Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 21Cob/174/2016 z 27. 12. 2017 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 27. decembra 2017, sp. zn. 21Cob/174/2016, ECLI:SK:KSTT:2017:2115224504.1 Krajský súd Trnava | 21Cob/174/2016 | ECLI:SK:KSTT:2017:2115224504.1 | 2017-12-27 | Uznesenie Oblasť práva: Obchodné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 2 CSP, § 387 ods. 1 CSP, CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a7b9fbc9-98f0-43f5-b439-3ef2e46ddfca Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2115224504.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Cob/174/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115224504
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Vyskočová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2115224504.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov
JUDr. Boženy Husárovej a Mgr. Moniky Kadlicovej, v právnej veci žalobcu: BBK AGRO, s.r.o.,
Rudohorská 33, Banská Bystrica, IČO: 44 095 066, proti žalovanému: Daňový úrad Trnava, Hlboká 8/1,
Trnava, o zaplatenie 137,54 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu
Trnava zo dňa 08. augusta 2016, č.k. 23Cb/488/2015-48, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 02.10.2015 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 137,54 eur, ktorú odôvodnil tým, že žalovaný vykonal u žalobcu daňovú
kontrolu na zistene oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za
zdaňovacie obdobie apríl 2013. Predmetná kontrola sa začala dňa 24.07.2013 v zmysle Oznámenia o
daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti č.
9212401/5/3327800/2013 zo dňa 10.07.2013 a bola ukončená doručením protokolu z daňovej kontroly
č. 9212401/5/3674575/2013 zo dňa 05.08.2013. V zmysle protokolu žalovaný nezistil rozdiel dane oproti
vyrubenej dani, pričom výsledný vzťah k štátnemu rozpočtu po kontrole bol taký, že žalovaný priznal
žalobcovi nadmerný odpočet vo výške 23.905,07 eur. Uvedený nadmerný odpočet žalovaný zadržiaval
v zmysle § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH. Ak by žalovaný nezačal vykonávať daňovú
kontrolu, musel by požadovaný nadmerný odpočet vrátiť žalobcovi v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1
zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH najneskôr do 25.07.2013. Keďže však žalovaný v zmysle uvedeného
začal vykonávať kontrolu, pričom zadržiaval žalobcom nárokovaný nadmerný odpočet, tak mu tento
nadmerný odpočet vrátil až dňa 15.08.2013. Žalobca poukázal na ustanovenie § 79 ods. 3 zákona
č. 563/2009 Z.z. o správe daní, podľa ktorého správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v
prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej
vrátenie. Ku dňu 26.07.2013 bola základná úroková sadzba ECB 0,50 % a jej trojnásobok predstavuje
hodnotu 1,50 %, čo je menej ako 10 % v zmysle uvedeného ustanovenia. Žalobca v súvislosti s
oprávnenosťou svojho nároku poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/979/2012 zo
dňa 24.04.2013 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/115/2013 zo dňa 11.12.2014. V prípade,
ak by žalovaný nevykonával u žalobcu daňovú kontrolu, musel by mu vrátiť požadovaný nadmerný
odpočet vo všeobecnej lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, teda 25.07.2013. Uvedený deň je tak
dňom, od ktorého sa počítajú žalované úroky a tieto sa počítajú až do dňa reálneho vrátenia nadmerného
odpočtu žalobcovi, teda do 15.08.2013.

2. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 08.08.2016, č.k. 23Cb/488/2015-48 rozhodol tak, že konanie
zastavil a po právoplatnosti uznesenia vec postúpi Daňovému úradu Trnava, Hlboká 8/1, Trnava, s tým,



že žiadnej strane náhradu trov konania nepriznal. Súd vrátil žalobcovi súdny poplatok v sume 16,50 eur
do 3 dní od právoplatnosti uznesenia a to prostredníctvom prevádzkovateľa systému.
Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 3, § 9, § 10 ods. 1, § 257 C.s.p.,
§ 11 ods. 1, § 11 ods. 6 písm. b) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.
Súd prvej inštancie ako prvé skúmal, či má právomoc vo veci rozhodnúť, pretože predpokladom
tohto, aby konanie mohlo prebehnúť a súd mohol vydať rozhodnutie, je splnenie všetkých procesných
podmienok vyžadovaných zákonom. Medzi základné procesné podmienky, ktoré je súd povinný skúmať
ex offo a to v každom štádiu konania, je skutočnosť, či v danej veci, či už vzhľadom na predmet sporu,
prípadne vo vzťahu k účastníkom konania, je daná jeho právomoc vec prejednať a vo veci rozhodnúť.
Prekážka nedostatku právomoci je prekážkou konania, ktorá je neodstrániteľná, čoho procesným
dôsledkom je, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci a konanie vo veci, ktoré nespadá do jeho
rozhodovacej právomoci, podľa ustanovenia § 9 Civilného sporového poriadku zastaví.
Súd prvej inštancie mal preukázané, že medzi žalobcom ako daňovým subjektom a žalovaným ako
správcom dane sa nejedná o vzťah obchodnoprávny, ale verejnoprávny vzťah upravený normami
verejného práva. Verejnoprávne vzťahy ako vzťahy upravené normami verejného práva sú postavené
na princípe nadriadenosti a podriadenosti subjektov a pre tieto právne vzťahy je typické, že jeden zo
subjektov ukladá jednostranne druhému účastníkovi právneho vzťahu na základe zákona a presne
ustanoveným spôsobom povinnosti prostredníctvom autoritatívnych administratívnoprávnych aktov
aplikácie práva. V týchto vzťahoch vystupuje zjavne do popredia princíp nerovnosti účastníkov a chýba
tu autonómia vôle podriadeného účastníka. Spor o zaplatenie sumy 137,54 eur predstavujúceho podľa
žalobcu úrok z omeškania v zmysle ustanovenia § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní, ktorý
mu mal vzniknúť z dôvodu neoprávneného zadržiavania nadmerného odpočtu DPH správcom dane je
vzťahom verejnoprávnym a z tohto dôvodu, nie je daná právomoc súdu rozhodovať v tejto veci podľa
ustanovenia § 3 Civilného sporového poriadku a nie je založená ani zákonom podľa ustanovenia § 4
Civilného sporového poriadku. Na uvedeného mal súd preukázané, že konanie vykazuje neodstrániteľný
nedostatok, ktorým je absencia právomoci súdu, preto súd nemohol v konaní pokračovať a musel
konanie zastaviť.
Nakoľko súd prvej inštancie mal za to, že vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej republiky,
súd rozhodol o postúpení veci príslušnému správcovi dane, Daňovému úradu Trnava, ktorý je v tomto
prípade príslušným orgánom na rozhodnutie o úroku zo sumy oneskorene vráteného nadmerného
odpočtu.
Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania tak, že nepriznal žiadnej zo strán náhradu trov
konania, keďže konanie bolo zastavené, keď pritom prihliadol na dôvod zastavenia konania, ktorým bol
nedostatok procesnej podmienky konania (právomoci súdu).

