Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/611/2013 z 5. 5. 2014 Citácia: rozsudok Krajského súdu Košice z 5. mája 2014, sp. zn. 5Co/611/2013, ECLI:SK:KSKE:2014:7111206240.1 Krajský súd Košice | 5Co/611/2013 | ECLI:SK:KSKE:2014:7111206240.1 | 2014-05-05 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5221241a-be85-438b-86c8-b9278e88058a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2014:7111206240.1 Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/611/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7111206240
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7111206240.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.
Táne Veščičikovej a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobcu S. T., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom J.
XX, X., zast. H.. M. X., advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom X. XX, X. proti žalovanému X. W.
Y., Y..N..K.., so sídlom Y. H. Č.. XX, X., IČO: XX XXX XXX, v konaní o zaplatenie 940 € s prísl., o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I sp.zn. 38C/155/2011-228 z 1.10.2013

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa (ďalej len súd) vyslovil povinnosť žalovanému, ktorý je
povinný zaplatiť žalobcovi 940 € a úrok z omeškania zo sumy 470 € vo výške 9% ročne od 31.10.2010
do 30.11.2010 a zo sumy 940 € vo výške 9% ročne od 1.12.2010 do zaplatenia a to do troch dní od
právoplatnosti rozsudku a že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 54 € a
trovy právneho zastúpenia vo výške 336,14 € na účet právnej zástupkyne H.. M. X. do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

Žalobca sa žalobou doručenou súdu domáhal voči žalovanému zaplatenia 940 € spolu s 4,5 % ročným
úrokom za obdobie od 31.10.2010 do 30.11.2010 zo sumy 470 € a zo 4,5 % ročným úrokom z omeškania
za obdobie od 1.12.2010 do zaplatenia zo sumy 940 €, ako aj náhrady trov konania, návrh odôvodnil tým,
že žalobca na základe príkaznej zmluvy č.2007/10/18-02 zo dňa 19.10.2007 vykonal pre žalovaného
práce v súlade so zmluvnými podmienkami avšak žalovaný mu nevyplatil prislúchajúcu odmenu splatnú
k 30. dňu nasledujúceho mesiaca, t.j. za mesiac september a október 2010. Príkazná zmluva zanikla
odvolaním dňa 29.10.2010 odvolaním príkazcu. Na zaplatenie tejto sumy vyzval žalobca žalovaného
dňa 8.11.2010, žalovaný v reakcii na výzvu oznámil započítanie pohľadávok, o ktorých však žalobca
do tej doby nemal žiadnu vedomosť, a ktoré mali vzniknúť pri krádeži v objekte žalovaného v mesiaci
august 2010 v priestoroch skladu na R. I. T. X., ktorú vyšetrovala polícia. Žalovaný však z toho svojvoľne
obvinil žalobcu z krádeže a straty a ukradnutého tovaru a pripísal mu ju k náhrade, pričom sa odvolal na
dohodu o hmotnej zodpovednosti za zverené hodnoty, ktorú žalobca nikdy neuzavrel. Žalovaný doručil
žalobcovi 5 samostatných doporučených zásielok, kde vyčíslil škody za mesiace 1/2010, 4/2010, 6/2010,
9/2010 a 10/2010 s tým, že inventúry a súpis bol odovzdaný 27.10.2010, preto sa domnieva, že tento
bol vykonaný účelovo, aby sa žalobca vyhol vyplateniu odmeny.

Vychádzal zo zistenia, že zo Zápisnice o vyšetrovacom pokuse a z fotodokumentácie zo dňa 16.2.2012
(o 12,20 hod.) predloženej žalovaným a ten za prítomnosti Z.. H. T., zástupcu žalovaného a H. U.,



vedúceho skladu, v priestoroch skladu spoločnosti žalovaného presne na tom istom mieste, ako dňa
20.8.2010 mal porušiť žalovaný priamy príkaz žalovaného, a tiež s takým istým množstvom a takým istým
druhom tovaru vykonal rekonštrukciu prípadu, pričom skonštatoval, že uloženie nachystaného tovaru
rovnakého druhu, množstva a veľkosti, nachádzajúceho sa na tom istom stole, na ktorom ho zanechal
žalobca do dvoch krabíc by trvalo 30 sekúnd, ďalej že odloženie tovaru do otvoreného hardwarového
skladu by trvalo 20 sekúnd, že uloženie krabíc do zatvoreného hardwarového skladu by trvalo 30 sekúnd,
ďalej že uloženie krabíc do otvoreného softwarového skladu by trvalo 25 sekúnd, že uloženie krabíc do
zatvoreného softwarového skladu by trvalo 1 minútu 45 sekúnd a v zrýchlenom tempe 58 sekúnd.

