Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 2CoE/62/2013 z 1. 7. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Košice z 1. júla 2013, sp. zn. 2CoE/62/2013, ECLI:SK:KSKE:2013:7212215072.1 Krajský súd Košice | 2CoE/62/2013 | ECLI:SK:KSKE:2013:7212215072.1 | 2013-07-01 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9e8b833d-59e9-4771-a62b-09323056086a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2013:7212215072.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2CoE/62/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7212215072
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Soga
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7212215072.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: G. -H. T. W.., O. Ú.. X, V.-XXXX U., T., IČO: XX-
XX-XXXXXX, zast. Advokátskou kanceláriou L. J. - H., U..G..C.., W. XX, XXX XX X. X., IČO: XX XXX
XXX, proti povinnému: H. T. U..G..C.., B. X, XXX XX W., IČO: XX XXX XXX, vedenej na Exekútorskom
úrade v Michalovciach u súdnej exekútorky T.. T. Z., W.. B. XX, XXX XX T., pod sp.zn. Ex450/2012, o
vymoženie 173.261,78 eur s prísl., o odvolaní oprávneného a povinného proti uzneseniu Okresného
súdu Košice II zo dňa 23.11.2012, č. k. 39Er/1642/2012-41, takto

r o z h o d o l :

Vo výroku, ktorým súd námietky povinného proti exekúcii zamietol vracia vec súdu prvého stupňa ako
predčasne predloženú (I).

P o t v r d z u j e II. výrok uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením námietky povinného proti exekúcii zamietol (I. ) a povolil
odklad exekúcie až do právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Košice II vo veci spis. z.
34Cb/85/2012 o žalobe povinného o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp.zn. OS 13/12 vydaného
Obchodným súdom stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Obchodným súdom s.r.o. v Banskej
Bystrici dňa 11.4.2012 ( II).

Oprávnený sa podaným návrhom zo dňa 17.5.2012 domáhal u súdnej exekútorky T.. T. Z. vykonania
exekúcie voči povinnému na vymoženie svojej pohľadávky vo výške 173.261,78 Eur s prísl., a to na
základe exekučného titulu - právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Obchodného
súdu stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Obchodným súdom s.r.o. v Banskej Bystrici č. OS 13/12
zo dňa 11.4.2012.

Dňa 21.5.2012 doručila súdna exekútorka prvostupňovému súdu žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie s prílohami, na základe ktorej jej súd vydal poverenie č. XXXX/XXXXXX zo dňa
12.7.2012.

Dňa 27.8.2012 postúpila súdna exekútorka prvostupňovému súdu námietky povinného proti exekúcii
podané v zákonnej lehote. Povinný vo svojich námietkach uviedol, že o pohľadávke vymáhanej v tomto
exekučnom konaní nebolo rozhodnuté zákonným spôsobom, a to z dôvodu nedostatku právomoci
rozhodcovského súdu, čo činí nezákonným i exekučný titul, na základe ktorého je vedená exekúcia.
Povinný dňa 18.5.2012 podal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku na Okresnom súde Košice
II, ktorý má byť exekučným titulom v tejto exekúcii. Na základe uvedenej skutočnosti povinný považuje
exekúciu za neprípustnú. Okrem toho, podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je dôvodom
aj pre odklad exekúcie, pretože možno očakávať, že exekúcia bude zastavená.



