Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 6S/55/2015 z 18. 2. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Bratislava z 18. februára 2016, sp. zn. 6S/55/2015, ECLI:SK:KSBA:2016:1015200368.1 Krajský súd Bratislava | 6S/55/2015 | ECLI:SK:KSBA:2016:1015200368.1 | 2016-02-18 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: OSP, SP, zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/76a9231c-4215-4223-afd8-2e2c08d73a9f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2016:1015200368.1 Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6S/55/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200368
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Langová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1015200368.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Soni Langovej a členov senátu
Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Viery Šebestovej v právnej veci žalobcu: R.. B.. D. Ď. bytom T. XX, XXX
XX R., právne zastúpený advokátkou: Mgr. Janou Blahovou, so sídlom Šintavská 6, 851 05 Bratislava,
proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813
11 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 49024/2014-23-II zo dňa
30.12.2014, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.

Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 5.3.2015 sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 49024/2014-23-II zo dňa 30.12.2014, ktorým žalovaný potvrdil
rozhodnutie Ministerstva Slovenskej republiky č. 1098/2014-34-I zo dňa 3.12.2014, ktorým ministerstvo
podľa § 3 ods. 1, § 18 ods. 2 a § 22 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej
len zákon č. 211/2000 Z.z.) a podľa § 46 a 47 zákona č. 71/19678 Zb. správneho poriadku nevyhovelo
žiadosti žalobcu o poskytnutie informácie týkajúcej sa sprístupnenia všetkých súdnych rozhodnutí v
konaniach, v ktorých žalovaným bola Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky začatých po 1.1.2010 a rozklad žalobcu zamietol.

Žalobca uviedol, že žiadosť o sprístupnenie podal dňa 24.11.2014 a dňa 3.12.2014 prvostupňový
správny orgán vydal rozhodnutie o nesprístupnení požadovanej informácie. Rozhodnutie bolo doručené
žalobcovi dňa 5.12.2014. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad, o ktorom rozhodol žalovaný
tak, že tento zamietol a rozhodnutie správneho orgánu stupňa potvrdil. Poskytnutie informácii bolo
odmietnuté z toho titulu, že žalovaný ich nemá k dispozícii a ich sprístupnenie by vyžadovalo
kvalifikované spracovanie existujúcich informácií, čo považuje žalovaný za vytvorenie novej informácie.
Ďalej žalovaný uviedol, že nevedie a ani nemá povinnosť viesť žiadny zoznam rozhodnutí, ktorý by
obsahoval komplexný prehľad všetkých žiadateľom požadovaných rozhodnutí.

Žalobca si je vedomý riadneho a racionálneho fungovania právneho režimu predpokladaného zákonom
č. 211/2000 Z.z. s tým, že zneužívanie možností môže viesť k oslabeniu tohto zákona. Žiadateľ svojou
pôvodne podanou žiadosťou zo dňa 4.11.2014 sa snažil časovo a vecne obmedziť rozsah požadovanej
informácie tak, aby dosiahol cieľ, pre ktorý žiada uvedené informácie a zároveň sa snažil nezaťažiť
povinnú osobu. Cieľom žiadateľa bolo zhromaždenie informácie o rozhodovacej praxi súdov vo veci



náhrady škody a nemajetkovej ujmy, nakoľko v rozhodovacej praxi súdov sa objavil právny názor, že
právna úprava zákona o ZVJS má prednosť pred právnou úpravou zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodu
špeciality žalobca mal záujem o rozbor dostatočne širokej vzorky rozhodnutí k predmetnej problematike
s cieľom pripraviť kvalifikovaný podklad pre zamedzenie rozdielneho posudzovania podobných prípadov.
S cieľom predísť potrebe kvalifikovaného spracovania existujúcich informácii, žalobca preformuloval
svoju žiadosť a požiadal povinnú osobu o sprístupnenie všetkých rozhodnutí bez akéhokoľvek kritéria,
ktoré by prípadne mohlo odôvodniť nevyhovenie jeho žiadosti povinnou osobou a to žiadosťou zo
dňa 12.11.2014. žalobca je toho názoru, že žalovaný má bez akýchkoľvek pochybností požadované
informácie k dispozícii. Žalobca sa zároveň nedomnieva, že vyhľadanie príslušných spisov, vybratie
z nich meritórnych rozhodnutí a ich anonymizáciu možno považovať za kvalifikované spracovanie
existujúcich informácií a teda vytvárania nových informácií.

