Uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 3CoE/364/2014 z 28. 5. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trenčín z 28. mája 2015, sp. zn. 3CoE/364/2014, ECLI:SK:KSTN:2015:3814215742.1 Krajský súd Trenčín | 3CoE/364/2014 | ECLI:SK:KSTN:2015:3814215742.1 | 2015-05-28 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 104 ods. 1 OSP, § 159 ods. 3 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4d5ce9bc-cef8-40b8-b389-2300d9200092 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2015:3814215742.1 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3CoE/364/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814215742
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3814215742.1

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Bratislava,
Pribinova 25 a Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava, Grösslingova 4,
IČO: 36 864 421, proti povinnému: Q. R., bytom I., M. Y. XXXX/X, štátny občan Slovenskej republiky,
o vymoženie 266,47 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Prievidza zo dňa 01. októbra 2014, č.k. 9Er/3274/2014-9, takto dňa 29. mája 2015

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné konanie podľa § 104 ods. 1 O.s.p.
s poukazom na § 103, § 159 ods. 3, § 167 ods. 2 a § 251 ods. 4 O.s.p. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom spísaným do zápisnice dňa 24.05.2014 domáhal proti
povinnému vykonania exekúcie pre vymoženie istiny vo výške 266,47 Eur s príslušenstvom, na podklade
exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 0059/06 zo dňa 16.02.2006, ktorý podľa vyznačenej doložky
nadobudol právoplatnosť dňa 09.03.2006 a vykonateľnosť dňa 12.03.2006. Z úradnej činnosti mal
súd prvého stupňa preukázané, že exekúcia vedená pod sp.zn. 9Er/1809/2006 bola uznesením
Okresného súdu Prievidza č. k. 9Er/1809/2006-23 zo dňa 05.04.2012 vyhlásená za neprípustnú a
zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku z dôvodu rozporu exekučného titulu
so zákonom a toto uznesenie v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 17CoE/147/2012-40 zo dňa 01.08.2012 nadobudlo právoplatnosť dňa 24.08.2012. Exekučným
titulom v tomto a vo vyššie uvedenom exekučnom konaní je ten istý rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp.zn. SR 0059/06 zo
dňa 16.02.2006. Z uvedeného je teda zrejmé, že exekučné konanie vedené pod sp.zn. 9Er/1809/2006
sa viedlo na podklade toho istého exekučného titulu ako toto exekučné konanie a vo vzťahu k tým
istým účastníkom konania, pričom zhodný je aj vymáhaný nárok oprávneného, resp. časť nároku
oprávneného voči povinnému. Súd prvého stupňa mal za to, že existencia právoplatného rozhodnutia o
veci je prekážkou toho, aby sa o rovnakej veci opätovne konalo a rozhodovalo (prekážka res iudicata).
Prekážka právoplatne rozhodnutej veci - rei iudicatae, ktorá vyplýva z § 159 ods. 3 O.s.p., patrí medzi
neodstrániteľné podmienky konania v zmysle § 103 a § 104 ods. 1 O.s.p. a bráni tomu, aby vec, o
ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté, bola opäť prejednaná. Rovnakou vecou je uplatnenie toho istého
nároku alebo stavu, o ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, pokiaľ je súčasne daná totožnosť osôb
a totožnosť predmetu konania. Ide o procesné vyjadrenie ústavnoprávnej zásady ne bis in idem, teda
nie dvakrát o tej istej veci. Keďže v tomto exekučnom konaní, sp.zn. 9Er/3274/2014 je podkladom pre
vymoženie pohľadávky oprávneného proti povinnému ten istý rozhodcovský rozsudok, v súvislosti s
ktorým už súd vo svojom skoršom rozhodnutí č. k. 9Er/1809/2006-23 zo dňa 05.04.2012 jednoznačne
konštatoval, že nie je spôsobilým exekučným titulom, súd prvého stupňa bol toho názoru, že za týchto



