Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 7CoP/170/2012 z 29. 10. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 29. októbra 2012, sp. zn. 7CoP/170/2012, ECLI:SK:KSKE:2012:7111214885.1 Krajský súd Košice | 7CoP/170/2012 | ECLI:SK:KSKE:2012:7111214885.1 | 2012-10-29 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Vyživovacie povinnosti Citované ustanovenia: § 219 ods. 2 OSP, § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/b063b35d-7fa0-49e6-b3a7-ac37ed586737 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7111214885.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoP/170/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111214885
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2012:7111214885.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a
členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci navrhovateľky A. J.
nar. X.X.XXXX bývajúcej v P. na R. ul. č. XX zastúpenej JUDr. Kristínou Piovarčíovou advokátkou
Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na Štúrovej ul. č. 20 proti odporcovi D. J. nar. XX.X.XXXX
bývajúcemu v P. B. H. U. č. XX v konaní o určenie výživného o odvolaní odporcu proti rozsudku
Okresného súdu Košice I z 27.1.2012 č.k. 18C 143/2011-50 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o určení výživného od odporcu pre navrhovateľku od
1.1.2012 do budúcna 170 € mesačne, súvisiacom výroku o dlžnom výživnom za obdobie od 1.6.2011
do 31.1.2012 a trovách konania účastníkov na súde prvého stupňa.

Odporca je povinný nahradiť navrhovateľke trovy odvolacieho konania 278,17 € do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku na účet právnej zástupkyne navrhovateľky JUDr. Kristíny Piovarčíovej č.
2629815281/1100, VS: 2811.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zaviazal odporcu platiť navrhovateľke výživné v období
od 1.6.2011 do 31.12.2011 130 € mesačne a od 1.1.2012 do budúcna 170 € mesačne vždy do 15.
dňa bežného mesiaca navrhovateľke dopredu. Dlžné výživné za obdobie od 1.6.2011 do 31.1.2012 v
sume 170 € zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Odporcu zaviazal nahradiť navrhovateľke trovy konania 909,11 € v
lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku na účet právnej zástupkyne navrhovateľky.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, z obsahu ktorého vyplýva, že napáda
rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o určení výživného pre navrhovateľku vo výške 170 € mesačne a
navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozsudok v uvedenom výroku tak, že návrh navrhovateľky zamietne a
zaviaže ho prispievať na jej výživu 100 € mesačne vždy do 20. dňa bežného mesiaca počnúc mesiacom,
ktorý bude nasledovať po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku. O trovách konania navrhol rozhodnúť
tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Namietal, že súd prvého stupňa
neúplne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, pretože nebral do úvahy všetky ním predložené dôkazy. Poukázal na svoje vyjadrenie k
návrhu na určenie výživného, ktoré doručil konajúcemu súdu 28.6.2011. Súdu prvého stupňa vytkol,
že pri určení výživného nezohľadnil všetky jeho výdavky, konkrétne splátku pôžičky zamestnávateľovi
67 €, jeho ďalšie výdavky, na ktoré má tak ako navrhovateľka nárok, teda bežné výdavky spojené s
obliekaním, absolvovaním autoškoly, návštevy kultúrnych zariadení, ktoré si on osobne dovoliť nemôže.
Nezobral do úvahy, že bol nútený uhradiť časť nedoplatku, ktorý bol za rok 2010 na bývaní vo výške



321,52 €, z čoho uhradil 22.6.2011 sumu 170 € a zvyšok neskôr. V tomto roku bude asi obdobne dlžný za
jeden mesiac za služby spojené s užívaním bytu. Ako mimoriadny výdavok uhradil 9.6.2011 nedoplatok
za elektrinu 25,30 €. Vzhľadom na stúpajúce ceny energií nepočíta ani v budúcnosti s preplatkami.