Rozhodnutie žalovaného neprechádza testom ústavnosti a rozsah prác, ktoré mala povinná osoba
vykonať, aby mohla sprístupniť žiadateľom požadované informácie je proporcionálne primeraný
ústavnému právu žiadateľa na sprístupnenie požadovaných informácii a to o to viac, že cieľ
žalobcu je legitímny a všeobecne prospešný, smerujúci k skvalitneniu právneho prostredia.
Prekvalifikovanie mechanického vyhľadávania požadovanej informácie na kvalifikované spracovanie
existujúcej informácie je ústavne nekonformným výkladom zákona.

Na základe vyššie uvedených skutočností sa žalobca domáhal, aby Krajský súd v Bratislave rozhodnutie
žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne, aby súd v zmysle § 250j ods. 6 O.s.p. uložil
žalovanému povinnosť sprístupniť požadované informácie. Zároveň sa domáhal náhrady trov konania.

II.

Žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom Krajskému súdu v Bratislave dňa 7.4.2015 uviedol, že
dňa 24.11.2014 bola prostredníctvom elektronických prostriedkov žalovanému doručená žiadosť o
sprístupnenie informácií, resp. sprístupnenie všetkých súdnych rozhodnutí v konaniach, v ktorých
žalovaným bola Slovenská republika v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,
začatých po 1.1.2010. Žalovaný žalobcovi nesprístupnil informácie z toho titulu, že by šlo o vytvorenie
novej informácie. Žalovaný vydal dňa 3.12.2014 v zákonom stanovenej lehote rozhodnutie, ktoré
žalobcovi bolo odoslané dňa 4.12.2014 a doručené dňa 5.12.2014. Rozhodnutie bolo z formálnej a
obsahovej stránky riadne odôvodnené s tým, že správny orgán prvého stupňa formuloval svoje právne
názory jasne a zrozumiteľne. Proti rozhodnutiu podal žalobca rozklad dňa 19.12.2014. O podanom
rozklade rozhodol žalovaný tak, že rozklad zamietol a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa
potvrdil. Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp.zn. 2Cdo/170/2005, nález Ústavného
súdu SR I.ÚS 236/06 a uviedol, že má za to, že o žiadosti žalobcu prebehlo riadne konanie, ktoré
bolo po formálnej a obsahovej stránke v súlade so zákonom. V ustanovených lehotách boli vydané
rozhodnutia, ktoré boli riadne odôvodnené a v súlade so zákonom č. 211/2000 Z.z. v administratívnom
konaní bolo právoplatne rozhodnutie, že informácie žalobcovi sprístupnené neboli, nakoľko ich povinná
osoba - žalovaný nemá k dispozícií.

K podanej žalobe žalovaný uviedol, že samotnému krajskému súdu musí byť zrejmé, že žalobca
si vo viacerých konaniach uplatňuje náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom GR ZVJS. Z prezentovaného cieľa požiadavky je
zrejmé, že žalobca zamýšľa analyzovať jednotlivé rozhodnutia krajského súdu a túto využiť vo svoj
prospech v prebiehajúcich resp. v ešte nezačatých konaniach. Žalobca požaduje od žalovaného
uskutočnenie časovo i odborne náročnej analytickej činnosti, ktorej výsledky zamýšľa použiť proti
Slovenskej republike.

Žalobca de facto požaduje sprístupnenie informácií, ktoré žalovaný nemá k dispozícii, resp. je ich možné
zhromaždiť len pri časovo, personálne a odborne náročnej činnosti vykazujúcej znaky systematického
usporiadania a sumarizovania informácií z množstva spisov, ktoré podľa názoru žalovaného predstavujú
činnosť smerujúcu k vytvoreniu novej informácie. Podľa žalovaného žalobcom podaná žiadosť vykazuje
znaky neprípustného zneužitia zákona č. 211/2000 Z.z.



Požadované informácie nebolo možné žalobcovi sprístupniť, pričom v administratívnych rozhodnutiach
tento záver nebol odôvodnený skutočnosťou, že by malo ísť o kvalifikované spracovanie existujúcich
informácií, ale rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.

Úlohou povinnej osoby v administratívnom konaní nie je vykonávanie testu ústavnosti, nakoľko tento
test vykonáva len ústavný súd SR. Úlohou povinnej osoby je dôsledný postup podľa zákona č.
211/2000 Z.z. v rozsahu a spôsobom ustanoveným týmto zákonom. V uznesení sp.zn. III. ÚS 96/2010
samotný ústavný súd v obdobnom prípade nepriznal sťažovateľovi úspech a dospel k záverom, na
ktorý žalovaný vo svojich rozhodnutiach odkázal. Z uvedeného dôvodu má žalovaný za to, že námietka
žalobcu, dotýkajúca sa ústavných rozmerov jeho žiadosti o informácie, nie je dôvodná. V súvislosti s
prezentovanými závermi potom nie je možné brať akýkoľvek ohľad ani žalobcom prezentovaný cieľ, ku
ktorému jeho žiadosť smerovala.

