Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/230/2011 z 21. 1. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 21. januára 2013, sp. zn. 24Co/230/2011, ECLI:SK:KSTT:2013:2209212554.1 Krajský súd Trnava | 24Co/230/2011 | ECLI:SK:KSTT:2013:2209212554.1 | 2013-01-21 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam Citované ustanovenia: § 220 OSP, § 134 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/60b78269-9538-4c6b-aba2-52987d852628 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2209212554.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/230/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2209212554
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Moravčíková, PhDr.
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2209212554.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD. a
členiek senátu JUDr. Ľubice Spálovej a JUDr. Magdalény Krajčovičovejv právnej veci žalobcov: 1. Y. K.,
bytom ČR, M., D. M. XXX, 2. M. T., bytom ČR, D., Q. XX, 3. Ing. Z. A., bytom ČR, M., M. XX, všetci
žalobcovia zastúpený T. T., bytom A., K. XX, proti žalovanému: Obec Čenkovce, zastúpená advokátom
JUDr. Milanom Guťanom, Bratislava, Školská 8, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Dunajskej Strede č.k. 7C 142/2009 - 338 zo dňa
19. júla 2011, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v prvom výroku, určujúcom, že zápis vlastníctva
vlastníka Obec Čenkovce, vedený Správou katastra Dunajská Streda, na LV č. XXXX a č. XXXX v
katastrálnom území H. je neplatný, m e n í tak, že návrh v tejto časti z a m i e t a.

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšku p o t v r d z u j e.

Žalobcom sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom prvým výrokom určil, že zápis vlastníctva vlastníka Obec
Čenkovce, vedený Správou katastra Dunajská Streda, na LV č. XXXX a č. XXXX v kat. úz. H. je neplatný.
Druhým výrokom určil, že vlastníkom nehnuteľností vedených Správou katastra Dunajská Streda na LV
č. XXXX v kat. úz. H., parcely CKN, parc. č. 558/6 - orná pôda o výmere 699 m2, parc. č. 558/13 -
orná pôda o výmere 63 m2 a parc. č. 558/15 - orná pôda o výmere 29 m2, je žalobkyňa v prvej rade v
celosti. Tretím výrokom určil, že vlastníkmi nehnuteľností vedenými Správou katastra Dunajská Streda
na LV č. XXXX v kat. úz. H., parcely CKN, parc. č. 557/13 - vodné plochy o výmere 3686 m2, parc. č.
558/3 - orná pôda o výmere 1674 m2, parc. č. 558/4 - orná pôda o výmere 25964 m2, parc. č. 558/5
- orná pôda o výmere 2563 m2, parc. č. 558/9 - orná pôda o výmere 600 m2, sú žalobca v 2. rade
a žalobca v 3. rade každý v podiele 1/2. Žalobcovia svoj návrh odôvodnili tým, že na základe registra
prídelov zo dňa 15.12.1931 boli právni predchodcovia žalobcu v 1. rade X. a Z. A. vlastníkmi prídelovej
parcely 401/14 o výmere 106076 m2 a Z. A. bol vlastníkom prídelovej parcely 401/15 o výmere 101080
m2. Žalobkyňa v 1. rade sa na základe osvedčenia o dedičstve č. 13D 266/2008 a č. 13D 433/2008
stala vlastníčkou nehnuteľností prídelovej parcely č. 401/14 v kat. úz. H.. Žalobcovia v 2. a 3. rade sa
stali spoluvlastníkmi každý v 1/2 prídelovej parcely č. 401/15 v kat. úz. H. na základe osvedčenia o
dedičstve č. 10D 463/2008. Napriek tomu, že v dedičskom konaní im boli prídelové parcely prededené,
v katastri nehnuteľností je stále ako vlastník vedená Obec Čenkovce. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť.
Rozhodnutím Okresného národného výboru - pôdohospodársky odbor rady ONV v Šamoríne č. pôd.
8-2466/57 zo dňa 15.03.1957 sú pôdohospodárske nehnuteľnosti vedené v PKN vložke č. 1, kat.



