Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 29Sp/23/2012 z 8. 11. 2012
Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 8. novembra 2012, sp. zn. 29Sp/23/2012, ECLI:SK:KSZA:2012:5012200467.1
Krajský súd Žilina | 29Sp/23/2012 | ECLI:SK:KSZA:2012:5012200467.1 | 2012-11-08 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 250s OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a9d4aab5-eff8-48af-9a5e-93c42decb7b3
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5012200467.1

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 29Sp/23/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5012200467
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5012200467.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v konaní pred samosudkyňou JUDr. Erikou Šobichovou, v právnej veci navrhovateľa:
Okresný prokurátor Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom, Hviezdoslavova č. 36, 915 01 Nové
Mesto nad Váhom, proti odporcovi: Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, 2. disciplinárna komisia,
Štúrova č. 2, 812 85 Bratislava, za účasti účastníka konania: JUDr. H. X., PhD., Okresná prokuratúra
Nové Mesto nad Váhom, Hviezdoslavova č. 36, 915 01 Nové Mesto nad Váhom, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, 2. disciplinárnej komisie č. XV/6
Spr 7/11-46 zo dňa 19. 10. 2011, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline rozhodnutie 2. disciplinárnej komisie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
č. XV/6 Spr 7/11-46 zo dňa 19. 10. 2011  p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov konania   n e p r i z n á v a .

Účastníkovi konania náhradu trov konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím odporca podľa § 191 ods. 2 zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a
právnych čakateľoch prokuratúry rozhodol tak, že napomenutie okresného prokurátora v Novom Meste
nad Váhom, ktoré podľa bolo § 191 ods. 2 zákona č. 154/2001    Z. z. o prokurátoroch a právnych
čakateľoch prokuratúry uložené rozhodnutím okresného prokurátora v Novom Meste nad Váhom sp.
zn. Spr 142/11-1 zo dňa 3. 6. 2011 prokurátorovi Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom JUDr.
H. X., PhD., je neplatné.

V odôvodnení rozhodnutia odporca poukázal na to, že okresný prokurátor v Novom Meste nad Váhom
uložil rozhodnutím sp. zn.: Spr 142/11-1 zo dňa 3. 6. 2011 účastníkovi konania napomenutie podľa §
191 ods. 2 zákona č. 154/2001 Z. z.. V odôvodnení rozhodnutia bolo konštatované, že vo veci 1Pn
71/11 JUDr. H. X., Phd., rozhodol o sťažnosti oznamovateľa proti rozhodnutiu policajta podľa § 197
ods. 1 písm. d) Trestného poriadku po 53-och dňoch od jej predloženia na prokuratúru, vo veci 1Pn
64/11 JUDr. H. X., PhD., rozhodol o sťažnosti oznamovateľa proti rozhodnutiu policajta podľa § 197
ods. 1 písm. d) Trestného poriadku po 62-och dňoch od jej predloženia na prokuratúru, vo veci 1Pn
69/11 JUDr. H. X., PhD., rozhodol o sťažnosti oznamovateľa proti rozhodnutiu policajta podľa § 197
ods. 1 písm. d) Trestného poriadku po 29-tich dňoch od jej predloženia na prokuratúru, vo veci 1Pn
129/11 JUDr. H. X., PhD., rozhodol o sťažnosti oznamovateľa proti rozhodnutiu policajta podľa § 197
ods. 1 písm. d) Trestného poriadku po 26-tich dňoch od jej predloženia na prokuratúru, vo veci 1Pn
6/11 JUDr. H. X., PhD., rozhodol o sťažnosti oznamovateľa proti rozhodnutiu policajta podľa § 197 ods.
1 písm. d) Trestného poriadku po 28-ich dňoch od jej predloženia na prokuratúru, vo veci 1Pn 421/10



