Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 13CoKR/32/2018 z 26. 3. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 26. marca 2019, sp. zn. 13CoKR/32/2018, ECLI:SK:KSZA:2019:5116226943.1
Krajský súd Žilina | 13CoKR/32/2018 | ECLI:SK:KSZA:2019:5116226943.1 | 2019-03-26 | Rozsudok
Oblasť práva: Obchodné právo – Konkurz
Citované ustanovenia: § 87 ods. 2 ZKR, § 380 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 CSP, § 379 CSP, § 396 ods. 1 CSP, § 219 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP, § 87 ods. 1 ZKR, § 387 ods. 2 CSP, § 387 ods. 1 CSP, § 219 ods. 3 CSP, § 262 ods. 2 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e4182a60-2d5c-48e3-b42d-322fda307461
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2019:5116226943.1

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13CoKR/32/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116226943
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5116226943.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej
a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v spore žalobcu: Slovenská republika
- Daňový úrad Žilina, so sídlom Janka Kráľa 2, 010 01 Žilina, proti žalovanému: LexCreditor k.s., so
sídlom Laurinská 3/A, 811 01 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 47 245 913, správca úpadcu: Ing. Daniela
Repkovská, s miestom podnikania Bystrická 539/42, 010 09 Žilina, IČO: 33 858 420, zastúpenému
zástupcom SMOLÁK HLAVATÁ advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Laurinská 3, 811 01 Bratislava,
IČO: 47 254 432, v konaní o určenie pohľadávok proti podstate, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č.k. 5Cbi/18/2016-100 zo dňa 24. apríla 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 5Cbi/18/2016-100 zo dňa 24. apríla 2018                             p
o t v r d z u j e .
Žalovaný   m á   voči žalobcovi   n á r o k  na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol. O trovách súdneho konania rozhodol tak, že
žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd poukázal na aplikáciu § 87
ods. 1, 2 a 3, § 100 ods. 2 písm. c), § 47 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii
v znení účinnom do 31.12.2011 (ďalej len ,,ZKR“), § 2, § 155 ods. 1 písm. a), § 158, § 159 zákona
č. 563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
účinnom do 31.10.2016 (ďalej len ,,Daňový poriadok“) a uviedol, že v prejednávanej veci sa žalobca
domáhal určenia, že pohľadávky celkom vo výške 420 Eur z titulu pokút za nepodanie daňového
priznania podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov na dani z
pridanej hodnoty uložené daňovému subjektu - úpadcovi zastúpenému správcom úpadcu rozhodnutiami
Daňového úradu Žilina o uložení pokuty označenými v podanej žalobe, predloženými v prílohách žaloby
sú pohľadávkami proti podstate v konkurze na majetok úpadcu vedenom na Okresnom súde Žilina pod
sp. zn. 3K/7/2009.
2. Vzhľadom na prechodné ustanovenie § 206a ods. 1 ZKR, podľa ktorého konania začaté pred 1.
januárom 2012 sa dokončia podľa doterajších predpisov, ak ods. 2 neustanovuje inak, okresný súd na
prejednávanú vec aplikoval ustanovenia ZKR v znení účinnom do 31.12.2011.
3. Okresný súd poukázal na to, že ZKR v znení účinnom do 31.12.2011 definoval pohľadávky proti
podstate v ust. § 87 a pre ich uplatňovanie a uspokojovanie ustanovoval osobitný režim. Pohľadávky proti
podstate sa uplatňovali priamo u správcu úpadcu a uspokojovali postupom podľa ust. § 87 ods. 3 ZKR.
