Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 9CoE/99/2014 z 29. 9. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 29. septembra 2014, sp. zn. 9CoE/99/2014, ECLI:SK:KSZA:2014:5610203379.1 Krajský súd Žilina | 9CoE/99/2014 | ECLI:SK:KSZA:2014:5610203379.1 | 2014-09-29 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4c6fb1e0-a223-4de7-981f-2f743dcb2dc3 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2014:5610203379.1 Súd: Krajský súd Žilina Spisová značka: 9CoE/99/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 5610203379 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5610203379.1 Uznesenie Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpený spoločnosťou Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 36 865 141 a spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti povinnému: Vladimír Nagran, naposledy s miestom podnikania Partizánska Ľupča 313, IČO: 40 980 049, pre vymoženie pohľadávky 1 052,- Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, pod spisovou značkou Ex 3191/10, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k. 6Er/424/2010-13 zo dňa 3. júna 2014, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu potvrdzuje. Návrh oprávneného na prerušenie konania zamieta. Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu zastavil a nepriznal súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie. Z odôvodnenia vyplýva, že exekučný súd môže odobriť vykonanie exekúcie iba v prípade, ak mu je predložený spôsobilý exekučný titul. Pokiaľ zistí, že listina, na základe ktorej si oprávnený uplatňuje svoju pohľadávku, bola vydaná osobou, ktorá na rozhodovanie nemala žiadnu právomoc, je povinný takúto exekúciu zastaviť, lebo nikoho majetok nemôže byť postihovaný exekúciou na základe nulitného aktu. V danej veci nebola dodržaná písomná forma rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovský súd právo vo veci konať), preto súd v súlade s § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku exekúciu zastavil, nakoľko na výkon exekúcie chýba od začiatku spôsobilý exekučný titul. Absencia písomnej formy rozhodcovskej zmluvy stanovenej zákonom má za následok jej absolútnu neplatnosť, na ktorú je potrebné prihliadať ex offo. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený. Oprávnený nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii povinného s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii Smernice rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ÚvES L95, S.29; Mim. vyd. 15/002, s. 288), musela byť táto aplikácia založená na právnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. V danom prípade nastalo činnosťou súdu ústavne neakceptovateľné porušenie práv, konkrétne tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii Smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku (reakcii) povinného. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti. Mal za to, že je potrebné Súdnemu dvoru EÚ dať príležitosť posúdiť exekučné konanie, vo vzťahu k povinnosti vnútroštátneho súdu informovať spotrebiteľa a zamýšľanom vylúčení aplikácie neprijateľnej podmienky a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti, a to vychádzajúc z právneho názoru vysloveného Súdnym dvorom EÚ v bode 33 rozsudku Pannon GSM Zrt. proti Erszébet Sustikné Győrfi C-243/08. Svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, resp. nedostatočne zistil skutkový stav, náležite nevykonal dokazovanie a pri rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa jeho názoru prvostupňový súd nemal dôvod preskúmavať exekučný titul už prebiehajúcej exekúcie, nakoľko k tomu nebol daný žiadny podnet. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, prípadne aby súdne konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.. Exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom už pri vydaní poverenia. Účastník základného konania nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku a exekučný súd neopodstatnene, bez časového obmedzenia, vstúpil do právnych vzťahov založených týmto rozhodnutím. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd musí s takýmto rozhodnutím nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd tak konal pri revízii rozsudku rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci. Takýmto spôsobom bolo porušené právo účastníka na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Porušený bol aj princíp rovnosti zbraní, keď prvostupňový súd, bez toho, aby vypočul oprávneného, rozhodol o jeho právnom postavení a oprávnený nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o zastavení exekúcie. Postup, ktorý zvolil exekučný súd, navyše dáva nezákonne povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Navyše s takto uvedenými dôvodmi odvolania, oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Nesprávny je aj záver prvostupňového súdu o neprimeranosti úrokov z omeškania. Dohodnutá výška úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Prvostupňový súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. V danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu "nekalá zmluvná podmienka" v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alebo konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky. Navrhol, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky. K podanému odvolaniu sa vyjadril povinný. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie vo výroku, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. V nenapadnutej časti ostalo uznesenie okresného súdu nedotknuté. Pokiaľ ide o skutkové zistenia, vyhodnotenie dôkazov a právne posúdenie veci, v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s podrobnými dôvodmi napadnutého uznesenia, ktoré v takomto prípade nie je potrebné opakovať (§ 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany oprávneného v odvolacom konaní neboli uvedené také skutočnosti, s ktorými by sa nevysporiadal vo svojom rozhodnutí súd prvého stupňa. Odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, je toho názoru, že aj v priebehu exekučného konania (nielen pred udelením poverenia) je exekučný súd oprávnený skúmať exekučný titul, v tomto prípade rozhodcovský rozsudok, z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda zisťovať, či tento rozhodcovský rozsudok netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 písm. a) alebo b) citovaného zákona, alebo či nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Nie je pritom viazaný účinkami takéhoto rozsudku v zmysle § 35 citovaného zákona v spojení s § 159 O.s.p.. Z uvedeného je zrejmé, že súd má kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadať neplatnosti rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd teda aj v exekučnom konaní skúma nekalé podmienky, a to aj v tom prípade, že spotrebiteľ žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku nepodal. Účelom exekučného konania je nútená realizácia vykonaná zásahom do absolútnych majetkových práv povinného, ktorá sa uskutočňuje za podmienok a predpokladov, vymedzených procesnými predpismi s cieľom uspokojiť pohľadávku oprávneného. Na druhej strane je nevyhnutné, aby exekučné právo zabezpečovalo ochranu povinného i práva tretích osôb pred nadmernými a neopodstatnenými zásahmi vykonávanými prostriedkami núteného výkonu rozhodnutia a práve ust. § 57, § 58 Exekučného poriadku umožňuje súdu kedykoľvek za konania skúmať, či tu neexistujú dôvody pre zastavenie exekúcie, a preto prvostupňový súd postupoval správne, keď i napriek tomu, že vo veci bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie, skúmal, či neexistujú dôvody pre jej zastavenie, tak ako je vyššie uvedené a vo veci správne rozhodol. V súvislosti s ďalšími dôvodmi odvolania (právo na spravodlivé súdne konanie, súdnu ochranu, rovnosť zbraní) je potrebné uviesť, že sa nejedná o preskúmavanie existencie záväzku medzi oprávneným a povinným, ale v exekučnom konaní sa len posudzuje, či predložený exekučný titul spĺňa všetky náležitosti pre jeho vykonateľnosť. Odvolací súd sa nedomnieva, že by takýmto postupom bolo oprávnenému znemožnené právo na súdnu ochranu, resp. realizovať jeho práva pred súdom. Odvolací súd sa tiež stotožňuje so závermi prvostupňového súdu v tom, že zmluva medzi oprávneným a povinným má charakter zmluvy spotrebiteľskej, a preto sa na zmluvný vzniknutý právny vzťah aplikujú spotrebiteľské právne normy. Z tohto pohľadu nie je potom významné, či na uvedený právny vzťah by sa vzťahoval Zákon o spotrebiteľských úveroch, pretože ako vyplynulo z uzatvorenej zmluvy o úvere (označená ako zmluva v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka), nespôsobuje vylúčenie noriem určených na ochranu spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 OZ). Ak sa potom obsah zmluvy má riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka, je nepochybné, že už samotné dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v úverovej zmluve spĺňa všetky podmienky tak, aby bola z pohľadu ust. § 53, § 54 OZ, ako aj z pohľadu Smernice 93/13/EHS, kvalifikovaná ako nekalá. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd ustálil v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje ako sa budú prípadné spory riešiť, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený v tomto konaní, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou podmienkou, ktorá je neplatná. Predložený rozhodcovský rozsudok, vzhľadom na absenciu právomocí rozhodcovského súdu v danej veci konať, nie je možné považovať za spôsobilý exekučný titul. Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Ohľadom námietky odvolateľa, že postupom okresného súdu došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom a k zásahu do práva na spravodlivé súdne konanie, odvolací súd uvádza, že právo na spravodlivé súdne konanie nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnili vo svojich záveroch s jeho požiadavkami. Okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto i legitímne, a to i z hľadiska ústavných princípov. Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že okresný súd nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, a tým odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, odvolací súd uvádza, že okresný súd nemal v zmysle § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom ku dňu vydania rozhodnutia povinnosť nariadiť ústne pojednávanie, len možnosť, a preto okresný súd nepochybil, keď vo veci nenariadil pojednávanie. V tomto smere je potrebné uviesť, že v exekučnom konaní sa zásada kontradiktórnosti neuplatňuje v plnom rozsahu, ako to je v základom konaní, pričom tento princíp sa premietol aj do znenia § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, v opačnom prípade by exekučné konanie predstavovalo tretiu opravnú inštanciu vo vzťahu k vykonávaným rozhodnutiam, čo nepochybne je v rozpore s účelom exekučného konania a exekúcie (viz. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku.) Ďalej oprávnený exekučnému súdu vytýkal, že vo svojom uznesení konštatuje aj iné skutkové okolnosti, akoby v nich vykonal dokazovanie, exekučný súd však vo veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Oprávnený avšak v odvolaní neoznačil konkrétne, ktoré skutkové zistenia okresného súdu považoval za domnienky, resp. bez reálneho zistenia skutkového stavu, a preto odvolací súd už len z toho dôvodu vyhodnotil túto odvolaciu námietku ako irelevantnú. Pokiaľ okresný súd rozhodol na základe listín pripojených v súdnom spise (exekučný titul, úverová zmluva, všeobecné obchodné podmienky), ktoré sám oprávnený pripojil k návrhu na vykonanie exekúcie, tak súd vykonal dokazovanie na základe oboznámenia sa s obsahom listín, ktoré boli nepochybne oprávnenému známe. Preto argument, že účastníci konania nemali možnosť sa vyjadriť k vykonávaným dôkazom, neobstojí. V zmysle záverov v rozsudku Súdneho dvora C-40/08 Asturcom je oprávnený podľa názoru odvolacieho súdu dokonca povinný vždy, keď sa domáha výkonu rozhodcovského rozsudku, predložiť exekučnému súdu základnú zmluvu a rozhodcovskú doložku, aby exekučný súd mohol ex offo posúdiť, či rozhodcovská doložka nie je v predmetnom prípade neprijateľnou podmienkou. Pokiaľ zo skutkových zistení vyplývajúcich z obsahu spisu exekučný súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, resp. normami medzinárodného práva, či priamo účinnými predpismi EÚ, je povinný exekúciu okamžite zastaviť, bez toho, aby sa dopytoval oprávneného, či považuje tento postup za správny. Správnym rozhodnutím o zastavení exekúcie preto okresný súd neodňal oprávnenému možnosť konať pred súdom. Krajský súd zároveň zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. o predložení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ, poukazujúc na to, že je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora EÚ Pannon C - 243/08). So zreteľom na skutkové a právne okolnosti v predmetnej veci, ktoré boli uvedené v tomto odôvodnení vyššie, odvolací súd má zato, že bolo zo stany odvolacieho súdu dostatočne ozrejmené, prečo sa konkrétna rozhodcovská doložka musí považovať za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Súd ďalej poukazuje na to, že otázky boli odvolateľom koncipované tak, že v ich podtexte zaznieval právny názor oprávneného o tom, že súdy za každých okolností zakazujú rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov, resp. že rozhodnutia vnútroštátnych súdov, ktoré aplikujú vnútroštátne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS, zabránia vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Takto koncipované otázky neriešia právny základ daného prípadu a to skúmanie rozhodcovskej doložky z pohľadu jej neprijateľnosti a následnej absolútnej neplatnosti. V odôvodnení tohto návrhu oprávnený poukázal na podľa neho nesprávne znenie slovenskej verzie tejto smernice, a to v jej prílohe pod písmenom q). Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie nezaložil na spornom „preklade“ uvedenej smernice, ani nespochybňoval vo všeobecnosti oprávnenie rozhodcovského súdu rozhodovať vo veciach, v ktorých je rozhodcovská doložka dojednaná platne (a to ani v prípade, že ako prvý sa pri alternatívnej doložke obrátil na rozhodcovský súd dodávateľ), len okresný súd ako aj odvolací súd posúdili obsah konkrétnej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve vzhľadom na okolnosti jej uzatvorenia, nepodstatnými sú v súdenej veci tak prípadné nezrovnalosti v slovenskej verzii vyššie označenej smernice. V zmysle bodu 59 rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-40/08 Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej, v ktorom ESD konštatoval, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z tohto podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Preto považuje odvolací súd za nepodstatné dopytovať sa spotrebiteľa, či sa dovoláva nekalosti rozhodcovskej doložky, keďže jej nekalosť posudzuje ex offo za účelom poskytnúť zvýšenú ochranu slabšej strane - spotrebiteľovi. Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné a rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. a žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože odvolateľ nebol úspešný v odvolacom konaní a povinný si trovy neuplatnil. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.