JUDr. H. X., PhD., rozhodol o sťažnosti oznamovateľa proti rozhodnutiu policajta podľa § 197 ods. 1
písm. d) Trestného poriadku po 25-tich dňoch od jej predloženia              na prokuratúru. Tým podľa
okresného prokurátora účastník konania postupoval pri rozhodovaní o sťažnosti v rozpore s povinnosťou
vykonávať svoje služobné povinnosti bez prieťahov a v rozpore s usmerneniami a pokynmi vedúcich
prokurátorov. Uvedené nedostatky, resp. pochybenia vyhodnotil ako nedostatky pri plnení služobných
povinností menšieho významu. Proti tomuto napomenutiu podal účastník konania návrh na vyslovenie
neplatnosti rozhodnutia o napomenutí. Napomenutie neobsahuje skutkové závery pri posudzovaní
zbytočných prieťahov a neobsahuje ani špecifikáciu internej úpravy, ktorá mala byť porušená. Odporca
v rámci predbežných úkonov zabezpečil hodnotenia JUDr. H. X. podľa § 31 ods. 1 písm. a) v spojení
s § 191 ods. 2 zákona č. 4/2001 Z. z. z Krajskej prokuratúry Trenčín, ďalej boli zabezpečené údaje o
účastníkovi konania v období                 od 1. 1. 2010 do 3. 6. 2011 a o tom, kedy sa JUDr. H. X., PhD.,
v období                 od 1. 1. 2011 do 3. 6. 2011 zúčastnil školení, seminárov, či bol práceneschopný a
kedy čerpal riadnu dovolenku (sp. zn. Spr 166/11-5 zo 14. septembra 2011). Bol zabezpečený prehľad
účasti JUDr. H. X. na hlavných pojednávaniach v období od 1. 1. 2011                 do 3. 6. 2011. Z
Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom bol zabezpečený spis sp. zn. Spr 153/2009, Spr 142/11
a dozorové spisy v trestných veciach, ktorých sa napomenutie týkalo. Boli zabezpečené zápisnice z
pracovných porád Okresnej prokuratúry Nové Mesto nad Váhom (sp. zn. Spr 31/11-10 z 27. apríla 2011,
Spr 31/11-13 z 31. mája 2011, Spr 30/10-13 z 25. mája 2010) a záznamy z krajskej pracovnej porady
zo dňa 9. júna 2010 sp. zn. 1/1 Spr 102/10-20 a zo dňa 30. novembra 2010 sp. zn. 1/1 Spr 102/10-29.
Vo veci bolo nariadené ústne pojednávanie na deň 19. 10. 2011. Odporca poukázal na § 191 ods. 2
zákona                   č. 154/2001 Z. z.. Účastník konania považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné,
nedôvodné, nespravodlivé a neprimerané vzhľadom na jeho zaťaženosť, ktorú mal ako prokurátor
Okresnej prokuratúry  Nové Mesto nad Váhom. Odporca poukázal na § 216 zákona o prokuratúre, podľa
ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, na disciplinárne konanie sa primerane vzťahuje osobitný
zákon, a týmto osobitným zákonom je Trestný poriadok. Taktiež vycitoval ust. § 163 ods. 3 Trestného
poriadku a analógiou s ust. § 163 ods. 3 Trestného poriadku komisia dospela k záveru, že výrok
rozhodnutia okresného prokurátora v Novom Meste nad Váhom sp. zn.: Spr 142/11-1 z 3. 6. 2011, ktorým
bolo podľa § 191 ods. 2 zákona č. 154/2001 uložené napomenutie, je nepreskúmateľný. Vo výrokovej
časti napadnutého rozhodnutia nie je uvedené, za aké nedostatky pri plnení služobných povinností
menšieho významu bolo napomenutie uložené, v ktorých trestných veciach, v ktorých vykonával dozor
účastník konania, boli tieto nedostatky zistené, v čom tieto nedostatky spočívali, ani kedy pri plnení
služobných povinností účastníkom konania k takýmto nedostatkom menšieho významu došlo. Komisia
bola toho názoru, že nie je postačujúce, ak uvedené skutočnosti, aj to nie všetky, vyplývajú len z
odôvodnenia rozhodnutia o uložení napomenutia. Právne záväznou je totiž výroková časť rozhodnutia.
Výrok rozhodnutia neumožňuje konkretizáciu nedostatkov pri plnení služobných povinností menšieho
významu, ktorých sa mal účastník konania dopustiť.

Proti predmetnému rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote bolo podané odvolanie navrhovateľa zo
dňa 20. 12. 2011.