Pohľadávky proti podstate ZKR vymedzoval časovým a vecným kritériom. Z hľadiska časového kritéria
išlo o pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu. Z hľadiska vecného kritéria išlo o pohľadávky
tak, ako boli tieto vymedzené v ust. § 87 ods. 1 ZKR (pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu



v súvislosti so správou a speňažovaním majetku podliehajúceho konkurzu, výživné pre maloleté deti,
odmena správcu a ďalšie pohľadávky, o ktorých to ustanovoval tento zákon), resp. v ust. § 87 ods. 2
ZKR (pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu ako dane, poplatky, clá, poistné na zdravotné
poistenie, poistné na sociálne poistenie, mzdy alebo platy zamestnancov úpadcu a ďalšie nároky
zamestnancov úpadcu z pracovných zmlúv alebo dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného
pomeru, v prípade ktorých bolo právne irelevantné, či vznikli v súvislosti so správou a speňažovaním
konkurznej podstaty). ZKR zároveň v ust. § 87 ods. 1 negatívne  vymedzoval, že pohľadávkami proti
podstate nie sú podmienené pohľadávky, ktoré sa uplatňovali prihláškou      (§ 28 ods. 3 a 4 ZKR).
4. Na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že konkurz na majetok úpadcu
bol vyhlásený uznesením Okresného súdu Žilina č.k. 3K/7/2009-51 zo dňa 21.07.2009 zverejneným v
Obchodnom vestníku č. 143B/2009 zo dňa 27.07.2009 s účinkami zverejnenia a účinkami vyhlásenia
konkurzu 28.07.2009.
5. Sporné pohľadávky žalobcu vznikli titulom pokút za nepodanie daňových priznaní podľa zákona č.
222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov na dani z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobia časovo nasledujúce po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu (28.07.2009), ktoré
pokuty boli uložené rozhodnutiami Daňového úradu Žilina z júna a júla 2014. Vzhľadom na uvedené, pri
zohľadnení účinkov vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu 28.07.2009, okresný súd konštatoval, že
žalobcom uplatnené pohľadávky vznikli po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu.
6. Okresný súd poukázal na to, že právnym dôvodom predmetných pohľadávok sú pokuty za nepodanie
daňového priznania podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov uložené daňovému subjektu - úpadcovi zastúpenému správcom úpadcu podľa § 155 ods. 1
písm. a) zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov za správny delikt podľa § 154 ods. 1
písm. a) bod 1 zákona č. 563/2009 Z.z. Ide teda o sankcie, konkrétne pokuty uložené správcom dane v
súlade s označenými ustanoveniami Daňového poriadku. V zmysle ust. § 2 písm. b) Daňového poriadku
daňou sa na účely tohto zákona rozumie daň podľa osobitných predpisov, vrátane úroku z omeškania,
úroky a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, miestny poplatok za komunálne odpady
a drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného
predpisu. Citované zákonné ust. § 2 písm. b) Daňového poriadku vymedzuje pojem daň výlučne pre
účely Daňového poriadku. V zmysle ust. § 87 ods. 2 ZKR za pohľadávku proti podstate je považovaná
tiež pohľadávka, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu ako o.i. daň. Hoci v ustanoveniach ZKR nie je pojem
daň vymedzený (definovaný), nemožno pre potreby ZKR bez ďalšieho akceptovať definíciu pojmu daň
upravenú v ust. § 2 písm. b) Daňového poriadku. Pre potreby ZKR je nevyhnutné tento pojem vykladať
zužujúco, t.j. výlučne ako daň podľa osobitných predpisov, miestny poplatok za komunálne odpady a
drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného
predpisu. Za daň pre účely ZKR nemožno považovať aj úrok z omeškania, úrok a pokuty podľa Daňového
poriadku alebo osobitných predpisov (§ 2 písm. a) Daňového poriadku), nakoľko to vylučuje ust. § 100
ZKR, kedy v zmysle § 100 ods. 1 ZKR z uspokojenia v konkurze je vylúčené príslušenstvo prihlásených
pohľadávok, na ktoré vznikol nárok po vyhlásení konkurzu, za ktoré možno považovať úroky z omeškania
a úroky v zmysle § 2 písm. b) ZKR, resp. z uspokojenia v konkurze sú vylúčené aj mimozmluvné
alebo zmluvné sankcie postihujúce majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol, boli uložené alebo prirástli
po vyhlásení konkurzu. Pokuty uložené správcom dane daňovému subjektu - úpadcovi zastúpenému
správcom úpadcu podľa Daňového poriadku alebo osobitných predpisov majú charakter mimozmluvnej
sankcie postihujúcej majetok úpadcu. Sporné pokuty za nepodanie daňového priznania pritom boli
správcom dane uložené rozhodnutiami správcu dane vydanými po vyhlásení konkurzu na majetok
úpadcu.