úz. H., pod A.I.rč 1-39, parc. č. 299 - 436, ktoré boli rozhodnutím bývalého Štátneho pozemkového
úrade v Bratislave pod č.j. 16277/4/1922 zabavené v prospech Československého štátu a sú dosiaľ
na meno A. W., pridelené do vlastníctva Československého štátu a odovzdané do operatívy Správy
štátneho majetku n.p. v Hubiciach. Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, že prídelové
vlastníctvo právnych predchodcov žalobcov nebolo zapísané do pozemkovej knihy, napriek tomu, že
všetky formálne predpoklady, potrebné pre zápis do pozemkovej knihy, splnili. V súlade s ust. § 9
nariadenia SNR č. 52/1945 Sb.n. pozemkoknižné zápisy mali previesť súdy na návrh povereníctva SNR
pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu. Právni predchodcovia žalobcov vykonali všetky potrebné
kroky k zaknihovaniu, k čomu však z neznámych dôvodov nedošlo. Podľa nariadenia vlády č. 104/45
mohol byť prídel odňatý v prípade, ak prídelca nehospodáril so starostlivosťou riadneho hospodára.
Rozhodnutie o odňatí sporných prídelov nebolo súdu prvého stupňa predložené, napriek tomu, že právni
predchodcovia žalobcov od roku 1938 nejavili žiaden záujem o pridelené pozemky a nesprávali sa ako
vlastníci. Napriek tomu však tieto prídely neboli zrušené. V dedičskom konaní po právnych predchodcoch
žalobcov boli sporné pozemky prejednané na základe registru prídelov bez predloženia platného výmeru
o pridelených pozemkoch, a tak žalobcovia nadobudli vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam. Súd
prvého stupňa vzhľadom na predložené osvedčenia o dedičstve návrhu žalobcov vyhovel. Ďalej súd
prvého stupňa vo svojom rozhodnutí vyslovil neplatnosť zápisu vlastníctva žalovaného, zapísaného ako
vlastníka na LV č. XXXX a č. XXXX s poukazom na to, že sporné pozemky nemohli byť zapísané do
vlastníctva Obce Čenkovce, nakoľko sa tieto nachádzajú mimo územia zastavaného územia obce tak,
ako je to uvedené na liste vlastníctva v časti „C“. Toto svoje rozhodnutie súd prvého stupňa právne
odôvodnil poukazom na ust. § 8, § 11, § 13 a § 14 zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na
usporiadanie vlastníctva k pozemkom. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol s poukazom
na ust. § 150 OSP a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku včas podal odvolanie žalovaný, a to v celom rozsahu. Za nesprávne považuje rozhodnutie
súdu prvého stupňa čo do prvého výroku o tom, že zápis vlastníctva vlastníka Obec Čenkovce je
neplatný. Súd prvého stupňa toto odôvodnil konštatovaním, že sporné pozemky sa nachádzajú mimo
územia zastavaného územia obce. Z ustanovení zákona 180/1995 Z.z. nemožno odvodiť, že na
základe schváleného registra obnovenej evidencie pozemkov (ROEP) nemožno do katastra zapísať
vlastníctvo mimo zastavaného územia obce. Súd prvého stupňa ani neuviedol právnu vadu, ktorá
zakladá záver, že zápis vlastníctva Obce Čenkovce je neplatný. V súvislosti s určením vlastníctva
sporných pozemkov v prospech žalobcov v 1. - 3. rade na základe rozhodnutí o dedičstvách žalobca
uviedol, že podľa nariadenia Slovenskej národnej rady č. 52/1945 Zb. v § 9 ods. 1 je ustanovené,
že k vykonaniu nariadenia je potrebné, aby súdy uskutočnili pozemkovoknižné zápisy. Účinnosť
obnovenia vlastníckych vzťahov platných ku dňu 01.11.1938 bola podmienená zápisom do pozemkovej
knihy. Pri sporných pozemkoch k takémuto zápisu nedošlo, a teda rozhodnutia o dedičstvách nie sú
založené na hodnovernom právnom základe. Poukázal na spornosť vlastnoručného podpisu X. A.
na závete, z ktorého následne malo byť dovodené dedičstvo a právne nástupníctvo žalobkyne v 1.
rade. V konaní nebolo sporným, že ako žalobcovia, tak ich právni predchodcovia od roku 1938 v obci
H. neboli, a ani tam nechodili, nemohli teda na sporných pozemkoch hospodáriť. Táto skutočnosť
podľa žalovaného vysvetľuje, prečo Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a
pozemkovú reformu návrh na zápis obnovenia vlastníctva na príslušný súd nepodalo. Účinne sa tak
voči právnym predchodcom žalobcov dosiahlo zamedzeniu obnovy vlastníckych pomerov platných pred
1. novembrom 1938. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí vôbec neodôvodnil, z akého dôvodu
nepovažoval za právne relevantný prechod pozemkov parc. č. 299 - 436, medzi ktoré patria aj sporné
pozemky, do vlastníctva Československého štátu podľa rozhodnutia Okresného národného výboru v
Šamoríne č. pôd. 8-24466/57 zo dňa 15.03.1957, pričom táto skutočnosť je podľa žalovaného právne
významná. S poukazom na to, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne
právne vec posúdil, žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia v 1. - 3. rade prostredníctvom svojho zástupcu. V
súvislosti s výrokom týkajúcim sa vyhlásenia neplatnosti zápisu Obce Čenkovce na liste vlastníctva
vedenom Správou katastra Dunajská Streda žalobcovia uviedli, že žalovaná strana žiadnym spôsobom
nepreukázala, z čoho zhotoviteľ ROEP Čenkovce v prípade pozemkov vedených na LV č. XXXX a č.
XXXX vychádzal, keďže do výslednej správy ROEP Čenkovce 873365 zapísal vlastníctvo v prospech
Obce Čenkovce. Pokiaľ sa v konaní o obnovenej evidencii pozemkov dospelo k tomu, že k určitým



