Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 3Sp/36/2014 z 18. 8. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 18. augusta 2014, sp. zn. 3Sp/36/2014, ECLI:SK:KSKE:2014:7014200929.1 Krajský súd Košice | 3Sp/36/2014 | ECLI:SK:KSKE:2014:7014200929.1 | 2014-08-18 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov Citované ustanovenia: § 250j ods. 2 písm. a) OSP, § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z., /SK/ZZ/0/0 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/d23cb8a1-302b-4de4-a490-6f5b16501220 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7014200929.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Sp/36/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200929
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Styková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7014200929.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, samosudkyňa JUDr. Eva Styková, v právnej veci navrhovateľa: P. Y., A.
XX.XX.XXXX, S. W. X., W., W. I. T., S. Č. J. Q. Ú. F. N. F. I., W. XX, XXX XX X., zastúpený: Centrum
právnej pomoci, Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 30798841, kancelária Košice, Moyzesova
18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície,
Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Zboj, 067 68 Zboj,
o preskúmanie rozhodnutia č. p. PPZ-HCP-SO18-86-005/2014 zo dňa 18.07.2014 o zaistení, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-SO18-86-005/2014 zo dňa 18.07.2014 podľa ustanovenia
§ 250j ods. 2 písm. a/ O. s. p. a vec v r a c i a odporcovi na ďalšie konanie.

Krajský súd n a r i a ď u j e, aby bol P. Y., A. XX.XX.XXXX, S. W. X., W., S. Č. J. Q. Ú. F. N. F. I., W.
XX, XXX XX X., bezodkladne p r e p u s t e n ý zo zaistenia.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Odporca napadnutým rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-SO18-86-005/2014 zo dňa 18.07.2014 v zmysle § 88
ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 18.07.2014 v čase od 02:30 hod.
na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia, nakoľko neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu a
zároveň podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre
cudzincov Sečovce (ďalej len „ÚPZC“) na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 17.01.2015.

V predmetnom rozhodnutí odporca prihliadol na to, že dňa 17.07.2014 v čase o 15:05 hod. bol
navrhovateľ kontrolovaný hliadkou OHK PZ Zboj v súčinnosti s hliadkou OHK PZ Topoľa pri pomníku
pod H. X., v katastri obce X., služobný obvod OHK PZ Topoľa, kedy pri kontrole nevedel hodnoverným
spôsobom preukázať svoju totožnosť a zjavne sa jednalo o cudzieho štátneho príslušníka, preto bol
predvedený podľa ustanovenia § 18 ods. 4 zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore na príslušný
útvar za účelom zistenia jeho totožnosti. Navrhovateľ teda neoprávnene prekročil vonkajšie hranice SR
bez cestovného dokladu a ako vízový cudzinec sa zdržiaval na území SR bez platného víza alebo
platného povolenia na pobyt alebo dočasného povolenia k pobytu, vydaného jednou zo zmluvných strán,
čím porušil ustanovenie čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru. Týmto svojím konaním
navrhovateľ porušil ustanovenie čl. 4 ods. 1 Nariadenia Rady ES č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje
Kódex Spoločenstva o pravidlách pohybu osôb cez hranice, čím sa dopustil priestupku podľa § 116 ods.
1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov.



Ďalej policajný útvar skúmal rodinné väzby a ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil, že tento nemá
žiadne rodinné väzby na území SR, nemá finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované
ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar neuložil povinnosť v
zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, pretože nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné,
neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie ubytovania.

Správny orgán poukázal na povinnosť každého štátneho príslušníka tretej krajiny zdržiavať sa na území
SR s platným cestovným dokladom alebo dokladom oprávňujúcim zdržiavať sa na území SR, mať platné
vízum a dostatočné prostriedky na živobytie v zmysle Kódexu schengenských hraníc.

