{"guid": "11e67a96-701d-4ee5-b10e-763345df9368:cce72790-1b8c-48fc-b785-74ceecedfd46", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2015:8014200163.3", "spisova_znacka": "14Scud/7/2014", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Prešov sp. zn. 14Scud/7/2014 z 4. 2. 2015", "citacia": "rozhodnutie Krajského súdu Prešov z 4. februára 2015, sp. zn. 14Scud/7/2014, ECLI:SK:KSPO:2015:8014200163.3", "identifikacne_cislo": "8014200163", "sud": {"guid": "sud_155", "nazov": "Krajský súd Prešov", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-presov"}, "sudca": "JUDr. Silvia Izsáková", "sudca_id": 184, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-silvia-izsakova-184", "datum_vydania": "2015-02-04", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "1Sžso/38/2015", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "9f0202d3-b758-42a3-822f-2541e7e57a1a:b4ac7a3c-c7f3-453f-91ad-671338dfea2a", "datum": "2017-08-21", "vztah": "potvrdene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2010/543", "nazov": "Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (543/2010 Z. z.)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/543", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/543-2010"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cce72790-1b8c-48fc-b785-74ceecedfd46", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2015:8014200163.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2015:8014200163.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSPO:2015:8014200163.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Scud/7/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200163
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8014200163.3

Rozhodnutie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členiek senátu
Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Evy Slávikovej v právnej veci žalobcu Patryk Zabawa - ARTIMA,
IČO: 46 022 546, Centrálna 632/7, Svidník, právne zastúpený JUDr. Dušanom Remetom, advokátom,
Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu, Ul. 29.augusta č. 8 a 10, Bratislava
1, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 46754-3/2013-BA zo dňa 03.decembra
2013 na základe žaloby jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žalobu    z a m i e t a.

Náhradu trov konania účastníkom     n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovanej č. 46754-3/2013-BA zo dňa
03.decembra 2013  v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu Sociálnej poisťovne,
pobočky Prešov č. 22839-17/2013-PO zo dňa 12.08.2013 a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie a
priznal mu náhradu trov konania.

V žalobe namietal, že rozhodnutie žalovanej a sociálnej poisťovne pobočky napadol odvolaním, v ktorom
namietal nezákonnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia prvostupňového orgánu, porušenie princípu
rovnakého zaobchádzania a nezákonnosť vykonanej kontroly u žalobcu s argumentáciou príslušnými
ustanoveniami Nariadenia ES č. 883/2004, Zákonníka práce, zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov a Zákonom o dani z príjmov.

Zdôraznil, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte
mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy a tento princíp zahŕňa uplatňovanie
viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali
oporu v právnom poriadku, aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným
právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tam aj princípy rovnosti a
zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, teda hľadať spravodlivú rovnováhu
medzi cieľom a použitými prostriedkami a právnej istoty zahŕňajúci aj ochranu práv nadobudnutých v
dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov
konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov),
spoluúčasti a transparentnosti a podľa názoru žalobcu tieto princípy neboli v predmetných veciach
žalovanou dodržané.

Ďalej namietal, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné prvotne v tom, že vydaním tohto rozhodnutia
bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania, rozhodnutie je nepreskúmateľné a v celom
rozsahu arbitrárne.



Vytýkal žalovanej, že v napadnutom rozhodnutí pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom
dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Ďalej, že žalovaná
sa nevysporiadala s jeho argumentáciou v odvolaní a nad rámec odvolacích dôvodov a zisteného
skutkového stavu odvolanie zamietla z dôvodov, ktoré mu boli prvýkrát oznámené až v napadnutom
rozhodnutí. Z toho dôvodu jemu a jeho zamestnancovi bolo odňaté právo brániť sa proti rozhodnutiu
orgánu verejnej moci.

Vo vzťahu k listu žalovanej „oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky
vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy“ zo dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný
poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS) o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších vybraných
zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania
zo strany žalobcu a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných
zložiek, žalobca namietal, že zo  strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už vopred k prejudikovaniu
rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších označených
zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy
zistený skutkový stav a argumentáciu žalobcu a ďalších zamestnávateľov. Žalovaná zaškatuľkovala
žalobcu ako zamestnávateľa do kategórie tzv. schránkové firmy a ďalej sa už nezaoberala individuálnymi
okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že žalobca nie je žiadnou schránkovou firmou, ale riadne
v Slovenskej republike podniká.