Na základe vyššie uvedených skutočností sa žalovaný domáhal, aby krajský súd žalobu zamietol.

III.

Z administratívneho spisu súd zistil, že dňa 24.11.2014 bola prostredníctvom elektronických prostriedkov
žalovanému doručená žiadosť o sprístupnenie informácií, resp. sprístupnenie všetkých súdnych
rozhodnutí v konaniach, v ktorých žalovaným bola Slovenská republika v zastúpení Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky, začatých po 1.1.2010. Žalovaný žalobcovi nesprístupnil informácie
z toho titulu, že by šlo o vytvorenie novej informácie a navyše v prípade sprístupnenia predmetných
informácií by bolo nevyhnutné preskúmať niekoľko tisíc spisov, následne ich zhromaždiť podľa kritérií
zadaných žiadateľom a anonymizovať. Žalovaný vydal dňa 3.12.2014 v zákonom stanovenej lehote
rozhodnutie č. 1098/2014-34-I, ktoré žalobcovi bolo odoslané dňa 4.12.2014 a doručené dňa 5.12.2014.
v rozhodnutí poukázal na ustanovenia § 3 ods. 1 , § 5, § 8, § 9, § 10, § 11, § 15 ods. 1 zákona č. 211/2000
Z.z., rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžo/190/2008 a uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn.
III. ÚS 96/2010 zo dňa 9.3.2010. Rozhodnutie bolo z formálnej a obsahovej stránky riadne odôvodnené
s tým, že správny orgán prvého stupňa formuloval svoje právne názory jasne a zrozumiteľne. Proti
rozhodnutiu podal žalobca rozklad dňa 19.12.2014, v ktorom namietal skutočnosti totožné ako v podanej
žalobe. O podanom rozklade rozhodol žalovaný tak, že rozhodnutím č. 49024/2014-23-II zo dňa
30.12.2014 potvrdil rozhodnutie Ministerstva Slovenskej republiky č. 1098/2014-34-I zo dňa 3.12.2014,
ktorým ministerstvo podľa § 3 ods. 1, § 18 ods. 2 a § 22 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe
k informáciám a podľa § 46 a 47 zákona č. 71/19678 Zb. správneho poriadku nevyhovelo žiadosti
žalobcu o poskytnutie informácie týkajúcej sa sprístupnenia všetkých súdnych rozhodnutí v konaniach,
v ktorých žalovaným bola Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky začatých po 1.1.2010 a rozklad žalobcu zamietol.

IV.

Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1 O.s.p. a § 246a ods. 1 O.s.p.)
rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania podľa § 250f ods. 1 a 2 O.s.p. v rozsahu dôvodov žaloby.
Termín a miesto vyhlásenia rozsudku boli zverejnené na úradnej tabuli súdu a jeho internetovej stránke
v súlade so zákonom.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve, súdy preskúmavajú na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti
rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej
republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi.

Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade
s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi
predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť
postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných
a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom
postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť
ho vydaním rozhodnutia.



Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať
informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonávania ustanoví zákon.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám, osobami povinnými podľa
tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické
osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné
osoby k dispozícii.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., ak povinná osoba, ku ktorej žiadosť smeruje, nemá
požadované informácie k dispozícii a ak má vedomosť o tom, kde možno požadovanú informáciu
získať, postúpi žiadosť do piatich dní odo dňa doručenia žiadosti povinnej osobe, ktorá má požadované
informácie k dispozícii, inak žiadosť odmietne rozhodnutím ( § 18).

Podľa ust. § 82a ods. 5 zákona č. 757/2004 Z.z. súdy sprístupňujú verejnosti na základe žiadosti podľa
osobitného zákona (zákon o slobode informácií) všetky súdne rozhodnutia, vrátane neprávoplatných
rozhodnutí a rozhodnutí, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej. Súdy pritom robia opatrenia na
ochranu práv a právom chránených záujmov.

Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na
konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi
a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 47 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, rozhodnutie musí obsahovať výrok,
odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom
konania vyhovuje v plnom rozsahu.