Súd ďalej uviedol, že na pojednávaní dňa 1.10.2013 právna zástupkyňa žalobcu o.i. uviedla, že je
preukázaný nárok žalobcu a naopak protinávrh žalovaného sa opiera o výsledky prvej inventarizácie,
ktorá však bola vykonaná až 1.3.2008 a ktorú ani žalobca nepodpísal a potom následne o inventúr,
ktorá bola vykonaná až 31.10.2008. Žalovaný opiera svoj vzájomný návrh práve týmito inventúrnymi
súpismi zo skladu, ktoré však vyžadujú určité pracovno-právne zariadenie, pričom pracovnoprávny
vzťah a ani dohoda o hmotnej zodpovednosti, ktorá musí byť písomná neexistuje a neexistuje žiaden
doklad o prevzatí tovaru zo skladu, ktorý by napríklad podmieňoval existenciu zodpovednostného
vzťahu, avšak aj keby takýto doklad existoval, nie je to občianskoprávny vzťah zo vzájomnej žaloby,
ako si to uplatňuje žalovaný, ale išlo by o trestný čin, ktorý ale v trestnom konaní vo vzťahu žalobcovi
nebol preukázaný. Preto navrhla žalobe vyhovieť, zamietnuť protinávrh žalovaného a priznať žalobcovi
náhradu trov konania.

Súd konštatoval (keď citoval § 724, § 725, § 730, § 732 O.s.p.), že vykonanie určitej činnosti pre iného
je možné za určitých podmienok dohodnúť v príkaznej zmluve, ide o zmluvu obstarávateľského typu,
ktorá sa i v režime obchodných záväzkových vzťahov spravuje výlučne a len podľa občianskoprávnej
úpravy. Podstatnou obsahovou náležitosťou príkaznej zmluvy je určenie príkazu - akejkoľvek praktickej
činnosti, ktorú má príkazník uskutočniť a ktorá musí byť presne špecifikovaná v zmluve. Z právnej úpravy
príkaznej zmluvy vyplýva, že predmetom záväzku príkazníka nie je i samotné dosiahnutie výsledku z
vykonanej činnosti, teda riziko, či sa očakávaný výsledok dostaví, znáša už samotný príkazca.

Súd zistil, že svedok R. X. dňa 20.8.2010 okolo 18 tej hodiny, keď sám odchádzal z práce povedal
žalobcovi "aby odložil na stole položené tri prehrávače", svedok U. okolo 18,30 hod. povedal žalobcovi,
"aby tovar, ktorý nebol vyexpedovaný odložil do skladu". Žalobca odmietol vykonať túto činnosť s
odôvodnením, že sa ponáhľa odniesť tovar do obchodného centra Casssovia (súd pritom citoval § 34,
§ 493 O.z.).

Pod príkazom obsiahnutým v príkaznej zmluve sa rozumie rozsah dohodnutého plnenia v predmete
príkaznej zmluvy (t.j. súbor presne špecifikovaných činností) platný a zaväzujúci obe zmluvné strany
počas celej existencie záväzko-právneho vzťahu a tento možno meniť len so súhlasom oboch zmluvných
strán a pod príkazom sa naopak nemyslí (ako si to vysvetľuje žalovaný) nejaká úloha, ktorú zadá
príkazca príkazníkovi nad rámec dohodnutého príkazu, preto nesplnením tejto úlohy nejde o porušenie
príkazu vyplývajúceho zo zmluvy.

So zreteľom na § 7 ods.4 zák.č. 311/2001 Z. z., ak zákon hovorí o prevažujúcej časti, znamená
to, že nemusí ísť o všetku potrebnú činnosť, napriek tomu by zamestnávateľ nemal nahradzovať
pracovnoprávne vzťahy obchodnoprávnymi (napr. mandátnou zmluvou) alebo občianskoprávnymi
vzťahmi (napr. príkaznou zmluvou), avšak tento spôsob zabezpečenia výkonu určitej činnosti inak, ako
pracovnou zmluvou nie je vylúčený.

Súd konštatoval, že z tohto je zrejmé, že žalobca bol povinný plniť príkaz, ktorý je obsiahnutý v bode
2. a 3. zmluvy a nebol povinný vykonávať ďalšie pokyny nad rámec dohodnutý v zmluve. Nakoľko sa v
zmluvných podmienkach pokyn pod označením "ukladať nevyexpedovaný tovar do skladu", ktorý uložil
žalovaný žalobcovi dňa 20.8.2010 nenachádza, nemohlo dôjsť zo strany žalobcu k porušeniu príkaznej
zmluvy. Žalobca v rozsahu dohodnutom bol povinný dbať na pokyny žalovaného ako príkazcu, ktoré boli
uvedené buď v zmluve alebo počas vybavovania veci, ale tieto pokyny sa mohli týkať len spôsobu plnenia
jednotlivých činností, ale nie obsahu a rozsahu činností dohodnutých v príkaze. Príkaz (súbor činností
podľa zmluvy) však žalovaný nemohol jednostranne rozširovať, pretože k zmene rozsahu povinností
žalobcu, tak, aby bol žalobca zodpovedný aj za činnosť "ukladať nevyexpedovaný tovar do skladu" by



muselo dôjsť dohodou vo forme písomného dodatku k príkaznej zmluve, čo v prejednávanom prípade
preukázané nebolo.