Na základe výzvy prvostupňového súdu zo dňa 28.8.2012 oprávnený k námietkam povinného uviedol,
že námietky povinného sú nedostatočne odôvodnené, pretože skutočnosť, že povinný podal žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je sama o sebe dôvodom podania námietok a následného
zastavenia exekúcie a ani dôvodom na to, aby bolo možné exekúciu považovať za neprípustnú. Povinný
vo svojom podaní uviedol, že o pohľadávke oprávneného nebolo rozhodnuté zákonným spôsobom,
ktorý spočíva v nedostatku právomoci rozhodcovského súdu, čo robí exekučný titul nezákonným.
Tvrdenia povinného v súvislosti s nedostatkom právomoci rozhodcovského súdu považuje oprávnený
za neopodstatnené, účelové a zavádzajúce a má za to, že sa nimi povinný chce len vyhnúť splneniu
svojej povinnosti deklarovanej exekučným titulom. Navyše, povinný neuvádza žiadny konkrétny dôvod,
na základe ktorého existuje údajný nedostatok právomoci rozhodcovského súdu, a preto aj z toho
dôvodu považuje námietky za nedostatočne odôvodnené. Oprávnený len pre úplnosť uviedol, že
rozhodcovská doložka zakladajúca právomoc rozhodcovského súdu bola obsiahnutá v Uznaní záväzku
zo dňa 12.5.2011, ktorý obsahuje totožné texty, slovenský aj anglický. Aj napriek skutočnosti, že
uznanie obsahuje dve textácie, vychádzajúc z jednotlivých ustanovení uznania je zrejmé, že tieto nie
sú odlišné, pretože ide o preklad zo slovenského do anglického jazyka. Na konci listiny je uvedený
podpis oprávneného a povinného, a preto je zrejmé, že svojím podpisom na konci listiny vyjadrili
obe zmluvné strany súhlas s jej obsahom, a to ako slovenskou, tak aj anglickou verziou. Napokon
dve textácie sa nachádzajú na tom istom dokumente, pričom samotný text uznania je formátovaný
takým spôsobom, že slovenskú verziu je možné nespochybniteľne priradiť k anglickej verzii a naopak.
Vychádzajúc z obsahu rozhodcovskej doložky, všetky osoby podpísané na uznaní, a to ako oprávnený,
tak aj povinný, si v uznaní dohodli právomoc Obchodného súdu na rozhodovanie všetkých medzi nimi
vzniknutých sporov v súvislosti so zmluvou, faktúrami obsiahnutými v uznaní, záväzkom vyplývajúcim
z týchto faktúr, ako aj samotným uznaním vrátane sporov o platnosť a výklad právnych úkonov. Tým,
že povinný bez pochyby podpísal uznanie, nesporne vyjadril s rozhodcovskou doložkou svoj súhlas.
Oprávnený má teda za to, že rozhodcovská doložka zakladajúca právomoc Obchodného súdu je
dojednaná platne, obsahuje všetky zákonom predpísané formálne aj obsahové náležitosti pre platné
založenie právomoci Obchodného súdu. Oprávnený zároveň nesúhlasí s povolením odkladu exekúcie,
a to z dôvodu, že samotná skutočnosť, že bola podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku
nezakladá automaticky dôvod na odklad exekúcie. V prípade, že by to tomu tak bolo, išlo by o nástroj
zneužiteľný zo strany povinných, ktorí by mohli účelne podávať žaloby o zrušenie rozhodcovských
rozsudkov kedykoľvek bez toho, aby na podávanie týchto žalôb existovali skutočné dôvody, pokiaľ
by každý exekučný súd mal povoliť odklad exekúcie v každom jednotlivom prípade, v ktorom bola
podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku, dochádzalo by k neprimeraným zásahom do práv
oprávnených, ktorých uspokojenie by sa zbytočne predlžovalo a tým by dochádzalo k zbytočným a
neúmerným predlžovaniam exekučných konaní. Oprávnený sa domnieval, že podanie žaloby o zrušenie
rozhodcovského rozsudku nezakladá automaticky dôvod na odklad exekúcie, nakoľko podanie žaloby
samo o sebe neznamená, že možno očakávať zastavenie exekúcie, najmä nie v prípadoch, kedy
sú účastníkmi konania právnické osoby. Konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku navyše nie je
opravným konaním, a preto by mal exekučný súd starostlivo preskúmať všetky skutočnosti rozhodné pre
odklad exekúcie. V tejto súvislosti sa oprávnený domnieva, že povinný podal návrh na odklad exekúcie
zámerne a účelovo, aby sa vyhol následkom exekučného konania a tým predĺžil svoju povinnosť
vyplývajúcu mu z exekučného titulu.

Podľa ust. § 50 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o
zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) povinný môže vzniesť u exekútora
povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky
proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku
alebo bránia jeho vymáhateľnosti alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté
platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v
exekučnom titule. Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne.
Ak po podaní námietok exekútor upustí od vykonania exekúcie /§46/, o námietkach netreba rozhodnúť.