pozemkom sa vlastníci neprihlásili, tieto mali byť zapísané do správy Slovenského pozemkového fondu,
nie do vlastníctva obce. Keďže došlo k prekročeniu právomoci Slovenského pozemkového fondu,
prevod na obec je potrebné považovať za nulitný právny akt. Právoplatný výpis z registra prídelov
bol už od roku 1951 považovaný za doklad k vlastníctvu a pokiaľ pri mene prídelcu nebolo červeným
odtlačkom označené „likvidácia“, bolo možné na základe tohto dokladu vykonávať dedičské konania.
S poukazom na nariadenie SNR č. 52/1945 Zb. uviedli, že ak zo strany prídelcu bolo naplnené
znenie § 2 tohto nariadenia, nič už nebránilo zápisu takýchto prídelcov do pozemkovej knihy, pričom
naplnenie tohto ustanovenia bolo v konaní preukázané listinnými dokladmi. V konaní bolo preukázané,
že všetky nadobudnutia nehnuteľností spadajúcich pod československú pozemkovú reformu, ktoré
sa uskutočnili po 1. novembri 1938 na území dočasne okupovanom Maďarským štátom, sa dňom
nadobudnutia účinnosti cit. nariadenia zrušili a obnovil sa právny stav ku dňu 1. novembra 1938. Podľa §
2 nariadenia boli prídelcovia povinní ohlásiť sa a prídelovou listinou preukázať svoje práva u národných
výborov, čo právni predchodcovia žalobcov aj učinili (v konaní preukázané zápisnicou). Jednotlivé prídely
právnych predchodcov žalobcov nemohli prejsť podľa nariadenia na štát, keďže len z dôvodu nečinnosti
príslušných orgánov nebolo ich vlastníctvo prenesené do pozemkovoknižných vložiek. V súvislosti
so spochybňovaním platnosti závetu X. A. žalobcovia vo svojom vyjadrení uvádzajú, že žalovaný
mal možnosť túto skutočnosť v konaní preukazovať návrhom príslušných dôkazných prostriedkov. V
súvislosti s odvolacou námietkou nedostatočného odôvodnenia rozsudku pri pochybnostiach o tom,
prečo neboli prídelové listiny podľa nariadenia č. 52/1945 prenesené do pozemkovej knihy, žalobcovia
uviedli, že štát sa právnou normou zaviazal, že o pozemnoknižné prevedenie prídelov sa postará
sám a právni predchodcovia žalobcov nemali možnosť uskutočnenie takéhoto úkonu ovplyvniť. Od 1.
januára 1951 sa stal účinným I. Občiansky zákonník č. 141/1950 a v tomto období zanikol význam
pozemkovej knihy a vlastníctvo sa prevádzalo k veciam jednotlivo určeným už samotnou zmluvou
a začal platiť tzv. konsenzuálny princíp. Podľa ust. § 562 tohto zákona sa ním spravovali i právne
pomery vzniknuté pred 1. januárom 1951, a teda konsenzuálny princíp sa aplikoval aj retroaktívne.
Zo žiadnych archívnych listín nevyplýva, že by sporné prídely v rozhodnom období prešli na štát (v
zmysle zákona č. 229/1991 Zb.). Čo sa týka vyjadrenia odvolateľa pri vysvetlení skutočnosti, že neboli