Navrhovateľ sa nestotožnil s názorom odporcu, že výrok rozhodnutia o napomenutí účastníka konania
je nepreskúmateľný, a teda nepostačujúci. S uvedeným názorom navrhovateľ nesúhlasil. Poukázal na
to, že disciplinárne konanie upravujú ust. § 196 - § 210 zákona č. 154/2001 Z. z.. Podľa § 216 zákona
o prokurátoroch a právnych čakateľoch, ak tento zákon neupravuje inak, na disciplinárne konanie sa
primerane vzťahuje osobitný zákon - Trestný poriadok. Disciplinárne konanie sa začína na návrh, bez
návrhu sa začína len vtedy, ak vec odovzdal alebo postúpil disciplinárnej komisii orgán činný v trestnom
konaní alebo súd. Z citovaných právnych ustanovení je zrejmé, že samotné disciplinárne konanie začína
až podaním návrhu disciplinárnej komisii, aby rozhodla, že je napomenutie neplatné, a teda až podaním
návrhu na určenie neplatnosti sa na konanie primerane vzťahujú ustanovenia o disciplinárnom konaní
a aj ustanovenia Trestného poriadku. Zákon o prokurátoroch a právnych čakateľoch nevymedzuje
formálne ani obsahové náležitosti písomného napomenutia, ktoré začatiu disciplinárneho konania
predchádza, teda neurčuje ani to, že sa má členiť na výrok, odôvodnenie a poučenie. Navrhovateľ
zastával názor, že písomné napomenutie je len opatrením personálneho riadenia úradu bez zákonných
požiadaviek           na jeho formu a obsah. Zároveň poukázal na to, že písomné napomenutie
okresného prokurátora obsahuje údaje, z ktorých je možné vyvodiť, na základe akého konkrétneho
konania došiel okresný prokurátor k záveru, že jeho bezprostredne podriadený prokurátor nesplnil
svoju služobnú povinnosť konať bez prieťahov. Aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia disciplinárna



komisia konštatuje, že rozhodnutie o uložení napomenutia je odôvodnené tým, že prokurátor - účastník
konania v trestných veciach postupoval v rozpore s ust. § 26 ods. 1 písm. c) zákona o prokurátoroch,
teda prinajmenšom porušil svoju zákonnú povinnosť vykonávať svoje služobné povinnosti bez prieťahov.
Navrhovateľ vyhodnotil konanie prokurátora len ako porušenie plnenia služobných povinností menšieho
významu. Poukázal aj na § 2 zákona č. 153/2001, na § 44 ods. 2, § 6 ods. 1 písm. a), § 54 ods. 1 písm.
g) zákona o prokuratúre. Vzhľadom k tomu žiadal, aby predmetné rozhodnutie bolo zrušené.

Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa vyjadril písomným podaním         zo dňa 23. 7.
2012. Pridržiaval sa argumentácie obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí. K výhradám navrhovateľa
uviedol, že konanie podľa § 191 ods. 2 zákona č. 154/2001 Z. z. o prokuratúre a právnych čakateľoch
prokuratúry je disciplinárnym konaním sui generis, keďže je zaradené do prvého oddielu 11 hlavy
citovaného zákona. Chápať toto konanie ako odlišné od disciplinárneho konania by znamenalo, že
osoba nadaná oprávnením podľa § 191 ods. 2 citovaného zákona by mohla pri ukladaní písomného
napomenutia postupovať úplne svojvoľne neriadiac sa žiadnym procesným predpisom, v dôsledku čoho
by písomné napomenutie mohlo mať v každom jednotlivom prípade ľubovoľný obsah i formu. Takýto stav
by postihnutú osobu pozbavoval akejkoľvek právnej istoty, čím by bol v rozpore nielen s článkom 1 ods.
1 a článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj s účelom a duchom zákona č. 154/2001 Z. z.,
ktorého poslaním je okrem iného zabezpečiť, aby aj o previneniach nižšieho významu bolo rozhodované
transparentne a jednotne pri súčasnom zachovaní maximálne možného rozsahu práv osoby, ktorej sa
uložená sankcia týka.

Účastník konania podal k opravnému prostriedku navrhovateľa písomné vyjadrenie, ktoré súdu bolo
doručené dňa 11. 10. 2012. Uviedol, že sa plne pridržiava skutkových aj právnych záverov vyjadrených
v jeho písomne vyhotovenom návrhu na vyslovenie neplatnosti rozhodnutia o napomenutí zo dňa 15.
6. 2001, ako aj zaznamenaných v zápisnici z ústneho pojednávania. Navrhol, aby súd rozhodnutie
disciplinárnej komisie Generálnej prokuratúry SR potvrdil.