Pred rozhodovaním o vlastných námietkach povinného proti exekúcii sa prvostupňový súd zaoberal
posudzovaním včasnosti ich podania. Ustanovenie § 50 ods. 1 Exekučného poriadku dáva povinnému
oprávnenie vzniesť proti upovedomeniu o začatí exekúcie námietky, a to v lehote 14 dní od doručenia
upovedomenia o začatí exekúcie. Pretože Exekučný poriadok nemá ustanovenia o počítaní lehôt, s
poukazom na ust. § 251 ods. 4 O. s. p. /Na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.



Rozhoduje sa však vždy uznesením./, možno na počítanie lehoty 14 dní aplikovať ustanovenie § 57
O. s. p..

Podľa ust. § 57 ods. 1 O. s. p. do plynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej
začiatok lehoty.

Podľa ust. § 57 ods. 2 O. s. p. lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov končia sa uplynutím
toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty,
a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo
sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

Podľa ust. § 57 ods. 3 O. s. p. lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo
podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

Možno teda konštatovať, že lehota na podanie námietok začína plynúť deň nasledujúci po dni, kedy
došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. V tomto prípade je týmto dňom deň, kedy bolo povinnému
doručené upovedomenie o začatí exekúcie /10.8.2012/. Lehota na podanie námietok teda začala plynúť
dňa 11.8.2012 a skončila sa dňa 24.8.2012. Povinný podal svoje námietky na poštovú prepravu dňa
22.8.2012, teda v zákonom stanovenej 14-dňovej lehote.

Vychádzajúc z námietok povinného prvostupňový súd konaním vo veci, po oboznámení sa s obsahom
spisu, ako aj listinných dôkazov v ňom založených zistil, že exekučným titulom, na podklade ktorého
sa vedie toto exekučné konanie, je rozhodcovský rozsudok Obchodného súdu stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného Obchodným súdom s.r.o. v Banskej Bystrici č. OS 13/12 zo dňa 11.4.2012. Týmto
rozhodnutím uložil súd povinnému uhradiť oprávnenému sumu 173.261,78 Eur spolu s úrokmi z
omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 146.170,04 Eur od 29.11.2009 do 14.4.2010; zo sumy
142.497,88 Eur od 15.4.2010 do zaplatenia; zo sumy 985,51 Eur od 27.11.2009 do 10.6.2010; zo
sumy 912,90 Eur od 11.6.2010 do zaplatenia; zo sumy 21.452,85 Eur od 25.12.2009 do zaplatenia;
zo sumy 5.553,85 Eur od 3.1.2010 do zaplatenia; zo sumy 358,10 Eur od 17.12.2009 do zaplatenia;
zo sumy 2.486,20 Eur od 9.1.2010 do zaplatenia, trovami konania vo výške 7.437,60 Eur a trovami
právneho zastúpenia vo výške 2.805,99 Eur. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.4.2012
a vykonateľnosť dňom 24.4.2012.

Povinný vo svojich námietkach uviedol, že rozhodnutie rozhodcovského súdu je nezákonné, a to z
dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského súdu.

K tomu prvostupňový súd uviedol, že námietky v exekúcii sú obranou povinného proti neprávom
vedenej exekúcii a ich cieľom je jej vyhlásenie za neprípustnú. Námietky však nemôžu smerovať proti
rozhodnutiu, ktoré je už právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, nie sú opravným prostriedkom
rozhodnutia, na základe ktorého sa vedie exekúcia a možno ním toto rozhodnutie zmeniť alebo
zrušiť. Úlohou exekučného súdu v exekučnom konaní je zabezpečovanie núteného výkonu súdnych
a iných rozhodnutí, za predpokladu, že nimi uložené povinnosti neboli povinnými plnené dobrovoľne.
Do jeho kompetencie nespadá posudzovanie hmotnoprávnych aspektov pôvodného konania, ako
ani posudzovanie správnosti, resp. zákonnosti rozhodnutí súdov, prípadne iných príslušných orgánov
vydaných v pôvodnom konaní.

Povinný prvostupňovému súdu nepredložil žiadne listinné dôkazy, ktoré by preukazovali, že by bol
exekučný titul zrušený alebo zmenený, preto prvostupňový súd rozhodol tak, že námietky povinného
proti exekúcii ako nedôvodné zamietol.