Podľa § 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci
s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o
povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na
plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, v odôvodnení rozhodnutia správny
orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení
dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako
sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Podľa § 47 ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, poučenie o odvolaní (rozklade) obsahuje
údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať (podať rozklad), v akej lehote, na
ktorý orgán a kde možno odvolanie podať. Poučenie obsahuje aj údaj, či rozhodnutie možno preskúmať
súdom.

V.

Zo znenia zákona o informáciách nemožno vyvodzovať, že informáciou by malo byť spracovanie
údajov zo stoviek spisov podľa požiadaviek resp. pokynov toho, kto žiada o poskytnutie informácie,
taktiež z neho nevyplýva povinnosť, ktorá by povinnému subjektu ukladala získavať, zhromažďovať,
vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca upravovať či spracovať materiály žiadané žalobcom ako
žiadateľom o informáciu, ak sa v ich originálnej podobe v ich dokumentácii nenachádzajú. Zo zákona o
informácií taktiež nevyplýva, že by povinné osoby museli vykonávať na žiadosť oprávnených osôb také



úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci. Oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o
takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii a ktoré je povinná na žiadosť
poskytnúť, majúc za to, že rozširujúci výklad, podľa ktorého by povinná osoba musela spracovávať údaje
do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú v jej informačnom systéme alebo poskytnúť oprávnenej
osobe kompletné podklady, ktoré má k dispozícií, by žiadosť o poskytnutie informácie v skutočnosti
zmenil na pokyn nadriadeného, čo nebolo a nie je účelom zákona o informáciách, keďže žiadosť
o poskytnutie informácie má za cieľ sprístupniť verejnosti neznáme údaje vo veciach verejných bez
toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby. Žiadosť
o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobode informácií má slúžiť iba ako nástroj spoločenskej
kontroly a nie ako prostriedok na zneužitie práva.

Žalovaný uviedol, že nedisponuje požadovanými informáciami.

Sprístupňovanie súdnych rozhodnutí náleží jednotlivým súdom v zmysle zákona č. 757/2004 Z.z. po
vykonaní opatrení na ochranu práv a právom chránených záujmov. V prípade, ak by žalovaný mal
vyhovieť žiadosti žalobcu, musel by, podľa vlastného vyjadrenia, vytvárať nové informácie, ktoré by
získal nahliadnutím do tisícok spisov, jednalo by sa o nezanedbateľné sumarizovanie (vyhľadávanie,
kopírovanie a anonymizovanie) tisícok rozhodnutí na základe pokynu žalobcu, čo by viedlo k mareniu
činnosti príslušného organizačného útvaru. Žalovaný tvrdil, že nepostúpil žiadosť inej povinnej osobe
z dôvodu, že nemal vedomosť o povinnej osobe, ktorá má požadované informácie k dispozícii. Aj v
prípade, ak by žalovaný postúpil žiadosť žalobcu jednotlivým súdom možno konštatovať, že vyčlenením
rozhodnutí, v ktorých ako účastník konania vystupuje žalovaný z existujúcej databázy súdov, by došlo
k spracovaniu a vyčleneniu nového súboru, a teda k vzniku novej informácie, ktorou momentálne súdy
bez ďalších úkonov (spracovania) nedisponujú.