3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil.
Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.. Odvolateľ v odvolaní uviedol, že súd prvej
inštancie v napadnutom uznesení sa odvoláva na skutočnosť, že nemá právomoc vo veci rozhodnúť,
avšak napadnutému uzneseniu predchádzal platobný rozkaz zo dňa 12.05.2016, ktorým súd vyhovel
návrhu žalobcu a zavial žalovaného zaplatiť žalovanú sumu. Súd mal teda už po podaní návrhu skúmať,
či má právomoc podľa § 3 C.s.p. resp. § 7 O.s.p. Podľa názoru odvolateľa existujú pochybnosti o
právomoci Daňového úradu Trnava riešiť danú právnu vec, a preto by mal konať a rozhodnúť Okresný
súd Trnava. Odvolateľ dal do pozornosti, že úroky z omeškania majú povahu sankcie za omeškanie
dlžníka so splnením záväzku a sú upravené normami súkromného práva (§ 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a § 369 Obchodného zákonníka), ale aj v práva verejného (§79 a § 156 Daňového poriadku).
Odvolateľ má za to, že v danom prípade ide o prelínanie súkromnoprávneho inštitútu do verejného
práva, nie je možné účtovať úroky z omeškania za včas nezaplatenú pokutu v priestupkovom konaní.
Z uvedeného vyplýva, že je daná právomoc všeobecného súdu na rozhodnutie vo veci. Pokiaľ súd pri
skúmaní procesných podmienok konania má pochybnosti o ich splnení, potom nemôže konanie pre
tento nedostatok zastaviť, ale túto otázku musí riešiť pozitívne, teda musí vec prejednať. K odmietnutiu
spravodlivosti dochádza, ak súd bez zákonného dôvodu rozhodne, že neposkytne právnu ochranu
subjektu domáhajúceho sa súdnej ochrany (uznesenie NS SR z 31.marca 2014 sp.zn. 8Sžo/31/2013).
Žalobca si uplatňuje úrok z omeškania v súvislosti so smernicou rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006
o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v zmysle výkladu judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie. Daňová kontrola u žalobcu za zdaňovacie obdobie apríl 2013 sa skončila v zmysle § 46 ods. 9 písm.
a) v spojení s § 49 ods. 8 Daňového poriadku dňom doručenia protokolu spolu s výzvou na vyjadrenie sa