Krajský súd v Žiline v predmetnej veci nariadil termín pojednávania na deň                  9. 11.
2012. Navrhovateľ, odporca a účastník konania mali doručenie predvolania na termín pojednávania
vykázané riadnym spôsobom. Odporca ospravedlnil svoju neprítomnosť           na pojednávaní písomným
podaním, ktoré súdu bolo doručené dňa 7. 11. 2012 z dôvodu kolízie pojednávaní, zároveň doložil
doklad o tom, že dňa 9. 11. 2012 o 9:30 hod. má pojednávanie pred Okresným súdom Košice I., na
ktoré bol predvolaný skôr dňa 7. 9. 2011. Zároveň žiadal odročiť pojednávanie na neskorší termín, v
prípade, ak by súd pojednával dňa 9. 11. 2012, sa pridržiaval vyjadrenia zo dňa 23. 7. 2012 a odvolanie
navrhol zamietnuť. Účastník konania písomne ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní podaním,
ktoré súdu bolo doručené dňa 11. 10. 2012, pričom nežiadal o odročenie pojednávania. Súd pojednával
aj v neprítomnosti odporcu a účastníka konania s poukazom na § 250g ods. 2 O.s.p. v spojení      s
§ 250l ods. 2 O.s.p.. Kolíziu pojednávaní odporcu súd nepovažoval za vážny dôvod pre ktorý by bolo
potrebné pojednávanie odročiť, účastník konania pojednávanie nežiadal odročiť.

Navrhovateľ vo svojom prednese na pojednávaní sa pridržiaval podaného opravného prostriedku
zdôraznil, že písomné napomenutie je svojou povahou a podstatou opatrením personálneho riadenia
podriadených prokurátorov, ktoré je možné  dať na roveň  inštitútu upozornenia zamestnávateľa voči
svojmu zamestnancovi z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny s tým, že písomné upozornenie nie je
žiadnou sankciou, neobmedzujú sa ním práva a oprávnené záujmy prokurátora.

Krajský súd v Žiline po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v rozsahu danom opravným prostriedkom
navrhovateľa mal za to, že rozhodnutie odporcu je zákonné, preto pri aplikácii ust. § 250s O.s.p.
rozhodnutie odporcu potvrdil.

Podľa § 250l ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje
súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov.



Podľa § 250l ods. 2 O.s.p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie
druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Nesporné je v tejto veci, že ide o preskúmanie rozhodnutia odporcu postupom podľa    § 250l ods.
1 a nasl. O.s.p., teda podľa tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku - rozhodovanie o opravných
prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov. Na takýto postup odkazuje § 211 ods. 1, 2, 3
zákona č. 154/2001 Z. z..

Podľa § 211 ods. 1 zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry
proti rozhodnutiu disciplinárnej komisie možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia tohto
rozhodnutia. Podanie odvolania má odkladný účinok.

Podľa § 211 ods. 2 zákona č. 154/2001 Z. z. odvolanie môže podať a) prokurátor, proti ktorému sa
vedie disciplinárne konanie, b) navrhovateľ, c) poškodený, ktorý uplatnil nárok    na náhradu škody pre
nesprávnosť výroku o náhrade škody, prípadne jeho zástupca alebo opatrovník.

Podľa § 211 ods. 3 zákona č. 154/2001 Z. z. o odvolaní rozhoduje súd ( § 250l až       § 250s O.s.p. ).

Podľa § 211 ods. 4 zákona č. 154/2001 Z. z. Rozhodnutie súdu sa doručí                      a) prokurátorovi, proti
ktorému sa vedie disciplinárne konanie, b) obhajcovi prokurátora,       c) navrhovateľovi, d) poškodenému,
prípadne jeho zástupcovi alebo opatrovníkovi, e) osobám uvedeným v § 199 ods. 3, f) služobnému
úradu prokurátora, g) okresnej prokuratúre, ak ide     o disciplinárne konanie proti prokurátorovi okresnej
prokuratúry.

Podľa § 211 ods. 5 zákona č. 154/2001 Z. z. rozhodnutie súdu sa doručí osobám uvedeným v odseku
4 písm. a) až d) do vlastných rúk.

