Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 13Co/51/2012 z 23. 4. 2012
Citácia: rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica z 23. apríla 2012, sp. zn. 13Co/51/2012, ECLI:SK:KSBB:2012:6111204264.1
Krajský súd Banská Bystrica | 13Co/51/2012 | ECLI:SK:KSBB:2012:6111204264.1 | 2012-04-23 | Rozhodnutie
Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu
Citované ustanovenia: zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (zrušený), § 563 zákona č. 58/1969 Zb.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/2d479ce9-4833-4e8d-902a-b0f255f93496
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2012:6111204264.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/51/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111204264
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6111204264.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.
Ferdinanda Zimmermanna a sudcov JUDr. Mária Rišiaňovej a Štefana Huljaka, v právnej veci
navrhovateľa: D. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. nábrežie č.XXXX/XX, Q. Z. V., zastúpený advokátom
JUDr. Štefanom Strakom, Advokátska kancelária so sídlom Krmanova č.1, Košice, proti odporcovi:
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie č.13,
Bratislava, o zaplatenie 37 141,64 eura s príslušenstvom, na odvolanie odporcu zo dňa 16. 01. 2012
proti rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici č.k. 7C/61/2011-172, zo dňa 28. 12. 2011, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu   p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 32 480,46 eura
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne odo dňa 20. 02. 2011 až do zaplatenia, a to do troch
dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Konanie v časti zaplatenia úrokov z omeškania zo sumy 843,95 eura vo výške 9 % ročne od 03. 09.
2004 do 19. 02. 2011  zastavil.

Vo zvyšnej časti bol návrh zamietnutý.

O trovách konania súd rozhodne samostatným rozhodnutím.

Okresný súd vykonal dokazovanie, zhrnul skutkový stav a urobil právny záver.

Rozsudok okresného  súdu konštatuje: „Z uznesenia Prezídia policajného zboru, Úradu boja proti
organizovanej kriminalite, Odbor boja proti organizovanej kriminalite Stred, oddelenie vyšetrovania,
o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004 zo dňa 21. 06. 2004 súd zistil, že voči
navrhovateľovi ako obvinenému bolo začaté trestné stíhanie pre trestný čin založenia, zosnovania a
podporovania zločineckej a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 zákona    č. 140/1961 Zb. v
jednočinnom súbehu s trestným činom skrátenia dane a poistného podľa    § 148 ods. 1 a 5 zákona
č. 140/1961 Zb. V priebehu vyšetrovania z výpovedi svedkov a obvinených a z listinných dôkazov
získaných v rámci vyšetrovania vyšetrovateľ zistil, že D. F. je dôvodne podozrivý zo spáchania vyššie
uvedených trestných činov. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote navrhovateľ sťažnosť.
Prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave uznesením sp. zn. 2 Kv 22/03-4440 zo dňa 04. 08. 2004
sťažnosť zamietol z dôvodu, že v postupe vyšetrovateľa nebolo zistené také pochybenie, ktoré by
odôvodňovalo zrušiť napadnuté uznesenie. Sťažnosť nebola dôvodná, pretože na vznesenie obvinenia
v zmysle Trestného poriadku postačuje, ak na základe zistených skutočností je dostatočne odôvodnený
záver, že určitá osoba spáchala trestný čin. Tento záver nemusí byť bez pochybností, stačí vyšší stupeň
pravdepodobnosti.



Uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp.
zn. VII/1 Gv 252/09-3795 zo dňa 30. 03. 2010 bolo trestné stíhanie vedené proti navrhovateľovi
pre trestný čin § 185a ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný v jednočinnom súbehu s trestným
činom skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961 Zb. zastavené z
dôvodu, že je nepochybné, že skutok nespáchal navrhovateľ a že skutok nie je trestným činom a
nie je dôvod na postúpenie veci. Z odôvodnenia uvedeného uznesenia súd zistil, že o trestný čin
ide vtedy, ak sú súčasne naplnené obligatórne podmienky, ktorými sú protiprávnosť činu a znaky
skutkovej podstaty. Najvýznamnejším znakom subjektívnej stránky (ako obligatórneho znaku skutkovej
podstaty) je zavinenie, ktoré podmieňuje trestnú zodpovednosť. Zavinenie ako vnútorný psychický vzťah
páchateľa trestného činu ku skutku, ktorý spáchal je nutné vždy dokazovať, nie je možné sa uspokojiť
len s domnienkami. V trestnom zákone sa uplatňuje princíp zodpovednosti za zavinenie a platí zásada,
že bez zavinenia niet trestného činu ani trestu, nejde teda o trestnú zodpovednosť. Obvinený D. F.
svojím konaním nenaplnil skutkové podstaty trestných činov, z ktorých bol obvinený, a preto bolo trestné
stíhanie zastavené.

Z uznesenia Okresného súdu Trnava č. k. Tp 122/2004 - 82 zo dňa 25. 06. 2004 súd zistil, že
navrhovateľ bol z dôvodu existencie hrozby ovplyvňovania svedkov z jeho strany a z dôvodu, že jeho
pobyt na slobode by mohol mariť vyšetrovanie, vzatý do väzby dňa       22. 06. 2004. Navrhovateľovi
bola osobná sloboda obmedzená dňa 22. 06. 2004 o 6.00 hod. a zadržaný bol dňa 22. 06. 2004 o
20.20 hod. Proti uzneseniu Okresného súdu Trnava podal v zákonnej lehote navrhovateľ sťažnosť.
Uznesením Krajského súdu Trnava č. k. 4Tpo 64/04 - 193 zo dňa 02. 09. 2004 bolo uznesenie
Okresného súdu Trnava č. k. Tp 122/2004 - 82 zo dňa  25. 06. 2004 zrušené z dôvodu, že neboli
zistené a zadokumentované žiadne poznatky, z ktorých by plynulo, že by sa navrhovateľ priamo alebo
nepriamo pokúsil alebo aspoň prejavil zámer ovplyvniť či mariť dokazovanie skutočností dôležitých
pre trestné konanie. Prvoradým predpokladom pre zákonné použitie niektorého z dôvodov väzby vo
vzťahu ku konkrétnej trestne stíhanej osobe je existencia „konkrétnych skutočností“, ktoré robia reálnym
nebezpečenstvo, resp. obavu, že nastane niektorý z následkov. Samotný pojem „konkrétne skutočnosti“
vylučuje, aby bol niektorý z dôvodov väzby použitý v trestnom konaní len na základe objektívnymi
zisteniami nepodložených, neistých, hmlistých a dostatočne neodôvodnených podozrení, domnienok
a predpokladov, pretože by to viedlo k neodôvodneným zásahom do Ústavou Slovenskej republiky
garantovaných ľudských práv a slobôd a súčasne k procesno - právnemu prekročeniu princípov riadneho
a spravodlivého procesu. Zákonom požadované „konkrétne skutočnosti“ musia mať teda takú povahu,
aby boli dostatočným a rozumným podkladom pre odôvodnenie obavy vzniku ovplyvňovania svedkov a
obvinených a marenia priebehu konania. Vzhľadom na to, že „konkrétne skutočnosti“ neboli v priebehu
vyšetrovania preukázané, súd uznesením prepustil navrhovateľa na slobodu.

Listom zo dňa 17. 08. 2010 požiadal navrhovateľ Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho
orgánu. V liste navrhovateľ uvádza vyššie opísané skutočnosti, t. j. rozhodnutia orgánov činných v
trestnom konaní a súdov, pričom súd zistil, že navrhovateľ vyčíslil náhradu škody vo výške 36 614,06
Eur ako náklady za právne zastupovanie v trestnom konaní a vo výške 527,58 Eur ako stratu na zárobku
počas trvania väzby.

Právny zástupca navrhovateľa vo výpovedi uviedol s poukázaním na judikatúru, že, napriek tomu, že
rozhodnutie nebolo priamo zrušené, tým, že došlo k zastaveniu trestného konania, sa na rozhodnutie
hľadí, ako by bolo zrušené alebo ako keby bol obvinený oslobodený. Z  judikatúry ďalej jednoznačne
vyplýva, že aj keď došlo k zastaveniu trestného stíhania viažu sa na toto trestné stíhanie všetky účinky,
ako by bolo uznesenie zrušené, resp. ako by bola osoba, ktorá bola stíhaná oslobodená spod obžaloby.

Pokiaľ ide o uznesenie o vzatí do väzby, toto bolo zrušené a navrhovateľ žiada náhradu mzdy vo výške
527,58 Eur za obdobie, počas ktorého bol vo väzbe. Žiada tiež náhradu za dovolenku v trvaní 18 dní,
ktorú mu zamestnávateľ vykazoval a až potom bola  navrhovateľovi vykázaná absenciu v práci. Právny
zástupca uviedol, že táto dovolenka bola navrhovateľovi vyplatená, avšak v zmysle Zákonníka práce,
ak z dôvodov na strane zamestnávateľa nemôže zamestnanec riadne vyčerpať svoju dovolenku, má
nárok na náhradu ušlej mzdy, to znamená, že ak z dôvodu nezákonnej väzby navrhovateľ nemohol túto



dovolenku vyčerpať, má nárok na riadne vyčerpanú dovolenku. Keďže túto nemohol vyčerpať, má nárok
na náhradu ušlej mzdy aj za túto dovolenku. Právny zástupca navrhovateľa vo vzťahu k náhrade škody
za nezákonné rozhodnutie uviedol, že ako náhradu škody požaduje náhradu trov právneho zastúpenia
navrhovateľa v trestnom konaní.

Odporca uviedol, že pokiaľ ide o náhradu škody za nezákonné rozhodnutie, ktorým má byť uznesenie
o vznesení obvinenia, nie je možné v zmysle judikatúry predloženej právnym zástupcom navrhovateľa
tvrdiť, že zastavenie akéhokoľvek trestného stíhania, resp. prípadné oslobodenie spod obžaloby by
malo znamenať automaticky nezákonnosť vzneseného obvinenia, nakoľko v danej veci bolo dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu a bolo potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie v trestnom
konaní. Podľa názoru odporcu v trestnom konaní boli zistené určité skutočnosti, na základe ktorých
sa trestné stíhanie začalo. Pokiaľ ide o samotnú väzbu v časti nároku na náhradu mzdy, odporca ju
nenamieta, pretože uznesenie okresného súdu bolo zrušené. Namieta však rozšírenie návrhu o náhradu
za dovolenku, pretože odporca predpokladá, že náhrada za nevyčerpanú dovolenku bola navrhovateľovi
poskytnutá, a tak mu nemohla vzniknúť škoda. Ďalej odporca uviedol, že aj po zaslaní vyjadrenia od
vyšetrovateľa z Úradu vyšetrovania boja proti organizovanej kriminalite zotrváva na tom, že vyúčtovanie
úkonov predložené v rámci návrhu, ktorého náhrada je požadovaná nie je presné a úplné. Vyúčtovanie
považuje za nadhodnotené. Čo sa týka úkonov, ktoré sú preukázané aj zo strany vyšetrovateľov, že
sa neuskutočnili, za tieto úkony nepatrí náhrada v podobe odmeny za právne služby. Je pravdou, že
pokiaľ za týmito úkonmi právny zástupca navrhovateľa vycestoval, patrí náhrada cestovných nákladov
a náhrada za stratu času, avšak nie za úkon právnej služby, teda o tieto úkony by mala byť navrhovaná
náhrada škody znížená. Okrem týchto úkonov, ktoré sa neuskutočnili, odporca má výhrady voči viacerým
úkonom tak, ako sú vyúčtované, napr. účasť na výsluchu svedkov dňa           25. 08. 2009, keď v
zmysle dokladov, ktoré sú založené v prílohe, tieto dva výsluchy v nadväznosti trvali ani necelé dve
hodiny, pričom sú vyúčtované ako dva samostatné úkony. V takomto prípade v zmysle vyhlášky patrí
odmena iba za jeden úkon právnej služby. Takisto odporca namieta skutočnosť, že v rámci doloženej
faktúry, ktorá bola navrhovateľom uhradená právnemu zástupcovi za právne služby v celom súhrne
bola právnym zástupcom účtovaná i daň z pridanej hodnoty, pričom v zmysle ustanovenia § 18 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách advokátov účinného do         31.
05. 2009, daň z pridanej hodnoty si mohol právny zástupca účtovať jedine vo vzťahu k odmene za právny
úkon. Podľa priloženej faktúry je táto daň z pridanej hodnoty priúčtovaná aj k cestovným náhradám a
k ďalším nákladom, čo je možné až od 01. 06. 2009. Odporca opätovne poukázal aj na tú skutočnosť,
že zmluvu o právnej pomoci, v rámci ktorej bol navrhovateľ zastupovaný v trestnom konaní, podpísala
ako klient H. F. - manželka navrhovateľa a nie je preto odporcovi známe, z akého dôvodu navrhovateľ
uhradil vyúčtované trovy právneho zastúpenia, keďže táto zmluva bola uzatvorená v jeho prospech ako
tretej osoby.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako
aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o
väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát
zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie
vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú
tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

Podľa § 3 zákona č. 58/1969 Zb., ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti
nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím
tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.



Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má
voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak
bol spod obžaloby oslobodený.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., prvá veta, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné
vopred prerokovať s ústredným orgánom.

Podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb., ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich
mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde.

Vznik zodpovednosti sa viaže na existenciu určitých skutočností alebo skutkových relácií, ktoré určuje
zákon a súhrn ktorých tvorí zákonnú skutkovú podstatu protiprávneho činu (zodpovednostnú skutkovú
podstatu). Prvkami skutkovej podstaty, naplnenie ktorej má za následok vznik zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím sú:

1. subjekt (orgán štátu),

2. predmet (nezákonným rozhodnutím porušený právny vzťah),

3. správanie subjektu (jeho rozhodnutie),

4. výsledok spočívajúci v škode,

5. príčinná súvislosť medzi správaním (rozhodnutím) a výsledkom (škodou) a

6. protiprávnosť - nezákonnosť.

Pre vznik tejto zodpovednosti musia byť splnené všetky zákonom vyžadované podmienky. Poškodený
musí využiť možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo
sťažnosť (§ 3 zákona č. 58/1969 Zb.) a musí ísť o rozhodnutie právoplatné, pretože len právoplatné
rozhodnutie zakladá zodpovednosť. Až právoplatnosť rozhodnutia vylučuje možnosť jeho nápravy
riadnym opravným prostriedkom a je definitívne a záväzné pre účastníkov aj orgány a vykonateľné (§
4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.).

K jednotlivým predpokladom zodpovednosti súd uvádza, že v danom prípade je splnená podmienka
subjektu, t. j. orgánu štátu (orgán činný v trestnom konaní a súd), ktorý vydal rozhodnutie (uznesenie
o vznesení obvinenia a uznesenie o vzatí do väzby), čím prejavil svoje oprávnenie a povinnosť
rozhodovacieho charakteru, uplatňované pri ochrane porušených alebo ohrozených subjektívnych práv
jednotlivcov, fyzických alebo právnických osôb (splnenie 2. a 3. podmienky). Uznesenie o vznesení
obvinenia a uznesenie o vzatí do väzby vydané orgánom činným v trestnom konaní (policajtom -
vyšetrovateľom) a súdom spôsobili navrhovateľovi škodu spočívajúcu v obrane jeho práv a právom
chránených záujmov (osobná sloboda), t. j. trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní, čím bol
splnený aj štvrtý predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť, tá spočíva
v tom, že bez vznesenia obvinenia by navrhovateľovi nebola vznikla škoda spočívajúca vo formálnej
obhajobe (obhajobe právnym zástupcom) s následnou náhradou trov právneho zastúpenia. Príčinná
súvislosť predstavuje condicio sine qua non, t. j. podmienku, bez ktorej by následok vôbec nebol nastal
(alebo nastal iným spôsobom), ak by nedošlo k prejavu vôle (konaniu či opomenutiu).

Ďalej je preto potrebné skúmať, či uznesenie o vznesení obvinenia bolo nezákonné a či následným
uznesením o zastavení trestného stíhania, pretože je nepochybné, že skutok nespáchal navrhovateľ a
pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenia veci, možno považovať za uznesenie,
ktorým sa predchádzajúce uznesenie zrušilo pre jeho nezákonnosť.



Zákon pojem nezákonnosti rozhodnutia nedefinuje, preto je potrebné tento pojem vykladať vo vzťahu
ku konkrétnemu prípadu. Zákonnosť alebo nezákonnosť rozhodnutia je otázkou súladu rozhodnutia s
objektívnym právom a nie otázkou subjektívnych alebo objektívnych faktorov, ktoré viedli k porušeniu
tohto súladu. Nezákonnosť je výlučne otázkou vzťahu rozhodnutia a zákona, a to otázkou nezhody medzi
rozhodnutím a zákonom.V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo
15/2009 zistenie nezákonnosti je vecou konkrétneho posúdenia okolností prípadu. Pri aplikácii sa treba
pridržiavať toho, že ide o všeobecný a obsahovo aj rozsahovo pružný pojem. Zároveň treba rešpektovať
aj skutočnosť, že tento pojem zákon osobitne neobmedzuje. Aj napriek tomu, že pojem nezákonné
rozhodnutie nie je v zákone definovaný, je však možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím
sa dá rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom
Slovenskej republiky, alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej
zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené
príslušným orgánom.

Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho
nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať
len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť
výklad systematický a teleologický. [...] Z hľadiska výkladu teleologického, vychádzajúceho zo zmyslu
a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle
čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného
nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne
konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného
stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia trestné konanie končí. To znamená, že
zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, a zrušenie takéhoto
rozhodnutia sa zároveň z tohto dôvodu stáva bezpredmetným (nadbytočným). Výsledky trestného
(prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, a zároveň to znamená, že podozrenie zo
spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade
trestného stíhania, ktoré je skončené zastavením trestného stíhania treba hľadať nielen v ustanovení
čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1
tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne
považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov,
ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá
slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii.
Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť,
na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup
ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takej situácii nie je rozhodné, ako orgány činné
v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní
potvrdilo. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu. Systematickým a logickým
extenzívnym výkladom súdna judikatúra dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania
alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať
z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobnej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonností) začatia (vedenia)
trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Cdo 183/2009)

Na základe vyššie uvedeného súd považuje uznesenie vyšetrovateľa Prezídia policajného zboru,
Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odbor boja proti organizovanej kriminalite Stred, oddelenie
vyšetrovania, o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004 zo dňa 21. 06. 2004 za
nezákonné rozhodnutie, ktorým bola navrhovateľovi spôsobená škoda. Uznesením prokurátora Úradu



špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/1 Gv 252/09-3795 zo dňa
30. 03. 2010 bolo trestné stíhanie vedené proti navrhovateľovi pre trestný čin § 185a ods. 1 zákona č.
140/1961 Zb. Trestný zákon v jednočinnom súbehu s trestným činom skrátenia dane a poistného podľa
§ 148 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon zastavené z dôvodu, že je nepochybné, že
skutok nespáchal navrhovateľ a že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.
Uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 21. 06. 2004 tak bolo zrušené pre jeho nezákonnosť, pretože s
prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody navrhovateľ trestný čin nespáchal a trestné stíhanie proti
nemu nemalo byť začaté.

K námietke odporcu, že právny zástupca predložil vyúčtovanie trov obhajoby na zastupovanie v trestnom
konaní vedenom na Úrade boja proti organizovanej kriminalite v Žiline a nie v Banskej Bystrici, súd
uvádza, že v priebehu konania sa táto skutočnosť neukázala ako sporná. V priebehu konania neboli
žiadne pochybnosti o konkrétnych nezákonných rozhodnutiach, ktorými bola navrhovateľovi spôsobená
škoda. Vyšetrovacie úkony boli v priebehu trestného konania uskutočňované v rôznych mestách.
Vzhľadom na uvedené má súd za to, že predložené vyúčtovanie trov obhajoby v trestnom konaní súvisí
s uplatneným nárokom na náhradu škody, ktorý je predmetom tohto konania.

Navrhovateľ vyčíslil náhradu škody za nezákonné rozhodnutie vo výške   36 614,06 Eur, čo zodpovedá
trovám právneho zastúpenia v trestnom konaní. Uznesením č. k. 7C/61/2011 - 155 zo dňa 23. 11.
2011 zastavil konanie v časti zaplatenia sumy 2 324,29 Eur. Teda výška škody predstavuje sumu 34
289,77 Eur. Súd preskúmal vyčíslené trovy právneho zastúpenia v súlade s vyhláškou Ministerstva
spravodlivosti č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
(ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“) a vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len
„vyhláška č. 655/2004 z. z.“).

K námietke odporcu, že úkony právnej služby, t. j. výsluchy, ktoré sa nekonali, nemajú byť vôbec
právnemu zástupcovi priznané, súd uvádza, že v zmysle vyhlášky             č. 163/2002 Z. z. a vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. možno právnemu zástupcovi priznať odmenu v rozsahu 1, ak pojednávanie bolo
odročené. Obidva právne predpisy však ustanovujú, že možno postupovať analogicky v prípadoch, ktoré
vyhláška neupravuje. Súd teda vychádzal z toho, že, ak sa výsluch nevykonal z dôvodu neprítomnosti
svedka, možno analogicky priznať právnemu zástupcovi odmenu v rozsahu 1, ako keby bol pojednávanie
odročené z dôvodu neprítomnosti účastníka konania. Súd pri preskúmavaní vyčíslených trov právneho
zastúpenia postupoval v zmysle uvedeného a v prípade, ak výsluch nebol vykonaný, priznal právnemu
zástupcovi odmenu v rozsahu 1.

Za rok 2004 si právny zástupca navrhovateľa vyúčtoval 30 úkonov právnej služby a paušálnu náhradu
za úkony právnej služby a náhradu za vyhotovenie kópií spisových materiálov. Súd preskúmal jednotlivé
úkony právnej služby a právnemu zástupcovi vôbec nepriznal alebo priznal čiastočne nasledovné:

- porada s klientmi (09. 07. 2004) ..............................................................  120,39 Eur

- oznámenie o prevzatí zastupovania, požiadavka obhajoby .....................  120,39 Eur

- právna analýza, získanie dokumentov a výsluchov .................................  120,39 Eur

- paušálna náhrada za úkony právnej služby ..............................................  121,89 Eur

- náhrada za vyhotovenie kópií spisových materiálov ...............................  66,39 Eur

- účasť na výsluchu obvinených: A., Z., E. (23. 09. 2004) ......  361,18 Eur

- účasť na výsluchu obvineného O. (12. 12. 2004) .........................  141,21 Eur

Súd nepriznal právnemu zástupcovi náhradu trov za úkon - porada s klientmi zo dňa 09. 07. 2004 z
dôvodu, že v zmysle § 16 ods. 1 písm. a) vyhlášky 163/2002 Z. z. je jedným úkonom právnej služby



prevzatie a príprava zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom, nejde tak o dva
samostatné úkony. Úkon právnej služby - oznámenie o prevzatí zastupovania a požiadavka obhajoby
zo dňa 08. 07. 2004 považuje súd za nadbytočný a neúčelný, pretože právny zástupca môže tento úkon
urobiť spolu s prvým úkonom v rámci obhajoby, napr. pri prvom výsluchu alebo inom vyšetrovacom
úkone. Úkon právnej služby - právna analýza, získanie dokumentov a výsluchov právny zástupca súdu
nepreukázal. Rovnako súdu nebol preukázaný ani úkon právnej služby - náhrada za vyhotovenie kópií
spisových materiálov. Pokiaľ ide o paušálnu náhradu za úkony právnej služby, súd má za to, že režijný
paušál (ktorý súd právnemu zástupcovi priznal za jednotlivé úkony právnej služby) je svojou povahou
rovnaký ako paušálna náhrada za úkony právnej služby. Znamenalo by to zdvojenú paušálnu náhradu
pre právneho zástupcu, čo nie je v súlade s vyhláškou č. 163/2002 Z. z. Čiastočne súd nepriznal úkon
právnej služby - účasť na výsluchu obvinených A., XX. a E. zo dňa 23. 09. 2004 z dôvodu, že výsluch
obvineného Z. sa nekonal. V súlade s ustanovením § 16 ods. 1 písm. d) vyhlášky č. 163/2002 Z. z. patrí
právnemu zástupcovi náhrada trov za každého obvineného samostatne za každé začaté dve hodiny.
Keďže výsluch jedného z obvinených sa nekonal, súd priznal za tento úkon právnej služby sumu 270,88
Eur (2 x 120,39 Eur + 1 x 120,39 Eur v zmysle § 16 ods. 3 druhej vety v spojení s § 16 ods. 4 vyhlášky
č. 163/2002 Z. z. za nevykonaný výsluch obvineného Z. z dôvodu jeho neprítomnosti). Súd nepriznal
právnemu zástupcovi úkon právnej služby - účasť na výsluchu obvineného O. vo výške 141,21 Eur, ale
len v rozsahu 1, pretože tento výsluch sa nekonal, t. j. 35,30 Eur (1/4 x 141,21 Eur).