k nemu žalobcovi a to dňa 5.8.2013. Žalovaný vrátil žalobcovi ním vyžiadaný a jemu priznaný nadmerný
odpočet za zdaňovacie obdobie apríl 2013 v sume 23.905,07 eur dňa 15.08.2013 t.j. v lehote podľa § 79
ods. 6 zák.č. 222/2004 Z.z. o DPH. V prípade ak by žalovaný nevykonával u žalobcu daňovú kontrolu
v trvaní viac ako 1 rok, musel by mu vrátiť požadovaný nadmerný odpočet vo všeobecnej lehote na
vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z.z. o DPH do 25.7.2013. Odvolateľ
má za to, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je uvedený deň dňom, od ktorého sa
počítajú žalované úroky, tieto sa počítajú až do dňa reálneho vrátenia nadmerného odpočtu žalobcovi
teda do 10.04.2015.
Súdny dvor Európskej únie vo veci C-120/2015, ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho
konania podľa čl. 267 ZFEU podaný v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach z 25.02.2015
a doručený Súdnemu dvoru 09.03.2015, ktorý súvisí s konaním Kovozber s.r.o. proti Daňovému úradu
Košice rozhodol tak, že čl. 183 prvý odsek Smernice rady 2006/112/ES z 28.11.2006 sa má vykladať
v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet
úroku z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení
daňovej kontroly. Vzhľadom na precedentný charakter rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie ich
záväznosť a prednosť európskeho práva pred vnútroštátnym právom odvíjajúcu sa už od prípadu
Európskeho súdneho dvora vo veci C-6/64 z 15.07.1964 vo veci Flaminio Costa versus E.N.E.L.
uznanú a rešpektovanú Ústavou SR ako aj Vyhlásením členských štátov EÚ o prednosti pripojeným
k Lisabonskej zmluve má za to, že § 79 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z. o DPH je v rozpore s platným
európskym právom. Keďže prednosť európskeho práva je aplikačnej nie normatívnej povahy, je v súlade
s európskym právom neaplikovať na predmetný spor § 79 ods. 6 zák. č. 222/2004 Z.z., ale priamo
použiť európske právo v zmysle výkladu Súdneho dvora uvedeného vo výroku rozsudku C-120/15.
Odvolateľ upozornil aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-107/10, ktorej predmetom je návrh na
začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 267 ZFEU podaný rozhodnutím Administrativen sad Sofia grad
(Bulharsko) z 15.02.2010, ktorý súvisí s konaním Enel Marica Iztok 3 AD proti Direktor NAP rozhodol, že
čl. 183 smernice 2006/112, zmenenej a doplnenej smernicou 2006/138 posudzovaný z hľadiska zásady
daňovej neutrality sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje,
že všeobecná lehota na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutím
vzniká nárok na úroky z omeškania zo sumy, ktorá sa má vrátiť sa v prípade začatia konania o daňovej
kontrole predlžuje, pričom toto predĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo
dňa skončenia tejto kontroly hoci tento daňový odpočet bol už prenesený v priebehu troch zdaňovacích
období nasledujúcich po zdaňovacom období, keď k nemu došlo. Naopak skutočnosť, že táto obvyklá
lehota je stanovená na 45 dní nie je v rozpore s uvedeným ustanovením.
Žalobcovi teda vznikol nárok na úroky z omeškania oveľa skôr, ako mu to priznáva slovenská legislatíva.
Odvolateľ má za to, že by sa mu mali priznať úroky z omeškania v navrhovanej výške, a že v uvedenom
prípade by sa malo priamo aplikovať európske právo vzhľadom na rozpor zákona č. 222/2004 Z.z. o
DPH s európskym právom.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že úroky z omeškania
majú povahu sankcie za omeškanie dlžníka so splnením záväzku a sú upravené normami súkromného
práva, ale aj práva verejného. Podľa § 2 písm. b) Daňového poriadku sa na účely tohto zákona
rozumie daňou daň v rátane dane, úroku z omeškania a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných
predpisov. Daňová kontrola je legálnymi procesným postupom správcu dane právne upraveným v ust.
§ 44 a násl. Daňového poriadku, je to inštitút, ktorým správca dane zisťuje skutkový stav za účelom
správneho určenia dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu. Smernica rady 2006/112 ES z
28.11.2006 v znení smernice rady 2006/138/ES z 19.12.2006 na ktorú žalobca poukazuje v odvolaní
bola implementovaná do zák. č. 222/2004 Z.z., čo je uvedené v § 86 cit. zák. a podľa zák. č. 222/2004
Z.z., v zmysle ktorého aj správca dane postupoval. Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému
je určená a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva
vnútroštátnym orgánom. Žalovaný zastáva názor uvedený v podanom odpore, že súd nemá právomoc
na konanie a rozhodovanie v danej veci a že Daňový úrad Trnava nemá spôsobilosť byť účastníkom
konania v tejto právnej veci ako žalovaný z dôvodu, že nie je právnickou osobou, nemá hmotnoprávnu
subjektivitu a ani majetok.
Právomoc súdov je upravená v § 3 C.s.p., podľa ktorého súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne
spory a iné súkromnoprávne veci ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.
Podľa § 4 C.s.p. iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy len ak to ustanovuje zákon. Podľa
§ 7 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z
občianskoprávnych, pracovných a rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov pokiaľ ich podľa



zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v
občianskosúdnom konaní len ak to ustanovuje zákon. Z uvedeného vyplýva, že súdy neprejednávajú
a nerozhodujú daňové veci. Žalobca žiada zaplatiť sumu 11.059,30 eur z dôvodu, že je to podľa jeho
názoru úrok z omeškania, ktorý mu vznikol z dôvodu neoprávneného zadržiavania nadmerného odpočtu
dane z pridanej hodnoty správcom dane, keď všetky vzťahy, ktoré tvoria predmet úpravy daňového práva
patria do širšej skupiny vzťahov finančných, pričom ide o vzťahy výsostne verejnoprávne. Skutočnosť,
že vzťahy vznikajúce pri finančnej činnosti štátu a jeho orgánov príp. orgánov miestnej samosprávy sú
vzťahmi verejnoprávnymi a nie občianskoprávnymi, vyplýva aj z ustálenej judikatúry NS SR R24/2002,
3Cdo/7/01. Najvyšší súd SR ale aj súdy nižších stupňov viackrát rozhodli, že vzťah medzi správcom
dane a daňovým subjektom pri správe daní je vzťahom verejnoprávnej povahy, na ktorý nie je možné
aplikovať občianskoprávne inštitúty ako je napr. bezdôvodné obohatenie. Viackrát v skutkovo obdobných
prípadoch rozhodli, že súdy nemajú právomoc v zmysle § 7 ods. 1 O.s.p. rozhodovať o sporoch medzi
správcom dane a daňovým subjektom najmä pokiaľ sa to týka vrátenia dane z rôznych dôvodov napr.
NS SR v rozhodnutí sp.zn. 2Cdo/46/2000 judikát č. 24/02 jednoznačne rozhodol, že vzťah medzi
daňovníkom a správcom dane je vzťahom verejnoprávnym, na ktorý nie je možný aplikovať ust. §
451 Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení a súdy nemajú podľa § 7 O.s.p. právomoc
prejednávať návrh žalobcu - daňového subjektu na vrátenie daňového preplatku, pretože sa jedná o
vec, ktorá je osobitným zákonom zverená do rozhodovacej činnosti správcu dane. NS SR v rozsudku
3Cdo/106/2003 dospel k záveru, že vzťah medzi správcom dane v danom prípade colným úradom a
daňovým subjektom pri vymeriavaní, vymáhaní, platení a vrátení colného dlhu, ktorého súčasťou je aj
daň - DPH je verejnoprávnym vzťahom a ide o vec, ktorá nepatrí do rozhodovacej právomoci súdov
podľa § 7 O.s.p. K obdobným záverom dospel Najvyšší súd SR aj v uznesení sp.zn. 4Cdo/128/97. NS
SR v rozsudku 2SžoKS56/04 uviedol, že platenie dane nie je možné podradiť pod záväzky v zmysle
súkromného práva. Krajský súd v Banskej Bystrici 15Co/35/07-45 rozhodol, že vzťah medzi správcom
dane a daňovníkom nie je vzťahom vyplývajúcim z občianskoprávneho vzťahu ide o verejnoprávny vzťah
založený a vyplývajúci z finančnej činnosti štátu a jeho orgánov.
Keďže ide v danom prípade o právne vzťahy, ktoré sú upravené normami verejného práva a ide o
vzťahy medzi subjektmi, z ktorých jeden účastník právneho vzťahu nie je v rovnoprávnom postavení
ich vzájomný vzťah je založený na princípe subordinácie, potom je spor o vrátenie dane zaplatenej za
iný daňový subjekt sporom vyplývajúcim zo vzťahu verejnoprávneho. Keďže ide o verejnoprávny vzťah
nie je daná právomoc súdu rozhodovať v tejto veci podľa § 7 O.s.p. Právomoc súdu rozhodovať vo
veciach daňových nevyplýva ani z ust. § 7 ods. 1 ani z § 7 ods. 3 O.s.p. Vzhľadom na neodstrániteľný
nedostatok podmienok konania spočívajúci v nedostatku právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 221 ods. 1 písm. a) O.s.p. zrušil a konanie vo
veci zastavil, zároveň rozhodol o postúpení veci po právoplatnosti uznesenia príslušnému správcovi
dane (Krajský súd v Nitre uznesenie 8Co/218/2008-123 zo dňa 29.01.2009, ktorým ako odvolací orgán
zrušil rozsudok Okresného súdu Komárno, zastavil konanie proti žalovanému Daňový úrad Komárno).
Podľa žalovaného nie je daná právomoc súdov na prejednanie a rozhodnutie tejto veci ani podľa § 3
C.s.p. Podľa § 61 C.s.p. procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a povinnosti inak len
ten, komu ju zákon priznáva. Daňový úrad nemá hmotnoprávnu subjektivitu, nie je právnickou osobou,
preto môže byť účastníkom konania len v prípade, ak existuje špeciálny zákon, ktorý mu priznáva
spôsobilosť byť účastníkom konania. Takýmto zákonom je zák. č. 479/2009 Z.z. Podľa § 5 ods. 6 zák.
č. 479/2009 daňový úrad má spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania a samostatne konať pred
súdom v rámci svojej pôsobnosti. Za daňový úrad koná pred súdom riaditeľ daňového úradu alebo ním
poverený zamestnanec. Pôsobnosť daňového úradu je vymedzená v § 5 ods. 3 písm. a) až m) zák. č.
479/2009. V iných veciach ako veciach v rámci svojej pôsobnosti nemá daňový úrad spôsobilosť byť
účastníkom konania. Z uvedeného vyplýva, že daňový úrad nemôže byť účastníkom civilného konania
resp. nie je možné ho úspešne žalovať. Ak je žalovaná vec vymedzená ako vec daňová vyplývajúca
z finančných verejnoprávnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným, nie je daná právomoc súdov na
prejednanie a rozhodovanie v takejto veci.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalovaný vo vyjadrení poukazuje len na
vnútroštátnu úpravu úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, keď
u žalovaného úplne absentuje aplikácia európskeho práva. Žaloba svoj nárok odôvodňuje judikatúrou
Súdneho dvora európskej únie. Z listu Daňového úradu Banská Bystrica č. 104147134/2016 zo dňa
20.10.2016 vyplýva, že zák. č. 563/2029 Z.z. neupravuje priznanie úroky zo sumy nadmerného odpočtu
priznaného po kontrole oprávnenosti nároku na nadmerný odpočet. Daňový úrad teda nie je oprávnený
rozhodovať o takomto nároku. Odvolateľ ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.



