konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, čo
odôvodnil potrebou položiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky ohľadne aplikácie písm. q/ Prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Namietal, že Slovenská republika môže prebrať smernicu Únie len prostredníctvom všeobecne
záväzného predpisu. Mal za to, že ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne
a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Ako Súdny dvor EÚ ustálil v judikatúre, samotná
smernica nemôže ukladať povinnosť jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno proti nemu odvolávať
(rozsudok z 26.02.01986, Marshall 152/84 Zb., s. 723, bod 48; rozsudok zo 14.07.1994, C-91/92
Faccini Dori, bod 20). Súd prvej inštancie sa však s touto judikatúrou súdneho dvora nevysporiadal a
nezdôvodnil, prečo na vec aplikoval priamo ustanovenia smernice. Naviac poukázal na nejasný právny
základ v tom zmysle, že slovenská jazyková verzia smernice sa výrazne líši od ostatných verzií. Mal za
to, že podľa ostatných verzií spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil
výlučne osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú
povinný aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania, vedeného
podľa z.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že odvolací súd ako súd poslednej inštancie
má podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len \"ZFEÚ\") povinnosť položiť Súdnemu dvoru EÚ
prejudiciálne otázky, pretože v opačnom prípade  sa otvára otázka ústavnosti jeho postupu s poukazom
na čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy  SR. Poukázal na výklad pojmu opravný prostriedok v zmysle



čl. 267 ZFEÚ. Ďalej uviedol, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné
konanie v danej veci komplexne tak, aby účastníkov zbavil právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho
výkladu úniového práva a jeho aplikácii vnútroštátnymi súdmi. Žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu
dvoru EÚ prejudiciálne otázky: 1/ či sa má písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov; 2 /v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné písm. q/ Prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej
doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 17 VPPÚ (ktorú citoval) a 3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty
základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne a procesné
a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky
veriteľa voči spotrebiteľovi.

4. Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

5. O podanom odvolaní rozhodol Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 18.12.2013 sp. zn.
17CoE/26/2013-41, tak, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil.  Odvolací súd v
napadnutom rozhodnutí uviedol, že správny bol záver súdu prvej inštancie v tom smere, že v
prejednávanej veci sa jedná medzi účastníkmi o spotrebiteľský vzťah v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľskom úvere. Zákonodarca jednoznačne uzákonil
možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak
má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že rozhodcovská
doložka v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru tak, ako bola dojednaná medzi účastníkmi
konania, znemožňuje spotrebiteľovi (povinnému) vyriešiť prípadný spor medzi účastníkmi inak, ako v
rozhodcovskom konaní. Za týchto okolností preto aj odvolací súd bol toho názoru, že rozhodcovská
doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka neplatná v celom rozsahu. Odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie správne právne
posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie
a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa
ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a správne exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu
zastavil.

6. Uvedené uznesenie odvolacieho súdu - Krajského súdu v Trenčíne, zo dňa 18.12.2013 č.k.
17CoE/26/2013-41, napadol oprávnený dovolaním aj odvolaním.

7. Dovolanie bolo podané dňa 24.02.2014 a smerovalo proti celému uzneseniu Krajského súdu v
Trenčíne zo dňa 18.12.2013 č.k.. 17CoE/26/2013-41. Oprávnený sa zároveň domáhal aj prerušenia
dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s       § 243c O.s.p. Oprávnený žiadal,
aby dovolací súd predložil oprávneným navrhnuté prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ.

8. Odvolanie bolo podané dňa 24.02.2014 a rovnako smerovalo proti celému uzneseniu Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 18.12.2013 č.k. 17CoE/26/2013-41. Najvyšší súd Slovenskej republiky o
podanom odvolaní rozhodol uznesením sp.zn. 2OboE/12/2015 zo dňa 27.08.2015, tak že pre nedostatok
funkčnej príslušnosti Najvyššieho súdu v danej veci odvolacie konanie zastavil a povinnému náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal.

9. O dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 15.12.2015 uznesením sp.zn.
2Oboer/27/2015 tak, že návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania zamietol a uznesenie
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 18.12.2013 č.k. 17CoE/26/2013-41 zrušil a vec vrátil na ďalšie
konanie. Dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia bolo, že dovolací súd z obsahu spisu zistil, že
oprávnený vo svojom odvolaní a jeho doplnení podanom proti uzneseniu súdu prvej inštancie navrhol,
aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. konanie prerušil a podal Súdnemu dvoru EÚ na
základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ tri prejudiciálne otázky. Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že o



tomto procesnom návrhu oprávneného na prerušenie konania nebolo rozhodnuté a v odôvodnení svojho
rozhodnutia odvolací súd neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré sa uvedeným návrhom na prerušenie
konania nezaoberal. Odvolací súd týmto postupom odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom
v zmysle ust. § 237 písm. f/ O.s.p., čo je vada, ktorá je vždy dôvodom pre zrušenie napadnutého
rozhodnutia.

10. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 378 a násl. CSP, bez nariadenia pojednávania
odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

11. Po podaní odvolania oprávneným v danej veci došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho
konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len \"CSP\"), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.), podľa
ktorého súd prvej inštancie posudzoval všetky procesné úkony vykonané pred súdom prvej inštancie.

12. Podľa § 470 ods. 1, 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o
predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania,
ak by boli v neprospech strany.

13. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené
a v plnom rozsahu sa stotožnil s právnymi závermi súdu inštancie. Z daného titulu si v tejto časti osvojil
dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a
na zdôraznenie správnosti dodáva:

14. Správny bol záver súdu prvej inštancie v tom smere, že v prejednávanej veci sa jedná medzi
účastníkmi o spotrebiteľský vzťah v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľskom úvere. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na
to,  že v danej veci je nepochybné, že povinný je a aj v čase uzavretia zmluvy bola spotrebiteľom,
nakoľko zmluvu o úvere podpísala len ako fyzická osoba a z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný
pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Vzhľadom na uvedené právny vzťah medzi účastníkmi konania možno podradiť pod ust. § 2 zákona
č. 258/2001 Z.z., v dôsledku čoho daná zmluva vyžaduje náležitosti stanovené v ust. § 4 citovaného
zákona o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti treba poukázať aj na to, že na spotrebiteľské právne
vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, a preto sa použijú ustanovenia o spotrebiteľskom
práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to,
podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe
práva, alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod, a to hlavne § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka. Preto zostáva bez významu aj skutočnosť, či zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod podľa
Obchodného zákonníka, alebo či došlo k tzv. voľbe práva medzi účastníkmi. K námietke oprávneného,
že exekučný súd rozhodoval nad rámec jemu zverenej právomoci a bez návrhu odvolací súd uvádza,
že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo
čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup
je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie
je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené
podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek
právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a), b), alebo ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej
praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu
aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok. Súd prvej inštancie preto v zmysle
uvedeného správne skúmal  zmluvu o úvere, ktorá v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
zakotvuje riešenie sporov - rozhodcovskú doložku. Podľa čl. 17 sa zmluvné strany dohodli, že všetky
spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené:



a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom
Bratislava,  ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie
bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom, ustanoveným
podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu ( zák. č. 99/1963 Zb.). Zmluvné strany
sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,
ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto
vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský
súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského
súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Odvolací súd konštatuje, že rozhodcovskú doložku
si spotrebiteľ (povinný) nedojednal individuálne a pri jej akceptácii nemal na výber, vzhľadom na jej
spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu, mohol ako celok len prijať a podrobiť sa týmto
podmienkam, alebo celú zmluvu odmietnuť. Za týchto okolností preto aj odvolací súd je toho názoru,
že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného, a preto je v zmysle § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka neplatná v celom rozsahu.

15. Odvolací súd zároveň v postupe prvostupňového súdu nezistil rozpor s pravidlami týkajúcimi sa
ochrany práva na súdnu i inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ani porušenie
práva na spravodlivý súdny proces a ani neprípustné nahradzovanie procesnej pasivity povinného.

16. Odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský
rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku a správne exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

17. Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. (účinného do 30.06.2016), odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť
z nasledovných dôvodov:

18. V prípade  § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (t.č. účinné ustanovenie § 164 CSP) odvolací súd poukazuje
na tú skutočnosť, že v tomto prípade sa jedná o možnosť tzv. fakultatívneho prerušenia občianskeho
súdneho konania, čo znamená, že súd v tomto prípade (na rozdiel od situácie upravenej v ust. §
109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., resp. § 162 ods. 1 písm. b/ CSP, kedy je povinný prerušiť svoje konanie,
lebo jeho rozhodnutie závisí od otázky, ktorú v tomto konaní nie je oprávnený riešiť, čo však nie je
naplnené v prejednávanom prípade), nemusí (nie je povinný) konanie prerušiť ani vtedy, ak prebieha
iné občianske súdne alebo správne konanie, kde sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre výsledok
jeho konania. Návrh oprávneného na položenie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie
považoval odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo
vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej mu čl.
267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie  na definovanie
pojmu nekalá podmienka. Súdny dvor EÚ sa však nemôže vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných
kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu.
Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za
nekalú, vzhľadom na všetky okolnosti, týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je
potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú, podľa vnútroštátneho
práva, s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora
EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten
C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny
prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa
06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvoinštančného
súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo
uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť
účastníkov i z pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva.



19. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil ako vecne správne a zároveň rozhodol o zamietnutí návrhu oprávneného na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. účinného do 30.06.2016.

20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie      n i e     j e     p r í p u s t n é    .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15Er/1468/2007", "guid": "769cc4c9-ca59-454b-b1fe-48199985a283:9ce9a74f-6a5d-41f6-a0e1-9a8f93237ef1", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}