Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 23S/170/2015 z 8. 3. 2016
Citácia: rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica z 8. marca 2016, sp. zn. 23S/170/2015, ECLI:SK:KSBB:2016:6015201427.1
Krajský súd Banská Bystrica | 23S/170/2015 | ECLI:SK:KSBB:2016:6015201427.1 | 2016-03-08 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/db7c5e0b-21c7-4568-bc32-b288077160a2
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6015201427.1

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 23S/170/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6015201427
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2016:6015201427.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov
JUDr. Milana Segeča a JUDr. Petra Kvietka v právnej veci žalobcu: X CONSULT, s.r.o., so sídlom
Zvolenská cesta 61 / B, 974 05 Banská Bystrica, IČO: 36 758 086, právne zastúpený: Maďar & Partners
s.r.o., advokátska kancelária JUDr. Miloš Maďar, PhD., LLM., Hradný areál Barbakan, Nám. Štefana
Moyzesa 26, 974 01 Banská Bystrica proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky,
so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č.
20983183/2015 zo dňa 13.10.2015 a č. 20983146/2015 zo dňa 13.10.2015, takto

r o z h o d o l :

I/ Krajský súd žaloby žalobcu     z a m i e t a .
II/ Žalobcovi náhradu trov konania     n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 20418102/2015 zo dňa 24.06.2015 podľa § 68 ods. 5
zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) vyrubil platiteľovi dane z pridanej hodnoty X
CONSULT, s.r.o. (v procesnom postavení žalobca) rozdiel dane v sume 20 651,33 Eur na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2011.

Žalobca podal proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie. Namietal najmä, že
rozhodnutie správcu dane nebolo dôvodné a bolo vydané v rozpore so zákonom, a to  na základe
nedostatočne zisteného skutkového stavu veci  a nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalovaný, ako odvolací správny orgán, svojím rozhodnutím č. 20983183/2015 zo dňa 13.10.2015 potvrdil
odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane.

Žalobca sa žalobou podanou  na tunajšom súde dňa 10.11.2015 (sp. zn. 23S/170/2015) domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia  žalovaného č. 20983183/2015 zo dňa 13.10.2015, ktoré navrhoval
podľa § 250j ods. 2 písm. a), písm. d), písm. e) O.s.p.  zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
V žalobe uvádzal a namietal  najmä tieto skutočnosti:
1. Daňové orgány nesprávne aplikoval referenčný zákon, pokiaľ ide o otázku rozloženia dôkazného
bremena, keďže dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Nie je ho možné interpretovať
extenzívne a rozširovať ho na preukázanie takých skutočností, ohľadne ktorých táto povinnosť stíha
úplne iný subjekt.  Žalobcovi bola pričítaná dôkazná núdza ohľadne takých skutočností, ktoré ho
nezaťažujú ťarchou  dokazovania. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho  správneho súdu ČR sp. zn.
5 Afs 131/2004 zo dňa 25.03.2005.
2. Postup správcu dane pri daňovej kontrole a vo vyrubovacom  konaní je v rozpore s § 3 ods.
3 zákona č. 563/2009 Z. z..  Došlo k porušeniu zásady voľného hodnotenia  dôkazov. Nie je
prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Táto



zásada je limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami získanými v procese
dokazovania, úvahami správcu  dane v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi.
Takýto myšlienkový postup správnych orgánov chýba. Hodnotenie vierohodnosti skutkových zistení z
dokazovania nemožno aplikovať takým spôsobom, že vierohodnosť jednej skupiny dôkazov automaticky
vyvoláva nevierohodnosť inej skupiny dôkazov, ktorými je preukázaný opak.
3. Nemožno obísť fakt, že daňové orgány na poli verejného práva môžu konať len to, čo im zákon
výslovne umožňuje (na rozdiel od občanov, ktorí môžu konať všetko, čo nie je zakázané), z čoho vyplýva,
že pri ukladaní a vymáhaní  daní sú daňové orgány povinné šetriť podstatu a zmysel základných práva
a slobôd (Nález Ústavného súdu  SR sp. zn.: I.  ÚS 241/2007 z 18. 9. 2008).
4. Nárok na oslobodenie od DPH bol žalobcom preukázaný riadne a v súlade so zákonom; aj v
zmysle rozhodnutí  ESD, najmä rozhodnutí C-409/04 Teleos, C-184/05 Twoh International. Nesúhlasil
so záverom daňových orgánov, že žalobca  neuniesol dôkazné bremeno, pretože jednoznačným a
vierohodným  spôsobom nepreukázal prepravu tovaru do iného členského štátu. K výhrade, že tovar-
aktivačné kupóny bol deklarovaný iba faktúrami a preprava nebola vykonaná tak, ako ju deklaroval
daňový subjekt, k tomu žalobca uvádzal, že správca dane ignoroval dôkazy, ktoré svedčia v jeho
prospech. Ich obsah síce v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, avšak  úvahy, ktorými sa správca
dane riadil  pri ich hodnotení, chýbajú.  Získané dôkazy neboli porovnávané a nie je ani zrejmé, prečo
niektorým dôkazom bola udelená prednosť pred ostatnými.
5. Dodanie tovaru do Českej republiky bolo preukázané faktúrou a dodacím listom, tiež čestným
prehlásením Jozefa J. zo dňa 10.10.2014, konateľa spoločnosti  ATTM s.r.o., so sídlom v Zlíne, v ktorom
uviedol,  že v roku 2011 prijal od vodiča žalobcu aktivačné webkarty.  Týmto dôkazom bolo preukázané,
že tovar fyzicky opustil územie členského štátu dodania, pričom následne bol prevzatý konateľom
spoločnosti ATTM s.r.o.. Napádal hodnotiaci úsudok správneho orgánu a domáhal sa jeho revízie,
teda záveruže „písomná svedecká výpoveď bez predloženia dôkazov o uskutočnení predmetných
obchodov nie je dôkaz, ktorý by preukazoval tvrdenia daňového subjektu “. Daňové orgány akcentujú
medzi dôkaznými zisteniami výpoveď D.. W. P., vodiča prepravovaného tovaru,  ktorý spochybnil reálne
uskutočnenie prepravy. Tento dôkaz priamo protirečí iným dôkazom zabezpečeným počas daňovej
kontroly a vo vyrubovacom  konaní.
6. Za dôkaz v daňovom konaní v neprospech žalobcu nemôže byť vyhodnotená odpoveď na žiadosť
o medzinárodnú  výmenu informácií, ktorú poskytol český finančný úrad ohľadom spoločnosti  ATTM
s.r.o., z ktorej vyplýva, že nepodala žiadne daňové priznanie k DPH, ani k dani z príjmu, čo znamená, že
nebola priznaná daň z nadobudnutia tovaru z iného členského štátu. Uvedené nemôže byť vyhodnotené
v neprospech žalobcu, pokiaľ by správny orgán nemal spoľahlivo preukázané, že sa tak napríklad stalo
komisívnym alebo omisívnym pričinením žalobcu.  Skutočnosti, na ktoré sa správny orgán odvoláva sa
týkajú iného daňového subjektu, za ktorý žalobca nezodpovedá. Žalobcovi zákon nepriznáva žiadne
právne prostriedky na to, aby mohol  ovplyvniť, či sledovať proces tretích strán vo vzťahu k  plneniu
si ich daňových  povinností. Ak žalovaný tvrdí, že ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k
zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore
so všeobecne záväznými právnymi predpismi, potom nie je zrejmé prečo takýto úsudok neaplikoval aj vo
vzťahu k predloženému čestnému  vyhláseniu S. J.. Navyše, výsledky medzinárodnej výmeny informácií
nepatria medzi dôkazy, ktorými sa preukazuje splnenie podmienok podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z.z.,
ktoré sú v ňom taxatívne vymenované. Európsky súdny dvor v rozsudku  Mecsek-Gabona (C 273/11)
judikoval, že dôkazy potrebné pre oslobodenie od dane musia byť výslovne uvedené vo vnútroštátnej
úprave DPH a daňový subjekt je v dôkaznej núdzi len vtedy, ak nesplnil vopred známe vnútroštátnym
zákonom požadované dôkazy.
7. Rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné, pretože žalovaný na namietané výhrady v odvolaní,
neposkytol v odôvodnení rozhodnutia vysvetľujúcu argumentáciu, v dôsledku čoho sa domáhal zrušenia
napadnutého rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p..
8. Namietal nezákonný  postup správcu  dane, ktorý predčasne vydal protokol z daňovej kontroly,
pravdepodobne v snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty v zmysle § 46 ods. 10 Daňového poriadku.
Nedodržanie lehoty by totiž viedlo ku konštatovaniu o nezákonnosti protokolu a aj jeho nepoužiteľnosti
v ďalšom konaní (III.  ÚS 24/2010 zo dňa 29.06.2010). Skutočnosti, ktoré sa mali riešiť v rámci daňovej
kontroly sa následne riešili v rámci vyrubovacieho konania, ktoré trvalo 2 roky, čím došlo k obchádzaniu
zákona.  Pre túto vadu v konaní žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 250j ods. 2
písm. e) O.s.p.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 20.01.2016 k žalobe trval na  zákonnosti napadnutého
rozhodnutia a žalobu navrhol zamietnuť.