Jedinou majiteľkou bytu je jeho bývalá manželka, ktorá byt zdedila a môže ho kedykoľvek z bytu vyhodiť
na ulicu. V tomto roku, pretože dobrovoľne prispieval už od júla 2011 navrhovateľke výživným vo výške
130 €, nemal žiadne finančné prostriedky na úhradu služieb spojených s užívaním bytu a za február
2012 poplatok neuhradil. Od januára 2012 platí za služby spojené s užívaním bytu 155,85 €, zálohové
poplatky za elektrinu 32,60 €, spolu 188,45 €, raz štvrťročne navyše zálohovú platbu za plyn 10 €. Súd
prvého stupňa tiež nebral do úvahy, že najväčším výdavkom je mesačné splácanie bezúčelového úveru,
ktorý na naliehanie bývalej manželky zobral od VÚB banky a.s. 20.5.2010 vo výške 11.820 €. Z týchto
financií bolo zakúpené osobné motorové vozidlo, ktoré však využíva iba jeho manželka. Uvedený úver
naďalej spláca mesačne vo výške 265 € vrátane úrokov. Túto sumu mu bývalá manželka spätne posiela
na jeho bežný účet, čím mohol dobrovoľne uhrádzať dcére výživné v sume 130 €. Výživné za august
2011 neuhradil, pretože nemal možnosť zaplatiť ho ani z debetu na účte, nakoľko mu bývalá manželka
v tomto mesiaci tiež nevrátila sumu 265 € na splácanie úveru. Okrem týchto základných výdavkov platí
cestovné do zamestnania 18,25 €, poplatky za mobilný telefón cca 20 € mesačne, za internet 17,92 €,
ktorý si zriadil hlavne za účelom hľadania si ďalšieho zamestnania. Poukázal na to, že neustále je na
svojom účte v debete, ktorý je úročený 17,90 % ročne. Tento stav vznikol hlavne z dôvodu, že dobrovoľne
uhrádzal navrhovateľke v roku 2011 výživné 130 € mesačne. Logicky z toho vyplýva, že sumu 170 €
mesačne by zaplatiť nemohol ani z debetu. Poukázal na to, že pri platení výživného nie je možné nariadiť
ani výkon rozhodnutia, pretože na účte nemá žiadne prostriedky. Súd nebral do úvahy ani skutočnosť,
že navrhovateľka skončila štúdium 3. ročníka na strednej škole a nepreukázala, že podala prihlášku na
vysokú školu a teda či bude na ňu prijatá. Opäť zdôraznil, ako vo svojom vyjadrení v júni 2011, že suma 2
€ denne, ktorá mu ostáva na bežné živobytie je hlboko pod sumou životného minima pre jednu dospelú
osobu, ktorá je na základe vyhlášky 189,83 € mesačne. Poukázal na to, že zákon č. 601/2003 Z.z. v znení
neskorších predpisov definuje životné minimum ako spoločensky uznanú minimálnu hranicu príjmov
fyzickej osoby, pod ktorou nastáva stav jej hmotnej núdze. Zdôraznil, že ako zamestnanec nemá nárok
na žiadny finančný príspevok od štátu, prípadne obce, kde má trvalý pobyt. Súd prvého stupňa ďalej
nezobral do úvahy jeho vyjadrenie, že pokiaľ bude mať akúkoľvek voľnú sumu, ktorú bude môcť použiť
bez toho, aby ohrozil svoje základné živobytie, dobrovoľne bude prispievať navrhovateľke podľa svojich
schopností a možností na jej základe životné potreby. Uviedol, že si je vedomý nároku navrhovateľky
na výživné, ale sumu 170 € nie je schopný pri splácaní debetu platiť. Domnieva sa, že urobil chybu, ak
súhlasil so sumou výživného pre syna vo výške 130 €, ktorá mohla byť menšia. V tej dobe však nepočítal
s tým, že bude musieť bývať v nájme u bývalej manželky. Napriek týmto skutočnostiam súhlasí, aby
súd určil výživné na navrhovateľku v menšej sume 100 € mesačne. Namietal tiež uloženie povinnosti
náhrady trov konania navrhovateľke, ktoré nemá z čoho zaplatiť a žiada, aby vzhľadom na jeho výdavky
súd určil, že žiadna strana nemá nárok na ich náhradu. K odvolaniu pripojil inkasné lístky, z ktorých
vyplýva, že vo februári 2012 mal predpísanú úhradu nákladov na bývanie 188,45 € a v marci 2012
194,45 €.