5Cdo/102/2001, podľa ktorého ak by súd zistil, že vec nepatrí do jeho právomoci a súčasne nie je
daná ani právomoc iného orgánu, potom nemôže konanie zastaviť ale § 7 ods. 1 resp. 2 O.s.p. musí
vykladať v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy a prejednať a rozhodnúť vec sám. Na tento rozsudok
nadviazal Najvyšší súd SR aj v rozsudku sp.zn. 3 Mcdo/20/2007, keď v jeho odôvodnení poukázal
na prednosť súdnej ochrany pred inou právnou ochranou. Taktiež Ústavný súd SR vyhodnotil chybné
posúdenie právomoci všeobecného súdu ako porušenie čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR
teda ako denegatio iustitiae (nález Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS/37/95. Podľa odvolateľa súd prvej
inštancie rozhodol nesprávne, keď zastavil konanie a vec postúpil Daňovému úradu Trnava, nakoľko
ako vyplýva z oznámenia Daňového úradu Banská Bystrica daňový úrad nie je oprávnený rozhodovať
o uvedenom nároku. Neexistuje teda orgán, ktorému by bolo možné návrh postúpiť, a preto len súd
je oprávnený o danom nároku rozhodovať. Podľa § 5 ods. 3 písm. a) zák. č. 479/2009 daňový úrad
vykonáva správu daní podľa osobitného predpisu. Správou daní podľa § 2 písm. a) Daňového poriadku
sa rozumie postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti
podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. V predmetnom prípade skončila daňová kontrola v
prospech žalobcu a bol mu priznaný a následne vyplatený nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty.
Uplatňované úroky z omeškania nadväzujú na vykonanú daňovú kontrolu a s tým súvisiace zadržiavania
vyplatenia finančných prostriedkov. Odvolateľ má za to, že daňový úrad zabezpečuje vyplatenie na
účet oprávnených daňových subjektov. Podľa § 22 ods. 2 zák. č. 523/2004 Z.z. zriaďovateľ určí, ktoré
vnútorné organizačné jednotky v rámci rozpočtovej organizácie v jeho pôsobnosti budú hospodáriť iba
so zvereným preddavkom ako preddavkové organizácie. Zriaďovateľ zároveň určí výšku preddavku a
obdobie, na ktoré sa poskytuje príp. na to splnomocní rozpočtovú organizáciu. Z uvedeného vyplýva, že
preddavková organizácia má určitý majetok minimálne finančné prostriedky vyčlenené zriaďovateľom, z
ktorých môže zabezpečiť vyplatenie úrokov z omeškania. Na základe toho má odvolateľ za to, že daňový
úrad má ako žalovaný o to skôr spôsobilosť byť účastníkom konania, keďže v predmetnom prípade sa
jedná o úroky za zadržiavaný nadmerný odpočet, ktorý bol zadržiavaný z dôvodu výkonu kontroly priamo
žalovaným resp. jeho pobočkou Senica. Pobočka daňového úradu je podľa § 2 ods. 3 zák. č. 479/2009
Z.z. organizačnou zložkou daňového úradu. Predmetná právna vec tak má priamu a nerozlučnú spojitosť
s činnosťou a pôsobnosťou žalovaného, ktorému v takomto prípade patrí pasívna legitimácia najmä s
poukazom na cit. ust. zák. 479/2009 Z.z.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len C.s.p.) účinného od 1. júla 2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. O.s.p., pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie proti uzneseniu bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania, či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1
C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. účinného do 30.6.2016, v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú
a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných,
obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich
iné orgány.
Podľa § 7 ods. 3 O.s.p., iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak
to ustanovuje zákon.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže
konať vo veci (podmienky konania).
Podľa ustanovenia § 3 C.s.p. účinného od 1.7.2016, súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne
spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.
Podľa § 161 ods. 1 C.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky").
Podľa § 161 ods. 2 C.s.p., ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd
konanie zastaví.