Podľa § 191 ods. 2 zákona č. 154/2001 Z. z. nedostatky pri plnení služobných povinností menšieho
významu, alebo poklesky v správaní menšieho významu, alebo konanie uvedené v § 187 písm. b) môže
orgán, ktorý je oprávnený podať návrh na začatie disciplinárneho konania, vybaviť, ak je to postačujúce,
aj písomným napomenutím prokurátora. Prokurátor, ktorému bolo doručené napomenutie, môže podať
disciplinárnej komisii do 15 dní od doručenia napomenutia návrh, aby rozhodla, že napomenutie
je neplatné. Na konanie o určenie neplatnosti napomenutia sa primerane vzťahujú ustanovenia o
disciplinárnom konaní.

Podľa § 216 zákona č. 154/2001 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, na disciplinárne konanie sa
primerane vzťahuje osobitný zákon (zákon č. 141/1961 Zb. - Trestný poriadok).

Podľa § 163 ods. 3 Trestného poriadku (zákona č. 301/2005 Z. z.) výrok, ktorým sa obžalovaný uznáva
za vinného, alebo ktorým sa spod obžaloby oslobodzuje, musí presne označovať trestný čin, ktorého
sa výrok týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením právnej kvalifikácie, ale aj uvedením
miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne aj s uvedením iných skutočností potrebných na to, aby
skutok nemohol byť zamenený s iným, ako aj s uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých,
ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu.

V danom prípade sa nestotožnil súd s opravným prostriedkom navrhovateľa, stotožnil sa s rozhodnutím
odporcu, že výrok rozhodnutia okresného prokurátora v Novom Meste nad Váhom Spr 142/11-1 z 3.
6. 2011, ktorým bolo podľa § 191 ods. 2 zákona č. 154/2001 Z. z. uložené napomenutie účastníkovi
konania, je nepreskúmateľný, a z tohto dôvodu je napomenutie udelené účastníkovi konania neplatné.
Podľa názoru súdu nie je možné napomenutie (ako určitý druh sankcie za porušenia tam uvedené)
ukladané podľa ust. § 191 ods. 2 zákona č. 154/2001 Z. z. vynímať z pod jeho zaradenia do jedenástej



hlavy druhej časti zákona č. 154/2001 Z. z. označenej ako disciplinárna zodpovednosť prokurátora  ( §
187 -       § 217 zákona č. 154/2001 Z. z. ). Preto bolo na mieste, keď odporca konštatoval použitie
§ 163 ods. 3 Trestného poriadku na daný prípad s poukazom na § 216 zákona č. 154/2001     Z. z..
Je nesporné, že výroková časť rozhodnutia okresného prokurátora sp. zn. Spr 142/11-1 zo dňa 3. 6.
2011 neobsahuje presnú identifikáciu porušenia povinností, za ktoré bolo dané písomné napomenutie
účastníkovi konania v súlade s § 163 ods. 3 Trestného poriadku.

V rámci verejnoprávnej zodpovednosti za protispoločenské konanie právna teória rozoznáva trestné
činy, priestupky, iné správne delikty, v ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne
delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré
konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa
závažnosti je miera ich spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných
správnych deliktov a disciplinárnych deliktov ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť
(výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve
priestupkom. V oboch prípadoch však ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom
za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Treba zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu
protispoločenského konania, a tomu zodpovedajúce zaradenie medzi trestné činy, priestupky, iné
správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, či už ide o
oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia
názoru spoločnosti         na potrebnú ochranu jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či
naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách,
voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov, ako aj prísnosti
postihu delikventa. Z týchto hľadísk treba vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku
a jeho miesta v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná, pokiaľ ide o konanie o trestných činoch,
pretože podľa Trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka,
a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením
miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade aj iných skutočností potrebných, aby skutok nemohol
byť zameniteľný s iným. Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia podľa názoru súdu aj v
danom prípade musí spočívať v špecifikácii daného konania, v danom prípade porušenia povinnosti zo
strany prokurátora, tak aby dané sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním.