sporné pozemky zapísané do pozemkovej knihy z dôvodu, že právni predchodcovia žalobcov sa od
roku 1938 v obci Čenkovce nezdržiavali a na pozemkoch nehospodárili, takýto dôvod je irelevantný. Čo
sa týka titulu právnych predchodcov žalobcov k sporným pozemkom, títo nadobudli prídelový majetok
z pôdy zabranej po roku 1920, a nie konfiškovanej zradcom a nepriateľom Československého, resp.
Slovenského národa. Už v roku 1938 uplynula 10-ročná lehota, počas ktorej bolo nevyhnutné, aby
prídelca osobne na pôde hospodáril. Vzhľadom na kroky právnych predchodcov žalobcov v roku 1945,
súvisiace s prinavrátením tohto majetku, je zjavné, že sa k svojmu prídelovému majetku správali ako
vlastníci. S poukazom na zápisnice, ktoré mali byť podľa nariadenia č. 52/1945 Zb. predpokladom k
vykonaniu zápisu v pozemkovej knihe, žalobcovia dovodzujú, že toto je dôkazom o tom, že všetky
podmienky požadované týmto nariadením boli splnené a nečinnosťou štátu k skutočnému zápisu v
pozemkovej knihe nedošlo. Za kľúčový moment považujú tú skutočnosť, že v čase od 1. januára 1951 do
1. júla 1951 panoval konsenzuálny princíp v súvislosti s existenciou vlastníckeho práva, ktorý prelomil
intabulačný princíp, a teda minimálne od tohto momentu je zrejmé, že vlastnícke právo svedčí právnym
predchodcom žalobcov. Žalovaná strana nijakým spôsobom nepreukázala oprávnené nadobudnutie
sporných pozemkov žalovaným a v konaní žiadne doklady a dôkazy nepredložila, ani nenavrhla. V
súvislosti s odvolacou námietkou týkajúcou sa prechodu pozemkov do vlastníctva Československého
štátu podľa rozhodnutia Okresného národného výboru v Šamoríne zo dňa 15.03.1957 uviedli, že
konfiškácia bola verejnoprávnym opatrením, na základe ktorej štát originálnym spôsobom nadobudol
vlastníctvo vecí. Z textu uvedeného rozhodnutia vyplýva, že prídelcovia neboli účastníkmi predmetného
rozhodnutia. Prídelové listiny boli dokladom o vlastníctve a dokonca Okresný národný výbor v Šamoríne
v iných veciach po predložení prídelového registra uznal vlastníctvo prídelcu k nehnuteľnosti, a to aj po
uvedenom prevedení celého pozemku do vlastníctva Československého štátu. Bývalé okresné národné
výbory nemali právomoc zrušiť prídelové listiny s dôsledkom odňatia vlastníckeho práva prídelcovi, a
teda uvedené rozhodnutie je potrebné považovať za nulitný akt, ktorý nemôže spôsobiť žiadne dôsledky,
a teda nebolo potrebné sa v konaní ním ani zaoberať. Žalobcovia žiadali rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP)
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§
201 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal vec podľa