7. Z uvedených skutočností dospel okresný súd k záveru, že hoci v zmysle ust. § 47 ods. 2 ZKR
vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu sa neprerušilo daňové konanie a správca dane aj po vyhlásení
konkurzu na majetok úpadcu bol oprávnený rozhodnúť o uložení pokuty za nepodanie daňového
priznania daňovému subjektu - úpadcovi zastúpenému správcom úpadcu podľa § 155 ods. 1 písm. a)
Daňového poriadku za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. a) bod 1 Daňového poriadku a tieto
pohľadávky správcu dane sa považujú za pohľadávky vzniknuté po vyhlásení konkurzu (§ 158 ods.
3 Daňového poriadku), tak zároveň tieto pohľadávky nespĺňajú vecné kritérium definície pohľadávok
proti podstate v zmysle ust. § 87 ods. 1 ZKR (nevznikli v súvislosti so správou a speňažením majetku
podliehajúceho konkurzu, nejde o výživné pre maloleté deti, odmenu správcu ani iné pohľadávky, o
ktorých by to ustanovoval tento zákon) a ani nespĺňajú vecné kritérium definície pohľadávok proti
podstate podľa ust. § 87 ods. 2 ZKR v zmysle definície pojmu daň pre potreby ZKR uvedenej vyššie.
Zároveň, tieto pohľadávky je potrebné zahrnúť pod pojem mimozmluvné sankcie postihujúce majetok
úpadcu, ktoré boli uložené po vyhlásení konkurzu, v dôsledku čoho sú v zmysle ust. § 100 ods. 2 písm.



c) z uspokojenia v konkurze vylúčené. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd žalobu
žalobcu v celom rozsahu zamietol.
8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol
v konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v
plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ust. § 262 ods.
2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
9. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. Mal za to, že okresný súd dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Žalobca sa stotožnil s názorom okresného súdu, že v zmysle ust. § 87 ZKR v znení účinnom do
31.12.2011 z hľadiska časového ide o pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu. Tieto pohľadávky
vznikli (boli uložené rozhodnutiami) po vyhlásení konkurzu a zároveň sa aj týkajú obdobia po vyhlásení
konkurzu. Žalobca sa nestotožnil so stanoviskom okresného súdu, že definícia pojmu daň v zmysle ust.
§ 2 písm. b) zákona č. 563/2009 Z.z. vymedzuje pojem daň výlučne pre účely Daňového poriadku a pre
účely zákona č. 7/2005 Z.z. je nevyhnutné tento pojem vykladať zužujúco. Podľa žalobcu definícia pojmu
daň v zmysle ust. § 2 písm. b) Daňového poriadku vymedzuje pojem daň nielen pre účely Daňového
poriadku, ale aj pre účely zákona o konkurze a reštrukturalizácii, a preto na uplatnené pohľadávky proti
podstate je potrebné aplikovať ust. § 87 ods. 2 ZKR, platného a účinného do 31.12.2011. V zmysle ust.
§ 2 písm. b) Daňového poriadku daňou je daň podľa osobitných predpisov vrátane úroku z omeškania,
úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, miestny poplatok za komunálne odpady
a drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného
predpisu. Daňový poriadok v šiestej časti upravuje osobitné ustanovenia pre konkurz a reštrukturalizáciu.
