Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8SaZ/7/2019 z 27. 10. 2019 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 27. októbra 2019, sp. zn. 8SaZ/7/2019, ECLI:SK:KSBA:2019:1019200960.7 Krajský súd Bratislava | 8SaZ/7/2019 | ECLI:SK:KSBA:2019:1019200960.7 | 2019-10-27 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: SSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/52fc0996-b7f2-4802-af95-5f0d9dc8a09b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1019200960.7 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8SaZ/7/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200960
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1019200960.7

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcov: 1. F. O., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušníčka O.,
afganskej národnosti, náboženské vyznanie islam-sunnitská vetva, vydatá, bez cestovného dokladu a
maloletých detí zastúpených žalobkyňou ako zákonným zástupcom, 2. I. O., nar. XX.XX.XXXX alias
XX.XX.XXXX, 3. K. AMX., nar. XX.XX.XXXX alias XX.XX.XXXX, 4. O. O., nar. XX.XX.XXXX, všetci
O. štátnej príslušnosti (ďalej „žalobcovia jeden až štyri"), a žalobcu 5. O. O., nar. XX.XX.XXXX alias
XX.XX.XXXX, všetci v súčasnosti pobytom na adrese I. 2, XXX XX D., zastúpení Ligou za ľudské práva,
občianske združenie, Baštová 5, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Migračný
úrad, Pivonková 6, 812 72 Bratislava, za účasti Verejného ochrancu práv, so sídlom Grösslingova 35,
820 04 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného ČAS: MU-DS-27-67/2018-Ž a ČAS:
MU-DS-8-26/2019-Ž, oboch zo dňa 14.06.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u je rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-DS-27-67/2018-Ž a ČAS: MU-DS-8-26/2019-Ž, obe
zo dňa 14.06.2019, žalobcov 1. F. O., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušníčka O., afganskej národnosti,
náboženského vyznania islam-sunnitská vetva, vydatá, bez cestovného dokladu a maloletých detí
zastúpených žalobkyňou ako zákonným zástupcom 2. I. O., nar. XX.XX.XXXX alias XX.XX.XXXX, 3.
K. O., nar. XX.XX.XXXX alias XX.XX.XXXX, 4. O. O., nar. XX.XX.XXXX, všetci O. štátnej príslušnosti
(ďalej „žalobcovia jeden až štyri“), a žalobcu 5. O. O., nar. XX.XX.XXXX alias XX.XX.XXXX, O. štátnej
príslušnosti a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobcom priznáva právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

O d ô v o d n e n i e

1. Správnou žalobou doručenou v zákonnej lehote, sa žalobcovia uvedení v záhlaví tohto rozhodnutia
domáhali vynesenia rozsudku, ktorým by súd rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-DS-27-67/2018-Ž a
ČAS: MU-DS-8-26/2019-Ž, obe zo dňa 14.06.2019, ktorými zamietol ich žiadosti o udelenie azylu ako
neprípustné zrušil a veci žalovanému vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V žalobe sa súčasne
domáhali priznania odkladného účinku.

2. Rozhodnutiam žalobcovia vytkli nesprávne právne posúdenie, zistenie skutkového stavu orgánom
verejnej správy za nedostačujúce na riadne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov a podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy
a to nerešpektovaním právneho názoru správneho súdu, vysloveného v predchádzajúcom zrušujúcom
rozsudku v tejto veci (§ 191 ods. 1 písm. c/, d/, e/, g/ zák. č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku,
ďalej len „SSP“).



3. K poslednému vytknutému pochybeniu poukázali na rozsudok sp. zn. 5SaZ/62/2018 zo dňa
14.02.2019, ktorým Krajský súd v Košiciach zrušil predchádzajúce rozhodnutie žalovaného č. MU-
DS-27-19/2018-Ž zo dňa 24.10.2018 a žalobe podanej voči tomuto rozhodnutiu priznal odkladný účinok.
Pozornosť upriamili na konštatovanie súdu, že zrušené rozhodnutie je nepresvedčivé, predčasné a
neposkytujúce dostatočne jasný, zrozumiteľný a náležite odôvodnený výsledok rozhodovacej činnosti
správneho orgánu, ktorým vyčerpávajúcim spôsobom neuviedol skutkové a právne dôvody vo vzťahu
k existencii podmienok pre udelenie azylu z humanitárnych dôvodov, k aplikácií tzv. humanitnej
doložky podľa Nariadenia Dublin III a pri vyhodnotení potreby nevyhnutnosti a primeranosti zásahu do
rešpektovania ich rodinného života.

4. Žalobcovia poukázali na inštrukciu správneho orgánu, vyjadrenú v bode 11 rozsudku, k neaplikácii
ust. § 11 zákona o azyle a nezamietnutiu ich žiadosti o azyl ako neprípustnej, pretože Slovenská
republika (ďalej aj „SR“) sa na základe suverénneho rozhodnutia, alebo kvôli humanitárnym dôvodom
stala podľa Nariadenia Dublin III zodpovedným členským štátom, a teda žiadosť o udelenie azylu má
posúdiť v riadnom konaní. Bez povšimnutia tiež nenechal opakovanú túžbu žalobkyne 1 po zlúčení
rodiny a sledovania najlepších záujmov maloletých detí, a konanie jednoznačne právne nasmeroval
na vnútroštátnu právnu úpravu, umožňujúcu prioritné zohľadnenie humanitárnych dôvodov a právne
záväzným spôsobom zaviazal správny orgán povinnosťou na takéto posúdenie žiadostí. Za nenáležité a
bližšie neodôvodnené považoval aj posúdenie práva na rodinný život s ich otcom a manželom žalobkyne
1, v nadväznosti na čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Tiež poukázali na body 17 a 18
citovaného rozsudku, ktoré žalovaného zaviazali na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia v
merite veci, za ktoré považuje uplatnenie práva na rodinný život a najlepšie záujmy dieťaťa v nadväznosti
na právne nenárokovateľný inštitút humanitárneho azylu, resp. v nadväznosti na tzv. humanitárnu
doložku. Argumentáciu podporili poukazom na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 311/07, a z neho
vyplývajúcu povinnosť riadneho odôvodnenia rozhodnutia. Správnemu orgánu opakovane vytýkali
nerešpektovanie právneho názoru rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ktorým je v ďalšom konaní
viazaný, tým že vytrvalo ďalej rozvíja svoj odlišný právny názor vo vzťahu k ust. § 9 zákona o
azyle, ktorého účelom nie je rozširovanie okruhu osôb, ktorým sa udelí azyl z dôvodu zlúčenia rodiny
a tiež substitúciu rešpektovania názoru správneho súdu, citáciou právneho názoru vyjadreného v
rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 4SaZ/2/2019 zo dňa 03.04.2019, tiež zdôrazňujúceho
možnosť a nie povinnosť zakotvenú v čl. 17 Nariadenia Dublin III. Do pozornosti dali aj rozsudok
súdneho dvora EÚ C-661/17, rovnako zdôrazňujúceho fakultatívnu povahu článku 17 Nariadenia Dublin
III a doplnili, že cieľom tejto alternatívy je umožniť každému členskému štátu, aby v závislosti od
politických, humanitárnych, alebo praktických aspektov suverénne rozhodol, že sám preskúma žiadosť
o medzinárodnú ochranu aj keď za takéto preskúmanie nie je zodpovedný.