K prenosu a rozloženiu dôkazného bremena žalovaný uviedol, že správca dane neprenáša na žalobcu
zodpovednosť za iný  subjekt, ale poukazoval na zistenie,  že zo strany žalobcu nemohlo dôjsť k
dodaniu tovaru pre spoločnosť ATTM s.r.o.. Nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru, je potrebné
preukázať aj vecné naplnenie. Daňový subjekt je povinný viesť  svoju evidenciu,  uskutočňovať svoju
činnosť a preverovať si svojich obchodných partnerov tak, aby v každej situácii mal dostatočné podklady
pre to, aby riadne preukázal existenciu,  resp. vznik nárokov a povinností v zmysle daňových zákonov.
Doklady predložené ku kontrole, aj keď formálne spĺňajú právne náležitosti, nepostačujú na potvrdenie,
že daňový subjekt splnil podmienku nároku na oslobodenie od dane podľa § u 43  ods. 1 a 5 zákona o
DPH. Daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie obchodu osobou uvedenou na predloženej
faktúre. Z judikatúry ESD vyplýva, že pri uplatnení oslobodenia od dane znáša dôkazné bremeno
dodávateľ, ktorý musí  preukázať,  že stanovené podmienky  odpočítania dane boli splnené. Správcovi
dane vznikli počas výkonu daňovej kontroly pochybnosti o dodávke tovaru, a to že obchod neprebehol
tak ako je deklarovaný medzi osobami uvedenými na faktúre. Dôkazná povinnosť, aby tieto pochybnosti
vyvrátil, je na strane daňového subjektu, ktorý musí dokázať, že tovar odovzdal tomu, koho označil na
faktúre, musí predložiť dôkazy, že obchod sa reálne uskutočnil. V daňovom konaní ťažisko dôkazného
bremena je na daňovom subjekte. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa
svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením dôkazov musí
zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Daňové konanie sa neriadi
vyhľadávacou zásadou, ale je to daňovník, kto v prípade nezrovnalostí alebo pochybností nesie dôkazné
bremeno, ako to vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn.: 14S/37/2010.
Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu  SR sp. zn.: 5 Sžf/97/2009, z  ktorého vyplýva,
že v zmysle zásad obchodného práva, vrátane poctivého obchodného styku je predpoklad riadneho
fungovania obchodných spoločností, z čoho plynie očakávanie, že jednotlivé daňové subjekty majú
vedomosť aj o svojich obchodných partneroch. Podľa žalovaného, správca dane postupoval v súlade s
§ 3, s § 24 a § 63 Daňového poriadku, keď na základe zhodnotenia všetkých dôkazov ktoré zaobstaral
v súlade s § 24 Daňového poriadku dospel k záveru o nedodržaní podmienok na uplatnenie nároku
na vrátenie nadmerného odpočtu DPH v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z.. Pri rozhodovaní správca
dane vychádzal jednak z dôkazov získaných v rámci daňovej kontroly, vyrubovacieho konania a aj
predložených daňovým subjektom. Daňové orgány vzali do úvahy aj dôkazy predložené žalobcom,
avšak po ich vyhodnotení bolo zistené, že neodrážajú materiálnu pravdu obchodu a sú nespôsobilé
pre priznanie žalobcom uplatneného nároku. Na základe vykonaného dokazovania správca dane
preukázal, že k dodaniu tovaru  nedošlo a preto neboli naplnené zákonom stanovené podmienky v
ustanovení § 43 ods. 1 a 5 zákona o DPH na oslobodenie od dane. Žalobca nevedel vierohodne objasniť
uskutočnenie zdaniteľného obchodu. Nepodarilo sa mu preukázať dodanie tovaru do iného členského
štátu a tým nárok na oslobodenie od dane. Jednoznačným a vierohodným spôsobom nepreukázal
prepravu tovaru do iného členského štátu. Keďže daňový subjekt počas daňovej kontroly nepredložil
doklady o dodaní tovaru do iného členského štátu a ani nevedel objasniť uskutočnenie zdaniteľného
obchodu, bol vyzvaný správcom dane na zdokladovanie prepravy. Najprv uvádzal, že odberateľ ATTM
s.r.o. si pravdepodobne tovar osobne prišiel prebrať, avšak preberacie protokoly neboli vystavené.
Následne daňový subjekt predložil dňa 15.03.2013 správcovi dane kópiu knihy jázd, v ktorej však nebola
zaznamenaná pracovná cesta dňa 29.04.2011BB - ČR a späť. Daňový subjekt nepreukázal prepravu
tovaru písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom, zaplatenie tovaru a podobne. Podľa žalobcu
mal tovar najprv prepraviť vodič K. D., ktorého navrhol aj vypočuť, potom následne žalobca uviedol, že
nedopatrením požiadal o jeho vypočutie ako svedka a uvádzal, že prepravu vykonal vodič D.. W. P..
Zo svedeckej výpovede D.. P. vyplynulo, že v skutočnosti nedošlo k preprave predmetného tovaru zo
Slovenska do Čiech a tiež skutočnosť, že zo strany daňového subjektu došlo podľa potreby k úpravám
knihy jázd. Svedok vypovedal, že cestu uskutočnil dňa 01.05.2011, ale neviezol žiaden tovar, až na
spiatočnej ceste. Daňový subjekt predložil Čestné prehlásenie S. J., konateľa spoločnosti ATTM s.r.o.
zo dňa 10.10.2014, v ktorom uvádza, že prijal tovar (aktivačné webkarty, tonery) v období mesiacov
február a marec 2011 priamo od vodiča spoločnosti X CONSULT s.r.o.. Správca dane a žalovaný tento
dôkaz prijal a vyhodnotil ho s poukázaním na skutočnosť, že toto na základe všetkých ďalších zistení, a
to z výpovede svedka, z výsledkov z medzinárodnej výmeny informácií, neuskutočnení prepravy tovaru,
nemôže zvrátiť skutkový stav v prospech daňového subjektu.
Žalovaný odmietol tvrdenie žalobcu, že ako dôkaz nemôže správcovi dane slúžiť odpoveď na žiadosť
o medzinárodnú výmenu informácií a uviedol, že v zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku možno
ako dôkaz použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre
správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Správca dane preveroval, či spoločnosť ATTM s.r.o. nadobudla tovar deklarovaný spoločnosťou X