Prvostupňový súd však nemohol opomenúť tú skutočnosť, že povinný podal na Okresný súd Košice
II dňa 18.5.2012 žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku (exekučného titulu), pričom konanie sa
vedie na Okresnom súde Košice II pod spis. zn. 34Cb/85/2012 a o žalobe povinného dosiaľ rozhodnuté
nebolo.

Podľa ust. § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno
očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).



V danom prípade mal prvostupňový súd za preukázané, že povinný podal voči exekučnému titulu žalobu
o jeho zrušenie, pričom konanie o tejto žalobe je vedené na Okresnom súde Košice II pod spis. zn.
34Cb/85/2012 a môže mať za následok jeho zrušenie, čo by bolo dôvodom na zastavenie exekúcie
podľa ust. § 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku. Preto prvostupňový súd rozhodol tak, že povolil
odklad exekúcie.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie povinný a to proti prvému
výroku ktorým prvostupňový súd zamietol námietky povinného proti exekúcii. Odvolateľ považoval výrok
uznesenia o zamietnutí námietok povinného za nesprávny. Uviedol, že v zmysle §44 ods.2 Exekučného
poriadku v štádiu pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, je súd povinný zisťovať rozpor
návrhu na vykonanie exekúcie, ale aj exekučného titulu so zákonom. Ďalej uviedol, že keď súd už vydal
poverenie na vykonanie exekúcie, neznamená to, že už viac nie je povinný skúmať, a to aj v štádiu
konania o námietkach voči exekúcii, rozpor exekučného titulu so zákonom. V napadnutom uznesení
súd dôvodí, že do kompetencie exekučného súdu nespadá posudzovanie hmotnoprávnych aspektov
pôvodného konania, ako ani posudzovanie zákonnosti rozhodnutí súdov v pôvodnom konaní. Povinný
sa s touto argumentáciou v odôvodnení nestotožňuje a nepovažuje ju za správnu, preto navrhuje aby
súd rozhodol tak, že súd námietkam povinného vyhovuje a exekúciu zastaví.

K odvolaniu povinného sa vyjadril oprávnený , ktorý vo svojom vyjadrení uviedol, že nesúhlasí s tvrdením
povinného v časti, že exekučný súd sa nesprávne vysporiadal vo svojom odôvodnení s preskúmavacou
činnosťou súdu vo vzťahu k exekučnému titulu. Delegovanie právomoci rozhodcovského súdu vo veci
konať a prejednať vec vyplýva z rozhodcovskej doložky., ktorú si oprávnený a povinný ako podnikateľské
subjekty dohodli v rámci zásady zmluvnej voľnosti zmluvných strán. Samotným účelom exekučného
konania je, aby oprávnený mal možnosť v podobe svojho práva dovolávať sa priznaných a judikovaných
pohľadávok v zmysle exekučného titulu. Oprávnený ďalej uviedol, že sa stotožňuje s odkazom povinného
na zákonné ustanovenie § 44 ods.2 Exekučného poriadku, v ktorom je uvedené, že súd je oprávnený
pred vydaním poverenia preskúmať návrh na vykonanie exekúcie, ďalej exekučný titul a ich vzájomný
súlad so zákonom. Týmto oprávnený len uviedol, že povinný sa opiera o zákonné ustanovenie, v zmysle
ktorého súd postupoval a uplatnil si moc delegovanú mu zákonom. Zároveň uviedol, že je vecou súdu
zaoberať sa dôvodmi zastavenia exekúcie aj po vydaní poverenia, avšak len v prípade závažných
skutočností, ktoré na zastavenia exekúcie majú vplyv. Samotné tvrdenie bez dôkazov nezakladá právny
záver, pre ktorý by súd mal exekúciu zastaviť. Oprávnený na záver uviedol, že prvostupňový súd správne
odôvodnil výrok uznesenia, a to v tej časti, v ktorej námietky povinného zamietol a žiadal o priznanie
trov v odvolacom konaní vo výške 944,69 eur.