podmienok ide o prekážku rozhodnutej veci a toto exekučné konanie je potrebné zastaviť podľa § 104
ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil
ním navrhnuté prejudiciálne otázky. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205
ods. 2 písm. b) O.s.p.), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§
205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.), že súd svojím postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods.
1 písm. d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie,
ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§
205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Oprávnený podal odvolanie aj podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f), teda pre odňatie možnosti konať pred súdom.
Tvrdil, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť
kontradiktórne konanie a exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami.
Oprávnený citoval časť rozsudku Súdneho dvora, sp.zn. C-472/11 zo dňa 21.02.2013 Banif Plus Bank
Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai, v súlade s ktorým tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri
aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú
podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa
k prípadnému stanovisku povinného. Ďalej bol oprávnený toho názoru, že exekučný súd sa mal
obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle,
či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne
dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a 4 písm. r) Občianskeho zákonníka
neprijateľnou podmienkou. Poukázal na rozsudky Spolkového súdneho dvora z 13.01.2005, III ZR
265/03, z 19.05.2011, III ZR 16/11 a na uznesenia Ústavného súdu ČR, sp.zn. IV. ÚS 1281/12 z
11.10.2012 a sp.zn. II. ÚS 3057/10 z 05.10.2011. Citoval časti odôvodnenia uznesenia Krajského súdu
v Bratislave 18CoE 641/2011 zo dňa 30.11.2012. Oprávnený zastával názor, že súd prvého stupňa
sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.
z. postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou,
ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná
v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa. Exekučný súd totiž nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002
Z. z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v
rozsahu, uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný
súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu
bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž musí s právoplatným rozhodcovským
rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade
by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak
oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného v rozhodcovskom
konaní. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný,
nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol, že
všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.
tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského
súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom
konaní. Ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní však explicitne
upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku
rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania na podklade uvedeného rozhodnutia len
na návrh účastníka konania. Uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo
rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania
úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte, spojené s exekučnou
vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania,
právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Zastával názor, že v konaní



pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, a
to v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu, pričom pre toto jeho iné postavenie
ho exekučný súd vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom
patrí z titulu platnej zmluvy o úvere. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia,
argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení
a taktiež nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, ktoré však výrazným
spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek
možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho
procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania.
Oprávnený tiež uviedol, že súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávanie aj keď tak bol podľa
zákona povinný učiniť. Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z.
oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a
nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka
je platná. Účastníkom zmluvy je totiž daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na
riadny súd, a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka.
V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v
zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného
preto nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch,
nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo
výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do
dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že
poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov
nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu
zmluvné strany dohodnúť (uznesenie NS SR, sp.zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa
k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje
povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie
svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu
súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko
poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci
v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu
so všetkou administratívou s tým spojenou. Poukázal na to, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v
súlade s právnym poriadkom, a teda či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo
nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku je súd povinný preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže
súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Upozornil na to, že v predmetnej
veci nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným
spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva
platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu
exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia
na výkon exekúcie pritom nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť
k zmene postoja súdu. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že povinnosť predložiť prejudiciálnu
otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je
súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, pričom prejudiciálnu otázku
môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním
prebieha, bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Preto žiadal, aby
odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ nasledujúce prejudiciálne otázky: 1) či sa má ustanovenie písm.
q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských
zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2) v prípade zápornej
odpovede na otázku 1, či je možné ustanovenie písm. q) Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla
1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl.
17 VPPÚ (ktorú citoval) a 3) či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie
vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom
na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.



Krajský súd ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 OSP z týchto dôvodov:

V predmetnej veci sa oprávnený návrhom, spísaným do zápisnice na exekútorskom úrade JUDr.
Rudolfa Krutého dňa 24.05.2014, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie 266,47
Eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., sp.zn. SR 0059/06
zo dňa 16.02.2006, ktorý podľa vyznačenej doložky mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 10.03.2006
a vykonateľnosť dňa 13.03.2006. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekučné
konanie, keďže v predmetnom exekučnom konaní, sp.zn. 9Er/3274/2014 je podkladom pre vymoženie
pohľadávky oprávneného proti povinnému ten istý rozhodcovský rozsudok, v súvislosti s ktorým už súd
vo svojom skoršom rozhodnutí, č.k. 9Er/1809/2006-23 zo dňa 05.04.2012 jednoznačne konštatoval, že
nie je spôsobilým exekučným titulom. Súd prvého stupňa bol toho názoru, že za týchto podmienok ide
o prekážku rozhodnutej veci a toto exekučné konanie je potrebné zastaviť podľa § 104 ods. 1 O.s.p.

Z obsahu rozhodnutia súdu prvého stupňa č. k. 9Er/1809/2006-23 zo dňa 05.04.2012 vyplýva,
že oprávnený sa na podklade vyššie uvedeného exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., sp.zn. SR
0059/06 zo dňa 16.02.2006, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie 386,38
Eur s príslušenstvom. V uvedenej exekučnej veci súd prvého stupňa predmetným uznesením, č.k.
9Er/1809/2006-23 zo dňa 05.04.2012 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Toto uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 24.08.2012 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v
Trenčíne, č.k. 17CoE/147/2012-40 zo dňa 01.08.2012.

Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže
konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd
konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi
vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s
podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.

Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Odvolací súd konštatuje, že existencia prekážky právoplatne rozhodnutej veci je predpokladom toho,
aby súd nekonal a nerozhodoval o veci, o ktorej už prv právoplatne rozhodol iný súd, prípadne iný
orgán, ktorého rozhodnutím je civilný súd viazaný. Prekážka rei iudicatae sa zaraďuje do kategórie
neodstrániteľných vád konania, existencia ktorých má za následok zastavenie konania bez ďalšieho (iné
rozhodnutie súdu v prípade prekážky rozhodnutej veci neprichádza do úvahy). V tejto súvislosti odvolací
súd považuje za potrebné poukázať na ustanovenie § 103 O.s.p., podľa ktorého kedykoľvek počas
konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky konania, za ktorých môže konať vo veci (podmienky
konania). V ustanovení § 104 ods. 1 O.s.p. je ďalej zakotvené, že ak ide o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku teda vyplýva, že podmienky konania, za ktorých môže súd vo veci konať, súd skúma z úradnej
povinnosti a kedykoľvek za konania.

Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k porušeniu procesnej podmienky prekážky rei
iudicatae dôjde vtedy, ak sú kumulatívne splnené tri podmienky:
1. začne sa opätovne konať, hoci už bolo vo veci právoplatne rozhodnuté;
2. začne sa opätovne konať medzi tými istými účastníkmi;
3. a o tej istej veci.



Z ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p. je nutné vyvodiť, že pre exekučné konanie platia procesné podmienky,
ktoré sú v podstate totožné s podmienkami sporového (nachádzacieho) konania. Na to nadväzujú aj
dôsledky nedostatku podmienok konania; ak pôjde o neodstrániteľnú podmienku exekučného konania,
súd je povinný exekučné konanie zastaviť, a to práve vzhľadom na ustanovenia § 103 a § 104 O.s.p. v
spojení s ustanovením § 251 ods. 4 O.s.p. Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok neobsahuje
žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo prekážku rozhodnutej veci, je potrebné aj na exekučné konanie
aplikovať ustanovenie § 159 ods. 3 O.s.p., ktoré výslovne zakotvuje, že len čo sa o veci právoplatne
rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Pre posúdenie rozsahu tohto striktného zákazu je nevyhnutné
posúdiť, čo sa rozumie rozhodnutím vo veci samej v exekučnom konaní.

Vecou samou sa rozumie nárok uplatňovaný iniciátorom súdneho (ale aj exekučného) konania, ktorý je
predmetom konania, spolu s príslušenstvom tohto nároku. V exekučnom konaní je predmetom konania
žiadosť oprávneného o tzv. nútený výkon rozhodnutia (exekučného titulu), a to v prípade, ak povinný
dobrovoľne nesplnil povinnosť vyplývajúcu z tohto rozhodnutia. Uznesenie, ktorým sa v exekučnom
konaní rozhodlo o neprípustností exekúcie ako celku, bez špecifikácie jej časti či určitých spôsobov
vykonania exekúcie, je rozhodnutím súdu vo veci samej.

Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že pred podaním návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie v predmetnej exekučnej veci, súd prvého stupňa už o totožnom nároku oprávneného,
uplatnenom návrhom na vykonanie exekúcie a vyplývajúcom z toho istého exekučného titulu, medzi tými
istými účastníkmi exekučného konania, právoplatne rozhodol, a to uznesením, č.k. 9Er/1809/2006-23
zo dňa 05.04.2012, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm.
g) Exekučného poriadku s poukazom na § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. V uvedenej
exekučnej veci dospel súd prvého stupňa k záveru, že predložený rozhodcovský rozsudok, vzhľadom
na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej
doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
24.08.2012. Keďže uvedeným uznesením o zastavení exekúcie bolo právoplatne rozhodnuté o právnom
nároku oprávneného, ktorý bol priznaný v exekučnom titule a skutkové okolnosti vedúce k záveru o
nespôsobilosti tohto exekučného titulu zostali nezmenené, ide o meritórne rozhodnutie, ktoré založilo
prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Vzhľadom na túto skutočnosť aj odvolací súd zastáva právny
názor, že uznesenie súdu prvého stupňa, č.k. 9Er/1809/2006-23 zo dňa 05.04.2012 založilo prekážku
rei iudicatae, a teda pokiaľ v totožnej veci podal oprávnený návrh na vykonanie exekúcie, v takomto
exekučnom konaní nemožno pokračovať a je potrebné ho zastaviť pre existenciu neodstrániteľnej
prekážky konania.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1
O.s.p. ako vecne správne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.