Za úkony právnej služby v roku 2004 priznal súd právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia vo
výške 6 927,79 Eur a režijný paušál za 27 úkonov (1 úkon á 4,51 Eur) spolu s daňou z pridanej hodnoty
vo výške 19 %, t. j. 8 388,98 Eur.

Za rok 2005 si právny zástupca vyúčtoval 26 úkonov právnej služby. V zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.
z. účinnej do 31. 05. 2009 patrí právnemu zástupcovi náhrada trov za účasť pri vyšetrovacích úkonoch,
pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo za konanie pred súdom alebo
iným orgánom, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich
úkonov vykonaných počas dvoch hodín (§ 14 ods. 1 písm. d) vyhlášky). Právny zástupca však účtoval
vyšetrovací úkon pri každej osobe samostatne a za každé dve začaté hodiny. Súd v zmysle vyhlášky č.
655/2004  Z. z.  preskúmal tieto úkony a nepriznal nasledovné:

- výsluch svedkov G. a B. (26. 05. 2005) trval od 10.00 hod. do 11.15 hod. (1 hodinu 15 minút), teda ide
iba o jeden úkon právnej služby (a nie dva), a preto súd priznal iba 66,40 Eur (a nie 132,80 Eur);

- výsluch svedkov B., B., O. a F. (18. 10. 2005 ) trval od 08.00 hod. do 13.45 hod. (5 hodín 45 minút),
teda ide o tri úkony právnej služby (a nie štyri), a preto súd priznal iba 199,20 Eur (a nie 265,60 Eur);

- výsluch svedkov (31. 05. 2005) sa nekonal vôbec, a preto súd priznal iba 16,60 Eur (1 x 66,40 Eur) v
zmysle § 14 ods. 3 druhá veta v spojení s § 14 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.;

- výsluch svedkov A. a J. (20. 10. 2005) sa nekonal vôbec, a preto súd priznal iba 16,60 Eur (1 x 66,40
Eur) v zmysle § 14 ods. 3 druhá veta v spojení s § 14 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Súd priznal daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % za úkony právnej služby, nie však za hotové výdavky
(t. j. cestovné), náhradu za stratu času a režijný paušál (§ 18 ods. 3 vyhlášky 655/2004 Z. z. v znení
účinnom do 31. 5. 2009). Keďže právny zástupca žiadal priznať aj daň z pridanej hodnoty za cestovné,
za stratu času a režijný paušál, súd mu náhradu trov v tejto časti vôbec nepriznal, t. j. k nasledovným
úkonom neprirátal daň z pridanej hodnoty:

- cestovné a strata času dňa 13. 01. 2005 (?) ............................................  46,28 Eur

- cestovné a strata času dňa 18. 02. 2005 (?) ............................................  40,37 Eur

- cestovné a strata času dňa 14. 04. 2005 (?) ............................................  47,41 Eur

- cestovné a strata času dňa 29. 04. 2005 (?) ............................................  40,06 Eur



- cestovné a strata času dňa 26. 05. 2005 (?) ............................................  79,62 Eur

- cestovné a strata času dňa 31. 05. 2005 (?) ............................................  47,25 Eur

- cestovné a strata času dňa 17. 06. 2005 (?) ............................................  80,93 Eur

- cestovné a strata času dňa 22. 07. 2005 (?) ............................................  79,43 Eur

- cestovné a strata času dňa 02. 08. 2005 (?) ............................................  80,85 Eur

- cestovné a strata času dňa 09. 09. 2005 (?) ............................................  81,77 Eur

- cestovné a strata času dňa 21. 10. 2005 (?) ............................................  82,14 Eur

- cestovné a strata času dňa 24. 10. 2005 (?) ............................................  81,01 Eur

- cestovné a strata času dňa 08. 12. 2005 (?) ............................................  80,93 Eur

- cestovné a strata času dňa 23. 12. 2005 (?) ............................................  81,66 Eur

- 26 x režijný paušál á 4,98 Eur .................................................................. 129,48 Eur

---------------------------------------------------------------------

Spolu (bez DPH) ........................................................................................  1 079,19 Eur

Za úkony právnej služby v roku 2005 priznal súd právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia vo
výške 1 643,40 Eur spolu s daňou z pridanej hodnoty vo výške 19 %, t. j. 1 955,65 Eur a režijný paušál
za 26 úkonov (1 úkon á 4,98 Eur) a cestovné a náhradu za stratu času (bez DPH) vo výške 1 079,19
Eur. Trovy právneho zastúpenia za rok 2005 predstavujú výšku 3 034,84 Eur.

Za rok 2006 si právny zástupca vyúčtoval 19 úkonov právnej služby. Súd pri preskúmavaní trov
postupoval rovnako ako v roku 2005. Právnemu zástupcovi súd priznal všetky úkony tak, ako ich vyčíslil.
Súd priznal daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % za úkony právnej služby, nie však za hotové výdavky
(t. j. cestovné) a náhradu za stratu času (§ 18 ods. 3 vyhlášky 655/2004   Z. z. v znení účinnom do 31. 5.
2009). Keďže právny zástupca žiadal priznať aj daň z pridanej hodnoty za cestovné, za stratu času a za
režijný paušál, súd mu náhradu trov v tejto časti vôbec nepriznal, t. j. k nasledovným úkonom neprirátal
daň z pridanej hodnoty:

- cestovné a strata času dňa 17. 02. 2006 (?) ............................................  47,38 Eur

- cestovné a strata času dňa 24. 03. 2006 (?) ............................................  44,56 Eur

- cestovné a strata času dňa 27. 03. 2006 (?) ............................................  28,58 Eur

- cestovné a strata času dňa 23. 05. 2006 (?) ............................................  84,85 Eur

- cestovné a strata času dňa 06. 07. 2006 (?) ............................................  85,25 Eur

- cestovné a strata času dňa 11. 08. 2006 (?) ............................................  85,02 Eur

- cestovné a strata času dňa 15. 08. 2006 (?) ............................................  102,99 Eur

- cestovné a strata času dňa 04. 09. 2006 (?) ............................................  85,10 Eur

- cestovné a strata času dňa 11. 10. 2006 (?) ............................................  83,74 Eur

- cestovné a strata času dňa 03. 11. 2006 (?) ............................................  83,74 Eur

- cestovné a strata času dňa 28. 11. 2006 (?) ............................................  83,54 Eur



- cestovné a strata času dňa 18. 12. 2006 (?) ............................................  83,54 Eur

- 19 x režijný paušál á 5,44 Eur .................................................................. 103,36 Eur

---------------------------------------------------------------------

Spolu (bez DPH) ........................................................................................  1 002,10 Eur

Za úkony právnej služby v roku 2006 priznal súd právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia vo
výške 2 748,88 Eur spolu s daňou z pridanej hodnoty vo výške 19 %, t. j. 3 271,17 Eur a režijný paušál
za 19 úkonov (1 úkon á 5,44 Eur) a cestovné a náhradu za stratu času (bez DPH) vo výške 898,74 Eur.
Trovy právneho zastúpenia za rok 2005 predstavujú výšku 4 273,27 Eur.

Za rok 2007 si právny zástupca vyúčtoval 36 úkonov právnej služby. Súd pri preskúmavaní trov
postupoval rovnako ako v predchádzajúcich rokoch 2005 a 2006. Po preskúmaní vyčíslených trov súd
v zmysle vyhlášky č. 655/2004  Z. z.  súd nepriznal nasledovné:

- výsluch svedkovXX. a A. (28. 05. 2007) trval od 14.00 hod. do 15.35 hod. (1 hodinu 35 minút), teda ide
iba o jeden úkon právnej služby (a nie dva), a preto súd priznal iba 78,86 Eur (a nie 157,72 Eur);

- výsluch svedka (28. 05. 2007) sa nekonal vôbec, a preto súd priznal iba 19,72 Eur (1 x 78,86 Eur) v
zmysle § 14 ods. 3 druhá veta v spojení s § 14 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.;

- výsluch svedkov Q. a P. (13. 06. 2007) sa nekonal vôbec, a preto súd priznal iba 19,72 Eur (1 x 78,86
Eur) v zmysle § 14 ods. 3 druhá veta v spojení s § 14 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.;

- výsluch svedka Q. (14. 06. 2007) trval od 12.00 hod. do 13.40 hod.            (1 hodinu 40 minút) a výsluch
svedka XX,XX sa nekonal vôbec, a preto súd priznal iba sumu 98,58 Eur (78,82 Eur + 1 x 78,82 Eur) v
zmysle § 14 ods. 3 druhá veta v spojení s § 14 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (a nie 157,72 Eur);

- výsluch svedka Q. (28. 06. 2007) sa nekonal vôbec, a preto súd priznal iba 19,72 Eur (1 x 78,86 Eur)
v zmysle § 14 ods. 3 druhá veta v spojení s § 14 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.;

- výsluch svedkov Y. a Q. (12. 07. 2007) sa nekonal, a preto súd priznal iba 19,72 Eur (1 x 78,86 Eur) v
zmysle § 14 ods. 3 druhá veta v spojení s § 14 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.;

- výsluch svedka L. (23. 07. 2007) sa nekonal, a preto súd priznal iba 19,72 Eur (1 x 78,86 Eur) v zmysle
§ 14 ods. 3 druhá veta v spojení s § 14 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.;

- výsluch svedka K. (22. 08. 2007) sa nekonal, a preto súd priznal iba 19,72 Eur (1 x 78,86 Eur) v zmysle
§ 14 ods. 3 druhá veta v spojení s § 14 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.;

- výsluch svedka Q. (26. 09. 2007) sa nekonal, a preto súd priznal iba 19,72 Eur (1 x 78,86 Eur) v zmysle
§ 14 ods. 3 druhá veta v spojení s § 14 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Súd priznal daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % za úkony právnej služby, nie však za hotové výdavky
(t. j. cestovné), náhradu za stratu času a režijný paušál (§ 18 ods. 3 vyhlášky 655/2004   Z. z. v znení
účinnom do 31. 5. 2009). Keďže právny zástupca žiadal priznať aj daň z pridanej hodnoty za cestovné a
za stratu času, súd mu náhradu trov v tejto časti vôbec nepriznal, t. j. k nasledovným úkonom neprirátal
daň z pridanej hodnoty:

- cestovné a strata času dňa 26. 01. 2007 (?) ............................................  99,66 Eur

- cestovné a strata času dňa 29. 01. 2007 (?) ............................................  114,00 Eur

- cestovné a strata času dňa 30. 01. 2007 (?) ............................................  85,49 Eur

- cestovné a strata času dňa 23. 02. 2007 (?) ............................................  85,86 Eur



- cestovné a strata času dňa 13. 04. 2007 (?) ............................................  86,18 Eur

- cestovné a strata času dňa 25. 05. 2007 (?) ............................................  87,86 Eur

- cestovné a strata času dňa 28. 05. 2007 (?) ............................................  57,87 Eur

- cestovné a strata času dňa 14. 06. 2007 (?) ............................................  45,77 Eur

- cestovné a strata času dňa 22. 06. 2007 (?) ............................................  86,33 Eur

- cestovné a strata času dňa 28. 06. 2007 (?) ............................................  89,50 Eur

- cestovné a strata času dňa 12. 07. 2007 (?) ............................................  45,39 Eur

- cestovné a strata času dňa 23. 07. 2007 (?) ............................................  47,05 Eur

- cestovné a strata času dňa 03. 08. 2007 (?) ............................................  88,26 Eur

- cestovné a strata času dňa 22. 08. 2007 (?) ............................................  48,07 Eur

- cestovné a strata času dňa 26. 09. 2007 (?) ............................................  46,48 Eur

- cestovné a strata času dňa 17. 12. 2007 (?) ............................................  88,35 Eur

- 36 x režijný paušál á 5,90 Eur .................................................................. 212,40 Eur

---------------------------------------------------------------------

Spolu (bez DPH) ........................................................................................  1 414,52 Eur

Za úkony právnej služby v roku 2007 priznal súd právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia vo
výške 2 760,14 Eur spolu s daňou z pridanej hodnoty vo výške 19 %, t. j. 3 284,57 Eur a režijný paušál
za 36 úkonov (1 úkon á 5,90 Eur) a cestovné a náhradu za stratu času (bez DPH) vo výške 1 414,52
Eur. Trovy právneho zastúpenia za rok 2005 predstavujú výšku 4 699,09 Eur.