CONSULT s.r.o. faktúrami č. 20110015 zo dňa 19.02.2011 a č. 20110016 zo dňa 29.04.2011. Z odpovede
Českého finančního úřadu vyplynulo, že odberateľ žalobcu spoločnosť ATTM s.r.o. so správcom
dane nekomunikuje, spoločnosť nepodala daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie roku 2011
a nepriznala nadobudnutie tovaru z iného členského štátu za zdaňovacie obdobie február 2011 a
apríl 2011. Ak by spoločnosť uskutočnila predmetné obchody, nemala by prečo uvedenú skutočnosť
nepriznávať pred finančnými orgánmi v ČR.
Žalovaný poukázal na ustanovenie § 43 ods. 1 a 5 zákona č. 222/2004 Z.z. a zdôraznil, že akémukoľvek
zdaneniu nadobudnutia tovaru v členskom štáte určenia alebo prepravy tovaru zodpovedá oslobodenie
predmetnej dodávky v členskom štáte odoslania alebo prepravy tovaru. Správca dane v súvislosti s
prepravou tovaru do Českej republiky viedol rozsiahle dokazovanie, a to počas výkonu daňovej kontroly,
aj vo vyrubovacom konaní. Bolo preukázané, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie
prepravy tovaru do iného členského štátu. Na základe dokazovania správca dane deklarovanú
skutočnosť žalobcovi vyvrátil, keď podľa predloženého záznamu jázd vozidla BB 032 DF, evidenčné
číslo 1010469, ktorými žalobca deklaroval prepravu tovaru do Českej republiky dňa 29.04.2011, nie je
v predmetných záznamoch evidovaná žiadna cesta do ČR a podľa vyjadrenia D.. W. P. prepravu tovaru
do ČR dňa 19.02.2011 nevykonal.
Odmietal tvrdený nezákonný postup a uviedol, že zo strany správcu dane nedošlo k predčasnému
ukončeniu daňovej kontroly a už vôbec nie k jej časovému nedodržaniu. Daňová kontrola dane z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - jún, august - december 2011 začala dňa 17.05.2012.
Dňa 07.01.2013 bola prerušená do 31.01.2013 (o 23 dní) z dôvodu žiadosti o medzinárodnú výmenu
informácií. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený protokol, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie
sa k zisteniam, doručený daňovému subjektu dňa 30.05.2013. V zmysle § 46 ods. 8 Daňového poriadku
je daňová kontrola ukončená dňom doručenia protokolu, t.j. 30.05.2013. Vyrubovacie konanie bolo
rozšírené o dokazovanie na základe vyjadrenia daňového subjektu k protokolu. Správca dane má
možnosť, resp. povinnosť viesť dokazovanie aj vo vyrubovacom konaní, aby bola správne určená
daňová povinnosť  rozhodnutím v zmysle § 63 ods. 1 Daňového poriadku.
Podľa žalovaného žalobou napadnuté rozhodnutie má presvedčivo a dostatočne štrukturované
odôvodnenie, v ktorom sú uvedené všetky dôkazy, skutkový stav, dôvody a úvahy správcu dane, na
základe ktorých pristúpiť k nepriznaniu oslobodenia od dane. Preto rozhodnutie nie je nepreskúmateľné.
Žalovaný uviedol, že žalobca mal počas celého konania dostatočný časový priestor na odstránenie
nejasností a pochybností o uskutočnení predmetných zdaniteľných obchodov, čo však nevyužil. V
podstate namietal len procesné otázky, avšak neposkytol také dôkazy, resp. vysvetlenia, ktoré by mali
vplyv na hmotnoprávne posúdenie veci.

2. Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 20417807/2015 zo dňa 24.06.2015 podľa § 68 ods. 5
zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) vyrubil platiteľovi dane z pridanej hodnoty X
CONSULT, s.r.o. (v procesnom postavení žalobca) rozdiel dane v sume 11 373,00 Eur na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2011.

Žalobca podal proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie. Namietal najmä, že rozhodnutie správcu dane
bolo vydané v rozpore so zákonom, a to  na základe  nedostatočne zisteného skutkového stavu veci  a
nesprávneho právneho posúdenia veci.

Žalovaný, ako odvolací správny orgán, svojím rozhodnutím č. 20983146/2015 zo dňa 13.10.2015 potvrdil
odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane.

Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 10.11.2015 (sp. zn. 23S/171/2015) domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 20983146/2015 zo dňa 13.10.2015, ktoré navrhoval
podľa § 250j ods. 2 písm. a), písm. d) a písm. e) O.s.p.  zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.
Žalobca v žalobe uvádzal a namietal rovnaké skutočnosti ako v žalobe smerujúcej proti rozhodnutiu
žalovaného č. 20983183/2015 zo dňa 13.10.2015.