V zákonom stanovenej lehote podal odvolanie voči druhému výroku oprávnený, ktorým súd prvého
stupňa povolil odklad exekúcie. Uviedol, že s rozhodnutím súdu prvého stupňa sa nestotožňuje a
to z dôvodu, že prvostupňový súd považoval automaticky za dôvod odkladu exekúcie konanie o
zrušenie rozhodcovského rozsudku bez toho, aby bližším spôsobom preskúmal skutočné záujmy
účastníkov exekučného konania. Takýto názor vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa
15.01.2009, v zmysle ktorého platí: ,, Pred povolením odkladu exekúcie z tohto dôvodu by malo byť
dostatočne osvedčené, že sa začalo konanie alebo iný právny postup, ktorého výsledkom môže byť
právna skutočnosť spôsobujúca zastavenie exekúcie. Takouto skutočnosťou však automaticky nie je
akékoľvek súdne konanie začaté povinným, ktorým spochybňuje platnosť alebo účinky exekučného
titulu. Z uvedeného teda vyplýva, že prvostupňový súd mal povinnosť dôslednejšie skúmať konanie o
zrušenie rozhodcovského rozsudku vo vzťahu povinnému a oprávnenému, čo však prvostupňový súd
neuskutočnil. Zároveň uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nedostatočne odôvodnené a preto
je nepreskúmateľné, nakoľko z uznesenia súdu prvého stupňa nevyplýva, z akých skutočností má súd
za preukázané podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku a rovnako tiež nesprávne, nakoľko
vychádza z nedostatočného zistenia skutkového stavu zo strany súdu. Oprávnený sa domnieva, že
prvostupňový súd mal zohľadniť všetky skutočnosti, aby zistil, či možno očakávať zastavenie exekúcie a
to z dôvodu, že súd pozná právo, predovšetkým , aby zistil či samotná žaloba o zrušenie rozhodcovského
rozsudku je opodstatnená s poukazom na relevantný dôvod, na základe ktorého je dôvodná obava, že
exekučný titul môže byť zrušený. Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno očakávať že exekúcia bude
zastavená, a preto mal prvostupňový súd odklad exekúcie zamietnúť. Odvolateľ navrhol, aby odvolací
súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil, a vec mu vrátil na ďalšie konanie a povinného zaviazal na
náhradu trov právneho zastúpenia, tak ako tieto budú dodatočne vyčíslené v zákonnej lehote.



Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie v prvom výroku ( odvolanie podané povinným) podľa
§ 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vracia vec súdu prvého
stupňa ako predčasne predloženú, pretože vo veci nie sú splnené podmienky pre odvolacie konanie.

Podľa § 374 ods. 4 O.s.p. proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy
prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný
čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu
prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak
odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka
alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním
odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Toto ustanovenie vychádza z čl. 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého proti rozhodnutiu
zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy
sudca prostredníctvom procesného inštitútu autoremedúry, ktorou sudca, ktorý by inak bol zákonným
sudcom vo veci, môže v celom rozsahu vyhovieť podanému odvolaniu. Úplným vyhovením odvolaniu
sudca zabráni devolutívnemu aj suspenzívnemu účinku odvolania. Ak sudca odvolaniu vyhovie v celom
rozsahu, jeho rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa. Sudca nemôže vyhovieť
odvolaniu len čiastočne. Ak sudca odvolaniu nemieni vyhovieť v celom rozsahu, predloží vec so správou
o tom na rozhodnutie odvolaciemu súdu na riadne odvolacie konanie. Z predkladacej správy by malo
byť zrejmé, že sudca sa venoval prípadnej možnosti rozhodnúť o odvolaní proti rozhodnutiu súdneho
úradníka alebo justičného čakateľa bez jeho predloženia príslušnému odvolaciemu súdu. Inak by
mohlo dôjsť k tomu, že by odvolací súd vrátil vec súdu prvého stupňa na vyriešenie otázky prípadnej
autoremedúry, pretože jej neuplatnenie je jednou z podmienok prípustnosti rozhodovania odvolacieho
súdu o odvolaniach proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa. Z čl. 142 ods. 2 ústavy
a z prvej vety citovaného zák. ust. vyplýva, že proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného
čakateľa je vždy prípustný opravný prostriedok, teda aj vtedy, ak je podľa § 202 odvolanie neprípustné.
Ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému
odvolanie nie je prípustné podľa § 202, rozhodnutie súdneho úradníka alebo justičného čakateľa sa
podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca. To však platí iba v prípade, ak toto odvolanie
bolo podané oprávnenou osobou v odvolacej lehote. Ak sudca odvolaniu vyhovie v celom rozsahu, jeho
rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa. Z toho vyplýva, že ak sudca rozhodol
o odvolaní proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, ktoré je vymenované v §
202 (teda odvolanie smerovalo proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti
ktorému Občiansky súdny poriadok odvolanie nepripúšťa), proti rozhodnutiu sudcu už odvolanie nie
je prípustné. Iná je situácia, ak sudca rozhodol o odvolaní proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo
justičného čakateľa, ktoré nie je vymenované v § 202. V tomto prípade proti rozhodnutiu sudcu je
odvolanie prípustné.