ust. § 212 ods. 1 a 2 OSP, posúdil v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné
v napadnutej časti určenia neplatnosti zápisu vlastníctva obce Čenkovce do katastra nehnuteľností a v
tejto časti je potrebné rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť. Vo zvyšku je odvolaním napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa vecne správny a odvolací súd ho potvrdil. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom
hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších
zmien a doplnení).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že
rozsudok verejne vyhlásil, keďže vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom
konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia
zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Predmetom tohto konania je žaloba, ktorou sa žalobcovia domáhajú určenia neplatnosti zápisu
žalovaného v katastri nehnuteľností a ďalej sa domáhajú určenia vlastníckeho práva žalobcov k
sporným nehnuteľnostiam v k.ú. H.. Svoje vlastníctvo odvodzujú od dedičských rozhodnutí, na základe
ktorých im boli prededené pozemky, ktorých vlastníctvo nadobudli ich právni predchodcovia počas prvej
pozemkovej reformy z roku 1920 a ktoré osvedčili prídelovými listinami. Keďže na liste vlastníctva je ako
vlastník sporných nehnuteľností uvedená žalovaná obec, je na takomto určení naliehavý právny záujem.

V zmysle § 132 OSP dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane
toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

Podľa § 120 ods. 1 OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd
rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako
navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie
tvrdených skutočností. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak
je ich vykonanie nevyhnuté pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 OSP). Každého z účastníkov
teda zaťažuje dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení pod následkom neunesenia dôkazného
bremena. Navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101
ods. 1). Dôkaznú povinnosť môže účastník plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej,
mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť
označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v návrhu a vo vyjadrení odporcu.
Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno
spočíva na účastníkovi konania, bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej
povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z
dôkazov navrhnutých účastníkom v opačnom procesnom postavení než je účastník, ktorý nesplnil alebo
nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky
unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) rozumieme
zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. V sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci (na oboch procesných
stranách) sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne
opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 OSP). Súd ale nie je



viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 OSP) a nie účastníkov konania.

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom prvým výrokom určil, že zápis vlastníctva vlastníka Obec
Čenkovce, vedený Správou katastra Dunajská Streda, na LV č. XXXX a č. XXXX v kat. úz. H. je neplatný.

Odvolací súd konštatuje, že takýto výrok nemá oporu v zákone. Zápis vlastníctva do katastra
nehnuteľností nie je právnym úkonom v zmysle ust. § 34 OZ a teda nie je možné rozhodovať o
jeho platnosti. resp. neplatnosti. Zápis sa vykonáva na podklade hmotnoprávneho úkonu prípadne
rozhodnutia orgánu verejnej moci, pričom samotný zápis sa realizuje na základe rozhodnutie správneho
orgánu.

Zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu spočíva na právnom závere o procesnej neprípustnosti
žaloby žalobcov v časti o určenie neplatnosti zápisu v katastri, ktorý odvolací súd považoval v danom
prípade za rozhodujúci do tej miery, že so zreteľom na tento záver žalobu v uvedenej časti zamietol.

Prebiehajúce konanie nie je preskúmavacím konaním rozhodnutia resp. postup správneho orgánu,
ktorým správny orgán rozhodoval o vklade vlastníckeho práva do katastra. Katastrálne úrady postupujú
pri zápisoch vlastníckeho práva podľa ust. § 22 ods. 1, 2, 4 katastrálneho zákona č. 162/1995 Z.z., podľa
ktorého sa v katastrálnom konaní zapisujú práva k nehnuteľnostiam, rozhoduje sa o zmenách hraníc
katastrálnych území, o prešetrovaní zmien údajov katastra, o oprave chýb v katastrálnom operáte a o
obnove katastrálneho operátu. Na katastrálne konanie je príslušná správa katastra, v ktorej územnom
obvode sa nachádza nehnuteľnosť. V katastrálnom konaní sa postupuje podľa všeobecných predpisov
o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb.).