Žalovaný v písomnom stanovisku k žalobe trval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia a žalobu
navrhol zamietnuť. Uviedol rovnaké skutočnosti ako vo vyjadrení zo dňa 20.01.2016 k žalobe,
ktorou bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 20983183/2015 zo dňa 13.10.2015.  Na rozdiel od
predchádzajúceho vyjadrenia žalovaný navyše uviedol, že v knihe jázd za motorové vozidlo BB 032
DF je síce dňa 19.02.2011 zaznamenaná pracovná cesta BB - ČR a späť, počet kilometrov 203 (podľa
poznámky žalovaného nepomerne málo km), ale daňový subjekt nepreukázal prepravu písomným



potvrdením prijatia tovaru odberateľom, zaplatením tovaru a podobne. Daňový subjekt uvedené dodanie
do členského štátu EÚ neuviedol ani v daňovom priznaní DPH za zdaňovacie obdobie február 2011 na
riadku 15 a 16. Podľa žalobcu mal aj v tomto prípade tovar najprv prepraviť vodič K. D., avšak neskôr
žalobca uviedol, že nedopatrením požiadal o vypočutie ako svedka K. D. s tým, že prepravu vykonal D..
W. P.. Ten však vo svedeckej výpovedi uviedol, že prepravu tovaru do Českej republiky dňa 19.02.2011
nevykonal a v konečnom dôsledku tak poprel uskutočnenie dodania tovaru s oslobodením od dane.

Na prejednanie vecí súd v súlade s ustanovením § 250g O. s. p. nariadil pojednávanie.

Súd na pojednávaní podľa § 112 ods. 1 O.s.p. spojil na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho
začali pod sp.zn. 23S/170/2015 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 20983183/2015
zo dňa 13.10.2015 a pod sp.zn. 23S/171/2015 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
20983146/2015 zo dňa 13.10.2015, nakoľko veci spolu skutkove a právne súvisia, taktiež sa týkajú tých
istých účastníkov. Spoločné konanie súd ďalej vedie pod sp.zn. 23S/170/2015.

Právny zástupca žalobcu na pojednávaní v plnom rozsahu zotrval na podaných žalobách a na dôvodoch
v nich uvedených. K argumentácii žalovaného, uvedenej v písomných stanoviskách k žalobám,
konštatoval, že v podstate je stále rovnaká a ani z týchto vyjadrení nevzišli nové skutočnosti, resp.
iné právne závery, o ktoré oprel žalovaný svoje rozhodnutia. Zdôraznil  tvrdený dôvod nezákonnosti
napadnutých rozhodnutí pre nezákonný postup v súvislosti s predčasným ukončením daňovej kontroly a
najmä, že sa pokračovalo v dokazovaní, aj vo vyrubovacom konaní a v dôsledku toho došlo k zmenám v
zisteniach z daňovej kontroly, keď boli upravované závery zistené daňovou kontrolou, pričom toto nebolo
zapríčinené, vyprovokované len návrhmi žalobcu na ďalšie dokazovanie, na čo poukázal žalovaný.

Poverený zástupca žalovaného na pojednávaní trval na písomne podaných vyjadreniach k žalobám a
poukázal na to, že tak argumentácia žalobcu, ako aj žalovaného je dostatočná a je na súde vyhodnotiť
stanoviská účastníkov konania a vo veci rozhodnúť. Poukázal na to, že daňová kontrola bola ukončená
v zákonom stanovenej lehote. K námietke, že vo vyrubovacom konaní sa menili výsledky, teda zistenia
získané daňovou kontrolou, uviedol, že takéto kroky neviedli k zásahu do práv žalobcu, resp. nemohli byť
nimi dotknuté práva žalobcu, ak správca dane má povinnosť vydať rozhodnutie na základe dostatočne
zisteného skutkového stavu veci, v dôsledku čoho nie je vylúčené, aby aj vo vyrubovacom konaní sa
vykonávalo dokazovanie, ktoré by mohlo viesť k zmene v skutkových záveroch, čo by malo vplyv aj na
výšku daňovej povinnosti. Napokon k takýmto zmenám môže dochádzať aj v odvolacom konaní.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd príslušný na konanie v zmysle druhej hlavy piatej časti O.s.p.,
podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O.s.p. preskúmal žalobami napadnuté rozhodnutia, ako aj konanie a
rozhodnutia, ktoré im predchádzali v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách (§ 249 ods. 2 O.s.p.)
a po prejednaní veci na riadnom pojednávaní v zmysle § 250g O.s.p. dospel k záveru, že  žaloby neboli
podané dôvodne, preto žaloby zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p..

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).

Podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti O.s.p. postupujú súdy v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu ( 247 ods. 1 O.s.p.).

Predmetom súdneho konania bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 20983183/2015 zo
dňa 13.10.2015, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Daňového
úradu Banská Bystrica č. 20418102/2015 zo dňa 24.06.2015, ktorým vyrubil platiteľovi dane z pridanej
hodnoty X CONSULT, s.r.o. rozdiel dane v sume 20 651,33 Eur na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie apríl 2011 a posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 20983146/2015 zo
dňa 13.10.2015, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Daňového
úradu Banská Bystrica č. 20417807/2015 zo dňa 24.06.2015, ktorým vyrubil platiteľovi dane z pridanej
hodnoty X CONSULT, s.r.o. rozdiel dane v sume 11 373,00 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie február 2011.



Konanie podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je ovládané dispozičnou zásadou, z čoho vyplýva, že súd
posudzuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu len v rozsahu žalobných
námietok. Súdny prieskum preto nie je absolútny, je limitovaný dôvodmi uvádzanými v žalobe, teda
súd posudzuje zákonnosť rozhodnutia len v medziach žaloby (§ 250j ods. 1 O.s.p.). Súd konštatuje, že
žiadne zo žalobných námietok nepovažoval za relevantné privodiť zrušenie napadnutého rozhodnutia,
a preto žaloby ako nedôvodné zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p..

Súd sa oboznámil s predloženými administratívnymi spismi, pričom zistil, že skutkový stav, z ktorého
vychádzali účastníci konania, nie je sporným, preto z neho tak, ako bol zistený daňovými orgánmi a
opísaný v Protokole o daňovej kontrole a v rozhodnutiach, vychádzal.