Podľa ustanovenia § 9 C.s.p., ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd
konanie bezodkladne zastaví.
Podľa ustanovenia § 10 ods. 1 C.s.p., ak spor alebo vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej
republiky, súd konanie bezodkladne zastaví a spor alebo vec mu postúpi. Právne účinky spojené s
podaním žaloby zostávajú zachované.
Podľa ustanovenia § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní ak správca dane vráti daňový
preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového
preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5
eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky
platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená;
ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte
úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná
úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do
15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu
daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods.
6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia
nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet
a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.
Podľa § 2 písm. b) zákona 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov na účely tohto zákona sa rozumie daňou daň podľa osobitných predpisov 1)vrátane
úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov 2)a miestny poplatok
za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa osobitného predpisu, 3).
Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, konaniu mu predchádzajúcemu, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre posúdenie splnenia všetkých procesných podmienok vyžadovaných zákonom a správne
dospel k záveru, že nie je splnená procesná podmienka na starne súdu a to právomoc predmetný
spor prejednať a rozhodnúť, keď správne zastavil konanie podľa citovaného ust. § 9 C.s.p., a preto
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať
za pravdu odvolateľovi.

Z procesného hľadiska civilná právomoc súdov predstavuje procesnú podmienku konania, ktorej
nedostatok predstavuje neodstrániteľnú vadu konania, čo má vždy za následok zastavenie konania a
postúpenie veci na prejednanie príslušnému orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zásadne do právomoci súdov patrí rozhodovanie
tých vecí, ktoré vyplývajú zo súkromnoprávnych vzťahov taxatívne vymenovaných v odseku 1 ust. § 7
O.s.p. účinného v čase začatia konania a to vzťahy občianskoprávne, pracovné, rodinné, obchodné,
hospodárske, keď iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to
ustanovuje zákon ( § 7 ods. 3 O.s.p.).

V posudzovanej veci predmetom sporu je nárok žalobcu na úroky z omeškania z dôvodu ním tvrdeného
oneskoreného vrátenia neoprávnene zadržiavaného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty po
skončení daňovej kontroly vykonanej žalovaným ako správcom dane.

