{"guid": "122cf91f-951b-4828-b9d9-cb7bea8064b5:6b32e3d2-2b8c-4b18-ad8c-018ed3ae67a7", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2016:3112225793.3", "spisova_znacka": "5Co/824/2015", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 5Co/824/2015 z 14. 6. 2016", "citacia": "rozhodnutie Krajského súdu Trenčín z 14. júna 2016, sp. zn. 5Co/824/2015, ECLI:SK:KSTN:2016:3112225793.3", "identifikacne_cislo": "3112225793", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Drahomíra Dibdiaková", "sudca_id": 39, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-drahomira-dibdiakova-39", "datum_vydania": "2016-06-14", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "nazov": "§ 219 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6b32e3d2-2b8c-4b18-ad8c-018ed3ae67a7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2016:3112225793.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3112225793.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2016:3112225793.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/824/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225793
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112225793.3

Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a členov
JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o.
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 9. júla
2014, č.k. 12C/301/2012-104, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa     p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania    n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súdu prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby
súd zaviazal odporkyňu zaplatiť mu sumu 125 eur z titulu majetkovej škody a sumu 359,58 eur z
titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania
za preukázané, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý so sídlom v Bratislave podal dňa 10.9.2010
na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného:
POHOTOVOSŤ, s.r.o. Bratislava (navrhovateľa) proti povinnému: Ľubomír Dorušinec, bytom Omšenie
pre vymoženie 432 eur, istiny s príslušenstvom na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. v Bratislave sp. zn. SR 19957/09 zo dňa 24.11.2009. Okresný
súd Trenčín uznesením zo dňa 8.12.2010, č.k. 60Er/2334/2010-10  predmetnú žiadosť zamietol z
dôvodu, že po preskúmaní zmluvy o úvere podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ide o
zákonom nedovolené plnenie resp. plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi ohľadne dojednaných
úrokov prevyšujúcich zákonnú úpravu, poplatku za poskytnutie úrokov, chýbajúcu RPMN  a ďalšie. Od
podania predmetnej žiadosti dňa 10.9.2010  do vydania predmetného uznesenia exekučným súdom
dňa 8.12.2010  uplynula  po odpočítaní 15 dňovej lehoty doba 3 mesiacov. Súd v danom prípade
skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu  za škodu  a to existencia nezákonného
rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu,  vznik škody, príčinná súvislosť  medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.  Za nesprávny úradný postup
možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote, ako aj postup v rozpore s platným právnymi normami.  Podľa ust. § 44 ods.2 Exekučného
poriadku  účinného od 1.6.2011 a u ust. § 41 ods.2 písm. d/ Exekučného poriadku vyplýva, že 15-
dňová lehota na  vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie o exekučnom titule,
ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu.  Povinnosťou orgánu štátu teda je len v 15-dňovej lehote
vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené podmienky a takýto postup
vyplýval aj zo znenia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného pred novelou č. 102/2011 Z.z..
Postup súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí poverenia na exekúciu v lehote 3,5 mesiacov od podania
návrhu nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotu,  v ktorom bolo rozhodnutie o zamietnutí