Z odôvodnenia rozhodnutí žalovaného vyplýva, že správca dane vydal rozhodnutia vo vyrubovacom
konaní na základe zistení z daňovej kontroly vykonanej Daňovým úradom Banská Bystrica u
platiteľa DPH spoločnosti X CONSULT, s.r.o., zameranej na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu dane za zdaňovacie obdobia január-jún, august-december 2011, o výsledku ktorej
vyhotovil Protokol č. 9601402/5/1750751/2013/Sev zo dňa 04.02.2013. Z preukázaných kontrolných
zistení vyplynulo, že v zdaňovacích obdobiach február 2011 a apríl 2011 si daňový subjekt uplatnil
oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona o DPH z faktúr vystavených pre spoločnosť ATTM, s.r.o ,
Tr. T. D. XXX, U., a to fa č. 20110015 zo dňa 19.02.2011 a fa č. 20110016 zo dňa 29.04.2011.  Žalobca
deklaroval dodanie tovaru ako dodanie tovaru do iného členského štátu - Českej rebubliky,  a to za
dodanie tovaru, ako dodanie oslobodené od dane v zmysle § 43 zákona o DPH z jednotlivých faktúr tak,
ako sú konkrétne uvedené v rozhodnutiach správcu dane. Správca dane však konštatoval porušenie §
43 ods. 1 a 5 zákona o DPH, pretože žalobca nepreukázal, že sú splnené podmienky oslobodenia od
dane, a to z dôvodu nepreukázania prepravy tovaru z tuzemska do iného členského štátu. Správca dane
preklasifikoval predmetné dodanie tovaru ako dodanie tovaru podľa § 8 ods. 1 zákona o DPH, pri ktorom
vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 citovaného zákona. Žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutí
vysporiadal s tými odvolacími námietkami, ktoré sú zhodné  so žalobnými dôvodmi, rovnako. V žalobách
žalobca namietal v zásade to isté ako v odvolaniach, navyše namietal nepreskúmateľnosť žalobami
napadnutých rozhodnutí pre nedostatočné vysporiadanie sa s odvolacími námietkami, na ktoré podľa
žalobcu nadal žalovaný dostatočnú odpoveď, neposkytol vysvetľujúcu argumentáciu.

Podstatnou pre rozhodnutie súdu bolo zodpovedanie otázky, či je správny záver daňových orgánov o
nepreukázaní splnenia podmienok pre oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH, čo žalobca
deklaroval faktúrami, dodacími listami a Čestným prehlásením Jozefa J. zo dňa 10.10.2014, konateľa
spoločnosti ATTM s.r.o., so sídlom v ČR, preukazujúc dodanie tovaru z tuzemska do iného členského
štátu - Českej republiky.

Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty; oslobodené od dane je dodanie
tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo
nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom
členskom štáte.

Podľa § 43 ods. 5 citovaného zákona; platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky
oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4. Platiteľ je povinný preukázať dodanie tovaru do iného
členského štátu kópiou faktúry, a
a) ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ inou osobou, prepravným dokladom alebo
iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia,
b) ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo
osobou ním poverenou,
c) ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby,
že tovar prepravil do iného členského štátu,
d) inými dokladmi, ako napríklad zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby
za tovar.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona; predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v
tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.



Podľa §  19 ods. 1 citovaného zákona; daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania
tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo
prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň
skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby
na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri
dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

Podľa § 69 ods. 1 citovaného zákona; platiteľ, ktorý dodáva tovar alebo službu v tuzemsku, je povinný
platiť daň.

Súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí žalovaného, ako aj postupu žalovaného, vrátane postupu
správcu dane v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobách dospel k záveru, že uvedené rozhodnutia
plne korešpondujú s vyššie citovanou právnou úpravou. Súd sa plne stotožňuje so závermi dokazovania
vykonaného na základe tuzemského i medzinárodného šetrenia správcu dane, z ktorého vyplynulo, že
k zdaniteľnému plneniu (dodaniu tovaru) tak, ako predpokladá ustanovenie § 43 ods. 1 zákona o DPH,
nedošlo, a z toho dôvodu sa súd stotožnil aj s právnym posúdením veci.

Aby išlo o intrakomunitárny obchod, ktorý je oslobodený od dane, musia byť splnené dve základné
zákonné podmienky, a to jednak, že tovar bol prepravený do iného členského štátu, a že tovar bol
dodaný osobe identifikovanej pre daň. Pojem „osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte“ treba
vykladať tak, aby bol naplnený účel európskej úpravy, t.j. prenos daňových príjmov do štátu spotreby,
osobou povinnou odviesť daň za intrakomunitárnu dodávku bude len tá osoba, ktorá je platiteľom DPH.
Nestačí, že táto osoba je formálne registrovaná, ale musí mať aj reálnu možnosť odviesť daň. Je na
dodávateľovi, v danom prípade žalobcovi, aby sa uistil, že dodávka bude vnútri spoločenstva zdanená
(inak by to mohlo viesť k daňovému úniku), čo vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-409/04
Telos. Cieľom je zamedziť dvojité zdanenie, a preto sa zaviedlo zdaňovanie nadobudnutia tovaru v
členskom štáte miesta konečnej spotreby, t. j. v rámci Spoločenstva ide o prenos daňových príjmov
do takéhoto členského štátu a zdaneniu nadobudnutia tovaru v členskom štáte určenia alebo prepravy
tovaru korešponduje oslobodenie predmetnej dodávky v členskom štáte odoslania alebo prepravy
tovaru.

Súd v zhode so stanoviskom daňových orgánov dospel k záveru, že v danom prípade nebola splnená
jedna zákonná podmienka stanovená v ustanovení § 43 ods. 1 zákona o DPH, keď žalobca nepreukázal
a ani šetrením daňových orgánov sa nepodarilo zistiť, že tovar uvedený na faktúrach bol skutočne
dodaný deklarovanému nadobúdateľovi v Českej republike, uvedenému v dotknutých faktúrach.

K žalobným námietkam týkajúcim sa spôsobu vykonávania dokazovania, rozsahu dokazovania a
hodnotenia dôkazov, ako aj k tvrdeniu o prenesení dôkazného bremena na žalobcu a k rozloženiu
dôkazného bremena, súd posudzoval prípustnú mieru zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom
vyplývajúcim z § 24 ods. 1 zákona č. 263/2009 Z.z. Daňového poriadku.

Daňový poriadok v ustanovení § 3 ods. 1 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z nich je
zásada zákonnosti, z ktorej vyplýva, že daňové orgány v konaní postupujú podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov chrániac pritom záujmy štátu a obcí a zároveň dbajú pritom na zachovávanie práv
a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku; správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

Podľa § 3 ods. 4 Daňového poriadku; správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to
neumožňuje.

Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku; pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie
do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie
alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo
vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie
daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový



subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní
neprihliada.

Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 a 4 Daňového poriadku; daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť (1).
Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (2).
Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti (3).
Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim (4).