Disciplinárny delikt sa spája s konaním, resp. s nekonaním alebo s opomenutím konania, ktoré porušuje
poriadok a disciplínu v rámci určitej vnútorne organizovanej spoločenskej ustanovizne, inštitúcie alebo
v rámci iného vnútorne organizovaného spoločenského zoskupenia osôb. Ide o zavinené porušenie
povinnosti. Z disciplinárnym deliktom úzko súvisí i pojem disciplinárna zodpovednosť, ktorá sa uplatňuje
voči osobe, ktorá má určitý právny vzťah k danej organizačnej štruktúre, ktorá vznikla napríklad na
základe pracovnej zmluvy, menovaním alebo voľbou ako pracovný, služobný, členský alebo iný pomer.
Zavinené porušenie disciplíny môže mať za následok uloženie disciplinárnej sankcie. Táto sankčná
zodpovednosť môže vzniknúť len vo vnútri určitej organizačnej štruktúry, ktorej je fyzická osoba členom,
nemá tzv. externé účinky. Disciplinárny delikt má vnútroorganizačný charakter, a preto sa jeho dôsledky
prejavujú len interne vo vzťahu k danej organizačnej štruktúre, ktorej je osoba členom. Disciplinárna
zodpovednosť je výrazom potreby zaistiť dodržiavanie predpísaných pravidiel v relatívne ucelených a
v stabilizovaných organizovaných sústavách. Disciplinárna zodpovednosť ako zodpovednosť správno-
právna je určitou časťou disciplinárnej zodpovednosti upravenej právom. Z uvedeného jednoznačne
vyplýva, že najširším pojmom je právna zodpovednosť, ktorá v sebe zahŕňa pojem disciplinárna
zodpovednosť, a ktorej súčasť je i pojem zodpovednosť za správny disciplinárny delikt. Disciplinárna
zodpovednosť sa uplatňuje jednak v súkromnej sfére a jednak                vo verejnoprávnej
sfére, preto rozlišujeme súkromnoprávne disciplinárne delikty (napríklad zamestnancov v súkromnej
firme) a verejnoprávne disciplinárne delikty (napríklad sudcov, prokurátorov, poslancov parlamentu,
notárov, advokátov a pod.). Správne disciplinárne delikty sú preto súčasťou verejnoprávnych
disciplinárnych deliktov. Tento delikt možno pojmovo vymedziť ako porušenie právnej povinnosti v
oblasti verejne správy fyzickou osobou, o ktorom rozhoduje subjekt alebo vykonávateľ verejnej správy
splnomocnený           na základe zákona disciplinárnou právomocou, pričom disciplinárna zodpovednosť
za porušenie služobných alebo členských povinností je založená alebo vyvodená na základe zákonného
splnomocnenia. Ďalej ho môžeme vymedziť ako delikt fyzickej osoby, ktorá je v osobitných právnych
vzťahoch k určitej inštitúcii s osobitnými právami a povinnosťami vyplývajúcimi práve z tohto služobného,
zamestnaneckého, členského, resp. obdobného vzťahu. Môže ísť o inštitúcie štátne, napr. polícia,



orgány štátnej správy, ozbrojené sily. Špecifikum tohto deliktu spočíva v tom, že porušená povinnosť
súvisí s príslušnosťou fyzickej osoby k určitej organizácii a že ide o povinnosť formulovanú v rámci
pravidiel, ktoré upravujú fungovanie tejto ustanovizne. Musí teda ísť o porušenie právnej povinnosti,
teda povinnosti uloženej právom. Treba tiež uviesť, že postih správnych disciplinárnych deliktov nie
je upravený jednotne, ale právna úprava je roztrúsená vo viacerých osobitných zákonoch. Tieto
zákony zároveň upravujú vecnú a funkčnú príslušnosť disciplinárnych orgánov, disciplinárne tresty a
spôsob ich ukladania. Súčasťou týchto zákonov je postup pri uplatňovaní tejto administratívnoprávnej
zodpovednosti, výnimočne so subsidiárnym využitím všeobecnej právnej úpravy správneho konania,
ktorú predstavuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, alebo so subsidiárnym využitím trestného
poriadku. Sankciami ukladanými za disciplinárny delikt môžu byť teoreticky sankcie morálneho
charakteru, ako napr. napomenutie, peňažné sankcie, sankcie spočívajúce v znížení hodnosti na
určitú dobu, odvolanie zo služobného miesta, sankcie znamenajúce zánik služobného alebo členského
pomeru. Výnimkou je sankcia spojená so zásahom do osobnej slobody, napr. sankcia väzenia.