V zmysle ust. § 158 ods. 1 Daňového poriadku je definované, že za pohľadávku sa na účely konkurzu
a reštrukturalizácie považuje daňový nedoplatok. Daňovým nedoplatkom v zmysle ust. § 2 písm. f)
Daňového poriadku je dlžná suma dane po lehote splatnosti. Nakoľko v zmysle ust. § 47 ods. 2 ZKR
vyhlásením konkurzu sa okrem iného neprerušuje daňové konanie, žalobca ako správca dane bol
povinný uložiť sankcie za správny delikt a v zmysle ust. § 87 ods. 2 ZKR tieto sankcie ako pohľadávku
proti podstate aj uplatniť v konkurze úpadcu. Aj keď žalobca rešpektuje, že v zmysle ust. § 100 ods.
2 písm. c) ZKR z uspokojenia sú vylúčené mimozmluvné alebo zmluvné sankcie postihujúce majetok
úpadcu, ak nárok na ne vznikol, boli uložené alebo prirástli po vyhlásení konkurzu, sporné pohľadávky sú
podľa názoru žalobcu čo do právneho dôvodu a výšky, ale pri absencii práva vymáhateľnosti (z dôvodu
citovaného ust. § 87 ods. 2 ZKR) pohľadávkami proti podstate. Podľa žalobcu, ak zákonodarca na jednej
strane ukladá správcovi dane povinnosť uložiť sankcie za správny delikt, ktorého sa dopustí úpadca,
v mene ktorého koná správca v konkurznom konaní v období po vyhlásení konkurzu, nie je právne
akceptovateľné, aby takto zákonne uložené sankcie boli vylúčené z uspokojenia, ako pohľadávky proti
podstate. Bolo právom a povinnosťou žalobcu si predmetnú pohľadávku uplatniť v konkurze. Navrhol
napadnutý rozsudok zmeniť a určiť, že žalobcom uplatnené pohľadávky listom č. 103948636/2016 zo
dňa 20.09.2016 v konkurze vedenom na Okresnom súde Žilina pod č. 3K 7/2009 na majetok úpadcu Ing.
Daniela Repkovská, Bystrická 42, 010 09 Žilina, IČO: 33 858 420 z titulu pokút za nepodanie daňového
priznania v celkovej sume 420 Eur, sú čo do právneho dôvodu a výšky pohľadávkami proti podstate.
10. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný. Žalovaný uviedol, že pohľadávky
žalobcu nespĺňajú všetky definičné znaky uvedené v § 87 zákona č. 7/2005 Z.z., a preto ich nie je
možné klasifikovať ako pohľadávky proti podstate. Vo vymedzení uvedenom v ust. § 87 zákona o
konkurze ide podľa názoru žalovaného o individuálne vymedzenie pohľadávok proti podstate podľa
právneho dôvodu ich vzniku a z toho je zrejmé, že pohľadávky žalobcu nemožno subsumovať pod
toto ustanovenie zákona o konkurze. Pohľadávky žalobcu nevznikli ani v súvislosti so správou a
speňažovaním majetku, ani nijako inak nesúvisia s činnosťou úpadcu, dôsledkom ktorej bol privodený
úpadcovi úpadok, čím nie je splnené účelové určenie pohľadávok proti podstate. Z uspokojenia sú
vylúčené mimozmluvné a zmluvné sankcie, ktoré by sa mali uspokojovať z konkurznej podstaty, ak na
ne vznikol nárok, boli uložené alebo prirástli po vyhlásení konkurzu. Sem patria aj s sankcie, pokuty,
penále uložené rozhodnutím správneho orgánu. Aj v prípade rozhodnutia daňového úradu na plnenie sú
počas konkurzu nevykonateľné. Žalovaný nespochybnil pohľadávky žalobcu ani nenamietal ich právny
dôvod, iba má za to, že počas konkurzu ich nie je možné uspokojiť. Zákon o konkurze taxatívnym
výpočtom druhovo a časovo určuje pohľadávky, ktoré sú vylúčené z uspokojenia, a tieto pohľadávky
je správca povinný neuznať z dôvodu ich nevymáhateľnosti. Presne tak postupoval žalovaný, keď
pohľadávky žalobcu nespochybnil z dôvodu ich samotnej existencie, právneho dôvodu, ale pohľadávky
žalobcu neuznal z dôvodu nevymáhateľnosti. Skutočnosť, že nemožno vykladať zákon o konkurze