Vo svojom rozhodnutí odporca dospel k záveru, že zaistenie navrhovateľa je nevyhnutné, nakoľko jeho
totožnosť je nejasná a nemožno ju náležite overiť z dôvodu absencie cestovných dokladov.

Ďalej odporca vo svojom rozhodnutí skonštatoval, že vrátením navrhovateľa na územie W. mu nehrozí
mučenie, kruté neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, rovnako nie je jeho život ohrozený
ani z dôvodu jeho rasy, národnosti, náboženstva, prípadne príslušnosti k určitej sociálnej skupine.
Odporca svoje závery vyvodil zo zápisnice č. PPZ-HCP-SO18-P-4/2014 zo dňa 18.07.2014.

Ďalej odporca vo svojom rozhodnutí uviedol, že pred vydaním rozhodnutia o zaistení bola navrhovateľovi
daná možnosť vyjadriť sa k jeho podkladu, k spôsobu jeho zaistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
Navrhovateľ uviedol, že svoju krajinu opustil asi pred štyrmi mesiacmi, keď vycestoval do G.. Po
viacerých dňoch cesty autom, aj pešo, sa dostavil do F.. Po mesiaci prišli do izby v panelákovom
dome, kde bývali piati, dve neznáme osoby z Bangladéša a pokračovali v ceste ďalej na osobnom aute
zelenej farby, ktorého vodiča nepoznal. Dňa 12.07.2014 ich vodič, ktorý s nimi vôbec nekomunikoval,
vyložil na im neznámom mieste pred veľkými horami, pri rieke, kde ich odovzdal dvom prevádzačom
s kuklami na hlavách, v maskáčových nohaviciach a čiernych bundách. Navrhovateľ uviedol, že jeden
bol ozbrojený pištoľou. U druhého z nich videl pravdepodobne pušku, ktorou im pohrozil, že ju použije,
ak neuposlúchnu jeho pokyny. V priebehu piatich dní sa stravovali tým, čo im dali prevádzači. Dňa
16.07.2014 večer im prevádzač ukázal smer na SR, kde ich mala čakať ďalšia osoba s autom, ktorá ich
odvezie do Rakúska. Potom, čo sa nestretli so žiadnou osobou s autom, pokračovali peši po území SR,
až kým boli zadržaní hliadkou polície.

Odporca poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 76/02, IV. ÚS 171/03, I. ÚS 79/93,
II. ÚS 264/09-81.

Dĺžku lehoty zaistenia odporca odôvodnil citovaním ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.

Včas podaným opravným prostriedkom sa navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu
Centra právnej pomoci (ďalej len „splnomocnený zástupca“) domáhal zrušenia rozhodnutia odporcu o
zaistení a vrátenia veci odporcovi na ďalšie konanie z dôvodov, že zistenie skutkového stavu odporcom
je nedostačujúce na posúdenie veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Zároveň
navrhol nariadiť prepustenie navrhovateľa z ÚPZC Sečovce.

V opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol, že v zmysle konštantnej
judikatúry všeobecných súdov SR ako aj Ústavného súdu SR, aby mohlo byť pozbavenie osobnej
slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť naplnené súčasne.
Podľa názoru splnomocneného zástupcu navrhovateľa je správny orgán povinný skúmať, či zaistením
osoby je naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení
nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených aj inými predpismi. V tejto súvislosti
poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR, vyslovený v rozsudku sp. zn. 9Sža/23/2010, ktorý aj
citoval.



Zaistenie navrhovateľa považoval jeho splnomocnený zástupca za nezákonné jednak z pohľadu
absencie úvahy o efektívnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa odporcom, ale najmä z dôvodu
absencie identifikácie samotného rozhodnutia o administratívnom vyhostení navrhovateľa, resp. konania
o administratívnom vyhostení vo výroku rozhodnutia ako aj v celom jeho odôvodnení, za účelom ktorého
bol navrhovateľ zaistený. Splnomocnený zástupca navrhovateľa vychádzal pritom z citovaného nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010.