Za rok 2008 si právny zástupca vyúčtoval 31 úkonov právnej služby. Pri preskúmavaní súd postupoval
rovnako ako v predchádzajúcich prípadoch a v zmysle vyhlášky č. 655/2004  Z. z.  nepriznal nasledovné:

- konfrontácia (16. 01. 2008) sa nekonala vôbec, a preto súd priznal iba 21,08 Eur  (1 x 84,33 Eur) v
zmysle § 14 ods. 3 druhá veta v spojení s § 14 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.;

- konfrontácia (29. 01. 2008) sa nekonala vôbec, a preto súd priznal iba 21,08 Eur  (1 x 84,33 Eur) v
zmysle § 14 ods. 3 druhá veta v spojení s § 14 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

- výsluch svedka K. (25. 02. 2008) sa nekonal vôbec, a preto súd priznal iba 21,08 Eur  (1 x 84,33 Eur)
v zmysle § 14 ods. 3 druhá veta v spojení s § 14 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.;

- výsluch svedka (03. 03. 2008) sa nekonal vôbec, a preto súd priznal iba 21,08 Eur  (1 x 84,33 Eur) v
zmysle § 14 ods. 3 druhá veta v spojení s § 14 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.;

- výsluch svedka K. (05. 03. 2008) sa nekonal vôbec, a preto súd priznal iba 21,08 Eur  (1 x 84,33 Eur)
v zmysle § 14 ods. 3 druhá veta v spojení s § 14 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.;

- výsluch svedka G. (31. 03. 2008) trval od 11.00 hod. do 12.40 hod. (1 hodinu  40 minút), teda ide iba
o jeden úkon právnej služby (a nie dva), a preto súd priznal iba 84,33 Eur (a nie 168,66 Eur);

- výsluch svedkov F., X. a E. (10. 06. 2008) trval od 08.00 hod. do 15.15 hod. (7 hodín  15 minút), teda
ide o štyri úkony právnej služby (a nie päť), a preto súd priznal iba 337,32 Eur (a nie 421,65 Eur);



- návrh na doplnenie dokazovanie (04. 09. 2008) sa nenachádza vo vyšetrovacom spise Prezídia
Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Stred sp. zn. ČVS: PPZ-11/BOK-
S-I-2004, sp. zn. Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky VII/1 Gv
252/09 a právny zástupca navrhovateľa nepredložil ani doklad o podaní uvedeného úkonu právnej služby
(podací lístok), a preto súd nepriznal právnemu zástupcovi za tento úkon sumu 84,33 Eur;

- výsluch svedkov (13. 10. 2008) sa nekonal vôbec, a preto súd priznal iba        21,08 Eur (1 x 84,33
Eur) v zmysle § 14 ods. 3 druhá veta v spojení s § 14 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Súd priznal daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % za úkony právnej služby, nie však za hotové výdavky
(t. j. cestovné), náhradu za stratu času a režijný paušál (§ 18 ods. 3 vyhlášky 655/2004   Z. z. v znení
účinnom do 31. 5. 2009). Keďže právny zástupca žiadal priznať aj daň z pridanej hodnoty za cestovné a
za stratu času, súd mu náhradu trov v tejto časti vôbec nepriznal, t. j. k nasledovným úkonom neprirátal
daň z pridanej hodnoty:

- cestovné a strata času dňa 16. 01. 2008 (?) ............................................  48,69 Eur

- cestovné a strata času dňa 28. 01. 2008 (?) ............................................  92,53 Eur

- cestovné a strata času dňa 29. 01. 2008 (?) ............................................  92,53 Eur

- cestovné a strata času dňa 25. 02. 2008 (?) ............................................  49,03 Eur

- cestovné a strata času dňa 03. 03. 2008 (?) ............................................  91,87 Eur

- cestovné a strata času dňa 05. 03. 2008 (?) ............................................  91,87 Eur

- cestovné a strata času dňa 27. 03. 2008 (?) ............................................  91,09 Eur

- cestovné a strata času dňa 31. 03. 2008 (?) ............................................  50,02 Eur

- cestovné a strata času dňa 04. 04. 2008 (?) ............................................  92,40 Eur

- cestovné a strata času dňa 10. 06. 2008 (?) ............................................  111,74 Eur

- cestovné a strata času dňa 11. 06. 2008 (?) ............................................  90,35 Eur

- cestovné a strata času dňa 12. 06. 2008 (?) ............................................  90,35 Eur

- cestovné a strata času dňa 27. 06. 2008 (?) ............................................  89,91 Eur

- cestovné a strata času dňa 26. 09. 2008 (?) ............................................  89,25 Eur

- cestovné a strata času dňa 13. 10. 2008 (?) ............................................  54,11 Eur

- 30 x režijný paušál á 6,30 Eur .................................................................. 212,40 Eur

---------------------------------------------------------------------

Spolu (bez DPH) ........................................................................................  1 414,74 Eur

Za úkony právnej služby v roku 2008 priznal súd právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia vo
výške 2 593,13 Eur spolu s daňou z pridanej hodnoty vo výške 19 %, t. j. 3 085,82 Eur a režijný paušál
za 30 úkonov (1 úkon á 6,30 Eur) a cestovné a náhradu za stratu času (bez DPH) vo výške 1 414,74
Eur. Trovy právneho zastúpenia za rok 2005 predstavujú výšku 4 505,56 Eur.

Za rok 2009 si právny zástupca vyúčtoval 29 úkonov právnej služby. Súd v zmysle vyhlášky č. 655/2004
Z. z.  preskúmal tieto úkony a nepriznal nasledovné:



- výsluch svedka V. (14. 05. 2009) trval od 08.10 hod. do 12.20 hod.              (4 hodiny 10 minút) a výsluch
obvineného sa nekonal vôbec, a preto súd priznal iba sumu 208,62 Eur (185,44 Eur + 1 x 92,72 Eur) v
zmysle § 14 ods. 3 druhá veta v spojení s § 14 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (a nie 157,72 Eur);

- výsluch svedkov Q. G. a J. G. (25. 08. 2009) trval od 08.40 hod. do 10.20 hod. (1 hodinu  40 minút),
teda ide iba o jeden úkon právnej služby (a nie dva), a preto súd priznal iba 97,72 Eur (a nie 185,44 Eur);

- výsluch svedkov Q., F., A. a obvineného P.               (19. 10. 2009) trval od 08.10 hod. do 13.50 hod.
(5 hodín  40 minút), teda ide o tri úkony právnej služby (a nie štyri), a preto súd priznal iba 185,44 Eur
(a nie 278,16 Eur);

- výsluch svedkov Q. a B. (04. 11. 2009) trval od 11.45 hod. do 13.50 hod.              (2 hodiny 5 minút) a
výsluch svedka Zimu sa nekonal vôbec, a preto súd priznal iba sumu 208,62 Eur (185,44 Eur + 1 x 92,72
Eur) v zmysle § 14 ods. 3 druhá veta v spojení s § 14 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (a nie 278,16 Eur);

- výsluch svedka U. (05. 11. 2009) sa nekonal vôbec, a preto súd priznal iba        23,18 Eur (1 x 92,72
Eur) v zmysle § 14 ods. 3 druhá veta v spojení s § 14 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Súd priznal daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % za úkony právnej služby, nie však za hotové výdavky
(t. j. cestovné), náhradu za stratu času a režijný paušál (§ 18 ods. 3 vyhlášky 655/2004   Z. z. v znení
účinnom do 31. 5. 2009). Keďže právny zástupca žiadal priznať aj daň z pridanej hodnoty za cestovné a
za stratu času, súd mu náhradu trov v tejto časti vôbec nepriznal, t. j. k nasledovným úkonom neprirátal
daň z pridanej hodnoty:

- cestovné a strata času dňa 16. 01. 2009 (?) ............................................  88,08 Eur

- cestovné a strata času dňa 03. 04. 2009 (?) ............................................  88,88 Eur

- cestovné a strata času dňa 07. 04. 2009 (?) ............................................  88,88 Eur

- cestovné a strata času dňa 14. 05. 2009 (?) ............................................  57,52 Eur

- 4 x režijný paušál á 6,95 Eur .................................................................... 27,80 Eur

---------------------------------------------------------------------

Spolu (bez DPH) ........................................................................................  351,16 Eur

Za úkony právnej služby v roku 2009 priznal súd právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia a
režijný paušál za 25 úkonov vykonaných po 01. 06. 2009 (1 úkon á 6,95 Eur) vo výške 5 018,92 Eur
spolu s daňou z pridanej hodnoty vo výške 19 %, t. j. 5 972,51 Eur a režijný paušál za 4 úkony do 31.
05. 2009 (1 úkon á 6,30 Eur) a cestovné a náhradu za stratu času do 31. 05. 2009 (bez DPH) vo výške
651,16 Eur. Trovy právneho zastúpenia za rok 2005 predstavujú výšku 6 323,67 Eur.

Za úkony právnej služby v roku 2010 priznal súd právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia (4 x
96,18 Eur), režijný paušál za 4 úkony právnej služby (1 úkon á 7,21 Eur), cestovné a náhradu za stratu
času (158,42 Eur) spolu s daňou z pridanej hodnoty vo výške 19 %, t. j. 680,66 Eur.

Právny zástupca navrhovateľa vyúčtoval aj výdavky za vyhotovenie kópií spisov (?), ktoré preukázal
zaplateným šekovým poukazom nasledovne:

- rok 2006 ...................................................................................................  7,06 Eur

- rok 2007 ...................................................................................................  2,64 Eur

- rok 2008 ...................................................................................................  2,01 Eur

- rok 2009 ...................................................................................................  6,67 Eur



---------------------------------------------------------------------

Spolu (bez DPH) ........................................................................................  18,38 Eur

Z uvedenej sumy si právny zástupca uplatnil aj daň z pridanej hodnoty vo výške 19 %, ktorú však súd
priznal iba za vyhotovenie kópií vyhotovených po 01. 06. 2009, t. j. za rok 2009 (kópie boli vyhotovené
dňa 04. 06. 2009 a dňa 03. 07. 2009). Náklady za vyhotovenie kópií tak predstavujú sumu 21,16 Eur
[7,06 Eur + 2,64 Eur + 2,01 Eur + (6,67 Eur + 19 %)].

Na základe vyššie uvedeného súd priznal navrhovateľovi náhradu škody za nezákonné rozhodnutie,
ktorým bolo uznesenie o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004 zo dňa 21. 06. 2004,
vo výške 31 922,23 Eur. Vo zvyšku súd návrh zamietol.

Súd ďalej skúmal rozhodnutie, ktorým bol navrhovateľ vzatý do väzby. Uznesenie Okresného súdu
Trnava č. k. Tp 122/2004 - 82 zo dňa 25. 06. 2004 bolo zrušené uznesením Krajského súdu Trnava 4Tpo
64/04 - 193 zo dňa 02. 09. 2004, čím boli splnené podmienky v zmysle ustanovení zákona č. 58/1969 Zb.
Skutočnosť, že navrhovateľovi patrí náhrada mzdy za čas strávený vo väzbe nenamietal ani odporca,
preto súd skúmal len výšku náhrady, ktorú navrhovateľ žiada. Rozhodnutie Okresného súdu Trnava o
vzatí navrhovateľa do väzby bolo nezákonné, pretože následným rozhodnutím Krajského súdu Trnava
bolo zrušené.

Navrhovateľ žiada náhradu za stratu na zárobku vo výške 843,95 Eur. Z toho     527,58 Eur predstavuje
strata na zárobku za obdobie od 22. 06. 2004 do 02. 09. 2004. Rozšíreným návrhom na pojednávaní
konanom dňa 26. 10. 2011 navrhovateľ požadoval aj náhradu za nevyčerpanú dovolenku v trvaní 18
dní vo výške 316,37 Eur. Odporca namietal práve časť týkajúcu sa náhrady za nevyčerpanú dovolenku,
pretože podľa jeho názoru bola táto dovolenka navrhovateľovi preplatená a nemohla mu tak vzniknúť
škoda.