neobmedzene extenzívne, vyplýva aj za samotných ustanovení o pohľadávkach proti podstate. Žalovaný
ako správca konal v súlade zo zákonom, ak právne posúdil dané pohľadávky ako pohľadávky vylúčené



z uspokojenia v konkurze, a tieto neuznal pre ich nevymáhateľnosť. Žalovaný mal za to, že v prípade
pohľadávok žalobcu ide o mimozmluvnú sankciu postihujúcu majetok úpadcu a postavenie štátu ako
veriteľa nemožno zvýhodňovať oproti iným veriteľom pohľadávok proti podstate, ktoré sú v zmysle
zákona o konkurze rovnako nevymáhateľné. O skutočnosti, že mimozmluvné sankcie uložené Daňovým
úradom nie je v konkurze možné zo strany správcu uspokojiť, svedčí aj judikatúra Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a taktiež aj odborná literatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, že pohľadávky žalobcu
nie je možné v konkurze uspokojiť, v ktorej súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 15.02.2011, sp. zn. 4Sžf/24/2010, sp. zn. 5Sžf/146/2013 zo dňa 29.04.2015, rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20S/55/2016 zo dňa 13.09.2016 a Komentár 1. vydanie zákon o konkurze
a reštrukturalizácii - komentár, 1. vydanie, Doc. JUDr. Milan Ďurica, PhD.. Žalovaný mal za to, že
predmetný rozsudok spĺňa všetky kvalitatívne požiadavky, ktoré sú pre takéto rozhodnutie kladené,
okresný súd sa vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami a tvrdeniami účastníkov konania,
náležite vykonal dokazovanie, ako aj vyhodnotenie dôkazov. Predmetné rozhodnutie nie je zaťažené
právnym pochybením, logickou nesprávnosťou a ani žiadnou inou vadou, ktorá by mohla mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť s priznaním nároku na
náhradu trov odvolacieho konania.
11. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 20.08.2018 bolo vyjadrenie žalovaného k odvolaniu
doručené žalobcovi s možnosťou sa k nemu vyjadriť v lehote 10 dní od doručenia výzvy, ktorú možnosť
žalobca v lehote určenej okresným súdom a ani k momentu rozhodovania krajského súdu nevyužil.
12. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379,           § 380 ods.
1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania
ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa
ust. § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
13. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia
pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13CoKR/32/2018-166 zo
dňa 08.03.2019, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli
Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie uvedeného
uznesenia dňa 19.03.2019 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené
podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP
v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.
14. Krajský súd primárne uvádza, že základom jeho konania bolo odvolanie žalobcu, obsiahnuté v
podaní zo dňa 07.06.2018 a v ňom vyjadrené odvolacie dôvody za aplikácie ust.        § 379, § 380
ods. 1 CSP.
15. Pri posúdení odvolacieho dôvodu žalobcu bolo potrebné tak, ako uviedol okresný súd, vychádzať z
platnej právnej úpravy k 31.12.2011, a to tak u zákona č. 7/2005 Z.z., ako aj u zákona č. 563/2009 Z.z.,
keďže účinky vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka Ing. Daniela Repkovská, s miestom podnikania
Bystrická 539/42, 010 09 Žilina, IČO: 33 858 420, nastali zverejnením uznesenia Okresného súdu Žilina
zo dňa 21.07.2019 sp. zn. 3K/7/2019 v Obchodnom vestníku č. 143B/2009 zo dňa 27.07.2009.