Vo vzťahu k prvostupňovým rozhodnutiam žalobca namietal, že tieto rozhodnutia boli vydané v rozpore
s ustanovením § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže neboli vydané v zákonnej lehote,
ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky, teda registračného listu zamestnanca v roku 2011. V
tomto smere je zrejmé, že ak by aj došlo v rozpore so zákonom k posunutiu okamihu začatia konania na
deň ukončenia kontroly dňa 12.03.2013, ktorú u žalobcu vykonávala žalovaná prostredníctvom svojej
organizačnej zložky, aj v takom prípade by boli rozhodnutia vydané po zákonnej lehote. Argument o
začatí plynutia lehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia, je podľa
názoru žalobcu arbitrárny a neudržateľný.

Ďalej uviedol, že správny orgán prvého stupňa bol povinný vo veci rozhodnúť najneskôr do 60 dní od
začatia konania a túto lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až o 60
dní, k čomu nedošlo a rovnako nedošlo ani k využitiu možnosti prerušiť konanie podľa § 193 ods. 3
Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla tiež po uplynutí lehoty, a preto
podľa názoru žalobcu rozhodnutia správnych orgánov prvého a druhého stupňa sú nezákonné už len
vzhľadom na túto skutočnosť samu bez potreby ich ďalšieho skúmania.

Žalobca ďalej namietal, že vydaním napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu princípu rovnakého
zaobchádzania, pretože žalobca zamestnáva okrem zamestnancov - občanov Poľskej republiky aj
iných zamestnancov, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka
žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia
až po uplynutí platnosti formulárov A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom žalobcu
uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom Poľskej
republiky a to napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie prvostupňového orgánu bol jednotne zistený
skutkový stav vo vzťahu k všetkým zamestnancom žalobcu.

Tiež namietal, že o skutočnosti, že rozhodnutie prvostupňového orgánu nie je dôvodné, svedčí aj to,
že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia vydal rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval,
že zamestnanec (resp. zamestnanci) žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej republiky podľa čl. 13
bod 3 základného nariadenia. V tomto chápaní žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla
o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, ale svojim rozhodnutím tiež poprela právny názor poľského
orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvoláva práve
na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia.

Ďalšou námietkou nezákonnosti vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu je jeho nepreskúmateľnosť,
keďže správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca (zamestnancov) spätne na
základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o
reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky



tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne
rozhodnutie.

Ďalej namietal, že kontrola vykonaná správnym orgánom vo vzťahu k skúmaniu výkonu činnosti
zamestnancov žalobcu bola vykonaná nezákonne, keďže do kompetencie sociálnej poisťovne nepatrí
kontrola výkonu práce v pracovnoprávnych vzťahoch, lebo takúto kompetenciu má len inšpektorát práce,
ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u zamestnávateľa (žalobcu) kontrolu, pričom nezistil v tejto
oblasti výkon závislej práce zamestnancami žiadne pochybenia alebo nedostatky. Za tejto situácie bol
správny orgán viazaný týmito zisteniami a bol povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako podklady
pre svoje rozhodnutia, keďže na ne dal podnet. Žalovaná účelovo tvrdí, že kontrola vykonávaná
inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti, čo nezodpovedá realite.

Žalobca konštatoval, že v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonala organizačná zložka žalovanej,
riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich
zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov pre
žalobcu v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Namietal, že v lete 2012 vykonala
organizačná zložka žalovanej u žalobcu kontroly a neboli zistené žiadne nedostatky, ani čo sa týka
reálneho výkonu práce zamestnancov, ani pokiaľ ide o skutočné miesto podnikania v Slovenskej
republike. O niekoľko mesiacov neskôr vykonaná kontrola už zrazu zistila závažné nedostatky
odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia zamestnancov, čo je v rozpore so
samotnou príručkou, na ktorú sa žalovaná odvoláva.

Ďalej uviedol, že žalovaná argumentuje pri posudzovaní otázky tzv. uplatniteľnej legislatívy praktickou
príručkou - právne predpisy, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.
Poukázal na podstatné časti tejto príručky: „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek
prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak
informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli
zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od
aktuálneho dátumu. Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť
činnosť v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má
zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.
Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať
podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo
v sektore cestnej dopravy. Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria
na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má
zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania:
- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,
- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti
s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“

Namietal, že ak vychádza z postupov uvedených v praktickej príručke, je zrejmé, že uplatniteľnou
legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky.
Podľa uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej
republiky, keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Pretože žalobca
nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, argumentuje v žalobách, že
spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky
registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu
uzavreté zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje
jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane
bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov.