5. Správnemu orgánu tiež vyčítali, že pred ním zdôrazňovali svoju zraniteľnosť, pri ktorej
treba zohľadniť osobitné potreby nielen v materiálnych podmienkach, ale aj osobitnými procesnými
garanciami v zmysle ust. § 39 ods. 1 a § 17ab zákona o azyle. Ich zraniteľnosť sa prejavuje tým, že
ide o maloleté deti, krehkým psychickým stavom žalobkyne 1, na ktorý poukazovala už od vstupného
pohovoru a tiež už aj v Afganistane a v Holandsku, kde sa farmakologicky liečila. Odbornú pomoc
vyhľadala aj v PT Opatovská Nová Ves a na odporučenie psychologickej poradkyne Bc. Viviany
Ohajdovej navštívila psychiatra, ktorý jej predpísal lieky. Jej psychický stav sa zlepšil až v súčasnosti,
po zlúčení rodiny. Obava o návrat do Holandska a opakované odlúčenie od manžela a otca detí by
však pre ňu znamenali neprimeranú psychickú záťaž a žalovanému na margo uvedeného vytkla, že
v konaní nevykonal dôkaz a ani sa nevyjadril k tomu, prečo sa rozhodol nezabezpečiť jej zdravotnú
dokumentáciu a v odôvodnení rozhodnutia sa obmedzil len na spochybnenie odbornosti uvedenej
psychologickej poradkyne. Nevykonal ani ďalší navrhnutý dôkaz na vypočutie sociálnych pracovníkov a
vedúcej PT Opatovská Nová Ves, menovanej psychologičky, maloletých detí za účelom vyhodnotenia
ich najlepšieho záujmu, vzťahu s otcom, následkov prípadného návratu do Holandska a opakovaného
odlúčenia od otca na ich fyzický a duševný vývoj, ako aj pedagógov s ktorými prichádzali do kontaktu
pri povinnej školskej dochádzke.

6. Opätovne poukázali na čl. 8 EDĽP, zakotvujúci právo na rešpektovanie rodinného a súkromného
života podľa ods. 2, do výkonu ktorého štátny orgán nemôže zasahovať okrem prípadov, keď je
to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej a verejnej
bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia



alebo morálky, alebo ochrany práv a slobôd iných. Správny orgán neodôvodnil a nepreukázal, ktorý
z týchto dôvodov a na akom skutkovom základe, by v danom prípade bolo odôvodnené využiť. Do
pozornosti dali rozsudok Marckx v. Belgicko (6833/74) ESĽP, v ktorom je uvedené: „Avšak to neznamená
len prinútiť štát, aby sa zdržal takého zásahu; okrem tohto primárne negatívneho vymedzenia, tu sú
pozitívne povinnosti spojené s efektívnym rešpektom k rodinnému životu.“ Štát je teda povinný dôsledne
sa z hmotného aj procesného hľadiska zaoberať zásahom do práva podľa čl. 8 a vytvoriť podmienky pre
jeho riadne uplatňovanie nie len formou negatívneho vymedzenia. Poukázali aj na právny názor ÚS SR
vyslovený v Náleze III. ÚS 331/09-37 zo dňa 16.12.2009 a ozrejmili, že je potrebné aplikovať tzv. „test
primeranosti a legitímnosti,“ teda vyhodnotiť či zásah do ich práv je skutočne nevyhnutný.

7. Apelovali na to, že manžela a otca rodiny dlhodobý pobyt v SR neoprávňuje usadiť sa v Holandsku
kam za účelom návštevy môže iba cestovať a aj to v obmedzenom rozsahu, nemôže tam pracovať a
tak ani zabezpečiť príjem na zabezpečenie rodiny po materiálnej stránke, vylučuje to aj život v spoločnej
domácnosti, osobitnú starostlivosť a výchovu detí. Správnemu orgánu vytkli, že sám rozpoznáva, že
ide o zásah do práva na ich rodinný život, nakoľko na str. 3 v odseku 5 rozhodnutia argumentuje tým,
že ich odovzdaním nedôjde k porušeniu práva na rodinný život tak ako im ho garantuje čl. 8 EDĽP, ale
nanajvýš k sťaženiu výkonu tohto práva.

8. Vo vzťahu k argumentu žalovaného, že právo na rodinný a súkromný život nie je absolútne a
nemožno si vybrať krajinu, v ktorej by ho osoby preferovali realizovať, uviedli, že musí byť možné ho
realizovať nielen teoreticky ale aj prakticky, t.j. na území štátu, v ktorom má trvalý pobyt jeden z nich,
v minulosti požívajúci medzinárodnú ochranu, kde sa zdržujú a vedú spoločný rodinný život.

9. Za ďalšiu závažnú ujmu považovali hrozbu vyhostenia späť do Afganistanu, nakoľko Holandské
kráľovstvo im žiadosť o poskytnutie medzinárodnej ochrany už raz zamietlo a existuje reálna obava, že
návratom do Afganistanu budú vystavení ohrozeniu života z dôvodu prenasledovania, alebo vážneho
bezprávia, čo by znamenalo porušenie čl. 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj princípu non-refoulement, za čo zodpovedá SR, aj keď k nemu dôjde nepriamym
spôsobom. Poukázali tiež na analógiu ust. § 81 ods. 4 Zákona o pobyte cudzincov a odovzdania
podľa Dublinského nariadenia III. a dodali, že zaobchádzanie zo strany správneho orgánu, zdĺhavé
rozhodovanie, nezohľadnenie najlepšieho záujmu maloletých detí, ich opakované odlúčenie od otca a
odsun do Holandska, možno označiť za kruté a neľudské zaobchádzanie s deťmi, ktoré je v priamom
rozpore s čl. 3 EDĽP.

10. Do pozornosti tiež dali rozsudok Najvyššieho správneho súdu v Holandsku, č. 201708886/1/V2
zo dňa 21.03.2018, podľa ktorého je všeobecná bezpečnostná situácia v Afganistane znepokojujúca,
v niektorých provinciách sa zhoršila, ale to neznamená, že to nie je bezpečné pre každého. Ak nie
je občan spojený so žiadnou z bojujúcich strán, môže sa vrátiť. Na základe tohto kontroverzného a
nejednoznačného rozsudku, sa v Holandsku ešte stále uplatňuje prax nútených návratov neúspešných
žiadateľov o azyl a to aj z radu zraniteľných osôb.

11. V závere v súvislosti s nesprávnym právnym posúdením - možnosťou verzus povinnosťou prevziať
zodpovednosť podľa čl. 17 Dublinského nariadenia III, poukázali na Nález Ústavného súdu SR č. III.
ÚS 110/2011-39.