Súd dôvodil, že k tomuto záveru dospel aj na základe posúdenia odlišností podstaty dvoch záväzkovo
právnych vzťahov, t.j. na základe pracovnej zmluvy a na základe príkaznej zmluvy, keďže podstatou
pracovnoprávneho vzťahu vzniknutého na základe pracovnej zmluvy je to, že zamestnanec plní
úlohy uložené zamestnávateľom a je pri svojej práci viazaný jeho pokynmi, pracuje na strojoch,
prostriedkoch či s materiálmi dodanými samotným zamestnávateľom, oproti tomu je jeho postavenie voči
zamestnávateľovi chránené zákonnými inštitútmi, a to, napr. má nárok na dovolenku, na pracovné voľno,
na náhradu mzdy pri vzniku prekážok v práci, na zabezpečenie stravovania, na odstupné, na odchodné,
má možnosť brániť sa voči zamestnávateľovi voči výpovedi danej počas tzv. ochrannej doby (počas
práceneschopnosti pre chorobu alebo úraz, v tehotenstve alebo počas materstva, atď.), naproti tomu,
však podstatou záväzkovo právneho vzťahu vzniknutého na základe príkaznej zmluvy je skutočnosť,
že príkazník nekoná za seba (a pre seba) alebo na svoj účet, ale vždy koná v záujme a v prospech
príkazcu a nezodpovedá za to, či sa očakávaný výsledok dostaví, alebo nie, avšak oproti zamestnancovi
zamestnanému na základe pracovnej zmluvy, príkazníkovi nepatria vyššie uvedené zákonné nároky
podľa pracovnoprávnych predpisov, nemôže si ich voči tomu, pre koho prácu - činnosť vykonáva
nárokovať, v pozícii príkazníka oproti príkazcovi vystupuje nie v podriadenej, ale skôr rovnocennej
pozícii, nakoľko sám je často živnostníkom so zameraním na poskytovanie špecifických činností. Je
preto namieste od príkazníka vyžadovať splnenie určitej špecifickej činnosti podľa dohody o predmete
príkazu, ktorú má uskutočniť a ktorá je podstatnou obsahovou náležitosťou príkaznej zmluvy.

O.i. súd vysvetlil, že všeobecná zodpovednosť za škodu a prípady osobitnej zodpovednosti
upravené Občianskym zákonníkom vytvárajú systém občianskoprávnej zodpovednosti za škodu. Ide
o zodpovednosť fyzických alebo právnických osôb, ktoré spôsobili škodu iným osobám, pokiaľ na ich
zodpovednosť vzhľadom na konkrétny vzťah subjektu zodpovedajúceho za škodu k poškodenému
alebo vzhľadom na porušenie určitých povinností, v dôsledku čoho došlo k spôsobeniu škody inej
osobe, netreba aplikovať ustanovenia iného zákona o zodpovednosti za škodu. Občianskoprávna
zodpovednosť za škodu môže vzniknúť z porušenia zmluvných alebo iných záväzkových povinností
zákonom uložených, vtedy ide o tzv. zmluvnú alebo záväzkovú zodpovednosť. Ustanovenie §420 OZ o
všeobecnej zodpovednosti za škodu možno aplikovať tak na prípady záväzkovej, ako aj mimozáväzkovej
zodpovednosti.

Pod porušením právnej povinnosti sa myslí existencia takého úkonu, ktorý je v rozpore s objektívnym
právom a to buď protiprávnym konaním alebo opomenutím toho, čo malo byť v súlade s právom
vykonané. Uskutočnený úkon je protiprávny vtedy, ak v súvislosti s nimi došlo k porušeniu právnej
povinnosti, ktorá vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov a iných noriem, ktoré mal škodca
zachovávať (napr. interné bezpečnostné predpisy, stanovy, poriadky a pod.), zo zmlúv alebo iných
právnych úkonov, prípadne i z porušenia ustanovenia §415. Pod pojmom škody treba rozumieť ujmu,
ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného.