Považuje za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou pre sociálne zabezpečenie
zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia žalovanej a
prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali rozhodnutia odo dňa zistenia
údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale spätne rozhodli o
zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie.

Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe navrhla túto ako nedôvodnú zamietnuť argumentujúc skutkovo
a právne rovnako ako v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia. K námietke žalobcu, že rozhodla na
základe iných dôkazov uviedla, že vyhodnotila dôkazy, na základe ktorých rozhodol prvostupňový orgán
a súčasne reagovala na všetky námietky účastníkov konania. V žiadnom prípade preto nemohlo dôjsť
k porušeniu dvojinštantnosti správneho konania.

Z predloženého administratívneho spisu súd zistil, že Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov rozhodnutím
č. 22839-17/2013-PO z 12.08.2013 ako orgán príslušný podľa ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a/
bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rozhodovať
o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 Zákona
o sociálnom poistení rozhodla tak, že pani W. Q., nar. 1X.XX.XXXX nevzniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi
zamestnávateľa Patryk Zabawa - ARTIMA, 17.novembra 116, Prešov, IČO: 46022546, dňom  01.03.2012
podľa slovenskej legislatívy.

Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Prešov vyplýva, že táto výrok rozhodnutia odôvodnila
aplikáciou Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii
systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009
z 16.09.2009 (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady
(ES) č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie č. 883/2004.

Citovala čl. 11 (3) (a) základného nariadenia, podľa ktorého s výhradou článkov 12 a 16 osoba
vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte
podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Argumentovala tým,  že v súvislosti s pravidlom
uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým
právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Čl. 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27.júna 2012 upravoval, že osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha:
a/ právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti
v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero
zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch,
alebo
b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich
činností v členskom štáte svojho bydliska.

Dôvodila tým, že čl. 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť
ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.

Uviedla, že vykonala v dňoch 07.03.2013 a 11.03.2013 kontrolu, v rámci ktorej zistila, že zamestnávateľ
Patryk Zabawa - ARTIMA nemá v mieste sídla 17.novembra 116, Prešov zriadenú žiadnu kanceláriu,
resp. prevádzku, používa len predmetnú poštovú schránku patriacu súkromnej osobe - občanovi SR
a súčasne bolo zistené, že uvedený zamestnávateľ využíva na spracovanie personálnej, účtovnej  a
mzdovej agendy zamestnancov, prihlásených na sociálne poistenie v SR, služby externej firmy so
sídlom vo Svidníku. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že konkrétny zamestnanec
reálne vykonával činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže podliehať
slovenským právnym predpisom ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného nariadenia.



S poukazom na uvedené skutočnosti vo vzťahu ku konkrétnej fyzickej osobe ako zamestnancovi žalobcu
konštatovala, že jej nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy dňom 01.03.2012.

Žalovaná už citovaným rozhodnutím zo dňa 03.12.2013 č. 46754-3/2013-BA odvolanie zamestnávateľa
Patryk Zabava - ARTIMA z 11.septembra 2013 a odvolanie pani W. Q. z  11.septembra 2013 zamietla
a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.

Rozhodnutie odôvodnila tým, že poukázala na obsah prvostupňového rozhodnutia a odvolania a
argumentovala tým, že preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k záveru, že bolo
vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Citovala ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.
v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s tým, že s účinnosťou od 01.januára 2011 je upravené, že zamestnanec
je na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti fyzická
osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm.
a/ a ods. 2 a 3 okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo
pracovného pomeru a žiaka strednej školy a študenta vysokej školy pri praktickom vyučovaní v období
odbornej výrobnej praxe.

Ďalej uviedla, že § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010
Z. z. s účinnosťou od 01. januára 2011 upravuje, že zamestnávateľ je pre fyzickú osobu vykonávajúcu
zárobkovú činnosť podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 fyzická osoba, ktorá je povinná poskytovať
zamestnancovi príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 a má bydlisko v inom členskom štáte
Európskej únie alebo v štáte, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore
ako Slovenská republika alebo na území Švajčiarskej konfederácie alebo v štáte, s ktorým má Slovenská
republika uzatvorenú medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou
od 01. januára 2011 je zárobková činnosť, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má
prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, neustanovuje inak, činnosť vyplývajúca z právneho vzťahu,
ktorý zakladá právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, okrem nepeňažného
príjmu z predchádzajúceho právneho vzťahu, ktorý zakladal právo na príjem zo závislej činnosti podľa
osobitného predpisu, poskytnutého z prostriedkov sociálneho fondu.

Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou
od 01. januára 2011 povinne nemocensky poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1. Podľa § 15
ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. s účinnosťou od 01.
januára 2011 povinne dôchodkovo poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 a 2. Podľa § 19 ods.
1 Zákona o sociálnom poistení povinne poistený v nezamestnanosti je zamestnanec, ktorý je povinne
nemocensky poistený, ak tento zákon neustanovuje inak.

Účastník konania - žalobca vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom
oprávnení sp. č. OŽP-Z/2011/00983-00002, z 21. januára 2011. V živnostenskom registri Okresného
úradu Svidník je účastník konania zapísaný pod číslom 750-37367. Vo výpise zo živnostenského registra
je uvedené miesto podnikania žalobcu 089 01 Svidník, Centrálna 632/7 (do 18. novembra 2013 - 089
01 Svidník, Karpatská 754/7, do 03. septembra 2013 - 080 01 Prešov, 17. novembra 116). V registri
zamestnávateľov je účastník konania vedený od 01. februára 2011. Zamestnanec účastníka konania bol
vedený v Registri poistencov Sociálnej poisťovne od  1. marca 2012.

V odôvodnení rozhodnutia uviedla, že Slovenská republika do Európskej únie vstúpila 01. mája 2004,
a preto sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia a to Nariadenie Rady
(EHS) č. 1408/71, zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané
osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva
v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.
marca 1972.

Konštatovala, že od 1. mája 2010 je potrebné uplatňovať nové koordinačné nariadenia, Nariadenie
(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra



2009 (ďalej len „základné nariadenie\") a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES)
č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie
nariadenie\").

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,
v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu.

Podľa článku 11 (3) (a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha
právnym predpisom tohto členského štátu. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného
členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba
vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) základného nariadenia v znení účinnom do 27. júna 2012 osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha:
a/ právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti
v tomto členskom štáte, alebo ak je zamestnaná vo viacerých podnikoch, alebo ju zamestnáva viacero
zamestnávateľov, ktorých registrované sídlo alebo miesto podnikania je v odlišných členských štátoch,
alebo
b/ právnym predpisom členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebo zamestnávateľa zamestnávajúceho danú osobu, ak táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojich
činností v členskom štáte svojho bydliska.

Argumentovala tým, že podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských
štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,
alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom
určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia. Pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza
cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú
fyzickú osobu, v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne
zabezpečenie.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o
spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva,
že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na
zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských
štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa
informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej
legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti
riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť
sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie
bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a
určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov
sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v
členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava,
že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie
je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu
odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.



V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie
relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je
príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len
orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade
Sociálna poisťovňa.

Tieto skutočnosti oprávňujú Sociálnu poisťovňu vykonať kontrolu reálneho výkonu činnosti
zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorú sociálna poisťovňa nevykonáva podľa Zákona o
sociálnom poistení ale na základe kompetencií príslušnej inštitúcie na určovanie uplatniteľnej legislatívy.
Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky v období od 01. februára 2011 do 11. marca 2013, vykonala dňa 07. marca 2013 Sociálna
poisťovňa, pobočka Prešov, a dňa 11. marca 2013, Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, z dôvodu, že
miesto podnikania účastníka konania sa od 04. septembra 2013 nachádza vo Svidníku.

Ďalej dôvodila tým, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda
aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie
registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy,
ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo
Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť
rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych
ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a
občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných
okolností.

Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,
ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo
miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných
nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní
rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.

Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe
ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho
dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi
ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti
a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako
napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych
a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu
zohľadniť taktiež.

Sociálna poisťovňa dôvodila, že vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto
podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia
v mieste bydliska na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom
štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných
skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia
od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové
záležitosti, miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru
zamestnancov, a pod.. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania,
nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo
alebo miesto podnikania.