12. Vo vzťahu k žalobcovi 5/, ktorého prípad posudzoval správny orgán osobitne, nakoľko ho napriek
veku 16 rokov považoval za plnoletého pretože sa u neho uvádzajú dva dátumy narodenia, 01.01.2001
a 01.07.2005, pričom z tazkiry je zrejmé , že má 18 rokov a aj z informácie podanej jeho otcom vyplýva,
že má o 2 roky viac, čo na pohovore dňa 07.05.2019 uviedli všetci účastníci zhodne, poukázali na ust. §
23 ods. 8 v spojení s ust. § 19a ods. 3 zákona o azyle s tým, že správny orgán má povinnosť neprihliadať
na to, že svoje vyhlásenia o veku nepodložil dôkazmi. Argumentovali rozsudkom Súdneho dvora EÚ
(druhej komory) vo veci C-550-16A zo dňa 12.04.2018 proti Staatssecretarisvan Vejlighejt en Justitie,
podľa ktorého: „Čl. 2 abinitio písm. f/ Smernice Rady 2003/86/ES zo dňa 22.09.2003 o práve na zlúčenie
rodiny v spojení s čl. 10 ods. 3 písm. a/ tejto smernice sa má vykladať tak, že za maloletého sa musí
považovať štátny príslušník tretej krajiny, alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorý bol mladší ako 18
rokov v čase vstupu na územie členského štátu a podania žiadosti o azyl v tomto štáte, ale ktorý počas
konania o azyle dosiahol plnoletosť a následne bol uznaný za utečenca.“ Správny orgán teda podľa ich
názoru vážne pochybil, keď vek žalobcu nesprávne ustálil a porušil jeho práva na ochranu dieťaťa.



13. Rozhodnutím zo dňa 14.06.2019, ČAS: MU-DS-27-67/2018-Ž právne odôvodneným ustanovením
§ 11 ods. 1 písm. c/ a ods. 3, § 53 b/ ods. 1 Zákona o azyle (ďalej aj „ZoA“), čl. 29 ods. 1 Nariadenia
Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 zo dňa 26.06.2013, ustanovujúceho kritéria a
mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu,
podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (ďalej aj „Nariadenie č.
604/2013“ alebo len „dublinské nariadenie“), bola ako neprípustná zamietnutá žiadosť o udelenie azylu
žalobcov uvedených v záhlaví tohto rozsudku pod číslom 1 až 4. Rozhodnutím z toho istého dňa,
vydaným pod číslom ČAS: MU-DS-8-26/2019-Ž bola rovnako, ako neprípustná, zamietnutá žiadosť o
udelenie azylu žalobcu 5, O., s odôvodnením, že na konanie o udelenie azylu v ich prípade, je podľa
ust. § 11 ods. 3 ZoA príslušné Holandské kráľovstvo. Podľa čl. 29 ods. 1, 2 Nariadenia č. 604/2013, sa
odovzdanie žalobcov malo uskutočniť najneskôr do 6 mesiacov od prevzatia zodpovednosti členským
štátom, rozhodnutia o odvolaní alebo revízií, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok, táto lehota môže
byť predĺžená najviac na 1 rok kvôli uväzneniu žiadateľa, alebo najviac na 18 mesiacov, ak je žiadateľ
na úteku. V skutkových dôvodoch rozhodnutí je uvedené, že po nelegálnom príchode na územie SR,
požiadala žalobkyňa 1 aj v mene svojich maloletých detí dňa 06.09.2018 o udelenie azylu na území
SR, z dôvodu obavy o ich život pre prenasledovanie cudzími mužmi, ktorí prenasledovali jej manžela.
Preverením daktyloskopických odtlačkov prstov bola zistená zhoda, nakoľko žalobkyňa 1 požiadala dňa
10.09.2016 o udelenie azylu v Maďarsku a dňa 28.10.2016 v Holandskom kráľovstve. V pohovore zo
dňa 18.09.2018, v záchytnom tábore Humenné uviedla, že koncom roka 2015 vycestovala spolu so
svojimi troma synmi z Afganistanu do Iránu, odtiaľ do Turecka, Grécka, Bulharska a Srbska, kde zostali
dva mesiace, odtiaľ šli do Maďarska, kde boli jednu noc a zobrali im odtlačky prstov, odtiaľ sa pomocou
prevádzača dostali do Belgicka, kde zotrvali asi mesiac, potom pokračovali do Holandska, kde požiadali
o udelenie azylu. Dňa 01.01.2017 sa žalobkyni 1 narodila dcéra O.t. V septembri 2018 po zamietnutí
žiadosti o azyl odišli na Slovensko, kde sa v Bratislave stretla so svojím legálne tu žijúcim manželom a
následne tu požiadali o azyl. Dňa 19.09.2018 bola podľa čl. 18 ods. 1 písm. d/ Nariadenia č. 604/2013,
maďarskému a holandskému partnerskému úradu zaslaná žiadosť o prijatie späť. Maďarsko zaslalo
dňa 21.09.2018 zamietavú odpoveď z dôvodu, že zodpovednou krajinou je Holandské kráľovstvo, ktoré
dňa 27.09.2018 písomne akceptovalo späť prijatie žalobcov a súhlasilo s ich odovzdaním na svoje
územie. Dňa 24.10.2018 vydal migračný úrad podľa ust. § 11 ods. 1 pím. c/ ZoA rozhodnutie č. MU-
DS-27-19/2018-Ž, ktorým zamietol žiadosť žalobcov ako neprípustnú z dôvodu, že na konanie o azyle
je príslušné Holandské kráľovstvo. Dňa 29.11.2018 bol Krajským súdom v Košiciach priznaný odkladný
účinok správnej žalobe podanej proti tomuto rozhodnutiu a táto informácia bola dňa 04.12.2018 zaslaná
Holandskému kráľovstvu. Rozsudkom zo dňa 14.02.2019 bolo rozhodnutie migračného úradu zrušené,
a tak informoval holandský partnerský úrad o lehote odovzdania žalobcov od dátumu právoplatnosti
rozsudku. Podľa právneho záveru v ňom uvedeného, bol žalovaný povinný posúdiť žiadosť žalobcov o
udelenie azylu na území SR v merite veci, za možnosti aplikácie ust. § 9 ZoA, upravujúceho eventualitu
jeho udelenia z humanitárnych dôvodov.

14. Žalovaný v nadväznosti na to konštatoval, že dňa 07.05.2019 bol so žalobcami vykonaný pohovor
a bol za účelom doplnenia informácií vypočutý aj manžel žalobkyne a otec detí ako svedok. Žalobkyňa
1 uviedla, že po odchode manžela do Európy chcela za ním aj s deťmi pricestovať legálne, nakoniec
však prišli nelegálne, keďže v Afganistane mali problémy. Najstarší syn O., že má teraz 16 rokov, ale
kvôli skoršiemu navštevovaniu školy má podľa tazkiry 18 a mladší syn I. má podľa tazkiry 16 rokov,
v skutočnosti je mladší. Svedok uviedol, že keď mal najstarší syn 5 rokov požiadal príslušný úrad v
Afganistane, aby mu vydal tazkiru, podľa ktorej by mal 7 rokov a mohol začať chodiť do školy. Žalobkyňa
1 ďalej uviedla, že počas stretnutia s manželom v Turecku sa po vážnej hádke rozhodla, že s ním už
nebude a odišla aj s deťmi za tetou do Holandska. Dôvodom hádky bola SMS správa, ktorú manžel
dostal od nejakej ženy. Manžel ich dvakrát navštívil v Holandsku, o čom ale úrady neinformovala,
uviedla im, že od roku 2010 je nezvestný. Manžel sa ju snažil presvedčiť aby prišli na Slovensko, no
ona sa rozhodla zostať v Holandsku kým nedostane rozhodnutie o azyle, no nakoniec si to rozmyslela.
Psychické problémy sa u nej prejavili potom, ako manžel odišiel z Afganistanu a odkedy je rodina spolu
sa jej psychický stav zlepšil.