Súd považoval za preukázané, že ku škode dňa 20.8.2010 u žalovaného nedošlo k vzniku škody
v dôsledku porušenia zmluvnej (nebolo preukázané porušenie príkaznej zmluvy) či mimozmluvnej
záväzkovej povinnosti (prevenčnej povinnosti) žalobcom a z toho dôvodu ani k preukázaniu príčinnej
súvislosti so vznikom škody, nakoľko žalobca splnil všetky činnosti dohodnuté v príkaze v príkaznej
zmluve, a ak aj ostal neodložený tovar na stole v nezabezpečenom priestore, neporušil tým príkaznú
zmluvu a teda, dôsledok tejto udalosti, následná krádež tovaru nemôže byť pripísaná k výlučnej
zodpovednosti žalobcu, nakoľko za túto činnosť on zo svojej pozície nezodpovedal. Súd zastával názor,
že žalovaný mal túto činnosť nepokrytú príkaznou zmluvou zabezpečiť plnenie inými zamestnancami v
riadnom pracovnom pomere, napr. pán U., alebo pánom H., ktorý v uvedený deň mal síce dovolenku,
avšak túto svojvoľne prerušil, prišiel do práce, prevzal od žalobcu kľúče od skladov a aj napriek tomu,
a v pozícii vedúceho skladu spoločne s pánom U. alebo aj pánom R. X., ktorí v pozícii zodpovedných
vedúcich na jednotlivých postoch v spoločnosti bez ďalšieho opustili budovu aj s vedomím, že žalobca im
oznámil, že "tovar neodloží, nakoľko sa ponáhľa s tovarom do iného obchodného centra" a že tento tovar
zostal na stole v nezabezpečenej miestnosti, pritom ako vyplynulo zo Zápisnice o vyšetrovacom pokuse
a z fotodokumentácie zo dňa 16.2.2012, ktorý vykonal žalobca, celkový čas, ktorý by trvalo odloženie
tovaru zo stola do zabezpečeného hardwarového skladu by bol maximálne 1 minúta a 45 sekúnd, ktorý
by bol hypoteticky povedané rovnaký tak pre žalobcu, ako aj pre zodpovedných pracovníkov žalovaného
(H., R. X., U.), ktorí napriek tomu, že vedeli, že tovar zostal neodložený mimo uzamkýnateľnej miestnosti



v sklade a že vedeli, že ďalších 10 dní je naplánovaná celozávodná dovolenka, bez problémov odišli
preč a budovu uzatvorili.

Takisto súd poukázal aj na skutočnosť, že výpoveďami (U., žalobca, žalovaný) bolo preukázané, že
žalobcovi nikto nikdy a to ani pri vzniku záväzkovo- právneho vzťahu a ani počas jeho trvania, neodovzdal
tovar, ktorý by bol zistený inventúrou a ktorý by žalobca do svojej starostlivosti aj prevzal a to odhliadnuc
od skutočnosti, že činnosť označenú ako "prevziať tovar zistený inventúrne a za tento po celý čas trvania
záväzkovo-právneho vzťahu aj zodpovedať" nebolo predmetom príkazu v zmysle príkaznej zmluvy.

Vzhľadom na uvedené je potrebné uviesť, že konanie žalovaného vo vzťahu k ochrane svojho majetku
bolo v tom čase nedostatočné a nedôsledné, najmä z hľadiska prevenčnej povinnosti, nakoľko žalovaný
svoj majetok nechránil dostatočne aj napriek tomu, že dlhodobo pred časom spornej udalosti dňa
20.8.2010 mal vedomosť o tom, že opakovane v budove dochádza ku krádežiam, pričom však z jeho
strany nedošlo k žiadnym výrazným opatreniam na ochranu majetku.

Preto dospel k záveru, že tento postup žalobcu, ktorý bol v rozpore s §415 OZ nemôže byť súdom
chránený a že k nemu z toho dôvodu nemôže byť priznané plnenie.

Žalovaný nárok žalobcu na zaplatenie dohodnutej odmeny za mesiace 9/2010 a 10/2010 vo výške
spolu 940 € z príkaznej zmluvy nenamietal tým, že by mu tento nárok nevznikol (iba si uplatnil jeho
započítanie), naopak, potvrdil jeho existenciu čo do základu aj čo do výšky vo svojich hmotnoprávnych
úkonoch (zápočtom) ako aj v procesnoprávnych pred súdom (odpor, vyjadrenie k žalobe, vyjadrenie na
pojednávaní) preto súd tento nárok považoval za nesporný a preukázaný v celom rozsahu.

Súd dôvodil, že žalovaný dňa 15.11.2010 vykonal započítanie pohľadávok tak, že voči splatnej
pohľadávke žalobcu, vzniknutej z titulu nevyplatenej odmeny z príkaznej zmluvy za 9 a 10/2010 vo
výške 940 € započítal v tom čase nesplatnú pohľadávku vzniknutú podľa jeho tvrdenia titulom náhrady
škody (§420 OZ), ktorú vyčíslil sumou 1.109,40 €, čo je v zmysle §581 ods.2 Občianskeho zákonníka
nedovolené (keď citoval § 580 O.z.).

Vzhľadom na uvedené súd konštatoval, že tento právny úkon žalovaného započítanie zo dňa 15.11.2010
v zmysle §580 Občianskeho zákonníka nie je spôsobilý privodiť zákonom predpokladané účinky, t.j.
zánik pohľadávok žalobcu a žalovaného, lebo posudzoval tento jednostranný úkon žalovaného, zápočet
aj ako procesnú námietku - kompenzáciu in eventum potom, ako zhodnotil, že uplatnený nárok nebol
splnený. Procesným úkonom účastníka sa rozumie jeho prejav vôle adresovaný súdu, ktorý smeruje
k uplatneniu procesných práv, k splneniu procesných povinností alebo k iným procesným následkom,
ktoré s takýmto prejavom právne predpisy spájajú (odkaz na uznesenie NS SR sp. zn. 6 M Cdo 3/2010).