Splnomocnený zástupca navrhovateľa tiež uviedol, že navrhovateľ sa rozhodol na území SR požiadať
o udelenie azylu z politických dôvodov a zároveň poukázal na nepravdivé tvrdenie odporcu ohľadom
zadržania navrhovateľa, ktorý sa s ďalšími zadržanými cudzincami dožadovali privolania polície.

V ďalšej časti opravného prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa poukázal na ustanovenia
Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských
štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich
území (ďalej len návratová smernica“), rozhodnutie Mestského súdu v Prahe sp. zn. 7AA/50/2011 zo dňa
14.3.2011, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10 Sza/4/2012 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 1Sp/20/2012, a to v súvislosti s neodôvodnením maximálnej dĺžky doby zaistenia navrhovateľa
v napadnutom rozhodnutí odporcu.

Odporca v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku navrhovateľa zo dňa 08.08.2014 zotrval na
dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia a navrhol rozhodnutie odporcu zo dňa 18.07.2014 č. PPZ-HCP-
SO18-86-005/2014 potvrdiť.

Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu
podľa ustanovení § 250l a nasl. O. s. p. a po oboznámení sa s administratívnym spisom, vzťahujúcim
sa na preskúmavané rozhodnutie odporcu, dospel k záveru, že opravný prostriedok splnomocneného
zástupcu navrhovateľa je dôvodný, nakoľko rozhodnutie odporcu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci v zmysle § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p.. Rozhodol bez nariadenia pojednávania
rozsudkom v zmysle § 250f ods. 1 O.s.p., nakoľko splnomocnený zástupca navrhovateľa i odporca s tým
súhlasili a nie je to v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne
5 dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O.s.p. a rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 19.08.2014 o 09:30 hod..

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v
čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O. s. p.). Povinnosťou súdu je prihliadnuť ku všetkým odvolacím
námietkam a rozhodovať v rámci týchto odvolacích námietok v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O. s. p..

Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodovaní dispozičnou zásadou v zmysle § 250l a § 212 ods. 1 O.s.p.
sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocneného zástupcu navrhovateľa.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného rozhodnutia odporcu zo dňa 18.07.2014,
ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zaistil navrhovateľa dňom
18.07.2014 od 02:30 hod. a umiestnil ho do ÚPZC Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, najviac však
do 17.01.2015.

Podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov
(prvá veta ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov). Policajný útvar je oprávnený počas
tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas



zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom
potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej
krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje,
alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety,
môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba
predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak
ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania
rozhodnutia o zaistení.

Policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o zaistení a umiestni
štátneho príslušníka tretej krajiny v zariadení. Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny
nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto
osoba nemohla byť zamenená s inou osobou. (§ 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov)

Správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel,
vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému
zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd k tomu dodáva, že
odporca vo svojom rozhodnutí v súlade s § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, sa zaoberal možnosťou
namiesto zaistenia príslušníka tretej krajiny mu uložiť zložiť peňažnú záruku alebo zabezpečiť si
ubytovanie s tým, že tieto neboli v prípade navrhovateľa realizovateľné.

Napriek tomu, že z obsahu administratívneho spisu odporcu vyplýva, že súčasťou spisu je aj rozhodnutie
o administratívnom vyhostení navrhovateľa č. PPZ-HCP-SO18-84-009/2014 zo dňa 18.07.2014,
odporca v rozhodnutí o zaistení takýmto rozhodnutím neargumentuje, neodvoláva sa naň, a to
predovšetkým v samotnom výroku napadnutého rozhodnutia, ale ani v odôvodnení tohto rozhodnutia.
Odporca teda zjavne zaistenie navrhovateľa neodôvodňoval preukázaním existencie rozhodnutia o
vyhostení navrhovateľa, ako nevyhnutného podkladu pre vydanie rozhodnutia o zaistení.