Z výpovede právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 26. 10. 2011 súd zistil, že dovolenka v trvaní 18 dní
bola navrhovateľovi preplatená, a preto aj súd má za to, že mu nemohla vzniknúť škoda za nevyčerpanú
dovolenku.

Z predloženého priemerného zárobku v roku 2004 súd zistil, že priemerný hodinový zárobok pre
mesiac jún 2004 (2. štvrťrok) bol 63,55 Sk. Priemerný hodinový zárobok pre mesiace júl a august
2004 (3. štvrťrok) bol 63,70 Sk. Z dochádzkového listu predloženého zamestnávateľom navrhovateľa
PROGRESS TRADING a. s., so sídlom Cukrovarská 22, Trebišov, IČO: 31 679 765 bolo zistené,
že navrhovateľ v čase od 22. 06. 2004 do               16. 07. 2004 čerpal dovolenku v trvaní 18
pracovných dní, t. j. 144 hodín (18 dní x 8 hodín). V čase od 19. 07. 2004 do 31. 08. 2004 vykazoval
zamestnávateľ navrhovateľovi absenciu v práci. V mesiaci júl 2004 navrhovateľ nebol v práci v rozsahu
10 pracovných dní, t. j. 80 hodín, čo predstavuje sumu vo výške 5 096, Sk (169,17 Eur). V mesiaci
august 2004 zamestnávateľ vykazoval navrhovateľovi absenciu v rozsahu 22 pracovných dní, t. j. 176
hodín, čo predstavuje sumu vo výške 11 211,20 Sk (372,14 Eur). Absencia trvala 32 pracovných dní,
čo predstavuje 256 hodín. Navrhovateľovi tak nebola vyplatená hrubá mzda vo výške 16 307,20 Sk
(256 hodín x 63,70 Sk), čo predstavuje sumu 541,31 Eur. Dňa         05. 07. 2004 bol štátny sviatok,
ktorý pripadol na pracovný deň (pondelok). V zmysle ustanovení Zákonníka práce (§ 122 ods. 3) patrí
navrhovateľovi mzda aj za tento (inak pracovný) deň, preto súd priznal navrhovateľovi aj sumu 509,60
Sk (8 hodín x 63,70 Sk), t. j. 16,92 Eur. Spolu predstavuje strata na zárobku sumu vo výške 558,23 Eur.
Vo zvyšku súd návrh zamietol.

K námietke odporcu, že zmluvu o právnej pomoci neuzavrel navrhovateľ ale jeho manželka súd uvádza,
že v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov, ak nepoužije obvinený právo zvoliť si obhajcu a ak mu ho nezvolí ani jeho zákonný zástupca,
môže mu ho zvoliť jeho príbuzný v pokolení priamom, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel,



druh, ako aj zúčastnená osoba. Pojem zvolený obhajca pri tom nemožno vykladať tak, že iná osoba
ako obvinený iba „vyberie“ konkrétneho obhajcu a samotnú zmluvu uzavrie obvinený osobne. Pri
zvolení obhajcu (analogicky aj pri ustanovenom obhajcovi) treba postupovať rýchlo a účinne, aby bola
zabezpečená obhajoba obvineného už pri počiatočných (vyšetrovacích) úkonoch orgánov činných v
trestnom konaní a súdov a aby neboli porušené práva a zákonom chránené záujmy obvineného. Preto
má súd za to, že zmluvu o právnej pomoci mohla v prospech D. F. uzavrieť aj jeho manželka.

Na základe vyššie uvedeného súd priznal navrhovateľovi náhradu škody spôsobenú nezákonným
rozhodnutím (uznesením o vznesení obvinenia sp. zn. ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004 zo dňa 21. 06. 2004)
v rozsahu 31 922,23 Eur a náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe (uznesenie Okresného súdu
Trnava č. k. Tp 122/2004 - 82 zo dňa 25. 06. 2004) v rozsahu 558,23 Eur.

Navrhovateľ vzal v časti zaplatenia úrokov z omeškania zo sumy 843,95 Eur vo výške 9 % ročne od
03. 09. 2004 do 19. 02. 2011 späť. Odporca s čiastočným späťvzatím súhlasil, a preto súd konanie v
tejto časti zastavil.

O trovách konania súd rozhodne v zmysle ustanovenia § 151 ods. 1 O. s. p. O povinnosti nahradiť trovy
konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa
prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní
od vyhlásenia tohto rozhodnutia.“

Proti rozsudku odvolanie podal odporca. Navrhol rozsudok okresného súdu v napadnutej časti z dôvodu
podľa § 205 ods.2 písm.f/ O.s.p. v zmysle § 220 O.s.p. zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť,
eventuálne z dôvodov podľa § 205 ods.2 písm.a/ v spojení s § 221 ods.l písm.f/, h/ O.s.p. zrušiť a vec
v zmysle § 221 ods. 2 O.s.p. vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie  konanie.

Odporca má za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, súd nedostatočne zistil skutkový stav a v konaní bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred
súdom.

Odvolateľ úvodom citoval ustanovenie § 2 zákona č. 58/69 Zb., § 4 ods.l  a § 5 ods.l zákona.

Podľa odporcu nie je možné  predmetné uznesenie o vznesení obvinenia ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004,
zo dňa 21.06.2004 považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 1 zákona o zodpovednosti za škodu,
pretože toto nebolo po svojej právoplatnosti zrušené pre jeho nezákonnosť, a preto nespĺňa atribúty
nezákonného rozhodnutia tak, ako to vyžaduje citované ustanovenie § 4  ods.1 zákona č. 58/69 Zb. V
tejto časti uplatneného nároku  vec súd nesprávne právne posúdil.

V tejto súvislosti vytýka súdu, že pri odôvodnení nezákonnosti  uznesenia o vznesení obvinenia žalobcu
vychádzal z extenzívneho výkladu pojmu nezákonné rozhodnutie uplatňovaného súdnou praxou v
prípadoch rozhodovania o náhrade škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia, v zmysle ktorej
ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na
konkrétne okolnosti  a dôvody vychádzať z toho, aby občan čin nespáchal, a trestné stíhanie proti nemu
nemalo byť začaté, pričom rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti a zákonnosti  začatia trestného
stíhania je jeho výsledok.

Odporca sa s odôvodnením nezákonnosti uznesenia  o vznesení obvinenia navrhovateľa zo dňa
21.06.2004 nestotožňuje. Nebolo preukázané, že by akýkoľvek  orgán činný v trestnom konaní
nedovoleným spôsobom zasiahol do práv žalobcu.  Pokiaľ tieto orgány vykonávali  dôvodné procesné
úkony predpokladané (dovolené) právnym poriadkom, pričom neprekročili zákonom  stanovené medze,
nie je možné hovoriť o nesprávnom postupe týchto  orgánov, ani o nezákonnosti  vydaného uznesenia o
vznesení obvinenia.  Postup orgánov činných v trestnom konaní v prípravnom konaní nie je rozhodnutím



o vine obvineného, táto sa práve až v priebehu trestného konania dokazuje, resp. preveruje.  S konečnou
platnosťou o vine a treste rozhoduje až súd. Zastavenie trestného stíhania  automaticky neznamená, že
orgány  činné v trestnom konaní postupovali nesprávne, resp. nezákonne.

V tejto súvislosti odporca poukazuje na názor Ústavného súdu ČR (rozhodnutie ÚS ČR, sp. zn. III. ÚS
165/02), z ktorého  cituje: „V každej trestnej veci je na mieste v každej fáze trestného konania bedlivo
a pozorne zvažovať, ako sa ten-ktorý prípad vo svojej aktuálnej, najmä však dôkaznej situácii vyvíja,
pozorne sledovať aktuálny stav vykonávaných dôkazov, a s tým spojené hodnotenie situácie reflektovať
v každom procesnom postupe. Ten je potrebné uvedeným skutočnostiam prispôsobiť a v tomto smere
prijať príslušné rozhodnutia, ktoré, s ohľadom na uvedené, nemusia viesť až k podaniu obžaloby“.

V tomto prípade trestné stíhanie  zastavil orgán činný v trestnom konaní. Zastavenie trestného stíhania
neneguje postup orgánov činných v trestnom konaní a neznamená nezákonnosť trestného stíhania,
ale je len jednou z alternatív jeho ukončenia. Možnosť  odlišného posúdenia  právneho a skutkového
stavu orgánmi činnými v trestnom konaní pri vznesení obvinenia (kde postačuje, ak je dostatočne
odôvodnený záver o spáchaní trestného činu) a pri príprave obžaloby je zákonom predpokladaná, jej
dôsledkom však nie je popretie celej fázy prípravného  konania. Žalovaný preto odmieta posúdiť postup
orgánov činných v trestnom konaní  a vydanie uznesenia o vznesení obvinenia za nezákonné len z titulu
zastavenia trestného stíhania. V dôvodoch uznesenia  Úradu  špeciálnej prokuratúry, ktorým sa trestné
stíhanie zastavilo, prokuratúra vôbec nespochybnila dôvodnosť a nezákonnosť  vznesenia obvinenia.
Skonštatovala naopak, že pre vznesenie obvinenia postačuje, aby zistené skutočnosti nasvedčovali, že
bol spáchaný trestný čin, ktorý spáchala určitá osoba. Výklad o nezákonnosti uznesenia  o vznesení
obvinenia vedie k absurdným záverom, keď jeho nezákonnosť by sa odvíjala od uznesenia prokuratúry
o zastavení trestného stíhania, ktoré sa stotožnilo s tým, že dôvody pre vznesenie obvinenia  existovali.

Trestné stíhanie bolo začaté a vedené plne v súlade  s príslušnými ustanoveniami TP a vývojom dôkaznej
situácie vo veci s ohľadom na  rozsah veci, pričom okamžite po vyhodnotení dôkazného  stavu v
prospech obvineného bolo trestné stíhanie  už v štádiu prípravného konania  uznesením prokurátora
zastavené.  Žaloba je preto nedôvodná. Priznaniu náhrady bráni neexistencia nezákonného rozhodnutia
príslušného orgánu verejnej moci.

Odporca v konaní namietal i vznik samotnej škody na strane žalobcu, pretože tento nebol zaviazaný na
plnenie v zmysle  doloženej zmluvy o právnej pomoci  zo dňa 07.07.2004. Zmluvu o právnej pomoci, na
základe ktorej mal byť  žalobca v trestnom konaní zastupovaný obhajcom nepodpísal s obhajcom on,
ale H. F.. Ide o zmluvu  v prospech tretej osoby a záväzok uhradiť  obhajcovi vznikol H. F..

Súd prvého stupňa sa s uvedeným vysporiadal konštatovaním, že zmluvu o právnej pomoci v prospech
žalobcu mohla uzavrieť i jeho manželka, ktorú na uvedené oprávňuje  ustanovenie § 37 ods.1 zákona
č. 141/61 Zb. Toto konštatovanie však odporca považuje za nesprávne právne posúdenie veci zo strany
súdu a zároveň považuje rozsudok v tejto časti aj za nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný, čo
zakladá dovolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm.a/ v spojení s § 221 ods.1 písm.f/. Odporca nenamieta,
že manželka žalobcu  mu nemohla zvoliť obhajcu pre trestné konanie, ale namieta, že navrhovateľ nebol
zaviazaný na plnenie náhrady trov obhajoby a pokiaľ uhradil faktúru  za právne služby vystavenú na
základe zmluvy o právnej  pomoci uzavretej jeho  manželkou, plnil za iného bez právneho dôvodu.

V tejto súvislosti odporca  poukazuje na ustanovenie § 157  ods. 2 O.s.p. a podrobne opakuje znenie
zákona ako aj úvah právnej teórie.

Odporca tvrdí, že v danej veci  nešlo o aplikáciu ustanovenia § 37 ods. l Trestného poriadku ako uvádza
v odôvodnení rozsudku súd. Zo znenia § 37 ods.l Trestného poriadku  vyplýva podmienka, že obvinený
nepoužije  právo zvoliť si obhajcu  a nezvolí mu ho ani jeho  zákonný zástupca. Oprávnená osoba, v
tomto prípade manželka, žalobcu teda môže zvoliť obvinenému  obhajcu v zmysle § 37 ods.1 Trestného



poriadku v prípade, že si tohto nezvolí sám, resp. ak mu nie je ustanovený.  V čase uzavretia zmluvy o
právnej pomoci  a udelenia plnej moci na zastupovanie žalobcu H. F. však žalobca obhajcu už mal.