Podľa názoru súdu, keďže žalobca žiadal o súdne rozhodnutia (t.j. všetky rozhodnutia, či už procesné,
v merite veci, právoplatné, neprávoplatné), v ktorých je žalovaným Slovenská republika v zastúpení
Ministerstvom spravodlivosti SR, je zrejmé, že takéto rozhodnutia boli žalovanému ako účastníkovi
konania doručované a má ich vo svojej dispozícii. I keď teda žalovaný žiadanými informáciami
disponuje, požadovaný rozsah údajov o ktoré žalobca žiadal, potreba ich spracovania, by viedli k úplnej
eliminácii reálnej schopnosti žalovaného plniť verejné úlohy ktorému zverujú príslušné osobitné predpisy.
Ministerstvo spravodlivosti SR je ústredným orgánom štátnej správy pre súdy a väzenstvo. V rozsahu a
spôsobom ustanoveným zákonom vykonáva správu súdov v oblasti personálnej, finančnej, organizačnej
a ekonomickej. Plní ďalšie úlohy podľa zákona, a to: pripravuje právnu úpravu v oblasti ústavného
práva, trestného práva, občianskeho práva, obchodného práva, rodinného práva, konkurzného práva
a medzinárodného práva súkromného, vykonáva štátny dohľad nad činnosťou Slovenskej komory
exekútorov, nad činnosťou Notárskej komory Slovenskej republiky, v zákonom ustanovenom rozsahu
nad činnosťou súdnych exekútorov a nad činnosťou notárov, vykonáva v zákonom ustanovenom rozsahu
kontrolu nad dodržiavaním podmienok organizovania a priebehu dobrovoľných dražieb, vykonáva v
zákonom ustanovenom rozsahu kontrolu nad zriaďovateľmi stálych rozhodcovských súdov, stálymi
rozhodcovskými súdmi, rozhodcami a disciplinárnu právomoc nad rozhodcami oprávnenými rozhodovať
spotrebiteľské spory, zabezpečuje výkon znaleckej činnosti, prekladateľskej činnosti a tlmočníckej
činnosti a vydávanie Zbierky zákonov Slovenskej republiky a Obchodného vestníka, zabezpečuje
zastupovanie Slovenskej republiky na Európskom súde pre ľudské práva a zastupovanie Slovenskej
republiky v konaní pred Súdnym dvorom Európskej únie, zabezpečuje plnenie úloh súvisiacich s
členstvom Slovenskej republiky v Eurojuste, zabezpečuje tvorbu a uskutočňovanie štátnej politiky a
koordináciu plnenie úloh v oblasti ľudských práv. Rozhodnutia súdov, v ktorých je žalovaný účastníkom
konania - žalovaným subjektom, nie sú výsledkom rozhodovacej činnosti žalovaného, tak ako to má na
zreteli § 2 ods. 1 zákona.

V zmysle ustálenej súdnej praxe, zo zákona o slobodnom prístupe k informáciám nevyplýva povinnosť,
ktorá by povinnému subjektu ukladala povinnosť získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhľadávať
alebo dokonca spracovávať materiály požadované žalobcom ako žiadateľom o informáciu, ak sa v
ich originálnej podobe jeho dokumentácii nenachádza a ani to, aby povinné osoby museli vykonávať
na žiadosť oprávnených osôb také úkony, ktoré nesmerujú k výkonu ich právomoci. Je zrejmé, že
pred poskytnutím má informácii požadovaných žalobcom, by bolo povinnosťou žalovaného v záujme
dodržiavania zákona o ochrane osobných údajov vykonať anonymizáciu všetkých rozhodnutí, t.j.
spracovať údaje, ktoré má k dispozícii.



Aj v tejto veci sa už vyslovil ústavný súd, keď judikoval, že účelom základného práva na prijímanie
informácií podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavy SR“) a čl. 10 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (a zároveň účelom zákona o slobode informácií) nie
je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní žiadateľa (II. ÚS 184/03), ale zabezpečiť
poskytovanie informácií verejnosti „primeraným spôsobom“ tak, aby nedochádzalo k paralyzovaniu
činnosti orgánov verejnej moci ako povinných osôb, ktorých účel činnosti ustanovujú samostatné zákony
(III. ÚS 96/2010-14).

Potom je nevyhnuté stotožniť sa s právnym názorom žalovaného, že žiadosť o poskytnutie informácie
obsahovala požiadavku, ktorá si vyžaduje zber a spracovanie žalobcom požadovaných informácií
(pozri napr. rozsudok NS SR sp.zn. 2Sžo/190/2008 zo dňa 27.05.2009) a následne vytváranie novej
kvantitatívnej informácie v zmysle požiadaviek žiadateľa. Je zrejmé, že žalobcom žiadané informácie
nemala povinná osoba k dispozícii, keďže ju nemala k dispozícii v takej forme, ako ju žalobca žiadal
sprístupniť a ktorú možno bez úpravy sprístupniť. Jej vytváranie, resp. spracúvanie by si vyžiadalo
vykonanie úkonov, ktoré nesmerujú k výkonu právomoci povinnej osoby, pričom následne by sa žiadosť
stala pokynom na výkon určitých činností alebo postupu povinnej osoby.

VI.

S poukazom na vyššie uvedené, dospel súd k záveru, že žaloba nie je dôvodná, obe rozhodnutia
žalovaného vychádzajú zo správneho právneho posúdenia veci, žalovaný rozhodnutie vo veci riadne
odôvodnil, súd nezistil vady v postupe správneho orgánu, ktoré by mohli spôsobiť nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia, a preto žalobu v zmysle ust. § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

O trovách konania rozhodol s prihliadnutím na ust. § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý nemal
úspech v konaní nepriznal ich náhradu. Žalovaný nemá na náhradu trov konania zo zákona nárok.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Krajskom súde
v Bratislave.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.