15. V rozhodnutí zaznamenal aj časť výpovede svedka, že z Afganistanu vycestoval sám, pretože
deti boli ešte malé a manželka za ním na Slovensko neprišla skôr, pretože si myslela, že už je ženatý.
V čase od októbra 2015 do februára 2016 bol v Afganistane, pretože ich syn I. mal zdravotné problémy
s hlavou a so srdcom a keď sa uzdravil, vrátil sa na Slovensko. Rodina s ním nevycestovala, pretože



nemali pasy. S manželkou sa stretli niekedy v marci 2016 v Turecku, kde medzi nimi došlo k spomínanej
hádke. On sa vrátil na Slovensko a manželke kázal, aby ho čakali v Turecku. Mala však vypnutý telefón a
keď sa po 10 dňoch vrátil do Turecka, už ich tam nenašiel. Po roku a pol sa mu ozval bratranec, že jeho
manželka aj s deťmi je u tety v Holandsku. Kontaktoval teda jej tetu, ktorá mu oznámila, že manželka
už s ním nič nechce mať, na čo v júli až v auguste 2018 vycestoval za nimi a dozvedel sa, že čakajú na
rozhodnutie o udelenie azylu. Po týždni - dvoch mu manželka oznámila, že je už s deťmi na Slovensku,
kde tiež požiadali o udelenie azylu. Žalovaný tiež uviedol, že žalobkyňa 1 bola dňa 13.02.2017 vypočutá
na Holandskom imigračnom a naturalizačnom úrade, kde uviedla, že nemá ani fyzické ani psychické
zdravotné problémy, bola len kvôli malému asi 1 a pol mesačnému dieťaťu unavená. Uviedla meno,
vek, miesto narodenia a štátnu príslušnosť manžela, o ktorom povedala, že je nezvestný odkedy ho
niekedy v apríli 2016 uniesli v Kábule. Prvýkrát mal zmiznúť pred 5 rokmi, keď bol unesený cestou do
svojho obchodu, potom sa mal na krátko objaviť a znova ho uniesli. Nevedela kto, ale myslela si, že
to mohli byť členovia hnutia Hezb-e-Islami. Odvtedy o manželovi nič nevie. Žalovaný poznamenal, že
holandským partnerským úradom bol informovaný o dvojnásobnej žiadosti žalobkyne o udelenie azylu
na ich území, dňa 30.10.2016 a 22.08.2018. Prvá žiadosť bola v decembri 2017 zamietnutá a o druhej
zatiaľ rozhodnuté nebolo, čo bol aj dôvod akceptácie späť prijatia žalobcov na územie Holandského
kráľovstva.

16. K rozsudku Krajského súdu v Košiciach žalovaný podotkol, že cieľom konania podľa Nariadenia
č. 604/2013 nie je posudzovať nároky na udelenie azylu, ale len určiť jeden členský štát zodpovedný
za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorý je následne povinný zohľadniť všetky skutočnosti
a dôvody na správne posúdenie žiadosti. Článok 17 Nariadenia je ustanovenie upravujúce právo a nie
povinnosť členského štátu odkloniť sa od záväzných Dublinských kritérií. V tejto súvislosti poukázal na
rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 4SaZ/2/2019-37 zo dňa 03.04.2019 a tiež na to, že článok
17 Nariadenia nie je možné stotožňovať s humanitárnymi dôvodmi na udelenie azylu, definovanými v §
9 ZoA, ktorého účelom nemá byť rozširovanie okruhu osôb, ktorým sa udelí azyl na účel zlúčenia rodiny,
resp. poskytne doplnková ochrana, keďže otázka zlúčenia rodiny je upravená v § 10 resp. § 13b ZoA.
Dodal, že na zlúčenie rodiny cudzinca, s výnimkou prípadov uvedených v § 10, § 13b a § 31a, sa v
zmysle § 47 ZoA, vzťahuje osobitný zákon, ktorým je zákon č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov. Do
pozornosti dal aj bod 58 rozsudku Súdneho dvora EÚ C-661/17, z ktorého vyplýva, že čl. 17 ods. 1
Nariadenia Dublin III je ustanovením fakultatívnej povahy a rozhodnutie, či pristúpi k posúdeniu žiadosti
o medzinárodnú ochranu, ktorá mu je predložená, ponecháva na úvahu členského štátu.

17. Žalovaný tiež skonštatoval, že dňa 30.05.2019 bolo migračnému úradu doručené vyjadrenie
právnej zástupkyne žalobcov, v ktorom okrem iného spochybnila, či tlmočník a žalobkyňa 1 boli
schopní porozumieť kladeným otázkam, či na ne mohla riadne a plnohodnotne odpovedať, keďže
jej dodatočné vypočutie neprinieslo náležité odpovede na podstatné otázky. Žalobkyňa 1 mala byť
podrobne dopytovaná a mal jej byť poskytnutý dostatočný priestor, aby voľne vypovedala o rodinnom
a súkromnom živote, zdravotnom stave a pod.

18. Namietala aj vo vzťahu k vypočutiu svedka, toho istého dňa, 07.05.2019, že pre jeho vypočutie
nebol zabezpečený tlmočník, nakoľko aj keď hovorí po slovensky, nie dostatočne na to, aby vedel
podrobne vysvetliť okolnosti, ktorými by zodpovedal na otázky správneho orgánu. Jeho výsluch podľa jej
názoru nepriniesol náležité odpovede na otázky, správnemu orgánu uložené rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach, potrebné v konaní ustáliť. Svedok tiež tvrdil, že chcel vypovedať o svojom rodinnom živote,
dôvodoch odchodu z Afganistanu o tom, ako sa snaží materiálne zabezpečiť rodinu na Slovensku, že od
apríla 2019 prenajal byt v Bratislave, zabezpečil, aby deti mohli navštevovať základnú školu v blízkosti
bydliska a najstarší syn formu odborného vzdelávania, čo mu nebolo umožnené. Predložil pracovnú
zmluvu, uzavretú so spoločnosťou Volkswagen Slovakia a.s., dodatok k tejto zmluve, výplatné pásky
za marec a apríl 2019, dohodu o vykonaní práce s Tesco Stores, zmluvu o nájme bytu a rozhodnutie o
prijatí syna K., na základnú školu v Bratislave.

19. K týmto námietkam žalovaný poznamenal, že žalobkyňa 1 na jeho otázku, či riadne rozumie
tlmočníkovi, odpovedala kladne, čo aj na konci pohovoru potvrdila podpisom do dotazníka, ktorý jej
bol pretlmočený do jazyka dari. Uviedla, že obsahu porozumela a súhlasí s ním a tiež odpovedala
na všetky položené otázky týkajúce sa rodinného života, vzťahu s manželom, zdravotného stavu a
mala priestor sa na konci pohovoru vyjadriť. Svedkovi bol tlmočník ponúknutý už počas telefonického
dohadovania termínu a v slovenskom jazyku bol vypočutý na základe jeho vlastného rozhodnutia.



Počas vypočutia sa nevyjadril, že by položeným otázkam nerozumel, odpovedal jasne a podrobne a
k prípadným nejasnostiam sa mal možnosť vyjadriť. Naviac samotná právna zástupkyňa vo svojom
vyjadrení uviedla, že svedok žije na území SR 9 rokov a plynule ovláda slovenský jazyk, čo potom
odporuje týmto jej tvrdeniam.