Odporca považuje za nedostatočne odôvodnený rozsudok aj v časti rozsahu spôsobenej škody a
priznanej náhrady. Súd prvého stupňa priznal navrhovateľovi náhradu škody vo výške 1-tiny odmeny
za tie úkony právnej služby, ktoré sa neuskutočnili (najmä neuskutočnené výsluchy z dôvodov neúčasti
svedkov/obvinených), pričom tak rozhodol s použitím analógie pre prípady úkonov právnej služby, ktoré
vyhláška o odmenách a náhradách advokátov neupravuje. Z odôvodnenia rozsudku nie je však zrejmé,
na základe ktorého ustanovenia o možnosti použitia analógie v tomto prípade súd postupoval.  V tejto
súvislosti s odporca odvoláva na ustanovenie § 14 ods.6 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. v znení
vyhlášky MS SR č.209/2009 v platnom a účinnom znení do 31.05.2010, kde sa uvádza, že za úkony
právnej služby, ktoré nie sú uvedené v odsekoch 1 až 3 patrí odmena  ako za úkony, ktoré sú im povahou
a účelom najbližšie, z jeho uznesenia výkladu je však zrejmé, že možnosť analógie pri určení  odmeny za
úkon právnej služby neupravený vyhláškou sa vzťahuje na úkony podľa ods. 1 až 3 uvedeného §. Úprava
odmeny za zastupovanie alebo obhajobu na pojednávanie, ktoré bolo odročené bez prejednania sa však
nachádza v ods.5 a teda možnosť použitia analógie podľa ods.6 sa na toto ustanovenie nevzťahuje. Ak
by sa využitie analógie malo vzťahovať na všetky prípady právnych úkonov upravených  v jednotlivých
odsekoch § 14 vyhlášky, vymedzenie využitia analógie pre ods. 1 až 3 (vyplývajúceho z ods.6), by bolo
nelogické a nemalo by žiadne opodstatnenie.   Z gramatického a logického výkladu § 14 vyhlášky o
odmenách advokátov je teda zrejmé, že za neuskutočnenie vyšetrovacieho úkonu, na ktorom  sa obhajca
mal zúčastniť, nepatrí odmena  ako za odročenie pojednávania  bez prejednania veci ako uvádza v
rozhodnutí súd a z uvedeného dôvodu považuje odporca  priznanie náhrady škody za vyšetrovacie
úkony, ktoré sa neuskutočnili  za neodôvodnené a v rozsudku  taktiež za nedostatočne odôvodnené.
V tomto prípade nejde vôbec o úkony právnej služby a odmena v tomto prípade obhajcovi  nemôže
prináležať. Celková  výška takto nesprávne priznanej náhrady trov obhajoby predstavuje sumu 696,790
eura bez DPH. Odporcovi tiež nie je  zrejmé, z akých údajov vychádzal súd pri priznaní náhrady za
cestovné a za stratu času. Podľa jeho názoru vychádzal súd iba z údajov uvedených vo vyúčtovaní
trov obhajoby a v navrhovateľom doloženom prehľade úkonov vykonaných v trestnom konaní bez toho,
aby boli tieto výdavky za jednotlivé cesty riadne  zdokladované. Poukazuje na viaceré nezrovnalosti pri
vyčíslení cestovného za jednotlivé cesty. Zatiaľ čo náhrady za stratu času predstavuje vždy za 6 hodín
strávených  na ceste do/z miesta konania úkonu právnej služby zo sídla obhajcu, náhrada cestovného
kolíše pri jednotlivých úkonov od hodnoty približne 7 eur po 75 eur, čo je podľa názoru odporcu dosť
veľké rozpätie. Rozsah nákladov zatiaľ nie je možné určiť  bez pochybností.

Súd prvého stupňa tiež vzal za preukázané, že žalobcovi nebola za obdobie výkonu väzby vyplatená
mzda v sume 557 eur. Súd však šiel nad rámec petitu a priznal žalobcovi náhradu škody v rozsahu
prevyšujúcom uplatnenú stratu na zárobku za čas trvania väzby, pričom tiež vychádzal z nesprávneho
posúdenia povahy vzniknutej škody. Navrhovateľ si uplatnil stratu na zárobku vo výške 527,58 eura za
obdobie výkonu väzby. Došlo k prekročeniu žalobného petitu. Súd rozhodol v rozpore s ustanovením
§ 153 ods. 2 O.s.p.

Odporca tiež poukazuje na nepresnosť vo výpočte vzniknutej škody a v zmysle ustálenej judikatúry
definujúcej  pojem škody nárok za stratu na zárobku  uplatnený v tomto prípade predstavuje náhradu
ušlého zisku, ktorý  bolo zo strany žalobcu možné, v prípade že by nedošlo ku škodnej udalosti,
odôvodnene očakávať  s ohľadom na pravidelný  bez vecí. Majetok žalobcu by sa však  vyplatenou
mzdou zvýšil  len o hodnotu čistej a nie hrubej mzdy. Iba z čistej mzdy žalobcu je možné určiť výšku
náhrady škody.

Podľa odporcu navrhovateľ nemal právo na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 32.480,46 eura od
20.02.2011, pretože v tomto čase dlh nebol splatný. Rozhodnutie vo veci samej  a s tým súvisiaca výška
nároku žalobcu závisela od rozhodnutia súdu a žalovaná sa nemôže  dostať do omeškania  s plnením
peňažného záväzku skôr, než je známa výška  náhrady škody, ktorá je ustálená až právoplatnosťou
rozhodnutia   súdu o povinnosti škodu nahradiť.



Záverom odporca vytýka súdu, že pri rozhodovaní neaplikoval ustanovenie § 450 OZ o primeranom
znížení náhrady škody, a to aj bez návrhu.

K podanému odvolaniu sa podrobne vyjadril navrhovateľ. Žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdiť ako vecne správny a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Trovy vyčíslil sumou 584,19
eura.

Navrhovateľ považuje odvolanie odporcu za opakovanie doterajších písomných vyjadrení a prednesov,
keď v  súlade s nimi tvrdí, že uznesenie o vznesení obvinenia  ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004 zo dňa
21.06.2004 nemožno považovať za nezákonné, pretože nebolo formálne  zrušené pre nezákonnosť. Z
tohto  dôvodu predmetné rozhodnutie nespĺňa atribúty nezákonného rozhodnutia tak, ako to vyžaduje
ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 58/69 Zb..

Zo strany odporcu ide o výklad zákona odporujúci článku 46 ods.3 Ústavy SR.

Navrhovateľ v tejto súvislosti poukazuje na niekoľko rozhodnutí  Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného
súdu SR. Z týchto rozhodnutí cituje:

„Rozsudok Najvyššieho súdu SR 1Cdo/59/1993 z 28. 06. 1993:

Keďže toto uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona, bolo
potrebné zaoberať sa otázkou či oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska ustanovenia § 4
citovaného zákona rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Treba pritom vziať do úvahy,
že po oslobodení spod obžaloby neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu
o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to bezpredmetné. Záporná odpoveď na
položenú otázku by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v zákone č.
58-1969 Zb. Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym
či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu,
že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto
rozhodnutia aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako
na nevinnú ... Systematickým a logickým výkladom zákonného ustanovenia § 4 ods. 1 a tiež jeho
porovnaním s ustanoveniami § 5 a § 6 zákona č. 58/1969 Zb.  treba vyvodiť, že zastavenie trestného
konania a oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle § 4 citovaného zákona rovnaké dôsledky, ako
zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to v
podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia
nebol potvrdený.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR 4M Cdo 15/2009 z 18. 08. 2010:

Z hľadiska teleologického výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je
v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle článku 46 ods. 3 ústavy SR, nemožno
lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky
treba vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v
prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo
preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou
rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky
rozhodnutia o začatí trestného konania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania z dôvodu,
že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že
podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo  a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o
začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia.



Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré
bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení článku 46 ods. 3 ústavy SR, ale vo všeobecnej
rovine predovšetkým v článku 1 ods.  1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho
právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca.
Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho
ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom
konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za
postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto
situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či
sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.

Nález II. ÚS 25/2011-33 z 24. 03. 2011:

Ústavný súd zastáva názor, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, nielen zastavenie trestného stíhania, ak k nemu došlo
preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z.), tak, ako bolo judikované všeobecnými súdmi (napr. uznesenie najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Mcdo 15/2009), ale rovnaké dôsledky má aj rozhodnutie o postúpení
veci do priestupkového konania ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineným“.

Navrhovateľ zastáva názor, že právnu otázku, či v prípade trestného stíhania bol naplnený predpoklad
existencie nezákonného rozhodnutia a či takéto rozhodnutie bolo zrušené, nie je možné posúdiť inak,
než bola vo vyššie citovaných rozhodnutiach dovolacích senátov Najvyššieho súdu SR a náleze
Ústavného súdu. S prihliadnutím na príslušné ustanovenia zákona, najmä § 4 ods. 1, § 5 ods. 1 a § 6
ods. 1 je totiž nepochybné, že uznesenie o vznesení obvinenia ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004 zo dňa 21.
06. 2004 je nezákonným rozhodnutím, ktoré bolo pre jeho nezákonnosť zrušené príslušným orgánom a
to konkrétne  uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky č. VII/1 Gv 252/09-3795 zo dňa 30. 03. 2010, ktorým bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené
vo vzťahu ku skutku č. 1 a 4 podľa § 215 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku, pretože je nepochybné, že
skutok nespáchal obvinený, a vo vzťahu ku skutku 5.12 podľa § 215 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku,
pretože skutok, pre ktorý sa viedlo, nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Navrhovateľ neakceptuje tvrdenie žalovaného uvedené v odvolaní, že pre zákonnosť konania orgánov
činných v trestnom konaní postačuje, ak vykonávajú dôvodné procesné úkony predpokladané Trestným
poriadkom, pokiaľ neprekročili zákonné medze týchto úkonov. Považuje za súladné so zmyslom a
účelom Trestného poriadku, že tak závažné procesné úkony ako je vznesenie obvinenia a väzba, je
možné považovať za dôvodné výlučne v prípade, ak sú realizované vo vzťahu k osobám, ktoré sú
páchateľmi trestných činov, čo ale nie je prípad žalobcu. Zákon č. 58/1969 Zb. uvádza dva prípady,
kedy sa náhrada škody napriek oslobodzujúcemu verdiktu neposkytuje, a to v prípade, ak si obvinený
privodil stíhanie úmyselne, alebo ak bolo trestné stíhanie zastavené v dôsledku  amnestie alebo milosti.
Počas celej doby trestného stíhania žalobcu nedošlo ku žiadnym zásadným zmenám v dôkaznej situácii
a ani v príslušnej právnej úprave, ktoré by pôvodné „dôvodné stíhanie“ urobili odrazu nezákonným. Na
nezákonnosť trestného stíhania upozorňoval žalobca vo všetkých svojich podaniach a výsluchoch už od
momentu jeho zadržania a vznesenia obvinenia, ale orgánom činným v trestnom konaní trvalo 6 rokov,
kým sa žalobcovi uvádzanými skutočnosťami začali náležite zaoberať.

Žalobca sa v ďalšom bode vyjadril k námietkam jeho aktívnej legitimácie, teda k tvrdeniu, že zmluvu o
právnych službách, ktorú podpísala jeho manželka, zmluvou v prospech tretej osoby podľa § 50 OZ,
záväzok uhradiť obhajcovi odmenu vznikol H. F. ako osoby uzatvárajúcej zmluvu a nie žalobcovi.



Navrhovateľ tu poukazuje na znenie § 50 OZ a žalobca sa stal účastníkom zmluvy o právnej pomoci
dňom, keď sa oboznámil s tým, že mu bol ustanovený obhajca a kedy túto obhajobu prijal, čo bolo
bezodkladne po vznesení obvinenia. Do súdneho spisu založil aj  plnomocenstvo na zastupovanie pre
obhajcu zo dňa 07. 07. 2004, ktoré podpísala  tak H. F., ako následne až žalobca D. F.. Podľa záznamu
obhajcu z porady s klientom zo dňa 09. 07. 2004 (v ústave na výkon väzby) a na tejto porade žalobca
osobne vyjadril súhlas so zastupovaním zvoleným obhajcom. Klientom bol zo začiatku navrhovateľ ako
obvinený a nie jeho manželka.