16. K príslušnosti konania Krajského súdu v Žiline ako súdu odvolacieho považuje krajský súd za
potrebné poukázať na ust. § 32 ods. 13 zákona č. 7/2005 Z.z. účinného od 1.1.2012, v zmysle ktorého,
ak bola popretá pohľadávka veriteľa, o ktorej rozhodovať patrí do právomoci iného orgánu ako súdu, je
súd, ktorý by bol príslušný na preskúmanie zákonnosti takéhoto rozhodnutia, príslušný aj na konanie o
určení tejto pohľadávky; to platí aj vtedy, ak iný orgán ako súd takéto rozhodnutie nevydal. Krajský súd v
súvislosti s predmetným sporovým konaním uvádza, že úprava ust. § 32 ods. 13 zákona č. 7/2005 Z.z.
v citovanom znení je účinná od 1.1.2012, avšak konkurzné konanie na dlžníka - úpadcu Ing. Daniela
Repkovská, s miestom podnikania Bystrická 539/42, 010 09 Žilina, IČO: 33 858 420 bolo začaté v spojení
s ust. § 206a ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. pred 1. januárom 2012, keď účinky vyhláseného konkurzu na
majetok dlžníka nastali dňa 28.7.2009, pre ktorú skutočnosť sa aj uvedené konanie vyvolané žalobou
žalobcu dokončí podľa doterajších predpisov, t.j. v zmysle znenia zákona č. 7/2005 Z.z. do 31.12.2011.
Konanie o určení, že pohľadávka žalobcu je pohľadávkou proti podstate, je konanie, ktoré je spojené s
konkurzným konaním na úpadcu Ing. Daniela Repkovská, s miestom podnikania Bystrická 539/42, 010
09 Žilina, IČO: 33 858 420, a pokiaľ sa na začaté konkurzné konanie voči dlžníkovi vzťahovala právna
úprava účinná do 31.12.2011, tak táto úprava sa vzťahovala aj na predmetné konanie. Z uvedeného
dôvodu bola vec správne prejednaná okresným súdom ako súdom prvého stupňa a následne mohla byť
prejednaná Krajským súdom v Žiline ako súdom odvolacím, keďže právna úprava zákona č. 7/2005 Z.z.
účinná do 31.12.2011 neobsahovala ust. § 32 ods. 13 zákona č. 7/2005 Z.z..
17. Primárne krajský súd uvádza, že rozsudok okresného súdu posudzoval v rozsahu a v medziach
odvolacích dôvodov žalobcu, obsiahnutých v podaní zo dňa 07.06.2018. Žalobca práve predmetným



odvolaním stanovil kvalitatívnu, ako aj kvantitatívnu stránku posudzovania napadnutého rozhodnutia
okresného súdu krajským súdom. Za aplikácie ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP z podaného odvolania
žalovaným prostredníctvom jeho právneho zástupcu bolo zrejmé, že žalobca nesúhlasil so skutkovým
a právnym záverom okresného súdu, pokiaľ tento uzavrel, že pohľadávky žalobcu nespĺňajú vecné
kritérium definície pohľadávok proti podstate v zmysle § 87 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. a ani nespĺňajú
vecné kritérium pohľadávok proti podstate v zmysle    § 87 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. a zároveň
ide o pohľadávky spadajúce pod pojem mimozmluvnej sankcie postihujúce majetok úpadcu, v dôsledku
čoho sú v zmysle § 100 ods. 2 písm. c) zákona č. 7/2005 Z.z. z uspokojenia v konkurze vylúčené,
a preto žalobu žalobcu zamietol. V podstate žalobca v odvolaní zotrval na svojich tvrdeniach, ktoré
uvádzal v žalobe a v konaní pred okresným súdom, a to, že v zmysle § 47 ods. zákona č. 7/2005
Z.z. sa vyhlásením konkurzu daňové konanie neprerušuje, a preto bol ako správca dane povinný uložiť
sankcie za správny delikt a v zmysle § 87 ods. 2 zákona č. 7/2005 tieto sankcie uplatniť ako pohľadávku
proti podstate aj v konkurze úpadcu. Podľa žalobcu definíciu pojmu daň podľa § 2 písm. b) zákona č.