V rámci vykonanej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov, zistila, že v registrovanom sídle
spoločnosti Prešov, 17. novembra 116, neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa.
Nachádza sa tam len poštová schránka patriaca súkromnej osobe, na ktorej je uvedené meno
Patryk Zabawa -ARTIMA. Majiteľ poštovej schránky potvrdil, že zamestnávateľ sa na uvedenej adrese



nezdržiava, má len schránku na doručovanie pošty, ktorú mu následne osobne doručuje na adresu
Svidník, Karpatská 7. Zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník, poverení na vykonanie
kontroly zistili, že na adrese Svidník, Karpatská 7, je súkromný byt, v ktorom sa nikto nenachádzal.
Ďalšími kontrolnými zisteniami bola zistená skutočnosť, že pracovné stretnutia so zamestnávateľom
sa uskutočňujú príležitostne na adrese spracovateľskej firmy, v priestoroch hotela Rubín, Centrálna
ulica, Svidník. V týchto priestoroch sa nachádzajú aj účtovné doklady zamestnávateľa, pracovné
zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky a faktúry. Spoločnosť riadi účastník konania
(zamestnávateľ) z adresy svojho trvalého bydliska Joachima Lelewela 18, Krosno, Poľská republika.
Konkrétny rozpis prác jednotlivým zamestnancom účastníka konania (teda žalobcu) nebol ku kontrole
predložený. Práce prideľuje žalobca svojim zamestnancom telefonicky podľa potreby, pričom výkon
práce je určený bez obmedzenia. V deň kontroly nebolo možné zistiť počet zamestnancov, ktorí v daný
deň vykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky.

Z výsledkov kontroly žalovaná mala za preukázané, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa, uvedené
vo výpise z obchodného registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti. Kontroly
vykonané Národným inšpektorátom práce boli vykonané mimo kontroly zameranej na reálny výkon
činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a týkali sa iných skutočností, ako skutočností
rozhodujúcich na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov a splnenia základných
podmienok na určenie miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení. Splnenie
podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú
oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať len inštitúcia ustanovená na tento účel, ktorá
je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t. j. sociálna poisťovňa.

Kontrolou zameranou na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej
republiky sa nepreukázalo na základe relevantných skutočností, že na zamestnanca účastníka konania
sa od 01. marca 2012 vzťahuje slovenská legislatíva. Zamestnávateľ predložil len formálne doklady,
pracovnú zmluvu, mzdový list, výplatné pásky, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon
práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. cestovné príkazy,  z ktorých by bolo zrejmé,
že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste, preto správne Sociálna poisťovňa pobočka
Prešov rozhodla, že zamestnancovi účastníka konania nevzniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od  1. marca 2012 podľa
slovenskej legislatívy. Registračný list fyzickej osoby - prihláška má deklaratórne účinky, nemôže
deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej
únie. Žalovaná postupuje pri určení uplatniteľnej legislatívy rovnako vo vzťahu ku všetkým fyzickým
osobám s bydliskom v iných členských štátoch EÚ a vo vzťahu k príslušným inštitúciám určeným na
stanovenie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátoch. Zamestnanci účastníka konania,
ktorí už disponujú prenosným dokumentom A1(formulár PD A1), na základe ktorých sa na nich vzťahuje
slovenská legislatíva, majú tieto formuláre na dobu určitú. Tie vystavila Sociálna poisťovňa v čase,
kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy, splnenie podmienok nebolo
overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky.

Na základe uvedených skutočnosti žalovaná dospela k záveru, že zamestnancovi žalobcu nevzniklo
povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti
na území Slovenskej republiky v období od  01.03.2012.

V súlade s článkom 13 (5) základného nariadenia sa zamestnanec účastníka konania, bude považovať
za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná
osoba a ktorá získava celý svoj príjem v členskom štáte, ktorého legislatíva bola určená v súlade so
základným nariadením v spojení s vykonávacím nariadením, t. j. v Poľskej republike.

Sociálna poisťovňa argumentovala ďalej tým, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné
konanie upravené v § 172 a nasl. Zákona o sociálnom poistení. Konanie vo veci vzniku, prerušenia
a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom na
ustanovenie § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení môže začať aj z podnetu organizačnej zložky
Sociálnej poisťovne.

Podľa § 185 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky
Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila



voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a
preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala
potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010.

Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná
zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z
vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu
veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu
vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo
vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú
skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie,
alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

V preskúmavanej veci sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej ako
odvolacieho orgánu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych
orgánov.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. - v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
- v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,
orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických
osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 O.s.p. - rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p. - podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - pri
rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy,
aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú,
nadobudlo právoplatnosť.

Správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou, ktorá skutočnosť nepochybne vyplýva z
ustanovenia § 249 ods. 1, 2 a § 250j Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 249 ods. 1 O.s.p. - konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou. Podľa ods. 2 tohto
ustanovenia - žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie rozhodnutia
a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie a postup
napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu,
a aký konečný návrh robí.