Vzájomným návrhom, resp. vzájomnou žalobou je taká žaloba, ktorou za konania žalovaný uplatňuje
svoje práva voči žalobcovi so zámerom, aby bola prejednaná a aby o nej bolo rozhodnuté v rovnakom
konaní ako o žalobe podanej žalobcom. Za vzájomný návrh sa v zmysle ustanovenia §98 OSP považuje
aj uplatnenie tzv. kompenzačnej námietky žalovaným, ktorou za domáha, aby súd počas konania
započítal voči žalobcom uplatnenej pohľadávke svoju pohľadávku prevyšujúcu pohľadávku žalobcu,
avšak len v tej časti, v ktorej navrhuje, aby mu bolo prisúdené viac, než požadoval žalobca. Do výšky
zodpovedajúcej pohľadávke žalobcu sa započítací prejav žalovaného v takomto prípade považuje
len za obranu proti návrhu (§ 97, § 98 O.s.p.), preto súd by rozhodol o prejave žalovaného, ktorým
uplatnil proti žalobcovi svoju pohľadávku na započítanie vo výroku rozsudku len vtedy ak je pohľadávka
uplatnená žalovaným na započítanie vyššia ako pohľadávka uplatnená v návrhu na začatie konania.
Ak žalovaný nenavrhuje, aby mu bolo prisúdené viac než uplatnil žalobca nie je takýto jeho prejav
uplatňujúci protipohľadávku na započítanie vzájomným návrhom, ktorý by v tejto pohľadávky urobil
prejednávanú vec, ale len obranou proti návrhu žalobcu ako každá iná obrana a súd sa s ňou
vyporiadal len v odôvodnení rozsudku ako otázke predurčujúcej (odkaz na rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp.zn.2Cdo/48/2002).

Teda žalovaný v tomto konaní nenavrhol prisúdiť mu sumu 1.109,40 €, trval iba na kompenzácii nároku
žalobcu vzájomnými pohľadávkami a len do výšky žalovanej sumy. Z prejavu žalovaného vyplýva, že
nejde o vzájomný návrh (§97 ods.1 O.s.p.), ale o kompenzačnú námietku týkajúcu sa pohľadávky do
výšky zodpovedajúcej pohľadávke žalobcu, t.j. ide o obranu proti návrhu, výkladom uzavrel súd.



O.i. nárok žalovaného na kompenzáciu nároku žalobcu voči jeho pohľadávke nebolo možné priznať z
rovnakých dôvodov, ako ku ktorým súd dospel pri posudzovaní zodpovednosti za škodu (§420 OZ)
a teda, že žalobca nezodpovedá žalovanému za škodu, ktorá mu na jeho majetku bola spôsobená
neodložením nevyexpedovaného tovaru dňa 20.8.2010 do priestorov zabezpečeného skladu, nakoľko
nebolo preukázané porušenie zmluvnej, či zákonnej povinnosti žalobcom.

Podľa §3 ods.1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č.586/2008 Z.z. (z 26. novembra 2008), ktorým
sa mení a dopĺňa nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky 2) platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu, v súlade s §3 ods.2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č.586/2008 Z.z. (z 26.
novembra 2008), ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z.
(mení sa úrok o 7 percentuálnych bodov ako základná úroková sadzba ECB platná ku dňu omeškania
(1.polrok). Žalovaný sa do omeškania dostal dňom nasledujúcim po márnom uplynutím lehoty splatnosti
jednotlivých odmien, t.j. za 9/2010 zo sumou k 31.10.2010 do 30.11.2010 a následne zo sumou 940 €
od 1.12.2010 (odpracovaný čas žalobcom odsúhlasili na dochádzkových hárkoch obe strany).

K týmto dňom omeškania bola výška úrokov v občianskoprávnych vzťahoch 9% ročne, t.j. 8
percentuálnych bodov plus 1% ako základná úroková sadzba ECB.

Súd pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy vyššie uvedené skutočnosti a vykonané dôkazy vyhodnotil
jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti a dospel k záveru, že nárok žalobcu je v celom rozsahu dôvodný,
preto žalobe vyhovel a rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku (§ 132 O.s.p.).

Trovy priznal súd podľa § 142 ods.1 O.s.p., § 9, § 10 vyhl. č. 655/2004 Z.z. Podľa §9 ods.1 vyhlášky,
základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a
podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Podľa §10 ods.1 vyhlášky, základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej
hodnoty je

do 165,97 € 16,60 €,

nad 165,97 € do 663,88 € 16,60 €+ 1,66 € za každých aj začatých 33,19 € prevyšujúcich sumu 165,97 €,

nad 663,88 € do 6.638,78 € 41,49 €+ 9,96 € za každých aj začatých 331,94 € prevyšujúcich sumu
663,88 €,

nad 6.638,78 € do 33.193,92 € 220,74 € +16,60 € za každých aj začatých 1.659,70 € prevyšujúcich
sumu 6.638,78 €,

nad 33.193,92 € 486,29 € +6,64 € za každých aj začatých 3.319,39 € prevyšujúcich sumu 33.193,92 €.