Ak žalovaný tvrdí, že žalobca bez právneho dôvodu plnil záväzok za iného a na majetku žalobcu nebola
zapríčinená ujma jeho trestným stíhaním, ale bezdôvodným plnením za iného, pravdepodobne ušlo
pozornosti žalovaného, že tým „iným“ vo vzťahu k žalobcovi  je jeho vlastná manželka, čo úplne neguje
jeho argumentáciu. Poukazuje tu aj na ust. § 145 ods. 2 OZ.

V tejto súvislosti žalovaný tvrdí, že nešlo o aplikáciu § 37 ods. 1 Trestného poriadku, pretože neboli
splnené podmienky pre zvolenie obhajcu tzv. treťou osobou so samostatnými obhajovacími právami,
pretože žalobca v čase voľby už mal iného obhajcu. Tu sa žalobca pozastavuje a nie je mu známe, čo sa
žalovaný snaží preukázať a aký význam má táto skutočnosť pre konanie. To, že žalobca má v trestnom
konaní obhajcu JUDr. Štefana Straku je dostatočne preukázané a ani orgány činné v trestnom konaní
počas celej doby 6 rokov nikdy nenamietali, že by obhajca nebol platne zvolený a vo veci obhajoby
nekonali s iným obhajcom. Ak by žalobca mal iného obhajcu, napr. ponechal by si predchádzajúceho
JUDr. Milana Križalkoviča, tak by v tomto konaní pravdepodobne uplatňoval presne tú istú náhradu akú
si uplatňuje teraz.

V bode 3 k výške škody spochybňovaniu odporcu výšky škody, teda vyčíslených trov právneho
zastúpenia navrhovateľ uvádza:

Gramatický výklad § 14 ods. 6 Vyhlášky svedčí v prospech žalobcu a žalovaný iba nesprávne pochopil
vetu. Účasť na zmarenom výsluchu skutočne nie je uvedená v § 14 ods. 1 až 3 Vyhlášky, takže hypotéza
citovaného ustanovenia bola do bodky naplnená. V tomto prípade advokátovi podľa výslovného znenia
vyhlášky patrí odmena za úkony, ktoré sú im svojou povahou a účelom najbližšie. Z citovaného
ustanovenia vôbec nevyplýva, že by tieto najbližšie úkony  museli byť uvedené v § 14 ods. 1 až 3
Vyhlášky, ale môžu byť aj v odstavci 5. Jedná sa o „obmedzenie“ vymyslené žalovaným, ktoré inak
neexistuje.

Možnosť aplikácie analogia legis  nie je v tomto prípade expresis verbis obmedzená výlučne na § 14
ods. 6 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ale v zásade je prípustná aj analógia opierajúca sa o § 853 ods. 1
OZ. V prípade absentujúcej právnej  úpravy je v zásade vždy prípustné a teda aj zákonné posudzovať
právne vzťahy analogicky podľa právnej úpravy, ktorá im je svojou podstatou a účelom najbližšia.

Priznanie aspoň 1/4 tarifnej odmeny je spravodlivejšie ako nepriznanie žiadnej odmeny za zmarený
výsluch.

K námietke žalovaného, že náhrada cestovného kolíše pri jednotlivých úkonom od 7,- eur   do 75,-
eur, čo je podľa jeho názoru „dosť veľké rozpätie a značný nepomer“. Všetky cestovné výdavky boli
riadne vyčíslené s príslušnými právnymi predpismi a ani žalovaný vo svojom odvolaní nepoukazuje na
žiadny konkrétny rozpor so zákonom alebo s Vyhláškou. Skutočnosť, že náhrada cestovného „kolíše“
je len potvrdením toho, že zo strany advokáta boli klientovi účtované iba skutočné náklady spojené
s vykonaním jednotlivých ciest. Je potrebné vychádzať z toho, že vyšetrovacie úkony sa v tejto veci
vykonávali prakticky po celom Slovensku. Obhajca sa zúčastňoval výsluchov v Nitre, v Bratislave, vo
väznici v Ilave, na rôznych miestach v Žiline, v Martine, v Banskej Bystrici, v Spišskej Novej Vsi a dokonca
aj v Košiciach. Naviac prevažná väčšina úkonov v sebe spájala cestovné na trase Košice - Žilina v rozpätí
42  - 48,- eur v závislosti od aktuálneho vývoja cien pohonných hmôt. Cestovné náhrady vybočujúce z



tohto rozpätia sú ojedinelé a vyplývajú z toho, že sa niektoré vyšetrovacie úkony uskutočňovali v iných
mestách.

V bode 4  sa vyjadruje žalobca k výhradám odporcu  k náhrade ušlej mzdy. Výhrada spočíva v tom, že
súd údajne priznal žalobcovi približne o 30,- eur viac, než má s ohľadom na nevyčerpanú dovolenku,
a druhá v tom, že ušlý zisk žalobcu mal byť len jeho čistá a nie hrubá mzda. Výhradu v rozdiele  30,-
eur považuje vo vzťahu k žalovanej sume 32.48,46 eura za zanedbateľnú, ale aj nedôvodnú. V tomto
prípade nebolo priznané žalobcovi viac než žiadal, pretože žalobca podaním zo dňa 26. 10. 2011 rozšíril
pôvodne žalovanú sumu titulom náhrady mzdy zo sumy 527,58 eura o ďalších 303,84 eura.

Vo vzťahu k druhej výhrade  žalobca poukazuje, že súdom vypočítaná škoda na zárobku bola vypočítaná
v súlade so zákonníkom práce ako výška priemerného zárobku zamestnanca D. F. pre pracovnoprávne
účely.

V bode 5 sa navrhovateľ  vyjadril k namietaným úrokom z omeškania. Žalovaný tvrdí, že nárok žalobcu
ešte nebol splatný a preto mu neprináležia úroky z omeškania. Odporca totiž tvrdí, že rozhodnutie vo veci
samej a výška nároku žalobcu závisí od rozhodnutia súdu a žalovaný sa nemôže dostať do omeškania
s plnením peňažného záväzku skôr,  než mu je známa výška škody, ktorú má nahradiť.

Navrhovateľ zdôrazňuje, že tomuto výkladu chýba akákoľvek opora v zákone. Rozhodnutie súdu v
tomto prípade je len deklaratórne a nie konštitutívne. Súd konštatuje výšku škody, ktorá už v čase jeho
rozhodovania existuje. Naviac navrhovateľ stratil možnosť disponovať s peniazmi oveľa skôr, než dňom
20. 02. 2011. Obdobie od zaplatenia trov obhajoby od nevyplatenia mzdy do tohto dátumu zostáva
nepokryté úrokmi z omeškania. Žalobca vlastne nikdy nedostane zaplatenú celú škodu, ktorá mu bola
reálne spôsobená.

Naviac zákon č. 58/1969 Zb. dáva žalovanému polročnú lehotu v rámci ktorej mohol nárok žalobcu na
náhradu škody  predbežne prejednať a aj uspokojiť, bez akéhokoľvek súdneho konania. Žalovaný však v
tomto prípade nárok žalobcu ani len predbežne neprejednal, bol úplne nečinný a dostal sa do omeškania
vlastnou nečinnosťou. Všetky námietky mohol žalovaný  uplatniť už v rámci predbežného prejednania
nároku žalobcu, čo by nepochybne prispelo k podstatne rýchlejšiemu  priebehu tohto konania na súde.

V bode 6 sa žalobca vyjadril k tvrdeniu žalovaného, že súd prvého stupňa nesprávne vec posúdil, keď
náhradu škody  primerane neznížil s prihliadnutím na ust. § 450 OZ. Podľa názoru žalovaného bol súd
povinný náhradu škody znížiť vzhľadom na obligatórny charakter citovaného ustanovenia, ktoré hovorí,
že súd náhradu „zníži“ a nie že ju „môže znížiť“.

Navrhovateľ však nesúhlasí s tým, že súd musí náhradu znížiť vždy. Okolnosti existencie dôvodov
hodných osobitného zreteľa musí v konaní preukázať žalovaný, ktorý tak ale v konaní pred súdom prvého
stupňa neurobil, dokonca ani len nepoukázal na akékoľvek skutočnosti, ktoré by sa svojou povahou
aspoň približovali dôvodom hodným osobitného zreteľa, ktoré má na mysli ust. § 450 OZ. Tieto dôvody
hodné osobitného zreteľa v skutočnosti nie sú dané, naopak, je dané množstvo dôvodov pre ktoré je
priznaná náhrada škody v tomto konaní, v konkrétnom prípade vo vzťahu k žalobcovi neprimerane
nízka. Žalobca strávil niekoľko mesiacov vo väzbe. Musel si odtrpieť 6 rokov trestného stíhania. Toto ho
poznačilo na celý život. Jediné, čo za celú túto traumatizujúcu skúsenosť mu bolo súdom priznané je
to, čo žalovaný aj zaplatil za obhajobu a náhradu mzdy. V skutočnosti by bolo treba odškodniť obrovskú
nemajetkovú ujmu za dočasnú stratu slobody, dlhotrvajúci stav právnej neistoty, úzkosti a strachu,
elementárnej straty dôvery v činnosť polície, pretŕhanie niektorých obchodných, rodinných a priateľských
väzieb atď..

Krajský súd ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu určenom § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP,
ako vo výroku vecne správny.



Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, tak s týmto sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 2 OSP).

Odporca však svoje výhrady k rozsudku súdu prvého stupňa formuloval veľmi špecificky a preto odvolací
súd považuje za potrebné dodať

V úvode podaného odvolania odporca okrem iného tvrdí, že v konaní mu bola odňatá možnosť
konať pred súdom, ale toto nebolo konkretizované. Nebolo poukázané na konkrétne skutočnosti alebo
konanie súdu, ktorý mu odňal možnosť konať. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/61/2006. Najvyšší súd tu síce rozoberá  čo je potrebné, ak dovolateľ
podáva dovolanie z dôvodu uvedeného v § 241 ods. 2 písm. c) OSP, ale závery a právna veta tohto
rozhodnutia sa vzťahujú v celom rozsahu aj na podanie odvolania.

Odvolací súd preto konštatuje. Ak odvolateľ podáva odvolanie z dôvodu uvedeného v § 205 ods. 2
písm. a) OSP ( § 221 ods. 1 písm. f) OSP) nestačí len samotné poukázanie na označenie (alebo text)
tohto zákonného ustanovenia; nevyhnutnou náležitosťou odvolania je v tomto prípade vymedzenie,
ktorý právny záver a z akých dôvodov nepovažuje odvolateľ za správny. Pokiaľ v odvolaní chýba táto
(osobitná) náležitosť, nie je vymedzený obsah prieskumnej činnosti odvolacieho súdu a rozhodnutie
prvostupňového súdu napadnuté odvolaním nemožno preskúmať z hľadiska opodstatnenosti takto
„uplatneného“ odvolacieho dôvodu.

Odporca v odvolaní neuviedol konkrétny postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť konať pred
súdom.

Odporca v odvolaní tvrdí, že podľa neho nie je možné predmetné uznesenie o vznesení obvinenia
ČVS: PPZ - 11/BOK - S - I - 2004 zo dňa 21. 06. 2004 považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle
§ 1 Zákona o zodpovednosti za škodu, keďže toto nebolo po svojej právoplatnosti zrušené pre jeho
nezákonnosť a tak nespĺňa  atribúty  nezákonného rozhodnutia tak, ako to vyžaduje vyššie citované
ustanovenie § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb..

Takto vyjadrené tvrdenie odporcu nedáva odvolaciemu súdu dôvod a neposkytuje mu argumenty, pre
ktoré by nemal akceptovať rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1Cdo/59/1993, s uznesením Najvyššieho
súdu SR 4Mcdo/15/2009 alebo nálezom Ústavného súdu nález II. ÚS 25/2011.

Odvolací súd si absolútne osvojuje akceptuje stanovisko podľa ktorého, ak má byť štát skutočne
považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov,
ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný
striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Štát sa nemôže zbaviť
zodpovednosti za postup orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv.