20. Na jej ďalšiu námietku o predvolaní svedka, o ktorom nebola informovaná žalobkyňa 1 ani ona,
žalovaný uviedol, že dňa 05.06.2019 bol svedok z týchto dôvodov vypočutý opakovane, o čom boli
obe vopred informované a vypočutia sa zúčastnila poverená právnička Ligy za ľudské práva. Svedok na
tomto vypočutí uviedol, že od vypočutia zo dňa 07.05.2019 nedošlo k žiadnym novým skutočnostiam,
pracuje vo Volkswagene, druhú prácu má v Tescu a snaží sa nájsť si lepšiu prácu, aby zabezpečil rodinu.
Od roku 2018 má vodičské oprávnenie na všetky typy vozidiel, okrem motorky. Na vedenie kamióna
ešte nemá kvalifikačnú kartu. Na otázky právnej zástupkyne odpovedal, že chce, aby starší syn išiel
do školy, aby manželka začala navštevovať kurz slovenského jazyka, že na Slovensku žije už 9 rokov,
cíti sa tu bezpečne a doma, plynule rozpráva po slovensky a bolo by pre neho náročné učiť sa ďalšie
cudzie jazyky.

21. Žalovaný ďalej poukázal na článok 34 ods. 1, 3 Nariadenia č. 604/2013 a na vyjadrenie
právnej zástupkyne žalobcov k správe zaslanej holandským partnerským úradom, že neboli poskytnuté
výlučne informácie podľa článku 34 ods. 2 Nariadenia, ktoré taxatívne vymenúva informácie, ktoré
môžu byť predmetom zdieľania holandskej strany bez súhlasu žiadateľky. Poskytnuté informácie majú
podľa nej ďaleko prekračovať tento rámec najmä o informáciách, tykajúcich sa problémov jej manžela v
Afganistane a jeho aktuálneho pobytu. Tieto by sa mali spravovať režimom podľa ods. 3 tohto článku a
preto žiadala, aby na informáciu a jej preklad do slovenčiny nebolo prihliadnuté.

22. Žalovaný k tejto námietke uviedol, že informácie si vyžiadal v súlade s článkom 34 ods.
2 Nariadenia, od holandského úradu nepožadoval informácie, na ktoré je potrebný písomný súhlas
žiadateľky (ods. 3 tohto článku) a v tomto zmysle im partnerský úrad v Holandsku aj poskytol informácie
týkajúce sa žalobkyne 1 a jej rodinných príslušníkov a skonštatoval, že poskytuje osobné údaje a v
prípade požiadavky žalovaného týkajúcej sa ďalších pohovorov rozhodnutí a dôvodov týkajúcich sa
azylu je povinné poskytnutie súhlasu.

23. Psychologický nález od poradkyne pre pobytový tábor, Bc. C. V. zo dňa 06.02.2019 žalovaný
nepovažoval za relevantný, nakoľko psychologická poradkyňa nemá ukončené príslušné vzdelanie v
odbore psychológia, ktoré by ju oprávňovalo takýto nález vydať. Žalovaný k ďalším vyjadreniam právnej
zástupkyne vo vzťahu k Nariadeniu č. 604/2013, podľa ktorého sa ako jedno z primárnych kritérií
zohľadňuje aj právo na súkromný a rodinný život a teda žiadosť o udelenie azylu by sa mala posudzovať
podľa ustanovení článku 17 tohto Nariadenia z humanitárnych dôvodov za účelom zlúčenia rodinných
príslušníkov uviedol, že odovzdaním žalobcov do Holandského kráľovstva nedôjde k porušeniu ich
práva na rodinný život podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale
nanajvýš k sťaženiu jeho výkonu. Týmto im nebude zabránené naďalej viesť rodinný život, ktorý môžu
viesť aj v inom členskom štáte a naviac k Slovenskej republike nemajú žalobcovia žiaden právny vzťah.
Manžel a otec rodiny má na Slovensku udelené dlhodobé povolenie na pobyt a do iného členského
štátu môže kedykoľvek vycestovať. Žalobcovia budú odovzdaní do iného členského štátu EÚ, čím
nedochádza k ohrozeniu a ani porušeniu ich základných ľudských práv a slobôd.

24. Migračný úrad v reakcii na ďalšie námietky žalobcov uviedol, že z verejne dostupných zdrojov
posudzoval stav azylového konania a prijímacích podmienok v Holandskom kráľovstve a tiež možnú
existenciu rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania a zistil, že Holandsko je signatárom
príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho mu vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným
členským štátom, ktoré uplatňujú Nariadenie č. 604/2013 a rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti a
považujú sa za navzájom bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. Holandsko dodržiava
všetky medzinárodné dohody a práva žiadateľov o azyl. Podľa informácií Európskeho podporného
úradu pre azyl, sa vývoj politiky v Holandsku zameral na identifikáciu určitých sociálnych skupín
z krajín pôvodu, ktoré sú vystavené riziku prenasledovania alebo sú systematicky prenasledované,
na aktualizácie zoznamu bezpečných krajín pôvodu, zlúčenie rodiny a politiku návratu. Holandské
kráľovstvo dodržiava tiež normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ktoré stanovuje
Smernica Európskeho Parlamentu a Rady 2013-33/EÚ z 26.06.2013. Žalovaný tiež uviedol, že prípady,
v ktorých by bol tvrdený opak nie sú mu známe.



25. Doplnil, že nepovažuje za relevantné uplatniť článok 17 ods. 1 Nariadenia č. 604/2013,
nakoľko v zmysle článku 18 ods. 1 písm. b/ cit. Nariadenia je za posúdenie žiadosti zodpovedné
Holandské kráľovstvo a nie je dôvodné sa domnievať, že by žalobcom hrozilo neľudské a ponižujúce
zaobchádzanie a porušovanie článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

26. V rozhodnutí týkajúcom sa žalobcu 5, žalovaný reagoval na otázku jeho veku v nadväznosti
na poukaz právnej zástupkyne, že dňa 02.05.2019 jej bolo oznámené vykonanie pohovoru s ním dňa
07.05.2019, pretože Migračný úrad ho považuje za plnoletého, nakoľko v jeho prípade sa uvádzajú
dva dátumy narodenia a to 01.01.2001 a 01.07.2005, pričom obaja rodičia zhodne uvádzajú, že presný
dátum jeho narodenia nevedia. Nesúhlasila, aby sa s ním zaobchádzalo ako s plnoletým a ak by sa
takto správny orgán rozhodol, žiadala poskytnutie priestoru pre zabezpečenie dôkazov o jeho veku.
K tomu migračný úrad uviedol, že jeho vek je zrejmý z taskiry, a preto ho považuje za plnoletého.
Naviac počas konania mal žalobca 5 možnosť dôkazy o svojom veku doložiť. Tiež dodal, že aj keď
je posudzovaný zvlášť, bude podľa Nariadenia č. 604/2013 posudzovaný obdobne ako jeho matka a
súrodenci. K námietkam právnej zástupkyne k dotazníku žalobcu 5 správny orgán uviedol, že právnička
Ligy za ľudské práva bola na pohovore dňa 07.05.2019 prítomná a mala možnosť sa k námietkam
vyjadriť, čo nevyužila. K ďalším námietkam poukázal na prílohu č. 2 k zákonu o azyle, v ktorej je
uvedené: „Ak sa zisťuje, či je iný štát príslušný na konanie o udelenie azylu, údaje uvedené v bodoch č.
37 až 39 a 42 sa nevypĺňajú, ak ide o konanie o odovzdaní do iného štátu, nevypĺňajú sa údaje uvedené
v bodoch č. 37 až 42.“ Z toho dôvodu sa na body 37 a 38, ktoré boli v dotazníku vyplnené, neprihliada a
ostatné sa nevypĺňajú. Žalovaný tiež poznamenal, že žalobcovi 5 bol počas pohovoru poskytnutý priestor
na vyjadrenie sa k svojmu zdravotnému a rodinnému stavu.