Podľa §10 ods.2 vyhlášky (v znení účinnom do 30.6.2013), považuje sa za tarifnú hodnotu výška
peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí
poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky a hodnota záväzku (nie
je ustanovené inak).

Vzhľadom na § 14, § 16 ods.3 cit. vyhl. pri hodnote peňažnej pohľadávky 940 € (§10 ods.2 vyhl.)
predstavuje hodnota jedného úkonu právnej služby sumu 51,45 €, na základe čoho v súlade s §142
ods.1 O.s.p. vznikol nárok na náhradu trov konania za nasledujúce úkony právnej služby :

1. prevzatie a príprava zastúpenia dňa 14.7.2011,

2. písomné podanie na súd - žaloba dňa 25.2.2011,

3. účasť na pojednávaní dňa 23.11.2011- odročené bez prejednania veci (hodnota úkonu ?),

4. účasť na pojednávaní dňa 7.2.2012,

5. účasť na pojednávaní dňa 25.4.2012,



6. účasť na pojednávaní dňa 12.4.2013 - odročené bez prejednania veci (hodnota úkonu ?),

7. účasť na pojednávaní dňa 1.10.2013,

spolu : 283,03 € (5 x 51,45 + 2x 12,89), plus režijný paušál podľa za rok 2011/22,23 € (3 x 7,41), za rok
2012/15,26 € (2x 7,63), za rok 2013/15,62 € (2x 7,81), spolu 336,14 €.

Podľa §151 ods.8 O.s.p. vo výroku o náhrade trov konania súd vyjadril osobitne trovy právneho
zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhrada sa účastníkovi priznal a vzhľadom na procesný
neúspech žalovaného, zaviazal ho súd aj k náhrade trov konania žalobcovi vo výške zaplateného
súdneho poplatku 54 € a tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Žalovaný navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

V odvolaní namietal, že mal za to, že bola jasne preukázaná u žalobcu zodpovednosť a príčinná súvislosť
medzi konaním žalobcu a spôsobenou škodou a on bol oprávnený započítať vzniknutú škodu voči
odmene za výkon činnosti podľa príkaznej zmluvy. Uvedené skutočnosti v odôvodnené rozsudku nemajú
oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd preto dospel k nesprávnym právnym záverom.

Namietal preto vady konania a ďalej, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým a právnym záverom podľa § 205 ods.2 písm.d/, f/ nedostatočne zistil skutkový stav, písm.c/
O.s.p. a konanie má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rozsudok je
podľa § 157 ods.2 O.s.p. nepreskúmateľný. Žalobca totiž splnil všetky činnosti dohodnuté v príkaznej
zmluve podľa súdu, ak aj ostal neodložený tovar na stole v nezabezpečenom priestore, neporušil
tým príkaznú zmluvu a teraz dôsledok tejto udalosti a následná krádež tovaru nemôže byť pripísaná
k výlučnej zodpovednosti žalobcu. Žalovaný mal túto činnosť nepokrytú príkaznou zmluvou a mal
zabezpečiť plnenie inými zamestnancami v riadnom pracovnom pomere, t.j. p. U. a p. H.Q.Š., ktorý
v uvedený deň síce mal dovolenku, ale túto svojvoľne prerušil, prišiel do práce a prevzal od žalobcu
kľúče od skladov. Odvolateľ zastáva názor, že v príkaznej zmluve mal uvedenú povinnosť, expedícia
a odloženie tovaru do určených miestností skladu, lebo išlo o pravidelnú a opakujúcu činnosť žalobcu,
k tejto činnosti dal minimálne konkludentný súhlas a to podľa názoru žalovaného spadá pod činnosti
pokryté príkaznou zmluvou, aj keby súd dospel k záveru, že odkladanie tovaru nepatrí medzi činnosti
pokryté príkaznou zmluvou, je tu každopádne založená zodpovednosť za mimozmluvné porušenie
záväzkovej, t.j. prevenčnej povinnosti žalobcom, mal vedomosť o svojej povinnosti tieto veci odložiť
v deň, keď zabezpečoval distribúciu tovaru sám (H. mal dovolenku), svoju povinnosť odložiť tovar do
zabezpečeného priestoru skladu bol upozornený na túto povinnosť U. a X., takže prevenčná povinnosť
vyplývajúca z nepriameho úmyslu alebo vedomej nedbanlivosti bola preukázaná. Všetky zmluvné
atribúty boli preukázané pri zodpovednosti za škodu a to porušenie právnej povinnosti, existencia škody,
príčinná súvislosť medzi porušení právnej povinnosti a škodou a zavinenie - objektívna zodpovednosť
žalobcu.