Z citovaných rozhodnutí dáva odvolací senát do pozornosti najmä vetu:

„ . . . zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad
o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.“

Tvrdenie odporcu z ktorého v konečnom dôsledku vyvodzuje nedostatok aktívnej legitimácie
navrhovateľa, pretože zmluvu o právnych službách podpísala manželka žalobcu a nie on, nezodpovedá
výkladu zákona najmenej dvoch smeroch. V prvom prípade je potrebné uvedomiť si, že aj keď zmluvu o
právnych službách podpísala manželka žalobcu, vykonané právne služby boli hradené  z BSM žalobcu
a jeho manželky. Iba v prípade, ak by došlo medzi manželmi k nezhode o právach a povinnostiach



vyplývajúcich z bezpodielového spoluvlastníctva, musel by na návrh niektorého z nich rozhodnúť súd
(§ 146 ods. 1 OZ).

Zo spisu nevyplýva, že by medzi navrhovateľom a jeho manželkou došlo k nezhode o tom, akým
spôsobom a kto má požadovať úhradu finančnej čiastky, ktorá bola v konečnom dôsledku vyplatená za
zastupovanie a prostriedkov BSM.

Je tiež potrebné si uvedomiť, že ak aj uzavretá zmluva o právnych službách by mala byť považovaná
za zmluvu uzavretú v prospech tretej osoby podľa § 50 OZ, stal sa žalobca z tejto zmluvy  oprávneným
okamihom, keď s touto zmluvou prejavil súhlas (§ 50 ods. 2 OZ). Z priebehu celého trestného konania
proti žalobcovi je zrejmé, že tento súhlas bol daný prinajmenšom konkludentne. Zákon tu nevyžaduje
písomný súhlas.

Oprávnenie navrhovateľa, ktoré má vyplývať zo  zmluvy uzavretej v jeho prospech, nezahrňuje iba
oprávnenie prijímať právnické služby, ale zároveň zahrňuje aj oprávnenie tieto služby hradiť.  Keď
žalobca tieto služby hradil (hoci z majetku BSM) nedošlo tak ku konaniu, ktorým by sa bol advokát na
úkor žalobcu bezdôvodne obohatil.

Žalovaný považuje rozsudok okresného súdu za nedostatočne odôvodnený v časti rozsahu spôsobenej
škody a priznanej náhrady. Podľa názoru odporcu súd prvého stupňa priznal žalobcovi náhradu škody
vo výške 1/4  odmeny za tie úkony právnej služby, ktoré sa neuskutočnili (neuskutočnené výsluchy z
dôvodov neúčasti svedkov a obvinených).

Z textu písomne podaného odvolania, by potom vyplývalo, že odporca považuje rozsudok za
nedostatočne odôvodnený z toho dôvodu, že z neho nie je zrejmé, na základe ktorého ustanovenia o
možnosti použitia analógie súd postupoval.

Odvolací súd však poznamenáva, že notoricky známe skutočnosti sa nedokazujú a preto nie je potrebné
ich ani osobitne zdôvodňovať. Použitie analógie, či už (analógia legis alebo analógia juris) je všeobecne
uznávanou zásadou, ktorá sa používa pri aplikácii zákona a nebol dôvod, aby ju zákonodarca osobitne
inštaloval pri každej úprave právnych noriem určitého zamerania.

Analógia legis  pritom znamená, že právna norma  upravujúca podobný prípad sa obdobne použije aj na
riešenú skutkovú podstatu (situáciu), ktorá nie je výslovne resp. bližšie v právnom poriadku upravená.
Občiansky zákonníka s použitím analógie výslovne počíta.

Analógia práva (analógia juris) znamená, že sa zovšeobecnením viacerých právnych noriem
upravujúcich podobné prípady, získa z platného právneho poriadku pravidlo na riešenie daného
konkrétneho prípadu.

V občianskom súdnom konaní napríklad nemôže dôjsť k odopretiu prejednania a rozhodovania spornej
veci z dôvodu neúplnej právnej úpravy, pretože by sa to v danej konkrétnej veci považovalo za odopretie
spravodlivosti.

Z uvedeného vyplýva, že na to, aby bol rozsudok okresného súdu dostatočne odôvodnený, nemusí
uvádzať konkrétne ustanovenie o možnosti použitia analógie. V skutočnosti účastník môže o každom
rozsudku tvrdiť , že nie je dostatočne odôvodnený, čo však neznamená, že rozsudok aj v skutočnosti
nedostatočne je odôvodnený je.

Ak by sa dostatočnosť, či nedostatočnosť odôvodnenia rozhodnutia vykladala v súlade s individuálnym
hľadiskom účastníka, bolo by prakticky každé rozhodnutie súdu nedostatočne odôvodnené. Ťažko



si predstaviť účastníka, ktorý v rozsudku, či uznesení súdu nájde výrazy, slová alebo vety, ktoré on
požaduje, i keď bez nich je rozhodnutie zrozumiteľné, logické, vysvetľuje skutkové okolnosti a zodpovedá
chápaniu spoločnosti o tom, čo sa považuje za spravodlivé.

Za nedostatočne odôvodnené rozhodnutie nemožno považovať ani také rozhodnutie, ktoré je
odôvodnené skutkovo alebo právne nesprávne. Takéto rozhodnutie môže byť napadnuté s poukazom na
ust. § 221 ods. 1 písm. h) OSP. Z tohto dôvodu ale neobstojí tvrdenie o porušení ust.  § 157 ods. 2 OSP.

K priznaniu náhrady škody žalobcovi vo výške 1/4 odmeny za tie úkony právnej služby, ktoré sa
neuskutočnili, možno dodať iba toľko, že z ich náhradou zákonodarca počítal už v čase, keď bol zákon
č. 655/2004 Z. z. prijatý. Táto skutočnosť je zrejmá aj zo súčasného platného znenia zákona § 14 ods.
5 písm. b) Zákona (pri použití analógie legis).

Pri namietaní priznanej výšky cestovného odporca nepoukázal na konkrétny prípad, ale nesprávnosť
rozhodnutia, usudzuje zo skutočnosti, že náhrada cestovného kolíše pri jednotlivých úkonoch od hodnoty
približne 7,- eur až po 75,- eur.  Je pochopiteľné, že úkony, pri ktorých sa advokát zúčastňoval, neboli
vykonávané na jednom mieste, ale prakticky po celom Slovensku a od vzdialenosti a ceny pohonných
hmôt je závislá aj výška uplatneného a priznaného cestovného.

Odporca tak isto tvrdí, že žalobca si uplatnil náhradu škody, stratu na zárobku vo výške 527,58 eura,
pričom mu bola priznaná suma 558,23 eura. Odporca má za to, že súd pri priznaní tejto náhrady prekročil
žalobný petit.

Odhliadnuc od skutočnosti, že uznesením okresného súdu zo dňa 26. 10. 2011 bolo pripustené
rozšírenie návrhu o sumu 316,37 eura, ako náhrady za stratu na zárobku, je potrebné zopakovať. Pri
priznávaní uplatnenej náhrady mzdy (a teda aj škody, ktorú predstavuje nevyplatená mzda), nie je súd
zásadne viazaný žalobnou žiadosťou. Platí síce, že súd nemôže prisúdiť viac, než sa požaduje petitom
(iudex ne eat ultra petita). Súd však môže prekročiť návrhy účastníkov a prisúdiť viac, než čoho sa
domáhajú vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu alebo, ak z právneho predpisu vyplýva určitý
spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.

Mzda, ktorá má byť vyplatená, či už na základe zmluvnej dohody zamestnanca a zamestnávateľa alebo
jej výška vyplýva z právnych predpisov, sa vždy považuje za nárok, ktorého výška vyplýva z právneho
predpisu. Znamená to, že aj bez rozšírenia návrhu by nebol okresný súd pochybil, keby bol na škode,
ktorá spočívala v nevyplatenej mzde priznal žalobcovi viac než požadoval a priznaná výška zodpovedala
právnemu predpisu.

K tejto časti odvolania bolo namietané, že okresný súd priznal náhradu brutto. Súdna prax však pri
náhrade mzdy nezaujíma jednotný výklad, či náhrada mzdy má byť priznaná brutto alebo netto.

Odporca v odvolaní tak isto okrem iného tiež prezentoval názor, že navrhovateľ nemá právo na
zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 32.480,46 eura od dňa 20. 02. 2011 pretože v tom čase dlh nebol
splatný. Podľa jeho názoru, rozhodnutie vo veci samej a s tým súvisiaca výška  nároku žalobcu, závisela
od rozhodnutia súdu a žalovaný sa nemôže dostať do omeškania s plnením peňažného záväzku  skôr,
než je známa výška náhrady škody, ktorá je ustálená až právoplatnosťou rozhodnutia súdu o povinnosti
škodu nahradiť.

Argumentácii odporcu nemožno uprieť určitú vnútornú logiku, ale odvolanie  nielen v tejto časti opomína,
že zákon sa nevysvetľuje iba jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach.



Pri prijatí argumentácie odporcu by potom v skutočnosti nikde nemohlo dôjsť ani k premlčaniu nároku
o náhrade škody, pretože poškodený by sa o tom, kto za škodu zodpovedá a najmä jej výšku mohol
dozvedieť až z prípadného súdneho rozhodnutia.

Súd priznal úroky z omeškania až dňom 20. 12. 2011.

Podľa ust. § 563 OZ, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom, alebo určený
v rozhodnutí, je dlžník  povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

Tu možno upozorniť aj na R 27/1977 z ktorého právnej vety vyplýva, že úroky z omeškania  možno
žalobcovi priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania. Keďže v Občianskom zákonníku
pri nároku na náhradu škody nie je ustanovený čas plnenia (§ 563 OZ), treba vychádzať z toho, že škodca
je povinný nahradiť škodu prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o splnenie. Ak nedošlo požiadanie
dlžníkovi už skôr, treba za kvalifikované požiadanie považovať žalobu; dňom zročnosti pohľadávky
uplatnenej v žalobe však nebude deň nasledujúci po podaní žaloby na súde,  ale deň po doručení tejto
žaloby žalovanému.

Vo veci však už dňa 17. 08. 2010 v súlade s § 9 zák. č. 58/1969 Zb. bola podaná Ministerstvu
spravodlivosti SR, ako príslušnému orgánu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.
Na túto žiadosť odporca ako príslušný orgán vôbec neodpovedal. Lehota na predbežné prerokovanie
uplynula dňa 18. 02. 2011.

Znamená to, že o plnenie bol žalovaný požiadaný už dňa 17. 08. 2010 a to obdržanou žiadosťou o
predbežné prerokovanie nároku.

V závere odvolania odporca namieta, že okresný súd pri rozhodovaní opomenul použiť ust. § 450 OZ.
V priebehu konania žalovaný použitie § 450 OZ o primeranom znížení náhrady škody nepožadoval.

Je pravdou, že v zmysle citovaného zákonného ustanovenia pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody
je súd povinný vždy skúmať, či sú dané zákonné predpoklady na zníženie požadovanej náhrady škody
(R 34/1969).

Táto skutočnosť však neznamená, že súd musí odôvodňovať aj bez návrhu nepoužitie ustanovenia §
450 pri rozhodovaní o náhrade škody, ak na zníženie náhrady neexistovali vôbec žiadne dôvody, nie to
ešte dôvody hodné osobitného zreteľa.

Odvolateľ nepoukazuje na žiadne dôvody, ktoré by podmieňovali zníženie náhrady škody, najmä
nepoukazuje na dôvody hodné osobitného zreteľa, ale zároveň vidí v nepoužití ustanovenia § 450
okresným súdom jeho pochybenie pri rozhodovaní.

Odvolací súd nepovažuje za vhodný akceptovania názor, podľa ktorého, by súd mal v rozhodnutí
odôvodniť príčinu, pre ktorú pri rozhodovaní nepoužil tie zákonné ustanovenia, ktoré sú v konkrétnom
prípade nepoužiteľné.

Výtka žalovaného na adresu okresného súdu, že pri rozhodovaní nepoužil ust. § 450 OZ by bola na
mieste iba vtedy, ak by použitie tohto u stanovenia do úvahy prichádzalo, ale konajúci súd túto skutočnosť
opomenul.



Úspešný žalobca žiadal priznať trovy odvolacieho konania. O týchto trovách však odvolací súd
nerozhodol a to s poukazom na ust. § 224 ods. 3 OSP, pretože rozhodoval o odvolaní proti rozhodnutiu
vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 OSP.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie  je prípustné.