27. K poukazu právnej zástupkyne na ust. § 19 ods. 3 ZoA uviedol, že žalobca 5 spĺňa podmienky
podľa ust. § 19a ods. 3 zákona o azyle vymenované v písm. a/ až e/ a tak zákon migračnému úradu
ukladá neprihliadnuť na to, že svoje vyhlásenia o veku šestnásť rokov nepodložil dôkazmi.

28. V reakcii na rozsudok Súdneho dvora EÚ (druhá komora) z 12.04.2018 vo veci C-550/16 A a
S proti Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie uviedol, že išlo o prípad maloletého bez sprievodu,
ktorý požiadal o zlúčenie rodiny a v čase vstupu na územie členského štátu a podania žiadosti o azyl
mal menej ako osemnásť rokov, ale bol plnoletý v čase prijatia rozhodnutia o udelení azylu. a podania
žiadosti o zlúčenie rodiny, čo nemožno vzťahovať na prípad Arasha, ktorý pricestoval na územie štátov
EÚ so svojou matkou a súrodencami.

29. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že o žiadosti rozhodoval opakovane, na základe
zrušujúceho rozsudku Krajského súdu v Košiciach, ktorý konštatoval, že sa vyčerpávajúco nevyjadril
k skutkovým a právnym dôvodom súvisiacim s existenciou podmienok pre udelenie azylu žalobcom z
humanitárnych dôvodov a správny orgán zaviazal, aby opätovne vypočul žalobkyňu 1 a jej manžela
na všetky okolnosti, s možnosťou postupu podľa ust. § 9 ZoA a až následne vo veci rozhodol. Uviedol,
že manžel žalobkyne 1, má na Slovensku povolenie na dlhodobý pobyt od 31.05.2015 do 25.03.2020 a
pracuje v spoločnosti Volkswagen Slovakia, a.s. Zopakoval informácie o stretnutí manželov v Turecku a
následného pobytu žalobcov v Holandsku. Správny orgán doplnil, že na otázku pracovníka migračného
úradu v doplňujúcom pohovore dňa 07.05.2019, či žila v jednej domácnosti s manželom, ktorý sa podľa
záznamu v jeho pase nachádzal od 26.10.2015 do 28.02.2016 v Afganistane, odpovedala kladne. Mali
bývať v meste Sarekotal, v dome ich kamaráta. Manžel jej vtedy povedal, aby ešte počkala v Afganistane,
kým dostane na Slovensku trvalý pobyt. S deťmi následne vycestovala cez Irán do Turecka, kde sa
opakovane s manželom stretli a mali sa aj pohádať, nakoľko ho upodozrievala, že má inú ženu. Okrem
toho vysvetlila, prečo aj keď má najstarší syn O. podľa dátumu narodenia v tazkire osemnásť rokov, v
skutočnosti má len šestnásť, na čo ale žalovaný neprihliadol a jeho žiadosť posudzoval samostatne. S
návrhom na spojenie veci vedenej pod sp.zn. 8SaZ/7/2019 F. O. a spol. s konaním vedeným pod sp.
zn. 7SaZ/8/2019, O. O., ktorý po príchode na územie SR nadobudol plnoletosť, súhlasil.

30. Ďalšia argumentácia správneho orgánu bola rozvedením dôvodov subsumovaných v správnej
žalobe.

31. Uznesením zo dňa 26.07.2019 bol zamietnutý návrh na priznanie odkladného účinku žalobe v
konaní vedenom pod sp.zn. 7Saz /8/2019 a uznesením zo dňa 01.08.2019 bol zamietnutý návrh na



priznanie odkladného účinku žalobe v konaní vedenom pod sp.zn. 8Saz /7/2019. Uznesením zo dňa
23.08.2019 bol zamietnutý opakovaný návrh na priznanie odkladného účinku žalobe, uznesením zo dňa
20.08.2019 v už spojenom konaní, vedenom pod sp.zn. 8Saz /7/2019, 7Saz /8/2019. Uznesením zo
dňa 03.10.2019 bol do konania pribratý Verejný ochranca práv, so sídlom Grösslingova 35, Bratislava.

32. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods.
3 SSP), preskúmal vec postupom podľa prvého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach
dôvodov odvolania, na nariadenom pojednávaní. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu
žalovaného v rozsahu dôvodov podanej žaloby dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a
rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (ust. § 220 SSP).

33. Podľa § 206 ods. 3, 4, 6 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je
pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase
vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa
na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia
o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

34. Podľa § 11 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle, ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako
neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát.

35. Podľa článku 3 ods. 1 Dublinského nariadenia, členské štáty posúdia každú žiadosť o
medzinárodnú ochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti
na území ktoréhokoľvek z nich, ako aj na hranici alebo v tranzitnom priestore. Žiadosť posúdi jeden
členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný.

36. Podľa článku 17 ods. 1 Dublinského nariadenia, odchylne od článku 3 ods. 1 môže každý
členský štát rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník
tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto
nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie.

37. Podľa článku 27 Nariadenia Dublin III., žiadateľ alebo iná osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm.
c/ alebo d/ má právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní
alebo vo forme vecného alebo právneho preskúmania tohto rozhodnutia, a to na súde.“
38. . Podľa oddielu VI. kapitoly VI. Odovzdanie žiadateľa alebo inej osoby uvedenej v článku 18 ods.
1 písm. c/ alebo d/ zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa uskutoční v
súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, po porade medzi dotknutými členskými
štátmi, akonáhle to je prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania
iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o
odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 odkladný účinok.
39. Ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich mesiacov, zodpovedný členský štát bude zbavený
svojej povinnosti prevziať alebo prijať späť dotknutú osobu a táto zodpovednosť sa presunie na žiadajúci
členský štát. Táto lehota sa môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť
pre uväznenie dotknutej osoby, alebo najviac na osemnásť mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku.
40. Členský štát, ktorý na základe jedného z dôvodov uvedených v článku 29 ods. 2 (nariadenia Dublin
III) nemôže uskutočniť odovzdanie v rámci bežnej lehoty šiestich mesiacov od dátumu akceptovania
dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní
alebo preskúmaní, ak má odkladný účinok, informuje o tejto skutočnosti zodpovedný členský štát pred
uplynutím tejto lehoty. V opačnom prípade za spracovanie žiadosti o medzinárodnú ochranu a za ostatné
povinnosti podľa (nariadenia Dublin III) zodpovedá žiadajúci členský štát v súlade s článkom 29 ods.
(2) uvedeného nariadenia.
41. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej
rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z
obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby
boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia).
Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania, čo
najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o
udelenie azylu svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich
dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne aby tieto preukázal, či vyvrátil, a



to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia žiadateľa o azyl,
alebo aspoň s mierou pravdepodobnosti nevyvolávajúcou zásadné pochybnosti o správnosti úsudku
správneho orgánu.