Ďalej v odvolaní žalovaný vykladá právne závery súdu a opakuje, že p. H. dňa 20.8.2010 čerpal
dovolenku, u neho nejde o zodpovednosť za uloženie tovaru, U. bol fakturant a zabezpečoval činnosť
fakturácie a nezodpovedal za činnosť skladu a X. sa zaoberal veľkoobchodným predajom v daný
deň počas prevádzkovej doby. Na str. 13 odôvodnenia rozsudku nesprávne tvrdí súd, že žalovaný
nezabezpečil majetok dostatočne a dôsledne, najmä opakovaným krádežiam nevenoval pozornosť,
nedošlo k žiadnym výrazným opatreniam, avšak podľa odvolateľa zabezpečenie budovy zo strany
žalovaného bolo dostatočné, objekt je zabezpečený poplašným systémom a zamrežovanými alebo
zadebnenými oknami, zamrežovanými dverami skladov, kde je umiestnený tovar. Ku krádežiam pred
odcudzením MP3 prehrávačov zo dňa 20.8.2010 nedochádzalo, až na incident s bývalým skladníkom
p. H., kedy záhadne chýbala SONY PSP konzola, ktorá sa však následne našla, je tu minimálna
zodpovednosť podľa § 415 O.z. - porušenie prevenčnej povinnosti (išlo o konanie 18C/304/2010 vedené
pred Okresným súdom Košice I).

Vo vyjadrení k odvolaniu žalobca navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny, žiadal priznať trovy
odvolacieho konania 64,34 € za jeden úkon právnej pomoci.



Od počiatku sa vychádzalo zo vzájomného vzťahu medzi žalovaným a žalobcom a stále sa odvolával na
hmotnú zodpovednosť žalobcu, ale je zrejmé, že takýto vzťah nemohol existovať, lebo nebol pracovný
pomer, ale len príkazná zmluva, žalovaný, ak požadoval výkony prác od žalobcu nad rámec tejto
príkaznej zmluvy, vlastne simuloval pracovný pomer, lebo toto neobstojí, nakoľko pracovný pomer
medzi účastníkmi nebol založený. Dokazovaním bolo preukázané, že na pracovisku žalovaného bol
prítomný aj zamestnanec, ktorý ako vedúci zamestnanec mal v rámci svojich pracovných povinností
zabezpečiť tovar žalovaného a nie žalobca, dielčie prehlásenia žalovaného, ktoré sú listinnými dôkazmi
v spise, sú de facto simuláciou pracovného pomeru, lebo len žalovanému známym spôsobom „delí
výšku údajnej škody“ aj na žalobcu ako pri kolektívnej hmotnej zodpovednosti. Žalobca si zamieňa
vzájomný právny vzťah medzi účastníkmi konania, kde v zásade celú zodpovednosť žalobcu odôvodňuje
výlučne len dôvodmi, ktoré môžu byť použité pri pracovno-právnom pomere a nie príkaznej zmluve.
Pri skončení pracovnej doby v kritickom dni sa na mieste nachádzali dvaja zamestnanci žalovaného,
príkazná zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania nemá ustanovenia, podľa ktorej ktorej žalobca by
vykonával činnosti smerujúce k uskladňovaniu tovaru a v špeciálnych priestoroch žalovaného, potom
je nadbytočné vykonávať výsluch p. H.. Svedok U.Ň. potvrdil v konaní, že dňa 20.8.2010 žalobca sa
ponáhľal, aby splnil svoju povinnosť - expedíciu tovaru objednávateľovi a ani teoreticky nemôže niesť
zodpovednosť za nesplnenie príkazu nadriadeného, ani príkazná zmluva nepozná ho v takomto vzťahu.
Ku krádeži došlo len raz a teda nebolo potrebné zabezpečovať majetok nad zaužívaný rámec, čo je
nepravdivé tvrdenie odvolateľa, lebo v konečnom dôsledku celá výpoveď X.Š. je irelevantná, lebo buď
na nič si nepamätal alebo boli tieto tvrdenia vyvrátené svedeckou výpoveďou U. G. X.Š. uviedol, že
dochádzalo ku krádežiam opakovane. Až na pojednávaní dňa 25.4.2012 tvrdil žalovaný, že škoda bola
spôsobená priamym nesplnením príkazu a to všeobecného aj priameho príkazu od nadriadeného a nie
z inventúry.

Odvolací súd postupom podľa § 214 ods.2 O.s.p. (bez nariadenia pojednávania) preskúmal rozsudok
a potvrdil ho podľa § 219 ods.1, 2 O.s.p.

Prvostupňový súd sa náležite vyporiadal so všetkými námietkami, správne zistil skutkový stav, vyhodnotil
v súlade s platnou právnou úpravou a v odôvodnení sa zaoberal tvrdenými skutočnosťami, rozsudok je
zrozumiteľný. Výška uplatnenej škody žalobcom nebola spochybnená počas celého konania. Ohľadne
započítacej námietky taktiež spol. X. W. Y. započítava len 470 €, ktorá odmena patrí za výkon
činnosti podľa príkaznej zmluvy za obdobie september 2010 T., žalobcovi. Výška odmeny bola uznaná
žalovaným a odhliadnuc od procesnej neprípustnosti, takéto námietky vznesené až v odvolaní sú
nedovolené v odvolacom konaní § 211, § 120 ods.4 O.s.p.

Odvolací súd rozsudok vo veci samej potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., lebo je vecne správny, súd
úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie má podklad v zistení skutkového
stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú
správne.