563/2009 Z.z. nie je možné pre účely zákona č. 7/2005 Z.z. vykladať zužujúco. I keď žalobca rešpektuje
ust. § 100 ods. 2 písm. c) zákona č. 7/2005 Z.z., mal za to, že ak zákonodarca na jednej strane ukladá
správcovi dane povinnosť uložiť sankcie za správny delikt, ktorého sa dopustí úpadca, v mene ktorého
koná správca v období po vyhlásení konkurzu, nie je právne akceptovateľné, aby takto zákonne uložené
sankcie boli vylúčené z uspokojenia, ako pohľadávky proti podstate. Vo vzťahu k tomuto odvolaciemu
dôvodu krajský súd uvádza, že nebol relevantný a v celom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými závermi,
ako aj právnym posúdením, ktoré uskutočnil okresný súd v napadnutom rozhodnutí. Práve z titulu
aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné, ani žiaduce, aby krajský súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, s ktorými sa stotožňuje a ktoré vyjadril okresný
súd v napadnutom rozhodnutí, preto je postačujúce v rámci odvolacieho konania na ne len odkázať.
Uvedený postup krajského súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo
dňa 08. októbra 2009, z ktorého vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, v spojení
aj s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 180/2005, podľa ktorého pri potvrdení rozhodnutia
okresného súdu sa odvolací súd v zásade môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia okresného
súdu, ako aj uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo 190/2016 zo dňa 20.12.2017, z ktorého rovnako vyplýva,
že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok, preto určujúca je
spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom, čo vytvára ich organickú jednotu. Ak
sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje so závermi rozsudku okresného súdu, a odkáže na dôvody
rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení iba poukáže na relevantné skutkové zistenia
a stručne zhrnie právne posúdenie veci. Rozhodnutie odvolacieho súdu v podstate v sebe zahŕňa po
obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
18. Bolo zrejmé, že pohľadávky žalobcu v sume 420 Eur, ktorých určenia proti podstate sa domáhal,
sa týkali uložených pokút za nepodanie daňového priznania na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie od 13.08 do 30.09.2010, t.j. za časové obdobie po vyhlásení konkurzu na úpadcu na základe
rozhodnutí Daňového úradu Žilina z júna a júla 2014 (č.l. 10-37 spisu)
19. Podľa § 87 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do
31.12.2011 (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z.z.“) pohľadávky proti podstate sú pohľadávky, ktoré vznikli
po vyhlásení konkurzu v súvislosti so správou a speňažovaním majetku podliehajúceho konkurzu,
výživné pre maloleté deti, odmena správcu a ďalšie pohľadávky, o ktorých to ustanovuje tento zákon;
pohľadávkami proti podstate nie sú podmienené pohľadávky, ktoré sa uplatňujú prihláškou.
20. Podľa § 87 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. pohľadávky proti podstate sú tiež pohľadávky, ktoré vznikli
po vyhlásení konkurzu, ako dane, poplatky, clá, poistné na zdravotné poistenie, poistné na sociálne
poistenie, mzdy alebo platy zamestnancov úpadcu a ďalšie nároky zamestnancov úpadcu z pracovných
zmlúv alebo dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru. Ak správca prevádzkuje podnik
úpadcu alebo jeho časť, tieto pohľadávky sa považujú za pohľadávky z prevádzkovania podniku.
21. Z vyššie citovanej úpravy v ust. § 87 ods. 1 a 2 zákona č. 7/2005 Z.z. vyplýva vymedzenie podmienok,
ktoré musia byť splnené na to, aby súd mohol určiť, že sa v danom prípade jedná o pohľadávku
proti podstate. Vymedzenie týchto podmienok zahŕňa konštatovanie, že sa v danom prípade jedná o
pohľadávky na dani, teda záver, podľa ktorého žalobcom vymedzené pohľadávky spadajú do vecného
vymedzenia pohľadávky proti podstate a ďalej, že sa jedná o pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení
konkurzu (časové kritérium).
22. V danom prípade nebol sporný vzhľadom na časové súvislosti vznik práva žalobcu ako správcu dane
na uloženie predmetnej pokuty, t.j. podmienka časového kritéria bola splnená.