Rozhodovacia činnosť správ katastra v konaní o návrhu na vklad nesie v sebe i určité prvky justičnej
činnosti, ktoré spočívajú v tom, že vklad možno vykonať iba na základe právoplatného rozhodnutia o
povolení vkladu a správa katastra je oprávnená, resp. povinná skúmať spôsobilosť listín predložených
na zápis vlastníckeho práva. Ak nie sú podmienky na vklad splnené správa katastra vklad zamietne (§ 31
ods. 3 katastrálneho zákona). Pokiaľ však vklad povolí, je namieste výlučne preskúmanie rozhodnutia
v správnom súdnictve.

V zmysle ust. § 80 OSP návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o
osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o
určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho), o splnení
povinnosti ( ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva) a napokon o
určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Právny
záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby (§ 80 písm. c) OSP), musí byť
naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť
odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Naliehavý právny záujem sa viaže
na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa
žalobou s daným petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva alebo právnej neistoty.

Záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá posúdenie, či podaná
určovacia žaloba je vhodným (správne zvoleným a prípustným) procesným nástrojom ochrany jeho
práva alebo žalobou, ktorá spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude
musieť aj tak nasledovať ešte iné konanie. Pokiaľ súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba
nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo
prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.

V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že požadované určenie neplatnosti zápisu
vlastníckeho práva žalovaného v katastri nehnuteľností nie je vhodným, správne zvoleným a prípustným



procesným nástrojom ochrany práv žalobcov. Takýmto výrokom by nijako nedosiahli účel, pre ktorý bola
žaloba podávaná, teda určenie vlastníckeho práva v ich prospech. Súd prvého stupňa nesprávne návrhu
aj v tejto časti vyhovel a odvolací súd musel takýto výrok korigovať jeho zmenou a v tejto časti návrh
zamietnuť. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti určenia neplatnosti
zápisu vlastníctva obce Čenkovce do katastra nehnuteľností podľa § 220 OSP zmenil tak, že návrh v
tejto časti zamietol.

Žalobcovia správne vo zvyšku svojho návrhu žiadali určiť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
určovacou žalobou, ktorej už v súlade s ust. § 80 písm. c) OSP súd prvého stupňa vyhovel a odvolací
súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa
zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
vo zvyšku potvrdil. Stotožnil sa tiež s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v tejto časti a na toto v
podrobnostiach poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a tiež vzhľadom na
potrebu vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza nasledovné:

Vlastnícke právo možno nadobudnúť rôznymi spôsobmi, rozlišujeme však najmä tzv. originárne
a odvodené nadobudnutie vlastníckeho práva. Pôvodným (originárnym) spôsobom nadobudnutia
vlastníckeho práva je také nadobudnutie, kedy nadobúdateľ neodvodzuje svoje vlastníctvo od skoršieho
vlastníka a vzniká nezávisle od neho. Medzi takéto nadobudnutia vlastníctva patrí aj získanie vlastníctva
na základe znárodnenia, vyvlastnenia, konfiškácie alebo vydržania. Originárne sa vlastníctvo nadobúda
aj na základe rozhodnutia štátneho orgánu, resp. súdu (§ 134 a nasl. OZ). Za originárny spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva sa považujú aj niektoré formy nadobudnutia vlastníckeho práva pred
účinnosťou občianskeho zákonníka z roku 1950, ako aj z roku 1964. Medzi tieto spôsoby nadobudnutia
vlastníckeho práva patrí i pridelenie pozemkov na základe prídelového rozhodnutia. Aj z ustálenej
judikatúry (najmä Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 123/2004; publikovaný v ZSP č. 44/2005)
vyplýva, že výmery a prídelové listiny a aj v súčasnosti sú dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným
nehnuteľnostiam a sú listinami spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva do katastra. Tieto listiny majú
povahu administratívnych rozhodnutí, ktoré súd nie je mimo rámca správneho súdnictva oprávnený
preskúmavať.