Je oprávnená odvolacia námietka navrhovateľa, že odporca sa nezaoberal v odôvodnení svojho
rozhodnutia efektívnosťou a účelnosťou zaistenia z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Hodnotením
efektívnosti a účelnosti zaistenia navrhovateľa sa odporca vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal.
Dĺžku lehoty zaistenia správny orgán odôvodnil len citovaním ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte
cudzincov. S takýmto odôvodnením efektívnosti a účelnosti zaistenia, najmä z hľadiska článku 5 ods.
1 písm. f/ Dohovoru, rovnako ako s odôvodnením dĺžky zaistenia, sa krajský súd nemôže stotožniť a
považuje odvolacie námietky v týchto smeroch za opodstatnené.

V Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 je uvedené,
že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej
prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné
vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako
je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava
požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená,
že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia,
vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou Priamo Dohovor o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú
slobodu možno u osoby proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno
rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. Ako je ďalej v
náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj Európsky súd pre
ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark. Ústavný súd navyše poukázal
aj na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a
rozsudok č.k. 2As 80/2009-66.



Krajský súd ďalej vychádzal pri posudzovaní predmetnej veci aj z rozsudku Najvyššieho súdu sp.zn.
9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011, v ktorom tento súd uviedol: „Logickým predpokladom zaistenia
cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení
cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne nemožný. Vzhľadom k tomu, že
vyhostiteľnosťou navrhovateľky sa správny orgán vôbec nezaoberal, neboli splnené podmienky pre
jej zaistenie“, (tiež rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sža/47/2011 zo dňa 13.09.2011, sp.zn.
9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011 a sp.zn. 10Sža/52/2011 zo dňa 02.11.2011).

V rozsudku sp. zn. 10Sza/4/2012 zo dňa 09.05.2012, Najvyšší súd SR za dôvodnú považoval námietku
navrhovateľa, že správny orgán dostatočne nezdôvodnil maximálnu možnú hranicu zaistenia. Odvolací
súd uviedol, že správny orgán je povinný zdôvodniť, prečo je potrebná práve stanovená dĺžka zaistenia.
Správny orgán je totiž v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol
naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení nedošlo
k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Podľa názoru
odvolacieho súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec
môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť
tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas
nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca. Odporca je povinný odôvodniť dĺžku doby zaistenia, najmä
tiež pokiaľ využije maximálnu dobu zaistenia (v danom prípade do 17.01.2015). Takéto pochybenie
je podstatnou vadou, ovplyvňujúcou zákonnosť rozhodnutia ako celku, pretože doba zaistenia je
esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia (Mestský súd v Prahe sp. zn. 7A/50/2011 zo dňa 14.03.2011).

Z uvedených dôvodov krajský súd napadnuté rozhodnutie odporcu zo dňa 18.07.2014 č. p.: PPZ-HCP-
SO18-86-005/2014 zrušil podľa § 250q ods. 2, § 250l ods. 2, z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm.
a/ O.s.p., a to bez ohľadu na skutočnosť, či tento dôvod v podanom opravnom prostriedku navrhovateľ
namietal, pretože realizácia dispozičnej zásady nemôže byť v rozpore s charakterom práv, ktorým je
poskytovaná ochrana so samotným účelom konania, ktorým je spravodlivá ochrana subjektívnych práv.
Súčasne vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie a nariadil bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo
zaistenia v zmysle ustanovenia § 250sa ods. 7 O.s.p..

Podľa § 250r O. s. p., ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom prejednaní
viazaný právnym názorom súdu.

O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením
§ 250l ods. 2 O. s. p.. Navrhovateľ, ktorý mal v konaní úspech, ani jeho splnomocnený zástupca, si právo
na náhradu trov konania neuplatnili, odporcovi právo na náhradu trov konania zo zákona nepatrí a preto
súd náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Poučenie:

Odvolanie sa podáva do 7 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,



d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.