23. Vo vzťahu k posúdeniu, či žalobcom uplatnené pohľadávky spadajú do vecného vymedzenia
pohľadávky proti podstate, súhlasí krajský súd so záverom okresného súdu, že hoci v ustanoveniach
zákona č. 7/2005 Z.z. nie je pojem daň vymedzený (definovaný), nie je nemožné pre potreby zákona
č. 7/2005 Z.z. bez ďalšieho akceptovať definíciu pojmu daň upravenú v ust.     § 2 písm. b)
Daňového poriadku. Tento správny záver súdu prvej inštancie vyplýva zo samotného znenia ust. §
2 písm. b) Daňového poriadku, podľa ktorého na účely tohto zákona sa rozumie daňou daň podľa
osobitných predpisov 1) vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných
predpisov, 2) miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa osobitného
predpisu 3) a miestny poplatok za rozvoj podľa osobitného predpisu 3a., t.j. že len pre účely daňového
konania sa rozumie daňou aj pokuta. V incidenčných konaniach však súd koná a rozhoduje o určení
pohľadávok pre potreby konkurzného konania, ktoré majú byť v konkurze uspokojené, a preto určujúcou
právnou úpravou pre posúdenie charakteru pohľadávok je úprava lex specialis v zákone o konkurze a
reštrukturalizácii. V tomto podstatnou bola, tak ako správne uviedol okresný súd, úprava vyplývajúca z
ust. § 100 ods. 2 písm. c) zákona č. 7/2005 Z.z., podľa ktorého z uspokojenia v konkurze sú vylúčené a j
mimozmluvné alebo zmluvné sankcie postihujúce majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol, boli uložené
alebo prirástli po vyhlásení konkurzu, pričom termín sankcie pre pomery tohto osobitného zákona je
potrebné vykladať čo najextenzívnejšie. V danom prípade, čo nebolo sporné, žalobcom uplatnené
pohľadávky majú jednoznačne sankčný charakter, ide o pohľadávky z titulu pokuty, ktorú uložil žalobca
úpadcovi zastúpenému správcom za porušenie jeho zákonnej povinnosti v zmysle zákona č. 222/2004
Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Predmetné pohľadávky sú teda sankciou stíhajúcou nesplnenie zákonnej
povinnosti a pri zohľadnení povahy týchto pohľadávok a vyššie citovanej zákonnej úpravy, okresný súd
správne uzavrel, že tieto pohľadávky žalobcu voči úpadcovi sú zo zákona z uspokojenia v konkurze
vylúčené. Vzhľadom na kategorickú povahu zákonného ustanovenia § 100 ods. 2 písm. c) zákona č.
7/2005 Z.z. bolo správne okresným súdom z tejto zákonnej úpravy vychádzané.
24. Okresný súd správne uzavrel, že pohľadávky žalobcu nespĺňajú vecné kritérium definície pohľadávok
proti podstate v zmysle § 87 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. a ani nespĺňajú vecné kritérium pohľadávok
proti podstate v zmysle § 87 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z a zároveň ide o pohľadávky spadajúce pod
pojem mimozmluvnej sankcie postihujúce majetok úpadcu, v dôsledku čoho sú v zmysle § 100 ods. 2
písm. c) zákona č. 7/2005 Z.z. z uspokojenia v konkurze vylúčené, a preto žalobu žalobcu zamietol,
ktoré rozhodnutie bolo vecne správne a krajským súdom potvrdené podľa ust. § 387 ods. 1 v spojení
s § 387 ods. 2 CSP.
25. K úplnosti je potrebné dodať, že vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. Krajský súd zdôrazňuje, že ani jedna z uvedených situácií
nesprávneho právneho posúdenia veci v danom súdenom prípade nenastala, preto nebol relevantný
odvolací dôvod žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci.
26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný ktorému voči
žalobcovi bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorej náhrady trov
konania rozhodne okresný súd samostatným uznesením za aplikácie ust.         § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie   n i e   j e   prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa  ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.



Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.