Podľa zákona č. 215/1919 Zb. o zabraní veľkého pozemkového majetku - záborový zákon, preberal
štát do svojho vlastníctva pozemky, ktoré u jednotlivého vlastníka alebo u tých istých spoluvlastníkov
presahovali výmeru 150 ha poľnohospodárskej pôdy, alebo 250 ha všetkej pôdy. Nariadením Slovenskej
národnej rady č. 52/1945 Zb., ktorým sa zrušujú nadobudnutia nehnuteľností spadajúcich pod
Československú pozemkovú reformu, ktoré sa uskutočnili na území dočasne okupovanom Maďarským
štátom, prešiel do vlastníctva štátu nehnuteľný majetok pod uvedenú výmeru na území dočasne
okupovanom Maďarským štátom, ak si osoby oprávnené v rámci citovaného nariadenia neuplatnili
príslušné práva do 30. septembra 1945. Ďalším nariadením SNR č. 104/1945 Zb. o konfiškovaní a
urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov
Slovenského národa, sa pod uvedenú výmeru konfiškoval pôdohospodársky majetok označených osôb.
Na základe zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy a zákona č. 46/1948 Zb. o novej
pozemkovej reforme sa dokončil proces, ktorým sa vlastníkom odnímala a na štát prechádzala pôda aj
pod výmeru ponechanú vlastníkom záborovým zákonom. Predpisy o prvej pozemkovej reforme vrátane
revízie zostali v platnosti aj po vzniku Slovenskej republiky. Podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy má každý právo
vlastniť majetok a vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. V tomto
článku je zároveň vyslovené, že dedenie sa zaručuje.

Odvolací súd tu podporne poukazuje na nález Ústavného súdu SR II. US 249/2011 - 30, v ktorom sa
konštatuje s odkazom na svoju staršiu rozhodovaciu prax, že reštitučné predpisy neboli vydané pre
ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto
vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila
svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady
domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva (podľa nástrojov ochrany
vlastníckeho práva - žalôb určovacích, vindikačných, negatórnych atď. (III. US 178/06)).



Zo základných zásad občianskeho práva možno potom vyvodiť, že v situácii, keď povinnej osobe
(štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ostalo naďalej
k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, ktorý bol jej posledným vlastníkom pred
dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľnosti tomu nezodpovedá.
Poukaz odvolateľa na to, že k „nezapísaniu“ vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov
došlo z dôvodu, že títo na predmetných pozemkoch nehospodárili, nemá žiaden právny význam
a ide o domnienku, ktorú žalovaný nepreukázal a ktorú vyvracajú právne námietky žalobcov,
vychádzajúc z osvedčených skutočností predpokladov úspešnej intabulácie ich vlastníckeho práva
podľa Nariadenia Slovenskej národnej rady č. 52/1945 Zb. Nemohli tieto pozemky následne ani prejsť
do vlastníctva Československého štátu podľa rozhodnutia Okresného národného výboru v Šamoríne č.
pôd. 8-24466/57 zo dňa 15.03.1957, keďže predmetom tohto rozhodnutia mali byť pôdohospodárske
nehnuteľnosti, ktoré mali byť rozhodnutím bývalého Štátneho pozemkového úrade v Bratislave pod č.j.
16277/4/1922 zabavené v prospech Československého štátu a sú na meno A. W.; táto konfiškácia
nezohľadnila fakt, že na meno A. W. boli vedené aj nehnuteľnosti, ktoré však už vlastnícky patrili iným
osobám.

V súvislosti s námietkou odvolateľa týkajúcou sa spochybnenia závetu po X. A. odvolací súd zdôrazňuje,
že záväznosť uznesení súdu vydaných v dedičskom konaní nastáva zvláštnym spôsobom. Výroky
uznesení, ktoré sa týkajú dedičského práva (ktoré určujú, kto je poručiteľovým dedičom) sú záväzné pre
každého. Ostatné výroky sú záväzné len pre účastníkov dedičského konania (ich právni nástupcovia) a
v tomto rozsahu taktiež (§ 159a ods. 4 OSP) pre všetky súdy, správne úrady a iné orgány verejnej správy
(tento záver vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.01.2006, sp. zn. 30Cdo 2953/2004).

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo zvyšnej napadnutej časti ako vecne
správny podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s
ustanovením § 142 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní patrí procesne úspešným žalobcom náhrada
trov odvolacieho konania. Keďže žalobcovia si náhradu trov konania neuplatnili, odvolací súd im žiadnu
nepriznal.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.