Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 9CoPr/3/2012 z 13. 3. 2013 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 13. marca 2013, sp. zn. 9CoPr/3/2012, ECLI:SK:KSZA:2013:5912203760.1 Krajský súd Žilina | 9CoPr/3/2012 | ECLI:SK:KSZA:2013:5912203760.1 | 2013-03-13 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 219 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/7deaf399-d098-4e5b-ad9a-d7316eac1143 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5912203760.1 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9CoPr/3/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5912203760
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5912203760.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Mejstríka a
členov senátu JUDr. Jána Burika, JUDr. Jany Kotrčovej v právnej veci navrhovateľa: I. K., nar. X. X.
XXXX, bytom I. S. XXXX/XX, V. - G. K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. JURKOVEC
ADVOKAT DK, s.r.o. so sídlom M. R. Štefánika 1822, Dolný Kubín proti odporcovi: Vojenská zotavovňa
a hotel Smrekovica, a.s., so sídlom Smrekovica 7784, Ružomberok, IČO: 36 691 712, zastúpenému
Advokátskou kanceláriou JUDr. KRALOVENSKÝ s.r.o. so sídlom Ružomberok, Dončova 9/1445, o
zaplatenie 2 928,- eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu
Ružomberok, č.k. 2Cpr/2/2012-75 zo dňa 17. 9. 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi súd p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v sume 120,36 eur, predstavujúcu
trovy právneho zastúpenia, ktoré j e p o v i n n ý zaplatiť odporca na účet Advokátskej kancelárie
JUDr. JURKOVEC ADVOKAT DK, s.r.o. so sídlom M. R. Štefánika 1822, Dolný Kubín, v lehote 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Ružomberok zaviazal odporcu k povinnosti zaplatiť
navrhovateľovi sumu 2 928,- eur brutto spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne z uvedenej sumy od
16. 1. 2012 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň navrhovateľovi
priznal náhradu trov konania vo výške 837,32 eur, ktoré je odporca povinný zaplatiť v lehote 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.
Svoje rozhodnutie zdôvodnil s poukazom na ust. § 60, § 76, § 230, § 231 Zákonníka práce, keď
konštatoval, že odporca s navrhovateľom ukončil pracovný pomer a priznaná suma predstavuje
odstupné, na ktoré vznikol navrhovateľovi nárok v zmysle Zákonníka práce, ako aj uzatvorenej
Kolektívnej zmluvy odborovej organizácie na rok 2011. Prvostupňový súd navýšenie odstupného odvodil
od kolektívnej zmluvy, ktorej existenciu mal preukázanú najmä svedeckými výpoveďami, ako aj tým,
že zamestnancom odporca odstupné navýšené podľa dodatku kolektívnej zmluvy skutočne aj plnil.
Príslušenstvo - úrok z omeškania priznal súd s poukazom na ust. § 517 Občianskeho zákonníka, resp.
§ 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z..
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s poukazom na úspech účastníkov v konaní.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom zástupcu podal odvolanie
odporca. Podľa jeho názoru navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, keďže dodatok č. 1 ku kolektívnej
zmluve, v zmysle ktorého malo byť základné odstupné navýšené o ďalšie násobky, nikdy uzatvorený
nebol, a teda nevznikol. Textový dokument označený ako dodatok č. 1 ku kolektívnej zmluve, o
ktorý navrhovateľ opiera svoj nárok, nespĺňa zákonné a kolektívnou zmluvou stanovené podmienky
a náležitosti. Tento dodatok nemal požadovanú písomnú formu, pričom súd jeho existenciu dovodil



len zo svedeckých výpovedí N. a L., pričom jeden z nich mal vyplatené odstupné navýšené v zmysle
sporného dodatku č. 1, preto je možné mať o jeho nepredpojatosti značné pochybnosti. S druhým
svedkom bol taktiež pracovný pomer rozviazaný, a preto súd nemal prihliadať na jeho výpoveď. Svedok
K. nespochybnil, že došlo k rokovaniu o dodatku, avšak nedošlo k jeho podpisu, ba ani k vyhotoveniu v
písomnej forme tak, ako bol predložený súdu. Súd však jeho výpoveď nepovažoval za dôveryhodnú s
poukazom na to, že je súčasným zamestnancom odporcu. Pokiaľ by predmetný dodatok č. 1 vznikol, bol
by určite v záujme zachovania právnej istoty zamestnancov premietnutý do obsahu dohôd o skončení
pracovného pomeru so zamestnancami ku dňu 31. 5. 2011. Má za to, že vtedajší predseda odborov
zneužil situáciu vzniknutú z nedôslednej práce vtedajšieho vedenia, ktoré bez náležitej starostlivosti
podpísalo dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 31. 5. 2011. Pokiaľ aj došlo k vyplateniu
vyšších súm odstupného u zamestnancov, s ktorými bol pracovný pomer skončený ku dňu 31. 5. 2011,
jednalo sa zrejme o to, že bývalému štatutárnemu zástupcovi odporcu nič nebránilo zvýšiť rozsah
minimálne garantovanej výšky odstupného jeho autonómnym prejavom vôle. Pochybnosti o existencii
dodatku č. 1 chcel odporca odstrániť vypočutím ďalších svedkov, čo však súd zamietol. Vzhľadom na
uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.