Z dnes už ustálenej judikatúry súdov nesporne vyplýva, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovaru a
služieb zaťažuje daňový subjekt. Samotné formálne preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami,
nie je postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje
odrážajúce skutočné reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu, je
riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je
oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z dokladu.

To, že doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna
skutočnosť aj preukázané, vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci sp.zn. 2Sžf 4/2009 z
23.06.2010 a z rozhodnutia Ústavného súdu SR č. III.ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z ktorého vyplýva
záver, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za
splnenia zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH, preto ak si tento nárok uplatní,
je jeho povinnosťou preukázať, že si ho uplatňuje odôvodnene za splnenia zákonom stanovených
podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov
predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia
spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.  (Porovnaj aj závery
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/45/2014 zo dňa 17.09.2014.).

V predmetnej veci daňový subjekt síce formálne disponoval dokladmi, ktorými preukazoval oprávnenosť
nároku uplatneného oslobodenia od dane a čestným vyhlásením S. J., konateľa spoločnosti ATTM s.r.o.,
v ktorom  potvrdil prijatie tovaru od vodiča žalobcu, avšak napriek tomu daňové orgány, podľa názoru
súdu, správne neuznali oslobodenie od dane.

Z administratívnych spisov je zrejmé, že správca dane vykonal nielen formálnu kontrolu dokladov,
ale skúmal predovšetkým reálnosť zdaniteľných obchodov, čo vyústilo do správneho určenia daňovej
povinnosti. Všetky pripomienky daňového subjektu boli prehodnotené a následne vydané rozhodnutie,
ktorým bol daňovému subjektu vyrubený rozdiel dane v sume 20 651,33 Eur za zdaňovacie obdobie
apríl 2011 a rozhodnutie, ktorým bol daňovému subjektu vyrubený rozdiel dane v sume 11 373,00 Eur
za zdaňovacie obdobie február  2011. Daňové orgány správne uprednostnili skutočný stav pred stavom
formálne- právnym a neprihliadli k nepreukázaným právnym úkonom, obchodným transakciám, ktoré
sa reálne neuskutočnili, nenaplnili. V prvom rade daňový subjekt uplatňujúci odpočítanie dane musí
byť schopný preukázať, že formálna deklarácia predložených dokladov má aj povahu faktu a teda, že
tovar alebo služby, ktoré sú deklarované na faktúre, boli skutočne dodané platiteľom uvedeným na
faktúre. Skutočnosť, že faktúra má požadované náležitosti, ešte neznamená, že údaje v nej uvedené
odrážajú aj materiálne, reálne naplnenie písomnej informácie. Podpornými dôkazmi, ktorými sa dá
preveriť, či skutočne došlo k zdaniteľnému obchodu, sú ďalšie doklady, napr. zmluvy, dodacie listy,
doklady o preprave a podobne. V danom prípade žalobca síce predkladal listinné doklady, ktorými
deklaroval, že k dodaniu tovaru došlo tak, ako je v nich uvedené, avšak šetrením správcu dane sa



tvrdenie žalobcu deklarované v listinných dôkazoch, vrátane čestného vyhlásenie S. J., nepotvrdilo, lebo
nebolo preukázané, že tovar bol skutočne dodaný českému odberateľovi, ako kupujúcemu, uvedenému
na faktúrach.

Z administratívnych spisov je tiež zrejmé, že v priebehu výkonu daňovej kontroly, aj vo vyrubovacom
konaní, bol daňový subjekt vyzývaný predkladať všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia.
Rovnako bol upozorňovaný na povinnosť preukazovať relevantné skutočnosti, majúce vplyv na správne
určenie dane. Súd v zhode so stanoviskom daňových orgánov dospel k záveru, že žalobca neprodukoval
také dôkazy, ktorými by preukázal formálne deklarované obchodné transakcie.

Že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne vyplýva aj zo záverov rozsudku Najvyššieho
súdu SR 3Sžf 1/2011. Súd sa však nestotožňuje s tvrdením v žalobe, že žalobcovi bola pričítaná
dôkazná núdza ohľadne takých skutočností, ktoré ho nezaťažujú ťarchou dokazovania. Od žalobcu sa
nevyžadovalo preukázanie skutočností, ohľadne ktorých táto povinnosť stíha iný subjekt. Povinnosťou
žalobcu bolo preukázať oprávnenosť uplatneného odpočítania dane v dôsledku deklarovaného
intrakomunitárneho dodania tovaru oslobodeného od dane. Žalobca neuniesol bremeno tvrdenia o
správnosti svojich daňových údajov, teda, že k dodaniu tovaru došlo tak, ako je uvedené na dotknutých
faktúrach.

Ťažisko argumentácie žalobcu spočíva v námietke porušenia ustanovenia § 3 ods. 3 Daňového
poriadku, t.j. porušenia zásady voľného hodnotenia dôkazov, najmä nezohľadnenia Čestného
prehlásenia S. J. zo dňa 10.10.2014, konateľa spoločnosti ATTM s.r.o., v ktorom uviedol, že v roku
2011 prijal od vodiča žalobcu dotknutý fakturovaný tovar, avšak zohľadnili výpoveď D.. W. P., vodiča
prepravovaného tovaru, ktorý spochybnil reálne uskutočnenie prepravy. Napádal hodnotiaci úsudok
správneho orgánu a domáhal sa aj jeho revízie.

Súd zastáva stanovisko, že daňové orgány v hodnotení dôkazov nepochybili. Správca dane postupoval
v súlade s ustanovením § 3, § 24 Daňového poriadku. Dostatočne zistil skutkový stav pre posúdenie
veci, pričom jednotlivé veci hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Čestné vyhlásenie
S. J. správca dane a žalovaný ako dôkaz prijal, pričom ho vyhodnotil vo vzájomnej súvislosti s ďalšími
získanými dôkazmi, a to výpoveďou svedka D.. W. P., s výsledkami z medzinárodnej výmeny informácií,
s nepreukázaním uskutočnenia prepravy tovaru tak, že čestné vyhlásenie nemôže zvrátiť skutkový
stav v prospech daňového subjektu s tým, že písomná svedecká výpoveď bez predloženia dôkazov
o uskutočnení predmetných zdaniteľných obchodov nie je dôkaz, ktorý by bez ďalšieho preukazoval
tvrdenia daňového subjektu. S takýmto záverom sa súd plne stotožňuje.