Odvolací súd viazaný odvolacími námietkami len na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého
rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza, že medzi žalobcom ako daňovým subjektom a žalovaným ako
správcom dane ide o verejnoprávny vzťah upravený normami verejného práva, nakoľko o priznaní úroku
zo sumy daňového preplatku rozhoduje v zmysle citovaného ust. § 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z.
o správe daní správca dane a úroky z omeškania sa považujú za daň podľa citovaného ust. § 2 písm.
b) daňového poriadku a daňová kontrola je procesným postupom správcu dane v zmysle ust. § 44 a
násl. daňového poriadku a ako správne uviedol žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu, vzťahy vznikajúce pri
finančnej činnosti štátu a jeho orgánov príp. orgánov miestnej samosprávy sú vzťahmi verejnoprávnymi
a nie obchodnoprávnymi, a preto nie je daná civilná právomoc daný spor rozhodnúť.



Z Oznámenia daňového úradu Banská Bystrica (čl. 80), na ktoré poukázal odvolateľ, nevyplýva, že
daňový úrad ako správca danie nie je oprávnený rozhodnúť o priznaní úrokov zo sumy nadmerného
odpočtu priznaného po kontrole oprávnenosti nároku na nadmerný odpočet, v ktorom správca dane
len vyslovil svoj právny názor, že mu to neumožňuje aktuálna právna úprava, keď odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje aj na žalobcom označený rozsudok NS SR 8Sžf/115/2013 a rozsudok Krajského
súdu v Bratislave spis. zn. 1S/45/2016 zo dňa 12.10.2017, z ktorých jednoznačne vyplýva, že o nároku
na úrok z dôvodu vrátenia nadmerného počtu je oprávnený rozhodovať správca dane a podstatou
právneho posúdenia v danej veci je určenie dňa, od ktorého je potrebné priznávať úrok z nevyplateného
nadmerného odpočtu, pokiaľ sa v lehote na jeho vrátenie začne daňová kontrola.
Pokiaľ ide o námietky odvolateľa týkajúce sa uplatneného nároku s poukazom na ním označené
rozsudky Súdneho dvora Európskej únie, na ktoré poukazoval aj NS SR v odôvodnení rozsudku spis.
zn. 8Sžf/115/2013, odvolací súd tieto námietky neskúmal, nakoľko sa stotožňuje s názorom súdu prvej
inštancie, že civilný súd nemá právomoc predmetný spor prejednať a rozhodnúť, ktoré námietky budú
predmetom prieskumu príslušného orgánu, ktorému bude spor postúpený.
Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 2 ods. 2 zákona č.
162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok účinný od 1.7.2016, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom
chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením
orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej
správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany avšak na správnom
súde.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že súd už vo veci vydal platobný rozkaz, odvolací súd uvádza, že z
obsahu spisu vyplýva, že platobný rozkaz vydal vyšší súdny úradník a sudca nie je viazaný právnym
názorom vyššie súdneho úradníka, keď vydaný platobný rozkaz bol podaním odporu zo zákona zrušený.

Pokiaľ ide o rozhodnutie NS SR 8Sžo/31/2013 z 31.3.2014, na ktoré poukázal odvolateľ v odvolaní,
odvolací súd uvádza, že žalobcom označený rozsudok nerieši otázku splnenia procesnej podmienky
na strane súdu a to právomoc a navyše súd prvej inštancie ani odvolací súd nemali pochybnosti o
nedostatku procesnej podmienky konania na strane súdu, a preto závery vyplývajúce z predmetného
rozsudku sú pre účely tohto konania irelevantné.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05).
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na
každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie
podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).
Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že odvolateľ žiadnym relevantným
spôsobom nespochybnil správnosť odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.

10. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie vrátane výroku o náhrade trov konania, ktorý nebol napadnutý odvolaním, ako vecne správne
potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.

11. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods.1, § 255 ods.
1 C.s.p., keď v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania
v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

12. K prijatiu tohto rozhodnutia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná
veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).



Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).



Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).