K podanému odvolaniu sa prostredníctvom zástupcu vyjadril písomne navrhovateľ. Podľa jeho názoru
pred prvostupňovým súdom sa preukázalo, že Dodatok č. 1 ku Kolektívnej zmluve na rok 2011
bol vyhotovený v písomnej forme a podpísaný oprávnenými osobami. Pokiaľ sa odporca odvolával
na svedka K., jedná sa o zamestnanca odporcu, ktorý zároveň prebral agendu odborov od p. N..
Jeho vyjadrenia sú nedôveryhodné. Zároveň však aj tento svedok uviedol, že navrhovateľ by mal
nárok na trojmesačné odstupné podľa Zákonníka práce a trojmesačné podľa kolektívnej zmluvy, resp.
trojmesačné podľa individuálnej dohody. To v podstate potvrdzuje nárok navrhovateľa v celej výške
žalovanej sumy. Uvedený svedok pri výsluchu zároveň uviedol, že nebol nepretržite v miestnosti
počas celého priebehu rokovania o uzavretí dodatku č. 1, a preto, že K. nebol oprávnenou osobou
dokument podpísať, možno urobiť záver, že jeho svedectvo nespôsobuje vznik pochybností, ktoré
by spochybňovali závery súdu o existencii dodatku č. 1. Rovnako tak ostatné osoby, ktoré neboli
bezprostredne oprávnené podpisovať predmetný dokument, by nemohli priniesť iný záver, aký urobil
súd z doposiaľ vykonaných dôkazov. Pokiaľ dohody o skončení pracovného pomeru so zamestnancami
neobsahujú odkaz na dodatok č. 1, ale iba na kolektívnu zmluvu, nepochybne to svedčí, že dodatok č. 1
je integrálnou súčasťou kolektívnej zmluvy, a preto takýto odkaz v čase skončenia pracovného pomeru
v dohode je dostatočný. Navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu potvrdil
ako vecne správny a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a rozsudok
prvostupňového súdu postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. s poukazom na
ust. § 219 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Z vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom mal i odvolací súd preukázané, že navrhovateľ
podal žalobu o vyplatenie 2 928,- eur s príslušenstvom, čo predstavuje nevyplatené odstupné po
ukončení pracovného pomeru. Navrhovateľ sa domáhal vyplatenia zákonom stanoveného odstupného
vo výške trojnásobku priemerného mesačného zárobku a zároveň navýšenia odstupného dohodnutého
v zmysle kolektívnej zmluvy, resp. jej dodatku. Odporca spochybnil existenciu tohto dodatku, preto
súd vo veci vypočúval svedkov, pričom bývalý predseda odborovej organizácie K. N. jednoznačne
uviedol, že dodatok ku kolektívnej zmluve, na základe ktorého malo byť zamestnancom, s ktorými
bol ukončený pracovný pomer, vyplatené zvýšené odstupné, podpísal, taktiež to potvrdil svedok L.. V
prospech existencie dodatku ku kolektívnej zmluve svedčal aj fakt, že viacerým zamestnancom, ktorí boli
ku dňu 31. 5. 2011 prepustení, bolo vyplácané zvýšené odstupné. Vypočutá bola aj vtedajšia štatutárna
zástupkyňa odporcu, ktorá uviedla, že si presne na podpis dodatku nepamätá, avšak vie, že sa vyplácalo
prepusteným zamestnancom vysoké odstupné a určite to bolo v poriadku.

Vzhľadom na predmet konania postupoval prvostupňový súd správne, keď skúmal, či navrhovateľovi
vznikol nárok na vyplatenie odstupného v požadovanej výške, pričom v tomto smere vykonal dostatočné
dokazovanie a dospel k správnemu právnemu záveru. V danom prípade súd nemal dôvod neveriť
vypočutým svedkom, ktorí jednoznačne potvrdili, že dodatok č. 1 bol podpísaný, pričom jeho existenciu
nespochybnila ani vypočutá svedkyňa Cehláriková, ktorá v tom čase vykonávala funkciu štatutárneho
zástupcu odporcu. V odvolaní odporca poukazoval opätovne len na tie skutočnosti, ktoré boli známe



prvostupňovému súdu v priebehu konania. V zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd s rozhodnutím
prvostupňového súdu, ako aj s dôvodmi rozsudku v celom rozsahu stotožnil a na tieto poukazuje. Z
uvedených dôvodov potom v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. súd rozsudok prvostupňového súdu ako vecne
správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi, ktorý bol úspešný v odvolacom konaní, priznal náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 120,36 eur, čo predstavuje v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. 1 úkon právnej pomoci
- vyjadrenie k odvolaniu a 1 x režijný paušál a k tomu DPH. Odporcovi, ktorý nemal úspech v odvolacom
konaní, súd náhradu trov nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.