Občiansky súdny poriadok v § 250 ods. 2 pojem žalobcu definuje tak, že žalobcom je fyzická alebo
právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom
správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s
ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú
osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo teda znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že
je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné
ukrátenie, a teda musí ísť o hmotnoprávne aktívne legitimovanú osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie
znamená, ak takáto osoba nebola ukrátená na právach, súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj



procesnú legitimáciu a ide o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že
rozhodnutie bolo nezákonné, čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal
čo preskúmavať a viedlo by to k zastaveniu konania.

Žalobca tvrdí, že správne orgány v preskúmavanej veci nedodržali zákonný postup, rozhodnutie je
nezákonné, arbitrárne, avšak  okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty na vydanie napadnutého
rozhodnutia, porušenia zásady dvojinštantnosti správneho konania, ktoré nebolo preukázané, netvrdí
žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce pravdou, že pri vydávaní rozhodnutia neboli dodržané
procesné lehoty, avšak aj podľa názoru súdu toto procesné pochybenie nemá vplyv na zákonnosť
napadnutého rozhodnutia, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. - pri preskúmavaní zákonnosti a postupu
správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu
by žalobca nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Z obsahu žaloby je podľa názoru súdu evidentné, že žalobca namieta iné porušenie svojich
subjektívnych práv ako účastníka konania alebo porušenie práv porušenie práv zamestnancov. Aj keby
napadnutými rozhodnutiami alebo postupom boli porušené právne predpisy SR, resp. nariadenia Rady
EHS, z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je bez akýchkoľvek pochybností, vyplýva
povinnosť tvrdenia a porušení jeho subjektívnych práv a nikoho iného. Zamestnancom žalobcu nič
nebránilo v tom, aby sa (žalobou samostatne alebo spoločnou) domáhali svojich subjektívnych práv v
zákonnej lehote dvoch mesiacov.

Za nedôvodnú považuje súd námietku žalobcu, že sociálna poisťovňa pobočka a žalovaná ako
organizačné zložky sociálnej poisťovne neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu
k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobu.

Zákon č. 461/2003 Z. z. v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach
sociálneho poistenia.

Podľa § 172 ods. 2 -  v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového
sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov
právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového
sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa ustanovenia § 172 ods. 5 -
predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v
sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v
sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné
dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.

Tretia časť Zákona o sociálnom poistení súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že
organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne
zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na
rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako
aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.
Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky
rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov
konania.

Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1
tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä
výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké
posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba
dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe skutočnosti z činnosti Sociálnej poisťovne. Podľa
ods. 2 - organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých
pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch
nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.



Z ustanovenia § 196 ods. 1 vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon nevylučuje, aby
sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci
a na základe takto zisteného stavu veci vo veci nerozhodla.

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu, že bola porušená zásada dvojinštančnosti konania,
pretože z obsahu predloženého administratívneho spisu je nepochybné, že žalovaná vo veci
nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových
rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria
jeden celok. Rozhodnutie žalovanej je len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto postup
žalovanej umožňuje zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v
ustanovení § 218 ods. 1, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom
rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

Preskúmavané rozhodnutia správnych orgánov boli vydané v súlade s ustanovením § 209 ods. 4 Zákona
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, lebo v odôvodneniach rozhodnutí uviedli, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami boli vedené pri hodnotení dôkazov a pri
použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali.

Ostatné námietky žalobcu vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v oznámení žalovanej príslušnému
orgánu Poľskej republiky a retroaktivite súd konštatuje, že žalobca v žalobe nenamietal v súvislosti s
uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto
postup zakazoval, a aké subjektívne práva žalobcu boli porušené. Ústava Slovenskej republiky v článku
2 ods. 2 upravuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Na základe uvedeného po preskúmaní rozhodnutia žalovanej vo vzťahu k žalobným námietkam k
porušeniu práv žalobcu dospel súd k záveru, že rozhodnutie a postup žalovanej je v súlade so zákonom,
preto žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p..

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania
nepriznal, pretože žalobca v konaní úspech nemal a žalovaná aj pri úspechu v konaní zo zákona nemá
nárok na náhradu trov konania.

Krajský súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania podľa § 250f ods. 2 O.s.p., keď verejné
vyhlásenie rozsudku oznámil v súlade s § 156 ods. 3 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má  popri  všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto  rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.", "vazby": {"stav": {"sz": "1Sžso/38/2015", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "9f0202d3-b758-42a3-822f-2541e7e57a1a:b4ac7a3c-c7f3-453f-91ad-671338dfea2a", "datum": "2017-08-21", "vztah": "potvrdene"}}, "cituje": [], "citovane_v": []}