žiadosti o poverenie na exekúciu vydané, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. So
vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho
zákonníka zák. č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004 v piatej hlave začlenené ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až  § 60)  a uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady č.
93/13/EHS z  5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.  Podľa prechodných a
záverečných ustanovení k úpravám účinným od 1.4.2004 (§ 897f ods. 3) spotrebiteľské zmluvy podľa §
52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súlade s ustanoveniami §
53 a 54 tohto zákona   a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť  v časových úsekoch
aj s ust. § 55 ods.1, ak ide o náležitosti zmluvy  a s ust. § 57 tohto zákona do 3 mesiacov odo dňa
nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv , ktoré nie sú dané do súlade
s ust. § 53, 54 a 57 tohto zákona podľa ods.3, sú neplatné po uplynutí 3 mesiacov  dňa nadobudnutia
účinnosti tohto zákona.  Z ust. § 54 ods.1,2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší. Ako vyplýva z Ústavy SR, Slovenská republika je viazaná medzinárodnými
záväzkami, zmluvami a predpismi, ako aj Smernicami Európskej únie, vrátane Smernice č. 93/13/EHS,
a medzinárodné záväzky, vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii majú prednosť
pred právnym poriadkom platným na území SR. Podľa článku 7 ods.1  Smernice Rady 93/13/EHS z
5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby v
záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré
by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov.  Zmluva o úvere, na základe ktorej si navrhovateľ uplatňoval svoje
peňažné nároky voči povinnej v rámci exekučného konania bola zmluvou spotrebiteľskou, a táto zmluva
ako aj exekučný titul podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok, na základe čl. 6
Smernice č. 93/13/EHS.  Na súd však bola vec predložená až v rámci exekučného konania a po zistení,
že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky  a vykonateľný rozhodcovský rozsudok
obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a neprijateľné zmluvné
podmienky vôbec neprihliadol,  exekučný  súd zamietol   návrh na vydanie poverenia na exekúciu podľa
čl. 7 Smernice, aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali, v súlade so záväzkami,
vyplývajúcimi pre tento štát z medzinárodného práva.  Takýmto postupom exekučný súd iba neuznal
rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul a žalobca si mohol svoje právo na vymoženie  istiny s
príslušenstvom vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v podstate okamžite po doručení rozhodnutia o
zamietnutí poverenia na exekúciu a získať nový exekučný titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu.
Tvrdenia navrhovateľa, že už nebolo možné získať iný exekučný titul na vymoženie tej istej pohľadávky
pre prekážku veci rozhodnutej nebolo  ničím podložené  a preukázané ani jediným zastavujúcim
uznesením všeobecného súdu, z ktorého by tieto skutočnosti vyplývali.  V konečnom dôsledku bolo
exekučné konanie zastavené z dôvodu, že navrhovateľ si z 2 možných alternatív v základnom konaní
vybral súkromnoprávny orgán- rozhodcovský súd s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním, teda
dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti
zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere skúma súd ex offo.  Ak by rozhodcovské súdy postupovali rovnakým spôsobom ako všeobecné
súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 a zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov na ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci
exekučného konania kontrolovať obsah celej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť,
resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok a žiadosť o poverenie na exekúciu zamietnuť.  Z týchto
dôvodov súd dospel k  záveru, že exekučný súd nepochybil vo svojom úradnom postupe, keďže aplikoval
normy medzinárodného práva, ktorými je SR ako člen Európskej únie viazaná a ktoré majú prednosť pre
ustanoveniami slovenského právneho poriadku a poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu pred
nekalými zmluvnými podmienkami. V danom prípade teda nebol preukázaný žiaden z predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom ani výška nejakej škody.  Navrhovateľ  poskytol povinnému úver v
určitej výške, avšak nebol predložený žiadny dôkaz o tom, kedy mala žalobcovi vzniknúť škoda jeho
nezaplatením ani ako k jej výpočtu dospel;  čo presne obsahuje dlžná istina,  čo je jej príslušenstvom
a koľko bolo z uvedeného dlhu už povinným medzitým uhradené a že za zostatok neuhradeného dlhu
zodpovedá práve odporca.  Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že nie je možné navrhovateľovi
priznať náhradu škody spočívajúcu v nevymoženej istine s príslušenstvom  ani nemajetkovú ujmu z
dôvodu nesplnenia preukázania zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej za akúkoľvek škodu,