Navrhovateľka vo vyjadrení k odvolaniu odporcu navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania 278,17 € na účet právnej zástupkyne.
Vyjadrila názor, že určené výživné zodpovedá tak možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom
odporcu, ako aj jej odôvodneným potrebám. Nesúhlasí s návrhom odporcu na určenie výživného 100 €
mesačne, ktoré nezodpovedá jej odôvodneným potrebám so zreteľom na jej vek, štúdium v maturitnom
ročníku a zhoršený zdravotný stav, ako aj jeho možnostiam, schopnostiam a majetkovým pomerom.
Poukázal na to, že odporca si plní vyživovaciu povinnosť v rozsahu 130 € mesačne na jej brata mal. H. J.
nar. XX.XX.XXXX, ktorý tiež pochádza z manželstva jej rodičov. Považuje za neprimerané, aby odporca
prispieval vyššou sumou na výživu žiaka 7. ročníka základnej školy, ako na jej potreby ako dospelej
ženy, študentky maturitného ročníka strednej školy vo veku 19 rokov. K odvolacím námietkam odporcu
uviedla, že sú totožné s jeho obranou pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa súd prvého stupňa
dôsledne zaoberal a aj vyporiadal v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Zdôraznila, že ide o námietky,
ktoré sa v celom rozsahu týkajú aktív a pasív patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva jej rodičov
ako manželov, ktoré nebolo k dnešnému dňu vyporiadané dohodou a ani jeden z nich nepodal návrh
na vyporiadanie BSM na súd. Táto skutočnosť sa netýka právnej veci o určenie výživného pre plnoleté
dieťa a v konečnom dôsledku jej nemôže byť na ťarchu fakt, že je rodičia po rozvode neusporiadali svoje
spoluvlastnícke vzťahy. Za vecne správne považuje aj rozhodnutie o náhrade trov konania a zároveň si



uplatňuje voči odporcovi aj náhradu trov odvolacieho konania, ktoré vyčísľuje podľa § 11 ods. 1 písm.a/,
§ 14 ods. 1 písm.c/ vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. za vyjadrenie k odvolaniu 270,54 € a podľa § 16
ods. 3 vyhlášky režijný paušál za úkony právnej služby v roku 2012 1 x 7,63 €, čo je spolu 278,17 €.

Výroky rozsudku o určení výživného od odporcu pre navrhovateľku 130 € mesačne od 1.6.2011
do 31.12.2011 a zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti neboli odvolaním napadnuté, nadobudli
právoplatnosť, preto neboli predmetom preskúmania v odvolacom konaní (§ 206 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods.