V rozhodnutiach trestného charakteru ( ktoré rozhodnutie o napomenutí účastníka konania podľa § 191
ods. 2 zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry nepochybne  je )
je nevyhnutné vymedziť presne za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To možno zaručiť len
s konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku, s uvedením miesta času, spôsobu jeho spáchania,
prípadne iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby nemohol byť zameniteľný s iným konaním.
Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to z dôvodu vylúčenia prekážky
litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre
určenie rozsahu dokazovania, a to aj pre zabezpečenie riadneho práva  na obhajobu. Až vydané
rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom daný správny (disciplinárny) delikt
spočíva. Je potrebné odmietnuť aj úvahu o tom, že postačí, ak sú tieto náležitosti uvedené len v
odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia
môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom
rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká
povinnosť bola porušená a aké opatrenie či sankcia boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto
výrok možno vynútiť exekúciou.

V danom prípade nesporne z napomenutia vydaného odporcom  sp. zn. Spr 142/11-1  zo dňa 3. 6. 2011
vyplýva, že išlo o rozhodnutie, nakoľko ho takto označil samotný navrhovateľ, pričom vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia je uvedené len napomenutie          vo vzťahu k účastníkovi konania a až odôvodnenie
rozhodnutia obsahuje, za čo konkrétne bol postihnutý účastník konania uvedeným napomenutím.
Záver rozhodnutia obsahuje aj poučenie o možnosti domáhať sa určenia neplatnosti predmetného
napomenutia v zmysle zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch. Správne preto odporca rozhodol,
keď uvedené rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné z dôvodu, že výrok rozhodnutia neobsahuje
za aké nedostatky pri plnení služobných povinností menšieho významu bolo napomenutie uložené, v
ktorých trestných veciach, v ktorých vykonával dozor účastník konania boli tieto nedostatky zistené,
v čom tieto spočívali, ani kedy  pri plnení služobných povinností k takýmto nedostatkom menšieho
významu došlo,  preto predmetné napomenutie vyhlásil za neplatné postupom podľa § 191 ods. 2 zákona
č. 154/2001 Z.z.. Výroková časť predmetného rozhodnutia neumožňuje konkretizáciu nedostatkov pri
plnení služobných povinností menšieho významu, ktorých sa mal účastník konania dopustiť tak, aby tieto
nedostatky boli dostatočne identifikovateľné s poukazom aj na ust. § 163 ods. 3 Trestného poriadku.

Záver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho ( disciplinárneho ) deliktu (v danom prípade
aj nedostatky pri plnení služobných povinností menšieho významu, alebo poklesky v správaní menšieho
významu v zmysle § 191 ods. 2 zákona č. 154/2001 Z. z.) plne korešponduje i medzinárodným záväzkom
Slovenskej republiky. Treba pripomenúť, že aj na rozhodovanie o iných správnych deliktoch dopadajú
požiadavky článku 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (publikovaný pod
č. 209/1992 Zb.). Keď dohovor v čl. 6 ods. 1 uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“, treba poskytnúť
záruku tomu, kto je obvinený v trestnom konaní, ako aj v správnom konaní pre podozrenie zo spáchania
správneho deliktu. Takto vykladá dohovor stabilne a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva. V
danom prípade bolo potrebné rozhodnutie odporcu, ktorý rozhodol, že napomenutie, ktoré udelil okresný
prokurátor Okresnej prokuratúry v Novom Meste nad Váhom podľa         § 191 ods. 2 zákona č. 154/2001
Z. z., vo vzťahu k účastníkovi konania je neplatné vyhodnotiť za rozhodnutie vzhľadom na uvedené



závery súdu za rozhodnutie vydané v súlade so zákonom s tým, že aj námietky navrhovateľa uvedené
v opravnom prostriedku vzhľadom na závery súdu uvedené v tomto rozhodnutí sú neopodstatnené.

O náhrade trov konania rozhodol súd pri aplikácii ust. § 250k ods. 1 O.s.p. za použitia § 250l ods. 2 O.s.p..
Navrhovateľ nebol v konaní úspešným účastníkom konania, preto mu náhrada trov konania neprináleží.
Účastník konania, hoci bol v konaní pred súdom úspešným účastníkom konania, náhradu trov konania
si neuplatnil, preto mu náhrada trov konania nebola priznaná.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia dvojmo
prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach                           (§ 42 ods. 3
O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu                            sa napáda, v čom sa
toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny                           a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

V Žiline, dňa 9. novembra 2012

JUDr. Erika Šobichová

samosudkyňa

Za správnosť vyhotovenia:

Miriama Talapková