K použiteľnosti čestného prehlásenia, ako dôkazného prostriedku, zaujal stanovisko Najvyšší súd SR
v rozsudku 2Sžf/40/2011, z ktorého vyplýva, že aj keď v ustanovení § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992
Zb. ide o demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov, z vymenovaných dôkazných prostriedkov
vyplýva, že musí ísť o listinné dôkazy a výpovede svedkov založené na overiteľných skutočnostiach.
Čestné vyhlásenie predstavuje jednostranný úkon, ktorý nemôže nahrádzať dôkaz, pretože to zákon č.
511/1992 Zb. v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nedovoľuje. Čestné vyhlásenie môže nahradiť dôkaz
len za výnimočnej procesnej situácie a za splnenia striktných podmienok, ktoré sú upravené v zákone
č. 71/1967 Zb. v Správnom poriadku, keď čestné vyhlásenie nemôže byť v rozpore so všeobecným
záujmom, ani ním nemôže byť porušená rovnosť medzi účastníkmi konania. Správny poriadok sa však
na daňové konanie nevzťahuje (§ 101 zákona č. 511/1992 Zb.), preto predloženie čestných vyhlásení je
v daňovom konaní právne irelevantné. Súd poznamenáva, že ani v Daňovom poriadku inštitút čestných
prehlásení nie je zaradený v demonštratívnom výpočte dôkazných prostriedkov ustanovení § 24 ods.
4 Daňového poriadku, preto závery z citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR možno použiť aj
pre Daňový poriadok. Súd sa nestotožňuje s konštatovaním v žalobách, že by absentovala úvaha
správcu dane v procese hodnotenia dôkazov. Naopak z prvostupňových rozhodnutí, ale aj rozhodnutí
žalovaného, je zrejmé, ako daňové orgány vyhodnotili jednotlivé dôkazy a k akým zisteniam dospeli.

Súd sa stotožňuje s konštatovaním žalobcu, že daňové orgány na poli verejného práva môžu konať len
to, čo im zákon výslovne umožňuje. Ústavnými dôsledkami zásady materiálnej pravdy (resp. inkvizičnej
zásady uplatňovanej v daňovom konaní smerujúcej k materiálnej pravde) je skutočnosť, že dane a
poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona v zmysle čl. 59 Ústavy SR. Podľa čl. 2 ods.



2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, t.j. dane musí správca dane vyberať presne vo výške, ako to
vyplýva zo zákona (ani viac, ani menej), inak by došlo k porušeniu čl. 20 Ústavy SR. Preskúmaním veci
súd nezistil, že by v  konaní  pred daňovými orgánmi došlo k zásahu do podstaty a zmyslu základných
práv a slobôd. Súd poukazuje na to, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS 252/04),
ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda, aby sa rozhodlo v
súlade s jeho požiadavkami (I.ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa § 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II.ÚS 3/97, II.ÚS 251/03); ako to
vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.04.2010 sp.zn. 3Cdo 332/2009. Obdobne zastáva
súd stanovisko, že ani účastník daňového konania nie je oprávnený vstupovať do procesu hodnotenia
dôkazov. Ako bolo konštatované už vyššie, súd má za to, že úvahy, ktorými sa správca dane riadil pri
hodnotení dôkazov, sú z odôvodnení napadnutých rozhodnutí zrejmé.

Súd sa nestotožňuje s konštatovaním v žalobe, že rozhodnutia žalovaného sú nepreskúmateľné
pre nedostatočné vysporiadanie sa s výhradami v odvolaní, keď žalovaný podľa žalobcu neposkytol
v odôvodnení rozhodnutí vysvetľujúcu argumentáciu. Súd má za to, že žalovaný sa s odvolacími
námietkami vysporiadal a konštatoval, prečo ich nepovažuje za relevantné. Vo všeobecnosti za
nepreskúmateľné rozhodnutie možno považovať také, ak neobsahuje dôvody, alebo dôvody sú
nezrozumiteľne podané. Odôvodnenie rozhodnutia má byť prostriedkom kontroly správnosti rozhodnutia
nielen pre správny orgán, ktorý ho vydal, ale aj pre súd, ktorý ho má preskúmať na základe žaloby.
Pokiaľ by išlo o rozhodnutie nepreskúmateľné, v podstate už z lingvistickej stránky veci vyplýva, že
nepreskúmateľné rozhodnutie nemožno vecne preskúmavať. Nemožno sa zaoberať hmotnoprávnou
argumentáciou, pokiaľ preskúmavané rozhodnutie neobstojí ani po formálnej stránke. Keďže v
žalobách žalobca brojí proti rozhodnutiam žalovaného aj z hľadiska hmotnoprávnej, potom namietanie
nepreskúmateľnosti sa javí ako účelové (porovnaj závery rozsudku Nejvyššího správního soudu ČR zo
dňa 30.06.2010, sp.zn. 9As 2/2010). Nadväzujúc na uvedené súd po tom, čo zistil neopodstatnenosť
žalobnej námietky o nepreskúmateľnosti rozhodnutia, t.j. nezistil dôvody pre zrušenie rozhodnutí
žalovaného v zmysle § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p., pristúpil k preskúmaniu zákonnosti rozhodnutia z
tvrdeného žalobného dôvodu o nesprávnom právnom posúdení veci, v dôsledku ktorého sa žalobca
dožadoval zrušenia napadnutých rozhodnutí v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p., čomu však súd
nepriznal úspech z dôvodov vyššie uvedených.

Súd dospel k záveru, že ani tvrdený nezákonný postup daňových orgánov, najmä správcu dane, pri
vykonávaní daňovej kontroly a následne vo vyrubovacom konaní, čo podľa žalobcu je dôvodom pre
zrušenie napadnutých rozhodnutí podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p., nie je dôvodný. Súd sa  v
plnom rozsahu stotožňuje s vyjadrením žalovaného k tejto námietke. Daňová kontrola bola ukončená
v zákonom stanovenej lehote doručením Protokolu daňovému subjektu. Vo väzbe na ustanovenie §
63 ods. 1 Daňového poriadku, v zmysle ktorého ukladať povinnosti, alebo priznávať práva, možno
len rozhodnutím, pričom rozhodnutie musí vychádzať z dostatočne zisteného skutkového stavu veci,
správca dane má možnosť, ako aj povinnosť viesť dokazovanie aj počas vyrubovacieho konania v
záujme toho, aby bola daňová povinnosť určená správne. Napokon, ako správne poznamenal zástupca
žalovaného na pojednávaní, dokazovanie za účelom ustálenia skutkového stavu pre správne určenie
dane možno viesť nielen vo vyrubovacom konaní, ale aj v odvolacom konaní. V posudzovaných veciach
správca dane vykonával dokazovanie vo vyrubovacom konaní aj na základe návrhov uvedených v
pripomienkach k Protokolu.