2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutých výrokoch spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo
podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156
ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, vec správne
právne posúdil a v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy a to každý dôkaz jednotlivo, ako aj všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo,
vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi
sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Pretože súd prvého stupňa zákonne rozhodol o určení
výživného od odporcu pre navrhovateľku od 1.1.2012, ako aj dlžnom výživnom za celé preskúmavané
obdobie od 1.6.2011 do 31.1.2012 a správne rozhodol o trovách konania účastníkov na súde prvého
stupňa, odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch vrátane výroku o trovách konania podľa § 219
ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil a k odvolacím námietkam odporcu dodáva, že tieto tvorili jeho
obranu už na súde prvého stupňa, s ktorými sa súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku dostatočne
vysporiadal. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s hodnotením súdu prvého stupňa týkajúcim sa
výdavkov odporcu a v tejto súvislosti poukazuje na ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine, podľa ktorého
výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov a pri skúmaní schopností, možností a majetkových
pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné
vynaložiť. Z uvedeného vyplýva, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, ktoré nie sú schopné
samé sa živiť, má prednosť pred inými výdavkami rodičov nespĺňajúcimi charakter nevyhnutnosti, za
ktoré nie je možné považovať splátky úverov. Navyše v tomto preskúmavanom prípade odporca
poukazoval na svoju povinnosť uhrádzať úver 265 € mesačne, ktorý bol použitý na kúpu motorového
vozidla, ktorý využíva výlučne matka navrhovateľky, avšak uvedenú sumu odporcovi prepláca bývalá
manželka, teda matka navrhovateľky. Vo vzťahu k úvahám odporcu o životnom minime odvolací súd
konštatuje, že odporca vychádza z mylnej interpretácie stavu hmotnej núdze, pretože zákon č. 601/2003
Z.z. v platnom znení, na ktorý sám odporca poukazuje, definuje životné minimum ako minimálnu hranicu
príjmov fyzickej osoby, avšak nie po odpočte všetkých výdavkov posudzovanej osoby. Odvolací súd
tiež konštatuje, že odôvodnené potreby navrhovateľky ako dospelej ženy pripravujúcej sa na budúce
povolanie sú rozhodne vyššie ako potreby rodičov, ktoré sú už stabilizované a 170 € mesačne je iba
časť skutočných mesačných výdavkov navrhovateľky, čo fakticky znamená a predpokladá porovnateľný
podiel matky navrhovateľky na výživnom. Súd prvého stupňa pri určení výživného správne prihliadal aj na
ďalšiu vyživovaciu povinnosť rodičov navrhovateľky k mal. H., pričom je absolútne irelevantné, či odporca
súhlasil alebo nesúhlasil s výživným pre mal. H. 130 € mesačne, nakoľko vo veciach starostlivosti súdu
o maloleté deti súd nie je viazaný návrhmi účastníkov konania a určí výživné v súlade so zákonom. V
tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že je nepochybné, že potreby navrhovateľky sú podstatne
vyššie ako potreby mal. H., žiaka základnej školy, preto tento rozdiel musí byť vyjadrený aj v rozsahu
výživného, ktoré sú jej povinný rodičia poskytovať. Súd prvého stupňa správne rozhodol aj o náhrade
trov konania účastníkov na súde prvého stupňa s tým, že pre rozhodnutie o trovách konania účastníkov
je irelevantné, či účastník konania, ktorému bola uložená náhrada trov konania má dostatočný príjem na
splnenie uvedenej povinnosti a len v prípadoch existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nemusí
súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať podľa ust. § 150 ods. 1 O.s.p., ktoré v
tomto prípade odvolací súd nezistil. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutých výrokoch spolu s výrokom o trovách konania účastníkov na súde prvého stupňa podľa §
219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia sa v plnom rozsahu
stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku.



Navrhovateľka mala v odvolacom konaní plný úspech, preto jej odvolací súd priznal náhradu trov konania
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. spočívajúcich v náhrade trov právneho zastúpenia, ktoré právny zástupca navrhovateľky uplatnil
v odvolacom konaní za jeden úkon - vyjadrenie k odvolaniu a náhradu režijného paušálu. Tarifnou
hodnotou veci podľa § 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 a 3 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. v platnom znení je
suma 10.200 € (rozdiel medzi výživným priznaným súdom prvého stupňa 170 € a odvolacím návrhom
odporcu, ktorým žiadal zamietnuť návrh na určenie výživného a až následne po právoplatnosti rozsudku
určiť výživné do budúcna 100 € mesačne), preto základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby podľa § 10 ods. 1 citovanej vyhlášky predstavuje 270,54 €. Odmena a náhrada hotových výdavkov
je preto 1 x 270,54 € + 1 x režijný paušál 7,63 € podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky, spolu 278,17 €,
ktoré je povinný odporca zaplatiť na účet právnej zástupkyne navrhovateľky.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.