42. Žalobcovia svoju správnu žalobu z procesného hľadiska založili na nedostatočne zistenom
skutkovom stave veci vo vzťahu k vedeniu ich rodinného života a na nesprávnom právnom posúdení,
spočívajúcom v nezohľadnení práva na jednotu a ochranu rodiny, rodinného života a najlepšieho záujmu
dieťaťa ako aj nezohľadnení existencie humanitárnych dôvodov a neuplatnení humanitárnej doložky
v kontexte čl. 7 Nariadenia Dublin III.
43. K týmto námietkam súd konštatuje, že v zistení skutkového stavu zo strany správneho orgánu
nedošlo k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z konania,
alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej
vierohodnosti a uvedený žalobný dôvod tak nie je naplnený. Rozhodnutiu správneho orgánu nemožno
vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas
jeho konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia §
127 až § 129 SSP, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo
použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Právnym posúdením je činnosť súdu alebo správneho
orgánu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na
správne zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu alebo správneho
orgánu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, k čomu dochádza vtedy, ak súd alebo správny orgán
nepoužil správny právny predpis alebo ak tento aplikoval, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

44. Túto teóriu podporuje aj rozsudok NS SR sp.zn. 1 Sžak/10/2017 zo dňa 27.06.2017, podľa
ktorého: „Kasačný súd v súvislosti so sťažovateľom uplatneným kasačným dôvodom uvedeným pod §
440 ods. 1 písm. g/ SSP (t.j. nesprávne právne posúdenie veci /merita/) udáva, že s týmto zákonodarca
spája právnu situáciu, kedy krajský súd na správne a zákonným spôsobom zistený skutkový stav (§ 440
ods. 1 písm. f/ SSP) bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie (písmená a/ až f/) aplikuje právnu normu v
merite veci bez možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu. Vo vzťahu k
uplatnenému dôvodu kasačnej sťažnosti, t.j. že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP) musí kasačný súd s prihliadnutím na
zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR) zdôrazniť, že doterajšia
ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný sťažnostný dôvod
(viď aj bod č. 13) zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g/ SSP vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t.j. na
prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia)
na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny
výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu. “

45. Správne a zákonne zistený skutkový stav teda vytvára predpoklad právnej situácie nesprávneho
právneho posúdenia veci, z čoho možno logicky vyvodiť, že rozhodnutie správneho orgánu nemôže
trpieť vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu a súčasne aj nesprávneho právneho posúdenia
veci. Ak teda žalobcovia tvrdia, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na riadne posúdenie
veci, potom ich námietka nesprávneho právneho posúdenia je a priori nedôvodná.
46. Nosnou zásadou vytvárajúcou predpoklady na to, aby verejná správa bola centrom
zabezpečovania zákonnosti administratívnych rozhodnutí je zásada zákonnosti, čo znamená, že
správne orgány nemôžu presadzovať záujmy štátne, ani jednotlivcov či kolektívov na úkor dodržiavania
právnych predpisov. Správne konanie sa môže uskutočniť iba na základe zákona, v medziach zákona
a spôsobom ustanoveným v právnej norme (Ševčík, 2005, s. 11).
47. Rozhodnutie žalovaného, obsahuje prierez cestovania žalobcov od konca roku 2015 z Afganistanu
až na Slovensko, ich pobyt a stretnutie s manželom a otcom v Turecku, dvojročný pobyt v Holandsku a
až po neudelení azylu na jeho území, pricestovanie na Slovensko, a stretnutie rodiny po deviatich rokoch
od odchodu otca z Afganistanu. Z obsahu administratívneho spisu, je z prekladu materiálu holandského
migračného úradu neodškriepiteľná aj skutočnosť, že napriek stretnutiu sa v Turecku (výsledkom čo
bolo narodenie dcéry O., na otázku otcovstva ktorej žalobkyňa odpovedala, že otcom je jej manžel),
napriek návštevám manžela v Holandsku, územie ktorého nechcela opustiť až do rozhodnutia o jej
žiadosti o udelení azylu, pred holandským migračným úradom uvádzala, že jej manžel je 10 rokov



nezvestný a vôbec nespomenula žiadne zdravotné, najmä psychické problémy. Je zrejmé, že na
Slovensko pricestovala až potom, ako sa jej v Holandsku nepodarilo získať azyl. Ak je teda jej
argumentácia založená na dôvode zlúčenia rodiny, nemožno ju v zmysle zákona o azyle považovať za
relevantnú, ale len za ďalší pokus získať azyl na území jedného z členských štátov EÚ a to na území
Slovenskej republiky.
48. Prehodnotiac odvolacie námietky žalobcov v korelácii s argumentáciou žalovaného, ani
nesprávnosť žiadnej z veličín vstupujúcich do charakteristiky zákonnosti napadnutého rozhodnutia
súd nezistil. V kontexte uvedeného, jednou z rozhodujúcich skutočností pre spôsob ukončenia
preskúmavanej veci bez jej meritórneho posúdenia, vyslovením neprípustnosti žiadosti o azyl je, že
na konanie o udelení azylu je v prípade žalobcov príslušné Holandské kráľovstvo (§ 11 ods. 1 písm.
c/ a ods. 3). K ich námietke, podľa ktorej Slovenská republika mohla v rámci Dublinského nariadenia
(čl. 17 ) postupovať podľa doložky suverenity a prevziať zodpovednosť za posúdenie podanej žiadosti
o azyl, prípadne využiť humanitárnu doložku súd poukazuje na to, že citovaný článok je ustanovenie
upravujúce právo a nie povinnosť odkloniť sa od záväzných kritérií. Je teda výsostne na rozhodnutí
Slovenskej republiky, či prevezme zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl, za ktorej posúdenie
je zodpovedný iný členský štát, v prípade žalobcov Holandské kráľovstvo, pričom žalovaného
nezaťažuje ani povinnosť odôvodňovať svoj postup, teda prečo nepristúpil k prevzatiu zodpovednosti
za posúdenie žiadosti žalobcu o azyl. Holandské kráľovstvo je signatárom príslušných medzinárodných
zmlúv a dohôd, z čoho mu vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom. Členské štáty,
ktoré uplatňujú dublinské nariadenie rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a
považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. Holandské kráľovstvo
je plnohodnotným partnerom, dodržiavajúcim všetky medzinárodné dohody a práva žiadateľov o azyl.
49. Podľa článku 8 bod 1 EDĽP, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného
života, obydlia a korešpondencie.
50. Napĺňaniu obsahu tohto článku a realizovaniu rodinného života, nebráni odovzdanie žalobcov
do Holandského kráľovstva, nakoľko jeho rešpektovanie nezaväzuje k prevzatiu povinnosti zabezpečiť
podmienky na jeho realizáciu na území krajiny, v ktorej žiadatelia požiadali o udelenie azylu.
Argumentácia žalobcov a ich úvahy o tom, že manžel nebude môcť zabezpečovať starostlivosť o
rodinu je prekročením hraníc inštitútu azylu. Legalizovaný dlhodobý pobyt na území Slovenskej republiky
poskytuje manželovi možnosť na dobu až troch mesiacov realizovať pobyt v ktoromkoľvek členskom
štáte únie a teda i v Holandskom kráľovstve. Naviac jeho dlhodobý pobyt končí dňom 25.03.2020 a na
jeho poskytnutie má priestor aj v Holandsku, kde má možnosť finančne i osobne zabezpečiť rodinu i
starostlivosť a výchovu svojich detí. Legislatívna úprava zastrešujúca vedenie rodinného života a
priori a generálne nevylučuje možnosť zlúčenia rodiny, ale postupom podľa inej zákonnej úpravy ako
je zákon o azyle. Správny súd v zmysle uvedeného konštatuje, že inštitút azylu nie je univerzálnym
inštitútom, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť legalizáciu pobytu v členskom štáte Európskej
únie. Pre udelenie medzinárodnej ochrany je nevyhnutné splniť úzko koncipované podmienky, ktoré sú
v zákone o azyle špecifikované. Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko
a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo
vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre
prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia
existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa ust. § 8 zákona
o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d/
zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania
žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.
51. Na pojednávaní súdu však bola vznesená námietka uplynutia prekluzívnej lehoty v zmysle
čl. 29 Dublinského nariadenia, podľa ktorého došlo k zániku zodpovednosti Holandského kráľovstva
za späťvzatie účastníkov a táto zodpovednosť prešla na Slovenskú republiku. Vychádzajúc z rozsudku
Krajského súdu v Košiciach, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28.02.2019, tak zákonná lehota na
prenesenie zodpovednosti mala uplynúť dňa 28.08.2019, ktorú síce možno predĺžiť až na 18 mesiacov
ale len v prípade, že žiadatelia sú na úteku.
52. Podľa rozsudku Súdneho dvora (veľká komora) zo dňa 19.03.2019 vo veci C-163/2017,
pokiaľ ide o otázku, za akých okolnosti sa možno domnievať, že žiadateľ je „na úteku“ v zmysle
článku 29 ods. 2 druhej vety nariadenia Dublin III, treba uviesť, že toto nariadenie neobsahuje žiadne
spresnenia v tejto súvislosti. Nariadenie Dublin III totiž neobsahuje definíciu pojmu „útek“ a nijaké z jeho
ustanovení výslovne nespresňuje, či si tento pojem vyžaduje, aby dotknutá osoba mala v úmysle vyhýbať
sa príslušným orgánom s cieľom zabrániť svojmu odovzdaniu. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho
dvora však z požiadavky jednotného uplatňovania práva Únie vyplýva, že ak ustanovenie práva Únie