Nad rámec žalobných námietok, súd poukazuje na to, že pokiaľ daňový subjekt uplatňuje nárok na
odpočítanie DPH, je jeho základnou povinnosťou preukázať, že má na to právny nárok. Rovnako je
tomu aj v prípade uplatňovania akejkoľvek daňovej výhody, či úľavy z platenia daní. Preukázať to
môže len na základe nespochybniteľných dôkazov, preukazujúcich splnenie zákonom stanovených
podmienok pre priznanie uplatneného nároku. Ak daňové orgány spochybnia deklarované zdaniteľné
obchody, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať
nárok. Akýkoľvek právny nárok možno priznať len za predpokladu splnenia zákonom stanovených
podmienok. Podľa stanoviska súdu daňové orgány rozhodli v súlade so zákonom o DPH, ak dodatočne
vyrubili žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty, v prípade nepreukázania skutočnosti, že boli



splnené zákonom stanovené podmienky pre priznanie uplatneného oslobodenia od dane podľa § 43
zákona o DPH, čo vedie k záveru, že daňový subjekt si neoprávnene uplatnil oslobodenie od dane.
Posudzujúc vec z hľadiska daňového práva nie je možné priznať daňovému subjektu právny nárok,
ak nepreukázal splnenie zákonných podmienok na uplatnenie oslobodenia od dane pri dodaní tovaru
do iného členského štátu EÚ. Relevantným pre daňové orgány je preukázanie nesplnenia týchto
zákonných podmienok a nie dôvodov, prečo tomu tak je. Daňové orgány daňovou kontrolou, ale aj
následne vo vyrubovacom konaní v procese dokazovania zisťujú, alebo preverujú základ dane, alebo
iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Správca dane
nepreukazuje úmysel a vedomosť o podvodnom konaní, toto presahuje rámec konania daňových
orgánov, rovnako aj súdu preskúmavajúceho zákonnosť napadnutých rozhodnutí. To, že nie je možné
uznať uplatnené oslobodenie od dane, automaticky neznamená podľa názoru súdu, trestnoprávnu
zodpovednosť daňového subjektu uplatňujúceho si oslobodenie, nakoľko tam sú relevantnými aj ďalšie
zistenia, z akého dôvodu došlo k nenaplneniu zákonom stanovených podmienok pre priznanie tohto
uplatneného nároku. Nie je vylúčené, že obchodný partner žalobcu - český daňový subjekt sa mohol
dopustiť aj podvodného konania, avšak bolo povinnosťou žalobcu počínať si v obchodných vzťahoch
opatrne, s primeranou obozretnosťou, mal si preveriť svojho obchodného partnera, t. j.  daňový subjekt
v ČR. Je vecou daňového subjektu ako, a či si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov.
Z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-80/11 a C-142/11 z 21.06.2012 vyplýva, že Súdny dvor predpokladá
obozretnosť daňového subjektu, jeho povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, ubezpečiť sa
o zákonnom konaní (dodržiavaní daňových povinností) obchodného partnera. Na základe objektívne
zistených skutočností bolo preukázané nesplnenie zákonom stanovených podmienok pre priznanie
uplatneného oslobodenia od dane, a to nedodanie tovaru do iného členského štátu, ktoré je preto
evidentne neoprávneným, na čo museli daňové orgány adekvátne reagovať, čo vyústilo do vydania
napadnutých rozhodnutí.

Takýto záver je aj v súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ C-273/11, v zmysle ktorého článok 138
ods. 1 Smernice DPH (Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty) sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby sa zamietlo priznanie práva na oslobodenie
od dane v prípade dodania v rámci spoločenstva, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže,
že predávajúci si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania. To, že žalobca
nevyvrátil pochybnosti správcu dane a nepredložil vierohodné, relevantné dôkazy, ktoré by jednoznačne
preukazovali oprávnenosť ním uplatneného nároku, znamená v podstate neunesenie dôkazného
bremena ním samotným na preukázanie skutočností, ktoré majú vplyv na správne určenie dane.
Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-273/11 je možné zamietnuť priznanie práva na oslobodenie
od dane aj v prípade (jedná sa o alternatívnu situáciu), ak predávajúci vedel, alebo mal vedieť, že
plnenie, ktoré uskutočnil, bolo súčasťou podvodu, ktorý spáchal nadobúdateľ. Súd má za to, že k
zamietnutiu priznania práva na oslobodenie od dane v prípade intrakomunitárneho obchodu postačuje,
ak predávajúci si nesplnil povinnosti, ktoré mu boli uložené v oblasti dokazovania (z dôvodov vyššie
uvedených nepostačuje len ich formálne splnenie), t. j. ak neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie
oprávnenosti ním uplatneného nároku a splnenie ďalšej podmienky, že vedel alebo mal vedieť, že
plnenie, ktoré uskutočnil bolo súčasťou podvodu, ktorý spáchal nadobúdateľ, je ako alternatíva už
irelevantnou.

V súvislosti s dôkaznými prostriedkami, ktoré možno vyžadovať od dodávateľa na preukázanie splnenia
podmienok na oslobodenie intrakomunitárneho dodania tovaru od DPH, Súdny dvor EÚ v rozsudku
C-492/13 uviedol, že prináleží členským štátom stanoviť podmienky, za akých oslobodia od DPH
intrakomunitárne dodania s cieľom zabezpečiť správne a jednoduché uplatnenie týchto oslobodení a
zabrániť podvodu, daňovému úniku alebo prípadnému zneužitiu. Tiež uviedol, že pri výkone svojich
právomocí členské štáty musia dodržiavať všeobecné právne zásady, ktoré sú súčasťou právneho
poriadku EÚ, najmä zásady právnej istoty a proporcionality. Súd má za to, že zákon o DPH, ako
vnútroštátny predpis, zrozumiteľne formuluje podmienky, ktoré musia byť splnené na oslobodenie od
DPH pri intrakomunitárnom dodaní tovaru.

Súd, v zhode s daňovými orgánmi, dospel k záveru, že žalobca porušil ustanovenia zákona o DPH tým,
že si v zdaňovacom období február 2011 a apríl 2011 uplatnil  nárok na odpočítanie dane, keď neboli
splnené zákonné podmienky na oslobodenie od DPH pri intrakomunitárnom dodaní tovaru v zmysle §
43 ods. 1 a 5 zákona č. 222/2004 Z.z..



Súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí a im predchádzajúceho konania, na základe vyššie
uvedeného dospel k záveru, že v medziach žalôb sú rozhodnutia žalovaného v súlade so zákonom.
Žalovaný vec správne právne posúdil, pričom sa náležite vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu,
pričom svoje žalobami napadnuté rozhodnutia aj vyčerpávajúco odôvodnil a súd sa s jeho odôvodnením
v plnom rozsahu stotožnil.

Z vyššie uvedených dôvodov súd žaloby žalobcu ako nedôvodné zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p..

Žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, súd náhradu trov konania nepriznal, aplikujúc ustanovenie §
250k ods. 1 O.s.p..

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva
písomne v dvoch vyhotoveniach prostredníctvom krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je
možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p.. V odvolaní sa má popri všeobecných
náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.