Žalovaná odôvodnila odvolanie odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p., t.j. že súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a ani ďalšie odvolacie dôvody neboli preukázané (§
205 ods.2 písm.a/, b/ O.s.p.).

Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci
spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré
je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a
chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných)
skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp.
zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi



preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na
chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti),
zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O. s. p.

Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i náležite aplikoval, t.
zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania.

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, zavedenej zákonom č. 460/92 Zb. v znení neskorších predpisov, každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a
v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy všetci účastníci sú v konaní podľa ods. 2 rovní, čo vyplýva aj z ust. § 18 O.s.p.

Účastníci totiž majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhoduje o
jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Odvolací súd dopĺňa dôvody rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska výstižnosti, že nemohla byť
urobená aplikácia § 179 ods.1 Zákonníka práce, zákon č. 311/2001 Z.z. platného a účinného v čase
škody, pretože nebol preukázaný vzťah zamestnávateľa a zamestnanca vo vzťahu k žalobcovi z
dôvodu už zrejmého, že nešlo o pracovnoprávny vzťah medzi účastníkmi konania. Pri škode, ktorá
mala vzniknúť žalovanému súd prvého stupňa sa podrobne zaoberal všeobecnou zodpovednosťou za
škodu a následne aj vysvetlil, prečo ani pri prevencii a preventívnej funkcii ust. § 415 O.z. nemôže
byť rozšírená zodpovednosť aj voči žalobcovi, čo sa týka škody, lebo táto škoda vznikla pri príkaznej
zmluve a podľa ustálenej súdnej praxe nemožno objektívne ustáliť, že príkazná zmluva uzavretá medzi
účastníkmi konania, ak neobsahuje žiadne pracovnoprávne ustanovenie, tak nemožno vyvodiť ani
pracovnoprávnu zodpovednosť. Právny vzťah príkazcu a príkazníka nie je možné v zhode posudzovať
so vzťahom podľa Občianskeho zákonníka pri škode, či už vzniknutej z objektívnej alebo subjektívnej
zodpovednosti podľa § 415 až § 422 O.z. Žalobca si neplnil povinnosti zamestnanecké ani pracovné,
ale na základe zvláštnej zmluvy, preto nemožno ani v priamej súvislosti vykladať podľa ustálenej
súdnej praxe k pracovnoprávnej zodpovednosti. Škoda, ktorá vznikla z pracovného pomeru je škodou
spôsobená buď zamestnancom alebo zamestnávateľom, škoda môže vzniknúť porušením povinnosti



pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, išlo by tu o zavinenie zamestnanca, kde
treba preukazovať aj príčinnú súvislosť medzi konaním zamestnanca a porušením jeho povinnosti a
zavinením na jednej strane ako aj či sa nepodieľal na škode aj zamestnávateľ. Táto konštrukcia spojená
s kompletnou dôkaznou povinnosťou zamestnávateľa so zreteľom na požiadavku dokázať zavinenie a
celú konštrukciu so všeobecnou kompletnou dôkaznou povinnosťou zamestnávateľa je klasickým typom
zodpovednosti za náhradu škody, ktorý je postavený na subjektívnej zodpovednosti samého škodcu, z
hľadiska špeciálneho právneho vzťahu žalobcu žalovaného nebolo možné pracovnoprávnu judikatúru
aplikovať na riešenú vec.

K ostatným námietkam, ku ktorým sa vyjadril v odôvodnení súd prvého stupňa a ktorý odôvodnil všetky
námietky žalovaného aj z hľadiska uplatnenej započítacej námietky, ktorou bola obrana žalovaného, čo
bolo nesporné v konaní, súd sa zaoberal všetkými namietanými skutočnosťami a to tak, že podrobne
a zrozumiteľne vysvetlil vykonané dokazovanie, vyhodnotil dokazovanie spôsobom podľa § 132 až §
136 O.s.p. a jeho rozsudok je presvedčivý. Uplatnenú výšku škody nemohol spochybniť ani v odvolaní
žalovaný, lebo musel tak urobiť podľa § 120 ods.4 O.s.p. s návrhom na vykonanie dokazovania pri
nezmenenom skutkovom stave podľa § 213 O.s.p., ktorým je aj odvolací súd viazaný, ešte do vyhlásenia
rozhodnutia na súde prvého stupňa.

Odvolací súd rozsudok potvrdil ako vecne správny a považuje vo všetkých bodoch odvolanie za
neopodstatnené, pretože nezistil žiadne vady, ktorými by trpel rozsudok súdu prvého stupňa v tomto
konaní a to namietané podľa § 205 ods.2 písm.a/ O.s.p.

Výrok o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 224 ods.1 a § 142 ods.1 O.s.p., lebo skutočne
aj bez vyjadrenia k odvolaniu žalobcu mohol odvolací súd rozhodnúť a toto vyjadrenie len opakuje svoje
stanoviská, čo nemožno považovať za účelne vynaložené trovy v odvolacom konaní podľa § 142 ods.1
a vyhl. č. 655/2004 Z.z.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.