neobsahuje nijaký odkaz na právo členských štátov, pokiaľ ide o konkrétny pojem, tento pojem si
vyžaduje v celej Únii autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať nielen znenie dotknutého
ustanovenia, ale aj jeho kontext a cieľ sledovaný právnou úpravou, ktorej súčasťou je toto ustanovenie
(rozsudok z 8. marca 2018, DOCERAM, C-395/16, EU:C:2018:172, bod 20 a citovaná judikatúra).
53. V tejto súvislosti z obvyklého významu pojmu „útek“, ktorý je použitý vo väčšine jazykových verzií
článku 29 ods. 2 druhej vete nariadenia Dublin III a ktorý si vyžaduje vôľu dotknutej osoby niekomu
uniknúť alebo sa niečomu vyhýbať, konkrétne v tomto kontexte príslušným orgánom a tým aj jej
odovzdaniu, vyplýva, že toto ustanovenie sa v zásade uplatňuje len vtedy, ak sa táto osoba vedome
vyhýba týmto orgánom.
54. Článok 9 ods. 1 vykonávacieho nariadenia okrem iných možných dôvodov odkladu odovzdania
uvádza aj skutočnosť že „žiadateľ sa vyhol vykonaniu odovzdania“, čo si vyžaduje existenciu takéhoto
úmyslu. Rovnako článok 2 písm. n) nariadenia Dublin III definuje pojem „riziko úteku“ v niektorých
jazykových zneniach, ako napríklad v nemeckom znení, odkazom na obavy, že dotknutá osoba sa
útekom „bude vyhýbať“ postupu odovzdania.
55. Kontext, do ktorého patrí článok 29 ods. 2 druhá veta nariadenia Dublin III, a ciele
sledované týmto nariadením však bránia takému výkladu tohto ustanovenia, podľa ktorého v situácii,
v ktorej nemožno odovzdanie vykonať z dôvodu, že dotknutá osoba opustila miesto pobytu, ktoré jej
bolo pridelené, bez toho, aby príslušné orgány informovala o svojej neprítomnosti, by tieto orgány mali
preukázať, že táto osoba skutočne mala v úmysle vyhýbať sa týmto orgánom s cieľom zabrániť svojmu
odovzdaniu.

56. Nakoľko v konaní žalobcov vo vzťahu k týmto lehotám vznikli názorové disonancie, z pohľadu
žalovaného, ktorý tvrdil, že žalobcovia boli na úteku, nakoľko opustili pobytový tábor a ich prítomnosť na
vykonanie transferu nebolo možné zabezpečiť a z pohľadu žalobcov, tvrdiacich, že od apríla roku 2019
a teda aj v rozhodnom čase sa na základe priepustky z pobytového tábora nachádzali u otca rodiny, v
byte nO. odovzdaniu do inej krajiny sa nevyhýbali a takýto úmysel im nebol ani preukázaný.
57. Riadne objasnenie dôvodov, pre ktoré došlo k prekročeniu lehoty na odovzdanie žalobcov
do Holandského kráľovstva, je žalovaný povinný vyčerpávajúcim spôsobom aj s uvedením príslušnej
dokumentácie komunikácie s partnerským holandským orgánom doložiť. Teda či tento o veci v zmysle
predĺženia lehôt informoval a či jeho postup bol v súlade s príslušnými ustanoveniami Dublin III.
58. Súd procesným postupom podľa ust. § 220 SSP, napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. V tomto bude žalovaný povinný vykonať riadne a celistvé dokazovanie
ohľadom lehôt na odovzdanie žalobcov do Holandského kráľovstva, teda či došlo k ich preklúzii,
odvíjajúc tieto lehoty od rozsudku Krajského súdu v Košiciach, sp.zn. 5SaZ/62/2018, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 28.02.2019, s jasnou a podrobnou argumentáciou žalovaného o tom, prečo považuje
žalobcov za osoby na úteku.
59. Námietky žalobcov v merite veci, t.j. vo vzťahu k možnosti aplikácie humanitárneho azylu, ochrany
rodiny a najlepšieho záujmu dieťaťa môžu byť predmetom preskúmavania až po vyriešení procesných
podmienok veci.
60. Súd poznamenáva, že na základe odborného lekárskeho vyšetrenia MUDr. W. C., N.., z ktorého
vyplýva, že z röntgenového a ultrazvukového vyšetrenia ľavej ruky, ľavého kolena, mediálnych koncov
kľúčnych kostí a oblasti hrany bedrovej kosti (crista iliaca) odhadol kostný vek pána O. O. na 17-18
rokov, konal so žalobcom 5 ako s maloletou osobou a k takémuto postupu inštruuje aj žalovaného v
ďalšom konaní.
61. O trovách žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 SSP a s poukazom na výsledok
konania, teda celkovú úspešnosť žalobcov v preskúmavanej veci, im nárok na náhradu trov konania
priznal.

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný. (§ 145 ods. 1 SSP)
Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 SSP)
Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia
a podáva sa na Krajskom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov
konania. (§ 443 SSP)
Kasačná sťažnosť je prípustná proti každému právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu, ak tento
zákon neustanovuje inak. Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené



v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom
bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia
krajského súdu. (§ 439 SSP)
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec
alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).