v tejto súvislosti  a preto súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Navrhovateľ sa domáhal
náhrady škody na základe nesprávneho úradného postupu. Predpokladom vzniku zodpovednosti za
škodu je splnenie troch základných predpokladov 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody alebo
majetkovej či nemajetkovej ujmy a 3/ príčinná súvislosť medzi 1/ a 2/. K 1/ predpokladu vzniku
zodpovednosti bol súd názoru, že tunajší súd nie je kompetentný preskúmavať procesný postup iného
všeobecného súdu, pretože takýmto kompetentným súdom je len Ústavný súd SR (KS Nitra 9Co
285/2011). Navrhovateľ nepredložil žiadne súdne rozhodnutie, ani dôkaz o konštatovaní prieťahov v
namietanom exekučnom konaní, čím nebolo preukázané splnenie 1/ predpokladu vzniku zodpovednosti
za škodu. Ako už bolo vyššie uvedené, súd bol názoru, že nešlo o prieťah v konaní vzhľadom na
zákonnú povinnosť súdu skúmať žiadosť aj na základe právnych noriem na ochranu spotrebiteľa. K 2/
predpokladu vzniku zodpovednosti súd zistil, že navrhovateľ sa domáhal náhrady skutočnej škody vo
výške 125,- eur, neskôr vyčíslenej znaleckým posudkom minimálne vo výške 30,76 eur,  spočívajúcej
v nákladoch  na správu pohľadávky a nákladoch na urgencie a zisťovanie stavu konania. Navrhovateľ
nepreukázal skutočnú výšku vzniknutej škody za konkrétne 3 mesačné obdobie, čím nebola splnená
táto podmienka. K 3/ predpokladu vzniku zodpovednosti súd tvrdí, že nutnosť spravovať pohľadávku
oprávneného zapríčinil samotný povinný  tým, že neplnil svoj dlh a oprávnený musel prikročiť k
vymáhaniu formou exekúcie a nie exekučný súd. Navrhovateľ poukazuje na  vyvolanie uvedených
rizík, avšak je všeobecne známe  a počíta sa pri každom podnikaní s určitým rizikom podnikania.
Samotnú situáciu vyvolal sám navrhovateľ aj tým, že si z 2 možných alternatív v základnom konaní
vybral súkromnoprávny orgán - rozhodcovský súd s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním resp.
formu notárskej zápisnice, teda dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi ako nositeľmi
verejnej moci. Aj toto je jeho jedno z rizík jeho podnikania a musí znášať následky takéhoto vlastného
výberu. Navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi predpokladmi 1/ a 2/. Tým, že neboli splnené
základné podmienky vzniku zodpovednosti odporcu za škodu súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako
nedôvodnú.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keďže neboli splnené zákonné predpoklady
vzniku zodpovednosti odporcu za majetkovú ujmu, zároveň nie sú splnené ani zákonné podmienky pre
priznanie nemajetkovej ujmy. Súd bol názoru, že nárok navrhovateľa nie je premlčaný podľa § 19 ods.
1,2,3 zák. č. 514/2003 Z.z., aj keď navrhovateľ neuviedol, kedy sa dozvedel o vzniku škody, pretože
3-ročná premlčacia doba neuplynula od vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti dňa 8.12.2010  do
dňa podania žaloby dňa 27.9.2012. Súd rozhodol o náhrade trov konania  podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151
ods.1 O.s.p. nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia



boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj
na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité
to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie
listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny
založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním,
ktoré obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami,
ktoré tvoria exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá
vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne
spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako
sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej
a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými
dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym
titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť
zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní návrhu škoda ďalej narastá. Súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že
súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania
pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského
rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním
zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím
finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim
odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.
Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 26.01.2011, pričom konanie na exekučnom súde začalo
dňa 15.07.2010, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 195 dní.
Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.



Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podáva prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť o udelenie
poverenia dňa podal dňa 10.9.2010, pričom  uznesením zo dňa 08.12.2010,  č.k. 60Er/2334/2010-10
predmetnú žiadosť zamietol z dôvodu, že po preskúmaní zmluvy o úvere podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch ide o zákonom nedovolené plnenie resp. plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými
mravmi ohľadne dojednaných úrokov prevyšujúcich zákonnú úpravu, poplatku za poskytnutie úrokov,
chýbajúcu RPMN  a ďalšie.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15
dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď súd exekučný vydá poverenie pre exekúciu,
aby vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na
prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu
nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie
lehoty na rozhodnutie.
Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na
ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o
ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, bol exekučný súd
vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom
nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa
rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na
úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ.
Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti,  nemožno v žiadnom prípade považovať za
prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa
na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.
Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..
V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.
Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo
strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z
obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému
bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 19.10.2012 pod sp.zn. 6NcC/136/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu
Trenčín JUDr. Judita Knociková nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej
námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už
v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva



súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v
inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č.
514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR uznesením č.k. II ÚS 436/2013-11
zo dňa 12.09.2013 odmietol sťažnosť navrhovateľa, ktorou namietal porušenie svojich základných práv
na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresného
súdu, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.
Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým,
že súd prvého stupňa sa riadne zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že
riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal
vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania, pričom v tomto smere odvolací súd v
celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa na strane
6  napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa na
prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 09.07.2014, čím účastníkom konania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú
pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ zároveň mohol
oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného pojednávania
sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno
uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť
sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Odhliadnuc od uvedeného treba v tejto súvislosti rovnako zdôrazniť,
že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie vo veci založil na iných dôvodoch, než ktoré tvoria predmet
vyjadrenia odporcu k návrhu.
Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.
Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie     n i e     j e     p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "12C/301/2012", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:b43dc9a4-7723-4fec-8189-b2f7aede83b0", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 436/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 436/2013 z 12. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-12", "citacie_n": 129, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b43dc9a4-7723-4fec-8189-b2f7aede83b0"}, {"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}], "citovane_v": []}