Pretože zákonný sudca takto nepostupoval a predložil vec odvolaciemu súdu bez vyjadrenia k odvolaniu
podanému povinným voči prvému výroku, odvolací súd vrátil vec ako predčasne predloženú, aby súd
prvého stupňa odstránil vytýkaný nedostatok, poprípade sám rozhodol o odvolaní povinného ktoré
smeruje proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka samostatným uznesením, doručil ho účastníkom
konania a vyčkal či sa proti nemu niekto v odvolacej lehote odvolá. Ak sa proti nemu účastníci konania
znova odvolajú, až v takom prípade vec predloží odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní novou
predkladacou správou.

K druhému výroku voči ktorému sa odvolal oprávnený odvolací súd uvádza :

Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. Zákonný sudca o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka v súlade s ust. § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodol
tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1, 3
O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie podľa
§ 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie
smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.



Odvolací súd sa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého
stupňa ako aj s dôvodmi rozhodnutia. Na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného
uvádza nasledovné:

Predmetom odvolacieho konania v danom prípade je posúdenie správnosti povolenia odkladu
predmetnej exekúcie z dôvodu vedenia konania na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 34Cb/85/2012
o zrušení rozhodcovského rozsudku (exekučného titulu).

Exekučným titulom v tomto konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný dňa 11.4.2012 Obchodným súdom
stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Obchodným súdom s.r.o. v Banskej Bystrici č. OS 13/12.

Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno
očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57 ).

Jednou zo základných požiadaviek na exekučné konanie je podmienka rýchleho núteného uskutočnenia
práva oprávneného. Exekúcia sa vykonáva na návrh a v prospech oprávneného, nemožno však v rámci
tohto konania zabúdať ani na účinnú ochranu práv a oprávnených záujmov povinného. Medzi dôležité
procesné prostriedky ochrany povinného patrí odklad núteného výkonu exekučného titulu, resp. odklad
exekúcie. Zmyslom a cieľom tohto inštitútu je odložiť (oddialiť) vykonanie exekúcie, po určitú dobu v nej
nepokračovať, a tak ochrániť povinného pred nepriaznivými následkami okamžitého výkonu exekúcie.

Rozhodnutie súdu o odklade exekúcie je výrazným zásahom do práva oprávneného na nútené
vymoženie priznanej pohľadávky, a preto je potrebné pristupovať k posudzovaniu podmienok na odklad
exekúcie s náležitou opatrnosťou. Rozhodnutie súdu o odklade exekúcie nemôže byť založené na
svojvôli ale vždy musí vychádzať z konkrétnych skutočností a relevantných dôkazov. Pri odklade
exekúcie podľa ust. § 56 ods. 2 Exekučného poriadku sa exekučný súd opiera o skutočnosť, že bolo
začaté konanie alebo procesný postup, kde výsledok tohto konania alebo postupu môže reálne založiť
dôvod na zastavenie exekúcie pre niektorý z dôvodov uvedených v ust. § 57 Exekučného poriadku.

Súd prvého stupňa povolil odklad exekúcie z dôvodu, že povinný podal voči exekučnému titulu žalobu
o jeho zrušenie, pričom konanie o tejto žalobe je vedené na Okresnom súde Košice II pod sp.zn.
34Cb/85/2012 a môže mať za následok zrušenie exekučného titulu, čo by bolo dôvodom na zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods.1 písm. b) Exekučného poriadku.

Na základe takto zisteného skutkového a právneho stavu odvolací súd podľa ustanovenia § 219 O. s.
p. potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v II. výroku ako vecne správne.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.